Najvyšší súd 8Sžf/51/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R. M., Z., Ţ., IČO: X., zastúpeného JUDr. E. K., advokátom, G., K., proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: I/228/13684-105135/2009/993168-r zo dňa
- septembra 2009, konajúc o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. 20S/89/2009-60 zo dňa
- septembra 2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k. 20S/89/2009-60 zo dňa
- septembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 20S/89/2009-60 zo dňa
- septembra 2011 Krajský súd v Ţiline podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) zrušil rozhodnutie ţalovaného č.: I/228/13684-105135/2009/993168-r zo dňa
- septembra 2009 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím ţalovaného bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Ţilina 1 č. 694/231/22313/09/Súk zo dňa
- marca 2009, ktorým bol ţalobcovi dodatočným platobným výmerom vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 77 569,73 Euro. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe predmetné plnenie - dodanie investičného zlata je zo zákona oslobodené od dane, s poukazom na ust. § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 2 8Sžf/51/2011 Z. z. o DPH (ďalej len „zákon o DPH“), teda nákup a predaj investičného zlata nie je moţné zdaňovať daňou z pridanej hodnoty. Súd sa nestotoţnil s právnym názorom ţalovaného, ţe i keď sa jedná o investičné zlato a takýto predaj je od DPH oslobodený, ţe je ţalobca povinný, tým, ţe uviedol daň na faktúrach, platiť ju z dôvodu aplikácie ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH. Podľa názoru krajského súdu takáto povinnosť z ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH ţalobcovi nevyplýva, toto ustanovenie je moţné aplikovať iba v prípade, ţe platiteľ, ktorý je povinný platiť daň nie je oslobodený od platenia dane a uvedie vo faktúre vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa zákona o DPH. V danom prípade je však plnenie oslobodené od dane, teda daňový subjekt nebol povinný platiť daň a ţalobcovi preto nevznikla povinnosť platiť daň. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţ-o-KS/167/2006 z
- júla
- Krajský súd poukázal aj na tú skutočnosť, ţe rozhodnutie je nezrozumiteľné, nakoľko nie je zrejmé, či daňovú povinnosť, ktorú správca dane uloţil podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, vyplýva ţalobcovi aj podľa čl. 203 Smernice 2006/112/ES a predtým čl. 21 ods. 1 písm. c/ šiestej Smernice o DPH. Podľa názoru súdu, ak povinnosť platiť daň vyplývala priamo zo smernice, mali túto smernicu uviesť vo svojich rozhodnutiach o DPH. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalovaný, ktorý navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) zmenil rozsudok krajského súdu v časti výroku týkajúceho sa napadnutého rozhodnutia ţalovaného č. I/228/13684-105136/2009/993168-r zo dňa
- septembra 2009 tak, ţe ţalobu ţalobcu zamietne. V dôvodoch poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/76/2009 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/4/
- Podľa ţalovaného v uvedenom prípade išlo o rovnaký postup ako v prípade ţalovaného. Ţalobca sa k podanému odvolaniu ţalovaného vyjadril svojim podaním z 31.októbra
- Ţalobca vo svojom vyjadrení poukázal na ust. § 86 zákona o DPH a podľa jeho názoru Smernice Rady ES majú priamy účinok, ak priznávajú jednotlivcom práva a povinnosti. Pre pouţitie priameho účinku smernice musia byť splnené podmienky, lehota pre transpozíciu a implementáciu uţ uplynula, príslušné ustanovenie je dostatočne presné a priamou aplikáciou nedôjde k uloţeniu povinnosti jednotlivcovi. Podľa jeho názoru daňové orgány nemôţu vyuţiť smernicu v neprospech daňového subjektu. Ustanovenie čl. 21 ods. 1 písm. c/ smernice Rady č. 77/388/EHS však v takom znení nikdy nebolo implementované do zákona o DPH ale 3 8Sžf/51/2011 aţ od
- januára 2010 sa zmenilo ust. § 69 ods. 5 zákona o DPH v súlade s čl. 203 smernice Rady č. 2006/112/ES. Podľa ţalobcu v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/76/2009 nie je zmienka o ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH a túto skutočnosť uţ namietal v ţalobe s ktorou sa však súd v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj s § 157 ods. 2 O.s.p. krajský súd nijako nevysporiadal. Ţalobca taktieţ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/43/2010 a tým zároveň aj na skutočnosť kedy má dôkazné bremeno znášať ţalobca a kedy ţalovaný. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov konania. Podaním z
- januára 2012 ţiadal v prípade zmeny rozsudku krajského súdu poloţiť prejudiciálne otázky ESD týkajúce sa investičného zlata, jeho formy, zlatých zliatkov v tvare tehly a či stačí vychádzať z údajov na faktúre ak sa deklaruje dodanie zlata formou tehly alebo prútu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal 4 8Sžf/51/2011 zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP). Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môţe byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Z obsahu odvolania ţalovaného je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/76/2009, na ktorý poukázal vo svojom vyjadrení a ktorý sa podľa neho týkal obdobného prípadu. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania, ţalovaný namietal nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť nesúhlasiac s jeho výrokom a dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti, ţe v obdobnej veci (investičné zlato) Najvyšší súd SR ale aj Krajský súd v Trenčíne rozhodol inak. Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je teda aj právo účastníka konania (teda aj žalovaného) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou 5 8Sžf/51/2011 proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z
- mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z
- decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 či sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk). Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo ţalovaného správneho orgánu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na jeho primárne námietky oponujúce ţalobe ţalobcu voči rozhodnutiu jeho rozhodnutiu. Opomenutie krajského súdu, ţe sa v rozhodnutí ţiadnym spôsobom nevysporiadal s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţf/76/2009, však zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je 6 8Sžf/51/2011 prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky ţalovaného uvedené v jeho vyjadrení. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa nielen s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe, ale aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s ust. § 157 ods. 2 OSP. Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu sa riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami ţalovaného, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní sa s námietkami ţalovaného znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť. Zároveň sa vysporiada aj s námietkami ţalobcu ohľadom dĺţky daňového konania a jeho zákonnosti a to z úradnej povinnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
- júla 2012 7 8Sžf/51/2011 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská