Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2ObdoV/9/2022 Identifikačné číslo spisu: 1003898666 Dátum vydania rozhodnutia: 16.08.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1003898666.19 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Lenky Praženkovej, JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: ZACHEM, a. s. Strážske, Námestie osloboditeľov 70, Michalovce, IČO: 31 730 191, zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, proti žalovaným: 1/ MH Manažment, a. s., Turbínová 3, Bratislava, IČO: 50 088 033, 2/ Insolvenčná a poradenská, k. s., Sitnianska 1, Bratislava, IČO: 51 426 226, správca konkurznej podstaty Chemko, a. s. Strážske v likvidácii, Moskovská 13, Bratislava, IČO: 31 724 582, 4/ GIS Skalica, a. s. v likvidácii, Nám. Sv. Martina 9, Holíč, IČO: 34 151 826, zastúpený Benkóczi, Baláž - advokáti, s. r. o., 29. augusta 36A, Bratislava (dobrovoľný výmaz ku dňu 24.3.2022) 5/ B-MECHAZ, s. r. o., Tusarova 791/31, Holešovice, Praha 7, Česká republika, IČO: 27 394 956, o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenom na Krajskom súdu v Bratislave pod sp. zn. 9Cbs/94/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. októbra 2018, sp. zn. 2Obo/9/2017-1642 v znení opravných uznesení zo dňa 6. februára 2019 a zo dňa 22. júla 2020, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu z a m i e t a . II. Dovolacie konanie voči žalovanému 4/ z a s t a v u j e . III. Žalovaným 1/, 2/ a 5/ p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 3. februára 2016, č. k. 9Cbs/94/2003-1516 zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ 1.954,21 eura s 20 % DPH náhrady trov konania, žalovanému 2/ 4.496,58 eura s 20 % DPH náhrady trov konania, žalovanému 4/ 1.027,74 eura s 20 % DPH náhrady trov konania a žalovanému 5/ 3.770,88 eura náhrady trov konania, všetko k rukám právnych zástupcov. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že po zmene žaloby, pripustenej uznesením zo dňa 5.12.2006 (bod a/ až d/) a zo dňa 3.2.2016 (úprava bodu c/) a jej rozšírením pripusteným uznesením zo dňa 9.3.2011 (bod e/ a f/) sa žalobca domáhal, aby súd vyhlásil, že: a/ oznámenie plnenia zmluvných podmienok zmluvy č. 1613/1966 - výzva zo dňa 8.1.2003, vydané žalovaným 1/, doručované adresátovi Ing. N. J., riaditeľ ZACHEM, a. s. Strážske, pod podacím číslom RR14200489Sk, je neplatné, b/ plnenie žalovaného 2/ v sume 70.898.820,- Sk na účet žalovaného 1/ z titulu ručiteľského vyhlásenia zo dňa 15.1.2003 žalovaného 2/ za záväzky žalobcu, vyplývajúce zo zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1613/1996 zo dňa 7.10.1996, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ v znení dodatku č. 1 zo dňa 13. marca 2001, je neplatné, c/ splatnosť záväzku žalobcu voči žalovanému 1/ zaplatiť celý dlh, vyplývajúci zo zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1613/1996 zo dňa 7.10.1997, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ v znení dodatku č. 1 zo dňa 13.3.2001, nenastala, plnením žalovaného 2/, tento záväzok nezanikol, d/ prevod akcií emitovaných Chemko, a. s. Strážske, Priemyselná 720, Strážske, IČO: 31 724 582, evidovaných v počte kusov 169.021, v menovitej hodnote akcie 1.000,- Sk, v zaknihovanej podobe, vo forme na doručiteľa, pod ISIN Sk 1120004017, z účtu majiteľa cenných papierov žalobcu na účet majiteľa cenných papierov žalovaného 3/ je neplatný, vlastníkom týchto akcií je žalobca, e/ prevod akcií emitovaných emitentom žalovaným 2/ evidovaných v počte 169.021 kusov, v menovitej hodnote akcie 1.000,- Sk, v zaknihovanej podobe, vo forme na doručiteľa, pod č. ISIN SK 1120004017, registrovaný ako prevod akcií z účtu majiteľa cenných papierov žalovaného 3/ na účet majiteľa cenných papierov žalovaného 5/, je neplatný, vlastníkom týchto akcií je žalobca, f/ prechod akcií emitovaných žalovaným 2/, evidovaných v počte 169.021 kusov, v menovitej hodnote jednej akcie 1.000,- Sk, v zaknihovanej podobe, vo forme na doručiteľa, pod ISIN SK 1120003017, prevedených z účtu majiteľa cenných papierov žalovaného 3/ na účet majiteľa cenných papierov žalovaného 5/ je neplatný a vlastníkom týchto akcií je žalobca. 3. Uznesením zo dňa 31. októbra 2012 súd prvej inštancie zastavil konanie voči žalovanému 3/ spoločnosti Spedy, a.s., Olomouc, Česká republika, podľa ust. § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), z dôvodu zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je určovacia žaloba, majúc za to, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, čo má za následok zamietnutie žaloby. Vychádzal zo znenia petitu žaloby, z ktorého mu bolo zrejmé, že došlo k porušeniu subjektívneho práva žalobcu, preto mal žalovať na plnenie, prípadne reparáciu škodlivých právnych následkov konania Ing. J., v tom čase riaditeľa, alebo žalovaných. Napriek tomu, že zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, preskúmal túto aj po vecnej stránke. 5. K vecnej stránke súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1/ ako predávajúci a žalobca ako kupujúci uzatvorili dňa 7.10.1996 zmluvu o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1613/1996 (ďalej aj „kúpna zmluva“). Podľa čl. II. bola predmetom kúpnej zmluvy predaj a kúpa 341.089 ks akcií žalovaného 2/, v menovitej hodnote jednej akcie 1.000,- Sk. V čl. III kúpnej zmluvy bola dohodnutá kúpna cena predávaných akcií v sume 136.800.000,- Sk. V čl. IV. bod 1 kúpnej zmluvy boli dohodnuté platobné podmienky. V čl. VI. sa zmluvné strany dohodli, že splatenie kúpnej ceny s príslušenstvom bude zabezpečené zriadením záložného práva v prospech predávajúceho k akciám, ktoré sú predmetom predaja. Záložné právo zanikne splatením kúpnej ceny s príslušenstvom a splnením záväzku podľa čl. VII. ods. 1 zmluvy. Podľa čl. VII bod. 1 sa kupujúci zaviazal, že ako majoritný akcionár žalovaného 2/ presadí, aby táto spoločnosť preukázateľne investovala za účelom technického a technologického rozvoja 1 miliardu Sk v rokoch 1997 až 2004. V prípade, ak žalovaný 2/ neinvestuje vyššie uvedenú sumu do svojho technického a technologického rozvoja, žalobca sa zmluvou zaviazal zaplatiť žalovanému 1/ v troch rovnomerných splátkach v rokoch 2005 až 2007 vrátane 38 % zo sumy, ktorá mala byť investovaná, tzn. 380 000 000,- Sk. Dňa 13. marca 2001 žalovaný 1/ a žalobca uzatvorili dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve, kde v bode 2 dodatku doplnili čl. IV kúpnej zmluvy o nový bod 6., ktorým sa upravilo, že ak kupujúci nesplatí, čo i len jednu splátku kúpnej ceny s príslušenstvom v plnej výške a v stanovenej lehote podľa ods. 1 písm. b/ článku, stane sa splatný celý dlh vyplývajúci z príslušných ustanovení zmluvy, a to v nasledujúci deň po márnom uplynutí jednomesačnej lehoty určenej predávajúcim výzvou kupujúcemu na zaplatenie splatnej časti kúpnej ceny s príslušenstvom, ak v tejto lehote nezaplatil kupujúci príslušnú dlžnú čiastku. 6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že výzva žalovaného 1/ zo dňa 8. januára 2003, doručovaná Ing. M. J., riaditeľovi spoločnosti, bola zaslaná žalobcovi podľa čl. IV. ods. 6 zmluvy v znení dodatku č. 1. Uvedená výzva podľa názoru súdu prvej inštancie nie je jednostranný právny úkon podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších prepisov (ďalej len „OZ“), ktorým by nastala zmena právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/. Ing. M. J. bol na rokovaní predstavenstva žalobcu 24. októbra 2000 splnomocnený na konanie v mene žalobcu v styku so žalovaným 1/ (pôvodne Fondom národného majetku SR - ďalej aj „FNM SR“). Súd zdôraznil, že žalobca platnosť splnomocnenia v priebehu konania nespochybnil, urobil tak až na súdnom pojednávaní 3. februára 2016, pričom však nepreukázal, že by žalovaného 1/ informoval, kto v jeho mene a v akom časovom období mohol konať. V tejto súvislosti súd poznamenal, že v priebehu viac ako 10 rokov trvania konania žalobca pravosť udeleného plnomocenstva nespochybnil, súd tejto námietke preto nevyhovel. Ďalej uviedol, že Ing. M. J. bol od roku 2000 ustanovený do funkcie riaditeľa spoločnosti žalobcu, teda bol oprávnený preberať poštu určenú žalobcovi. Na základe rozhodnutia valného zhromaždenia žalobcu od roku 2003 poštu iba preberal, zapisoval do knihy prichádzajúcej pošty, túto neotváral, dával ju do trezoru s tým, že následne vyzval členov predstavenstva, že pošta bola doručená a oni na výzvu nereagovali. Uvedenú situáciu ohľadom pošty od roku 2003 nemožno vykladať na ťarchu žalovaného 1/. 7. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal, že by odvolal plnú moc Ing. M. J. na preberanie poštových zásielok, v období do doručenia oznámenia žalovaného 1/. Poukázal aj na personálne prepojenie spoločnosti žalobcu a žalovaného 2/, s ohľadom na čo súd prvej inštancie vyhodnotil úkony žalovaného 2/ ako úkony uskutočnené pod kontrolou žalobcu. 8. K námietke neplatnosti ručiteľského vyhlásenia žalovaného 2/ v prospech žalovaného 1/ zo dňa 15. januára 2003 súd konštatoval, že plnenie v zmysle vyhlásenia bolo určité, dovolené, možné a žalovaný 2/ bol schopný ho plniť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 2/ písomne vyhlásil uspokojenie žalovaného 1/ v prípade, ak žalobca ako dlžník žalovaného 1/ nesplní 7. splátku podľa zmluvy. Keďže žalobca 7. splátku žalovanému 1/ nezaplatil riadne a včas, bol žalovaný 1/ oprávnený domáhať sa splnenia tejto časti záväzku z ručenia žalovaným 2/. Súd prvej inštancie vyhodnotil vyhlásenie ako platný právny úkon, na základe ktorého bol žalovaný 1/ oprávnený plnenie žalovaného 2/ prijať. 9. Ohľadom námietky žalobcu, že splatnosť záväzku žalobcu voči žalovanému 1/ zo zmluvy nenastala plnením žalovaného 2/, čím záväzok žalobcu nezanikol, poukázal súd na výzvu žalovaného 1/ na zaplatenie zo 17. decembra 2001, kde oznámil žalobcovi, že neeviduje jeho úhradu zo zmluvy v znení dodatku č. 1 a vyzval ho k úhrade dlžnej sumy spolu s úrokmi z omeškania. Dlžnú sumu uhradil žalovaný 2/ ako ručiteľ, preto záväzok zo zmluvy zanikol a z toho dôvodu nie je možné určiť trvanie záväzku žalobcu voči žalovanému 1/. 10. K ďalšej námietke žalobcu, že prevod akcií emitovaných emitentom žalovaným 2/ z účtu majiteľa cenných papierov žalobcu na účet majiteľa cenných papierov žalovaného 3/ je neplatný a vlastníkom akcií je žalobca, súd dospel k záveru, že splnením záväzku žalobcu zo strany žalovaného 2/ tento získal postavenie jeho veriteľa ako záložného veriteľa, a bol teda oprávnený domáhať sa uspokojenia pohľadávky predajom založených cenných papierov v prospech žalovaného 3/. Prevod akcií na žalovaného 3/ vyhodnotil ako platný právny úkon, pričom tento prevod akcií bol skúmaný aj Burzou cenných papierov v Bratislave, aj Úradom pre finančný trh. Zároveň z notárskej zápisnice NZ 17299/2003 zo dňa 10. marca 2003 vyplynulo, že žalovaný 1/ potvrdil žalovanému 2/ nadobudnutie jeho práv ako veriteľa, aj ako záložného veriteľa vo vzťahu k žalobcovi, pričom ak by aj súd určil neplatnosť takéhoto právneho úkonu, na postavení a právach žalobcu by sa nič nezmenilo. 11. K posledným dvom nárokom, v ktorých sa žalobca domáhal určenia neplatnosti (uvedeným pod písm. e/ a f/ v bode 2 rozhodnutia) súd prvej inštancie s prihliadnutím na nepresnosť petitu v časti o prevode akcií, nakoľko nebolo možné zistiť, či sa má určiť neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode cenného papiera, alebo neplatnosť registrácie prevodu cenného papiera, na základe neplatnej zmluvy, ustálil, že prevod akcií emitovaných žalovaným 2/ na účet majiteľa cenných papierov žalovaného 3/, je platným prevodom. Uviedol, že na nakladanie s cennými papiermi emitovanými žalovaným 2/, ktoré nadobudol žalovaný 3/, bol oprávnený žalovaný 3/. Rozhodnutie žalovaného 3/ o ich prevode a následnom prechode na žalovaného 5/ bolo podľa súdu prvej inštancie vykonané v súlade so zákonom o cenných papieroch. 12. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že žalobca si pri zmene žaloby a jej rozšírení neuplatnil právny nárok voči žalovanému 4/, pričom tento v písomnom vyjadrení zo dňa 1. decembra 2006 namietol svoju pasívnu legitimáciu, ktorej námietky sa v celom konaní pridržiaval, preto súd žalobu voči žalovanému 4/ zamietol ako nedôvodnú. 13. O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací a rozsudkom zo dňa 25.10.2018, č. k. 2Obo/9/2017-1642 (v znení opravných uznesení zo dňa 6.2.2019, ktorým opravil a doplnil výrok o náhrade trov odvolacieho konania, a zo dňa 22.7.2020, ktorým opravil zrejmú chybu pri opise tak, že správne uviedol ako členku senátu rozhodujúcu v tejto veci - JUDr. Katarínu Pramukovú), napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 14. Odvolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa s otázku, pre ktorú došlo k zamietnutiu žaloby žalobcu, a to, že naliehavý právny záujem nebol ako základný predpoklad pre konanie o určovacej žalobe daný, ani žalobcom preukázaný. 15. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2009, sp. zn. 4Cdo/111/2008, podľa ktorého základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 80 písm. c/ OSP existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodnutia. Určovacia žaloba, predpokladaná uvedeným ustanovením, má preventívny charakter a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. 16. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.12.2012, sp. zn. 5Cdo/31/2011, kde bolo obdobne rozhodnuté o preukazovaní naliehavého právneho záujmu, a ktorý sa odvoláva na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996. Tiež poukázal na záver uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“) zo dňa 6.10.2017, sp. zn. II. ÚS/590/2017, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodujú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu druhého účastníka konania. 17. Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR, odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s nimi a neporušil tak základné právo na súdnu ochranu účastníkov. Ďalej uviedol, že nepreukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. § 80 písm. c/ OSP bolo dôvodom na zamietnutie žaloby. Vyslovil názor, že žalobca by mal žalovať na plnenie, event. reparáciu škodlivých právnych následkov, či už voči riaditeľovi Ing. J. alebo žalovaným. Napriek vyslovenej neexistencii naliehavého právneho záujmu sa súd prvej inštancie zaoberal meritom veci, čo odvolací súd vyhodnotil ako nadbytočné, s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 590/2017 a uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 4. marca 2009, sp. zn. 3Cdo/241/2008. 18. Odvolací súd ďalej konštatoval, že žalobca ešte pred skončením predmetného konania podal žalobu na plnenie, a ak by aj bol daný naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe, tak podaním žaloby na plnenie zanikol. Vo všeobecnosti podaním žaloby na plnenie súd rieši ako prejudiciálnu otázku, či medzi sporovými stranami došlo k porušeniu subjektívneho práva, ktoré zakladá žalobcov nárok na plnenie. Na doplnenie odvolací súd dodal, že v konaní na plnenie bolo predmetom zaplatenie náhrady škody, ktorú spôsobili žalovaní žalobcovi svojím konaním. Toto konanie spočívalo v tom, že v rozpore so zmluvou nebolo žalobcovi ako kupujúcemu umožnené splatiť v dohodnutej lehote splátku kúpnej ceny za predané akcie a ručiteľ splnil uvedený dlh namiesto žalobcu. 19. K procesnej námietke ohľadom nepridelenia veci na rozhodnutie sudcom zákonným spôsobom, odvolací súd po detailnom odôvodnení uzavrel, že v priebehu konania nedošlo k prideleniu veci na rozhodnutie sudcom nezákonným spôsobom. JUDr. S. sa stala zákonným spôsobom predsedníčkou senátu pre rozhodnutie veci, pričom jej pridelená vec ju nasledovala aj v roku 2011, kedy došlo k zmene členov senátu v súlade s príslušným rozvrhom práce. 20. Záverom k žalobcom vznesenej námietke zaujatosti členov senátu JUDr. Glončákovej, JUDr, Kriškovej a Mgr. Zelenáka odvolací súd uviedol, že už uznesením zo dňa 30.6.2015, č. k. 2Ndob/11/2015-1414, Najvyšší súd Slovenskej republiky o tejto námietke rozhodol tak, že uvedení sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9Cbs/94/2003. Odvolací súd tak námietky vyhodnotil ako neopodstatnené a napadnutý rozsudok potvrdil. 21. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravných uznesení a rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 420 písm. e/ a f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, zároveň navrhol odklad vykonateľnosti rozhodnutia podľa ust. § 444 CSP. 22. Dovolateľ k prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. e/ a f/ CSP uviedol, je bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces tým, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, nesprávne, v rozpore so skutočným stavom veci a so zákonom a ustálenou judikatúrou. 23. Dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza aj z vyjadrení žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ k odvolaniu žalobcu, pričom tieto mu doručené neboli, čím bolo porušené jeho právo na „rovnosť zbraní“ a základná zásada kontradiktórnosti konania a tým aj jeho právo na spravodlivý proces. Tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vnútorné rozporné, lebo v bode 44 uviedol síce odôvodnenie o trovách konania, ale výrok o trovách napadnutý rozsudok neobsahuje, čo podľa dovolateľa spôsobuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nezákonné a v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces. 24. Ďalej dovolateľ namietal zloženie senátu odvolacieho súdu - jeho nesprávne obsadenie, keďže z obsahu rozsudku vyplývalo, že rozhodovali sudcovia: JUDr. Izakovičová, JUDr. Miničová a JUDr. Pramuková a zároveň sú uvedení aj v zložení: JUDr. Izakovičová, JUDr. Miničová a Mgr. Kúdelová. 25. Ďalšia námietka dovolateľa sa týkala nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia, keďže nemohol zistiť, ako sa odvolací súd vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Tvrdil, že v konaní nebola splnená základná zákonná podmienka presvedčivosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, absentuje riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré je podľa dovolateľa predpokladom vylúčenia pochybností alebo domnienok o svojvôli v súdom rozhodovaní, tvrdiac, že základné právo na súdnu ochranu nebolo riadne naplnené. 26. Porušenie práva na nezávislý a nestranný súd a právo na zákonného sudcu videl aj v skutočnosti, že z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd prideľoval vec na prejednanie a rozhodnutie v čase, kedy sa spis na krajskom súde nenachádzal, lebo vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR. Opätovne namietal pridelenie veci na krajskom súde v rozpore so zákonom a jeho nesprávne obsadenie, čím mu malo byť odňaté základné ústavné právo na zákonného sudcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu k námietke nesprávne obsadeného súdu a nezákonného sudcu vyhodnotil ako vecne nesprávne s nesprávnou interpretáciou zákona, keďže sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s obsahom a jednotlivými dôvodmi námietky o zaujatosti sudcov krajského súdu. Vzhľadom na všetky okolnosti dovolateľ zotrval na tom, že existujú legitímne pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudcov k účastníkom konania pre ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. 27. K námietke prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP dovolateľ uviedol, že jednoznačne preukázal opodstatnenosť a správnosť všetkých svojich tvrdení o skutkovom a právnom stave veci, na základe ktorých sa domáhal poskytnutia súdnej ochrany. Tvrdil, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno ku skutkovým a právnym okolnostiam vo veci samej a súdy postupovali v rozpore so základnými povinnosťami súdnej moci, podľa ktorých majú ex offo posudzovať a prihliadať na absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Namietal, že súdy vec nesprávne právne posúdili, zákonné ustanovenia nesprávne aplikovali, rozhodli v rozpore s platnou právnou teóriou a ustálenou judikatúrou v tejto oblasti. 28. Tvrdil, že súdy posudzovali existenciu naliehavého právneho záujmu izolovane, bez ohľadu na preukázanú absolútnu neplatnosť právnych úkonov, namietaných v konaní, a preto súdy rozhodovali arbitrárne, ich rozhodnutia o (ne)preukázaní naliehavého právneho záujmu nemajú oporu v zákone. Mal za to, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, zdôraznil, že v súdnom konaní o plnenie, na ktoré poukazoval odvolací súd, nemožno nastoliť právnu istotu žalobcovi, vo vzťahu k vlastníctvu sporných cenných papierov - akcií, keďže na základe výsledku konania o zaplatenie náhrady škody sa cenné papiere, ktorých vlastníctva sa domáha, nestanú jeho vlastníctvom. Názor odvolacieho súdu o údajnom zániku jeho naliehavého právneho záujmu považuje za nesprávny a v rozpore s právom na súdnu ochranu. 29. Po vydaní opravného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. februára 2019, sp. zn. 2Obo/9/2017, podal žalobca dovolanie aj proti tomuto uzneseniu. Žiadal napadnuté uznesenie v spojení s rozsudkami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu zrušiť a vec v celom rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a súčasne priznať žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania. 30. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 420 písm. e/ a f/ CSP a ust. § 421 ods. 1 CSP, podľa dovolateľa je napadnuté rozhodnutie prekvapivé a bolo ním porušené jeho právo na súdnu ochranu. Dôvody, na základe ktorých odvolací súd napadnuté rozhodnutie vydal, označil ako zmätočné. Namietal, že pokiaľ odvolací súd v rozhodnutí konštatuje, že výrok o trovách konania rozsudok neobsahuje, preto ho bolo potrebné doplniť, mal vydať dopĺňací rozsudok a nie opravné uznesenie. Navyše o doplnenie rozsudku v zákonnej lehote požiadal iba žalovaný 1/ a žalovaní 2/, 4/ a 5/ návrh na doplnenie nepodali, čím odvolací súd neprípustne zvýhodnil týchto žalovaných, keď aj im priznal náhradu trov odvolacieho konania. 31. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaný 1/, žalovaný 2/ a žalovaný 4/. Žalovaný 1/ navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením je vecne správne, riadne odôvodnené v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP. Žalovaný 2/ oznámil dovolaciemu súdu, že uznesením Okresného súdu Bratislava 1 z 11. februára 2019, sp. zn. 8K/57/2018 bol na majetok dlžníka CHEMKO, a. s., Strážske v likvidácii, Moskovská 13, Bratislava, IČO: 31724582, vyhlásený konkurz. Po oboznámení sa s vecou, podaním z 15. novembra 2019 požiadal dovolací súd o zastavenie konania voči úpadcovi v zmysle ust. § 47 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR). Žalovaný 4/ vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s výrokom aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť a priznať žalovanému 4/ náhradu trov dovolacieho konania. 32. Návrhu na zastavenie konania podľa ust. § 47 ods. 1 a 4 ZKR, dovolací súd nevyhovel. Uvedené ustanovenie sa týka len konaní začatých a právoplatne neskončených pred 1. januárom 2020. V prejednávanej veci bolo konanie právoplatne skončené v roku 2019, teda postup podľa ust. § 47 ods. 4 ZKR sa naň nevzťahuje. Len pre úplnosť dovolací súd s poukazom na znenie ust. 47 ods. 1 veta prvá ZKR (Ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.) ozrejmuje, že predmetom sporu nie je majetok podliehajúci konkurzu patriaci úpadcovi, teda nedošlo ani k prerušeniu konania ex lege. 33. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) o dovolaní žalobcu rozhodol uznesením zo dňa 24.9.2020, sp. zn. 1ObdoV/12/2019 tak, že ho odmietol so záverom, že predmetným rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces u žalobcu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, tiež že ani žalobcom namietané skutočnosti nezakladali procesnú vadu konania v zmysle ust. § 420 písm. e/ CSP a argumentácia žalobcu obsiahnutá v jeho dovolaní nebola zameraná na riešenie právnych otázok, preto dovolanie žalobcu odmietol podľa ust. § 447 písm. c/ a f/ CSP. 34. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu dovolacieho súdu v celom rozsahu, ako aj proti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 2Obo/9/2017 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Cbs/94/2003, ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) svojím nálezom zo dňa 27.9.2022, č. k. III. ÚS 327/2021-98 (ďalej tiež „III. ÚS 327/2021-98“ alebo „Nález“), rozhodol tak, že: 1. konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1ObdoV/12/2019 z 24.9.2020 bolo porušené základné právo dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, 2. predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, 3. v časti proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/9/2017 z 25.10.2018 v znení opravného uznesenia č. k. 2Obo/9/2017 zo 6.2.2019 a opravného uznesenia č. k. 2Obo/9/2017 z 22. júla 2020 a proti rozsudku Krajského súdu v Bratislava č. k. 9Cbs/94/2003-1519 z 3.2.2016 ústavnú sťažnosť odmietol, 4. najvyšší súd zaviazal povinnosťou nahradiť dovolateľovi trovy konania v určenej výške, a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 35. Ústavný súd na vysvetlenie dôvodov svojho rozhodnutia v odôvodnení Nálezu uviedol, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať ani za dostatočné, ani za presvedčivé (bod 28). V bode 29 svojho odôvodnenia uviedol, že najvyšší súd posudzovanie právnej otázky jednoducho a bez akéhokoľvek odôvodnenia uzavrel tak, že argumentácia žalobcu nie je zameraná na riešenie právnych otázok. Tento právny záver mal za následok to, že dovolací súd námietku sťažovateľa neprejednal. Dovolací súd sa tak vôbec nezaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu, čo bol zásadný dôvod, pre ktorý nebola žaloba sťažovateľa vôbec prejednaná, a to na žiadnej inštancii sústavy všeobecných súdov. K uvedenému záveru dospel dovolací súd aj napriek tomu, že v bode 18 napadnutého uznesenia dovolací súd pri popise dovolacích námietok sám uvádza, že dovolateľ namieta nesprávne posúdenie nedostatku naliehavého právneho záujmu vrátane námietky, že rozhodnutie v konaní o plnenie nemôže nastoliť právnu istotu žalobcu vo vzťahu k vlastníctvu akcií, keďže rozsudok v konaní o náhrade škody nie je spôsobilý vrátiť vlastnícke právo sťažovateľovi. Nie je preto zrejmé, prečo táto právna otázka nie je spôsobilá na dovolací prieskum. 36. V bode 30 Nálezu ústavný súd uviedol nasledovné: „Odôvodnenie dovolacieho súdu tak nemôže priniesť dovolateľovi dostatočné vysvetlenie toho, prečo dovolací súd považuje argumentáciu dovolateľa za takú, ktorá nie je zameraná na riešenie právnych otázok. Dovolací súd mal byť konkrétny a jasne a zrozumiteľne prepojiť svoje závery na konkrétny skutkový stav. Pokiaľ sa stotožňuje s argumentáciou nižších súdov, je potrebné uviesť, ako konkrétne môže konanie o náhradu škody 900 000 000 Sk iniciované sťažovateľom na Okresnom súde Michalovce voči konkrétnym žalovaným vplývať na existenciu naliehavého právneho záujmu v tomto konaní o určenie (najmä v časti určenia vlastníctva akcií), a či sa súdy v konaní o náhradu škody vysporiadali s nárokmi, o ktorých žiadal rozhodnúť sťažovateľ v tomto konaní (podľa odvolacieho súdu malo ísť o predbežné otázky) vrátane konkrétneho odkazu na časti súdneho rozhodnutia, kde sa o týchto otázkach predbežne rozhodlo. Je potrebné sa zaoberať aj prípadnou viazanosťou rozhodnutia o náhradu škody pre konanie o určenie, a to aj v kontexte okruhu sporových strán. Takisto sa musí najvyšší súd vysporiadať s námietkou sťažovateľa, ktorá poukazuje na to, že sa domáhala pozitívneho určenia vlastníckeho práva v jeho prospech, ako aj na to, že toto vlastnícke právo podlieha zápisu do príslušnej evidencie (registra), z čoho následne vyplýva potreba vysporiadať sa s otázkou, či rozsudok v konaní o náhradu škody by bol prípadne spôsobilý na účely prípadného zápisu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa, ak je takýto zápis potrebný. Inak povedané, je potrebné sa vysporiadať s otázkou, či prejudiciálny úsudok súdu o vlastníckom práve k akciám v konaní o náhrade škody je spôsobilý byť dostatočným podkladom pre sťažovateľa o tom, že je alebo nie je vlastníkom sporných akcií.“ 37. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) opätovným prieskumom v zmysle záverov nálezu ústavného súdu dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je v časti prípustné avšak nie je dôvodné a je potrebné ho zamietnuť (§ 448 CSP). 38. Dovolateľ prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania právne vymedzil troma dôvodmi, a to zmätočnosťou podľa § 420 písm. e/ CSP, zmätočnosťou podľa § 420 písm. f/ CSP a nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. § 421 ods. 1 CSP. 39. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 40. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP). Súčasná právna úprava však už neumožňuje súdu ex offo prihliadať na vady zmätočnosti, t. j. závažné procesné pochybenia, v dôsledku existencie ktorých je potrebné rozhodnutie vždy zrušiť. Tieto vady vznikajú ako dôsledok nesplnenia procesných podmienok konania [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a/ - d/ CSP] alebo ich zákon za vady zmätočnosti sám označuje [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e/ a f/ CSP]. (II. ÚS 347/2022, ods. 23) K namietanej vade podľa ust. § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.