Obsah (10)

§ 10§ 7§ 13§ 136§ 420§ 429§ 419§ 431§ 440§ 421

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/174/2021 Identifikačné číslo spisu: 4117221738 Dátum vydania rozhodnutia: 15.08.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 10ods.

1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, účinného ku dňu škodovej udalosti k 6. decembru 2014 (ďalej len ,,zákon č. 437/2004 Z. z.") a 6 960 bodov zvýšenie o 100 %

§ 10ods.

4 zákona č. 437/2004 Z. z. Hodnotenie jednotlivých položiek 253, 299, 297b, 303, 307, 321b v znaleckom posudku zodpovedá prílohe č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. a s prihliadnutím k tomu, že žalovaná hodnotenie nespochybňovala, súd prvej inštancie túto otázku považoval za nespornú s prihliadnutím aj na jej odborný charakter. Vychádzajúc z hodnoty jedného bodu stanovenej v znaleckom posudku vo výške 17,16 eur pre rok 2015 vo vzťahu k dobe vzniku poškodenia žalobkyne 1/ a k momentu možného ustálenia zdravotného stavu k vypracovaniu návrhu hodnotenia, t. j. k

1. decembru 2015, teda v súlade s § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. a opatrením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, č. S02622-OL-2015 z
2. mája 2015 o ustanovení výšky náhradu za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok
4. Vo vzťahu k zvýšeniu hodnoty náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia najviac o 50 % v súlade s § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., súd prvej inštancie považoval taktiež za preukázané, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré zvýšil náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 %. Vychádzal z lekárskeho posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Nitra č. 216/59762, č. 59763 z
5. februára 2016, z ktorého vyplýva, že miera funkčnej poruchy žalobkyne 1/ je na 90 %, ale aj zo znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic.sk,

ktorého je mimoriadne závažný zdravotný stav žalobkyne 1/ trvalý a nezvratný. Žalobkyňa 1/ nielenže utrpela ťažké poškodenie zdravia, ale aj v dôsledku tohto poškodenia je jej ďalší život mimoriadne poznačený, preto na ne prihliadal. Najmä zohľadnil vysoký stupeň neurologického poškodenia, schopnosť žalobkyne 1/ vnímať bolesť, ktorú jej spôsobuje odsávanie hlienov a rehabilitačné cvičenie, ktorými dôsledkami zdravotnej ujmy permanentne trpí. V tejto súvislosti poukázal na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/2013, ktorého právna veta znie: ,,uznanie invalidity je len jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.", ako aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 501/13, z ktorého citoval relevantnú časť. Na základe uvedeného preto nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vyhovel čiastočne. V súvislosti s uplatneným úrokom z omeškania, súd prvej inštancie nárok na úrok z omeškania zo sumy 119 434 eur žalobkyni 1/ nepriznal s odôvodnením, že o tom či je žalovaná v omeškaní aj s plnením sumy zodpovedajúcej 50 % zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa žalovaná mohla dozvedieť až vyhlásením rozhodnutia o veci samej.

1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 415, § 420 ods. 1, 2, a 3, § 442 ods. 1, § 444, § 449 ods. 1 a 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 2 ods. 1, 2, a 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2, a 4, § 5 ods. 5, § 6 ods. 1 a 3, § 7 ods. 1, 2, a 6, § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z. § 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a 3 zákona č. 576/2004 Z. z., § 1 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. SO2622-OL-2015 z
3. 2015 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2015, § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Zb.").
4. K vznesenej námietke intervenienta týkajúcej sa premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

položky 299, súd prvej inštancie uviedol, že intervenient ani žalovaná, ktorá s jeho argumentáciou súhlasila, nepreukázali, že by došlo k premlčaniu uplatnenej časti nároku vo výške 36 036 eur za položku 299 hodnotenú 700 bodmi plus zvýšenie o 100 % a plus zvýšenie o 50 %, t. j. 2100 bodov, pri hodnote bodu 17,16 eur predstavujúcich 36 036 eur). Preskúmaním zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/, ktorá bola súčasťou znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou forensic.sk súd prvej inštancie zistil, že viaceré lekárske správy pochádzajú z obdobia po

1. decembri 2015, a teda k ustáleniu zdravotného stavu nemohlo dôjsť k tomuto dátumu, ale muselo k nemu dôjsť neskôr. Pokiaľ ide o spornú položku 299 (stav po tracheotómii s trvale zavedenou kanylou), zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že hoci tracheotómia bola realizovaná až
2. septembra 2015, v januári bola realizovaná jeho reinzercia a z lekárskej správy z
3. júna 2017 vyplýva, že u žalobkyne 1/ bol v tom čase plánovaný ORL výkon - odstránenie granulácii trachostómii. Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o túto položku nie je jednoznačné, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu, ale je pravdepodobné, že to bolo najneskôr
4. decembra 2015 a zároveň neskôr ako
5. decembra 2016, t. j. okamih rozhodujúci pre uplynutie premlčacej doby vzhľadom na rozšírenie žaloby doručenej súdu
6. decembra
7. Na základe uvedeného skonštatoval, že intervenient a žalovaná neuniesli dôkazné bremeno o nimi vznesenej námietke premlčania, keďže nepreukázali, že k ustáleniu zdravotného stavu s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia došlo
8. decembra 2015, rovnako, žeby k jeho ustáleniu s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie došlo skôr, ako bol vyhodnotený samotný znalecký posudok na jeho ohodnotenie. Zo znaleckého posudku č. 267/2018 vypracovaného znaleckou organizáciou forensic.sk vyplýva, že definitívne posúdenie bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia mohlo v danom prípade súvisieť aj s ďalším vývojom zdravotného stavu, resp. s možnými komplikáciami zdravotného stavu žalobkyne 1/, preto súd prvej inštancie uzavrel, že ani k
9. októbru 2018 nedošlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne 1/. Zároveň skonštatoval, že ak by aj neposudzoval námietku premlčania optikou

uvedeného, dospel by k záveru, že nie je dôvodná. Žalobcovia už v žalobe z 8. júna 2017 špecifikovali poškodenie zdravia žalobkyne v dostatočnom rozsahu potrebnom na uplatnenie náhrady škody. K argumentu intervenienta, že žalobcovia mali možnosť predložiť lekársky posudok

§ 7zákona č.

437/2004 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia dostatočne odôvodnili, prečo tento lekársky posudok nebol vyhotovený, preto súd považoval uvedený výklad, kedy si poškodený uplatní nárok na náhradu škody a špecifikuje, čo i len laicky svoje poškodenie zdravia, ktoré je následne konkretizované lekárskym, resp. znaleckým posudkom za výklad ústavno-konformným, keďže účelom práva na priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je ochrana práv slabšej strany poškodeného protiprávnym konaním zodpovedného subjektu a to v špecifickej oblasti, kde hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia je otázkou odborného charakteru (II. ÚS 142/2015). 8. Následne citoval ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava") a k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcami konštatoval, že žalovaná, ani intervenient nespochybnili základ ich nároku, v prípade, ak súd dospeje k záveru, že je daný nárok na náhradu škody; spochybňovali iba výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutkové okolnosti tvrdené žalobcami, ako aj na stanovisko žalovanej k uplatnenému nároku, ďalej na rozsah vykonaného dokazovania a konštatoval, že kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia statusu obete,

čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor"), ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo

1. marca 2007, sťažnosť č. 43662/98, ako aj v prípade Stanková proti Slovenskej republike v rozhodnutí z
2. októbra 2007, sťažnosť č. 7205/
3. Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd") sp. zn. 7Cdo/65/2013, 5Cdo/265/2009, 4Cdo/139/2011, 3Cdo/228/2012, 1Cdo/77/2009, 2Cdo/194/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/168/2010, s poukázaním na výšku priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy v jednotlivých prípadoch, preto nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za dôvodný. Pri určení jej výšky vychádzal z dvoch základných kritérií a to zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a z okolností, za akých došlo k neoprávnenému zásahu, pričom dospel k záveru, že práve výška, ktorú priznal je opodstatnená a odôvodňujúca. Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, žalobkyni 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur, žalobcom 2/ a 3/ každému po 80 000 eur. Predovšetkým zohľadnil neprimeraný zásah do zdravotného stavu žalobkyne 1/, ktorý považoval za závažný nielen pre jej uplatnenie, ale aj pre zaradenie do bežného života, z ktorého je absolútne vylúčená. Zároveň zohľadnil aj skutkové okolnosti týkajúce sa každodennej starostlivosti o žalobkyňu 1/, ktoré vyplynuli nielen z vykonaných dôkazov v rámci výpovede žalobcov 2/ a 3/, ale aj z lekárskych správ, zo záverov znaleckých posudkov, ako aj zo samotnej obhliadky žalobkyne 1/, ktorá sa v podstate dennodenne musí vyrovnávať s dôsledkami pochybenia žalovanej, pričom sa jedná o jednotlivé úkony starostlivosti (napr. odsávanie hlienov, cvičenie), ktoré jej ako bežné činnosti pre zdravého človeka spôsobujú bolesti, ktoré bude s najväčšou pravdepodobnosťou zažívať do konca života. Zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že žalobkyňa 1/ sa nedožije priemerného veku dožitia veku ženy na Slovensku, taktiež, že nielenže nebude môcť plnohodnotne prežiť svoj život, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho nebude môcť prežiť v priemernom veku dožitia vzhľadom na odhad lekárov. Na strane žalobcov 2/ a 3/ zohľadnil zásah do ich osobnostných práv ako rodičov žalobkyne značnej intenzity, ktorý naďalej pretrváva, ako aj ujmu na zdraví žalobkyne 1/, ktorá bola nečakaná, vzhľadom k tomu, že u žalobkyne 2/ sa počas tehotenstva nevyskytli žiadne komplikácie a ani na poslednej predpôrodnej kontrole neboli zistené žiadne indikácie, že by sa mala žalobkyňa 1/ narodiť so zdravotným postihnutím. V dôsledku škodovej udalosti nedošlo len k zásahu do emocionálnej sféry žalobcov 2/ a 3/ v očakávaní narodenia prvého zdravého dieťaťa, ale tiež k výrazne negatívnemu ovplyvneniu ich doterajšieho života vo všetkých sférach, a to napríklad v nemožnosti žalobkyne 2/ zamestnať sa z dôvodu nepretržitej starostlivosti o žalobkyňu 1/ a takmer absolútne obmedzenie stretávanie sa s priateľmi, známymi, realizácie koníčkov, problémy v partnerskom živote žalobcov 2/ a 3/, psychické problémy žalobkyne 2/, pre ktoré musela vyhľadať odbornú pomoc. Miera ujmy do práva na súkromie a rodinný život žalobcov 2/ a 3/ bola výrazne zvýšená, lebo sústavne prežívajú traumatické zážitky vzťahujúce sa k zdravotnému stavu žalobkyne 1/, keďže sa musia vyrovnávať aj s tým, že s niektorými úkonmi starostlivosti o ňu jej sami spôsobujú bolesť, napr. pri odsávaní, cvičení a kŕmení. Tento psychický stres je umocnený tým, že momentálne môžu porovnať, aké radosti by so žalobkyňou 1/ jednak prežívali, ak by bola zdravá, keďže sa im narodilo druhé zdravé dieťa. Súkromný život rodiny sa tak úplne zmenil a zostal v ňom už len nepatrný priestor pre záľuby, oddych a ostatné voľnočasové aktivity. Zároveň s prihliadnutím aj na okolností, za ktorých k zásahu do práv žalobcov došlo, ktoré vyplynuli z rozsahu vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie po zohľadnení argumentov žalovanej, že z ich strany sa nejednalo o úmyselné, ale nedbanlivostné konanie. Z vykonaného dokazovania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by postupu k non lege artis došlo úmyselným konaním zamestnanca žalovanej. Zároveň zohľadnil skutočnosť, že žalovaná patrí medzi najlepšie zariadenia na Slovensku v kategórii štátne, univerzitné a fakultné nemocnice. V kontexte uvedeného dospel teda k záveru, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím aj na výšku náhrady škody zodpovedá uplatneným námietkam aj zo strany žalovanej.
4. V súvislosti s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a to odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti nárok nepovažoval za dôvodný. Vysvetlil, že nepovažoval právny názor vyplývajúci z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/17 z
5. decembra 2019, v zmysle ktorého ,,odopretím úrokov z omeškania sa inštitút náhrady nemajetkovej ujmy stáva bezzubým, pretože sa umožňuje povinnému, aby úspešne bez akejkoľvek sankcie sa vyhýbal plneniu svojich povinností", za právny názor, ktorým by bol prekonaný právny názor vyplývajúci z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo
6. marca 2012, z ktorého vyplýva, že ,,povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania". Na záver podotkol, že pokiaľ neprebehne odborná polemika ohľadne nového posudzovania uplatňovaného nároku na úrok z omeškania vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nepovažoval právny názor najvyššieho súdu v slovenských podmienkach za prekonaný.
7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP tak, že žalobkyni 1/ vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal zo zásady úspešnosti čo do základu nároku v celom rozsahu, preto jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanej. Vo vzťahu k čiastočnému úspechu žalobcov1/ a 3/ pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal zo zásady úspechu vo veci aj v konaniach, ktorých výška závisela od úvahy súdu, preto aj v tejto časti boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešní, ktorým priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
8. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správne zistenie skutkového stavu vrátane právneho posúdenia, ako aj náležitého odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým záverom sa v celom rozsahu stotožnil. Vzhľadom na mimoriadne podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku, okrem nesprávne určenej doby omeškania žalovanej s plnením žalobkyne 1/ s náhradou škody z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, odvolací súd v celom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku poukázal. Podotkol, že na zdôraznenie správnosti nemal čo dodať, nakoľko súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom rozhodnutie odôvodnil. Na doplnenie a v súvislosti s vysporiadaním sa s uplatnenými námietkami vznesenými v odvolacom konaní následne uviedol, že námietku premlčania vo vzťahu k položke 299 uplatnenú intervenientom, nepovažoval za dôvodnú. S uplatnenou námietkou sa podrobne zaoberal súd prvej inštancie a dospel k záveru, že intervenient a žalovaná nepreukázali, že došlo k premlčaniu v tejto časti nároku žalobkyne 1/. K ustáleniu zdravotného stavu poukázal na skutkové okolnosti vyplývajúce zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/ a s prihliadnutím na otázku odborného charakteru konštatoval, že v otázke premlčania tejto položky žalovaná a intervenient neuniesli dôkazné bremeno, keďže definitívne posúdenie bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne 1/ vykonali až znalci v znaleckom posudku. Na potvrdenie správnosti podotkol, že žalobkyňa 1/ sa dozvedela o škode a jej výške až zo záverov znaleckých posudkov predložených v rámci dokazovania, preto nemožno hovoriť o premlčaní nárokov, ktoré uplatnila v priebehu konania. Premlčacia doba neuplynula pri uplatňovaní nároku žalobkyne 1/ na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v konaní, pretože uplatnené dispozičné nároky boli uplatnené v čase pred jej uplynutím počítanej od ustálenia zdravotného stavu. Aj samotní znalci v znaleckom posudku forensic.sk vychádzali z možného ustálenia zdravotného stavu žalobkyne 1/ k
9. decembru 2016, t. j. rok po vzniku ujmy zakladajúcej nárok na náhradu škody z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Na strane žalobcov sa jedná skutočne o laikov v medicínskej oblasti a keďže ide o vysoko odbornú otázku posúdenia a hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne 1/, uvedené mohlo byť vykonané iba znaleckým posúdením znalcov z daného odboru. Po spresnení žalobného nároku, po vypracovaní znaleckých posudkoch, si žalobcovia následne uplatnili aj náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za položku
10. Odvolací súd vyhodnotil bodové hodnotenie vykonané znalcami v znaleckom posudku znaleckej organizácie forensic.sk ako špecifikáciu a upresnenie žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody. Na základe uvedeného preto nebolo možné dospieť k záveru o uplynutí premlčacej doby na náhradu škody z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne 1/. K jej uplatneniu došlo podanou žalobou z
11. júna
12. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu posúdeniu omeškania žalovanej s platením náhrady škody žalobkyne 1/ odvolací súd poukázal na to, že minimálne odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, t. j.
13. februára 2017 sa žalovaná dozvedela o existencii nároku žalobkyne 1/ na náhradu škody. Keďže žalovaná neplnila žiadnu čiastku z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, dostala sa do omeškania, pričom za prvý deň omeškania bolo potrebné považovať deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanej. Tvrdenie, že žalovaná odmietala plniť dôvodiac o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody žalobkyne 1/ a konaním žalovanej, nebolo dôvodom na nepriznanie úrokov z omeškania. Napokon týmto dôvodom nemôže byť ani skutočnosť uvádzaná intervenientom, že bola nesprávne vypočítaná suma omeškania, keď si žalobcovia nesprávne uplatnili náhradu za 12 520 bodov a hodnote bodu v sume 17,16 eur a nie v sume 18,24 eur. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že omeškanie je potrebné počítať iba od začiatku omeškania, teda odo dňa, keď sa žalovaná dozvedela o tom, že má žalobkyni 1/ plniť, a týmto dňom bol nesporne deň doručenia žaloby, t. j.
14. februára 2017, a teda nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala s plnením žalobkyni 1/ do omeškania. Na základe uvedeného preto odvolací súd námietku intervenienta v tejto časti nepovažoval za dôvodnú. Poznamenal, že súd prvej inštancie síce nesprávne určil úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 228 365 eur, pričom správne mal určiť z hodnoty 238 867, 20 eur a zo sumy 20 503 eur od
15. februára 2019 a za položku 299 vo výške 5 % ročne zo sumy 24 024 eur, avšak žalobcovia v tejto časti odvolanie nepodali, preto odvolací súd v tejto časti považoval napadnuté rozhodnutie za správne. Odvolanie intervenienta, ktorým žiadal zamietnutie žaloby v časti priznaných úrokov z omeškania však nepovažoval za odôvodnené.
16. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ v zamietavej časti, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcom nárok na úrok z omeškania z priznanej náhrady z nemajetkovej ujmy, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, poukazujúc na ustálenú súdnu prax uvedenú súdom prvej inštancie. Konštatoval, že pre rozhodovanie súdov Slovenskej republiky je záväzná iba tá judikatúra a samozrejme judikatúra ESĽP, preto rozhodnutiami súdnych autorít Českej republiky sa môžu súdy Slovenskej republiky inšpirovať, avšak judikatúra, ktorá sa uplatňuje v Slovenskej republike musí byť prekonaná súdnymi autoritami v oblasti práva Slovenskej republiky. Sporové strany legitímne očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom a to najmä, ak v podobnej veci existujú rozhodnutia zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, či rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu. Na základe uvedeného odvolací súd považoval odvolanie žalobcov 1/ až 3/ za nedôvodné.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu žalobkyne 1/ jej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti nároku na zaplatenie 36 036 eur a úrokov z omeškania na náhradu škody z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia proti žalovanej; žalovanej priznal z titulu zamietavého výroku o nároku žalobcov 1/ a 3/ na priznanie úroku z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nárok na náhradu trov konania proti žalobcom 1/ až 3/ v plnom rozsahu.
18. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej len ,,dovolatelia"), ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, namietaním právneho posúdenia súdom prvej inštancie existencie práva na úrok z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti v peniazoch, ktorú otázku bolo nutné posúdiť inak. Dovolatelia argumentovali tým, že súd prvej inštancie na uplatnený nárok aplikoval právny názor vyplývajúci z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Co/15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000, citujúc právnu vetu v znení: ,,Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania". Uvedený právny názor vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu zo
19. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/
20. Odvolací súd bez akejkoľvek odbornej argumentácie právne posúdenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, preto z tohto dôvodu považovali napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za nedostatočne odôvodnené. Následne s poukazom na zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu vyplývajúce z § 220 CSP namietali, že ak rozsudky odkazujú na ustálenú rozhodovaciu prax, tak rozhodnutia, na ktoré odkazujú by mali poskytovať odpovede na právnu argumentáciu predloženú súdu k posúdeniu. Ak tieto rozhodnutia (judikáty) odpovede na zásadnú jednoznačnú právnu (aj ústavnoprávnu) argumentáciu týkajúcu sa iného právneho posúdenia predpokladov pre posúdenie zamietnutého nároku neobsahujú, rozhodnutie trpí zásadným kvalitatívnym nedostatkom.

dovolateľov napadnuté rozhodnutie v celosti neobsahuje žiadny argumentačný dialóg, ktorý by podporil právny názor o konštitutívnej povahe súdneho rozhodnutia, ktorým sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy. Napadnutým rozhodnutím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania

čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na uvedené dovolatelia podotkli, že pred súdmi nižších inštancií argumentovali aj ústavno-právnym argumentom z pohľadu potreby vykladať ustanovenia právneho predpisu v súlade s ústavou.

ESĽP argumenty týkajúce sa základných práv a slobôd vyplývajúcich z dohovoru sú veľmi významnými argumentmi, s ktorými sa vnútroštátne súdy musia v rozhodnutí vyrovnať a nemôžu ich opomenúť. Poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 296/09, ako aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk proti Holandsku, sťažnosť č.16034/90. Zdôraznili, že pojem ,,procesný postup" v zmysle § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu ,,právo na spravodlivý proces", ktorého súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, sp. zn. 6Cdo/98/2017). Odkaz na ustálenú rozhodovaciu prax neobsahuje právne dôvody, ktoré by vyvracali argumentáciu dovolateľov ohľadom začatia omeškania žalovanej s plnením náhrady nemajetkovej ujmy, preto došlo k naplneniu dovolania.

dovolateľov sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe a vymedzenú právnu otázku mal riešiť inak. Dovolatelia boli presvedčení o tom, že odklon od ustálenej rozhodovacej praxe však nemôže byť vzhľadom na vývoj právnej úpravy, zmenu podmienok a rozvoj právnych názorov v súvisiacich oblastiach (napr. začiatok plynutia premlčacej lehoty nemajetkovej ujmy) nemožný. Je preto nevyhnutné, aby odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia riadne vyargumentoval právne otázky, ktoré neboli riešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Ak tak odvolací súd neurobil, zasiahol do práva na spravodlivý proces v zmysle ústavy, listiny a dohovoru. Ochrana konania (omeškania s plnením) žalovanej v danom prípade nemá prednosť pred ochranou žalobcov. Žalovaná neplnila náhradu nemajetkovej ujmy včas z dôvodu, že by dôverovali ustálenej súdnej praxi a výkladu práva podávaného súdmi, t. j. jej legitímne očakávania neboli porušené. Predmetom obrany žalovanej v súdnom konaní nebola výška náhrady nemajetkovej ujmy určovaná súdom, ale existencia zodpovednosti žalovanej za následok, lebo sa v spore snažila presvedčiť súd, že za uplatnené nároky vôbec nezodpovedá. Zmena ustálenej rozhodovacej praxe je principiálne možná aj v zmysle § 48 CSP. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka chráni hodnoty (právo na život a ochranu súkromného a rodinného života), ktoré predstavujú jedny z najdôležitejších hodnôt, na ktorých je postavený hodnotový (a tiež právny) poriadok spoločnosti.

dovolateľov osoba, ktorej vznikla typovo závažnejšia ujma na osobnosti, nemá byť pri omeškaní povinného (dlžníka) kompenzovaná menej ako osoba, ktorej vznikla ujmy na majetku. To, že ujma na osobnosti je spravidla ťažšie vyčísliteľná, nemôže ísť výlučne na ťarchu poškodeného, nemožno teda dospieť k záveru, že kým rozsudok nenadobudne právoplatnosť, zodpovedný môže bez akejkoľvek sankcie odmietnuť plniť. Z judikatúry vyplýva, že konštitutívne rozhodnutia predstavujú výnimku a môžu sa vydávať len v prípadoch, keď zákon súdu výslovne priznáva oprávnenie založiť práva a povinnosti medzi stranami. Ústavný súd vo svojej judikatúre nárok na peňažnú náhradu

§ 13ods.

2 Občianskeho zákonníka charakterizoval ako dôsledok zodpovednosti za civilný delikt, z čoho plynie, že povinnosť pôvodcu ujmy plniť vzniká v posudzovanej veci z deliktu samotného a nie až údajne konštitutívnym rozhodnutím. V závere dovolatelia zdôraznili, že nepriznanie úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy by bolo ďalším zásahom do rozloženia bremien zo zodpovednosti za neoprávnený zásah s tým, že by bez právom aprobovaného dôvodu vylučovalo paušalizovanú náhradu škody spôsobenú omeškaným plnením. S prezentovaním alternatívneho výkladu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 492, § 563, § 3) dovolatelia vyslovili názor, že v danej veci nie je dôvod odchýliť sa od aplikácie § 563 Občianskeho zákonníka, keďže právomoc určovať výšku škody mal súd aj napr.

§ 136

Občianskeho súdneho poriadku s tým, že takéto určenie výšky škody nikdy nebolo prekážkou pre priznanie úrokov z omeškania od splatnosti záväzku. Navrhli zrušiť rozhodnutie v napadnutej časti a vec vrátiť súdu druhej inštancie na ďalšie konanie, resp. zrušiť v napadnutej časti aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 15. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že

jej názoru rozsudok odvolacieho súdu netrpí takou vadou, ktorá by zakladala nesprávny procesný postup znemožňujúci žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

názoru žalovanej samotná skutočnosť, že súdy nižších inštancií sa v otázke úrokov z omeškania v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nestotožnili s právnym názorom žalobcov, nie je porušením práva žalobcov na spravodlivý proces

§ 420písm.

f) CSP. K prezentovanému názoru týkajúcemu sa posúdenia náhrady nemajetkovej ujmy z hľadiska naplnenia jej funkcií, ale najmä s prihliadnutím na názor vyplývajúci z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, žalovaná zdôraznila, že naplnenie satisfakčnej funkcie, aj preventívno-sankčnej funkcie je možné dosiahnuť aj samotnou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázala na fakt, že odvolací súd sa v bode 1.13.

1. v spojení s bodmi 21.1.
2. a 21.1.2 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s otázkou nároku na úroky z omeškania z nemajetkovej ujmy vysporiadal. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax a súčasne prezentovala názor, že za situácie, keď výška nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu a až rozhodnutím súdu sa povinná osoba dozvie o tom, v akej výške má nemajetkovú ujmu plniť, nemôže dôjsť k omeškaniu skôr ako dňom nasledujúcim po dni, aký určil súd v rozhodnutí o povinnosti plniť nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti podotkla, že úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti dlžníka zaplatiť svoj dlh riadne a včas. Z hľadiska určitosti dlhu musí tento byť určený čo do dôvodu a výšky, inak nejde o dlh. V prípade pohľadávky oprávnenej osoby na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto je s poukazom na ustanovenie §13 ods. 3 Občianskeho zákonníka minimálne čo do výšky určená až rozhodnutím súdu. Pred týmto okamihom sa povinná osoba nemôže dostať do omeškania so splnením dlhu, nakoľko nemôže poznať výšku dlhu. Navrhla dovolanie odmietnuť, uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
3. Intervenient vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že z dôvodu, že krytie nemajetkovej ujmy nebolo v poistnej zmluve uzavretej medzi ním a žalovanou dohodnuté, nie je daný v tejto časti jeho právny záujem na výsledku konania, na ktorú skutočnosť v priebehu konania poukazovali a k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa nevyjadrovali. I napriek tejto skutočnosti však považoval právne závery súdov nižších inštancií za súladné s judikatúrou najvyššieho súdu, pričom poukázal na R 45/
4. Navrhol dovolanie zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429CSP, s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 438 ods.

1 v spojení s § 219 ods. 1 a 3 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. 18. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 19.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 20.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 22.

§ 440CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

23. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 24. Ustanovenie § 420 písm.
2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 25. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP dovolatelia namietali, že odvolací súd bez akejkoľvek odbornej argumentácie vo vzťahu k namietanému nepriznaniu úrokov z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy napadnutý výrok rozsudku súd prvej inštancie potvrdil. Zdôraznili, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal so vznesenými argumentmi, ktoré považovali za významné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. Tvrdili, že pred oboma súdmi argumentovali aj ústavnoprávnym argumentom z pohľadu potreby vykladať ustanovenia právneho predpisu v súlade s ústavou. 26. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019). 27. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu napádaného rozhodnutia dovolací súd uvádza, že odôvodnenie uvedené najmä v bodoch 21.1.1 a 21.1.2 v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom jeho kontexte vo vzťahu najmä k správne zistenému skutkovému stavu (bod. 101 a 102) spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP. 28. Civilný sporový poriadok totiž umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M. Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). 29. V danom prípade odvolací súd vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania v súvislosti s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že ,,za situácie, že výška nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu a až rozhodnutím súdu sa povinná dozvie o tom, že v akej výške má nemajetkovú ujmu plniť, nemôže dôjsť skôr k omeškaniu ako dňom, nasledujúcim po dni, aký určil súd v rozhodnutí o povinnosti plniť nemajetkovú ujmu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva správny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepriznania žalobcom 1/ až 3/ nárok na úrok z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Až rozhodnutím súdu sa žalovaná dozvedela o tom, v akej výške má nemajetkovú ujmu plniť, preto sa nemohla dostať do omeškania skôr, ako štvrtým dňom po právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý deň ešte nenastal". V súvislosti s právnym záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/17 z 10. decembra 2019, na ktorý dovolatelia v konaní pred súdmi nižších inštancií poukazovali, súd prvej inštancie pripustil, že prezentovaný názor má logiku z pohľadu efektívnej ochrany práv či už poškodených osôb alebo osôb, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv, avšak vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o právny názor, ktorý je v úplnom rozpore s doterajšou praxou slovenských súdov, navyše v rozpore s judikovaným názorom najvyššieho súdu, ktorý nebol prekonaný, uplatnený nárok o úrok z omeškania z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby do zaplatenia nepovažoval za dôvodný. S uvedeným záverom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý na doplnenie uviedol, že sporové strany legitímne očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom, a to najmä v situácii, ak v podobnej veci existujú rozhodnutia uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, či rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu. Pre rozhodovania súdov Slovenskej republiky je záväzná iba táto judikatúra a rozhodnutiami súdnych autorít Českej republiky sa súdy Slovenskej republiky môžu inšpirovať. 30. Potvrdením rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd preskúmal správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj správnu aplikáciu a interpretáciu príslušných hmotnoprávnych noriem na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva. Vysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolacom konaní odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP. 31. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania

§ 420písm.

1. f)CSP (R 24/2017). Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dovolateľom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 32. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. 33. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016). 34. Vec prejednávajúci senát dospel teda k záveru, že z procesného postupu súdov nižších inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať za následok porušenie procesných práv dovolateľov a s tým spojeného ich práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania z tohto dôvodu nie je daná. 35. V súvislosti s namietaním právneho posúdenia týkajúceho sa nepriznania úroku z omeškania s plnením nemajetkovej ujmy, dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP v spojení s čl. 11 ods. 1 až 3 Základných princípov CSP, posudzujúc dovolanie aj

jeho obsahu a v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolatelia uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Argumentovali tým, že súdy nižších inštancií sa mali odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, lebo otázku existencie práva na úrok z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti v peniazoch, je nutné posúdiť inak.

dovolateľov súdy nižších inštancií sa mali odkloniť od prijatého judikátu R 45/2000, v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania; totožný právny názor vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu zo 14. marca 2012 sp zn. 6Cdo/185/2011, na ktorý súdy nižších inštancií poukázali s výslovným konštatovaním, že uvedený judikát nebol dosiaľ rozhodovacou praxou súdov prekonaný, preto o uplatnenom nároku rozhodli v súlade s ustálenou súdnou praxou. 36.

§ 421

ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrd