1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28.10.2009, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Bratislava I č. 600/270/176548/07/BarK zo dňa 9.11.2007, ktorým správca dane v zmysle § 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nevyhovel ţiadosti ţalobcu (zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške 6 893 339,60 Sk z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených v § 56 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. 2 8Sţf/45/2011 Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v danom prípade dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je v súlade so zákonom a v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa krajský súd stotoţnil. Uviedol, ţe predmetom DPH právne vymedzenej zákonom č. 222/2004 Z.z. je poskytnutie (dodanie) sluţby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť (podniká), pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania sluţby a ak zdaniteľná osoba vo svojom mene pre inú osobu obstará dodanie sluţby, platí ţe táto zdaniteľná osoba sluţbu sama prijala a sama dodala. Dodaním sluţby je kaţdé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru a platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo sluţbu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak zákon o DPH neustanovuje inak, pričom zahraničná osoba má nárok na vrátenie dane uplatnenej pri sluţbách, ktoré jej dodal platiteľ v tuzemsku za podmienky, ţe v období, za ktoré ţiada vrátenie DPH, nedodala tovar alebo sluţbu v tuzemsku (§ 56 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH).
krajského súdu, ţalobca je zahraničnou osobou v súlade s ust. § 55a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH a v období roka 2006, za ktoré ţiadal vrátiť DPH, dodal ţalobca sluţbu na základe zmluvy, programu rozvoja siete s cieľom podporiť pre predajcu motorových vozidiel zn. L. uzavretej medzi ţalobcom a spoločnosťou T. Sluţba sa týkala zabezpečenia modernizácie nehnuteľnosti, priestorov predajne motorových vozidiel L. v tuzemsku a miestom dodania bolo v zmysle § 15 ods. 2 zákona o DPH tuzemsko. Súd neprisvedčil názoru, ţe zahraničná - T. bola zdaniteľnou osobou
2 zákona o DPH, na ktorú prešla daňová povinnosť, pričom na ţalobcu sa vzťahuje zákonná výnimka
2 písm. c), bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Krajský súd uviedol, ţe pokiaľ dôjde k dodaniu sluţby v tuzemsku medzi dvoma zahraničnými osobami, musí sa dodávateľ sluţby registrovať pre platbu DPH v tuzemsku a povinnosť platiť DPH mu vyplýva z ust. § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, pričom smernice na ktoré odkazoval ţalobca nie sú v konflikte s ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Keďţe neboli u ţalobcu splnené podmienky na vrátenie dane v zmysle § 56 ods. l písm. c) bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z., súd ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28.10.2009, zamietol. Ţalobca v konaní tvrdil, ţe sa na neho vzťahuje výnimka
2 zákona o DPH v platnom znení do 31.12.2007. Vychádzal z toho, ţe príjemcom sluţby bola ďalšia zahraničná osoba T., ktorej ţalobca prefakturoval ním zaplatenú modernizáciu predajne vozidiel L. (v ţalobe je uvedený poplatok za modernizáciu a sluţby), vykonanú u predajcu 3 8Sţf/45/2011 vozidiel L. – P. s.r.o. v B.. Fakturovanú DPH mala teda, ako príjemca sluţby v zmysle § 69 ods. 2 zákona o DPH odviesť daňovým orgánom T. a ţalobcovi vznikol nárok na vrátenie DPH. Krajský súd dospel k záveru, ţe v danom prípade je zo skutkového stavu opísaného v ţalobe aj v rozhodnutí zrejmé, ţe ţalobca zaplatil a dodal sluţbu modernizácie predajne L. pre spoločnosť P. s.r.o. nachádzajúcej sa na území tuzemska. Pokiaľ tvrdil, ţe sa na neho vzťahuje výnimka, pretoţe z dodania sluţby bola povinná platiť daň ako príjemca
2 ďalšia zahraničná osoba a to T., tak súd rovnako ako aj daňové orgány nesúhlasí týmto názorom. Aj
názoru súdu príjemcom v zmysle § 69 ods. 2 zákona o DPH nemôţe byť zdaniteľná osoba, ktorá nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku , t.j. zahraničná osoba v tomto prípade T. a daňovú povinnosť na túto osobu nebolo moţné previesť. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal, nesprávne právne posúdenie nakoľko súd mal vychádzať z právneho stavu platného v roku 2006 a nie v roku 2008 nakoľko prenos daňovej povinnosti na takúto osobu bol obmedzený aţ od 1.1.2008. Pri pojme zdaniteľná osoba bol povinný vychádzať z čl. 4 šiestej smernice č. 77/388/EHS a ďalej poukázal na ôsmu smernicu č. 79/1072/EHS, a to konkrétne článku 2. Zároveň navrhol aby súd poloţil prejudiciálnu otázku opísanú v, či príjemca sluţby v zmysle čl. 21
názoru ţalovaného stav, čo sa týka článku 21 ods. 1 písm. b/ Smernice Rady č.77/388/EHS, tak tento bol transponovaný do slovenského zákona o DPH, a to do § 69 ods. 3 (prenos daňovej povinnosti pri sluţbách
8 – v smernici sluţby uvedené v čl. 9 ods. 2 písm. e/) a § 69 ods. 4 (prenos daňovej povinnosti pri sluţbách
28b časti C, D, E a F). V danom súdnom spore sa nejednalo o sluţby vymedzené v uvedených paragrafoch zákona o DPH, resp. v uvedených článkoch smernice. Článok 21 ods. 1, písm. b/ smernice, na ktorý sa ţalobca odvoláva, sa netýka § 69 ods. 2 zákona o DPH. Prenos daňovej povinnosti
2 zákona o DPH nie je
smernice povinný pre členské štáty a zavedenie tejto povinnosti v SR bol nad rámec smernice, čo európske právne akty umoţňujú a jeho zavedenie malo byť zjednodušením pre zahraničných dodávateľov, ktorí by sa inak museli v tuzemsku registrovať pre daň. Na základe uvedeného, poţiadavka ţalobcu na vznesenie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru je bezpredmetná, nakoľko daná skutočnosť nebola predmetom súdneho sporu a daňové orgány ani nikdy netvrdili, ţe v zmysle čl. 21
1 OSP bez pojednávania
3 OSP a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
4 OSP, v spojení s § 221 písm.
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Napadnutým prvostupňovým rozhodnutím č. 600/270/176548/07/BARK zo dňa 9.11.2007, správca dane v zmysle § 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nevyhovel ţiadosti ţalobcu (zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške 6 893 339,60 Sk z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených v § 56 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z. V odôvodnení uviedol, ţe Daňový úrad Bratislava I prijal dňa 28.5.2007 ţiadosť zahraničného subjektu T. spol. s.r.o. o vrátenie dane z pridanej hodnoty 5 8Sţf/45/2011
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vo výške 6 893 339,60 Sk. Po kontrole predloţených dokladov daňový úrad zistil, ţe predmetom dane z faktúry č. X. zo dňa 22.6.2006 od tuzemského dodávateľ P. s.r.o. je poplatok za modernizáciu a sluţby poskytnuté
Dohody o programe podpory modernizáciu pre predajcu L. zo dňa 8.6.2006 poplatok za realizáciu stavebného plánu – stavba v Bratislava). Následne zahraničná osoba T. spol. s.r.o. dodala obstarané sluţby zahraničnej spoločnosti T. a vystavila fa. č. X. zo dňa 31.7.2006.
1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov je základným prvkom systému ochrany ľudských práv. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, ţe kaţdý sa môţe domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy vykonáva. 6 8Sţf/45/2011 Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náleţite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Rozsudok vynesený súdom musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti závisí od povahy rozsudku. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môţe viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov. Z napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, nie je vôbec zrejmé, prečo krajský súd, ktorý zamietol ţalobu ţalobcu
1 OSP v dôvodoch svojho rozhodnutia citoval právne predpisy platné od 1.1.2008 (§ 69 ods. 2 zákona o DPH) a od 1.1.2010 (§ 56a ods. 1 zákona o DPH). Preto odvolací súd dospel k záveru z ktorého moţno konštatovať, ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku nie je presvedčivé a v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP. Najdôleţitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta, t. j. právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a ktorý musí korešpondovať s výrokom a musí umoţniť kaţdému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol, pričom musí byť pouţitý aj správny právny predpis, ktorý platil v danom čase, kedy sa predmetné úkony vzťahujúce s a k danému prípadu realizovali. Pri pouţití právnej normy, ktorá v danom čase neexistovala potom nie je moţné ani posúdiť, či je správny právna veta a či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďţe výroku nekorešponduje relevantné odôvodnenie s relevantnými predpismi. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol vo veci tak ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by váţnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o moţnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch 7 8Sţf/45/2011 zákonom. Preto krajský súd pochybil, keď rozhodnutie ţalovaného zrušil bez toho, aby dôvody jeho rozhodnutia boli súladné výrokom rozhodnutia. Takéto rozhodnutie moţno povaţovať za arbitrárne, pretoţe nedostatočne odôvodnené rozhodnutie a pouţitie neúčinných právnych predpisov alebo ich častí súdom môţe zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná kaţdému Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd
1 písm.
3 OSP a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní
2 OSP. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.