Ďalej uviedol, ţe návrh na začatie konania podaný navrhovateľkou okrem všeobecných náleţitostí
3 O.s.p., obsahoval aj opísanie skutočností, z ktorých navrhovateľka dospela k záveru o nutnosti pozbaviť spôsobilosti na právne úkony M. A. a spolu s návrhom predloţila aj vypracovaný znalecký posudok, preto nebol dôvod na začatie konania ex offo. Poukázal na to, ţe súd prvého stupňa nevychádzal len zo záverov znaleckého posudku znalca MUDr. Kamila Mikulu, ale doplnil dokazovanie aj výsluchom zamestnankýň zariadenia, v ktorom je vyšetrovaná umiestnená, z ktorého vyplynulo, ţe ide o osobu leţiacu, jej pamäťové schopnosti sú striedavé a sú obdobia keď si veci pamätá a keď nekomunikuje a nepamätá si nič. Postup súdu prvého stupňa tak s poukazom na ustanovenie § 219 posúdil ako správny, keď rozhodol o úplnom zbavení spôsobilosti na právne úkony M. A. a tieţ rozhodnutie o trovách konania štátu a účastníkov. Keďţe rozhodnutie o zbavení spôsobilosti na právne úkony nie je ešte právoplatné, zrušil výrok o ustanovení opatrovníka a tieţ výrok, ktorým upustil od doručenia rozhodnutia M. A.. Tento rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním M. A., navrhla ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. a odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/,b/,c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Uviedla, ţe súd prvého stupňa rozhodol na základe návrhu jej sestry, ktorá s ňou neţila v spoločnej domácnosti od roku 1950 a ani ju nenavštevovala, a pokiaľ by súd vychádzal z procesných podmienok v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p., bol by konanie zastavil. Odvolací súd sa nevysporiadal s jej námietkou, či v predmetnej veci išlo o návrh alebo o podnet na konanie, kedy by musel postupovať v zmysle § 81 O.s.p. a vydať uznesenie o začatí konania. Poukázala na nedostatky znaleckého dokazovania v predmetnom konaní, keď v konaní nebolo 3 4 Cdo 230/2011 nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré ţiadala. Súdy sa taktieţ nevysporiadali s jej námietkami, ţe aţ do roku 2008 viedla súdne konanie voči synovi navrhovateľky, ktorý jej je dlţný za odpredaj rodinného domu, ktorý mala s navrhovateľkou v spoločnom vlastníctve. Do roku 1993 ţila v spoločnej domácnosti so svojou matkou, za ktorú vykonávala všetky úkony a po jej smrti v roku 1995 na vlastnú ţiadosť odišla do domova dôchodcov, kde je doteraz. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, ţe kontakt s osobami v jej blízkosti nadväzuje a na ne reaguje. Súd pochybil aj tým, ţe znalecký posudok predchádzal výsluchu účastníkov. Ţiadala vykonať v konaní kontrolný znalecký posudok aj preto, ţe výpoveď znalca pred súdom je neobjektívna, účelová, prirovnáva ju k cigánom a poukazuje, ţe ona ako babka si nemala kde intelektový deficit vylepšiť, poukázal na jej choroby, ktoré sú však v jej veku beţné a z polhodinového prednesu vyvodil svoj záver. Znalec naviac nebol stotoţnený s predmetom konania, keď vo svojej výpovedi poukazoval na testamenty, ktoré neboli predmetom konania. Rozhodnutím súdov bolo zasiahnuté do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota, keď došlo u nej k neodôvodnenému pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony. Navrhovateľka chce takýmto spôsobom zamedziť, aby svoje finančné prostriedky za odpredaj nehnuteľnosti jej synovi získala prostredníctvom výkonu rozhodnutia, ktoré prebieha. Uviedla, ţe ako prestárlá osoba nie je pre spoločnosť nebezpečná, je imobilná, nevlastní majetok, preto spoločnosť by nemala mať záujem na sklonku ţivota zobrať jej všetky práva a povinnosti garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie M. A. odmietnuť ako dovolanie podané neoprávnenou osobou (advokátkou), pretoţe plnomocenstvo udelené právnej zástupkyni v dovolacom konaní povaţuje za neplatné vzhľadom k tomu, ţe aj znalec MUDr. Kamil Mikula v konaní uviedol, ţe M. A. nemohla udeliť plnú moc na zastupovanie advokátke. Pokiaľ v dovolaní dovolateľka namieta, ţe dôvodom snahy na jej zbavenie spôsobilosti na právne úkony je záujem zamedziť získať finančné prostriedky od syna navrhovateľky uviedla, ţe aj takéto tvrdenie svedčí o zlom psychickom stave dovolateľky, pretoţe tá svoju pohľadávku postúpila zmluvou z 8. apríla 2008 a teda jej uţ z rozsudkov súdu nevyplývajú ţiadne finančné nároky. Mesto Prešov vo vyjadrení k dovolaniu uviedlo, ţe preskúmanie otázky nesplnenia procesných podmienok a ich dodrţanie v konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony povaţuje za zásadné a plne sa stotoţňuje s odôvodnením uvedeným v dôvodoch dovolateľky. 4 4 Cdo 230/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tieţ prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolateľkou napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z vyššie uvedených rozsudkov, proti ktorým je dovolanie prípustné
1 aţ 3 O.s.p. Prípustnosť podaného dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 5 4 Cdo 230/2011 Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či postupom súdu nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľka namietala, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s ňou namietanými procesnými vadami, a to, či konanie začalo na návrh alebo na základe podnetu, ţe posudok znalca predchádzal výsluchu účastníkov konania, ţe v konaní napriek výslovnej poţiadavke nebol vypracovaný kontrolný znalecký posudok a tieţ, ţe súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 O.s.p., z ktorého súdu vyplýva povinnosť vo veciach, v ktorých konanie moţno začať aj bez návrhu, zabezpečovať dôkazy a náleţite zisťovať skutkový stav z vlastnej iniciatívy. Vychádzajúc z uvedeného, obsahom takto uplatnenej dovolacej námietky je nespokojnosť dovolateľky s tým, ako a či sa odvolací súd vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s jej odvolacími námietkami, t.j. či v tomto smere dal dostatočnú a uspokojivú odpoveď na všetky
dovolateľky relevantné skutkové a právne otázky prejednávanej veci a či jeho rozhodnutie je v tomto smere riadne odôvodnené. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnym názorom súdu prvého stupňa vyjadreným v jeho rozhodnutí vo vzťahu k prvému výroku, t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. (por. č.l. 105p.v. prvý odsek zhora), t.j. stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa týkajúcim sa splnenia podmienok pre zbavenie spôsobilosti dovolateľky na právne úkony. Dovolací súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. akceptuje judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorej sa zdôrazňuje, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového 6 4 Cdo 230/2011 súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu moţnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) je vţdy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné povaţovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva, ţe je úlohou dovolacieho súdu
špecifických okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazovala dovolateľka uţ v odvolaní (por. č.l. 88), dosahuje takú intenzitu, ţe ňou bolo zasiahnuté do jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Dovolací súd preto preskúmal aj rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 24 Ps 10/2009-85 z 5. mája 2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 CoP 17/2010 z 10. novembra 2010 a v tejto súvislosti povaţoval za potrebné uviesť: Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, ţe účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a pouţívanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu
čl. 46 ods.1 Ústavy. Článok 6 ods. 1 Dohovoru tieţ zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemoţno ho chápať tak, ţe vyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto 7 4 Cdo 230/2011 povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 Dohovoru, moţno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť v kontexte okolností kaţdej veci (I. ÚS 56/01). Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. (III. ÚS 198/2011).
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah podaného návrhu, vyjadrenie právnej zástupkyne M. A., čo zistil z obsahu znaleckého posudku, opísal vzťah navrhovateľky k svojej sestre M. A., poukázal na skutočnosť, ţe v konaní ustanovil opatrovníčku na zastupovanie a s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, ţe „na základe týchto zistení súd dospel k záveru, ţe odporkyňa trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná a v dôsledku toho nie je vôbec schopná robiť 8 4 Cdo 230/2011 právne úkony, preto ju súd pozbavil spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu.“ Ohľadom svojho právneho záveru v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani
ktorých ustanovení vec právne posúdil. Len konštatovanie existencie duševnej poruchy nie je odôvodnením ako to vyţaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa neobsahuje vysvetlenie, na základe čoho, akých skutkových a právnych záverov dospel súd k záveru, ţe M. A. spĺňa podmienky pre pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, v čom je sebe alebo svojmu okoliu nebezpečná a z akého dôvodu bolo potrebné takýmto spôsobom zasiahnuť do jej integrity. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom, príp. dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal. Rozsudok súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v opravnom konaní náleţite argumentovať. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci rozsudok súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a je preto nepreskúmateľný. Ak potom odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. stotoţniac sa so záverom a dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie potvrdil, ani jeho rozhodnutie nie je moţné povaţovať za preskúmateľné a zakladá vadu konania
f/ O.s.p. Pokiaľ totiţ rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje dôvody, pre ktoré dospel k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a
ktorých právnych ustanovení a takéto odôvodnenie neobsahuje ani 9 4 Cdo 230/2011 rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd nemá moţnosť posúdiť, či rozsudok odvolacieho súdu spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd však nevyvodil ţiadne dôsledky ani z ďalších pochybení ktorých sa dopustil súd prvého stupňa, a to nielen z pochybení namietaných dovolateľkou priamo v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ale ani z tých, na ktoré mal povinnosť prihliadať ex offo. Ako uţ bolo uvedené vyššie, o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (por. napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Z uvedeného vyplýva, ţe materiálne jadro procesných práv, ktoré musia byť účastníkom konania zabezpečené v procesnom postupe súdu, sa významne dotýka (koncentruje) prípravy, priebehu i výsledkov ústneho pojednávania v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje zisťovanie skutkového stavu veci (počnúc právom navrhovať dôkazy, byť účastný vykonávania dôkazov, moţnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a pod.) a v konečnom dôsledku mať procesnú moţnosť vyjadriť sa i k právnej stránke veci. Dodrţanie procesných podmienok umoţňujúcich súdu vykonať súdne pojednávanie v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. sa stáva rozhodujúcim faktorom pre zabezpečenie a naplnenie procesných práv účastníkov konania a ich moţnosti konať pred súdom.
1 O.s.p., tomu, o ktorého spôsobilosti na právne úkony ide, ustanoví súd opatrovníka pre konanie.
2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní - ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 10 4 Cdo 230/2011 V prejednávanej veci postup súdu prvého stupňa nebol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. Uvedené ustanovenie určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby mohol súd vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie a absencia ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Dovolací súd dospel k záveru, ţe prvá z uvedených podmienok v danom prípade splnená nebola. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa uznesením z 24. marca 2009, č.k. 24 Ps 10/2009-11, M. A., o ktorej pozbavení spôsobilosti na právne úkony v prejednávanej veci konal, ustanovil v tomto konaní
1 O.s.p., opatrovníka na zastupovanie, a to M. B., súdnu tajomníčku Krajského súdu v Prešove. Ochrana procesných práv osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa rozhoduje, si vyţaduje, aby bola táto osoba pred súdom zastúpená. Povinnosťou ustanoveného opatrovníka je v súdnom konaní chrániť záujmy a práva osoby, na ochranu ktorého bol za opatrovníka ustanovený. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa vytýčil prvé pojednávanie na termín 23. novembra 2009, na ktoré predvolal aj ustanovenú opatrovníčku. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, ţe opatrovníčka na pojednávaní prítomná nebola, ospravedlnenie neprítomnosti sa v spise nenachádza. Súd po začatí pojednávania konštatoval zachovanie päťdňovej lehoty
2 O.s.p. (por. č.l. 48 p.v.) a to napriek tomu, ţe zo spisu nie je moţné zistiť, kedy bolo opatrovníčke predvolanie na pojednávanie doručené (por. č.l. 42, doručenka neobsahuje dátum doručenia písomnosti). Na tomto pojednávaní súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie, ktorým odročil pojednávanie na termín
2 O.s.p. bola zachovaná (por. č.l. 67, 67 p.v.). Termín ďalšieho pojednávania stanovený na
2 O.s.p. (por. č.l. 81, 81 p.v.). Z obsahu spisu však vyplýva, ţe opatrovníčka bola volaná na termín pojednávania 11 4 Cdo 230/2011 stanoveného na „T 10.5.“, pričom nie je moţné zistiť kedy toto predvolanie bolo opatrovníčkou prevzaté, pretoţe doručenka (tak ako aj všetky predchádzajúce) neobsahuje deň doručenia zásielky (por. doručenku za č.l. 80). Bolo potrebné tak konštatovať, ţe opatrovníčka nebola na toto (ale ani na ţiadne iné) pojednávanie riadne predvolaná, pričom zo zápisnice z pojednávania uskutočneného
výsledkov znaleckého dokazovania“, v celom spise sa ţiadne podanie opatrovníčky, ani návrh na spôsob rozhodnutia v predmetnej veci, nenachádza. Za tejto skutkovej situácie dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd a tento nedostatok nenapravil. 12 4 Cdo 230/2011 Spôsobilosť na právne úkony – jej obmedzenie alebo zbavenie, je závaţným zásahom do súkromného ţivota (por. Matter c. Slovensko, rozsudok z 5. júla 1999, č. 31534/96, Berková c. Slovensko, rozsudok z 24. marca 2009, č. 67149/01) a uţ samotné začatie konania o obmedzenie alebo zbavenie spôsobilosti na právne úkony je zásahom do súkromného ţivota. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţuje za potrebné zdôrazniť všeobecne platný princíp,
ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38 ods. 2 Listiny v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy) a teda aj ich obmedzenia musia byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať zásadu, ţe pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a ţe takéto obmedzenia nesmú byť zneuţívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, ţe M. A. bola odňatá moţnosť pred súdom konať v konaní pred súdom prvého stupňa tým, ţe vo veci prebehli pojednávania bez jej účasti a účasti jej súdom ustanovenej opatrovníčky i keď k uvedenému postupu neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., čím jej súd neumoţnil zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Uvedenému zodpovedá
názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umoţniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku kaţdému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môţe obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu (I. ÚS 76/96). K dôkazom vykonaným bez účasti opatrovníčky, na ktoré súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal (por. str. 3 odsek 4 rozsudku), patril o.i. aj výsluch znalca uskutočnený na pojednávaní
ex offo.
3 vety prvej O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyţaduje ďalšie náleţitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
1 vety prvej a druhej O.s.p., konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náleţitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.
ods. 2 cit. ustanovenia, navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôţe pripojiť bez svojej viny.
2 O.s.p., ak nepodal návrh na začatie konania štátny orgán alebo zdravotnícke zariadenie, môţe súd uloţiť navrhovateľovi, aby do primeranej lehoty predloţil lekárske vyšetrenie o duševnom stave vyšetrovaného; ak sa v tejto lehote nepredloţilo lekárske vysvedčenie, súd zastaví konanie. Posledne citovaným ustanovením zákonodarca sledoval zabrániť tomu, aby nedochádzalo k podaniu nedôvodného alebo šikanózneho návrhu, bez opodstatnenia zasahujúceho do integrity fyzickej osoby. Ako dôvod na podanie návrhu na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony navrhovateľka vo svojom podaní uvádza len to, ţe M. A. nie je schopná posúdiť následky svojho konania, čo by mohlo viesť k jej zneuţitiu, o čom ako dôkaz prikladá znalecký posudok, ktorý dal jej syn, J. S., vypracovať prostredníctvom svojho advokáta vzhľadom na skutočnosť, ţe M. A.,
výsledku takého šetrenia potom bolo potrebné buď vykonať pokus o odstránenie vád podania, alebo vydať uznesenie o začatí konania ex offo (§ 81 ods. 1, 3 O.s.p.) a v závislosti od toho určiť aj okruh účastníkov tohto konania. Bez vyriešenia tejto otázky neboli splnené predpoklady pre to, aby súd vo veci mohol začať konať a vydať konečné rozhodnutie, pretoţe nebolo moţné jednoznačne určiť ani okruh účastníkov konania. Súd v zmysle uvedeného nepostupoval, pričom bolo jeho prvoradou povinnosťou, aby tento nedostatok návrhu odstránil postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. a aţ následne pristúpil k jeho vecnému prerokovaniu. Dovolací súd pripomína, ţe procesným následkom nesprávneho, neúplného, alebo nezrozumiteľného podania, ktoré by mohlo byť
svojho obsahu návrhom na začatie konania (§ 79 O.s.p.) je odmietnutie podania (§ 43 ods. 2 O.s.p.). Za týchto okolností rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu nie je moţné povaţovať za súladný s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (eventuálne ani s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ si súdy neozrejmili obsahovú stránku návrhu, nemohli primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na jej vecnú stránku, teda následne ani na odvolacie námietky odvolateľky v rozhodnutí odvolacieho súdu a uviesť zákonu zodpovedajúce dôvody, pre ktoré (
ich názoru) bolo 15 4 Cdo 230/2011 potrebné návrhu vyhovieť. Súdy niţších stupňov v odôvodnení rozsudkov nedali presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany najmä v súvislosti s ich záverom o nutnosti pozbavenia dovolateľky spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu. Vychádzajúc z materiálneho poňatia práva na súdnu ochranu je potrebné uviesť, ţe od uvedenej povinnosti vyplývajúcej z § 157 ods. 2 O.s.p. ich nemôţe oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 O.s.p., ktoré nemoţno aplikovať čisto formálne. Dovolací súd za dôvodnú povaţuje aj námietku dovolateľky, ţe súdy niţších stupňov ignorovali jej návrhy na vykonanie kontrolného znaleckého posudku. Dovolací súd dospel k záveru, ţe pokiaľ dovolateľka uţ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa poukazovala na to, ţe súd prvého stupňa zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého posudku, pričom s touto odvolacou námietkou, sa odvolací súd vôbec nezaoberal a to napriek tomu, ţe predmetom konania je zbavenie spôsobilosti účastníka konania na právne úkony, v ktorom súd zaloţil svoje rozhodnutie v podstate na jedinom dôkaze, nevysporiadanie sa s touto námietkou odvolacím súdom má za následok nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, keďţe išlo o dôkaz podstatný pre posúdenie veci prejednávanej, ako bude uvedené ďalej. Obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je spravidla zaloţené na odbornom lekárskom posudku. Vzhľadom k tomu, ţe s takýmto posudkom súd môţe len ťaţko polemizovať, je o to dôleţitejšie, aby návrh na zbavenie spôsobilosti vzhľadom k závaţnosti takého rozhodnutia pre danú osobu podrobil dôslednému prieskumu. V prejednávanej veci súd zbavil M. A. spôsobilosti na právne úkony na základe jediného dôkazu, na ktorom zaloţil svoje rozhodnutie. Aby obmedzenie alebo zbavenie spôsobilosti na právne úkony bolo primerané sledovanému cieľu (predovšetkým ochrana práv samotného postihnutého, čo je v danom kontexte bezpochyby legitímny cieľ), musí byť takýto zásah čo najuţší, t.j. týkajúci sa len tých úkonov, u ktorých je
objektívneho znaleckého posudku zistené, ţe ich daná osoba nie je schopná. Pre začatie konania o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony musí mať súd k dispozícii presvedčivé dôkazy, ţe daná osoba nie je schopná sa o seba postarať, čo predstavuje riziko pre práva a záujmy druhých a pre ňu osobitne. Tieto dôkazy musia byť špecifické, a nie len všeobecnej povahy (X a Y c. Chorvátsku, rozsudok z
f/ O.s.p. So zreteľom na vyššie uvedené a skutočnosť, ţe konanie bolo zaťaţené vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ Os.p. dovolací súd zrušil potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu 17 4 Cdo 230/2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). Vzhľadom na uvedené sa nezaoberal vecnou správnosťou zrušeného rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. augusta 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.