Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/30/2022 Identifikačné číslo spisu: 3118210039 Dátum vydania rozhodnutia: 23.08.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Mederová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 60ZKR.

Je totiž nesporné, že úpadca si na celú kúpnu cenu nehnuteľností, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy od Slovenskej republiky, musel požičať od žalovaného, ktorý kúpnu cenu za neho zaplatil a vrátenie tejto pôžičky si žalovaný zabezpečil dojednaním obsiahnutým v čl. III zmluvy o pôžičke. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade absentoval úmysel zmluvných strán ukrátiť veriteľov. Ak by žalovaný pôžičku úpadcovi neposkytol, úpadca by predmetné nehnuteľnosti od štátu nikdy nenadobudol. Úmyslom strán teda nebolo ukrátenie veriteľov (z majetku úpadcu podľa odvolacieho súdu nič „neodišlo“), ich úmyslom bolo zrealizovanie kúpy predmetných nehnuteľností a získanie finančných prostriedkov na ich kúpu. Podľa odvolacieho súdu žalobca tieto právne úkony sám považoval za zvýhodňujúce v zmysle § 59 ZKR, ale následne nelogicky tvrdil, že ide o ukracujúce právne úkony, a to zrejme z dôvodu, že z časového hľadiska by im už ako zvýhodňujúcim právnym úkonom nebolo možné odporovať. Podľa odvolacieho súdu sa stav majetku úpadcu nijak nezmenil, pretože aj keď úpadca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosti, zo svojho majetku nevynaložil na zaplatenie kúpnej ceny nič, keďže si na ňu požičal od žalovaného. Takéto konanie nevykazovalo žiadne znaky úmyslu ukrátiť veriteľov. Ak by si úpadca od žalovaného nepožičal na kúpu nehnuteľností, nič by do jeho majetkovej sféry nepribudlo a ak si požičal a nemal z čoho vrátiť, de facto vrátil nehnuteľnosti tomu, od koho si požičal. Išlo o ekvivalentné plnenie, majetkový substrát sa konaním úpadcu a žalovaného nezvýšil, ani neznížil a už vôbec nemožno argumentovať tým, že takéto úkony robili zmluvné strany s úmyslom ukrátiť veriteľov. Odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z

1. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/31/2021 (správne má byť sp. zn. 3Obdo/31/2020 - pozn. dovolacieho súdu) ktorý síce pojednáva o zvýhodňujúcom právnom úkone podľa § 59 ZKR, avšak zároveň podáva výklad, za akých okolností možno definovať ukrátenie veriteľov úmyselným konaním úpadcu aj s poukazom na § 60 ZKR. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol.
2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania je podľa žalobcu daná vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
3. Žalobca namieta nekonzistentnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na otázky, ktoré v konaní vznikli. Podľa žalobcu z odôvodnenia rozsudku nejednoznačne vyplýva, že jediným dôvodom zamietnutia žaloby je nesplnenie jedného z predpokladov odporovateľnosti, ktorým je úmysel zmluvných strán ukrátiť svojich veriteľov. V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu absentuje jednoznačné vymedzenie, ktoré predpoklady odporovateľnosti podľa § 60 ZKR boli podľa odvolacieho súdu splnené a ktoré nie. Dovolateľ namieta aj nesprávne skutkové zistenie, z ktorého odvolací súd vychádzal, a to, že z majetku úpadcu „nič neodišlo“, čo je podľa žalobcu celkom zjavne nesprávne.
4. Posúdenie absencie úmyslu zmluvných strán ukrátiť svojich veriteľov odvolacím súdom považuje dovolateľ za nesprávne právne posúdenie, ktorým sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to konkrétne od rozhodnutia najvyššieho súdu z
5. marca 2019, sp. zn. 3Obdo/59/2018 (R 52/2019). Zásadnou právnou otázkou je podľa dovolateľa otázka, či dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka pri odporovateľnosti

§ 60

ZKR uskutočneného medzi dlžníkom a spriaznenou osobou znáša správca alebo dôkazné bremeno zaťažuje spriaznenú osobu, aby preukázala, že o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky nevedela. Podľa žalobcu nie je jeho povinnosťou preukazovať úmysel, ale naopak je potrebné, aby žalovaný preukázal v konaní opak. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď skúmal a posudzoval existenciu skutočností, ktoré sa zo zákona predpokladajú. 14. Odvolací súd podľa dovolateľa vec nesprávne právne posúdil aj v prípade právnej otázky, či za ekvivalentné plnenie na účely posúdenia

§ 60

ZKR možno považovať plnenie, ktorým kupujúci uhradí rozhodujúcu časť kúpnej ceny tak, že túto časť kúpnej ceny si započíta so svojou pohľadávkou voči úpadcovi ako predávajúcemu. Úpadca nedostal obvyklú cenu alebo inú skutočne primeranú rovnocennú náhradu (protiplnenie), z ktorého by si ostatní dlžníkovi veritelia mohli uspokojiť svoje pohľadávky. Táto právna otázka nebola podľa dovolateľa ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. 15. K dovolaniu žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalovaný. Podľa žalovaného je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd dospel nielen k záveru o neexistencii úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľov, ale aj k záveru o celkovej absencii kritérií

§ 60ZKR.

Odvolací súd jasne a zreteľne vysvetlil dôvody pre svoje rozhodnutie. Podľa žalovaného boli nehnuteľnosti objektívne nadobudnuté z finančných prostriedkov žalovaného a nie úpadcu. Žalovaný v konaní predložil listinné dôkazy, z ktorých je zrejmé, že vyvrátiteľná právna domnienka upravená v § 60 ods. 2 ZKR bola žalovaným v konaní úspešne vyvrátená. Preto odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, že úmysel žalovaného a ani úpadcu ukrátiť svojich veriteľov neexistoval. Ani samotný žalobca neidentifikoval úmysel žalovaného ukrátiť veriteľov, ale vôľu a cieľ žalovaného získať nehnuteľnosti do svojho vlastníctva za svoje finančné prostriedky. Druhá právna otázka dovolateľa je podľa žalovaného otázkou skutkovou a nie právnou. Zároveň táto právna otázka ani nebola rozhodujúca pre posúdenie veci. V posudzovanej veci je špecifický skutkový stav, preto vyriešenie čisto právnej otázky vytrhnutej z kontextu zisteného skutkového stavu podľa žalovaného nemôže dospieť k účelu stanovenému § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP. Dovolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci sú preto nedôvodné. Dovolaciemu súdu žalovaný navrhuje dovolanie žalobcu zamietnuť a žalovanému priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 16. Dovolateľ v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch už uvádzaných vo svojom dovolaní. Žalobca nesúhlasí so žalovaným pri vyhodnotení právnej otázky ekvivalentnosti poskytnutého protiplnenia ako nepodstatnej pre posúdenie veci, keďže táto právna otázka je podľa neho vo veci zásadná. 17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné, ale je aj dôvodné. 18. Žalobca svoje dovolanie odôvodnil vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.
2. f)CSP a nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
3. a)a
4. b)CSP. 19. K vytýkanému nesprávnemu procesnému postup odvolacieho súdu, pri ktorom sa dovolateľ zameral na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd konštatuje, že žalobcom vytýkanú vadu nezistil. Rozsudok odvolacieho súdu obsahuje zrozumiteľné a jasne formulované odpovede na podstatné otázky, ktoré v konaní vznikli. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že na základe zisteného skutkové stavu dospel k záveru, že majetok úpadcu sa v dôsledku odporovaného právneho úkonu nijak nezmenil (odsek 28. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), preto nemožno hovoriť o ukrátení veriteľov dlžníka a zároveň, že v danom prípade absentuje aj úmysel zmluvných strán (úpadcu a žalovaného) ukrátiť veriteľov (odsek 27. a 28. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Vo vzťahu k úmyslu zmluvných strán ukrátiť veriteľov úpadcu najvyšší súd uvádza, že je len logické, pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že atribút ukrátenia veriteľov úpadcu nebol v prípade odporovaných právnych úkonov naplnený, dospel aj vzhľadom na vykonané dokazovanie k záveru, že tu nemohol byť daný ani úmysel zmluvných strán takéto ukrátenie veriteľov úpadcu spôsobiť. 20. Z pohľadu prieskumu tohto rozsudku odvolacieho súdu v dovolacom konaní sa tieto závery odvolacieho súdu nejavia najvyššiemu súdu ako zjavne nelogické, arbitrárne alebo nezrozumiteľné. Obsahom dovolania v časti namietaného nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je podľa najvyššieho súdu skôr skryté namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci (čo dovolateľ aj sám pripúšťa, keď uvádza, že dovolacie dôvody nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho procesného postupu súdu sa v jeho dovolaní prelínajú) a všeobecný nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu je preto podstatné zamerať sa práve na nesprávne právne posúdenie namietané dovolateľom. 21. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
5. f)CSP nezistil. 22. Žalobca vymedzil v dovolaní dve právne otázky, pri riešení ktorých mal odvolací súd pochybiť, pričom pri prvej právnej otázke sa mal odvolací súd odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a pri druhej právnej otázke nemala byť ešte táto právna otázka dovolacím súdom v rozhodovacej praxi vyriešená. 23. Prvou právnou otázkou, ktorej nesprávne vyriešenie dovolateľ namieta, je otázka, či dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka pri odporovateľnosti ukracujúceho právneho úkonu dlžníka podľa § 60 ZKR uskutočneného medzi dlžníkom a spriaznenou osobou znáša správca, alebo či zaťažuje dôkazné bremeno spriaznenú osobu, aby táto preukázala, že o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky svojho veriteľa nevedela. 24. V posudzovanej veci dovolateľ obsahom právnej otázky namieta, že odvolací súd nesprávne právne vyhodnotil otázku dôkazného bremena (ktorá sporová strana ho nesie), a to vzhľadom na to, že podľa § 60 ods. 2 ZKR pri právnych úkonoch urobených v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom sa úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, predpokladá, ak sa nepreukáže opak. 25. Z rozsudku odvolacieho súdu však podľa najvyššieho súdu nevyplýva, že by odvolací súd nesprávne aplikoval § 60 ods. 2 ZKR, prípadne jeho aplikáciu opomenul. Uvedené ustanovenie upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov a o vedomosti spriaznenej osoby o tomto úmysle. Uvedenú právnu domnienku tak je možné vyvrátiť, pričom zákon nepredpisuje akým spôsobom má byť dokázaný opak. Pokiaľ odvolací súd vyhodnotil zo zisteného skutkového stavu, že v posudzovanej veci nebol daný úmysel zmluvných strán (úpadcu a žalovaného) ukrátiť veriteľov, ale ich úmyslom bolo zrealizovanie kúpy predmetných nehnuteľností a získanie finančných prostriedkov na ich kúpu, z tohto záveru odvolacieho súdu nevyplýva, že by dôkazné bremeno o úmysle ukrátiť veriteľov a vedomosti žalovaného o takom úmysle posúdil inak, než akého právneho posúdenia sa domáha dovolateľ. Dovolací súd v tomto smere poukazuje aj na prvotné vyjadrenie žalovaného k žalobe z 24. júna 2019, kde žalovaný namietal absenciu vedomosti o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov úpadcu, ako aj samotnú absenciu úmyselného konania z jeho strany, a kde poukazoval na okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu odporovaných právnych úkonov. Práve týmito okolnosťami (požičaním peňazí na kúpu nehnuteľností úpadcom, ktoré žalovaný skutočne za úpadcu uhradil a ekvivalentnosťou kúpnej ceny dohodnutej medzi úpadcom a žalovaným) žalovaný v konaní tvrdil a aj preukazoval v zmysle § 60 ods. 2 ZKR opak. 26. Z obsahu dovolania žalobcu zároveň vyplýva, že v časti prvej právnej otázky sa žalobca v skutočnosti nestotožňuje s vyhodnotením skutkových zistení, a nie s vyriešením právnej otázky, kto v konaní nesie dôkazné bremeno o úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov úpadcu a vedomosti žalovaného o takom úmysle úpadcu. Uvedenému zodpovedá aj podrobný popis skutkových okolností (str. 6 až 7 dovolania žalobcu) dovolateľom. Žalobca následne odvolaciemu súdu vyčíta aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, a to v časti, ako sa odvolací súd vysporiadal s vyvrátiteľnou právnou domnienkou podľa § 60 ods. 2 ZKR. Uvedené však nezodpovedá vymedzeniu dovolacieho dôvodu pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 432 ods. 1 CSP. 27. Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že žalobca v časti prvej právnej otázky namieta vyhodnotenie skutkových zistení odvolacím súdom, a nie nesprávne právne posúdenie. Z tohto dôvodu nie je možné konštatovať prípustnosť dovolania žalobcu v časti ním vymedzenej prvej právnej otázky. Otázka na kom spočíva dôkazné bremeno (prípadne otázka presunu dôkazného bremena) môže byť otázkou právneho posúdenia veci, avšak otázka, či v konkrétnej veci prišlo k uneseniu dôkazného bremena sporovou stranou, je spravidla otázkou skutkovou. 28. Druhá právna otázka dovolateľa spočíva v posúdení, či za ekvivalentné plnenie na účely posúdenia

§ 60

ZKR možno považovať plnenie, ktorým kupujúci uhradí rozhodujúcu časť kúpnej ceny tak, že túto časť kúpnej ceny si započíta so svojou pohľadávkou voči predávajúcemu/úpadcovi.

1. Uvedená právna otázka dovolateľa je podľa dovolacieho súdu otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej vyriešenie nebolo doposiaľ predmetom rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Aj keď rozsudok najvyššieho súdu z
2. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/31/2020, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2021 pod č. 75/2021, dáva čiastočne odpoveď na túto právnu otázku dovolateľa, nie je podľa názoru dovolacieho súdu možné dospieť k záveru, že týmto publikovaný rozhodnutím najvyššieho súdu by táto právna otázka vo vzťahu k aplikácii § 60 ZKR bola vyriešená.
3. Najvyšší súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pre účely právneho posúdenia tejto otázky v posudzovanom spore, je potrebné rozlišovať samotnú Kúpnu zmluvu a následne dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok, ktorá je síce formálne súčasťou Kúpnej zmluvy (v jej čl. III), avšak pre účely posúdenia odporovateľnosti je potrebné ju posúdiť ako samostatný právny úkon. Uvedená dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok nie je totiž podstatnou časťou Kúpnej zmluvy, nepredstavuje ani dohodu o spôsobe úhrady kúpnej ceny (predstavuje dohodu o zániku záväzku na zaplatenie kúpnej ceny iným spôsobom ako splnením) a ako taká predstavuje samostatný právny inštitút. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že žalobca v žalobe vymedzil aj eventuálny petit, ktorým odporuje právnemu úkonu dohody o započítaní vzájomných pohľadávok.
4. Dovolateľ svojou druhou právnou otázkou namieta právne posúdenie práve dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, ktorá bola doposiaľ súdmi nižšej inštancie posudzovaná ako jeden právny úkon spolu s Kúpnou zmluvou. Preto aj ekvivalentnosť kúpnej ceny dohodnutej v Kúpnej zmluve bola posudzovaná skrz túto dohodu o započítaní, pričom sama výška kúpnej ceny dohodnutá v Kúpnej zmluve, ako náležitosť Kúpnej zmluvy, doposiaľ ako neekvivalentná spochybnená nebola. Už v uvedenom nerozlišovaní Kúpnej zmluvy a dohody o započítaní vzájomných pohľadávok vzhliadol najvyšší súd nesprávne právne posúdenie veci.
5. V posudzovanej veci prišlo na základe uzatvorenej dohody o započítaní vzájomných pohľadávok k započítaniu pohľadávky dlžníka (úpadcu) na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti v časti 1 150 000 eur voči pohľadávke žalovaného voči dlžníkovi na vrátenie pôžičky zo zmluvy o pôžičke vo výške 1 150 000 eur. Na základe uvedenej dohody o započítaní vzájomných pohľadávok prišlo k zániku pohľadávky dlžníka na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 1 150 000 eur, pričom za protiplnenie je možné považovať zánik pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi v rovnakej výške.
6. Aj keď je možné konštatovať, že v prípade dohody o započítaní vzájomných pohľadávok, takýto právny úkon nie je urobený bez protiplnenia, ktorým je z pohľadu dlžníka zánik jeho záväzku v zodpovedajúcej výške, dlžník tým ale pristúpil k selektívnemu uspokojeniu jedného veriteľa, a to na úkor ostatných veriteľov, ktorých neuspokojil vôbec. Uvedení veritelia tak zostali odkázaní na neisté budúce uspokojenie v konkurze. Kúpna cena získaná z predaja nehnuteľností pritom mohla byť použitá na pomerné uspokojenie ostatných veriteľov. Dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok tak prišlo k ukráteniu ostatných veriteľov. Nie je pritom podstatné, či išlo o štandardný právny úkon a že žalovanému bolo poskytnuté len to, čo mu dlžník dlžil zo zmluvy o pôžičke. Povinnosťou dlžníka bolo pristupovať ku všetkým svojim veriteľom rovnako a všetky svoje záväzky plniť v súlade so zásadou pomerného uspokojovania.
7. Vo vzťahu k tomuto právnemu záveru dovolací súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu z
8. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/31/2020 (R 75/2021), v ktorom najvyšší súd uviedol, že ak dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, nedisponuje dostatočným majetkom na ich úplné uspokojenie, je povinný uspokojovať svojich veriteľov pomerne. Je neprípustné, aby dlžník uprednostnil úplné uspokojenie jedného veriteľa a ostatných veriteľov neuspokojil vôbec. Pokiaľ tak dlžník postupuje, zvýhodní tým jedného veriteľa na úkor ostatných veriteľov, ktorí tak ostanú takýmto konaním dlžníka ukrátení. V tejto súvislosti je právne irelevantné, že dlžník, ktorý nebol schopný splniť všetky svoje splatné záväzky, svojim úkonom plnil to, na čo by mal ten - ktorý (zvýhodnený) veriteľ právny nárok, keďže povinnosťou dlžníka bolo prihliadať na záujem všetkých svojich veriteľov, a to bez ohľadu na to, či voči nemu bolo alebo nebolo začaté konkurzné konanie.
9. V uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberal otázkou posúdenia dohody o započítaní ako zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZKR. Aj v uvedenom prípade sa aplikuje § 57 ods. 4 ZKR ako základný predpoklad odporovateľnosti právnemu úkonu, ktorý vyžaduje, aby právnym úkonom prišlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Skutočnosť, že dohodou o započítaní pohľadávok prichádza k ukráteniu ostatných veriteľov dlžníka, tak potvrdil aj najvyšší súd v citovanom rozhodnutí. V prípade ukracujúceho právneho úkonu v zmysle § 60 ZKR k aspektu ukrátenia niektorého z veriteľov pristupuje aj úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a vedomosť druhej strany o takom úmysle.
10. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie prijaté závery uzatvára, že dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok obsiahnutou v čl. III Kúpnej zmluvy prišlo k ukráteniu uspokojenia ostatných veriteľov dlžníka, preto pre účely § 60 ZKR môže ísť o ukracujúci právny úkon. Posúdenie úmyslu dlžníka ukrátiť svojich veriteľov ako aj vedomosti žalovaného o takom úmysle dlžníka (za aplikácie § 60 ods. 2 ZKR) bude úlohou súdov nižšej inštancie po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie.
11. Keďže dovolanie žalobcu je v časti druhej právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné a dovolací súd konštatoval aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, čím je daná dôvodnosť dovolania žalobcu, najvyšší súd podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu. Rozsudok súdu prvej inštancie je rovnako zaťažený nesprávnym právnym posúdením, keď súd prvej inštancie nerozlišoval medzi jednotlivými odporovanými právnymi úkonmi, najvyšší súd je preto toho názoru, že v súlade s § 449 ods. 2 CSP je nápravu možné dosiahnuť len za súčasného zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa § 450 CSP dovolací súd vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. O trovách dovolacieho konania a trovách pôvodného konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP).
13. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
14. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.