Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/350/2021 Identifikačné číslo spisu: 3113228105 Dátum vydania rozhodnutia: 23.08.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

výpisu z LV č. XXXX k. ú. Č. vlastní žalobkyňa a žalovaný 1/ nemá uzavretú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala užívať tento dom. Za tejto situácie, keď žalovaný 1/ predmetné nehnuteľnosti po ich kúpe a čiastočnej rekonštrukcii daroval žalobkyni, pričom žalobkyňa zriadením práva doživotného užívania v prospech žalovaného 1/ iba kompenzovala výhodu, ktorú jej poskytol žalovaný 1/ v podobe daru nehnuteľností, a žalovaný 1/ nemá zabezpečené iné bývanie, by podľa názoru súdu nepriznanie primeranej náhrady žalovanému za zrušenie jeho práva doživotného užívania predmetných nehnuteľností v M. bolo nespravodlivé. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/346/2006, na ktorý poukázala žalobkyňa pri obhajobe svojej argumentácie, že by malo byť zrušené vecné bremeno bez náhrady, reflektuje iné skutkové okolnosti. Najvyšší súd ČR v danom judikáte riešil žalobu o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené vecným bremenom, pretože z dôvodu trvalých zmien malo zaniknúť vecné bremeno zo zákona. Primeraná náhrada za zrušené vecné bremeno podľa § 151p ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka sa poskytuje predovšetkým v peňažnej forme. Právny názor, podľa ktorého peňažná náhrada prichádza do úvahy až vtedy, ak nie je možné poskytnúť vecné plnenie, nie je správny (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2650/2003 zo dňa

1. januára 2004). Nemožno ale v prípade primeranej náhrady vylúčiť ani plnenie v naturálnej podobe, ktorou sa zabezpečí uspokojenie potreby oprávneného iným spôsobom. Žalovaný 1/ nesúhlasil s návrhom žalobkyne, v zmysle ktorého by bolo vecné bremeno zaťažujúce predmetné nehnuteľnosti zrušené, a v prospech žalovaného 1/ by sa zriadilo vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania domu žalobkyne v Č. a na priľahlých pozemkoch. Súd k tomu uvádza, že v tomto smere neboli žalobkyňou tvrdené rozhodujúce skutočnosti a ani navrhnuté žiadne dôkazy na preukázanie, či bývanie v dome v Č. je porovnateľnej kvality ako bývanie a užívanie domu s pozemkami v M., a teda či ide o adekvátne vecné plnenie. Nemožno však nechať bez povšimnutia fakt, že vzhľadom na mimoriadne konfliktné vzťahy medzi žalovaným 1/ a žalobkyňou by bývanie žalovaného 1/ v dome v Č., ktorý vlastní žalobkyňa, bolo potenciálnym zdrojom ďalších nezhôd medzi nimi, s čím by bolo spojené riziko súdnych sporov. Preto bol súd toho názoru, že vzhľadom na okolnosti prípadu je na mieste primeraná náhrada vo forme peňažného plnenia. Pri stanovení výšky náhrady za zrušenie vecného bremena súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 21/2019 vypracovaného dňa
2. septembra 2019 znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvia odhad hodnoty nehnuteľností B.. Y. R., ktorým bola stanovená hodnota predmetného vecného bremena na sumu 29 500 eur. Znalkyňa je osobou odborne spôsobilou, má potrebné odborné vedomosti z príslušného znaleckého odboru a odvetvia a vysvetlila metódu použitú pri výpočte a stanovení všeobecnej hodnoty vecného bremena. Znalkyňa všeobecnú hodnotu vecného bremena vypočítala v súlade s prílohou č. 3 písm. F, G vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a použila aj metodický postup vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a znalecký posudok vypracovala na základe ďalších podkladov a právnych predpisov, literatúry uvedených v prvej časti posudku. Primeranú náhradu za zrušené vecné bremeno zákon bližšie nešpecifikuje. Pri určení jej výšky by mal byť braný zreteľ na to, aký je majetkový prospech vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti a majetkový dôsledok u oprávneného, vychádzajúc z toho, že právo z vecného bremena spočíva v bezplatnom doživotnom bývaní. Majetkové dôsledky prejavujúce sa v zrušení vecného bremena musia byť u účastníkov zisťované ako možnosť získania nájomného vlastníkom nehnuteľností pri prenájme týchto nehnuteľností a u oprávneného ako finančná povinnosť uhrádzať nájomné za užívanie podobnej nehnuteľnosti. Náhrada za zrušené vecné bremeno nemôže predstavovať cenu, za ktorú by si mohol žalovaný kúpiť porovnateľný dom s pozemkami do vlastníctva, ako si to mylne vysvetľoval žalovaný 1/. Uvedené právne závery vyplývajú aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/192/2006 zo dňa
3. novembra
4. Znalkyňa preto správne tvrdila, že hodnota vecného bremena nikdy nemôže byť vyššia ako hodnota nehnuteľnosti, pričom žalovaným navrhnutá hodnota vecného bremena 72 000 eur sa blíži k hodnote predmetnej nehnuteľnosti. K predloženému potvrdeniu o trhovej cene prenájmu vypracovaného
5. júna 2020 realitnou kanceláriou BartanusReality, s.r.o., podľa ktorého trhová cena prenájmu rodinného domu v obci N. sa pohybuje v cene 700 eur za mesiac + energie a trhová cena prenájmu jednoizbového zariadeného bytu v N. sa pohybuje v cene 250 eur za mesiac + energie znalkyňa uviedla, že z vlastnej skúsenosti znalkyne má takú vedomosť, že ponukové ceny sú vždy vyššie ako skutočnosť a stane sa, že napokon ten, kto ponúka na prenájom byt, ho záujemcovi prenajme za nižšiu cenu. V minulosti to bola o 15 % až 20 % nižšia cena, momentálne je to 10 % až 5 % nižšia cena. Podľa súdu prvej inštancie spôsob výpočtu hodnoty rodinného domu, pozemkov a hodnoty ich nájmu znalkyňa dostatočne vysvetlila v posudku, svoje závery oprela aj o ceny nehnuteľností a ceny ich nájmov zadovážených z internetových ponúk pre F. kraj, ktoré sú prílohou znaleckého posudku,

ktorých ponuky prenájmov rodinných domov v F. kraji sa pohybujú od 400 eur do 1 200 eur za mesiac. Znalkyňa v posudku odhadla cenu nájmu predmetného domu na 600,- eur za mesiac a z nej potom postupom podľa citovanej vyhlášky a metodického postupu stanovila hodnotu vecného bremena. Rozhodujúce je, že znalkyňa sa oboznámila s obsahom spisu, vrátane darovacej zmluvy, ktorou bolo vecné bremeno zriadené, a z ktorej zistila obsah a rozsah ohodnocovaného vecného bremena, znalkyňa ohliadla predmetný rodinný dom, jeho stav aj s pozemkami, zohľadnila rok, kedy bol daný rodinný dom do užívania, ako aj jeho rekonštrukciu a zistila tak úroveň, kvalitu bývania v daných nehnuteľnostiach, ktoré ako uviedla, zohľadnila pri stanovení ceny nájmu, a hodnoty vecného bremena. Námietky žalovaného k tomu, že znalkyňa nebrala do úvahy to, akým spôsobom on spotreboval energie v modrom dome bez súp. čísla, sú irelevantné, pretože znalkyňa ohodnocovala právo doživotného bývania v žltom dome súp. č. XXX. Znalkyňa na vysvetlenie vo vyjadrení z

1. marca 2020 a na pojednávaní uviedla, že hodnota vecného bremena by mala predstavovať približne čiastku, ktorá by po celú ďalšiu dobu života oprávneného z vecného bremena stačila na úhradu nájomného za bývanie, a pri zohľadnení veku žalovaného 1/, priemerného veku dožitia mužov na Slovensku je ňou určená hodnota vecného bremena adekvátna. Preto sú tvrdenia žalovaného 1/, že znalkyňa B.. Y. R. stanovila neprimerane nízku hodnotu vecného bremena, neopodstatnené. Žalovaný 1/ nepreukázal ani svoje tvrdenie, že znalkyňa vychádzala z menšej výmery podlahovej plochy rodinného domu súp. č. XXX (spolu 174,63 m2) než je skutočná výmera podlahovej plochy rodinného domu súp. č. XXX, pretože znalkyňa vykonala ohliadku na mieste samom, kde aj zamerala výmeru domu, čo je zrejmé aj z nákresov pôdorysu
2. a
3. nadzemného podlažia vrátane pivničného priestoru, ktoré sú prílohou znaleckého posudku a žalovaný nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil tieto zistenia znalkyne. K tvrdeniam žalovaného 1/, že znalkyňa nemala v dispozícii projektovú dokumentáciu k rodinnému domu, súd uviedol, že znalkyňa bola schopná vypracovať znalecký posudok na základe listín, ktoré mala vrátane nákresov pôdorysu
4. a
5. nadzemného podlažia rodinného domu, ako aj na základe ohliadky rodinného domu a pozemkov. Neobstoja ani námietky žalovaného 1/ týkajúce sa podľa neho nesprávneho výpočtu hodnoty vecného bremena, keď znalkyňa zohľadnila náklady na dom na 5 osôb. Znalkyňa je osobou s odbornými znalosťami potrebnými na výpočet hodnoty vecného bremena a žalovaný nenavrhol, nepredložil relevantný protidôkaz, ktorým by iná odborne spôsobilá osoba potvrdila, že spôsob výpočtu hodnoty vecného bremena vykonaný znalkyňou v posudku, je nesprávny. Nie sú dôvodné ani výhrady žalobkyne a žalovanej 2/ k znaleckému posudku. Znalkyňa tieto výhrady vyvrátila vo svojom vyjadrení z
6. marca 2020 a v rámci jej výsluchu. Úlohou znalkyne bolo stanoviť všeobecnú hodnotu vecného bremena, ktorá predstavuje objektivizovanú hodnotu práva na trhu v podmienkach voľnej súťaže, a to v rozsahu, v akom bolo vecné bremeno dohodnuté v zmluve o zriadení vecného bremena. Preto neobstoja tvrdenia žalobkyne, že znalkyňa mala brať do úvahy skutočný menší rozsah, v akom žalovaný 1/ v minulosti užíval právo zodpovedajúce vecnému bremenu a ani tvrdenia žalobkyne, že znalkyňa mala vziať zreteľ na správanie sa žalovaného, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, a že znalkyňa mala od hodnoty vecného bremena odpočítať náklady, ktoré za žalovaného 1/ vynaložila žalobkyňa v súvislosti s užívaním stavby zriadenej pri dome súp. č. XXX. Podľa vyjadrenia znalkyne tieto skutočnosti nemôžu mať vplyv na stanovenie všeobecnej hodnoty vecného bremena. Tieto žalobkyňou namietané okolnosti nie sú uvedené v prílohe č. 3 písm. F, G vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. ako kritéria, ktoré by mali byť zohľadnené pri stanovení všeobecnej hodnoty vecného bremena. Pre stanovenie primeranej náhrady nie je rozhodujúce, v akom skutočnom rozsahu osoba oprávnená vecné bremeno využívala, ale treba vychádzať z rozsahu, v akom bolo vecné bremeno zmluvne dohodnuté, pretože ak súd zrušuje vecné bremeno v celom rozsahu, tak ho ruší v rozsahu, v akom bolo zmluvne dohodnuté, a tomu má aj zodpovedať náhrada za zrušenie vecného bremena. Námietky žalobkyne, že náhrada za zrušenie vecného bremena by mala byť minimálna z dôvodu, že žalovaný 1/ vecné bremeno od jeho zradenia nevyužíval nepretržite, nemôžu byť brané na zreteľ pri určovaní výšky náhrady za vecné bremeno, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1Cdo/192/2006 zo dňa
7. novembra 2013, v ktorom prejavil právny názor, podľa ktorého pri určovaní výšky primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena, ktorému zodpovedá právo doživotného bývania v nehnuteľnosti, nemôže obstáť ako kritérium to, ako dlho sa vecné bremeno využívalo oprávnenou osobou. Súd dodal, že pokiaľ žalobkyňa vykonala za žalovaného 1/ plnenie, ktoré mal vykonať on sám v spojitosti s realizáciou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, mala sa žalobkyňa domáhať od neho vydania tohto neoprávneného majetkového prospechu. Znalkyňa uviedla, že hodnotu vecného bremena stanovila ku dňu vypracovania znaleckého posudku. Uvedený postup znalkyne je správny, pretože pre súd je rozhodujúci stav ku dňu vyhlásenia rozsudku, a je potrebné zistiť čo najaktuálnejšiu všeobecnú (trhovú) hodnotu vecného bremena, ktoré bude rozsudkom zrušené. Ďalej znalkyňa k námietkam žalobkyne uviedla, že skutočnosť, že rodinný dom s pozemkami mal hodnotu 600 000,- Sk až 700 000,- Sk v čase, keď bolo zriadené vecné bremeno, nemohla znalkyňa zohľadniť, pretože určovala aktuálnu cenu vecného bremena a cena nehnuteľnosti od roku 2004 vzrástla, keďže hodnoty (ceny) rodinných domov majú stúpajúcu tendenciu, a od roku 2004 stúpli 4 a pol až 5 násobne. Súd mal za to, že znalecký posudok má všetky náležitosti v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z., je zrejmé, z akých relevantných podkladov znalkyňa vychádzala, spôsob výpočtu všeobecnej hodnoty vecného bremena je v posudku riadne zdôvodnený, ako aj použitá metóda, a znalkyňa svoj posudok obhájila aj na pojednávaní. Súd potom ustálil, že znalecký posudok znalkyne B.. Y. R. je komplexný a presvedčivý. Strany nepredložili súkromný znalecký posudok, ktorým by inou osobou odborne spôsobilou vyvrátili odborné závery menovanej znalkyne. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považoval súd hodnotu vecného bremena stanovenú v znaleckom posudku za primeranú. S poukazom na uvedené dôvody, súd uložil žalobkyni povinnosť vyplatiť žalovanému 1/ primeranú náhradu za zrušené vecné bremeno v sume 29 500 eur. Vzhľadom na žiadosť žalobkyne a s prihliadnutím na jej pomery súd podľa § 232 ods. 3 CSP určil žalobkyni dlhšiu lehotu na vyplatenie tohto plnenia. Žalobkyňa totižto zo zamestnania dosahuje príjem vo výške 250 eur mesačne a má usporené peňažné prostriedky vo výške cca 4 000 eur, a preto nie je v jej možnostiach uhradiť celú sumu 29 500 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže žalobkyňa uviedla, že peňažné prostriedky v rozsahu dostatočnom na výplatu tohto plnenia by mohla získať tak, že jej manžel si vezme pôžičku, resp. žalobkyňa predá niektorý zo svojich rodinných domov, súd mal za to, že adekvátna doba, v ktorej by mohla žalobkyňa vykonať potrebné úkony pre získanie peňažných prostriedkov niektorým z uvedených spôsobov a použiť ich na výplatu žalovaného 1/, je 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Súd nemohol uložiť žalobkyni plniť tento dlh v splátkach po 50 eur mesačne ako to alternatívne navrhovala žalobkyňa, pretože žalovaný 1/ má právo na splnenie dlhu v primeranej dobe, a vzhľadom na výšku plnenia by pri takýchto mesačných splátkach bol dlh v celom rozsahu splnený v priebehu 590 mesiacov, teda 49 rokov a žalovaný vzhľadom na jeho vek by sa toho s vysokou pravdepodobnosťou nedožil. Výrokom IV. súd žalobu proti žalovanej 2/ zamietol pre nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Žalovaná 2/ spolu so žalovaným 1/ uzavreli dňa
8. septembra 2004 so žalobkyňou darovaciu zmluvu, avšak z textu tejto zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice jednoznačne vyplýva, že vecné bremeno nebolo zriadené aj v prospech žalovanej 2/. Bolo zriadené výlučne v prospech žalovaného 1/ ako osoby oprávnenej z vecného bremena a druhou zmluvnou stranou zmluvy o zriadení vecného bremena je žalobkyňa ako osoba, ktorá sa zaviazala strpieť toto vecné bremeno. Žalovaná 2/ teda nie je subjektom právneho vzťahu z vecného bremena založeného na základe zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorá je súčasťou darovacej zmluvy zo dňa
9. septembra 2004 a teda žalovaná 2/ nie je osobou oprávnenou z vecného bremena, ktoré navrhovala žalobkyňa žalobou zrušiť, a preto absentuje pasívna vecná legitimácia žalovanej 2/ v konaní. Pokiaľ bolo predmetné vecné bremeno pôvodne zapísané v katastri nehnuteľnosti aj v prospech žalovanej 2/, súd k tomu uvádza, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku,

výpisov z LV č. XXX k. ú. M. zo dňa

1. marca 2014 a zo dňa
2. júla 2020 bolo v katastri nehnuteľností zapísané vecné bremeno len v prospech žalovaného 1/. Žalovaný 1/ na pojednávaní dňa
3. februára 2019 už netrval na výsluchu ním navrhnutého svedka M. O., a preto súd tento dôkaz nevykonal. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd zohľadnil zásadu úspechu vyplývajúcu z ustanovení § 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Vzhľadom na zásadu úspechu súd výrokom V. priznal žalovanej 2/ voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože žaloba bola voči žalovanej 2/ zamietnutá. Žalobkyňa a žalovaný 1/ boli v konaní čiastočne úspešní, pretože vecné bremeno síce súd zrušil v zmysle žaloby žalobkyne, avšak nie bez uloženia povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanému 1/ primeranú náhradu za zrušenie vecného bremena ako žalobkyňa navrhovala po pripustenej zmene žaloby. Podľa § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka v prípade, že súd na základe žalobného nároku žalobcu zruší vecné bremeno, vzniká žalovanému ako osobe oprávnenej z vecného bremena nárok na primeranú náhradu za zrušené vecné právo. Ide o spojené zákonom dané vzájomné nároky protistrán. Preto súd uloženie povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanému 1/ primeranú náhradu za zrušené vecné bremeno vyhodnotil ako čiastočný neúspech žalobkyne. Súd potom ustálil, že nemožno konštatovať prevažný úspech žalobkyne a ani žalovaného 1/

§ 255ods.

2 CSP výrokom VI. vyslovil, že žalobkyňa a žalovaný 1/ nemajú nárok na náhradu trov konania. Súdom ustanovená znalkyňa B.. Y. R.M. si uplatnila znalečné vo výške 49,79 eura za účasť na pojednávaní dňa 21. júla 2020, na ktorom bola vypočutá k jej znaleckému posudku, no žalobkyňou zložený preddavok 350 eur bol použitý na výplatu znalečného uplatneného znalkyňou za vypracovanie posudku a zvyšok preddavku nebude stačiť na úhradu znalečného za účasť znalkyne na pojednávaní. Znalec má podľa § 258 ods. 2 CSP právo na plnú náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku,

§ 255ods.

1 CSP má postavenie strany pre konanie o tomto jeho nároku. Štát podľa právnej úpravy účinnej od

1. júla 2016 už zo štátnych prostriedkov nehradí trovy civilného sporového konania, a preto strany majú povinnosť nahradiť ustanovenej znalkyni znalečné nepokryté preddavkom. Vzhľadom na výsledok konania súd výrokom VII. priznal znalkyni proti žalobkyni nárok na náhradu znalečného v rozsahu 50 %, a proti žalovanému 1/ nárok na náhradu znalečného v rozsahu 50 %. O výške náhrady týchto trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Na pojednávaní
2. februára 2019 bol vypočutý svedok C. O., ktorý si uplatnil nárok na svedočné, a to náhradu mzdy za 8 hodín a náhradu cestovných výdavkov vrátane poplatku za diaľničnú známku, pričom strany nezložili preddavok na krytie trov spojených s výsluchom svedkov. Svedok má podľa § 258 ods. 1 CSP právo na plnú náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho výsluchom na pojednávaní,

§ 255ods.

1 CSP má postavenie strany pre konanie o tomto jeho nároku. Štát podľa právnej úpravy účinnej od

1. júla 2016 už zo štátnych prostriedkov nehradí trovy civilného sporového konania, a preto strany majú povinnosť nahradiť svedkovi svedočné nepokryté preddavkom. Vzhľadom na výsledok konania súd výrokom VIII. priznal svedkovi nárok na náhradu svedočného proti žalobkyni v rozsahu 50 %, a proti žalovanému 1/ v rozsahu 50 %. O výške náhrady týchto trov konania svedka súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len ,,odvolací súd“) rozsudkom z
3. apríla 2021 sp. zn. 6Co/72/2020 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a rozhodol o nároku žalobkyne na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. K odvolacím argumentom žalovaného 1/ o porušení jeho procesných práv, nesprávnom právnom posúdení a nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, keď podľa žalovaného 1/ súd bol povinný prerušiť konanie do času jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, skutkové závery súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a súd nevykonal ďalšie potrebné dôkazy, odvolací súd uviedol nasledovné. 2.
4. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam uviedol, že pokiaľ žalovaný 1/ namietal nesprávnosť výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ktorého sa domáhal z dôvodu, že je vo výkone trestu odňatia slobody a nemôže sa tak adekvátne brániť, pričom prerušenie by malo trvať a to až do času jeho prepustenia na slobodu, návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania posúdil súd prvej inštancie komplexne, t. j. zhodnotil, či žalovaným uvádzané dôvody na prerušenie konania napĺňajú každý zo zákonných dôvodov na prerušenie konania a dospel k správnemu záveru, že ani jeden zo zákonných dôvodov na prerušenie konania splnený nie je, a preto súd správne návrh zamietol. Súd prvej inštancie nielenže nebol povinný konanie prerušiť, keďže neexistoval žiaden z dôvodov pre obligatórne prerušenie konania, ale nemohol konanie prerušiť ani len fakultatívne, keďže ani na takéto prerušenie konania neboli splnené podmienky. Žalovaný 1/ mohol v konaní pred súdom prvej inštancie uplatňovať všetky jemu patriace procesné práva a tieto aj uplatňoval, a to tak sám, ako aj prostredníctvom svojho advokáta, keď sa vo veci vyjadroval písomne, ústne na pojednávaní, hodnotil vykonané dôkazy a mal možnosť podávať dôkazné návrhy. Okolnosť, že bol vo výkone trestu odňatia slobody, nie je dôvodom na prerušenie konania, a to ani z hľadiska toho, že by žalovaný 1/ mal znášať náklady jeho eskorty na pojednávania, keď ani v prípade pobytu na slobode nie je dôvodom na prerušenie konania platenie nákladov na cestovanie z miesta bydliska do miesta pojednávania, pričom aj náhrada takýchto trov by strane sporu patrila v prípade, že by jej náhrada trov konania bola priznaná. 2.
5. Žalovaný 1/ ďalej namietal, že tvrdenia žalobkyne o tom, že sa mal správať v rozpore s dobrými mravmi, nie sú pravdivé, a že sa nepreukázali, a že je to žalobkyňa, ktorá sa správala konfliktne a nechcela mu umožniť vstup do domu. Spochybnil správnosť vyhodnotenia dôkazov, a to najmä svedeckých výpovedí svedčiacich či už v prospech tvrdení žalobkyne, alebo v prospech neho, pričom tvrdenia o jeho agresivite vyvracia odporúčanie inej, než v konaní ustanovenej znalkyne, a to znalkyne, ktorá mala odporučiť zveriť mu maloletého syna do výchovy a opatery. Ani jeden z predpokladov na zrušenie vecného bremena nebol podľa žalovaného 1/ splnený. Odvolací súd sa s týmito námietkami žalovaného 1/ nestotožnil a na zrušenie vecného bremena boli jednoznačne splnené všetky zákonné podmienky. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/291/2009 „pri rozhodovaní o obmedzení alebo o zrušení vecného bremena v dôsledku zmeny pomerov treba brať do úvahy všetky okolnosti prípadu. Predovšetkým je potrebné zistiť, či došlo k zmene pomerov, a v kladnom prípade posúdiť, nakoľko táto zmena mala vplyv na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako sa prejavila na užívaní nehnuteľnosti vecným bremenom zaťaženej a vziať do úvahy ujmu, ktorá oprávnenému nastane v dôsledku obmedzenia alebo zrušenia vecného bremena za náhradu a porovnať ju s prípadnou ujmou, ktorá vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku (nehnuteľnosti) v dôsledku zmeny pomerov.“ Odvolací súd uviedol, že právne významný je len ten hrubý nepomer, ktorý vznikol v dôsledku zmeny pomerov. Podstatné je, aby k zmene pomerov došlo až po zriadení vecného bremena. Hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného môže vzniknúť aj zmenou v správaní sa subjektov tohto právneho vzťahu. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase od zriadenia vecného bremena, kedy boli vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ dobré, došlo k zmene pomerov spočívajúcej v zásadnej zmene správania sa žalovaného 1/, ktorý sa najmä od roku 2013 správa voči žalobkyni a členom jej domácnosti spoločensky neprijateľne a ich vzťahy boli mimoriadne konfliktné. Žalovaný bol voči žalobkyni a členom jej domácnosti extrémne vulgárny, dopustil sa voči nej a niektorým ďalším osobám z jej domácnosti drobných fyzických útokov, ako aj útoku voči jej majetku, zneužíval svoje oprávnenie užívať sporné nehnuteľnosti, keď za tieto nehradil náklady za plnenia poskytované s ich užívaním, využíval plody plynúce z práva vecného bremena aj na úkor ostatných osôb oprávnene užívajúcich sporné nehnuteľnosti a správal sa spôsobom, ktorý možno považovať za ohrozujúci bezpečnosť osôb a majetku a spôsobom, ktorý výrazne obmedzoval vlastnícke práva žalobkyne, najmä jej právo nerušene užívať všetky jej patriace nehnuteľnosti, keď v dôsledku správania žalovaného 1/ ona, ale aj ďalšie s ňou žijúce osoby, najmä v dôsledku strachu zo žalovaného 1/ a v dôsledku obáv z ďalších konfliktov obmedzili vychádzanie z domu na dvor v prípade prítomnosti žalovaného 1/. Od zriadenia vecného bremena došlo k rozvratu vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ a tieto boli mimoriadne konfliktné a spoločné užívanie sporných nehnuteľností je ľudsky nepredstaviteľné, nemožné. Zjavne tak došlo k zmene pomerov, ktorá mala vplyv na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré žalovaný 1/ zneužíval, vykonával ho spôsobom, ktorým znepríjemňoval život ostatným osobám do takej miery, že ďalšie ich spolužitie so žalovaným 1/ v jednom dvore je nemožné. Na základe týchto dôvodov bolo potom vecne správane zrušiť sporné vecné bremeno spočívajúce v práve žalovaného 1/ užívať sporné nehnuteľnosti. Oprávnenému zrušením vecného bremena nastala ujma spočívajúca v strate bývania a v strate užívania záhrady a požívania jej plodov, avšak táto je kompenzovaná náhradou za vecné bremeno a žalovaný 1/ má viacero možností nájsť si iné bývanie, pričom táto jeho ujma, kompenzovaná priznanou náhradou, je neporovnateľne menšou s ujmou, ktorú spôsoboval žalovaný 1/ počas dlhšieho obdobia žalobkyni a osobám, ktoré s ňou žijú v domácnosti, a to svojim agresívnym, vulgárnym a práva z vecného bremena zneužívajúcim správaním, ktoré presiahlo hranicu znesiteľného spolužitia. Popísané správanie žalovaného 1/, ktoré je v rozpore s pravidlami slušného správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, bolo v konaní jednoznačne preukázané najmä výpoveďami svedkov, ktorých výpovede súd prvej inštancie jednotlivo vyhodnotil. 2.
6. Žalovaný 1/ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nebral zreteľ na jeho maloletého syna, na možnosť a plán žalovaného 1/ s ním bývať v modrom dome postavenom na parcele č. XXX, že žalovaný 1/ sa stane bezdomovcom, a že súd opomenul uviesť spôsob, ako bude môcť žalovaný 1/ užívať modrý dom a z akého dôvodu nezaviazal žalobkyňu umožniť mu vstup do tejto nehnuteľnosti, resp. finančne vyplatiť žalovanému túto nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie rozhodoval o uplatnenom nároku žalobkyne a ten sa týkal zrušenia vecného bremena - práva žalovaného 1/ užívať rodinný dom súp. č. XXX a parcely č. XXX a XXX. Predmetom konania nebolo usporiadanie právnych vzťahov strán sporu k tzv. modrému domu, a preto súd nemohol ísť nad rámec petitu podanej žaloby a usporiadať aj vzťahy žalobkyne a žalovaného 1/ k tomuto domu finančným vyrovnaním a ani zriadením akéhokoľvek prístupu v prospech žalovaného 1/ k nemu, keď prístup k nemu je po parcele č. XXX, vo vzťahu ku ktorej súd z uvedených dôvodov zrušil vecné bremeno - právo jej užívania žalovaným 1/ z uvedených dôvodov, pričom ďalšie užívanie nehnuteľností v akomkoľvek rozsahu žalovaným 1/ by vzhľadom na jeho mimoriadne konfliktné správanie bolo pre žalobkyňu a členov jej rodiny neznesiteľné. Súd prvej inštancie rozhodol o celom predmete konania a neopomenul rozhodnúť o žiadnom nároku, ktorý bol predmetom konania. Maloletý syn žalovaného 1/ nebol stranou sporu, tomuto nesvedčalo právo z vecného bremena a plány žalovaného 1/ do budúcna neboli jestvujúcou skutočnosťou v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie. Okrem toho tieto námietky považoval odvolací súd za irelevantné. Žalovaný 1/ mal mať sám na zreteli svojho maloletého syna a správať sa tak, aby k zrušeniu vecného bremena nedal dôvod. Samotné zrušenie vecného bremena bez ďalšieho nemôže mať také dôsledky, ako sa snažil navodiť žalovaný 1/. Má svoj príjem, bude mu vyplatená náhrada za zrušené vecné bremeno a už len z tohto hľadiska si bude môcť zabezpečiť dôstojné bývanie, v ktorom bude môcť realizovať aj svoje rodičovské práva a povinnosti, pokiaľ bude mať o to záujem a maloletý mu bude zverený do výchovy, resp. bude mu inak umožnené stretávanie s ním, čo však v tomto konaní nebolo možné riešiť a ani nijakým spôsobom prejudikovať. 2.
7. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal výšku sumy, ktorá mu bola priznaná ako náhrada za zrušené vecné bremeno, ktorá je podľa neho neprimerane nízka a nezohľadňuje, že na pozemku parc. č. XXX je postavený modrý dom a namietal aj lehotu určenú na vyplatenie náhrady, odvolací súd uviedol, že priznaná náhrada nezohľadňuje stavbu modrého domu a túto zohľadňovať ani nemôže, pretože usporiadanie právnych vzťahov k nemu nebolo predmetom konania. Pokiaľ išlo o výšku priznanej náhrady a sumu, ktorú navrhoval žalovaný 1/, tak v odvolaní len zopakoval argumenty, ktoré uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie a s týmito sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal a vychádzajúc zo znaleckého posudku rozhodol, pričom aj v tejto časti vyhodnotil znalecký posudok v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil, a to aj s poukazom na relevantnú judikatúru. Hodnota vecného bremena nikdy nemôže byť vyššia ako hodnota nehnuteľnosti, pričom žalovaným navrhnutá hodnota vecného bremena 72 000 eur sa blížila k hodnote predmetnej nehnuteľnosti. Aj podľa odvolacieho súdu spôsob výpočtu hodnoty rodinného domu, pozemkov a hodnoty ich nájmu znalkyňa dostatočne vysvetlila v posudku, svoje závery oprela aj o ceny nehnuteľností a ceny ich nájmov zadovážených z internetových ponúk pre trenčiansky kraj, zistila obsah a rozsah ohodnocovaného vecného bremena, ohliadla predmetný rodinný dom, jeho stav aj s pozemkami, zohľadnila rok, kedy bol daný rodinný dom do užívania, ako aj jeho rekonštrukciu a zistila tak úroveň a kvalitu bývania v daných nehnuteľnostiach, ktoré ako uviedla, zohľadnila pri stanovení ceny nájmu, a hodnoty vecného bremena. Tvrdenia žalovaného 1/, že znalkyňa B.. Y. R.Á. stanovila neprimerane nízku hodnotu vecného bremena, považoval odvolací súd za neopodstatnené, priznanú náhradu za primeranú a adekvátnu tomu, aby mu zabezpečila dôstojné bývanie na najbližších minimálne 20 rokov, s ktorými kalkulovala aj znalkyňa, pričom v takom prípade by to znamenalo, že by žalovaný mohol vynakladať viac ako 1 000 eur mesačne na bývanie, čo by mu zabezpečilo nielen dôstojné, ale nadštandardné bývanie, a to vrátane bývania pre jeho syna až do dospelosti v prípade, že by so žalovaným 1/ žil. Tvrdenia o tom, že by mal žalovaný 1/ zostať bezdomovcom, a že by v dôsledku zrušenia vecného bremena nemohli byť realizované jeho rodičovské práva a povinnosti, boli tak zjavne nedôvodné a prehnané. Okrem toho, ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, znalkyňa je osobou s odbornými znalosťami potrebnými na výpočet hodnoty vecného bremena a žalovaný nenavrhol a nepredložil relevantný dôkaz, ktorým by iná odborne spôsobilá osoba potvrdila, že spôsob výpočtu hodnoty vecného bremena vykonaný znalkyňou v posudku, je nesprávny a najmä, že hodnota vecného bremena zodpovedá výpočtu a oceneniu laika, žalovaného 1/. Vzhľadom na výšku náhrady 29 500 eur žalobkyne považoval odvolací súd aj lehotu na plnenie určenú súdom prvej inštancie v dĺžke 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku za primeranú, a to tak vo vzťahu k žalobkyni, ako aj vo vzťahu k žalovanému. 2.
8. Ak bola žaloba voči žalovanej 2/ výrokom IV. napadnutého rozsudku zamietnutá z dôvodu nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie a výrokom V. bolo rozhodnuté o náhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovanou 2/, tak žalovaný 1/ nebol oprávnený podať voči týmto výrokom odvolanie. Napokon žalovaný 1/ aj vzhľadom na petit jeho odvolania vecnú správnosť týchto výrokov nespochybnil, a preto odvolací súd považoval tieto výroky za odvolaním nedotknuté. Žalovaný 1/ sa len vyjadril, že súd prvej inštancie mal žalovanú 2/ vylúčiť z konania skôr. Pre úplnosť odvolací súd k tomuto uvádza, že súd ju nemohol z konania vylúčiť skôr ako tvrdí žalovaný 1/. V civilnom sporovom konaní žalobca disponuje predmetom sporu a je na ňom, koho označí ako žalovaného, t. j. voči komu žalobu podá. Pokiaľ podá žalobu voči osobe, ktorá nie je vecne pasívne legitimovaná a hoc to aj v priebehu konania zistí a nezoberie voči takémuto žalovanému žalobu späť, súd nemôže konanie voči takejto osobe bez ďalšieho zastaviť, nemôže ju z konania vylúčiť a jediným možným rozhodnutím potom je žalobu voči takej osobe zamietnuť, s čím je potom spojený procesný úspech takto žalovanej osoby a jej nárok na plnú náhradu trov konania. Takto žalovanej osobe samozrejme patria ako strane sporu procesné práva a povinnosti, avšak aj výpoveď strany sporu môže slúžiť ako dôkaz a podlieha voľnému hodnoteniu dôkazov zo strany súdu, ktorý je povinný takú výpoveď vyhodnotiť aj v súvislosti s ostatnými dôkazmi. Procesné postavenie žalovanej 2/ však nemá vplyv na právo žalovaného 1/ navrhnúť jej vypočutie, hoc ako strany sporu a nie ako svedka, neobmedzuje jeho právo klásť jej pri vypočutí otázky, neobmedzuje ho v hodnotení dôkazu a nezbavuje súd povinnosti vysporiadať sa so všetkými dôkazmi, vyhodnotiť ich v súlade so zákonnými požiadavkami a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie. 2.
9. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného 1/ voči výrokom o náhrade trov konania odvolací súd uvádza, že žalovaný 1/ rozhodne nebol v konaní v celom rozsahu úspešný, ako to prezentoval, a rovnako nie je možné sa stotožniť s jeho názorom, že konanie nezavinil, a preto mu náhrada trov konania nepatrí. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v tom, že bolo vyhovené jej žalobe pokiaľ ide o zrušenie vecného bremena. Na druhej strane sa súd prvej inštancie nestotožnil s jej názorom, že by žalovanému 1/ nemala patriť žiadna náhrada za zrušené vecné bremeno, avšak nepriznal žalovanému 1/ ním požadovanú náhradu. Vo vzťahu žalobkyne a žalovaného 1/ tak potom možno dôvodne uzavrieť, že ani jeden z nich nemal v konaní úspech v rozsahu, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady trov ktorémukoľvek z nich a rozhodnutie, že nemajú voči sebe nárok na náhradu trov konania, bolo ako jediné možné považovať za spravodlivé. Od tohto rozhodnutia sa potom odvíjajú aj ďalšie výroky, ktorými súd prvej inštancie zaviazal tak žalobkyňu, ako aj žalovaného 1/ uhradiť znalkyni znalečné a svedkovi O. svedočné, a to každého v rozsahu 50 % týchto trov. Tieto dôkazy boli vykonané v záujme oboch strán, a to bez ohľadu na skutočnosti, ktoré boli týmito dôkazmi preukázané, resp. bez ohľadu na to, kto tieto dôkazy navrhol. Vzhľadom na vyhovenie žalobe v časti zrušenia vecného bremena a s prihliadnutím na výšku priznanej náhrady sú aj tieto výroky napadnutého rozsudku vecne správne. Pokiaľ žalovaný namietal, že je nemajetný, a že mu malo byť priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, tak odvolací súd konštatuje, že oslobodenie mu priznané bolo, avšak takéto rozhodnutie nemá vplyv na náhradu trov svedkov a znalcov, ktoré sú povinné uhradiť strany sporu bez ohľadu na oslobodenie súdnych poplatkov, a to z dôvodu, že svedkovia vypovedajú a znalci podávajú posudky v záujme strán sporu, nie sú stranou sporu vo veci samej, sú povinné si plniť povinnosť vypovedať ako svedok, resp. povinnosti znalca, a preto všetky trovy, ktoré im v súvislosti s konaním vznikli, im musia byť nahradené, a to stranami sporu, v zásade tou neúspešnou a v prípade, že strany mali v konaní čiastočný úspech, tak pomerne podľa miery úspechu, resp. v rovnakom pomere v prípade, že úspech - neúspech strany sporu je rovnaký, resp. o úspechu - neúspechu nemožno hovoriť, ak ide o iudicium duplex, Pokiaľ ide o zavinenie konania žalovaným 1/, tak vzhľadom na výsledok sporu je zrejmé, že tento zadal príčinu na vznik takéhoto sporu, keď žalobkyňa nemala inú možnosť, ako sa domáhať ochrany svojich práv proti zákonom neprípustnému správaniu sa žalovaného 1/. A pokiaľ ide o námietku žalovaného 1/, že žalobkyňa mala zabezpečiť znalecké dokazovanie ešte pred podaním žaloby, tak táto je neopodstatnená a postup žalobkyne bol plne legitímny.
10. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný 1/. Uprednostňovaním strany žalobkyne, tým, že súdy uverili len jej tvrdeniam a svedkov, ktorí žijú v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, došlo zo strany súdu ku odňatiu práva žalovanému 1/ konať pred súdom a zároveň súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému 1/, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako to má na mysli ustanovenie § 420 písm. f / CSP, keď opätovne namietal, že súd mal prerušiť konanie až do jeho návratu z výkonu trestu odňatia slobody. Namietal závery znaleckého posudku, ktorý si osvojili súdy o náhrade za zrušenie vecného bremena a v tomto smere považoval rozsudok odvolacieho súdu za neodôvodnený. Mal za to, že prípustnosť jeho dovolania je daná i s odkazom na § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keď odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí odklonil pri riešení právnej otázky náhrady za zrušenie vecného bremena, práva doživotného bývania, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom uviedol odkaz na rozhodnutia uverejnené pod č. R 65/1972, R 37/
11. Žiadal preto rozsudok krajského súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a spor vrátiť na ďalšie konanie.
12. K dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorý ho navrhla ako nedôvodné odmietnuť. Uviedla, že argumentácia žalovaného 1/, že nemal možnosť sa dostatočne brániť z dôvodu, že bol vo väzení bola vyhodnotená odvolacím súdom ako neprimeraná, nakoľko bol žalovaný 1/ v konaní vypočutý a bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom - advokátom v plnom rozsahu. Tiež námietky žalovaného 1/ smerujúce k znaleckému posudku a jeho záverom považovala za neprávne a nedôvodné.
13. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného 1/ sa stotožnila s rozsudkom odvolacieho súdu , ktorý považovala za spravodlivý.
14. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je prípustné.
15. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP.
16. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.
17. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
18. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba, nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
19. Dovolateľ v prvom rade vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Dovolateľ namietal, že procesným postupom oboch nižších súdov došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podstato