Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Tdo/35/2023 Identifikačné číslo spisu: 1318202185 Dátum vydania rozhodnutia: 14.08.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Juraj Kliment Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 60ods.

5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.

1. Proti rozsudku označenému v bode 1 podal odvolanie obvinený, pričom Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
2. septembra 2021, sp. zn. 2To/47/2021 rozhodol tak,

§ 321ods.

1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III vo vzťahu k obvinenému vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o uložení ochranného dohľadu a podľa § 323 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, podľa § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov nepodmienečne, na výkon ktorého obvineného podľa § 48 ods. 3 písm.

1. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok z 9. septembra 2019, sp. zn. BB-4T/15/2019 v spojení s unesením Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2020, sp. zn. 2 To 11/2019, na základe ktorého bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého bol obvinený podľa § 48 ods. 2 písm.
2. a)Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Krajský súd v Bratislave ďalej obvinenému podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad vo výmere 3 (tri) roky. Krajský súd v Bratislave napokon obvinenému podľa § 60 ods. 1 písm.
3. c)Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to finančnej hotovosti vo výške 4.480,- EUR s tým,

§ 60ods.

5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. 4. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave označenom v bode 3 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III označenom v bode 1 ako aj proti konaniu, ktoré uvedeným rozsudkom predchádzalo, podal obvinený prostredníctvom obhajcu Mgr. Mareka Paru dňa 5. januára 2023 dovolanie, pričom ako dovolacie dôvody označil dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm.

1. e)a písm.
2. g)Trestného poriadku a vo všeobecnosti uviedol, že (
3. i)vo veci konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov v danej trestnej veci, (
4. ii)jeho právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom, (iii) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a (
5. iv)rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vôbec vykonané na hlavnom pojednávaní ani na verejnom zasadnutí. 5. Obvinený v dovolaní vytýka, že súdy nekonali o námietke zaujatosti, hoci tu bol dôvod na vylúčenie zákonného sudcu. Obvinený poukázal na čl. ods. 1, ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 zo dňa 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len Smernica 2016/343/EÚ), podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať opatrenia na to, aby vo verejných vyhláseniach súdu nebol obvinený označovaný za vinného, pokiaľ sa jeho vina nepreukáže zákonným spôsobom a zároveň vhodné opatrenia pre prípad porušenia predmetnej povinnosti a tiež na čl. 10 ods. 1 Smernice 2016/343/EÚ v spojení s čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len Charta), podľa ktorého obvinený musí mať k dispozícii účinný opravný prostriedok, aby sa mohol domáhať vyslovenia porušenia jeho práv zaručených právom Európskej únie. Obvinený v tejto súvislosti doplnil,

čl. 51 Charty sa Charta uplatní v každej situácii, keď vnútroštátny justičný orgán vykonáva právo Európskej únie, pričom v jeho prípade sa vykonáva nielen Smernica 2016/343/EÚ, ale aj Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV zo dňa 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, v dôsledku čoho nemôže byť daný spor o pôsobnosti čl. 47 ods. 1, ods. 2 a čl. 48 Charty na ním popisovanú situáciu. 6. Obvinený poukázal na to, že dňa 9. júla 2018 prostredníctvom novozvoleného obhajcu vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu JUDr. Ivete Halvoňovej s návrhom na jej vylúčenie z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci s odôvodnením, že predsedníčka senátu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. mája 2018 potom, ako obvinený odmietol urobiť vyhlásenie o vine, mala uviesť nasledovné slová: „veľmi nerozvážny krok, dobre“. Uvedené vyjadrenie predsedníčky senátu nebolo zahrnuté do zápisnice o hlavnom pojednávaní, pričom predsedníčka senátu svojim vyjadrením, zvyšovaním hlasu voči obvinenému ako aj celkovým správaním sa počas hlavného pojednávania, a to nielen v termíne 24. mája 2018, dávala očividne najavo, že o vine obvineného je už vopred presvedčená. Obvinený ďalej uviedol, že okresný súd uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12. júla 2018 podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol, že predsedníčka senátu JUDr. Iveta Halvoňová nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného. Obvinený v tejto súvislosti poukázal na to, že obsahom spisového materiálu okresného súdu je aj zápisnica o hlasovaní senátu okresného súdu, avšak zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania vyplýva, že žiadna porada senátu sa neuskutočnila a predsedníčka senátu autokraticky vyhlásila uznesenie o jej nevylúčení, pričom obvinený nemal možnosť dosiahnuť hlasovanie senátu o tejto otázke. 7. Obvinený ďalej uviedol, že Krajský súd v Bratislave uznesením z 3. septembra 2018, sp. zn. 2Tos/96/2018 uznesenie okresného súdu o nevylúčení predsedníčky senátu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného zrušil s odôvodnením, že námietka zaujatosti bola vznesená oneskorene, a preto sa o nej nemalo konať. Obvinený ďalej uviedol, že právo na zákonného a nestranného sudcu nemôže zaniknúť v dôsledku omeškania a poukázal na rozsudok ESĽP vo veci REMLI v. Francúzsko zo dňa 23. apríla 1996 (pozn. sťažnosť č. 16839/90, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1996-II, s. 574, bod 48), podľa ktorého má každý súdny orgán povinnosť preskúmať, či svojim zložením je takým nezávislým a nestranným súdnym orgánom, pokiaľ v tejto súvislosti vznikne pochybnosť, ktorá nie je zjavne bezvýznamná. Obvinený ďalej poukázal na to, že poukaz krajského súdu na to, že jeho nový obhajca sa mohol o dôvodoch vznesenia námietky zaujatosti dozvedieť už 31. mája 2018, kedy s obvineným vykonal prvú poradu nie je správny, pretože obhajca sa o skutočnostiach zakladajúcich dôvod zaujatosti predsedníčky senátu mohol dozvedieť až dňa 26. júna 2018, kedy obdržal od súdu CD nosič so zvykovým záznamom o priebehu hlavného pojednávania konaného dňa 24. mája 2018, pričom pokiaľ námietku zaujatosti vzniesol dňa 9. júla 2018, urobil tak včas, a to s prihliadnutím na to, že medzi 26. júnom 2018 a 9. júlom 2018 uplynulo len sedem pracovných dní. 8. Obvinený ďalej namieta, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedníčky senátu z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci podal len on sám vo svoj prospech, v dôsledku čoho krajský súd s poukazom na § 195 ods. 1 Trestného poriadku o jeho sťažnosti nemohol rozhodnúť v jeho neprospech. Krajský súd však uznesenie okresného súdu zrušil a vyslovil, že námietka zaujatosti bola vznesená oneskorene, v dôsledku čoho došlo k zhoršeniu jeho postavenia tým, že postupom krajského súdu bol ukrátený na faktickom vysporiadaní sa s obsahom jeho námietky zaujatosti, na čo mal bezpochyby nárok. Obvinený ďalej doplnil, že ukrátenie na jeho právach sa prejavilo aj v odvolacom konaní, kedy senát krajského súdu vo vzťahu k námietke zaujatosti predsedníčky senátu okresného súdu len stroho poukázal na svoje uznesenie z 3. septembra 2018, sp. zn. 2Tos/96/2018. 9. Zo skutočností uvedených v bodoch 5 až 8 obvinený vyvodzuje existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm.

1. c)a písm.
2. e)Trestného poriadku. 10. Obvinený ďalej namieta (
3. i)konanie agenta spĺňajúce kritériá nedovoleného rozširovania trestnej činnosti, (
4. ii)postup súdu pri výsluchu agenta na hlavnom pojednávaní a (iii) nevysporiadanie sa s argumentáciou obhajoby o nedovolenej provokácii agentom. 11. Obvinený poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. októbra 2012, sp. zn. 5To/6/2012, podľa ktorého je potrebné rozlišovať medzi zakázanou, resp. nedovolenou policajnou provokáciou, pod ktorou sa rozumie zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti vedené snahou, aby osoba, ktorá by inak protiprávne nekonala, spáchala trestný čin a skrytou aktivitou polície, pri ktorej polícia neovplyvňuje vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára podmienky na dokonanie trestného činu, ktoré musia byť obvyklé a musia nastať až v čase, keď sa páchateľ rozhodol spáchať trestný čin a preukázateľne urobil kroky k jeho spáchaniu. Podľa obvineného osobitný prípad policajnej provokácie predstavuje konanie agenta, pri ktorom pokračuje v predstieraných prevodoch (t. j. v odbere drog od podozrivého) aj po dokonaní skutku predpokladaného v uznesení podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, teda aj po dostatočnom overení podozrenia už predchádzajúcim predstieraným prevodom. 12. Obvinený poukázal na uznesenia najvyššieho súdu, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že príkaz na predstieraný prevod je ohraničený časovým obdobím a nie počtom predstieraných prevodov (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2020, sp. zn. 6 Tdo 45/2019) a že vydanie príkazu na ľubovoľné množstvo bližšie neurčenej drogy nespôsobuje jeho nezákonnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. septembra 2015, sp. zn. 3 Tdo 29/2015) a v tejto súvislosti upozornil, že v jeho prípade bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm.
5. d)Trestného zákona, ktoré predstavovalo podozrenie z obvyklého predaja drog v rozsahu do 2.660 EUR, pretože ak by sa v tom čase podozrenie vzťahovalo na väčší rozsah, muselo by uznesenie o začatí trestného stíhania obsahovať iný popis skutku a iné právne posúdenie. Podľa obvineného tak vznikla otázka, či orgány činné v trestnom konaní mohli svoju aktivitu zamerať len na overenie existujúceho podozrenia alebo mohli nad rámec predpokladaného podozrenia vlastnou aktivitou prispieť k zvýšeniu rozsahu spáchania trestného činu, inak povedané, či úloha agenta spočíva v pasívnom potvrdení podozrenia, ktoré orgány činné v trestnom konaní nadobudli vopred, teda v čase pred nasadením agenta alebo či agent môže svojou aktivitou prispieť k zvýšeniu rozsahu spáchania vyšetrovaného trestného činu, prípadne aj k spáchaniu iného druhu trestnej činnosti. 13. V nadväznosti na skutočnosti uvedené v bode 12 obvinený poukázal na rozhodovaciu činnosť ESĽP, z ktorej vyplýva, že ak štátne orgány používajú vyšetrovacie metódy zahŕňajúce vykonanie viacerých nezákonných transakcií s podozrivým, infiltrácia a účasť tajného agenta na každej nezákonnej transakcii nesmie rozširovať úlohu polície nad rámec tzv. skrytých aktivít až na úlohu agenta - provokatéra a zároveň, že každé predĺženie vyšetrovania sa musí zakladať na opodstatnených dôvodoch, ako je napr. potreba zabezpečiť dostatok dôkazov na získanie odsúdenia, na lepšie pochopenie povahy a rozsahu trestnej činnosti podozrivého, prípadne odhaliť širší kriminálny okruh s tým, že neprítomnosť týchto dôvodov môže predstavovať zapojenie štátnych orgánov do činností, ktoré nenáležite rozširujú druh alebo rozsah trestného činu (GRBA v. Chorvátsko, sťažnosť č. 47074/12, rozsudok zo dňa 23. novembra 2017). V predmetnej veci tak ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) z dôvodu, že vnútroštátne orgány relevantným spôsobom nezdôvodnili pokračovanie v konaní agenta po zadokumentovaní prvej aktivity podozrivého. Obvinený ďalej uviedol, že z rozsudku ESĽP v predmetnej veci ďalej vyplýva, že príslušníci polície - agenti sa musia v rámci skrytých aktivít snažiť vyšetriť prebiehajúcu trestnú činnosť v podstate pasívnym spôsobom a ich konanie nesmie podnecovať k spáchaniu trestného činu vo väčšom rozsahu než aký plánuje jednotlivec spáchať bez akéhokoľvek takého podnecovania a ak vyšetrovanie presiahne už zadokumentovaný skutok, musí to byť založené na opodstatnených dôvodoch, pričom absencia týchto dôvodov môže naplniť nezákonné rozširovanie rozsahu vyšetrovanej trestnej činnosti, teda nezákonnú provokáciu. 14. Obvinený zároveň poukázal na prípad FURCHT v. Nemecko, sťažnosť č. 54648/09 zo dňa 23. októbra 2014, v ktorom ESĽP uznal vyšetrovacie nástroje zhŕňajúce dojednanie viacerých nezákonných transakcií (t. j. predstieraných prevodov) medzi štátnymi orgánmi a podozrivou osobou za oprávnené, pokiaľ trestná činnosť nie je jednorazovým izolovaným trestným činom, ale predstavuje pokračujúci ilegálny podnik. 15. Obvinený vytýka, že skutočnosťami uvedenými v bodoch 12 až 14 sa okresný a ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach nezaoberali, pričom rozsudok okresného a aj krajského súdu v podstatnom rozsahu vychádzali z výsluchu agentky H. X. ako aj z vykonaných, avšak neúplných obrazovo-zvukových záznamov zachytávajúcich priebeh stretnutí s menovanou agentkou v dňoch 24. júna 2017, 3. júla 2017 a 4. júla 2017. Obvinený ďalej namieta, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 6. septembra 2018 bol v rozpore so zákonom bez vylúčenia verejnosti vykonaný výsluch menovanej agentky, pričom agentka nevedela vysvetliť dôvody, ktoré boli sledované opakovanými stretnutiami. Obvinený zároveň poukázal na to, že z výsluchu menovanej agentky vyplynulo, že sa ani nesnažila zabezpečiť kontakt na inú osobu, než osobu obvineného, čo priamo vylučuje, že by opakované stretnutia agentky s obvineným boli zamerané na objasnenie širších súvislostí vyšetrovanej trestnej činnosti alebo mali za cieľ ustálenie vyššie postavených osôb v distribučnom reťazci. 16. Obvinený ďalej uviedol, že agentka prostredníctvom spoluobžalovanej Z. Z. iniciovala ďalšie stretnutie s obvineným dňa 31. júla 2017, ktorého sa však obvinený nezúčastnil, pričom obrazovo-zvukový záznam bol agentkou dňa 31. júla 2017 vyhotovený, preto ak by mal obvinený záujem na distribúcii tak veľkého množstva drog, tak by sa predstieraný prevod v uvedený deň nepochybne uskutočnil. Obvinený tiež uviedol, že nasadenie celkom troch agentov počas dlhšieho časového obdobia, odopretie prístupu k úplným obrazovo-zvukovým záznamom vyhotovených agentmi obhajobe ako aj iniciatívne nabádanie počnúc dňom 3. júla 2017 na kúpu väčšieho ako obvykle predávaného množstva drogy agentkou sú okolnosťami, ktoré svedčia o nedovolenom rozširovaní rozsahu trestnej činnosti, pričom už samotná okolnosť nesprístupnenia dôkazov a nevysporiadania sa s obhajobnou argumentáciou či existujúcou judikatúrou ESĽP predstavujú porušenie práva na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 17. Obvinený tiež poukázal na to, že agentka H. X.Á. na stretnutí dňa 24. júna 2017 v reakcii na vyjadrenie spoluobžalovanej Z. Z., ktorá popísala obvyklosti predaja drog vo vyšetrovanej trestnej veci reagovala podnetom na zvýšenie kupovaného množstva, dôsledkom čoho bolo navýšenie obvykle predávaného množstva z 10 gramov na 20 gramov za sumu 600 EUR a tiež na to, že agentka dňa 3. júla 2017 prišla za Z. Z. s teóriou o nedostatočnej kvalite naposledy zakúpenej drogy a vyslovila ďalšie podnety na navýšenie kupovaného množstva v inej kvalite a v inej cene, pričom uskutočnila predstieraný prevod - nákup približne 18 gramov metamfetamínu. Z uvedeného potom obvinený vyvodzuje, že agentka od počiatku nemala len záujem potvrdiť predpoklad podozrenia z predaja omamných látok, ale cielene navýšiť rozsah trestného činu až na úroveň väčšieho, resp. značného rozsahu, čo sa jej napokon nepodarilo. Obvinený tiež doplnil, že na stretnutí dňa 3. júla 2017 spoluobvinená Z. Z. agentku pri požiadavke na vyššiu kvalitu a zároveň väčšie množstvo pervitínu začala nahovárať na iný zdroj, z čoho potom obvinený vyvodzuje, že vo vzťahu k jeho osobe to bola neobvyklá požiadavka, ktorá presahovala rozsah pôvodného podozrenia. 18. Obvinený následne svoju argumentáciu zosumarizoval a uviedol, že (
6. i)predaj množstva vo vyšetrovanom prípade nad 10 gramov jedným konaním nebol obvyklý a orgány činné v trestnom konaní si tejto skutočnosti boli vedomé, ďalej že (
7. ii)orgány činné v trestnom konaní mali najneskôr po predstieranom prevode dňa 3. júla 2017 dostatok dôkazov pre vznesenie obvinenia voči konkrétnym osobám pre skutok popísaný v uznesení o začatí trestného stíhania a ďalšími opakovanými prevodmi nemohli sledovať napr. potrebu zabezpečiť dostatok dôkazov na potvrdenie obvinenia či obvyklého rozsahu trestného činu, (iii) agentka H. X. sa v rámci svojej činnosti nezaujímala o inú osobu ako o obvineného, (
8. iv)predmetom uznesenia o začatí trestného stíhania, ale ani obvinenia a obžaloby či rozsudku nebol sústavný, resp. trvalý predal drog, ktorý by v takej intenzite presahoval dlhšie časové obdobie, nakoľko kvalifikačný znak podľa § 138 písm.
9. b)nikdy nebol preferovaný, (
10. v)k spáchaniu skutku dňa 4. júla 2017 v tak výraznom množstve by nikdy bez iniciatívy agentky H. X. nedošlo, (
11. vi)ojedinelosť rozsahu konania dňa 4. júla 2017 preukazuje aj neuskutočnenie predstieraného prevodu dňa 31. júla 2017 a (vii) záujem orgánov činných v trestnom konaní zvyšovať prostredníctvom agentky H. X. rozsah trestného činu preukazuje aj nevysvetlenie dôvodov, pre ktoré menovaná agentka aj po 4. júli 2017 iniciovala ďalšie predstierané prevody, pričom ani orgány činné v trestnom konaní a ani agentka nevedeli vysvetliť, aké úlohy agentka plnila a čo bolo zmyslom pokračovania v nákupe drog aj po 3. júli 2017, resp. do akého momentu mala činnosť agentky pokračovať. 19. Obvinený ďalej uviedol, že konanie agenta limituje vopred poňaté podozrenie, ktoré je vyjadrené tak v uznesení o vznesení obvinenia ako aj v príkaze na použitie agenta v tom slova zmysle, že skrytá aktivita agenta má potvrdiť alebo vyvrátiť predpoklad popísaný v uznesení o začatí trestného stíhania. Konanie agenta je podľa obvineného limitované aj ustanovením § 206 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v tejto súvislosti obvinený kladie otázku, z akého dôvodu nedošlo k jeho obvineniu bezodkladne po zistení, že dňa 24. júna 2017 odovzdal prostredníctvom inej osoby agentke pervitín, prípadne pod 3. júli 2017, keď sa agentke podozrenie proti jeho osobe podarilo ešte dôslednejšie zadokumentovať a naopak agentka sa až do 31. júla 2017 snažila rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti zvýšiť. Obvinený tiež zdôraznil, že v období nasadenia celkom troch agentov (pozn. H. X., K. S. a C. F.) od 26. apríla 2017 do 31. júla 2017 orgány činné v trestnom konaní nezistili spáchanie iného trestného činu obvineným a zároveň nezistili predaj drog inej osobe ako agentke. Obvinený ďalej uviedol, že pre komplexné posúdenie konania agenta je nevyhnutné nielen vykonanie listín z utajovanej prílohy, ale aj prístup ku všetkým dôkazom, ktoré majú orgány činné v trestnom konaní k dispozícii a v tejto súvislosti upozornil na to, že napr. časť SMS komunikácie medzi agentkou a spoluobvinenou Z. Z. predchádza obdobiu, na ktoré bol vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónneho čísla používaného spoluobvinenou Z. Z., pričom táto časť SMS komunikácie je obsahom utajovaných listín. 20. Obvinený ďalej vytýka, že v konaní neboli vykonané listiny, ktoré sú obsahom utajovaných príloh nachádzajúcich sa v celkom piatich zväzkoch a uvádza, že pokiaľ krajský súd poukázal na hlavné pojednávanie konané dňa 6. septembra 2018 s tým, že jeho obhajcovi bola sprístupnená utajovaná príloha (a teda, že výhrada spočívajúca v neoboznámení utajovanej prílohy nie je dôvodná), potom tento poukaz nie je správny, pretože okresný súd na predmetnom hlavnom pojednávaní reagoval len na opakovanú žiadosť o predloženie úplných nahrávok medzi dvoma obžalovanými a agentkou, resp. agentmi a nie na žiadosť o vykonanie utajovanej prílohy, ktorá sa riešila na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13. septembra 2019 a 11. júna 2020. Obvinený poukázal na ustanovenie § 270 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého súčasťou výkonu dôkazu (zvukový, obrazový alebo obrazovo-zvukový záznam) je aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný, pričom pod spôsob získania dôkazu je nevyhnutné subsumovať aj okolnosti zákonom predpísaného príkazu súdu ako aj obsah a odôvodnenie príkazu, ktoré musí spĺňať predovšetkým požiadavku proporcionality napr. podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku. 21. Obvinený ďalej argumentuje tým, že pokiaľ je nevyhnutným predpokladom vykonania zvukových, obrazových alebo obrazovo-zvukových záznamov či výsluchu agenta oboznámenie príkazov, prostredníctvom ktorých boli získané, tak bez vykonania predmetných príkazov, t. j. bez vykonania utajovanej prílohy nie je možné konštatovať, že podstatné dôkazy v jeho trestnej veci, ktorými sú obrazovo-zvukové záznamy, ich prepis ako aj prepisy zvukových záznamov telekomunikačnej prevádzky a výsluch agenta H. X. boli vykonané zákonným spôsobom. Obvinený ďalej uviedol, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13. septembra 2019 okresný súd pristúpil k oboznamovaniu časti utajovaných príloh, avšak konal bez vylúčenia verejnosti, v rozpore s § 269 Trestného poriadku a bez prerušenia zaznamenávania priebehu súdneho pojednávania. Rozpor s ustanovením § 269 Trestného poriadku obvinený vidí v tom, že okresný súd neprečítal ani len časť listinného dôkazu, ktorá by sa týkala dokazovanej skutočnosti, pričom prečítanie označenia či názvu listiny nemôže nahradiť prečítanie jej obsahu. 22. Obvinený ďalej namieta, že okresný a ani krajský súd sa nevenovali tomu, či jednotlivé príkazy spĺňajú zákonom predpísané náležitosti. Obvinený v tejto súvislosti poukázal na to, že telefónne číslo, ktoré mal používať, bolo evidované na spoločnosť R.-C., s.r.o., avšak bez vykonania príslušných listín utajovanej prílohy a následného prehratia zvukových záznamov nemohol súd prijať spoľahlivý skutkový záver, na akú osobu bolo predmetné telefónne číslo evidované a či ho skutočne a výhradne používal obvinený. 23. Obvinený ďalej poukázal na genézu vydávania príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazov na použitie agenta a uviedol, že pokiaľ ide o odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónneho čísla +XXX XXX XXX XXX, ktoré bolo evidované na spoločnosť R.-C., s.r.o. a ktoré mal užívať obvinený, bol prvý príkaz podľa § 115 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku vydaný na obdobie od 18.05.2016 do 18.11.2016, ďalší príkaz bol vydaný na obdobie od 18.11.2016 do 18.01.2017, pričom v poradí druhom príkaze absentuje uvedenie dôvodov, pre ktoré nebolo možné sledovaný účel dosiahnuť inak alebo pre ktoré by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené. Obvinený ďalej uviedol, že v poradí tretí príkaz bol vydaný až dňa 20.01.2017, teda nenadväzoval bezprostredne na ukončenie obdobia uvedeného v druhom príkaze (18.01.2017) a súčasne bol vydaný na obdobie šiestich mesiacov, teda do 20.07.2017. Následne bol vydaný v poradí štvrtý príkaz na obdobie od 20.07.2017 do 20.09.2017, avšak pokiaľ bol v poradí tretí príkaz vydaný v rozpore so zákonom, potom podľa obvineného ani v poradí štvrtý príkaz nemôže byť v súlade so zákonom. Obvinený preto zhrnul, že za zákonný by bolo možné považovať len v poradí prvý príkaz, avšak ani tento okrem konštatovania, že ním sledovaný účel nemožno dosiahnuť iným spôsobom, neobsahuje žiadne skutkové, či právne úvahy k dôvodom pre prijatie predmetného záveru, čo je v rozpore s ustanoveniami § 115 ods. 1 a § 181 ods. 2 Trestného poriadku. 24. Vo vzťahu k príkazom na použitie agenta ďalej obvinený uviedol, že agenti K. S. a C. F. boli pribratí príkazom na obdobie od 22.07.2016 do 22.01.2017 s následným predĺžením ich nasadenia od 22.01.2017 do 23.03.2017. Obvinený upozornil na to, že prokurátor následne zmeškal lehotu na predĺženie času nasadenia agentov, čo obišiel žiadosťou o použitie agenta na nových šesť mesiacov na obdobie od 26.04.2017 do 26.10.2017, čomu príslušný súd vyhovel. V tejto súvislosti obvinený upozornil na vydávanie príkazov na vyhotovovanie zvukových, obrazových a obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Trestného poriadku, pričom prvý príkaz bol vydaný na obdobie od 22.07.2016 do 22.01.2017 a následne druhý príkaz na obdobie od 22.01.2017 do 22.03.2017. Následne bol vydaný tretí príkaz podľa § 114 Trestného poriadku na obdobie od 05.04.2017 do 05.10.2017, pričom podľa obvineného nedáva zmysel, aby bol v poradí tretí príkaz vydaný 21 dní skôr, ako boli opätovne počnúc dňom 26.04.2017 nasadení uvedení agenti. V súvislosti s nasadením agentov ďalej obvinený uviedol, že v jeho prípade bola na obdobie od 26.05.2017 do 26.11.2017 nasadená ako tretí agent aj H. X., a to napriek tomu, že na obdobie od 26.04.2017 do 26.10.2017 boli opätovne nasadení agenti K. S. a C. F. (viď bod 24.), v dôsledku čoho sa nasadenie agentov prekrývalo počas obdobia od 26.05.2017 do 31.07.2017, kedy bol obvinený zadržaný. 25. Skutočnosti uvedené v bode 24 obvinený vyhodnotil tak, že omeškanie vo vydaní príkazov na predĺženie času vyhotovovania zvukových, obrazových a obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Trestného poriadku a príkazov na predĺženie času nasadenia agentov podľa § 117 Trestného poriadku bolo obídené vydaním „nového“ príkazu na nasadenie agenta s inou identitou (H. X.) a „nového“ príkazu na vyhotovovanie zvukových, obrazových a obrazovo-zvukových záznamov, oboch opäť na šesťmesačné obdobie, pričom takýto postup mal byť legalizovaný pod zámienkou existencie nových dôkazných skutočností, ktoré však na hlavnom pojednávaní produkované neboli, pretože neexistujú. Obvinený zároveň uviedol, že nevykonanie utajovanej prílohy mohlo zo strany súdu sledovať jediný cieľ, a to zakrytie pochybení orgánov činných v trestnom konaní, pričom cieľom prokurátora malo podľa obvineného byť prezentovanie pribratia agenta H. X. ako jedinej v trestnej veci obvineného činnej agentky s tým, že ak by aj takýto postup mal byť uznaný za správny, potom v poradí tretí príkaz podľa § 114 Trestného poriadku opäť na dobu šiestich mesiacov v tej istej trestnej veci už vydaný v súlade so zákonom byť nemohol, čo spôsobuje nezákonnosť vykonania obrazovo-zvukových záznamov na hlavnom pojednávaní konanom dňa 3. septembra 2019. 26. V ďalej časti dovolania obvinený namieta, že mu bol počas konania odopretý prístup k úplným záznamom z utajovaného vyšetrovania, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým k naplneniu dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
12. c)Trestného poriadku, teda porušenia jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom a v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci MATANOVIČ proti Chorvátsku, sťažnosť č. 2742/12 zo dňa 4. apríla 2017 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2018, sp. zn. 5 To 6/2017 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 45/2018. 27. Obvinený namieta, že okresný súd na jeho opakované žiadosti o sprístupnenie úplných obrazovo-zvukových záznamov ani na hlavnom pojednávaní a ani v rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval a odvolací súd len stroho uviedol, že z prípisu prokuratúry zo dňa 20. marca 2019 vyplýva, že boli založené do spisu, ktorého súčasť tvorili spolu s obžalobou. Obvinený tiež reagoval na tvrdenie prokurátora na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11. júna 2020 a 10. júla 2019, podľa ktorého obrazovo-zvukové záznamy agentky H. X. mali byť predložené úplné s tým, že agenti K. S. a C. F.F. žiadne zvukové, obrazové a ani obrazovo-zvukové záznamy počas svojej činnosti nevyhotovili a uviedol, že agentka H. X. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 6. septembra 2018 uviedla, že dňa 31. júla 2017 sa uskutočnilo posledné stretnutie so spoluobvinenou Z. Z. za účelom vykonania posledného predstieraného prevodu, z ktorého bol vyhotovený obrazovo-zvukový záznam, ktorý sa však objektívne v spisovom materiáli nenachádza a ani nebol vykonaný na hlavnom pojednávaní. Obvinený ďalej uviedol, že predmetný obrazovo-zvukový záznam z 31. júla 2017 obsahuje informácie v jeho prospech, predovšetkým také, ktoré preukazujú nedovolené rozšírenie rozsahu vyšetrovaného skutku činnosťou agenta, pričom absencia predmetného záznamu mu znemožnila riadny výsluch agentky H. X. na hlavnom pojednávaní. 28. Obvinený tiež spochybnil tvrdenie prokurátora, ktorý uviedol, že agenti K. S. a C. F. žiadne zvukové, obrazové či obrazovo-zvukové záznamy nevyhotovili, pretože doba ich prvotného nasadenia na šesť mesiacov bola predĺžená o ďalšie dva mesiace a súčasne v príkaze na predĺženie doby ich nasadenia ako aj v príkaze na nasadenie agenta H. X. má byť uvedené, že agenti K. S. a C. F. sa infiltrovali medzi podozrivé osoby, resp. zaznamenávali vyšetrované aktivity. Podľa obvineného je pritom zrejmé, že pokiaľ by posledne označení agenti počas prvých šiestich mesiacov svojho nasadenia nezaznamenali žiadne aktivity, k predĺženiu času ich nasadenia by určite nedošlo. 29. Obvinený ďalej namieta, že rozsudky sú založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom. Obvinený poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13. septembra 2019 bol vykonaný prepis telefonátu zo dňa 31. januára 2017 (zväzok VI., č. l. 1471), pričom z dôvodov, že tento bol získaný na základe príkazu, ktorý bol podľa jeho názoru vydaný v rozpore so zákonom (viď argumentácia obvineného v bode 23), nemohol byť na hlavnom pojednávaní vykonaný ako dôkaz. Obvinený tiež uviedol, že ani ostatné prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky, najmä zo zväzku V. na č. l. 1067-1086 a zo zväzku VI. na č. l. 1494-1590 nespĺňajú predpoklad zákonnosti, a to z dôvodu nevykonania utajovanej prílohy a rozporu príkazov so zákonom, pričom zároveň v dôsledku len prečítania prepisov (t. j. bez ich prehratia) nie je ustálené, či z telefónneho čísla, ktoré nie je evidované na jeho osobu, skutočne telefonuje obvinený (viď bod 23.). Obvinený v tejto súvislosti poukázal aj na hovor z telefónneho čísla +XXX XXX XXX XXX, ktoré má byť evidované na osobu R. L. a ktoré mal používať obvinený (pozn. zväzok VI., č. l. 1490), kde bola osoba, ktorá mala uvedené číslo používať (teda obvinený) oslovená menom „K.“, čo indikuje predpoklad používania predmetného čísla inou osobou, ako osobou obvineného, ktorý mal byť súdom overovaný. Uvedenými skutočnosťami je podľa obvineného naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
13. g)Trestného poriadku, pričom v dôsledku odopretia prístupu k úplným obrazovo-zvukovým záznamom vyhotoveným agentom H. X. ako aj z dôvodu nevykonania a nezákonnosti príkazov podľa § 114 a § 117 Trestného poriadku je aj výsluch menovanej agentky a vykonanie obrazovo-zvukových záznamov na hlavnom pojednávaní vykonaný v rozpore so zákonom. 30. Obvinený ďalej namieta, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. júla 2019 boli vypočuté znalkyne mjr. Ing. H. O. a mjr. Ing. H. F., ktoré však nie sú zapísané v zozname znalcov a bez ad-hoc pribratia súdom spolu s náležitým poučením, zaviazaním k mlčanlivosti a preskúmaním ich odbornosti v procesnom postavení znalcov nemohli byť vypočuté. Obvinený doplnil, že znalecké posudky vo zväzku II. Na č. l. 464-466 a č. l. 488-493 boli predložené procesnou stranou, pričom zápisnica o hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. júla 2019 neobsahuje žiadne údaje o zákonnom poučení osôb, ktoré nie sú zapísané v zozname znalcov a majú byť vypočuté v procesnom postavení znalca, ako to vyžaduje § 268 ods. 4 Trestného poriadku. Obvinený tiež uviedol, že z hlavného pojednávania konaného dňa 10. júla 2019 nebol vyhotovený zvukový záznam, čo predstavuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
14. g)Trestného poriadku a súčasne podľa § 371 ods. 1 písm.
15. c)Trestného poriadku. Obvinený tiež uviedol,

zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. júla 2019 mal súhlasiť s prečítaním znaleckých posudkov, no na druhej strane vzniesol výhrady k vykonaniu predmetného dôkazu a okresnému i krajskému súdu vytkol, že opomenuli ustanovenie § 268 ods. 2 Trestného poriadku o možnosti prečítania znaleckého posudku za predpokladu, že bol znalec poučený podľa § 144 Trestného poriadku, ktorá podmienka v prípade mjr. Ing. H. O. a mjr. Ing. H. F. splnená nebola. Obvinený ďalej uviedol, že vykonanie znaleckého dokazovania v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

1. g)Trestného poriadku. 31. Obvinený napokon namieta, že rozsudky sú založené na dôkazoch, ktoré vôbec neboli v konaní vykonané, čo zakladá dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm.
2. g)Trestného poriadku per analogiam. Obvinený poukázal na to, že prokurátor v obžalobe nenavrhoval vykonanie odborného vyjadrenia a ani iného listinného dôkazu podľa § 269 Trestného poriadku k cene metamfetamínu na čiernom trhu v konkrétnom čase, mieste a určitom množstve a také odborné vyjadrenie či listinný dôkaz nielen na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, ale ani na verejnom zasadnutí konanom na krajskom súde dňa 22. septembra 2021 neboli vykonané. Obvinený v tejto súvislosti upozornil na to, že rozsudok okresného súdu neuvádza, že bol na hlavnom pojednávaní vykonaný dôkaz k cene omamnej látky, avšak v rozpore s tým krajský súd, ktorý na verejnom zasadnutí nevykonal žiadne dôkazy, už konštatoval vykonanie odborného vyjadrenia k otázke ceny metamfetamínu, hoci v rekapitulácii dôkazov vykonaných pred okresným súdom neuvádza vykonanie takého dôkazu. 32. Obvinený preto navrhol, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. septembra 2021, sp. zn. 2To/47/2021 a zároveň rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 28. januára 2021, sp. zn. 3Tk/1/2018 ako aj konaním, ktoré im predchádzalo bol porušený zákon v jeho neprospech, ďalej aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil oba rozsudky a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal vec s poukazom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu znovu v potrebnom rozsahu prejednať a rozhodnúť. 33. K dovolaniu obvineného sa vyjadril aj prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorý okrem iného uviedol, že podané dovolanie obsahuje prakticky totožné argumenty, ktoré boli obhajobou uvádzané či už v konaní pred Okresným súdom Bratislava III alebo v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde v Bratislave, pričom so všetkými námietkami obvineného sa vo svojich rozhodnutiach dostatočne a priliehavo vysporiadali tak okresný, ako aj krajský súd. Prokurátor sa s dovolacími námietkami obvineného nestotožňuje a zastáva názor, že v celom priebehu trestného konania nedošlo k porušeniu žiadneho z práv priznaných obvinenému Trestným poriadkom. Prokurátor je preto toho názoru, že v posudzovanej trestnej veci nie sú splnené podmienky pre podanie dovolania a navrhol, aby najvyšší súd dovolanie obvineného postupom podľa § 382 písm.
3. c)Trestného poriadku odmietol. 34. Na vyjadrenie prokurátora k dovolaniu obvineného reagoval obvinený prostredníctvom svojho obhajcu stanoviskom zo dňa 17. mája 2023, v ktorom uviedol, že z argumentácie prokurátora vyplýva, že nerozlišuje nesplnenie dôvodov dovolania od ich nepreukázania vyžadujúceho postup podľa § 392 Trestného poriadku. Obvinený v nadväznosti na poznámku prokurátora, že v dovolaní argumentuje rovnako ako pred okresným a krajským súdom uviedol, že jeho argumentácia v časti námietok proti postupu agenta je rozšírená o aktuálne rozhodnutia ESĽP, ďalej, že v dovolaní rozšíril svoju argumentáciu vo vzťahu k nevykonaniu príkazov tvoriacich obsah utajovanej prílohy, ďalej, že podstatným spôsobom rozšíril svoju argumentáciu vo vzťahu k nevylúčeniu predsedníčky senátu z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci. Obvinený prokurátorovi vytýka, že nereaguje na jeho výhrady smerujúce k tomu, že odvolací súd sa nezaoberal otázkou zákonnosti príkazov tvoriacich obsah utajovanej prílohy a ani tým, či predmetné príkazy vôbec spĺňajú zákonom predpísané náležitosti a nereaguje ani na argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomu, že na hlavnom pojednávaní boli vykonané časti telekomunikačnej prevádzky získané na základe príkazu vydaného v rozpore s ustanovením § 115 Trestného poriadku. Obvinený ďalej uviedol, že prokurátor sa nezaoberal skutočnosťou, či z dôvodu porušenia zákonných predpokladov na vydanie príkazov podľa § 114 a § 117 Trestného poriadku bolo vôbec v konaní pred súdom prípustné vykonať výsluch agenta a prehrať neúplné zvukovo-obrazové záznamy, ďalej, že prokurátor sa nezaoberal tým, že súdy vychádzali z dôkazu, ktorý pred súdom nebol vykonaný a ani absenciou zvukových záznamov o priebehu hlavného pojednávania časti vykonaného a obhajobou spochybneného dokazovania. Obvinený napokon poukázal na to, že opakovanie argumentácie v dovolacom konaní vyplýva z Trestného poriadku, a to vzhľadom na nemožnosť použitia dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
4. a)až
5. g)Trestného poriadku, ak boli obvinenému známe a neuplatniť ich najneskôr pred odvolacím súdom a súčasne doplnil, že jeho argumentácia o nesprávnom právnom posúdení skutku či formy účastníctva obvinených nebola doposiaľ vôbec použitá. V závere stanoviska sa obvinený pridržal obsahu svojho dovolania. 35. Spis Okresného súdu Bratislava III bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený na rozhodnutie o dovolaní obvineného dňa 28. apríla 2023, pričom dovolanie obvineného bolo pridelené náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie senátu najvyššieho súdu 5Tdo, ktorého členmi sú podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2023 JUDr. Juraj Kliment ako riadiaci predseda senátu a JUDr. Peter Štift a JUDr. Dušan Szabó ako členovia senátu. Rozhodnutím riadiaceho predsedu senátu z 2. mája 2023 bola vec obvineného pridelená členovi senátu JUDr. Dušanovi Szabóovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý zo spisu okresného súdu zistil, že o námietke zaujatosti predsedníčky senátu okresného súdu vznesenej obvineným okresný súd rozhodol uznesením na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12. júla 2018, pričom o sťažnosti obvineného proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedníčky senátu z úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného z 12. júla 2018 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 3. septembra 2019, sp. zn. 2Tos/96/2018 v senáte v zložení JUDr. Peter Štift ako predseda senátu a Mgr. Marcela Kosová a JUDr. Zuzana Molnárová ako členovia senátu. 36. Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku Z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. 37. Podľa tretej vety § 32 ods. 1 Trestného poriadku Ak sudca alebo prísediaci je vylúčený z dôvodov uvedených v § 31 ods. 2 alebo 4, nahradí ho iný sudca určený na zastupovanie rozvrhom práce; prísediaceho nahradí iný prísediaci podľa pokynu predsedu senátu. 38. Vzhľadom na skutočnosť, že člen senátu najvyššieho súdu 5Tdo JUDr. Peter Štift sa zúčastnil rozhodovania o námietke zaujatosti predsedníčky senátu okresného súdu vznesenej obvineným ako sudca Krajského súdu v Bratislave, pričom jedným z dôvodov dovolania obvineného je aj dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
6. e)Trestného poriadku (teda že vo veci obvineného rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania), JUDr. Petra Štifta v súlade s čl. X ods. 5 a osobitnou časťou Rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2023 nahradil sudca JUDr. Patrik Príbelský, PhD. O dovolaní obvineného preto rozhodoval senát najvyššieho súdu 5Tdo v zložení JUDr. Juraj Kliment ako predseda senátu a JUDr. Dušan Szabó a JUDr. Patrik Príbelský, PhD., ako členovia senátu. 39. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) skúmal splnenie procesných podmienok na podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm.
7. b)Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm.
8. h)Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako obvinený využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa § 374 ods. 2 Trestného poriadku. 40. Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť skutočne len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd dokazovanie len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Trestného poriadku. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. 41. Dovolací súd pri náprave namietaných pochybení preskúmava v zásade tie nedostatky, ktoré boli preskúmavané už v odvolacom konaní a neboli napravené odvolacím súdom, ako aj pochybenia spôsobené odvolacím súdom. Tomu potom zodpovedá aj obmedzenie možnosti podať dovolanie v prípade, keď neboli využité riadne opravné prostriedky (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku) a povinnosť obsahovo namietať skutočnosti známe v pôvodnom konaní zakladajúce niektoré z dovolacích dôvodov najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Obsah konkrétne uplatnených vytýkaných chýb a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, by mal vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pričom v skutočnosti obsahuje argumenty a tvrdenia stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu alebo iného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm.
9. c)Trestného poriadku odmietnuť. 42. Zároveň je potrebné uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
10. c)Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011). 43. Obvinený v súvislosti so svojou argumentáciou k postupu predsedníčky senátu okresného súdu, ktorá mala potom, ako obvinený po poučení podľa § 257 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. mája 2018 uviedol, že odmieta spraviť vyhlásenie, na vyjadrenie obvineného reagovať slovami „veľmi nerozvážny krok, dobre“ a zároveň k následnému postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým predsedníčka senátu okresného súdu nebola vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, označil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.
11. c)a písm.
12. e)Trestného poriadku. 44. Zo spisu okresného súdu vyplynulo, že obvineným označené vyjadrenie predsedníčky senátu nie je zachytené v zápisnici o hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. mája 2018 (č. l. 1904-1913). Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. mája 2018 bol prítomný tak obvinený ako aj v tom čase jeho obhajca JUDr. Roman Balco. Na predmetnom hlavnom pojednávaní obhajca obvineného okresnému súdu oznámil, že mu obvinený dňa 24. mája 2018 vypovedal plnú moc, pričom predsedníčka senátu obvineného poučila,

§ 43ods.

3 Trestného poriadku skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.

1. Obvinenému jeho družka F. P. dňa
2. marca 2018 zvolila za obhajcu Mgr. Mareka Paru, pričom obvinený s takýmto postupom vyslovil súhlas dňa
3. mája 2018, čo vyplynulo z podania obhajcu obvineného Mgr. Mareka Paru doručeného okresnému súdu dňa
4. júna 2018 faxom (č. l. 1915) a následne dňa
5. júna 2018 aj poštou (č. l. 1921). Obhajca obvineného dňa
6. júna 2018 požiadal o zaslanie kópie zvukového záznamu z hlavného pojednávania konaného dňa
7. mája 2018 (č. l. 1923), pričom CD nosič s predmetným zvukovým záznamom bol obhajcovi odovzdaný dňa
8. júna 2018 (č. l. 1938).
9. Obvinený podaním zo dňa
10. júla 2018, podaným na poštovú prepravu v ten istý deň a doručeným okresnému súdu dňa
11. júla 2018 prostredníctvom obhajcu požiadal o opravu a doplnenie zápisnice z hlavného pojednávania konaného dňa
12. mája 2018 a zároveň vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu okresného súdu založenú na jej vyjadrení uvedenom v bode 43 a súčasne na vyjadrení predsedníčky senátu, ktorá počas výsluchu spoluobvinenej Z. Z. obhajcom obvineného na otázku obhajcu „Odkiaľ máte vedomosť, čo bolo predmetom výmeny medzi obžalovaným a X. na treťom stretnutí?“ reagovala slovami „No určite predaj zlata alebo diamantov!“ (č. l. 1939 a nasl.). Obvinený vyjadrenia predsedníčky senátu posúdil ako prejav názoru a hodnotiaci úsudok nezlučiteľný s prezumpciou neviny a zároveň ako nedovolený zásah do výkonu práva na obhajobu.
13. § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
14. Účelom citovaného ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku je predísť možnosti zaujatého rozhodovania. Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, pričom v súlade s týmto ústavným princípom možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci iba celkom výnimočne a iba z vážnych dôvodov, ktoré zákonnému sudcovi celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, nezaujato a spravodlivo. Skutočnosťou, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú, je existencia určitého právne významného pomeru sudcu k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
15. Vylúčenie sudcov, orgánov činných v trestnom konaní a iných osôb z vykonávania úkonov trestného konania predstavuje základný inštitucionálny mechanizmus na zaistenie nestranného rozhodovania v trestných veciach. Nestranné rozhodovanie je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát. Za nestranné rozhodovanie sa považuje také rozhodovanie, ktoré vykonala úradná osoba nezaujatá, neutrálna, objektívna.
16. Právo na nestranný súd je chránené najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 47 Charty základných práv EÚ a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. ESĽP považuje nestrannosť súdu za jednu z nevyhnutných podmienok toho , aby súdy požívali dôveru vo verejnosti, čo je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (Piersack v. Belgicko z
17. októbra 1982). Takúto dôveru by mali súdy a sudcovia vzbudzovať aj u obvinených (De Cubber v. Belgicko z
18. októbra 1984). ESĽP pod nestrannosťou súdu rozumie absenciu jeho predsudku či zaujatosti (Morice v. Francúzsko z
19. apríla 2015).
20. Nestrannosť konkrétneho sudcu sa podľa judikatúry ESĽP posudzuje v dvoch krokoch, a to prostredníctvom subjektívneho testu nestrannosti a objektívneho testu nestrannosti.
21. Subjektívnym testom nestrannosti sa zisťuje, aké je osobné presvedčenie, predsudok alebo záujem konkrétneho sudcu v danom prípade, čiže jeho skutočná zaujatosť (Kyprianou v. Cyprus z
22. decembra 2005). V rámci subjektívneho testu sa uplatňuje vyvrátiteľná domnienka nestrannosti sudcu - prezumpcia nestrannosti (Le Compte, Van Leuven a De Meyre v. Belgicko z
23. júna 1981, Hauschildt v. Dánsko z
24. mája 1989, Micallef v. Malta z
25. októbra 2009). Znamená to, že na účely subjektívneho testu je sudca považovaný za nestranného dovtedy, kým nie je preukázaný opak (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July v. Francúzsko z
26. október 2007). Domnienku subjektívnej nestrannosti možno vyvrátiť len objektívnym spôsobom. Ide o náročné skúmanie osobného vnútorného presvedčenia sudcu, stavu jeho mysle, najčastejšie na základe jeho výrokov (napr. diskriminačných) a správania sa, napr. snaha z osobných dôvodov prideliť prípad sebe (Boeckmans v. Belgicko z
27. februára 1965). Získať dôkaz, ktorý by bol schopný vyvrátiť domnienku nestrannosti je spravidla ťažké, a preto sa väčšina prípadov riešených ESĽP sústreďuje na objektívny test nestrannosti.
28. V rámci objektívneho testu nestrannosti sa podľa tzv. objektívnych syndrómov skúma, či existujú skutočnosti vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti sudcu. Ide o okolnosti, ktoré by mohli (ale nutne nemusia) spôsobovať nedostatok nestrannosti. Sudca sa môže cítiť zo svojho subjektívneho hľadiska úplne nestranný, existujú však objektívne okolnosti, ktoré na neho v očiach účastníka konania alebo verejnosti vrhajú pochybnosti o jeho nestrannosti. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán (justice must not only by done, it must also be seen to be done, teda spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či je obava zo zaujatosti objektívne oprávnená. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo z
29. júna 1996).
30. Postup podľa § 257 Trestného poriadku nasleduje po prednesení obžaloby prokurátorom, následnom prednese stanoviska obhajcu k obžalobe a zároveň po vyjadrení poškodeného k jeho nároku na náhradu škody a jeho podstatou, resp. zmyslom je umožniť obžalovanému urobiť niektoré z vyhlásení uvedených v § 257 ods. 1 písm. a), písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku, t. j., že je nevinný alebo že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo že nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe. Keďže urobenie niektorého z uvedených vyhlásení je právom obžalovaného, obžalovaný sa môže rozhodnúť aj tak, že žiadne z uvedených troch vyhlásení neurobí, čo je aj prípad obvineného, ktorý sa na hlavnom pojednávaní vyjadril tak, že odmieta spraviť vyhlásenie.
31. Pokiaľ ide o reakciu predsedníčky senátu na rozhodnutie obvineného neurobiť žiadne vyhlásenie, k tejto sa najvyšší súd vecne nemôže vyjadrovať, a to z dôvodu, že obvinený námietku zaujatosti nevzniesol bez meškania, tak ako to vyžaduje § 31 ods. 5 Trestného poriadku.
32. Podľa čl. 4 ods. 1 Smernice 2016/343/EÚ členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.
33. Najvyšší súd zároveň poznamenáva, že Smernica 2016/343/EÚ nie je zameraná, resp. nerieši otázky zaujatosti sudcov, pretože sa týka verejných vyhlásení orgánov verejnej moci, pod ktorými by sa v zmysle jej bodu 17 mali rozumieť všetky vyhlásenia, ktoré odkazujú na trestn