Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/125/2022 Identifikačné číslo spisu: 6414204052 Dátum vydania rozhodnutia: 27.09.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

žalobcu museli mať vedomosť o tom, že dané motorové vozidlo bolo odcudzené a voči žalovanému 1/ z toho titulu, že ako orgán, ktorý vykonáva kontrolu originality vozidla, zodpovedá za správnosť vykonanej kontroly vystavením protokolu o kontrole originality. Súd uplatnený nárok právne posúdil

ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť voči všetkým žalovaným, nakoľko žalobca nepreukázal základné podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu žalovaných. Žalobca v konaní produkovanými dôkazmi neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a nepreukázal, že žalovaní 2/ - 5/ porušili akúkoľvek povinnosť, ktorá im vyplýva či už zo záväzkového vzťahu, alebo z príslušného právneho predpisu, v dôsledku ktorého mala následne žalobcovi vzniknúť škoda v uplatňovanej výške. Žalovaní 2/ - 5/ síce boli ako držitelia motorového vozidla evidovaní v evidencii vozidiel na dopravnom inšpektoráte pred samotným žalobcom, v konaní však nebolo preukázané, že by niektorý z nich mal vedomosť o tom, že dané motorové vozidlo bolo odcudzené, resp. že trpí akoukoľvek právnou vadou. Z konania taktiež nevyplynulo, že by niektorý z nich porušil akúkoľvek povinnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť ujmu v majetkovej sfére žalobcu. Súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 2/ K. J., žalovaná 3/ O. I. a nakoniec žalovaná 5/ A. D. dané motorové vozidlo neužívali, bolo na nich evidované len formálne a neexistoval žiadny záväzkový vzťah, na podklade ktorého by bolo možné konštatovať, že zodpovedajú za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi. Navyše, medzi konaním žalovaných 2/, 3/ a medzi žalobcom neexistuje žiadna bezprostredná príčinná súvislosť, pre ktorú by teoreticky mohla žalobcovi vzniknúť akákoľvek škoda, keďže predmetné motorové vozidlo odpredala žalobcovi žalovaná 5/, ktorá by mohla eventuálne jediná zodpovedať za právne vady odpredanej veci za splnenia iných podmienok (nároky z vád predmetu kúpy), avšak tieto neboli zákonným spôsobom uplatnené. Z uvedeného dôvodu súd potom vyvodil, že žalovaný 2/ a žalovaná 3/ nie sú v danom konaní ani vecne pasívne legitimované osoby, teda nie sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednostného vzťahu. Súd však zdôraznil, že žalobca v konaní až do vyhlásenia dokazovania za skončené súdu nepreukázal dôvodnosť jeho nároku ani z pohľadu preukázania výšky škody, ktorá mu mala konaním žalovaných vzniknúť. Súdu nijakým spôsobom nepreukázal, že danú kúpnu cenu skutočne odovzdal, v akej výške a komu. Naopak, žalovaný 4/ v konaní poukázal na to, že takáto kúpna cena nebola zo strany žalobcu nikdy zložená, keďže kúpna cena bola dohodnutá protihodnotou iným motorovým vozidlom (BMW X5) a doplatkom, ktorý však už doplatený nebol. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu voči žalovanému 2/, žalovanej 3/ a žalovanej 5/ zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. Následne sa súd vysporiadal s dôvodnosťou žaloby pokiaľ ide o žalovaného 1/, teda voči spoločnosti, ktorá vykonávala kontrolu originality vozidla a aj voči nemu súd žalobu zamietol z toho dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal základnú podmienku daného zodpovednostného vzťahu za škodu, a tou je výška škody, keďže táto bola vyjadrením žalovaného 4/ v celom rozsahu spochybnená, keď uviedol, že kúpna cena medzi stranami nebola dojednaná. Kúpna cena mala predstavovať protihodnotu vozidla BMW X5 a doplatok, ktorý nebol v súdnom konaní bližšie identifikovaný. Žalobca súdu nepredložil kúpnu zmluvu, resp. akékoľvek potvrdenie ohľadom dojednanej výšky kúpnej ceny, teda v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o výške vzniknutej škody, čo je základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Súd zdôraznil, že pokiaľ by aj konštatoval, že žalovaný 1/ porušil svojim neodborným prístupom povinnosť, ktorú mu zveruje zákon č. 725/2004 Z. z. o premávke vozidiel na pozemných komunikáciách, bez hodnoverného vyčíslenia výšky škody nemožno daný nárok priznať. Z uvedeného dôvodu súd žalobu žalobcu aj voči žalovanému 1/ zamietol. Ohľadom nároku žalobcu voči žalovanému 4/ súd s poukazom na ustanovenie § 166a ods. 1 písm. a), § 167a ods. 3 a § 167e ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. marca 2017 konštatoval, že z uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8OdK/118/2017 zistil, že na majetok žalovaného 4/ bol vyhlásený konkurz, dlžník bol súčasne zbavený všetkých dlhov a do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. Vladimír Budiač. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 6/2018 dňa 9. januára 2018. Keďže žalobou uplatnená pohľadávka vznikla skôr, než došlo k vyhláseniu konkurzu, súd v súlade s § 167e ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. konanie voči žalovanému 4/ zastavil, nakoľko sa v ňom uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a ods. 1 písm. a) zák. č. 7/2005 Z.z.). O trovách prvoinštančného konania žalovaného 2/, žalovanej 3/ a žalovanej 5/, ktorí boli v konaní úspešní, súd rozhodol

§ 255ods.

1 CSP tak, že im priznal plný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Žalovanému 1/ a žalovanému 4/ súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. Pokiaľ ide o žalovaného 1/, aj keď bol v konaní plne úspešný, keďže žaloba voči nemu bola zamietnutá, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže zostal v konaní nečinný, súdnych konaní sa nezúčastňoval, súdu nezaslal žiadne vyjadrenie vo veci samej, preto mu žiadne trovy konania nevznikli. Pokiaľ ide o žalovaného 4/ súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko konanie bolo voči nemu zastavené v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. V prejednávanej veci tak neboli dané podmienky pre posudzovanie procesného zavinenia strán na zastavení konania. V závere rozsudku súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaná 3/, ako cudzia štátna príslušníčka, mala v konaní ustanovenú tlmočníčku a v danej súvislosti vznikli štátu trovy, ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov súdu. Žalovaná má právo na konanie vo svojej materčine, preto uvedené trovy nemožno považovať za trovy, ktoré by mala hradiť samotná žalovaná 3/, ale jedná sa o trovy, ktoré vznikli v súvislosti s vedením daného konania. Keďže žalovaná 3/ bola v konaní úspešná a žaloba voči nej bola zamietnutá, súd rozhodol o tom, že dané trovy štátu bude znášať žalobca, ktorý bol v spore neúspešný. Súd poznamenal, že o výške daných trov rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

1. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV., a V. potvrdil. Žalobcu zaviazal na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania žalovaným 2), 3) a 5) v rozsahu 100 % a žalovanému 1) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatoval, že súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. Zdôraznil, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie v čase jeho rozhodovania, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a na základe súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, 3/ a 5/ zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú.
2. Odvolací súd poukázal na splnenie zákonom požadovaných predpokladov vyvodenia zodpovednosti (porušenie zákonnej či zmluvnej povinnosti, vznik škody, preukázanie jej výšky, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody a napokon zavinenie), je nevyhnutné skúmať vždy osobitne vo vzťahu ku každému požadovanému predpokladu a taktiež vo vzťahu ku každému žalovanému. V danej veci súd prvej inštancie po zhodnotení výsledkov dokazovania a zvážení zistených skutkových a právnych okolností konkrétnej veci konštatoval, že žaloba nebola dôvodná ani voči jednému zo žalovaných, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a nepreukázal, že žalovaní 2/ - 5/ porušili akúkoľvek povinnosť, ktorá im vyplýva či už zo záväzkového vzťahu, alebo z právneho predpisu, v dôsledku ktorého mala následne žalobcovi vzniknúť škoda v ním tvrdenej a uplatňovanej výške. Žalovaní 2/ - 5/ síce boli ako držitelia motorového vozidla evidovaní v evidencii vozidiel na dopravnom inšpektoráte pred samotným žalobcom, v konaní však nebolo preukázané, že by niektorý z nich mal vedomosť o tom, že dané motorové vozidlo bolo odcudzené, resp. že trpí akoukoľvek právnou vadou. Z konania taktiež nevyplynulo, že by niektorý z nich porušil akúkoľvek povinnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť ujmu v majetkovej sfére žalobcu. Naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tak žalovaný 2/ K. J., žalovaná 3/ O. I. a nakoniec žalovaná 5/ A. D. dané motorové vozidlo neužívali, bolo na nich evidované len formálne, neexistoval žiadny záväzkový vzťah, na podklade ktorého by bolo možné konštatovať, že zodpovedajú za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi. Navyše, medzi konaním žalovaných 2/, 3/ a medzi žalobcom neexistuje žiadna bezprostredná príčinná súvislosť, pre ktorú by teoreticky mohla žalobcovi vzniknúť akákoľvek škoda, keďže predmetné motorové vozidlo odpredala žalobcovi žalovaná 5/, ktorá by mohla eventuálne jediná zodpovedať za právne vady odpredanej veci za splnenia iných podmienok (nároky z vád predmetu kúpy), avšak tieto neboli zákonným spôsobom uplatnené. Z uvedeného dôvodu súd konštatoval, že žalovaný 2/ a žalovaná 3/ nie sú v danom konaní ani vecne pasívne legitimované osoby, teda nie sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednostného vzťahu. V súvislosti s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie odvolací súd poznamenal, že samotný žalobca v procesnom vyjadrení zo dňa
3. februára 2017 uviedol, že žalovaní 2/ až 5/ boli v žalobe uvedení ako pasívne legitimovaní účastníci sporu len z opatrnosti. Súd prvej inštancie však zdôraznil, že vo vzťahu ku všetkým žalovaným žalobca v konaní až do vyhlásenia dokazovania za skončené súdu nepreukázal dôvodnosť jeho nároku ohľadom preukázania konkrétnej výšky škody, ktorá mu mala konaním žalovaných vzniknúť. Súdu nijakým spôsobom nepreukázal, že danú kúpnu cenu skutočne odovzdal, v akej výške a komu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že eventuálna zodpovednosť za škodu by vyplynula žalovanému 1/, ako spoločnosti, ktorá vykonávala kontrolu originality vozidla a ktorá mala zákonnú povinnosť vykonať kontrolu originality s odbornou starostlivosťou a ktorá -

všetkých okolností - porušila svojim neodborným prístupom povinnosť, ktorú jej zveruje zákon č. 725/2004 Z. z. o premávke vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách. Avšak aj voči žalovanému 1/ žalobca v konaní nepreukázal základnú podmienku daného zodpovednostného vzťahu za škodu a tou je preukázaná výška škody. Žalobca súdu nepredložil kúpnu zmluvu, resp. akékoľvek potvrdenie ohľadne dojednanej výšky kúpnej ceny, teda v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia ohľadne výšky vzniknutej škody a bez hodnoverného vyčíslenia výšky škody nemožno daný nárok priznať. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu voči žalovaným 1/, 2/, 3/ a 5/ zamietol. 4. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami, ktoré tvorili procesný útok žalobcu, ako aj tvrdeniami, na ktorých bola postavená procesná obrana žalovaných 2/, 3/, 4/ a 5/ (nakoľko žalovaný 1/ bol v spore pasívny počas celého konania a žiadne prostriedky procesnej obrany neprodukoval), sa plne stotožnil s prijatým záverom súdu prvej inštancie, že na strane žalovaných neboli preukázané zákonné podmienky vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu

ustanovenia § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, a to predovšetkým preukázanie protiprávneho konania žalovaných 2/, 3/, 4/ a 5/, teda konania, úkonu, respektíve opomenutia povinného konania, ktorým by bolo možné konštatovať porušenie právnej či inej relevantnej povinnosti, vyplývajúcej zo zákona, alebo z porušenia zmluvného vzťahu, resp. z nedodržania štandardu správania, t. j. porušenia generálnej prevenčnej povinnosti

ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie pritom správne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nepreukázaním čo i len jediného z predpokladov zodpovednosti za škodu už nie je možné nárok na náhradu škody v súdnom konaní úspešne priznať. Predovšetkým, odvolací súd plne prisvedčil záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo v spore uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, že by v dôsledku porušenia určitej, konkrétnej právnej povinnosti žalovaných 2/, 3/, 4/ a 5/ vznikla škoda na majetku žalobcu. Žalobcovi sa v spore nepodarilo preukázať, že by žalovaní 2/ až 5/, pokiaľ aj postupne boli evidovaní ako držitelia osobného motorového vozidla AUDI Q7, EČV: D. XXX P., porušili akúkoľvek povinnosť alebo sa dopustili protiprávneho konania v súvislosti s prevodom a nadobudnutím predmetného motorového vozidla, v dôsledku ktorých by bolo možné vyvodiť ich zodpovednosť za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v dôsledku toho, že zakúpil od žalovanej 5/ predmetné motorové vozidlo, ktoré mu bolo neskôr orgánmi činnými v trestnom konaní odňaté ako odcudzené pôvodnému legitímnemu vlastníkovi. Ako listinný dôkaz bol v spore preukázaný protokol o vykonaní kontroly originality predmetného vozidla, vystavený dňa 18. novembra 2009 žalovaným 1/, ako autorizovaným subjektom majúcim oprávnenie na vykonávanie kontroly originality motorových vozidiel a na vystavenie protokolu, ktorého dôveryhodnosť a odbornosť nemali dôvod žalovaní 2/ až 5/ spochybňovať. Je tak možné prisvedčiť ich procesnej obrane, že boli pri následných prevodoch predmetného motorového vozidla dobromyseľní, že prevádzajú a nadobúdajú vec bez právnych vád. Žalobca nepreukázal svoju domnienku, z ktorej vyvodzoval zodpovednostný vzťah žalovaných 2/ až 5/ a to, že by mali bývalí držitelia predmetného motorového vozidla objektívne preukázateľnú vedomosť o tom, že ide o vozidlo scudzené. Len zo skutočnosti, že -

názoru žalobcu - dochádzalo ohľadom predmetného motorového vozidla k neprimerane rýchlym zmenám vo vlastníckych vzťahoch, nemožno samo osebe vyvodiť vedomosť týchto predošlých držiteľov o nelegálnosti nadobudnutia tohto vozidla, ako ani záver, že by motívom týchto rýchlych zmien vlastníctva v krátkych časových intervaloch bola vedomosť žalovaných, že ide o kradnuté vozidlo a ich motivácia „zbaviť sa ho“. Z vykonaného dokazovania, výpovedí žalovaných 2/ až 5/, ani svedeckých výpovedí takýto záver bez ďalšieho vyvodiť nemožno. Pokiaľ aj súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať protiprávnosť konania, resp. opomenutia konať zo strany žalovaných 2/ až 5/, nebolo už tak nutné ďalej analyzovať ostatné predpoklady všeobecnej zodpovednosti za škodu. Avšak napriek tomu súd pre úplnosť uviedol, že absentujú aj ďalšie predpoklady pre vyvodenie konkrétnej zodpovednosti za škodu voči žalovaným 2/ až 5/ - a to neexistencia, respektíve nepreukázanie kauzálneho nexusu medzi eventuálnym protiprávnym (avšak nepreukázaným) konaním žalovaných 2/ až 5/ a vzniknutou škodou, ako aj samotná výška škody uplatnená žalobcom, ktorá sa javila súdu ako sporná. S takýmto právnym záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu. Odvolací súd ohľadom tvrdenej výšky škody, po oboznámení sa s vykonaným dokazovaním, prisvedčil záveru súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa v spore nepodarilo produkovať žiadne relevantné, hodnoverné a najmä preukázateľné dôkazy o svojom tvrdení o výške škody, pričom práve táto skutočnosť bola zásadná z hľadiska vyvodenia zodpovednosti za vzniknutú škodu (preukázanie, že vôbec škoda vznikla a v akej konkrétnej výške). Tieto svoje tvrdenia žalobca mal snahu preukázať jedine svojimi vlastnými tvrdeniami, ktoré však sám žalobca v spore menil a tým aj spochybňoval ich hodnovernosť. Ohľadom výšky škody žalobca v podanej žalobe uviedol, že : „Kúpna cena bola dohodnutá ústne a to tak, že v rámci uzavretia kúpnej ceny dodal aj motorové vozidlo BMW EČ D. XXX D. k vyplatenej sume 27 000 eur“. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa

1. októbra 2017 žalobca uviedol, že zaplatil za motorové vozidlo kúpnu cenu v hotovosti. Žalovaný 4/, ktorý mal sprostredkovať predaj motorového vozidla žalobcovi od žalovanej 5/, vo svojom písomnom stanovisku ohľadom kúpnej ceny tvrdil, že „Dohodli sme sa tak, že ako protihodnotu za Audi Q7 mu žalobca dá vozidlo BMW X5 a doplatok (nešpecifikovaný). Ten doplatok mi však žalobca nevyplatil, nakoľko vozidlo zadržala polícia“. V rozpore s vlastnými tvrdeniami v žalobe žalobca v podanom odvolaní konštatuje, že: „Žalobca počas celého konania netvrdil súdu, že so žalovaným 4/, ktorý predával vozidlo žalobcovi, mali mať akúsi dohodu ohľadom ceny za vozidlo v znení, ako ju prezentoval žalovaný 4/, teda, že žalobca mal žalovanému 4/ dať ako protihodnotu motorového vozidla BMW X5 a doplatkom“. Z uvedených vzájomne rozporných a protirečivých tvrdení samotného žalobcu súd nemôže mať bez ďalších relevantných dôkazov za dostatočne nestranne, objektívne, nespochybniteľne a preukázateľne osvedčený základný a zásadný predpoklad zodpovednosti za škodu a to preukázanú konkrétnu výšku škody, pretože žalobca, sledujúc celkom pochopiteľne vlastný procesný úspech v spore, môže produkovať akékoľvek prostriedky procesného útoku, a tak len samotné jeho nepreukázané subjektívne tvrdenia (bez ďalších dôkazov) nemajú dostatočnú výpovednú a dôkaznú hodnotu, nakoľko môžu byť tendenčné a jednostranné. Za absurdné a v rozpore so základnými procesnými princípmi rovnosti strán sporu je nutné označiť tvrdenie žalobcu, že súd nemal výpoveď žalovaného 4/ zohľadňovať, pretože mal žalovaného 4/ považovať za osobu nedôveryhodnú, pretože sa nachádzal počas konania vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca do skončenia dokazovania neprodukoval okrem svojej výpovede žiadne relevantné dôkazy, v akom rozsahu, teda v akej konkrétnej výške, mu škoda vznikla. Pokiaľ teda aj by bolo možné prikloniť sa k záveru prvoinštančného súdu, že eventuálne porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou pri výkone predmetu svojho podnikania by bolo možné vyvodiť vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý, celkom zjavne, vydal osvedčenie o kontrole originality predmetného vozidla v rozpore so skutočným právnym stavom, avšak pokiaľ žalobca, ako už odvolací súd skôr zdôraznil, nepreukázal konkrétnu výšku škody, nemožno vyvodiť zodpovednosť za vzniknutú škodu ani vo vzťahu k žalovanému 1/. Pre úplnosť odvolací súd (reagujúc na konkrétne odvolacie námietky žalobcu) poznamenal, že pokiaľ žalobca vzhľadom na procesnú pasivitu žalovaného 1/ tak v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní súdu vytýka, že nepostupoval voči žalovanému 1/ per contumacio, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 274 Civilného sporového poriadku zdôraznil, že súd rozhodne o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného len na procesný návrh žalobcu, ktorý v spore žalobcom podaný nebol. V dôsledku všetkých uvedených konštatovaní bolo potom nutné prijať záver, že žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno o tom, že skutočne v dôsledku porušenia určitej konkrétnej právnej či zmluvnej povinnosti žalovaných 1/ až 5/ vznikla škoda v konkrétnej preukázateľnej výške na majetku žalobcu a nepodarilo sa mu preukázať nevyhnutné predpoklady pre vyvodenie zodpovednostného vzťahu na úspešné priznanie nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka.
2. Ďalšou odvolacou námietkou odvolateľa bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a nedostatočne zdôvodnené. Odvolací súd uviedol, že ani táto odvolacia námietka nemá, s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, svoje opodstatnenie. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú a aj právnu presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne zrozumiteľne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu sčasti zamietol, sčasti (vo vzťahu k žalovanému 4/) konanie zastavil a svoje rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.
3. Právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I.

ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP

pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť procesne úspešným žalovaným 2/, 3/ a 5/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného 1/ odvolací súd vyslovil, že žalovanému 1/, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 8. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Rozhodnutie považoval za nesprávne, nezákonné a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. V dovolaní poukázal na príslušné odvolacie dôvody spolu s príslušnou skutkovou a právnou argumentáciou. Dovolaním žalobca napáda odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti, ktorá pozostáva z toho, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil,

neho rozhodnutie musí byť predvídateľné, aby účastníci konania poznali základný rámec posudzovanej veci. Ďalej poukázal na to, že právna úprava CSP v § 257 predpokladá možnosť použitia inštitútu nepriznania náhrady trov konania ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom v danom prípade prvoinštančný súd ani odvolací súd použitie tohto inštitútu ani len nezvážil, aj napriek evidentným skutočnostiam na strane žalobcu, ktoré možno subsumovať pod dôvody hodné osobitného zreteľa. Zároveň navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici bol zrušený a vec vrátená odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.

1. K dovolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná 5/, uviedla, že nesúhlasí s dovolaním, obe rozhodnutia súdu považuje za správne a zákonné.
2. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie aj žalovaný 2/, pričom uviedol, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd rozhodli vo veci správne na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Žalobca bližšie neuviedol v čom konkrétnom vidí nesúlad s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky a ani nepreviazal dovolací dôvod na samotný obsah dovolania. Rovnako uviedol, že neboli porušené procesné práva žalobcu v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3. K vyjadreniu žalovanej 5/ podal žalobca písomné vyjadrenie, pričom uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších podaní a dôkazov. V tomto vyjadrení dal do pozornosti ustálenú súdnu prax pre túto vec a to pod sp. zn. 5Cdo/162/
4. Zdôraznil, že v danej veci išlo o reťazenie činnosti všetkých žalovaných osôb, ktoré vo svojom konečnom efekte smerovalo k tomu, aby bol žalobca osobou poškodenou a to v značnom rozsahu.
5. K dovolaniu sa písomne nevyjadrili žalovaní 1/ a 3/.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 13.1.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 13.2.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.3.

§ 421ods.

1 a 2 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

§ 357písm.

a) až n). 13.4.

§ 428

CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). 13.5.

§ 431ods.

1 a 2 CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

§ 432ods.

1 a 2 CSP dovolanie prípustné

§ 421možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 433

CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. 13.8.

§ 434

CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. 14. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že dovolateľ v dovolaní poukazoval na všeobecný nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré považoval za nesprávne a nezákonné a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Mal za to, že odvolací súd mal rozhodnúť v súlade s jeho odvolacím návrhom tak ako ho uviedol v odvolaní. Ďalej v dovolaní poukazoval a zopakoval odvolacie dôvody spolu s príslušnou skutkovou a právnou argumentáciou. K tomuto dovolací súd vyslovene poukazuje na § 433 CSP,

ktorého dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Zákon vyžaduje na spísanie dovolania vyššie kvalitatívne požiadavky (ktoré má garantovať zastúpenie dovolateľa advokátom), v porovnaní s vyjadreniami pred súdom prvej inštancie, prípadne s požiadavkami kladené na obsah odvolania. Uvedeným požiadavkám nezodpovedá, ak text dovolania predstavuje v zásade len skopírovaný text odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie, s tým, že advokát zamení označenie podania z odvolania na dovolanie, ako tomu bolo v predmetnom prípade, keď ani nedoplní, či ide o dovolanie

§ 420CSP, resp.

§ 421 CSP. 14.1.

§ 440CSP dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi.

Tento postup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu svojich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1417 - 1422). 14.

1. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne. 14.
2. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP). Súčasná právna úprava však už neumožňuje súdu ex offo prihliadať na vady zmätočnosti, t. j. závažné procesné pochybenia, v dôsledku existencie ktorých je potrebné rozhodnutie vždy zrušiť. Tieto vady vznikajú ako dôsledok nesplnenia procesných podmienok konania [vady zmätočnosti

§ 420písm.

1. a)-
2. d)CSP], alebo ich zákon za vady zmätočnosti sám označuje [vady zmätočnosti

§ 420písm.

1. e)a
2. f)CSP]. 14.4. Zákon kladie na vymedzenie dovolacích dôvodov prísne kvalitatívne nároky (§ 431 ods. 2, § 432 ods. 2, § 433 CSP), čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia. Vzhľadom na povinné zastúpenie nová právna úprava už nepočíta s podaniami, z ktorých nie je zrejmé, čoho sa týkajú a čo sa nimi sleduje, alebo s neúplnými a nezrozumiteľnými podaniami. Uvedené vyplýva z § 436 CSP,

ktorého súd bude odstraňovať len jedinú vadu podania, a to nedostatok povinného zastúpenia, aj to len v prípade, ak strana o povinnom zastúpení nebola poučená. Súd prvého stupňa teda nebude vyzývať na odstránenie vád podania. Dovolací súd bude pracovať s takým dovolaním, aké strana podala. Ak bude uvedenie dovolacích dôvodov natoľko nedostatočné a nespĺňajúce kvalitatívne požiadavky kladené v § 431 ods. 2, § 432 ods. 2 a § 433 CSP, súd ich môže vyhodnotiť ako absenciu náležitostí

§ 428CSP a dovolanie odmietne [§ 447 písm.

d) CSP] (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1407 - 1410). Skutočnosť, že dovolanie bolo spísané kvalifikovanou osobou (§ 429 ods. 1 CSP), má tiež byť zárukou toho, že dovolanie bude obsahovať všetky potrebné náležitosti, vrátane uvedenia a konkretizovania dôvodu, pre ktorý sa rozhodnutie odvolacieho súdu napáda dovolaním. Pri posudzovaní podania

jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v podaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania taktiež neumožňuje súdu obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 440 - 446).

1. Žalobca v dovolaní len stroho a všeobecne namietal zásadný odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky s tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil. Dovolateľ ani nepodradil uvedené dôvody pod konkrétne dovolacie dôvody v zmysle § 420 písm. f) CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesného práva žalobcu (do ktorého možno zahrnúť aj nedostatok dôvodov rozhodnutia) nezistil také nedostatky v postupe súdov nižších inštancií, ktoré by odôvodňovali záver, že ich výklad a závery by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o nepredvídateľnosti napadnutého súdneho rozhodnutia. Nie je zrejmé, v čom konkrétne by táto nedostatočnosť dôvodov mala spočívať.
2. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napríklad sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. na II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (napríklad sp. zn. IV. ÚS 150/03 a sp. zn. I. ÚS 301/06).

1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z
4. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
5. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).
6. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.
7. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že odvolací súd vo veci rozhodoval na základe odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, a potvrdil výroky I., III, IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu o náhradu škody vo vzťahu k označeným žalovaným. Svoje rozhodnutie odvolací súd náležitým spôsobom odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé vo vzťahu k jednotlivým žalovaným 1/, 2/, 3/ a 5/ z akých konkrétnych dôvodov bola žaloba žalobcu vo vzťahu k nim zamietnutá. Z bodu
8. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplynulo, že žaloba nebola dôvodná ani voči jednému zo žalovaných, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a nepreukázal, že žalovaný 2/ až 5/ porušili akúkoľvek povinnosť, ktorá im vyplýva či už zo záväzkového vzťahu alebo z právneho predpisu v dôsledku, ktorého mala následne žalobcovi vzniknúť škoda v ním tvrdenej a uplatňovanej výške. Vo vzťahu k žalovanému 1/

súdov vyplynulo, že eventuálne porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou pri výkone predmetu svojho podnikania by bolo možné vyvodiť vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý celkom zjavne vydal osvedčenie o kontrole originality predmetného vozidla v rozpore so skutočným právnym stavom, avšak pokiaľ žalobca nepreukázal konkrétnu výšku škody nemožno vyvodiť zodpovednosť za vzniknutú škodu ani vo vzťahu k žalovanému 1/. 20. Dovolací súd tiež pripomína, že je potrebné si uvedomiť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie ďalšie odvolanie. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší odvolací súd, respektíve súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako ako dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP. Je potrebné konštatovať, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa konštantne ustálila na závere, že prípustnosť dovolania

§ 420písm.

1. f)CSP nie je spôsobilá založiť dovolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, viď konštantnú judikatúru najvyššieho súdu (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). 21. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP je relevantná len právna (nie skutková) otázka. 22. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP je charakteristický odklon jej riešenia, zvoleného odvolacím súdom, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP by mal dovolateľ:
5. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
6. b)vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
7. c)uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“. 23. Dovolací súd v súvislosti s dovolateľom všeobecne namietaným nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 ods. 1 CSP) zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania

tohto ustanovenia je striktne limitovaná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej, dovolateľom formulovanej právnej otázky. Žalobca však nepredkladá žiadnu otázku, ktorá by mala základ či už v odklone od existujúcej judikatúry, alebo v rozdielnych právnych názoroch vyplývajúcich z rôznych rozhodnutí dovolacieho súdu ani neformuluje otázku, ktorá by

neho mala byť zodpovedaná pre jednoznačne identifikovanie základu uplatneného nároku a ktorou sa ešte dovolací súd nezaoberal. Dovolateľ tak neformuluje právnu otázku nadväzujúcu na niektorú zo zákonom predpokladaných možností, iba vyjadruje všeobecnú nespokojnosť s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. Za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP nemožno považovať argumenty žalobcu v dovolaní, z ktorých je zrejmá len jeho nespokojnosť s vyvodením iných skutkových zistení a právnych záverov, než ním predkladaných v konaní vyplývajúcich zo žaloby o náhradu škody. To, že sa súdy oboch inštancií nestotožnili s výkladom a názorom žalobcu v otázke uplatnenia náhrady škody vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, 3/ a 5/, nepredstavuje nesprávne právne posúdenie veci z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. a),

1. b)ani
2. c)v spojení s § 432 ods. 1 a 2 CSP (viď obdobne napríklad aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2017). Ani poukaz žalobcu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/162/2019 tieto nedostatky neodstránil. 24. V dovolaní žalobca namietal tiež nepoužitie ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k náhrade trov konania (

ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa), keď prvoinštančný súd ani odvolací súd použitie tohto inštitútu ani len nezvážili napriek evidentným skutočnostiam na strane žalobcu, ktoré možno subsumovať pod dôvody hodné osobitného zreteľa. K uvedenej námietke dovolací súd udáva, že táto je opätovne všeobecná, nekonkrétna ani len neuvádza pod ktorý dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP.) by mala byť subsumovaná. Zdôrazňuje tiež, že táto námietka s poukazom na § 421 ods. 2 CSP ani nie je prípustná

§ 421ods.

1 CSP, nakoľko ide o rozhodnutie v časti náhrady trov konania

§ 357písm.

m) CSP. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva že proti potvrdzujúcemu výroku o náhrade trov konania odvolacieho súdu je prípustné dovolanie len

§ 420CSP (napr.

uznesenie Ústavného súdu SR z

1. augusta 2018 sp. zn. I. ÚS 275/2018, nález Ústavného súdu SR z
2. apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 378/2019). Zároveň tiež dovolací súd poznamenáva, že z obsahu spisu nevyplynulo, že na prípadné použitie ustanovenia § 257 CSP by žalobca súdy aspoň upozornil najmä v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.
3. Napriek uvedenému je k tejto námietke potrebné uviesť, resp. poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 261/2018, z ktorého vyplýva: ,,

§ 257

CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.“ Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov

výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 941, 942). Ani všeobecné tvrdenie žalobcu, že na jeho strane sú evidentné skutočnosti, ktoré odôvodňujú použitie ustanovenia § 257 CSP nie je možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa a tieto nevzhliadol vo veci ani dovolací súd. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní neúspešný (jeho žaloba bola zamietnutá a aj jeho odvolanie bolo neúspešné) niet čo vytknúť odvolaciemu súdu, ani v časti rozhodovania o náhrade trov konania, keď trovy konania posudzoval

zásady úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP) ako esenciálneho kritéria priznávania náhrady trov konania v sporovom konaní s poukazom aj na vyššie uvedené, nebol ani daný dôvod prípustnosti dovolania

§ 420písm.

1. f)CSP. 26. Z týchto dôvodov dovolací súd vyhodnotil, že dovolanie nie je prípustné s poukazom na § 447 písm.
2. c)a
3. f)CSP. 27. Čo sa týka návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP., preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napríklad NSSR sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020). 28. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd postupom

§ 453ods.

1 CSP, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.