príslušných ustanovení § 251 ods. 4 O.s.p.,
ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
osobitného predpisu sa pouţijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. V tomto prípade je moţné analogicky aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, ţe konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy. V danom prípade sa príslušné ustanovenie aplikovalo aj na zastavenie exekučného konania vo vzťahu, keď ho zavinil oprávnený a trovy si uplatňuje povinný, pričom otázku zavinenia súd hodnotí iba
procesného výsledku. Z týchto dôvodov povinnému priznal náhradu trov spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, ktorých výšku stanovil v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., pričom náhradu priznal nie za tri úkony ako súd prvého stupňa ale len za dva úkony právnej pomoci v celkovej výške 539,64 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., teda, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe v inom konaní Okresný súd Banská Bystrica náhradu trov exekučného konania povinnému nepriznal a konanie o náhradu trov exekúcie povinnému uznesením č.k. 4 Er 1200/2009-24 zo 4. júla 2011 zastavil. Ďalej citoval odôvodnenie napadnutého uznesenia Krajského súdu v Ţiline v tej časti, ktorou odôvodnil priznanie trov konania povinnému a následne citoval hore uvedené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica v časti, ktorou odôvodnil svoje rozhodnutie o nepriznaní trov exekučného konania povinnému. Poukázal na Ústavu Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z čoho vyvodil, ţe súd mu uvedeným postupom odňal právo konať pred súdom aj tým, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nemá náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nepresvedčivé a absentujú v ňom úvahy o tom, z akého dôvodu súd aplikoval na daný skutkový stav pouţitý právny predpis. Ţiadal, aby dovolací súd uznesenia niţších súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. 3 4 Cdo 12/2012 Oprávnený v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/.
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva 4 4 Cdo 12/2012 duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo dovolanie
odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje proti uzneseniu o trovách konania. V prejednávanej veci je nepochybné, ţe dovolateľ dovolaním napáda uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Jeho dovolanie je preto
3 O.s.p. procesne neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o trovách konania. Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a písm. g/ O.s.p., dovolateľ ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemoţno vyvodiť. So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťaţené vadou
f/ O.s.p.
tohto ustanovenia je 5 4 Cdo 12/2012 dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa preukáţe, ţe sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký neţiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia týchto práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania realizovať (ide napríklad o právo zúčastniť sa pojednávania, právo vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy, podávať opravné prostriedky, etc.). Dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacím súdom a tieţ skutočnosť, ţe iný súd v inom konaní rozhodol opačne o trovách exekučného konania, neţ súd v prejednávanej veci.
2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
1 O.s.p. v odôvodnení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia aţ po jeho právoplatnosti (§ 171 ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť aţ na právoplatnosť rozhodnutia. Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho 6 4 Cdo 12/2012 rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť, v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o dôvodoch, pre ktorý uloţil oprávnenému zaplatiť náhradu trov exekučného konania povinnému, zrozumiteľne odôvodnil. Rovnako odvolací súd podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie a tieţ dôvody, pre ktoré povaţoval uznesenie súdu prvého stupňa v jeho podstate za správne. Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo náhrada trov konania oprávnenému patrí, pričom odvolací súd odôvodnil zmenu výšky priznanej náhrady a v tomto smere vyhovel námietkam oprávneného, ţe povinnému nepatrí náhrada za tri úkony právnej pomoci, ale len za dva. V tom zmysle išlo teda o potvrdzujúce rozhodnutie, ktoré vyznelo v prospech oprávneného (dovolateľa). Okolnosť, ţe táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv či poţiadaviek dovolateľa. Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
dovolacieho súdu 7 4 Cdo 12/2012 skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie uznesenia spĺňa. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, zakladajúca vadu konania
f/ O.s.p. nie je dôvodná. Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, ţe dovolateľ namieta vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce mu povinnosť zaplatiť povinnému náhradu trov konania, keď poukazuje na iný právny názor v inom súdom konaní vedenom na inom okresnom súde. Aj v tejto skutočnosti dovolateľ videl existenciu vady
f/ O.s.p. Dovolací súd však uvádza, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť len procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemoţno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým súd dospel pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp. v právnom hodnotení veci vyjadrenom v súdnom rozhodnutí. Na dôvaţok dovolací súd poznamenáva, ţe viazanosť súdu iným rozhodnutím súdu vyplýva iba z ustanovenia § 226 a § 243b ods. 5 O.s.p. (o ktorý prípad sa však v prejednávanej veci nejedná) a v ţiadnom však prípade nie je viazaný právnym názorom súdu vysloveného v inom konaní. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p. Samotné právne posúdenie veci je totiţ realizáciou rozhodovacej činnosti súdu a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania
f/ O.s.p., lebo ním súd neporušuje ţiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce 8 4 Cdo 12/2012 aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 237 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto
1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.