1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a iné o dovolaní obvineného H. M. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/124/2019, z 9. decembra 2021, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. M. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 1T/110/2018, z 18. júna 2019 bol obvinený H. M. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm.
3 Trestného zákona, s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36 písm.
2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1, resp. § 78 ods. 1 Trestného zákona súd menovanému uložil ochranný dohľad vo výmere 2 (dva) roky s tým, že
1 Trestného poriadku menovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodeným: - F., IČO: XX XXX XXX, so sídlom Y. vo výške 6.216,50 Eur, - F., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v L. vo výške 55.948,54 Eur a napokon - spoločnosti O., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v Českej republike, J. vo výške 217,19 Eur. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4To/124/2019, z 9. decembra 2021 zamietol odvolanie obvineného postupom
Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený M. dovolanie s poukazom na dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, argumentujúc v zásade nasledovne. ,, ... konajúce súdy sa nevysporiadali s námietkou dovolateľa týkajúcou sa výpovedí svedkov J., S., P., C., ktorí sú osobami spolupracujúcimi s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v procesnom postavení svedkov tzv. kajúcnikov ... vychádzali z axiómy, že tvrdeniam obvineného sa a priori nemôže veriť, ale tvrdeniam kajúcnikov sa veriť musí. Krajský súd napriek námietkam odsúdeného neposkytol na ne ... žiadnu odpoveď, pričom len stroho uviedol, že získanie benefitov v prospech spolupracujúcich svedkov C. C., J. S. a H. J., ktoré získali od orgánov činných v trestnom konaní v podobe upustenia od uloženia súhrnného trestu a u svedka P. v podobe podmienečného zastavenia trestného stíhania samé osebe bez zistenia ďalších rozhodných skutočností ešte neznamená, že tieto svedecké výpovede sú nepravdivé“. Obvinený po vlastnej ,,rekapitulácii“ obsahu výpovedí skôr menovaných svedkov upriamil pozornosť na výpoveď svedka V., ktorý si údajne ,, ... v čase priznania sa ku skutku, ktorý je predmetom tohto dovolania, odpykával 14,5 ročný trest odňatia slobody. Svedok V. síce neoznačil vo svojom liste dovolateľa H. M. ako páchateľa predmetnej trestnej činnosti, no práve táto jeho výpoveď odštartovala ,kolotoč´ priznávania sa a neuveriteľného tlaku na všetkých spolupracujúcich svedkov v snahe privodiť si lepšie procesné postavenie a v konečnom dôsledku pokiaľ možno čo najnižší trest. S vyššie uvedenými skutočnosťami sa konajúce súdy nijakým spôsobom nevysporiadali. Svedok C. bol vo výkone trestu odňatia slobody v čase, kedy začal vypovedať proti dovolateľovi. Súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal a ani nezisťoval, aké konania sa viedli voči svedkovi C. (a ostatným svedkom - kajúcnikom) a akým spôsobom boli ukončené, pričom predmetné bolo potrebné na posúdenie vo vzťahu k jeho výpovedi a výhode, ktorú získal hoci aj v iných konaniach vedených voči nemu (a ostatným svedkom - kajúcnikom). Pri posudzovaní dôkazu získaného výpoveďou svedkov P. a J. sa konajúce súdy taktiež nijako nevysporiadali so skutočnosťou, že tieto pochádzajú od svedkov, ktorí sa sami zúčastnili na predmetnom trestnom čine. Tieto dôkazy boli preskúmané a posúdené len laxným konštatovaním, že ich motivácia nemusí znamenať ich lživé svedectvo. Svedok J. P. bol trestne stíhaný za obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku
1, ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. c) Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin krádeže
1, ods. 4 písm. a), ods. 5 písm. b) Trestného zákona a za obzvlášť závažný zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pričom mu hrozilo až doživotie. Ďalej bolo J. P. ... vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
Trestného zákona, za zločin krivej výpovede a krivej prísahy
1, ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona a za obzvlášť závažný zločin výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Svedkovi P. bolo trestné stíhanie v predmetnej trestnej veci podmienečne zastavené. Nemožno preto povedať, že by bol súdny prieskum priamo úmerný vo vzťahu k jeho výpovedi a výhode, ktorú dostal v podobe podmienečného zastavenia trestného stíhania. V ostatných trestných veciach hrozilo svedkovi P. uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, pričom konajúce súdy nezisťovali, akým spôsobom boli tieto konania ukončené a aký trest bol svedkovi uložený. Je teda zrejmé, že rozhodnutie týkajúce sa J. P. bolo prijaté bez akejkoľvek súdnej kontroly, výlučne v rámci právomoci prokuratúry. Vo vzťahu k svedkovi J. P. bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené, čo predpokladá plynutie skúšobnej doby, počas ktorej je spolupracujúci obvinený za účelom osvedčenia sa povinný v objasňovaní trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou mu bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené. V prípade zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného sa toto rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti stáva záväzným vo svojom formálnom ako aj materiálnom zmysle, a teda je s výnimkou mimoriadnych opravných prostriedkov nezmeniteľné, čo v zásade neposkytuje žiadne záruky budúceho objasňovania určitej trestnej činnosti v rámci súdnej časti trestného konania. Svedok H. J. bol obvinený zo spáchania zločinu krivej výpovede a krivej prísahy
1, ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona ..., pričom mu hrozilo uloženie trestu odňatia slobody vo rozmedzí 4 - 10 rokov ... [pozn.: zároveň bolo H. J. vznesené obvinenie] za obzvlášť závažný zločin krádeže
1, ods. 4 písm. a), ods. 5 písm. b) Trestného zákona, za čo mu hrozil trest odňatia slobody vo výmere 10 - 15 rokov. Uznesením ... vzniesol H. J. vyšetrovateľ ... obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
Dovoľujem si poukázať na svedka H. J. a jeho výpoveď ..., kedy sa vyjadril: ,Keď bude mať niekto ďalší nad sebou Damoklov meč, tak tiež nebude váhať a pôjde do spolupráce a Ty si to zbytočne odsedíš, ver mi, že toto už nemá žiaden význam´. Z pohľadu obhajoby je možné vyššie uvedené považovať za celkom zrejmý strach z dôvodu hrozby vysokého trestu, a tým posilnenú motiváciu vypovedať voči iným osobám, aj za cenu krivého obvinenia, len aby si privodil lepšie procesné postavenia a nižší trest. Vzhľadom na to, že obhajoba nemá prístup k iným trestným veciam, kde sa viedlo trestné stíhanie proti J., je zrejmé, že tých konaní bolo viac a určité neúmerné výhody mohol tento získať za usvedčenie dovolateľa aj v iných prípadoch. V každom prípade, v predmetnej trestnej veci došlo, čo sa týka H. J., k upusteniu od uloženia súhrnného trestu. Dovolateľ má za to, že svedok H. J., ktorému v zmysle dostupných uznesení hrozil vysoký trest odňatia slobody, bol už v roku 2019 prepustený na slobodu. Z tohto dôvodu je dovolateľ presvedčený, že svedok J. jednoznačne získal neprimeranú výhodu. Všetkých svedkov spája jedna zásadná vec a tou sú vo všetkých prípadoch obvinenia z rozsiahlej trestnej činnosti, pri ktorej niektorým hrozili dokonca doživotné tresty“. Obvinený s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Adamčo v Slovenská republika doplnil, že ,, ... použitie výpovedí poskytnutých svedkami výmenou za inú výhodu (podmienečné zastavenie trestného stíhania, či upustenie od uloženia úhrnného trestu) môže spochybniť spravodlivosť konania a môže vyvolať závažné otázky v tom ohľade, že takéto výpovede sú už zo samej ich podstaty manipulovateľné a môžu byť poskytnuté výlučne s cieľom získať výhody ponúknuté výmenou za ne alebo s cieľom osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne nezištné, preto nemožno podceniť ...“. Obvinený v naznačenom kontexte argumentoval aj rozhodnutím ESĽP vo veci Erdem v Nemecko a konštatoval, že ,, ... podstata tohto dovolania spočíva v tom, že súdy preskúmali výpoveď svedkov - kajúcnikov len ako akýkoľvek iný bežný dôkaz, pričom dôkladne nepreskúmavali výhody, ktoré títo svedkovia svojimi výpoveďami získali v iných trestných veciach, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ich získali výlučne v súvislosti s trestným stíhaním vedeným proti H. M. alebo aj v súvislosti s akýmkoľvek iným trestným stíhaním. Obhajoba má za to, že dovolateľovi neboli poskytnuté primerané záruky tak, aby bola zaručená celková spravodlivosť konania s poukazom na použitie dôkazov - výpovedí spolupracujúcich svedkov. Kajúcnik ako páchateľ trestnej činnosti usvedčuje iné osoby svojou výpoveďou a za takéto svedectvo získava od štátu (prokuratúry) určité výhody. Kajúcnik a prokuratúra teda uzatvárajú neformálnu zmluvu, v ktorej si dohodnú výhody, ktoré kajúcnikovi budú plynúť, ak bude opakovane vypovedať o určitej trestnej činnosti. Výpoveď ,kajúcnika´ je nevyhnutné overovať a mala by byť podporená priamymi či nepriamymi dôkazmi. V trestnom konaní je totiž dôležité dokazovanie, z ktorého vyplynú nejaké skutkové zistenia. Pri ,kajúcnikovi´ je vysoká miera pravdepodobnosti, že bude manipulovať výpoveďou, že môže mať rôzne motívy. Nejedná sa totiž o obyčajného svedka, ale o páchateľa trestnej činnosti, preto musia byť prísnejšie kritériá na overovanie výpovede svedka ,kajúcnika´, ako napríklad preverovanie výpovede svedka. Inštitút kajúcnika vzniká vždy ako neformálna dohoda. Buď je to pred vznesením obvinenia alebo po jeho vznesení, kedy pod ťarchou dôkazov sa ,kajúcnik´ rozhodne rozkrývať ďalšiu trestnú činnosť iných osôb. Za odkrytie trestnej činnosti iných osôb môže dostať benefity, ktoré sú definované v Trestnom poriadku, pričom však obvinení, voči ktorým ,kajúcnik´ vypovedá, nemajú k dispozícii informáciu, v čom spočívajú tieto benefity a častokrát sú tieto benefity neúmerné kajúcnikovej trestnej činnosti. Nedostatok riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť dôvodov a pre obvineného odňatie možnosti riadne uplatňovať svoje zákonné práva v trestnom konaní, pretože mu neumožňuje efektívne využitie jeho práva napadnúť rozhodnutie súdu. Ak rozhodnutie súdu obsahuje nezrozumiteľné dôvody, obvinený nemá objektívne možnosť posúdiť správnosť, eventuálne nesprávnosť rozhodnutia súdu. Preto ak je rozhodnutie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne alebo nezrozumiteľné dôvody, prichádza do úvahy iba jeho zrušenie. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu na zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Bez plného (nielen formálneho) uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno bez výhrad hovoriť o dosiahnutí spravodlivosti. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy SR je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu. S poukazom na tieto skutočnosti navrhujem, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/124/2019, z 9. decembra 2021 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II, z 18. júna 2019, sp. zn. 1T/110/2018, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Bratislava II, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol“. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor. ,, ... skutkový stav bol spoľahlivo a jednoznačne zistený nielen Okresným súdom Bratislava II, ale aj Krajským súdom Bratislava. Dôvody, pre ktoré obhajoba podala dovolanie spočívajú primárne vo výhradách smerujúcich k vykonanému dokazovaniu a k jeho vyhodnoteniu zo strany Okresného súdu Bratislava II ako aj Krajského súdu v Bratislave vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Po oboznámení sa s obsahom dovolania mám za to, že z veľkej časti sa zhoduje s námietkami, ktoré obvinený a obhajoba uvádzali v rámci prvostupňového súdneho konania, ako aj v odvolaní z 19. septembra 2019, s ktorými sa dostatočne a správne vysporiadal Okresný súd Bratislava II a následne aj Krajský súd v Bratislave. K výhrade, že súdy sa nevysporiadali s námietkami obhajoby týkajúcimi sa výpovedí svedkov H. J., J. S., J. P., C. C., ktorí sú
obhajoby osobami spolupracujúcimi s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v procesnom postavení svedkov, tzv. kajúcnikov, poukazujem na odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorý vyhodnotil výpovede spolupracujúcich svedkov ... ako absolútne vierohodné, žiadnou konkrétnou skutočnosťou nespochybniteľné, pričom nebol zistený ani žiaden dôvod, pre ktorý by menovaní svedkovia mohli vypovedať nepravdivo, prípadne skreslene, a teda nebola zistená žiadna okolnosť, ktorý by mohla vyvolať rozumnú pochybnosť o tom, či vyššie uvedení svedkovia účasť obvineného na predmetnom skutku popísali inak, ako sa reálne uskutočnila, resp. nebola zistená žiadna skutočnosť, ani len indícia o tom, že by mohli títo spolupracujúci svedkovia skutkový dej popisovať v rozpore so skutočnosťou. Krajský súd správne dospel k záveru, že obhajoba vždy môže nájsť motív, resp. dôvod, prečo spolupracujúci svedkovia klamú, resp. nevypovedajú objektívne. Argumenty však musia byť mimoriadne silné a presvedčivé, aby bolo možné vysloviť, že takéto svedecké výpovede sú nepravdivé. Takéto argumenty obhajoba ani pri nadmernej snahe nepredložila a nespochybnila tvrdenia spolupracujúcich svedkov tak, aby krajský súd mal dôvod korigovať hodnotenie dôkazov okresným súdom. Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou, ktorú dovolateľ uviedol v odvolacom konaní, a to ,,benefity“ spolupracujúcich svedkov, ktoré získali od orgánov činných v trestnom konaní a súdov tým, že u C. C., J. S. a H. J. došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu a u svedka J. P. bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené. Krajský súd dospel k záveru, že tieto okolnosti samé osebe, bez zistenia ďalších rozhodných skutočností, ešte neznamenajú, že tieto svedecké výpovede sú nepravdivé. Pokiaľ ide o výpoveď svedka K. R., Krajský súd v Bratislave zdôraznil, že nešlo vôbec o kľúčového svedka, ktorý by spochybnil hodnovernosť spolupracujúcich svedkov ... a potvrdil by verziu obvineného, že ... sa na predmetnom skutku žiadnym spôsobom nepodieľal. Svedkovia J. P., C. C. a J. S. osobne nepoznali svedka K. R.. Svedok H. J.M. síce osobne poznal svedka ..., pričom malo ísť o osobu, ktorá dodávala informácie obvinenému ... ohľadom spoločnosti F., avšak osoba, ktorú poznal pod menom K., mala získavať informácie ohľadom spoločnosti F. od istej ženy (zamestnankyne tejto spoločnosti), ktorú svedok nepoznal. Ďalej Krajský súd v Bratislave zdôraznil, že spolupracujúci svedkovia ... ohľadom svedka K. R.P. mali len sprostredkované informácie od obžalovaného a v kritickom čase s týmto svedkom neprišli do osobného, ani iného kontaktu, navyše svedok J. S. sa vo svojej výpovedi ohľadom svedka K. R. ani nezmieňoval. Preto nie je pravdou tvrdenie uvádzané obhajobou, že konajúce súdy vychádzali z axiómy, že tvrdeniam obvineného sa a priori nemôže veriť, ale tvrdeniam kajúcnikom sa veriť musí. Mám za to, že súdy takto absolútne nepostupovali, ale vyhodnotili každú jednu výpoveď jednotlivo ako aj v súvislosti s celým vykonaným dokazovaním. Uvedené odôvodnenie považuje obhajoba za nedostatočné a zároveň uvádza, že ... svedok V. síce neoznačil vo svojom liste obvineného ... ako páchateľa trestnej činnosti, no práve táto jeho výpoveď odštartovala ,kolotoč´ priznávania sa a neuveriteľného tlaku na všetkých spolupracujúcich svedkov v snahe privodiť si lepšie procesné postavenie a v konečnom dôsledku pokiaľ možno čo najnižší trest, pričom s vyššie uvedenými skutočnosťami sa konajúce súdy nijakým spôsobom nevysporiadali. Uvedené tvrdenie je však ničím nepodloženou konštatáciou, ku ktorej obhajoba nepredložila žiadne relevantné dôkazy v prípravnom konaní ako ani v konaní pred súdom. Nie je jasné ani z podaného dovolania, ako sa s týmto tvrdením súd mal vysporiadať. Preskúmanie všetkých konaní, ktoré boli a sú vedené proti týmto svedkom, je zjavne nad rámec relevantného a zákonného dokazovania. Z rozsahu dokazovania, ktoré navrhla obhajoba a z daného kontextu, by nevyplynulo dostatočne, čo bolo hlavnou motiváciou svedkov v predmetnej trestnej veci sa doznať a usvedčiť z predmetného konania aj obvineného ... zistenie tejto motivácie nie je v zásade podstatné, či už to bolo zo zištných dôvodov a strachu pred trestnoprávnym postihom, alebo išlo o úprimné oľutovanie svojej trestnej činnosti, alebo z oboch týchto dôvodov. Podstatným je vyhodnotenie dôveryhodnosti a pravdivosti týchto výpovedí a tie vyhodnotil prvostupňový ako aj odvolací súd a považoval ich za dôveryhodné a pravdivé v kontexte vykonaného dokazovania s vedomím, že ide o svedkov, ktorí sú v postavení tzv. kajúcnikov .... S prihliadnutím aj na povahu trestnej činnosti, za ktorú boli trestne stíhaní namietaní svedkovia a jej závažnosť, a to aj v iných obhajobou označených trestných veciach, zároveň obhajobou označení ako členovia zločineckej skupiny ,J.´, nemožno dospieť k záveru, že práve títo svedkovia by dosiahli od orgánov činných v trestnom konaní ,výmenou´ za to, že označili nevinnú osobu zo spáchania predmetného obzvlášť závažného zločinu ... je nelogické, aby týmto svedkovia zbytočne riskovali ..., čím by sa zároveň sami bezdôvodne vystavovali riziku ďalšieho trestného stíhania za trestný čin krivého obvinenia ... mnohosť svedkov, hoci aj tzv. kajúcnikov - nie len usvedčujúcich obvineného, ale priznávajúcich sa aj k vlastnej trestnej činnosti páchanej v súvislosti s posudzovanou trestnou činnosťou, vytvára významnú dôkaznú silu v zmysle dôveryhodného (nie klamlivého) spôsobu ich výpovedí ... svedok C. C. ... začal vypovedať až vo výkone trestu odňatia slobody, kedy je koordinácia jeho výpovede s ostatnými svedkami takmer vylúčená bez zásahu tretej osoby ... preto nevidím žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by bolo dôvodné zisťovať a vysporiadavať sa v takom rozsahu, ako považuje obhajoba s otázkou, aké všetky trestné konania sa viedli voči svedkovi ... ako aj ostatným svedkom, tzv. kajúcnikom a akým spôsobom boli ukončené ... súdy konali a posudzovali výpovede s vedomím, že ide o výpovede svedkov kajúcnikov ... nie je vylúčené, že u kajúcnikov môže dôjsť k skresleniu. K nedokonalej a neúplnej interpretácii pravdy môže dôjsť kedykoľvek, aj keď neúmyselne, na základe nepresného vnímania určitej konkrétnej skutočnosti svedkom. V posudzovanej trestnej veci je však obvinený usvedčovaný nie jedným svedkom - kajúcnikom, ale celou skupinou ich usvedčujúcich spôsobom, ktorých jednotlivé svedecké výpovede do seba logicky zapadajú, sú aj vnútorne konzistentné aj vzájomne súladné bez existencie podstatných rozporov vo výpovediach ... navzájom ... ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kladie požiadavku riadneho vysporiadania sa s obsahom týchto výpovedí z hľadiska jej pravdivosti v kontexte celého dokazovania, nekladie však požiadavku skúmania iných trestných konaní svedkov a benefitov, pre ktoré sa rozhodli vypovedať o svojej trestnej činnosti ako aj spolupáchateľov. Výška benefitu nemá a nemôže mať vplyv na pravdivosť výpovede, ale len na motiváciu vo veci pravdivo vypovedať. Pravdivosť ... sa skúma v kontexte celého dokazovania a v závere musí vytvárať pomyselnú reťaz navzájom sa doplňujúcich dôkazov nepripúšťajúcich iný záver než ten, že skutok sa stal spôsobom ustáleným vo výroku o vine ... a ... že tohto skutku ... sa dopustil práve obvinený. Okresný súd Bratislava II ako aj Krajský súd v Bratislave sa práve s týmito náležitosťami správne vysporiadali a tieto dostatočne odôvodnil ... súdy nevykonali len dôkazy nad rámec potrebný na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu považujem dovolacie námietky obhajoby za nenáležité a nenapĺňajúce dôvody dovolania
1 Trestného poriadku. S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že ... žiaden dovolací dôvod nie je daný, preto navrhujem dovolanie obvineného
Ako už bolo načrtnuté vyššie, podstatné sú preto vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich ,,správna“ alebo inak dostatočne konkrétna subsumpcia (podradenie) pod niektoré z ustanovení § 371 Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, a tak by predstavoval spôsobilý podklad pre dovolací prieskum zo strany najvyššieho súdu (konajúceho v zmysle ,,iniciačného“ procesného úkonu obvineného ako osoby oprávnenej podať dovolanie v zmysle skôr citovaných ustanovení Trestného poriadku, takýto výklad by odporoval principiálnej viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku treba súčasne chápať aj ako základné interpretačné a napokon i kvalitatívne kritérium pre dovolanie podané niektorou zo strán pôvodného konania - tzv. základného konania predchádzajúcemu podaniu dovolania (viď § 369 ods. 2 v spojení s ods. 5 Trestného poriadku). Vyjadruje totiž základné argumentačné ,,pravidlá hry“ pred dovolacím súdom, ktorých spoločným menovateľom je zákonom a stabilnou judikatúrou ustálený účel takto intenčne vymedzeného dovolacieho konania: spravidla výsostné posudzovanie právnych otázok naproti prieskumu skutkových zistení vykonaných skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi. Uvedené je vyjadrením limitácie dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zistenia skutkového stavu skôr vo veci konajúcimi súdmi, a tak pretavením princípu, že správnosť a úplnosť zisteného skutku je doménou základného konania, do ktorej môže dovolací súd zasahovať len výnimočne, a to len vtedy ak dovolanie podá minister spravodlivosti
3 Trestného. S tým plne korešponduje záver, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd sumarizuje: V prípade dovolania podaného obvineným nemožno opätovne (nakoľko za týmto účelom je obvinenému poskytnutý dostatočne široký priestor v konaní o riadnom opravnom prostriedku - odvolaní) ,,brojiť“ proti skutkovým zisteniam súdov - ktoré sú založené práve na výsledkoch vykonaného dokazovania v rozsahu, ktorý súd považoval za dostatočný - prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. V dovolacom konaní nemožno účinne namietať zvolené, resp. použité dôkazné prostriedky a na ich podklade vykonané hodnotenie dôkazov v intenciách § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku, ak takéto ,,finálne“ hodnotenie v konečnom dôsledku nevyhovuje predstavám obvineného. Tento kruh viazanosti správnosťou a úplnosťou zisteného skutku sa v tomto kroku uzatvára - práve s poukazom na § 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku odvodzuje celkom zjavne od ním subjektívne označovaného nedostatočne, resp. nesprávne zisteného skutkového stavu a postupu súdu pri jeho zisťovaní, resp. získavaní dôkazného podkladu potrebného pre jeho ustálenie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, zatiaľ čo celkom zjavne nerozlišuje skutkové námietky od tých právnych. Jedine právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné a bolo by potrebné sa nimi aj skutočne zaoberať v dovolacom konaní. Pri koncipovaní dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku však vôbec nestačí len z formálnej stránky použiť pojem ,,právny záver“, ak obvinený bez čo i len zásadnejšieho náznaku pochybností namieta závery skutkové. Na tom nič nemení ani voľba formulácie dovolacích námietok, resp. koncentrovanie sa obvineného na aktuálnu právnu otázku osôb spolupracujúcich s orgánmi činnými v trestnom konaní (tzv. ,,kajúcnikmi“). Z hľadiska dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku ide o prieskum obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúci vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, čo zodpovedá obhajobným právam obvineného. Takou (kľúčovou) otázkou môže byť
okolností prípadu aj vyhodnotenie výpovede svedka - ,,kajúcnika“, pričom dovolací súd ju nehodnotí v pozícii prvostupňového súdu alebo odvolacieho súdu (teda ako primárne skutkovú otázku, resp. otázku hodnotenia dôkazov), ale spôsob vysporiadania sa s ňou v odôvodnení rozhodnutia v konečnom dôsledku odvolacím súdom; do úvahy sa berie komplex oboch rozhodnutí, a to preskúmavaného a prieskumného, resp. druhostupňového (viď IV. ÚS 546/2020). Najvyšší súd dospel po oboznámení sa s rozsudkom okresného súdu ako aj uznesením krajského súdu k záveru, že takáto situácia v posudzovanej trestnej veci nenastala. Preto ak sa obvinený domáha naplnenia dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného vo vzťahu k evidentne namietanej arbitrárnosti a ,,nekritického prebratia“ skutočností získaných na podklade výpovedí svedkov - ,,kajúcnikov“ v zmysle záverov prijatých súdmi nižších stupňov, takúto dovolaciu námietku nie je možné vyhodnotiť inak, než ako nedôvodnú, pretože: - súdy nižších stupňov dostatočne a presvedčivo vysvetlili, prečo uverili výpovediam zmienených svedkov a neopomenuli uviesť dôvody a konkretizovať skutočnosti, ktoré sú svedkami - kajúcnikmi uvádzané zhodne, resp. upresnili, v ktorej časti sa ich výpovede a z akej príčiny líšia, - nemožno hovoriť ani o nekritickom prevzatí tvrdení spolupracujúcich osôb; menovite možno poukázať na výpovede svedkov - poškodených P. a S., ktorí viedli motorové vozidlo prevážajúce finančnú hotovosť v okamihu spáchania skutku a vypovedali v úplne akceptovateľnom súlade s výpoveďami svedkov - kajúcnikov, - odhliadnuc od toho, že prípadné posúdenie kvalitatívnej ,,rozhodnosti“ toho - ktorého dôkazu by bolo z procesného hľadiska zákonne prípustné len v prípade dovolania podaného
3 Trestného poriadku platí, že krajský súd argumentačne dostatočne výrazným spôsobom reagoval na námietky obvineného (prezentované v totožnom znení v konaní o odvolaní menovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa), nakoľko neopomenul potrebu osobitnej a starostlivej potreby sledovania vzájomnej súladnosti výpovedí poskytnutých kajúcnikmi a dostatočným spôsobom sa vyrovnal s rozpormi v ich výpovediach, - čo sa týka osoby svedka R., odvolací súd celkom jasne (viď str. 8, posledný odsek uznesenia krajského súdu) zdôraznil, že menovaného nemožno považovať v kontexte vykonaného dokazovania za kľúčového svedka obhajoby, zatiaľ čo jeho rolu popísal pre účely dovolacieho konania úplne konformným spôsobom (za podčiarknutia skutočnosti, že menovaný svedok mal získavať informácie v sprostredkovanej forme od osoby ženského pohlavia - zamestnankyne spoločnosti F.), zatiaľ čo jeho úloha je s poukazom na skutočnosti jasne vyplývajúce z rozhodnutí skôr vo veci konajúcich pomerne jednoznačne vyjadrená ako osoby, ktorá ,,posúvala tip“ no a napokon, - odvolací súd na verejnom zasadnutí sám doplnil dokazovanie v zmysle č. l. 731 a nasl. spisu (podrobnejšie viď str. 5 odsek tretí uznesenia krajského súdu); po nazretí do príslušnej časti predloženého spisu je evidentné, že krajský súd obsiahlym spôsobom skúmal výhody, ktoré mali a môžu vyplývať namietaným svedkom - kajúcnikom zo spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že počnúc str. 6, odsek posledný v spojení s rekapituláciou výsledkov vykonaného dokazovania na str. 8 a nasl. uznesenia krajského súdu v spojení so skôr naznačeným starostlivým prístupom okresného súdu (viď str. 13 a nasl. rozsudku okresného súdu) k dotknutým svedeckým výpovediam je z rozhodnutí súdov nižších stupňov jasné, zrozumiteľné a zrejmé, akými úvahami sa spravovali pri ustálení skutkových záverov. V naznačenom kontexte je zo strany najvyššieho súdu potrebné zdôrazniť precíznosť okresného i krajského súdu, ktoré sa s každým v konaní produkovaným dôkazným zistením zaoberali a v zákonne súladnom štruktúrovanom odôvodnení ich rozhodnutí ďalej podrobne rozviedli vlastné myšlienkové pochody, na podklade ktorých dospeli k zhodnému záveru o vine menovaného. Za takého stavu najvyššiemu súdu nezostáva iné len dodať, že okresný súd v zhode s krajským súdom dospeli k záveru o vine obvineného po precíznom a starostlivom zvážení všetkých eventualít skutkového deja, a to takým spôsobom, že o presvedčivosti a preskúmateľnosti tohto záveru nemá najvyšší súd žiadne pochybnosti. Pokiaľ obvinený namieta „nedostatočné“ odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších stupňov a akúsi zmätočnosť vykonaného dokazovania, tak najvyššiemu súdu nie je zrejmé, v čom obvinený vidí arbitrárnosť alebo účelovosť rozhodnutí súdov nižších stupňov, nieto ich ,,skrivodlivosť“. O elemente arbitrárnosti by bolo možné hovoriť napríklad vtedy, ak by požiadavka riadneho odôvodnenia skutkových zistení bola len formálne deklarovaná tak, že by odôvodnenie spočívalo v mechanickej prezentácií vykonaných dôkazov, resp. reprodukcii ich obsahu bez toho, aby k nemu súd zaujal hodnotiace stanovisko (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) ústiace do relevantných skutkových zistení. V posudzovanom prípade však nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že by tak okresný ako ani odvolací súd nezaujali hodnotiace stanovisko k všetkým vo veci vykonaným dôkazom, a to aj v prípade, ak tieto nemajú žiaden význam pre rozsudok (jeho výrokovú časť). Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je vo vzťahu k deklarovaným skutkovým zisteniam mimoriadne adresné a je z nich zrejmé, ktorá konkrétna skutková okolnosť a na základe ktorého konkrétneho dôkazu je tomu zodpovedajúcim spôsobom objektivizovaná. Možno vysloviť, že každý výrok rozsudku okresného súdu je odôvodnený presvedčivo, vychádza z hodnotenia dôkazov v intenciách
12 Trestného poriadku - založeného na vnútornom presvedčení súdu premietnutého do myšlienkových úvah vyjadrených v písomnom vyhotovení odsudzujúceho rozsudku a na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak jednotlivo ako aj v ich súhrne (primerane R 68/2008). Z odôvodnenia rozsudku je úplne jasným a zreteľným spôsobom zrejmé, ako sa konajúci súd vyrovnal s obhajobou obvineného. Uvedené primerane platí aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu. Argument obvineného ohľadne údajneho ,,odignorovania“ námietok voči menovaným svedkom - je celkom zjavne skutkovej povahy. Najvyšší súd opakuje, že je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné na preukázanie skutkového stavu. Skutkové konštatovania a závery plynúce z vykonaného dokazovania vyjadrené v rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu sú čo do vzájomnej koherencie a kvality vysporiadania sa tak s dôkaznými návrhmi obvineného ako aj s jeho obhajobnými námietkami kompletné. Tieto nepochybne spĺňajú požiadavku zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti, jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom trestného konania a zároveň z nich vyplýva vzťah medzi obsahom vo veci vykonaných dôkazov a deklarovanými skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Najvyšší súd opakovane poznamenáva, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov. Tento zákaz je výslovný, kategorický a jednoznačný. Z uvedeného plynie záver, že jeho porušenie by predstavovalo konanie štátneho orgánu v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (t. j. porušenie oprávnenia konať iba ,,v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“). Skúmanie, ktoré nie je dostupné pre dovolací súd, sa preto môže vykonávať iba v odvolacom konaní - čo v konečnom dôsledku predstavuje zásadný rozdiel medzi dotknutými druhmi konania (o riadnom opravnom prostriedku, resp. o mimoriadnom opravnom prostriedku - dovolaní, ako je tomu v tomto prípade). Aj v tomto prípade platí záver, že ,,nesprávne“ hodnotenie dôkazov je možné v dovolacom konaní namietať len prostredníctvom špeciálneho subjektu disponujúcim návrhovým oprávnením pre podanie dovolania: ministrom spravodlivosti, a to s poukazom na § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Aj v tejto časti ale obvinený svojimi dovolacími námietkami v zásade cieli mimo vecnej prípustnosti podaného dovolania, nakoľko vôbec nepolemizuje so zákonnosťou vykonaného dokazovania, ale so závermi, ktoré z jeho výsledkov vyvodili skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy. S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej trestnej veci obvineného naplnený nebol, a preto s tým súvisiacu argumentáciu obvineného odmietol ako zjavne nedôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.