Obsah (17)

§ 422b§ 386§ 388§ 392§ 422c§ 48§ 60§ 321§ 371§ 38§ 41§ 39§ 380§ 80§ 36§ 382§ 42

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1TdoV/8/2021 Identifikačné číslo spisu: 9520100123 Dátum vydania rozhodnutia: 10.10.2023 Meno a priezvisko: JUDr. František Mozner Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 422bods.

1, ods. 2 písm.

1. a)a
2. b)Trestného zákona a iné na verejnom zasadnutí konanom 10. októbra 2023 v Bratislave o dovolaniach generálneho prokurátora Slovenskej republiky a obvineného A. S. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2020, sp. zn. 2 To 10/2020, takto rozhodol: I.

§ 386ods.

1 Trestného poriadku vyslovuje, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2020, sp. zn. 2 To 10/2020, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v ustanovení § 38 ods. 7 Trestného zákona v prospech obvineného A. S.. II.

§ 386ods.

2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2020, sp. zn. 2 To 10/2020, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. III.

§ 388ods.

1 Trestného poriadku prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. IV.

§ 392ods.

1 Trestného poriadku dovolanie obvineného A. S. zamieta. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd rozsudkom z 20. augusta 2020, sp. zn. BB-4T/17/2020, na tam uvedenom skutkovom základe uznal obvineného A. S. za vinného v bode 1/ zo zločinu rozširovania extrémistického materiálu

§ 422bods.

1, ods. 2 písm. a),

1. b)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
2. b)Trestného zákona a v bodoch 2/ a 3/ z prečinu prechovávania extrémistického materiálu

§ 422cTrestného zákona.

Za to mu

§ 422bods.

2, § 38 ods. 2, § 36 písm. l), n), § 37 písm. h), m), § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e), § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia

§ 48ods.

1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

§ 60ods.

1 písm. a) Trestného zákona mu uložil aj trest prepadnutia tam špecifikovaných vecí. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) rozsudkom z 24. novembra 2020, sp. zn. 2 To 10/2020,

§ 321ods.

1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil vyššie označený rozsudok Špecializovaného trestného súdu vo výroku o treste a v súlade s § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému

§ 422bods.

2, § 38 ods. 4, ods. 7, § 37 písm. m), § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov. Na výkon tohto trestu ho najvyšší súd

§ 48ods.

2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Obvinenému zároveň uložil trest prepadnutia vecí rovnako, ako to pred ním urobil Špecializovaný trestný súd. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu dovolanie v neprospech obvineného z dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku. V ňom uviedol, že sa nestotožňuje s výškou uloženého trestu odňatia slobody, nakoľko nesprávnou aplikáciou zákona došlo k jeho výmere mimo zákonom ustanovenú trestnú sadzbu - pod jej dolnú hranicu. Najvyšší súd nemal

názoru generálneho prokurátora pri ukladaní trestu použiť ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona, keďže po nadobudnutí účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) z

1. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, o nesúlade časti § 41 ods. 2 Trestného zákona s Ústavou Slovenskej republiky, už nemôže v praxi nastať situácia, že by súčasné použitie § 38 ods. 4 až ods. 6 Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne. Zrušením časti tzv. asperačnej zásady o zvyšovaní dolnej hranice trestnej sadzby už totiž nedochádza k interakcii medzi oboma naposledy uvedenými ustanoveniami. Po zverejnení uvedeného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej „Zbierka zákonov“) pod č. 428/2012 Z. z. od
2. decembra 2012 sa tak ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona stalo obsolétne. Inými slovami, ak najvyšší súd dospel k záveru, že súčasné použitie § 38 ods. 4 Trestného zákona (u obvineného zvyšujúce dolnú hranicu trestnej sadzby zo „základných“ 3 rokov na 4 roky a 8 mesiacov) a § 41 ods. 2 Trestného zákona (u obvineného zvyšujúce len hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody z 8 rokov na 10 rokov a 8 mesiacov) je pre obvineného

§ 38ods.

7 Trestného zákona neprimerane prísne, porušil tým v uvedených ustanoveniach zákon, čím

generálneho prokurátora došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku. Toto porušenie zákona

generálneho prokurátora v zmysle § 371 ods. 5 Trestného poriadku zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného, keďže mu bol uložený trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Generálny prokurátor ďalej namietol, že najvyšší súd pri určovaní výmery trestu odňatia slobody nepostupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Trestného zákona týkajúcimi sa úpravy trestnej sadzby pri ukladaní trestu odňatia slobody, a teda s § 38 ods. 4, ods. 7, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. V dotknutom prípade bolo rozpätie základnej sadzby pri najprísnejšom trestnom čine (§ 422b ods. 2 Trestného zákona) 3 roky až 8 rokov. Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby z dôvodov uvedených v § 38 ods. 3 až 6, § 39 ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona, konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa

generálneho prokurátora určí tak, že najskôr sa urobí jej úprava

§ 38

Trestného zákona, následne

§ 41ods.

2 Trestného zákona a až napokon

§ 39ods.

4 Trestného zákona. Zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby

§ 41ods.

2 Trestného zákona a zníženie jej dolnej hranice

§ 39ods.

4 Trestného zákona sa pritom vykoná len s prihliadnutím na upravenú hornú, resp. dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom ustanovenie § 38 ods. 8 veta za bodkočiarkou Trestného zákona sa v týchto prípadoch nepoužije. V tomto prípade mal najvyšší súd zákonom ustanovenú (základnú) sadzbu trestu odňatia slobody najprv upraviť v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona, čím by došlo k jej zmene na 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov, resp. po prepočte na 56 mesiacov až 96 mesiacov. Následne malo dôjsť k úprave tejto trestnej sadzby

§ 41ods.

2 Trestného zákona na 4 roky a 8 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov, resp. po prepočte na 56 mesiacov až 128 mesiacov. Až nakoniec, ak bol najvyšší súd názoru, že je dôvodný postup aj

§ 39ods.

2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, mal pri určení konkrétnej sadzby trestu odňatia slobody, bez použitia časti prvej vety za bodkočiarkou § 38 ods. 8 Trestného zákona, znížiť dolnú hranicu upravenej trestnej sadzby. Pri správnej aplikácii Trestného zákona tak

generálneho prokurátora sadzba trestu odňatia slobody v tomto prípade predstavovala 36 mesiacov a 40 dní až 128 mesiacov; v rámci nej mal najvyšší súd obvinenému ukladať tento druh trestu. Uložením trestu odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, t. j. pod dolnú hranicu vyššie uvedeným spôsobom upravenej trestnej sadzby, preto najvyšší súd porušil zákon. Generálny prokurátor na podklade týchto úvah navrhol, aby najvyšší súd

§ 386ods.

1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu z 24. novembra 2020, sp. zn. 2 To 10/2020, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v § 38 ods. 7 Trestného zákona, v spojení s § 38 ods. 4 a § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, v prospech obvineného A. S.,

§ 386ods.

2 Trestného poriadku zrušil tento rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušenú časť rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a najvyššiemu súdu

§ 388ods.

1 Trestného poriadku prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Okrem toho generálny prokurátor navrhol, aby najvyšší súd

§ 380ods.

1, ods. 2 Trestného poriadku, v spojení s § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, vzal obvineného do väzby s tým, že ju

§ 80ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku nenahradí dohľadom probačného a mediačného úradníka. K dovolaniu generálneho prokurátora sa obvinený písomne nevyjadril. Na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu ho prostredníctvom obhajkyne navrhol odmietnuť. Obvinený A. S. prostredníctvom obhajkyne podal dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu z 24. novembra 2020, sp. zn. 2 To 10/2020, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku. V dovolaní namietol prísnosť uloženého trestu odňatia slobody, keďže mu neboli priznané poľahčujúce okolnosti

§ 36písm.

1. l)a
2. n)Trestného zákona, čo sa negatívne prejavilo v nepoužití mimoriadneho znižujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. S ohľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd

§ 386ods.

1 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol z dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v § 38 ods. 4, ods. 7 a § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona v jeho neprospech,

§ 386ods.

2 Trestného poriadku zrušil tento rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušenú časť rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a

§ 388ods.

1 Trestného poriadku najvyššiemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Navrhol tiež, aby bol

§ 380ods.

2 Trestného poriadku prepustený na slobodu. Prokurátor príslušnej prokuratúry sa k dovolaniu obvineného písomne nevyjadril, na verejnom zasadnutí ho navrhol odmietnuť. Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolania generálneho prokurátora a obvineného spĺňajú všetky formálne podmienky

§ 382písm.

a),

1. b)a
2. d)až
3. f)Trestného poriadku, sústredil svoju pozornosť na ich vecnú stránku a dospel k záveru, že kým dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné, obvineným vecne uplatnené dôvody dovolania nie sú preukázané. K dovolaniu generálneho prokurátora: Naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
4. i)Trestného poriadku má

generálneho prokurátora spočívať v použití § 38 ods. 7 Trestného zákona pri ukladaní trestu odňatia slobody.

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

§ 38ods.

4 Trestného zákona, ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

§ 38ods.

7 Trestného zákona ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest

§ 41ods.

2 alebo

§ 42

, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

§ 41ods.

2 veta prvá Trestného zákona v znení účinnom do

1. decembra 2012, ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Ústavný súd nálezom z
2. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, v konaní o súlade právnych predpisov okrem iného rozhodol, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; tento nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov
3. decembra
4. Najvyšší súd v tejto súvislosti už judikoval [rozhodnutím zverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 26/2020], že po nadobudnutí účinkov dotknutého nálezu (jeho vyhlásením v Zbierke zákonov) je ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona obsolentné, keďže už nedochádza k interakcii medzi § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorý zvyšuje (naďalej len) hornú hranicu trestnej sadzby, s § 38 ods. 4 až 6 Trestného zákona, ktoré z tam uvedených dôvodov zvyšujú dolnú hranicu trestnej sadzby, a je a priori vylúčené, aby súčasné použitie týchto ustanovení mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne. Rešpektujúc uvedené východiská, od ktorých sa nemá dovolací súd dôvod odchýliť, došlo v posudzovanej veci k porušeniu zákona v prospech obvineného samotným použitím hmotnoprávneho ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona. Toto pochybenie malo vplyv na nesprávnu úpravu zákonom ustanovenej trestnej sadzby uvedenej v § 422b ods. 2 Trestného zákona, t. j. 3 roky až 8 rokov, resp. 36 mesiacov až 96 mesiacov, keďže napriek prevahe priťažujúcich okolností

§ 38ods.

4, ods. 8 Trestného zákona nebola dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby zvýšená o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby na 56 mesiacov a až takto upravená dolná hranica

§ 39ods.

4 Trestného zákona následne mimoriadne znížená o jednu tretinu; už len s prihliadnutím na upravenú dolnú hranicu trestnej sadzby (pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 23/2011). Po uvedenej úprave tak hranice trestu odňatia slobody, v ktorých odvolací súd mohol, resp. mal vymerať trest, tvorilo 56 mesiacov znížených o jednu tretinu, čiže 37 mesiacov a 10 dní až 128 mesiacov (horná hranica trestnej sadzby zostrená tzv. asperačnou zásadou

§ 41ods.

2 Trestného zákona, čo sa však nijako netýka úpravy dolnej hranice trestnej sadzby). V súlade s publikovanou judikatúrou totiž platí, že ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Trestného zákona, § 39 ods. 4 Trestného zákona a 41 ods. 2 Trestného zákona, konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby

príslušných ustanovení § 38 Trestného zákona. Následne sa vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby

režimu § 41 ods. 2 Trestného zákona a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby

§ 39ods.

4 Trestného zákona. Zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby

§ 41ods.

2 Trestného zákona a zníženie dolnej hranice trestnej sadzby

§ 39ods.

4 Trestného zákona sa pritom vykoná len s prihliadnutím na upravenú hornú, resp. dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom ustanovenie § 38 ods. 8 veta za bodkočiarkou Trestného zákona sa v týchto prípadoch nepoužije. (pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 32/2009). Obvinenému tak bol v dôsledku nesprávneho použitia ustanovenia § 38 ods. 7 Trestného zákona vymeraný podstatne nižší trest odňatia slobody, než aký za stíhanú trestnú činnosť umožňoval uložiť Trestný zákon, čím je

§ 371ods.

5 Trestného poriadku splnená aj tzv. materiálna podmienka požadovaná pre účinné uplatnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. Tieto dôvody viedli dovolací súd jednomyseľne k tomu, že na podklade dovolania generálneho prokurátora zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o treste a v tomto rozsahu mu vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. O väzbe obvineného pritom nerozhodoval, keďže obvinený trest uložený mu napadnutým rozsudkom medzičasom vykonal. K dovolaniu obvineného: Obvinený namietol, že v dôsledku nepriznania poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm.
2. n)a
3. l)Trestného zákona mu nebol mimoriadne znížený trest odňatia slobody

§ 39ods.

1 Trestného zákona. Napriek tomu, že obvinenému bol mimoriadne znížený trest odňatia slobody

§ 39ods.

2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, uplatnená námietka má racionálne opodstatnenie, keďže s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona je spojený priaznivejší mechanizmus úpravy trestnej sadzby, a teda aj možnosť ukladania podstatne nižšieho trestu (pozri rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 66/2022). Z pohľadu dovolacieho súdu však táto námietka nepožíva žiadnu relevanciu. V zmysle stabilnej rozhodovacej praxe totiž akékoľvek výhrady spojené s nepoužitím ustanovenia § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu totiž a priori nie sú spôsobilé naplniť niektorý z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov

§ 371ods.

1 Trestného poriadku. Hoci sa hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl., na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. Námietku, že trest nebol uložený za použitia § 39 Trestného zákona, v dôsledku čoho má byť uložený trest neprimeraný, nemožno podradiť ani pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
2. h)Trestného poriadku, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie

uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona tak nezakladá žiadny dovolací dôvod (k tomu pozri stanovisko zverejnené v Zbierke pod č. 5/2011 a rozhodnutie pod č. 51/2014). Napokon otázka nepriznania poľahčujúcich okolností, ktorá sekundárne vyvstáva z uplatnenej námietky a sama osobe

§ 38ods.

2 Trestného zákona súvisí s úpravou trestnej sadzby, je pre svoj skutkový charakter v tomto dovolacom konaní rovnako irelevantná (pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 18/2015). V tejto súvislosti dovolací súd len pre úplnosť dodáva, že ani prípadné priznanie dvoch poľahčujúcich okolností, ktorých sa obvinený domáha, by ho nestavalo do výrazne lepšej pozície a jemu uložený trest mimo zákonný rámec. Prevaha poľahčujúcich okolností

§ 38ods.

3 Trestného zákona totiž znižuje iba hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo nemá pre obvineného žiaden podstatný význam, keďže jemu uložený trest odňatia slobody bol vymeraný po mimoriadnom znížení pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu. Odvolací súd pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku (s. 18 a 19) náležite a zrozumiteľne vysvetlil, prečo na poľahčujúce okolnosti uvedené v § 36 písm. l) a n) u dovolateľa neprihliadol. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie obvineného jednomyseľne zamietol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.