Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/87/2022 Identifikačné číslo spisu: 2509899518 Dátum vydania rozhodnutia: 27.09.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 187CSP.

1. Správne by preto súd prvej inštancie mal pristúpiť k formulovaniu takých otázok, aby znalec svojimi odpoveďami podal posudok k tomu, či posudzovaná osoba v konkrétnom momente (období) trpela duševnou poruchou, a pokiaľ áno, či táto jej duševná porucha mala (pokiaľ áno, tak potom v akom rozsahu a s akou intenzitou) vplyv na jej rozpoznávacie a ovládacie schopnosti pri súdom (vymedzenom) konaní. Následne by potom znalcom vykonané odborné (vedecké) závery, vyjadrení v jeho posudku by mali obsahovať odpovede zásadne odborne (vedecky) lekárskeho rázu, nie však už právne zhodnotenie dôsledkov zdravotného stavu posudzovaného jednotlivca (viď už vyššie zmienený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
2. apríla 2019, sp. zn. 24Cdo/3404/2018).
3. Za daného stavu preto možno súhlasiť so žalobcom, že súdom formulovaná otázka a odpoveď na ňu bola prípustná len v časti, v ktorej mal znalec zistiť, či žalobca v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu trpel duševnou poruchou. Vo zvyšnej časti svojej odpovede (záveru znaleckého posudku) znalec neprípustným spôsobom posudzoval (ne)schopnosť žalovaného vykonať predmetný právny úkon - zmluvu o prevode vlastníctva bytu z
4. novembra
6. Je tiež možno uviesť, že otázke možno vyčítať istú formulačnú nepresnosť v používanej právnej terminológii, keď pri zadávaní otázky súd priamo pracuje s termínom spôsobilosť na vykonanie právneho úkonu. Je však potrebné rozlišovať medzi (ne)spôsobilosťou na právne úkony (hmotnoprávne vyjadrená v § 8 až 10 Občianskeho zákonníka a 20 Občianskeho zákonníka, pričom následok jej nedostatku stanovuje § 38 ods. 1) a (ne)schopnosťou na urobenie právneho úkonu (§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak konajúci v čase vykonania právneho úkonu nemal spôsobilosť na vykonanie tohto právneho úkonu, je tento úkon absolútne neplatný. Schopnosť na vykonanie právneho úkonu je nevyhnutnou náležitosťou subjektu, ktorej musí vyhovovať aj osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony. Schopnosť na vykonanie právneho úkonu chýba u osoby, ktorá koná v duševnej poruche (ktorá ju robí na tento úkon neschopnou, dodatok dovolacieho súdu). (porovnaj Luby, Š. Výber z diela a myšlienok. Bratislava: IURA EDITION, s.r.o., 1998, str. 181).
7. Keďže súd prvej inštancie vychádzal prioritne pri svojom meritórnom rozhodovaní zo záverov podaných v znaleckom posudku č. 93/2015 O.. O. Z. (ako to sám uviedol viď bod
8. jeho odôvodnenia), hoci v zmysle vyššie uvedeného znalcom podané odpovede v podstatnom nemôžu byť podkladom pri rozhodovaní súdu využiteľné ako dôkaz, resp.

§ 187CSP, súd zaťažil konanie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.

f) CSP.

1. Toto pochybenie je tým závažnejšie, že vyššie uvedený znalecký posudok súdom ustanoveného znalca O.. O. Z. pritom súd prvej inštancie prakticky celý prevzal a tvoril jeho skutkový nález, keď v bode
2. svojho odôvodnenia konštatuje nasledovné (pasáže kurzívou prevzaté): Vychádzajúc prioritne zo znaleckého posudku O.. Z. súd prvej inštancie konštatoval, že: „možno dospieť k jednoznačnému stanovisku, že v čase uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva bytu z
3. novembra 1997 žalobca nebol schopný vysoko pravdepodobne vykonať z hľadiska psychiatrického predmetný právny úkon a nebol schopný ani posúdiť následky tohto svojho konania pre trvalé duševné ochorenie. Ako ďalej uviedol „Znalec sa zaoberal relevantnou zdravotnou dokumentáciou, klinicky vyšetril žalobcu a dospel k záveru, že žalobca v čase podpisu zmluvy o prevode vlastníctva bytu z
4. novembra 1997 trpel významnou duševnou poruchou a to: trvalou bludovou poruchou. Toto ochorenie z psychiatrického hľadiska zakladá globálne a všeobecne relevantné medicínske dôvody, že ním postihnutý nie je schopný a spôsobilý vykonávať slobodne a vážne právne úkony a ani byť nimi viazaný.“ Doplnil tiež, že „Podľa znalca toto ochorenie zakladá z psychiatrického hľadiska medicínske dôvody, že postihnutý nie je schopný a spôsobilý vykonávať slobodne a vážne právne úkony ani byť nimi viazaný. Z hľadiska psychiatrického teda žalobca nie je schopný vystupovať samostatne.“
5. Ďalej možno uviesť, že k podanému znaleckému posudku č. 93/2015 znalca O.. O. Z. aj vyslúchol. O.. O. Z. na pojednávaní dňa
6. septembra 2016 okrem iného vypovedal, že: „Neviem sa presne vyjadriť, v akom bol psychickom stave v roku 1997“ a tiež, že „Ochorenie je do určitej miery psychiatricky liečiteľné.“ pričom „ťažko môžem uviesť, či presne v inkriminovaný deň vykonania úkonu vyšetrovaný, ak aj bol adekvátne psychiatrom liečený, či lieky aj užíval.“ Podľa názoru dovolacieho súdu tieto časti výpovede znalca znižujú presvedčivosť už aj tak len pravdepodobnostných záverov znalca podaných v znaleckom posudku. Tieto zásadné okolnosti z výpovede znalca súd nijako nevyhodnotil ani s nimi nepracoval. Je potrebné pripomenúť, že i keď znalecký posudok, resp. znalecké dokazovanie možno považovať za esenciálny dôkazný prostriedok v konaní, v ktorom je posudzovaný právny úkon z hľadiska ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nezbavuje to ešte súd povinnosti, aby sa pri hodnotení dôkazu v zmysle § 191 CSP zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou vypracovaného znaleckého posudku, a tento dôkazný prostriedok hodnotil spôsobom predvídaným podľa § 191 CSP, teda tiež v súvislosti s ďalšími dôkaznými prostriedkami; pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
7. Preskúmaním súdneho spisu dovolací súd ďalej zistil, že sa v ňom nachádzajú lekárske správy z doby (relatívne) blízkej posudzovanému právnemu úkonu. Konkrétne dovolací súd zistil z listiny Psychiatrické vyšetrenie pri prijatí z
8. decembra 1995 (č. l. 737) nasledovné: diagnóza: F10 Patologické hráčstvo. Súhrn telesného a duševného stavu: Na vyšetrenie prichádza sám, upravený, poruchy vnímania nezistené. Kontakt dobrý. Vedomie lucídne. Nekritičnosť na hru event. možnosť výhry. Inak bez pozoruhodností. Mnestické a intelektové funkcie adekvátne primerané. Osobnosť vôľovo slabá. Sy (syndróm, pozn. dovolacieho súdu) závislosti na automatoch.
9. Zo Správy ošetrujúceho lekára z
10. marca 1995 (č. l. 740) dovolací súd zistil: „...pozornosť primeraná. (...). Nálada euthymná, poruchy vôle neprítomné. Psychomot. kľudý. Myslenie vnímanie pamäť intelekt bez porúch. Osobnosť v norme.
11. Zo Správy pre ošetrujúceho lekára z
12. januára 1999 (č. l. 742) ... Pozornosť ťažšie centrovateľná, mnestické a intelektová funkcie primerané vzdelaniu. Osobnosť psychoticky deteriovaná, s náznakmi afektívnej alterácie.
13. Z uvedenej zdravotnej dokumentácie, ktorá síce nezachytáva bezprostredne obdobie, v ktorom došlo k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, no ide o dokumentáciu, ktorá je najbližšie k posudzovanému obdobiu, pritom možno vyťažiť cenné poznatky o tom, v akom stave sa nachádzali žalobcove intelektuálne schopnosti v posudzovanom období. Preto dovolací súd považuje za závažné pochybenie, že súd prvej inštancie s týmito dôkazmi taktiež nijako nepracoval a nevyhodnotil ich podľa § 191 CSP.
14. Opätovne možno pripomenúť, že závery znaleckého posudku pritom nemožno bez ďalšieho preberať, ale je potrebné v prípade potreby ich overovať aj s inými dôkazmi, a to predovšetkým vtedy pokiaľ majú pochybnosti o správnosti záveru znaleckého posudku. Tak tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Dovolací súd opäť pripomína, že znalecký posudok, resp. konštatovanie znalca je len jedným z dôkazov vykonaných v konaní, ktorý podlieha hodnoteniu súdu v zmysle zásad uvedených v čl. 15 a § 191 CSP - a jeho závery nemôžu byť súdom iba mechanicky preberané, pretože by to vo svojich dôsledkoch jednak znamenalo popretie možnosti súdu hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, privilegovanie znaleckého dôkazu a prenesenie zodpovednosti za skutkovú správnosť súdneho rozhodnutia na znalca, čo je postup z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a jednak „pri takomto postupe by sa totiž mohli medicínske spory ponechať iba dišputáciám lekárskych kapacít (spolu so všetkými rizikami vyplývajúcimi zo stavovskej solidarity) a sudcovia by ich závery za štát iba formálne stvrdzovali (porovnaj bod 16., rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z
15. mája 2020, sp. zn. 4Cdo/140/2019).
16. V tomto kontexte sa javí, že odvolací súd síce správne pripomenul (bod
17. jeho odôvodnenia), že „je to práve znalecký posudok z príslušného odboru, ktorý je základným dôkazným podkladom v konaní, v ktorom je posudzované, či predmetné právne konanie fyzickej osoby bolo urobené v duševnej poruche alebo nie, nezbavuje to však súd povinnosti, aby sa pri hodnotení dôkazov v zmysle § 191 CSP zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento dôkazný prostriedok spôsobom uvedeným v ust. § 191 CSP hodnotil s ďalšími dôkaznými prostriedkami a s prihliadnutím ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu,“ no nedôsledne ho aplikoval v pomeroch posudzovaného sporu.
18. Zhrnúc uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v procese dokazovania došlo k závažným pochybeniam, keď v prvom rade znalecký posudok č. 93/2015 znalca MUDr. Mária Straku, z ktorého súd prvej inštancie prioritne vychádzal pri svojom meritórnom rozhodovaní nemohol v podstatnom slúžiť ako dôkaz, resp.

§ 187

CSP, pretože neprípustným spôsobom posudzoval právne otázky a naopak neposudzoval vedecky či odborne konkrétne skutočnosti. K závažným pochybeniam v procese dokazovania došlo tiež tým, že súd prvej inštancie a taktiež odvolací súd sa obmedzili len na mechanické a formalistické prevzatie záverov v konaní vypracovaného znaleckého posudku, bez toho, aby náležitým spôsobom zhodnotili znalecký posudok aj vo svetle ostatných dôkazov podľa 191 CSP. Súdy oboch inštancií týmito závažnými pochybeniami v procese dokazovania, respektíve zisťovania skutkového stavu znemožnili realizáciu žalobcovi patriacich procesných práv do takej miery, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, čím zaťažili konanie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.

1. f)CSP. 47. Žalobca taktiež vo vzťahu k § 420 písm.
2. f)CSP namietal nezákonne uplatnenú koncentráciu konania vo vzťahu k jeho námietke vydržania vlastníckeho práva (spoluvlastníckeho podielu) k bytu pre prípad, že by súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 10. novembra 1997 je neplatná a tiež vo vzťahu k relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu v časti, v ktorej nadobudla vlastnícke právo (jej spoluvlastnícky podiel) žalobkyňa. Námietku vydržania žalobca formuloval na pojednávaní dňa 25. júna 2020 prakticky ako blanko námietku vydržania nasledovne: „Chcem poukázať na skutočnosť, že pokiaľ sa žalovaná odvoláva na skutočnosť, že podiel vydržala, tak na túto istú skutočnosť sa odvoláva aj žalobca s tým, že aj u neho sú splnené podmienky na vydržanie predmetného spoluvlastníckeho podielu.“ Súdy na takto formulovanú námietku vydržania neprihliadli. Odôvodnili to s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, keď podľa súdov by prihliadnutie na uvedenú námietku viedlo k ďalšiemu neúmernému predĺženiu sporu, čo by bolo v rozpore s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania. Dôvodili, že posudzovanie nových skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k vydržaniu by si vyžadovalo dôsledné a rozsiahle dokazovanie. Napokon súd prvej inštancie nepovažoval vznesenú námietku po 18 rokoch za slušnú ani korektnú. Odvolací súd doplnil, že žalobca netvrdil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné podriadiť pod hypotézu právnej normy upravujúcej vydržanie, ale uviedol len právne posúdenie bez bližších skutkových tvrdení, bez ktorých je právne posúdenie vylúčené. Takúto argumentáciu súdov nemožno považovať za správnu. Hoci uplatnenie hmotnoprávnej námietky podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania (§ 153 a § 154 CSP), žalobcom formulovaná hmotnoprávna námietka vydržania bola bezprostrednou reakciou na pojednávaní vzhľadom na vývoj pojednávania. Pričom je zrejmé, že žalobca ju vzniesol pre prípad (in eventum), že súdy dospejú k záveru o neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 10. novembra 1997. Podľa názoru dovolacieho súdu za stavu, že súd prvej inštancie ako i odvolací súd dospeli k právnemu záveru o neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu bolo ich povinnosťou uvedenú námietku vydržania primeraným spôsobom posúdiť. Povinnosťou súdov bolo na základe výsledkov dokazovania, prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, zhodnotiť či žalobca svoj podiel k bytu vydržal alebo nie posúdiac naplnenie jednotlivých podmienok vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka tak, že mali uviesť, ktoré podmienky vydržania považovali za preukázané a ktoré nie. V prípade, že sa súd prvej inštancie aj odvolací súd odmietli nastolenej hmotnoprávnej námietke venovať, znemožnili realizáciu žalobcovi patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, čím zaťažili konanie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.
3. f)CSP. Naopak súd považuje neprihliadnutie na žalobcovu námietku vo vzťahu k relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva bytu v časti, v ktorej vlastnícke právo nadobudla žalovaná z dôvodu súdom uplatnenej koncentrácie konania za správne a primerane odôvodnené. Uvedená námietka žalobcu bola založená na nových skutkových tvrdeniach, pričom jej posúdenie by vyžadovalo ďalšie dokazovanie. 48. Na okraj dovolací súd považuje za potrebné sa vyjadriť k časti odôvodnenia odvolacieho súdu (bod 18. jeho odôvodnenia): „V sporoch, ktoré sa dotýkajú platnosti právnych úkonov podľa § 38 ods. 2 občianskeho zákonníka, t.j. i predmetný spor, v ktorom je podľa odvolacieho súdu pre preukázanie konania v duševnej poruche možné použiť tzv. dôkazný štandard, založený na tom, že spravodlivá rovnováha medzi protichodnými oprávnenými záujmami bude najlepšie dosiahnutá stanovením vysokej miery pravdepodobnosti preukázania, že plne svojprávna osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment robila neschopnou právne konať, oproti postupu hodnotenia vykonaných dôkazov cez prizmu nadmerne vysokého dôkazného štandardu. Judikatúra pritom nikdy nebola postavená na jednoznačnom závere, že k aplikácii § 38 ods. 2 občianskeho zákonníka je možné pristúpiť len na základe sto percentne zisteného skutkového stavu. Takto formulovaná vysoká miera pravdepodobnosti zistenia neschopnosti osoby posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, nevedie k úplnému znemožneniu uplatnenia ust. § 38 ods. 2 občianskeho zákonníka. Možno si totiž predstaviť množstvo situácií, v ktorých bude právne konanie zneplatnené na základe nespôsobilosti posúdiť následky svojho konania, a to aj na základe ex post vykonaných dôkazov.“ Z odôvodnenia tejto časti odvolacieho súdu je zrejmé, že hľadal inšpiráciu dovolaciemu súdu v známom náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 173/13 týkajúceho sa tzv. dôkazného štandardu pre vyslovenie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu duševnej poruchy konajúcej osoby. 49. Uvedené rozhodnutie kritizovalo pr