Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/54/2022 Identifikačné číslo spisu: 8119210885 Dátum vydania rozhodnutia: 18.09.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 18. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 CSP a § 421 CSP. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným, sekundárnym záverom dovolacieho súdu je posúdenie, či je dovolanie aj dôvodné. Neprípustné dovolanie dovolací súd podľa § 447 písm. c) CSP odmietne. 19.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 20.

§ 421ods.

1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 21.

§ 421ods.

2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm.

1. a)až
2. n)CSP. 22. V posudzovanom prípade žalovaná prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala tak z ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP, pričom výslovne uviedla, že uznesenie odvolacieho súdu napáda v celom jeho rozsahu. Dovolací súd preto prípustnosť dovolania skúmal osobitne vo vzťahu ku každému z viacerých výrokov napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací súd spojil rozhodovanie o odvolaní žalovanej proti rozsudku pre zmeškanie s rozhodovaním o odvolaní, ktoré žalovaná podala proti (v poradí druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie o jej návrhu na zrušenie predmetného kontumačného rozsudku. 23. Základným a spoločným znakom rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je, že ide buď o rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie alebo rozhodnutie, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie. Výrok o odmietnutí odvolania, ktoré žalovaná podala proti kontumačnému rozsudku súdu prvej inštancie, nie je ani potvrdzujúcim a ani zmeňujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, preto dovolanie proti nemu nie je v zmysle § 421 ods. 1 CSP prípustné. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd v tejto časti odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm.
5. c)CSP, t. j. preto, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie ex lege prípustné. 24. Dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (dovolací dôvod podľa § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP) nie je prípustné ani proti uzneseniu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Tento záver expressis verbis vyplýva z ustanovenia § 421 ods. 2 CSP, podľa ktorého dovolanie v prípadoch podľa odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm.
6. a)až
7. n)CSP. V danom prípade ide o rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 357 písm.
8. h)CSP (odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie), preto dovolanie proti takémuto rozhodnutiu podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné (porovnaj tiež uznesenie NS SR z 26. novembra 2020 sp. zn. 5Obdo/77/2020). Aj v tejto časti preto dovolací súd odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm.
9. c)CSP, t. j. bez toho, aby sa zaoberal tvrdeným dovolacím dôvodom (nesprávnym právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu). 25. Vzhľadom na povahu dovolaním napadnutých výrokov by do úvahy prichádzala len prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP, t. j. z dôvodu tzv. vady zmätočnosti. Odmietnutie odvolania proti rozsudku pre zmeškanie je možné považovať za iné (nemeritórne) rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa končí konanie vo veci vymedzenej žalobou. Už staršia judikatúra dovolacieho súdu, vychádzajúca z predošlej procesnej úpravy účinnej do 30. júna 2016, považovala za odňatie možnosti odvolateľa konať pred súdom tiež prípady, keď odvolací súd odmietol odvolanie, hoci pre taký postup neboli splnené procesné predpoklady (napr. R 23/1994). Podľa novej procesnej úpravy sa jedná o vadu konania v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP. Žalovaná však žiadnu takú skutočnosť v podanom dovolaní netvrdila a procesný postup odvolacieho súdu, ktorý predchádzal odmietnutiu jej odvolania, nijako nespochybnila. V tejto časti dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm.
11. f)CSP, t. j. preto, že uplatnený dovolací dôvod nie je vymedzený tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 431 CSP, podľa ktorého je dovolateľ povinný tvrdiť existenciu niektorej z vád konania taxatívne vymenovaných v ustanovení § 420 CSP a tiež uviesť, v čom spočíva táto vada. 26. Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalovanej strany sporu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí, a ktoré tak podlieha preskúmaniu podľa § 420 CSP (k uvedenému porovnaj napríklad uznesenie z 29. januára 2020 sp. zn. 5Obdo/26/2019, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 53/2020). V tejto časti preto dovolací súd mohol pristúpiť ku skúmaniu, či je dovolanie žalovanej dôvodné, teda, či procesný postup odvolacieho súdu vykazuje vadu podľa § 420 písm.
12. f)CSP. 27. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovanou tvrdený nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým sa jej mala znemožniť realizácia jej prináležiacich práv sporovej strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, by mal spočívať v tom, že odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) meritórne nepreskúmal jej návrh na zrušenie kontumačného rozsudku, t. j. ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe (§ 277 ods. 1 CSP), resp. zmeškania pojednávania vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie (§ 277 ods. 2 CSP). Týmto dôvodom by mala byť čiastočná nefunkčnosť počítača, ktorá si vyžadovala opravu a odborný IT zásah, v dôsledku čoho sa žalovaná včas nedozvedela o tom, že jej bola doručovaná žaloba s výzvou na vyjadrenie, ani predvolanie na pojednávanie. Dozvedela sa o tom až 5. mája 2020, keď jej bol doručený rozsudok pre zmeškanie. Následne prostredníctvom právnej zástupkyne podala proti kontumačnému rozsudku odvolanie a návrh na jeho zrušenie podľa § 277 CSP, ktorému súd prvej inštancie pôvodne vyhovel. Žalobca však podal ústavnú sťažnosť a Ústavný súd SR uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol zrušený kontumačný rozsudok, zrušil nálezom sp. zn. IV. ÚS 32/2021 z 13. apríla 2021. Žalovaná uviedla, že hoci Ústavný súd SR neústavnosť rozhodnutia konštatoval iba vo vzťahu k absencii riadneho odôvodnenia a nijako sa nevyjadril k tomu, či žalovanou prezentovaný dôvod je alebo nie je ospravedlniteľný, súd prvej inštancie pri opätovnom posúdení návrh žalovanej zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil tak, ako keby Ústavný súd SR skutkovo posúdil dôvod zmeškania pojednávania ako neospravedlniteľný. Odvolací súd aplikoval citovaný nález formalisticky a namiesto toho, aby sa vysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou žalovanej, len konštatoval, že žalovaná nepodala návrh na určenie neúčinnosti elektronického doručenia v lehote 15 dní, a preto neexistuje ospravedlniteľný dôvod na zrušenie kontumačného rozsudku. Argumentácia odvolacieho súdu sa podľa názoru dovolateľky prieči pravidlám logického myslenia. 28. S vyššie uvedenými námietkami dovolateľky sa dovolací súd nestotožnil. Podľa názoru dovolacieho súdu postupovali súdy oboch inštancií v intenciách nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 32/2021-73 z 13. apríla 2021. Je síce pravda, že Ústavný súd SR sa v predmetnom náleze nevyjadroval k tomu, či žalovanou tvrdený dôvod možno považovať za ospravedlniteľný, na druhej strane však dovolací súd nesúhlasí s tvrdením dovolateľky, že Ústavný súd SR konštatoval neústavnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie iba vo vzťahu k absencii riadneho odôvodnenia. Ústavný súd SR v odseku 36 nálezu výslovne uviedol, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhu žalovaného neaplikoval citované ustanovenia Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente týkajúce sa doručovania písomností do elektronickej schránky žalovaného, ako aj existencie ospravedlniteľných dôvodov na zrušenie rozsudku pre zmeškanie žalovaného ústavne súladným spôsobom. Konštatoval tiež, že napadnuté uznesenie okresného súdu nie je presvedčivo odôvodnené, čo v konečnom dôsledku zakladá jeho ústavnú neudržateľnosť. 29. Ústavný súd SR zároveň v odseku 33 odôvodnenia nálezu poukázal na závery iného, skoršieho nálezu sp. zn. I. ÚS 238/2019 z 10. septembra 2019, z čoho je zrejmé, že ich považoval za aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Nález sp. zn. I. ÚS 238/2019 bol ešte v roku 2019 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod publikačným číslom 17/2019 s rovnakou právnou vetou, akú Ústavný súd SR citoval v odseku 33 odôvodenia. Keďže Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR je verejne dostupná na webovej stránke Ústavného súdu SR, dovolací súd má za to, že žalovaná, resp. jej právna zástupkyňa mala možnosť sa s uvedeným právnym názorom Ústavného súdu SR oboznámiť už v čase, keď koncipovala svoje podanie zo dňa 14. februára 2020, ktorým sa domáhala zrušenia kontumačného rozsudku. Záver, ktorý z predmetných nálezov vyvodili súdy oboch inštancií, že žalovaná - pri tvrdenej čiastočnej nefunkčnosti svojho počítača, v dôsledku ktorej si včas neprevzala súdom doručované písomnosti - bola povinná postupovať podľa § 33 zákona o e-Governmente, t. j. podať v zákonnej lehote návrh na určenie neúčinnosti elektronického doručenia, sa aj podľa názoru dovolacieho súdu dá z označených rozhodnutí Ústavného súdu SR vyvodiť. Podľa názoru dovolacieho súdu teda nemožno uvažovať o tom, že v súvislosti s nálezom sp. zn. IV. ÚS 32/2021 došlo k nejakému nepochopeniu, či dezinterpretácii zo strany súdov rozhodujúcich danú vec, pre ktoré bol právny názor Ústavného súdu SR záväzný. Dovolací súd (na rozdiel od dovolateľky) nevidí žiadny rozpor s pravidlami logického myslenia ani v súvislosti so záverom odvolacieho súdu, že ak žalovaná v zákonnej lehote nepodala návrh podľa § 33 zákona o e-Governmente, súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť, že elektronické doručenie je neúčinné, ktoré rozhodnutie by zároveň zakladalo ospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe, ako aj zmeškania pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, na základe čoho by následne bolo možné kontumačný rozsudok zrušiť. Dovolateľka preto nedôvodne vytýkala súdom oboch inštancií, že sa nezoberali otázkou, či ňou prezentovaný dôvod zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia, resp. zmeškania pojednávania je alebo nie je ospravedlniteľný. 30. Pokiaľ dovolateľka vadu podľa § 420 písm.
13. f)CSP videla tiež v tom, že jej podanie zo dňa 14. februára 2020, označené ako Odvolanie a žiadosť, nebolo súdmi oboch inštancií posúdené podľa obsahu aj ako návrh na určenie neúčinnosti elektronického doručenia s náležitosťami podľa § 33 ods. 3 zákona o e-Governmente, dovolací súd poukazuje na to, že ide o novú argumentáciu žalovanej, ktorá nebola uplatnená v odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na zrušenie kontumačného rozsudku. Už za predchádzajúcej procesnej úpravy pritom platilo, že podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
14. f)zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do tej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napríklad tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený odvolanie (R 39/1993). Z hľadiska prípustnosti dovolania je teda existencia vady zmätočnosti, zaťažujúcej konanie na súde prvej inštancie, významná vtedy, ak zároveň zaťažuje aj konanie pred odvolacím súdom, alebo ak bola včas, t. j. v lehote na podanie odvolania namietaná v odvolacom konaní a odvolací súd tento nedostatok neodstránil (viď tiež uznesenie NS SR z 27. januára 2021 sp. zn. 3Obdo/32/2020). Z uvedeného zároveň vyplýva, že ak určité nedostatky v procesnom postupe súdu prvej inštancie strana prvý krát namieta až v podanom dovolaní, dovolací súd sa nimi nemôže zaoberať, pretože odstraňovanie týchto nedostatkov patrí do právomoci odvolacieho súdu, a nie súdu dovolacieho. Ak sa totiž dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podáva proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, potom ako nedostatok v procesnom postupe odvolacieho súdu nemožno v dovolaní namietať niečo, čo ani nebolo predmetom odvolacieho konania. Podľa názoru dovolacieho súdu sa teda jedná o neprípustnú novotu podľa § 435 CSP, ktorú v dovolaní nemožno (s úspechom) uplatňovať, v dôsledku čoho dovolací súd na predmetnú argumentáciu žalovanej neprihliadal, a teda ani neskúmal, či podanie zo dňa 14. februára 2020 malo aj náležitosti návrhu podľa § 33 ods. 3 zákona o e-Governmente. 31. Keďže procesný postup odvolacieho súdu v súvislosti s návrhom žalovanej na zrušenie kontumačného rozsudku nevykazuje dovolateľkou tvrdenú vadu zmätočnosti podľa § 447 písm.
15. f)CSP, dovolanie žalovanej nie je z tohto dôvodu prípustné. Preto dovolací súd predmetné dovolanie aj v tejto časti odmietol podľa § 447 písm.
16. c)CSP. 32. Vzhľadom na to, že dovolací súd odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm.
17. c)a písm.
18. f)CSP, nerozhodoval už o návrhu žalovanej na odklad vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie. 33. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3, veta druhá CSP; § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 34. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.