okresného súdu uverejnenie predmetných údajov na hlavný titulok (podtitulok) poskytovanej informácie vo forme nespochybniteľného faktu nebolo v kontexte s obsahom tejto informácie a teda nevystihovalo podstatu poskytovanej informácie. Ţalovaný pri snahe poukázať na minulosť ţalobcu vybočil z medzí v demokratickej spoločnosti uznávaných pravidiel slušnosti a prekročil rozsah novinárskej etiky. Dospel preto k záveru, ţe týmito výrokmi došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv ţalobcu (jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti) v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a ţe ţalobca má právo na primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia aj vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanie primeraného zadosťučinenia vo forme peňaţného plnenia odôvodnil tým, ţe ţalobcova dôstojnosť a váţnosť v spoločnosti bola narušená v značnej 3 6 Cdo 124/2011 miere. Vychádzal z toho, ţe dotknuté nepravdivé údaje ako nespochybniteľný fakt uvedené priamo adresným spôsobom na osobu a podobizeň ţalobcu, spojili osobu ţalobcu s páchaním trestnej činnosti, ţe účinky dopadu na jeho osobu boli znásobené celoštátnou pôsobnosťou denníka SME, tým, ţe predmetné články boli uverejnené v elektronickej podobe na internetovej stránke denníka SME, ktoré sú stále prístupné širokej verejnosti doma i v zahraničí a ţe zásah pretrvával počas dlhšieho časového obdobia. Pri určení rozsahu výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na to, ţe k uverejneniu nepravdivého údaju došlo na titulnej strane denníka ako tretieho najčítanejšieho s celoštátnou pôsobnosťou a teda, ţe k zneváţeniu osoby ţalobcu došlo pred širokou verejnosťou a závaţnou okolnosťou s negatívnym dopadom v spoločenskom okruhu ţalobcu, a to nielen ako občana, ale v tom čase aj ako poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a ako predsedu koaličnej strany. Okrem toho uviedol, ţe výška náhrady musí pôsobiť preventívne a nie represívne. Nesmie teda spôsobiť takú ujmu na strane ţalovaného, ktorá by znamenala znemoţnenie jeho činnosti. Za primeranú povaţoval preto sumu 10 000 eur, do výšky ktorej ţalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyhovel a vo zvyšku ţalobu v tejto časti zamietol. Vec právne posúdil
ustanovení § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a § 1 ods. 1, § 10 ods. 1 a 3 a § 16 ods. 2 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení účinnom do
ktorých ŠtB má vo svojich spisoch informáciu (tvrdenia dvoch svedkov - jeden z nich otec ţalobcu), ţe ţalobca spolu s ďalšími osobami vykradli predajňu v obci Koš a ukradli osobné auto v Rakúsku, resp. ţe ţalobca v Rakúsku vykradol auto, nemohli logicky dospieť k záveru o nepravdivosti výrokov uvedených v titulkoch a následne k záveru, ţe došlo k neoprávnenému zásahu do práv ţalobcu. Ţalovaný v predmetných článkoch len informoval verejnosť, o obsahu spisov ŠtB, ktoré poskytujú historické informácie z obdobia komunizmu a netvrdil, ţe skutky, ktoré sú v spisoch popísané sa skutočne stali. V tejto súvislosti poznamenal, ţe vo všeobecnosti nemoţno to, čo je uvedené v spisoch ŠtB povaţovať za nepravdivé. Ak by teda súdy chceli dospieť k opačnému záveru, t.j., ţe obsah informácie je nepravdivý, museli by vykonať v tomto smere príslušné dokazovanie, čo sa v danej veci nestalo (ţalobca neprodukoval ţiadne dôkazy o nepravdivosti informácií v spisoch ŠtB). Odôvodnenie v takomto prípade je zmätočné, vykazujúce prvky svojvôle a nemôţe byť preto presvedčivé. K druhému dôvodu uviedol, ţe odôvodnenie rozsudkov neobsahuje odpovede na podstatné otázky a to, akým spôsobom súdy dospeli k záveru, ţe výroky uvedené v titulkoch sú skutkovým tvrdením a nie hodnotiacim úsudkom, prečo a ako súdy dospeli k záveru, ţe výroky sú nepravdivé a ţe práve tieto výroky zasiahli do práv ţalobcu. V odôvodnení sa neuvádza či naozaj v príčinnej súvislosti so zverejnením článkov došlo 5 6 Cdo 124/2011 k ţalobcom tvrdeným následkom (v tom čase informácie o ţalobcovi rovnakého obsahu zverejnil aj denník Nový Čas a televízia Markíza) a prečo sa súdy domnievajú, ţe morálna satisfakcia nie je postačujúca. K tretiemu dôvodu, ţe súdy sa v odôvodnení rozsudkov nezaoberali jeho argumentmi uviedol, ţe odvolací súd v dôvodoch rozsudku neodpovedal na jeho námietky, ktorými vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne zistenie skutkového stavu (ţe výroky uvedené v titulkoch sú skutkové tvrdenia, ţe sú nepravdivé a nepredstavujú skutkový základ pre články) a ţe súd prvého stupňa skutkový stav vôbec nezisťoval (či tvrdený zásah do osobnostnej sféry ţalobcu bol skutočne spôsobený zverejnením napadnutých výrokov a nie predtým zverejnených informáciách v iných médiách a či je slobodu prejavu nevyhnutné obmedziť). Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v dôvodoch nevyporiadalo s podstatnými argumentmi ţalovanej strany, nespĺňa poţiadavku presvedčivosti rozhodnutia. Súdy teda svojim postupom porušili zásady spravodlivého procesu a právo ţalovaného na súdnu ochranu. Dovolanie odôvodnil tieţ tým, ţe rozhodnutie krajského súdu (rovnako aj okresného súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobca svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalovaného nevyuţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru, ţe dovolaním je napadnuté také rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, 6 6 Cdo 124/2011 ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale aţ zistením, ţe konanie je takou vadou skutočne postihnuté. Dovolací súd teda skúmal, či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadami uvedenými v citovanom ustanovení, pre ktoré by bolo moţné podať proti nemu dovolanie. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa
jeho názoru nevyrovnal so všetkými argumentmi a dôvodmi uvádzanými v jeho odvolaní a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti prvostupňového rozsudku (i tento povaţoval dovolateľ za neuspokojivo odôvodnený).
f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom. 7 6 Cdo 124/2011 Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka je napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, a pod. Medzi tieto procesné práva treba nepochybne zaradiť aj právo účastníka na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda moţnosť riadne konať pred súdom. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho) musí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia. Nemusí však dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba 8 6 Cdo 124/2011 na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Treba dodať, ţe s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, resp. s jeho nepreskúmateľnosťou, nemoţno zamieňať prípadnú vecnú nesprávnosť rozhodnutia, alebo tzv. iné vady konania. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania. Zreteľne uviedol, ktoré skutočnosti sa nejavia spornými a ktoré zostali medzi účastníkmi sporné. V odôvodnení rozhodnutia vysvetlil rozdiel medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom, z ktorého je zrejmé, prečo nepovaţoval v titulkoch uverejnené údaje za hodnotiaci úsudok, ale za skutkové tvrdenie opierajúce sa o fakt, ktorého pravdivosť je overiteľná. Stručne uviedol, prečo povaţoval tieto údaje uvedené vo forme nespochybniteľného faktu za nepravdivé (neexistencia čo i len podozrenia zo spáchania skutkov a konečného odsudzujúceho rozhodnutia) a jasne pripomenul, ţe predmetom konania nebolo skúmanie (ne)pravdivosti informácií, ktoré sa v dokumentoch ŠtB nachádzajú. Okrem toho, odôvodnenie obsahuje aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k záverom, ţe titulky nevystihujú podstatu obsahu článkov a ţe ich uverejnením ţalovaný pri snahe poukázať na minulosť ţalobcu prekročil určitú prípustnú intenzitu, ktorú uţ v demokratickej spoločnosti nemoţno tolerovať. Z odôvodnenia je tieţ zrejmé, prečo napadnuté údaje boli objektívne spôsobilé vyvolať následky do zákonom chránených práv ţalobcu v zmysle § 11 OZ a prečo dôstojnosť a váţnosť ţalobcu v spoločnosti bola narušená v značnej miere. V odôvodnení rozhodnutia sú uvedené aj okolnosti, ktoré súd povaţoval za rozhodujúce pri určení primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odôvodnení rozhodnutia nechýba ani uvedenie ustanovení právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval, pričom jasne z neho vyplýva, ţe vec posúdil i s prihliadnutím na čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nemoţno povaţovať za tak nejasné 9 6 Cdo 124/2011 a nezrozumiteľné, ţe by to ţalovanému znemoţňovalo objektívne posúdiť jeho (ne)správnosť, prípadne kvalifikovane sa rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť. Napokon, ţalovaný napadol odvolaním rozsudok okresného súdu predovšetkým pre nesprávne skutkové zistenia a pre nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom k zásadným otázkam namietaným v odvolaní ţalovaného, včítane hodnotenia napadnutých výrokov z hľadiska ich (ne)pravdivosti, doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd nebol povinný znova sa obsiahle vyjadrovať a opakovať dôvody uvádzané súdom prvého stupňa. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umoţňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje. Posudzujúc preskúmateľnosť dôvodov jeho rozsudku v kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa, dovolací súd dospel k záveru, ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Ţalovaný preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ d/, e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani
týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľ vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania
a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného odmietol
l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení 10 6 Cdo 124/2011 s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovi v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, preto mu neboli priznané. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. júla 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.