2, čl. 11 ods. 1, § 111 písm. b), § 120, § 121 CMP, § 217 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 26, § 62, § 65 § 75, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len ,,Zákon o rodine“). Dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre zníženie výživného. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na strane otca došlo k zmene jeho osobných a rodinných pomerov tým, že sa presťahoval z Nemecka späť na Slovensko v dôsledku skončenia pracovného pomeru v Nemecku. Po návrate na Slovensko bol otec ani nie mesiac evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a následne sa zamestnal ako opatrovateľ v Rakúsku, kde si založil živnosť. Z výpovede a listinných dôkazov predložených otcom vyplynulo, že jeho náklady na bývanie sa po príchode na Slovensko znížili cca na 1/5, keď prispieval na bývanie rodičom manželky sumou 100 eur a následne po uzavretí zmluvy na nájomný byt v M. cca na polovicu. Zároveň otcovi zanikli náklady súvisiace s vlastníctvom a prevádzkou motorového vozidla. Otcom tvrdené zníženie príjmu v spojení so znížením jeho relevantných nákladov nepredstavuje
názoru súdu takú zmenu, ktorá by bola kvalifikovaná pre zmenu súdneho rozhodnutia v otázke výživného na maloleté dieťa, ktoré je výživou plne odkázané na rodičov a má vážne zdravotné problémy, v dôsledku čoho má matka nielen zvýšené výdavky na zabezpečenie základných potrieb dieťaťa, ale aj výrazne sťaženú osobnú starostlivosť, na ktorej sa otec dlhodobo nepodieľa žiadnym spôsobom, a ktorú skutočnosť je potrebné započítať ako plnenie výživného. V otázke zdravotného stavu maloletej a jej potrieb bolo v konaní 19P/227/2018 vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom otec už v tom čase jej stav zľahčoval bez reálnej znalosti veci, pretože sa o maloletú nezaujímal. Skutočnosť, že sa otcovi narodilo ďalšie dieťa, syn Q., súd považoval za skutočnosť, ktorú nie je možné spravodlivo zohľadniť pri posudzovaní zmeny pomerov pre určenie rozsahu výživného na maloleté dieťa. Už v predchádzajúcom súdnom konaní súd otca poučil, že je jeho právo mať ďalších potomkov, avšak je to aj jeho zodpovednosť, pričom je jeho zákonnou povinnosťou plniť si voči maloletým deťom vyživovaciu povinnosť, a je teda jeho zodpovednosť, aby si upravil svoje osobné a aj majetkové a príjmové pomery tak, aby túto povinnosť dokázal splniť. Rozhodnutie otca mať ďalšie deti nemôže spravodlivo spôsobiť zníženie vyživovacej povinnosti voči skôr narodenému dieťaťu, ktoré nie je schopné samostatne sa živiť a je výživou úplne odkázané na svojich rodičov. Z uvedeného dôvodu je vznik ďalšej vyživovacej povinnosti otca výlučne na jeho ťarchu. Súd tiež neakceptoval ako dôkaz listiny predložené v nemeckom jazyku, avšak akceptoval otcom tvrdený dosahovaný príjem, ktorý prezentoval v písomných vyjadreniach, pri svojej účastníckej výpovedi a ktorý matka nerozporovala. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že otec napriek verbálne tvrdenému záujmu skutočne dlhodobo rezignoval na plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletej Y., a to bez ohľadu na svoje príjmové pomery, zamestnanie, počet vyživovacích povinností a majetkové pomery. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k presvedčeniu, že od posledného rozhodnutia súdu na strane otca nedošlo ku kvalifikovanej zmene pomerov, ktorá by bola spôsobilá pre zmenu existujúceho súdneho rozhodnutia. Zároveň nedošlo k podstatnej zmene pomerov, ktorá by opodstatňovala zmenu súdneho rozhodnutia bez návrhu ani na strane matky, alebo maloletej. 2. Krajský súd v Košiciach na odvolanie otca rozsudkom zo 14. novembra 2022 sp. zn. 7CoP/86/2022-218 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
1 CSP a
2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie doplnil ďalšie dôvody. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že pomery otca sa od poslednej úpravy výživného z konca roku 2020 nezmenili tak výrazne, aby opodstatňovali zníženie výživného pre maloletú Y.. V danej veci otec predloženou argumentáciou nepreukázal a nepresvedčil ani odvolací súd, že by jeho zmenené pomery mali podstatný vplyv na jeho schopnosti a možnosti plniť si vyživovaciu povinnosť v pôvodne určenom rozsahu 280 eur mesačne. Aj keď otcovi od predchádzajúcej úpravy výživného reálne klesol príjem o približne 600 eur mesačne z predchádzajúcich 1 850 eur mesačne na súčasných 1 250 eur mesačne, značne klesli aj jeho výdavky najmä na bývanie a stravu, ktoré sú v Nemecku, kde predtým žil, omnoho vyššie, ako na Slovensku. V tomto smere odvolací súd prisvedčil matke maloletej, že otec nepreukázal, že by mal výdavky na bývanie až v rozsahu 308,91 eur mesačne. Kým v čase predchádzajúcej úpravy výživného mal výdavky na bývanie v sume 500 eur mesačne, v čase podania návrhu do konca roka 2021 platil za bývanie rodičom manželky len 100 eur mesačne a od nasťahovania do mestského nájomného bytu niečo málo nad 200 eur mesačne. Argumentácia otca vlastnými výdavkami na ďalšie dve maloleté deti v sume 400 eur mesačne a na splácanie spotrebného úveru, ktorý si vzal za účelom nákupu osobného motorového vozidla, ktoré predal, nakoľko ho už nepotreboval, pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči maloletej Y. nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie bráni otcovi objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb maloletej preukázaných ešte v predchádzajúcom konaní o výživnom. Rozhodnúť v súlade s návrhom otca by v tomto prípade aj
odvolacieho súdu znamenalo posunúť väčší podiel zodpovednosti za duševný a fyzický rast maloletej na jej matku, čo by bolo nepochybne v rozpore aj s relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine. Odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie nepochybil, keď podrobne nedokazoval rozsah odôvodnených potrieb maloletej, pretože nebolo preukázané, že by sa od poslednej úpravy výživného tak výrazne zmenili, aby opodstatňovali zníženie výživného. Maloletá aj v súčasnosti trpí rovnakými zdravotnými problémami, ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného, pričom odvolací súd v tomto štádiu konania nemôže znovu posudzovať správnosť právoplatných rozhodnutí a úvah súdov, ktoré boli prijaté vo vzťahu k opodstatnenosti a rozsahu výdavkov maloletej v predchádzajúcom konaní o výživnom. Konanie o zníženie výživného nemôže predstavovať prostriedok reparácie predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia o výživnom, ani jeho konkrétnych úvah, ktoré boli dané ku dňu vyhlásenia rozsudkov. Takisto poukázal, že súd prvej inštancie nepochybil ani vtedy, ak podrobnejšie neskúmal možnosti a schopnosti matky maloletej zamestnať sa aktuálne na plný úväzok, pretože predmetom tohto konania nebolo zvýšenie výživného, ale jeho zníženie, kde sa posudzuje hlavne to, či, z akých dôvodov a v akom rozsahu došlo k zhoršeniu pomerov na strane povinného rodiča, ktorým je v tomto konaní otec maloletej a nie matka, ktorá si dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť nielen formou osobnej starostlivosti o maloletú, ale aj formou peňažných plnení. Vyživovacia povinnosť matky voči maloletej je tak omnoho vyššia, ako otcova. Odvolací súd uviedol, že ani skutočnosť, že otcovi od poslednej súdnej úpravy výživného pribudla dňa
jeho názoru mali súdy zohľadniť a mali viesť k prijatiu záveru, že jeho príjmová situácia sa zmenila. Otec maloletej neuviedol a nekonkretizoval ani žiadne súdne rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré by mali byť považované za ustálenú súdnu prax a ktoré by mali záver odvolacieho a prvostupňového súdu v tejto otázke spochybňovať.
ktorého sa na konania
tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu dovolania podaného vo veci výživného medzi rodičmi a deťmi, prípustnosť dovolania otca bola posudzovaná
ustanovení CSP.
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, totiž dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 18.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 19. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 20. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 21.
1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
1 veta prvá Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.
názoru dovolateľa pribudnutím ďalšej vyživovacej povinnosti ide o takú zmenu pomerov, ktorá má význam pre novú úpravu výživného a je považovaná za takú skutočnosť, ktorá je objektívnym dôvodom na zníženie výživného. 24. V tejto súvislosti dovolací uvádza, že vo všeobecnosti závery súdov pri posudzovaní určenia konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti, prípadne jeho zmeny, sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Potom je opodstatnené konštatovanie, že v takýchto prípadoch nie je žiaduce, aby rozhodovacia prax priznala prioritný význam niektorej z okolností, resp. niektorému z kritérií, posudzovaných pri určovaní konkrétnej výšky vyživovacej povinnosti, aby sa nezamedzilo žiadanému výsledku konaní o výživnom voči maloletým, ktorým má byť najlepší záujem dieťaťa. Dovolací súd je tiež názoru, že nie je možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri existencii určitej okolnosti (v tomto prípade vzniku novej vyživovacej povinnosti), keďže určenie konkrétnej výšky výživného súdom je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci (vychádzajúc z odôvodnených potrieb maloletých detí, zárobkových možností, schopností a majetkových pomerov oboch rodičov) vo vzájomných súvislostiach. Vďaka tomu potom môže súd prijať celkom jedinečné a konkrétne závery ,,šité na mieru“ pre ten-ktorý prípad a dosiahnuť tak v súdnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých sledovaný cieľ, t. j. najlepší záujem maloletého dieťaťa. Preto ani nemôže reálne existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadom spôsobu určenia rozsahu vyživovacej povinnosti, pretože každé jedno rozhodnutie je individuálne pre daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady i keby formálne vykazovali rovnaké skutkové okolnosti. V posudzovanom prípade súdy nižších inštancií náležite aplikovali § 62, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, pričom rozhodne nezastávali názor, že vôbec netreba prihliadať na skutočnosť, že otcovi (dovolateľovi) vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť; na podklade svojich (individuálnych) skutkových zistení dospeli k záveru,
ktorého od posledného rozhodnutia o výživnom nedošlo na strane otca k zmene pomerov v rozsahu, ktorý by odôvodňoval zníženie výživného (bod
f) CSP odmietol
f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. 26. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd
ustanovenia § 453 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.