← Slovensko

o zaplatenie úrokov z omeškania

Obsah (4)§ 150§ 151§ 243b§ 224

Najvyšší súd 7 Cdo 73/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. V. D. , so sídlom v B., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom vo V., pr

uznesením zo

  1. júla 2002 sp. zn. 43 Cb 15/ 1998-
  2. Námietku premlčania vznesenú ţalovaným vyhodnotil súd za dôvodnú, lebo dospel k záveru, ţe v prípade práva veriteľa na úroky z omeškania ide o akcesorické majetkové právo, ktoré sa uplynutím doby omeškania dlţníka mení čo do výšky úrokov z omeškania, ale premlčaniu podlieha ako celok a premlčaným sa stáva uplynutím trojročnej premlčacej doby, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlţník s istinou (hlavným záväzkom) dostal do omeškania. Vykonateľnosť rozhodnutia krajského súdu nastala
  3. septembra 2002, ale k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti došlo (po odvolacom konaní) aţ
  4. apríla 2004, kedy mohol ţalobca svoje objektívne právo na úroky z omeškania uplatniť po prvýkrát. Keďţe ţaloba bola podaná
  5. mája 2008, bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Uvedeným právnym záverom o premlčaní uplatneného nároku sa súd odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prezentovaným predovšetkým rozsudkom z
  6. mája 2000 sp. zn. 4 Obo 319/1999 (ZSP č. 33/2000), k čomu ho viedla modernejšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej republiky (rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 761/2007) , lepšie reflektujúca účel právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch pred uprednostňovaním kompenzačnej a sankčnej funkcie úrokov z omeškania, zdôrazňujúc všeobecný princíp premlčania majetkových práv (s výnimkou práv, ktoré nepodliehajú premlčaniu) v občianskoprávnej úprave. Dôvodom bolo tieţ predísť vzniku nepremlčateľných úrokov z omeškania , kedy by mohol veriteľ nesplnenej peňaţnej pohľadávky, hoci aj premlčanej, kedykoľvek v budúcnosti pristúpiť k uplatneniu 3 7 Cdo 73/2012 svojho nároku na úroky z omeškania. Toto by viedlo k popretiu inštitútu premlčania v súkromnom práve a akcesority úrokov z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

§ 150ods.

1 O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. (neúspešnému ţalobcovi súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov). Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z

  1. novembra 2011 sp. zn. 2 Co 70/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotoţnil so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom a z neho vyplývajúcim právnym posúdením veci (§ 219 ods. 1 O.s.p. ). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia povaţoval za jasné, zrozumiteľné a výstiţné, obsahujúce zákonné náleţitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Poukázal na to, ţe súd prvého stupňa náleţite vysvetlil rôzne teórie z hľadiska posúdenia otázky premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania a následne zdôvodnil, na základe akého výkladu dospel k záveru o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania v predmetnom konaní. Takýto jeho postup bol v súlade so zásadami občianskeho sporového konania vyplývajúcimi z ustanovenia § 1, § 3 O.s.p., ako aj v súlade s právom účastníka na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd , ktorým je Slovenská republika viazaná. Za nedôvodnú odvolací súd povaţoval aj námietku týkajúcu sa nesprávnych skutkových záverov, lebo prvostupňový súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ustanovenia § 132 O.s.p. vo vzťahu k dôvodnosti vznesenej námietky premlčania. Jeho záver, podľa ktorého bol uplatnený nárok podaný po uplynutí troch rokov od prvého dňa omeškania, t. j. od
  2. júna 2004, bol správny. Preto ani námietku v tomto smere nepovaţoval za dôvodnú. Ani tvrdenie ţalobcu o spočívaní premlčacej doby z dôvodu prebiehajúceho exekučného konania nevyhodnotil za opodstatnené. K navrhovanému pripusteniu dovolania poukázal na znenie ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., keď nie je povinnosťou odvolacieho súdu pripustiť dovolanie na návrh účastníka. V danom prípade odvolací súd dovolanie nepripustil z dôvodu, ţe sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktorého otázka premlčania úrokov z omeškania by nebola riešená rozhodnutiami všeobecných súdov. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p. 4 7 Cdo 73/2012 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne zistený skutkový stav, lebo odvolací súd sa nezaoberal uvedenými skutočnosťami a ţe jeho rozhodnutie je nesprávne v tom, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Tieţ vytkol odvolaciemu súdu, ţe nevyhovel jeho ţiadosti a nepripustil dovolanie z dôvodu, ţe sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov je daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako aj dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,

  1. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa 5 7 Cdo 73/2012 neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,
  2. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu) , ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Ţalobca procesné vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. totiţ nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou 6 7 Cdo 73/2012 rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalobca v súvislosti s tvrdením o existencii procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, nevyhovenie jeho ţiadosti o pripustenie dovolania a skutočnosť, ţe odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, prečo v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. Na námietku ţalobcu spochybňujúcu správnosť v zistení skutkových záverov niţších stupňov či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci moţno uviesť len to, ţe podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je ďalším odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať ani revízie skutkových zistení vykonaných súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu prvého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá moţnosť podľa zásady ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa § 243a ods. 2 O.s.p. in fine O.s.p. (pozri „znenie dokazovanie však nevykonáva“ ). V tejto súvislosti treba dodať, ţe súd ani nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu a nie účastníkov konania (pozri § 120 ods. 1 O.s.p. ). Tieto závery vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ aj v rozhodnutiach uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a č. 125/1999, podľa ktorých prípadné 7 7 Cdo 73/2012 nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu podľa § 237 O.s.p. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka ţalobcu týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva . Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamným, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z
  3. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z
  4. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  5. februára 1998 ). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  6. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri IV. ÚS 115/03). Z obsahu spisu ale vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody týkajúce sa tak skutkových zistení ako aj právnych záverov z nich vyplývajúcich, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Stručne uviedol obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a vysporiadal sa s odvolacími námietkami a argumentmi ţalobcu. Tieţ vysvetlil, z akého dôvodu nevyhovel ţiadosti ţalobcu na pripustenie dovolania v danej veci. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné parametre vyjadrené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a nemoţno ho povaţovať za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné odvolacie námietky ţalobcu. Iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS 188/06). 8 7 Cdo 73/2012 Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom dáva výslovne do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť konať pred súdom (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003 a pod č. 43/2003, ale tieţ napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 165/2003, 3 Cdo 174/2005, 2 Cdo 282/2006). Ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. pripúšťa dovolanie tieţ proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil v jeho výroku, ţe je dovolanie prípustné. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí výlučne odvolaciemu súdu a nie je závislé na návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a s týmto sa vysporiadať. Preto ani tým, ţe odvolací súd nevyhovel ţiadosti ţalobcu a nepripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, neodňal dovolateľovi moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní ţalobca nebol úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalovanému. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). 9 7 Cdo 73/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

  1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. júla 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.