1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/27/2020, z 11. júna 2020 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného V. N. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2T/104/2015, z 30. októbra 2019 bol, spolu s inými obžalovanými, obvinený V. N. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže
1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody
1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný čin mal spáchať na tom skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Za to bol V. N. uložený
3, § 35 ods. 2, ods. 3, § 40 ods. 1, ods. 5 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon ktorého bol
3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.
3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol zároveň zrušený výrok o treste uložený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T/105/2006, z
1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil v napadnutom rozsudku vo vzťahu (aj) k obvinenému V. N. výrok o treste.
3 Trestného poriadku obvinenému následne uložil
3, § 35 ods. 2, ods. 3, § 40 ods. 1, ods. 5 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na výkon ktorého bol
3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.
3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol zároveň zrušený výrok o treste uložený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T/105/2006, z 12. decembra 2016 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Obvinený V. N. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu]. Z obsahu dovolania je zrejmé, že je rozsudok odvolacieho súdu je napádaný len čo do výroku o treste. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom obvinený uviedol, že keďže pred súdom prvého stupňa urobil vyhlásenie o svojej vine, ktoré bolo prijaté, podáva dovolanie len z označeného dôvodu. V dovolaní ďalej namietol, že verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané bez prítomnosti obžalovaných, pričom on ako jeden z obžalovaných na takýto postup nedal súhlas.
6 Trestného poriadku nemožno v prípade povinnej obhajoby vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného. Na tomto verejnom zasadnutí nebola prítomná ani jeho ustanovená obhajkyňa JUDr. Lenka Krihová, ale na verejnom zasadnutí ho,
údajov zo zápisnice, zastupovala JUDr. Jana Valková. Porušenie práva na obhajobu vidí prioritne v tom, že sa v odvolacom konaní nemohol vyjadriť k všetkým dôkazom relevantným pre výrok odvolacieho súdu o treste. To zásadne ovplyvnilo jeho postavenie. On si nespomína, že by dal súhlas na vykonanie verejného zasadnutia na odvolacom súdu vo svojej neprítomnosti. Ako vodič kamiónu bol v zahraničí a v súvislosti s opatreniami proti COVIDu sa zdržal na hraniciach, čo mu znemožnilo účasť na odvolacom konaní. Nespomína si tiež, že by mu bola za obhajkyňu ustanovená JUDr. Jana Valková. Spomína si však, že jeho predchádzajúca obhajkyňa JUDr. Krihová mu predtým, než sa vzdala jeho obhajoby, mu predstavila JUDr. Valkovú, no on si ju nezvolil. Mal mu preto byť oficiálne ustanovený nový obhajca. On na JUDr. Valkovú nemal žiaden kontakt. On sa však nevzdal povinnej obhajoby, a preto verejné zasadnutie s poukazom na § 239 ods. 9 Trestného poriadku nemohlo byť vykonané v neprítomnosti jeho obhajcu. Nebolo mu ani doručené žiadne opatrenie o ustanovení nového obhajcu. Nemôže obstáť ani prípadné substitučné splnomocnenie obhajcu. Odvolacie konanie pritom nemohlo byť vykonané v neprítomnosti obhajcu. Ďalej uviedol, že pri výmere trestu použil krajský súd asperačnú zásadu
2 Trestného zákona, v texte za bodkočiarkou, a to napriek tomu, že nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. PL: ÚS 106/2011, bola úprava v texte za bodkočiarkou vyhlásená za protiústavnú. Krajský súd teda nesprávne v jeho prípade použil ustanovenie § 35 ods. 2, ods. 3 starého Trestného zákona. Súd prvého stupňa mu pritom uložil trest v správnej výške. Aj prokurátor sa vyjadril, že nebude podávať odvolanie. Navrhol preto, aby najvyšší súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku porušený zákon vo vzťahu k nemu v ustanoveniach § 2 ods. 1, ods. 7. ods. 9 a § 293 ods. 9 Trestného poriadku, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 47 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, aby dovolací súd
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a prikázal mu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, pri súčasnom nevzatí obvineného do väzby. K dovolaniu využijúc svoje právo
Uviedol, že s tvrdenými dovolacími dôvodmi sa nestotožňuje. Opatrením krajského súdu z
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Najvyšší súd vo všeobecnosti poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený smeroval dovolanie voči výroku o treste, nebol pri vymedzení jeho dôvodov limitovaný z dôvodu, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré bolo súdom prijaté. Najvyšší súd následne časť dovolacích námietok obvineného spočívajúcich v tom, že krajský súd pri ukladaní trestu aplikoval asperačnú zásadu v znení, ktoré bolo vyhlásené za protiústavné, subsumoval pod dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Podstatou dovolacích námietok obvineného k tomuto dovolaciemu dôvodu bolo, že verejné zasadnutie v odvolacom konaní bolo vykonané v jeho neprítomnosti, hoci na to nebol splnený dôvod a tiež že mu nebol riadne pre odvolacie konanie ustanovený obhajca. Tieto námietky obvineného sa však nezakladajú na reálnych skutočnostiach. Prítomnosť obvineného (resp. obžalovaného) na verejnom zasadnutí je riešená v ustanovení § 293 Trestného poriadku.
6 Trestného poriadku verejné zasadnutie v neprítomnosti obvineného nemožno konať, ak je obvinený vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov.
7 Trestného poriadku ustanovenie odseku 6 sa nepoužije, ak sa obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. Trestný poriadok tak síce ustanovuje, aby sa za splnenia podmienok uvedených v § 293 ods. 6 Trestného poriadku vykonalo verejné zasadnutie len za prítomnosti obvineného (obžalovaného). Zároveň však v § 293 ods. 7 stanovuje výnimku z takéhoto postupu, a to ak sa obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. V danom prípade je zo spisového materiálu zjavné, že obvinený dňa
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Právnym posúdením skutku sa rozumie jeho hmotnoprávne posúdenie. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok ustálený v napadnutom rozhodnutí súdu v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad, teda nesprávna subsumpcia odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napríklad nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, zániku trestnosti činu, prípadne pochybenie súdu pri ukladaní trestu (úhrnného trestu, spoločného trestu, súhrnného trestu) spočívajúce v nesprávnej aplikácii kogentných ustanovení vzťahujúcich sa na ukladanie trestov. Podstatou dovolacích námietok obvineného subsumovaných pod tento dovolací dôvod bolo, že odvolací súd aplikoval pri ukladaní trestu asperačnú zásadu upravenú v § 35 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení, ktoré bolo neskôr ústavným súdom vyhlásené za protiústavné. Konkrétne teda krajský súd mal ukladať vo vzťahu k nemu trest odňatia slobody tak, že zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o jednu tretinu a uložil trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Za daný trestný čin umožňoval Trestný zákon platný a účinný v čase spáchania skutku uložiť trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov. Obvinenému bol krajským súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, teda dokonca pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Už len z tejto samotnej skutočnosti je reálne vylúčené, že by mohla pri ukladaní trestu odňatia slobody byť aplikovaná asperačná zásada upravená v § 35 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v znení pred rozhodnutím ústavného súdu o neústavnosti jej časti. Zároveň ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by krajský súd o aplikácii tejto zásady v „protiústavnom" znení vôbec uvažoval. V danom prípade nebolo preto zistené žiadne nesprávne použitie kogentného hmotnoprávneho ustanovenia pri ukladaní trestu. V dôsledku toho nebolo zistené naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Pretože najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania namietaných obvineným rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.