Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 33/2012 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ústavného súdu Slovenskej republiky, so sídlom v Košiciach ,Hlavná 110,

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala vady konania uvedené v § 237 O. s. p. a nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Podľa jej názoru je odôvodnenie právneho záveru odvolacieho súdu týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa nepreskúmateľné . V rozhodnutí odvolacieho súdu úplne absentuje odôvodnenie, ako sa vysporiadal s dôkazom - prepisom rozhovoru medzi autorkou článku a JUDr. Ivettou Macejkovou a nevysporiadal sa ani s dôkazom, ktorý predloţila na pojednávaní dňa 30. septembra 2010 ( o autorizovaní priamej reči obsiahnutej v článku ). Nepreskúmateľné a neodôvodnené je podľa jej názoru rozhodnutie aj v časti, v ktorej odvolací súd uviedol, ţe sa nezaoberal námietkami uvádzanými v odvolaní , pretoţe nie je zrejmé, ktoré námietky povaţoval za úvahy bez relevantných dôkazov. Mala tieţ za to, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý nepokračoval vo výsluchu JUDr. Ivetty Macejkovej ( po jeho prerušení ) jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) , lebo jej bolo znemoţnené klásť ( ako účastníčke konania ) otázky. Navrhovateľ navrhol dovolanie ako neprípustné ( uznesením ) odmietnuť podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. resp. ( rozsudkom ) dovolanie v celom rozsahu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietnuť. Podľa jeho názoru súd rešpektoval procesné práva odporkyne , zaoberal sa jej návrhmi na dokazovanie , preto jej nebola odňatá moţnosť konať pred súdom . Poukázal na to, ţe procesný úkon, ktorým súd nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania sa v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nepovaţuje za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ( R 6/2000 ). Výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov , nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ( R 37/1993 ). Preto dovolanie nie je procesne prípustné. Pokiaľ ide o námietku odporkyne o aktívnej vecnej legitimácii uviedla, ţe nepravdivé skutočnosti uvedené v predmetnom článku sa týkali činnosti ústavného súdu , právomocí jeho predsedu a pléna, spôsobu nakladania s majetkom ústavného súdu a uţívania sluţobných bytov sudcami ústavného súdu. Nemoţno ich povaţovať za informácie o fyzickej osobe . 5 7 Cdo 33/2012 Ani námietky právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nepovaţoval za dôvodné. Uviedol, ţe predmetom návrhu nebol obsah rozhovoru predsedníčky ústavného súdu s autorkou článku , ale nepravdivé skutkové tvrdenia uverejnené v článku a bolo preukázané, ţe išlo o tvrdenia nepravdivé . Odvolací sa zaoberal rozhodujúcimi námietkami odporkyne a rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie odporkyne nie je prípustné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku , v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,

1. Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,
2. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. 6 7 Cdo 33/2012 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania , ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia § 237 a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva , ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporkyni neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej oprávnených práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namietal porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 7 7 Cdo 33/2012 Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania , aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/04 ). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi ( I. ÚS 50/04 ). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( I. ÚS 97/97 ), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K námietke, ţe súd nevykonal odporkyňou navrhnutý dôkaz treba uviesť , ţe Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebu ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami , právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, čo a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ( I. ÚS 52/03 ). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu ( pozri § 120 ods. 1 O. s. p. ) a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení 8 7 Cdo 33/2012 ( vedúcu prípadne k vydaniu nesprávnych rozhodnutí ) , nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ( pozri R 37/1993 ). Zo samej skutočnosti , ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno preto vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné ( pozri R 125/1999 ). Nevykonaním odporkyňou navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Treba tieţ uviesť, ţe výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov , nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ( pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/99 ). Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy , a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ( pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolenie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. ). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka odporkyne týkajúca sa odôvodnenosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ) , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva . Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký , ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď 9 7 Cdo 33/2012 v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko uz
3. decembra 1994 , Annuaire , č. 303 – B ). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia aj v náleze III. ÚS 119/03 –
4. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( IV. ÚS 115/03 ). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zo spisu totiţ vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa , opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci , výsledky vykonaného dokazovania , obsah odvolania , vyjadrenie navrhovateľa, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery. Vysporiadal sa s námietkami odporkyne uvedenými v odvolaní a vysvetlil aj právne závery týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa ( dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal ). Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno preto povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené . Skutočnosť, ţe dovolateľ sa nestotoţňuje s právnym názorom súdov niţších stupňov, nemôţe ani viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ( pozri I. ÚS 188/06 ). Právne posúdenie veci súdom ( namietané odporkyňou ) je realizáciou rozhodovacej činnosti a nemôţe zaloţiť ţiadnu procesnú vadu , ktorá je uvedená v § 237 O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis , nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania 10 7 Cdo 33/2012 nezakladá ( nemá základ vo vade konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ). Keďţe dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdenie správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danej veci prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania podľa § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov dovolací súd nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta 11 7 Cdo 33/2012