Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/189/2022 Identifikačné číslo spisu: 6721202654 Dátum vydania rozhodnutia: 30.10.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 36aods.

5 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a na základe novej právne úpravy účinnej od 01. januára 2020, na základe ktorej dňom 31. marca 2020 zaniklo ochranné pásmo pohrebiska, čím sa zmenil časový charakter obmedzenia znižujúceho hodnotu nehnuteľnosti žalovaného z trvalého na dočasný a žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na plnenie z titulu zániku ochranného pásma pohrebiska. V predchádzajúcom konaní súd pri stanovení výšky náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti vychádzal z doby obmedzenia 20 rokov, z dôvodu zmeny právnej úpravy však obmedzenie trvalo 15 rokov a 5 mesiacov. Žalobcovi preto vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalovanej výške, z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pričom ide o právne aj skutkovo odlišný nárok na plnenie, ktorým sa súdy odmietli zaoberať. V pôvodnom konaní sp.zn. 14C/156/2007 bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu 83 684,28 eura s prísl. titulom obmedzenia vlastníckeho práva žalovaného vznikom ochranného pásma pohrebiska, pričom v aktuálnom konaní sp.zn. 17C/29/2021 sa žalobca domáha zaplatenia sumy 53 953,82 eura titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu zániku ochranného pásma pohrebiska. Ide o dva odlišné nároky vyplývajúce z odlišných skutkových tvrdení, a preto nie je daná prekážka rozsúdenej veci (res iudicata). Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu dostatočne nezaoberal a neodôvodnil, prečo považuje jednotlivé nároky za rovnaké. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol ako nedôvodné a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dal žalobcovi odpoveď na všetky relevantné otázky, podrobne na viacerých stranách odôvodnil, prečo je záver súdu prvej inštancie o existencii tzv. prekážky právoplatne rozhodnutej veci správny, zároveň poukázal aj na rozhodnutia a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod [§ 420 písm.

1. f)CSP] zároveň aj dôvodné. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. 10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. 11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP). 12. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. 13. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP. 14. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 17. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaujala ešte pred účinnosťou CSP záver, že o odňatie možnosti konať pred súdom (vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho konania) ide tiež v prípade postupu súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1Cdo/41/2000, 2Cdo/119/2004, 3Cdo/108/2004, 3Cdo/231/2008, 4Cdo/20/2001, 5Cdo/434/2012, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/142/2013, 3Cdo/98/2015). Obdobne za účinnosti CSP dospieť k záveru, že o nesprávny procesný postup znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
6. f)CSP), ide tiež v prípade procesného postupu súdu, ktorý konanie zastaví bez toho, aby boli pre taký procesný postup dané zákonné predpoklady (2Cdo/110/2017). 18. Zároveň rozhodovacia prax najvyššieho súdu opakovane formulovala základné kritériá pre posúdenie prekážky res iudicata (por. 3Cdo/42/2008, 5Cdo/120/2009, 5Cdo/280/2010, 4Cdo/133/2009, 2Cdo/110/2017). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci (prekážka res iudicata) a prekážka už začatého konania (prekážka litispendencie) predstavujú procesnú prevenciu proti porušeniu základného právneho princípu ne bis in idem (nie dvakrát o tej istej veci). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci vylučuje možnosť vec znova prejednať, tvorí neodstrániteľnú vadu konania a jej existencia (zistenie) vedie k zastaveniu konania vo forme uznesenia, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 357 písm.
7. a)CSP). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je vymedzená dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu konania. 19. O totožnosť strán ide vtedy, ak aj v novom konaní vystupujú tie isté strany sporu alebo ich právni nástupcovia (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie), pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Pre tých, ktorí neboli stranami sporu, právoplatné rozhodnutie nie je prekážkou res iudicata. Je to napríklad vtedy, ak sa výrokom rozsudku určuje, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti a aj keď je takýto rozsudok podkladom na zápis do evidencie nehnuteľností, nemá tento rozsudok všeobecnú záväznosť, ale predstavuje rozhodnutie, ktorým bola sporná otázka vyriešená len vo vzťahu k účastníkom konania (viď Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1363). 20. Totožnosť veci dáva rámec objektívnej hranici právoplatnosti rozhodnutia a je charakterizovaná totožnosťou nároku, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté za podmienky, že sa opiera o ten istý dôvod; ten je daný len vtedy, ak plynie z toho istého skutkového stavu, resp. z rovnakých skutkových tvrdení. Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej však nie je daná v tom prípade, ak síce v novom konaní ide o rovnaký právny vzťah medzi tými istými účastníkmi, avšak novo uplatnený nárok sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a ku ktorým došlo až neskôr. 21. V predmetnom spore sp.zn. 17C/29/2021 sa žalobca (Mesto Zvolen) žalobou domáhal voči žalovanému (F.. S. Č.) zaplatenia sumy 53 853,82 eura s prísl. titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka z právneho dôvodu zániku

§ 36aods.

5 zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve a o zmene živnostenského zákona, na základe účinnosti zákona č. 398/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve.

1. V predchádzajúcom spore sp.zn. 14C/156/2007 sa žalobca (F.. S. Č.) domáhal voči žalovanému (Mesto Zvolen) nároku na náhradu za obmedzenie užívania pozemkov v ochrannom pásme pohrebiska Mesta Zvolen - civilného cintorína, v lokalite N., zapísaných v katastri nehnuteľností Správy katastra L., katastrálne územie L. na LV č. XXXX. Právnym dôvodov bol nárok vyplývajúci z ustanovenia § 16 ods. 8 a 9 zákona č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve, v spojení s prechodným ustanovením § 36 ods. 3 zákona č. 131/2010 Z.z., o pohrebníctve, ktorým bol zrušený zákon č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve.
2. Súdy nižších inštancií síce správne formulovali základné kritériá pre posúdenie prekážky res iudicata, tieto však na predmetný spor nesprávne aplikovali. Z podanej žaloby, ako aj z opakovanej argumentácie žalobcu je jednoznačne zrejmé, že v spore sp.zn. 17C/29/2021 sa žalobca domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ z právneho dôvodu zániku

§ 36aods.

5 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a na základe novej právnej úpravy účinnej od

1. januára 2020, na základe ktorej dňom
2. marca 2020 zaniklo ochranné pásmo pohrebiska, čím sa zmenil časový charakter obmedzenia znižujúceho hodnotu nehnuteľnosti žalovaného z trvalého na dočasný a žalobcovi tak mal vzniknúť voči žalovanému nárok na plnenie z titulu zániku ochranného pásma pohrebiska. V pôvodnom konaní sp.zn. 14C/156/2007 bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu 83 684,28 eura s prísl. titulom obmedzenia vlastníckeho práva žalovaného vznikom ochranného pásma pohrebiska, pričom v aktuálnom konaní sp.zn. 17C/29/2021 sa žalobca domáha zaplatenia sumy 53 953,82 eura titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu zániku ochranného pásma pohrebiska. 23.
3. Je síce daná totožnosť sporových strán, ako aj skutková spojitosť, ktorá spočíva v tom, že oba nároky sa týkajú ochranného pásma pohrebiska. Nemožno však konštatovať totožnosť skutkového stavu, resp. totožnosť skutkových tvrdení, keď je nepochybné, že žaloba v spore sp.zn. 17C/29/2021 je založená na iných skutkových tvrdeniach (zánik

§ 36aods.

5 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve, na základe novej právnej úpravy účinnej od

1. januára 2020), a aj na inom právnom základe (nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ). Ide o dva odlišné nároky vyplývajúce z odlišných skutkových tvrdení, a preto nie je daná prekážka rozsúdenej veci (res iudicata), tak ako to nesprávne konštatovali súdy nižších inštancií. 23.
2. Rozhodnutie o zastavení konania pre existenciu prekážky rozhodnutej veci má charakter procesného rozhodnutia, keď súd skúma z procesného hľadiska, či ide o totožné strany a totožnú vec, bez toho, že by pristúpil k meritórnemu hmotnoprávnemu posúdeniu dôvodnosti podanej žaloby. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (body
3. a 16.) vyplýva, že odvolací súd prekročil rámec procesnoprávneho posúdenia danosti prekážky rozhodnutej veci a pristúpil k hmotnoprávnemu posúdeniu nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, bez toho, že by takémuto záveru predchádzalo riadne prejednanie sporu.
4. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne prípustné podľa § 420 písm. f) CSP a že žalobca v ňom dôvodne namieta ním uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti.
5. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd podľa týchto ustanovení zrušil uznesenia odvolacieho a prvoinštančného súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude prejednať žalobu žalobcu.
6. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.