← Slovensko

vydanie nehnuteľností

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/102/2022 Identifikačné číslo spisu: 2307208306 Dátum vydania rozhodnutia: 25.10.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2307208306.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, farnosť Horné Saliby so sídlom P. Saliby 871, IČO: 34 013 865, zastúpený: MAPLE & FISH s.r.o. so sídlom Žižkova 22B, Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 6C/252/2007, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/68/2020 zo dňa 27. októbra 2020, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/68/2020 zo dňa 27. októbra 2020 a vec v r a c i a odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie Rozhodnutie súdu prvej inštancie 1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 6C/252/2007-666 z 11. apríla 2018, prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k parcele registra C č. 1971/21, orná pôda o výmere 6.771 m2, vytvorenej geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vytvoreným dňa 1.10.2015 Mgr. Richardom Zimanom, autorizačne overeným Ing. Františkom Rákocim a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod č. 1269/15, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou zastavil konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území P. R., obec Horné Saliby, okres Galanta, evidovaným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor, ako: - parcela registra C č. 1793/8, orná pôda o výmere 2.834 m2, parcela vytvorená na základe geometrického plánu č. 38/2008, vyhotoveného dňa 10.7.2008 Ing. Petrom Pisarovičom, autorizovaného Ing. Petrom Pisarovičom, autorizovaným geodetom a kartografom dňa 10.7.2008 a úradne overeného niekdajšou Správou katastra Galanta pod č. 861/2008, pre katastrálne územie P. R., - parcela registra C č. 1959, trvalý trávnatý porast o výmere 4.707 m2, - parcela registra C č. 1960/1, orná pôda o výmere 71.281 m2, - parcela registra C č. 1972/1, ostatné plochy o výmere 13.071 m2, - parcela registra C č. 1972/32, orná pôda o výmere 13.750 m2, - parcela registra C č. 1972/9, orná pôda o výmere 10.674 m2, - parcela registra C č. 1972/28, orná pôda o výmere 1.035 m2, - parcela registra C č. 1972/35, orná pôda o výmere 2.317 m2, - parcela registra C č. 1972/42, orná pôda o výmere 5.134 m2, - parcela registra C č. 1971/19, orná pôda o výmere 41.437 m2, - parcela registra C č. 1971/20, orná pôda o výmere 16.408 m2, - parcela registra C č. 1975, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.867 m2, parcely vytvorené geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vyhotoveným dňa 1.10.2015 Mgr. Richardom Zimanom, autorizačne overeným Ing. Františkom Rákocim a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod č. 1269/2015, - parcela registra C č. 2339/11, orná pôda o výmere 2.766 m2, vedená na liste vlastníctva č. XXXX, - parcela registra C č. 2340/190, orná pôda o výmere 2.137 m2, vedená na liste vlastníctva č. XXXX a treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalovaný odvolaním len v časti náhrady trov konania (tretia výroková veta). Rozhodnutie odvolacieho súdu 3. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v poradí druhým uznesením sp. zn. 25Co/68/2020 zo dňa 27. októbra 2020 (predmet dovolacieho konania) tak, že: I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. II. Žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 4. V poradí prvým uznesením Krajský súd v Trnave sp. zn. 25Co/150/2018 zo dňa 29. mája 2019 o odvolaní žalovaného rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (uznesenie odvolacieho súdu č. l. 819). 5. Následne žalobca, majúc za to, že boli porušené jeho základné práva a slobody (prvým) uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. mája 2019, č. k. 25Co/150/2018-819, doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ním označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu a súčasne žiadal napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o priznanie náhrady trov konania. 6. Ústavný súd Slovenskej republiky o podanej sťažnosti rozhodol Nálezom zo dňa 20. augusta 2020, č. k. IV. ÚS 122/2020-66 tak, že základné právo Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/150/2018 z 29. mája 2019 porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/150/2018 z 29. mája 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Trnave uložil povinnosť uhradiť trovy konania Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby v sume 415,51 Eur (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie MAPLE & FISH s.r.o., Dunajská 15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavnej sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby vo zvyšnej časti nevyhovel. 7. V odôvodnení Nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že v časti, ktorá ostala predmetom konania po dvoch späťvzatiach, mala sťažovateľka nesporne procesný úspech, keďže vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti jej bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6C/252/2007 navrátené. V súvislosti s posúdením zavinenia zastavenia konania po prvom späťvzatí sťažovateľky v roku 2009 vo vzťahu k dvom pozemkom, ku ktorým sa domohla vlastníctva v správnom konaní, poukazuje ústavný súd na judikovaný právny názor, podľa ktorého „zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej“ [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 5MCdo/12/2008]. V prípade tohto čiastočného späťvzatia ústavný súd nepovažuje prijatý právny názor krajského súdu o zodpovednosti sťažovateľky za zastavenie konania za arbitrárny, pretože spojenie skutkových okolností s aplikovanými ustanoveniami právnej normy je ústavne udržateľné, náležite odôvodnené a rešpektuje koncepciu procesného zavinenia zastavenia konania. 8. Inak sa ústavnému súdu javí argumentácia krajského súdu pri posudzovaní zodpovednosti sťažovateľky za zastavenie konania po jej druhom čiastočnom späťvzatí žaloby v roku 2017 z dôvodu, že došlo k mimosúdnej dohode sporových strán, čo sa týka väčšiny pozemkov, ktorých navrátenia vlastníctva sa sťažovateľka domáhala vo veci samej. Ústavnému súdu sa javí záver krajského súdu, že za čiastočné zastavenie konania nesú rovnakú procesnú zodpovednosť obe sporové strany, ako nelogický a presahujúci hranice koncepcie posudzovania procesného zavinenia pri zastavení konania. K čiastočnému späťvzatiu žaloby nesporne došlo až po tom, čo žalovaný uzavrel so sťažovateľkou mimosúdnu dohodu, na základe ktorej jej vydal sporné pozemky (až na jednu výnimku), teda k procesnému úkonu čiastočného späťvzatia žaloby došlo v priamom dôsledku správania žalovaného. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, že i sťažovateľka zavinila zastavenie konania tým, že neoznačila náležite sporné nehnuteľnosti, keďže k upresneniu petitu žaloby došlo niekoľko rokov pred tým, ako strany pristúpili k mimosúdnej dohode. Ústavný súd nespochybňuje, že krajský súd mohol v posudzovanej právnej veci dospieť k potrebe aplikácie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v súvislosti s posudzovaním zodpovednosti za čiastočné zastavenie konania, avšak v takom prípade mal povinnosť tento svoj záver jasne a zrozumiteľne odôvodniť, rešpektujúc právo sporovej strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, garantovaného sťažovateľke v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Ústavný súd poukazuje na požiadavku ústavnej udržateľnosti posudzovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože z nej nevyplýva, čo považoval krajský súd za dôvody osobitného zreteľa a aké výnimočné okolnosti ho viedli k aplikácii § 257 CSP. Krajský súd sa obmedzil na opísanie skutkových okolností čiastočného späťvzatia žaloby a uvedenie všeobecných zásad aplikácie ustanovenia § 257 CSP formulovaných právnou vedou a súdnou praxou. Napadnuté uznesenie považuje ústavný súd v tejto časti za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a svojvoľné, a zároveň v rozpore s požiadavkou zákonodarcu na reštriktívne uplatňovanie použitej právnej úpravy, keď v napadnutom uznesení explicitne uviedol, že k prijatému právnemu záveru dospel „širším výkladom cez aplikáciu § 257 CSP...“. Ústavný súd Slovenskej republiky pritom zdôrazňuje, že v okolnostiach posudzovanej veci má posúdenie zavinenia tohto v poradí druhého čiastočného zastavenia konania rozhodujúci význam pre určenie celkového úspechu či neúspechu strany v konaní, keďže sa týkalo prevažnej časti predmetu konania. 9. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že pri posudzovaní celkového úspechu strany v spore je potrebné vychádzať z výmery pozemkov, nie z ich počtu, a s odvolaním sa na judikatúru všeobecných súdov produkovanú ako sťažovateľkou, tak i krajským súdom, ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveruje najvyššiemu súdu. 10. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bude povinnosťou krajského súdu použiť relevantnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom a následne náležite jasne a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie. 11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a zrušením tohto uznesenia sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv sporových strán konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). 12. Následne Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), znova celú vec preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný pritom právnym názorom ústavného súdu (z jeho tzv. zrušujúceho rozhodnutia - nálezu) a dospel opätovne k záveru, že v danej veci sú splnené podmienky pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti o náhrade trov konania v zmysle § 388 CSP. Predmetom konania na odvolacom súde bolo znovu posúdiť, zároveň viazaný odvolacími dôvodmi žalovaného, či súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením správne a zákonným spôsobom rozhodol o náhrade trov konania, keď žalobcovi priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania. 13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné konanie, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému a tiež pôvodne proti ďalším trom právnym subjektom (Lesy SR, š.p., Obec Horné Saliby, Obec Dolné Saliby) spoločne a nerozdielne vydať a navrátiť mu vlastníctvo ku šesťdesiatim piatim nehnuteľnostiam, ktoré konkretizoval výlučne len podľa ich pôvodných zápisov v pozemkovoknižnej vložke (uvedenie čísla parciel a ich pôvodné vedenie v konkrétnej pozemkovoknižnej vložke), neidentifikoval ich v súlade s aktuálnym zápisom v katastri na listoch vlastníctva a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, bolo začaté žalobou doručenou súdu dňa 25.4.2007. Žalovaný zareagoval na podanie žaloby vyjadrením zo dňa 22.6.2007 na výzvu súdu, ktorým namietal, že žalobcom určený petit formou solidárneho záväzku je nevykonateľný, dôvodom ktorej nevykonateľnosti je aj nepresná identifikácia nehnuteľností, ktorá nezodpovedá ich aktuálnemu označeniu v katastri nehnuteľností a pre absenciu identifikovateľnosti žiadaných parciel sa nedá posúdiť či spĺňajú požiadavku § 2 ods. 1 písm.

  1. a)zákona č. 161/2005 Z. z., t.j., či v súčasnosti tvoria poľnohospodársku pôdu. Po doručení predmetného vyjadrenia žalovaného žalobcovi, dňa 29.11.2007 žalobca v zastúpení advokátskou spoločnosťou upresnil žalobnú požiadavku tak, že výlučne už len žalovaného žiadal zaviazať vydať a navrátiť mu tridsať nehnuteľností, ktoré identifikoval podľa ich pôvodného zápisu v pozemkovoknižnej vložke (t.j. uvedením čísla parciel, druhu, výmery a vedením v konkrétnej pozemkovoknižnej vložke), ako aj ich zápisom v príslušnom katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape, bez evidencie na liste vlastníctva ako špecifikované parcely (uvedením čísla parciel, druhu, výmery) s ich celkovým počtom sedemdesiat osem parciel a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. Zároveň žalobca požiadal súd o poskytnutie lehoty 180 dní alebo o prerušenie konania do dňa overenia geometrických plánov príslušnou správou katastra za účelom spresnenia žalobného návrhu, k čomu nemôže pristúpiť z objektívnych dôvodov, pretože pokiaľ by súd jeho podanie odmietol, hrozí mu zánik práva podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Po doručení predmetného podania žalovanému, žalovaný dňa 14.12.2007 oznámil súdu, že pokiaľ sám žalobca nie je schopný identifikovať nehnuteľnosti, ktoré žiada vydať (i keď podľa žalobcu z objektívnych dôvodov), ani on sám nemohol so žalobcom v zákonnej lehote uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľností, t.j. jej neuzavretie nemožno pričítať len jemu. Dňa 8.1.2008 žalobca opätovne upresňoval žalobný petit spôsob aký mu predchádzal, opäť so žiadosťou o poskytnutie dlhšej lehoty na jeho ďalšiu konkretizáciu, s alternatívnym návrhom na prerušenie konania za týmto účelom. Súd prvej inštancie následne uznesením zo dňa 22.1.2008 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktoré uznesenie žalobca napadol odvolaním, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 10.6.2008 tak, že uznesenie o zamietnutí prerušenia konania potvrdil. Súd prvej inštancie tiež rozhodol uznesením zo dňa 22.1.2008 aj o zastavení konania voči žalovaným 2 až 3 a voči žalovanému zastavil konanie vo vzťahu k špecifikovaným štyridsiatim jedným parcelám, ktoré žalobca identifikoval podľa ich pôvodného zápisu v pozemkovoknižnej vložke, akceptujúc tak dispozičné právo žalobcu na čiastočné späťvzatie žaloby (či už voči žalovaným 2 až 3 celkovo alebo vo vzťahu žalovanému len ohľadne určitým parciel). Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 7.7.2008, ako i výzvou vo forme uznesenia zo dňa 3.9.2008, vyzval žalobcu na odstránenie vád jeho žaloby, keďže jej petit je všeobecný, nejasný a nekonkrétny s uvedením akým spôsobom v ňom majú byť žiadané nehnuteľnosti na vydanie identifikované. Na výzvu súdu žalobca reagoval podaním zo dňa 7.10.2008, ktorým upresnil žalobnú požiadavku na základe geometrických plánov, ktoré boli medzičasom vyhotovené a to tak, že žiadal navrátiť dvadsať parciel vytvorených na základe konkrétnych geometrických plánov úradne overených príslušnou správou katastra. Súd prvej inštancie opätovne výzvou vo forme uznesenia zo dňa 16.10.2008 vyzval žalobcu na odstránenie vád jeho žaloby so zameraním sa na päť parciel, ktoré podľa jeho zistení nefigurujú v predložených geometrických plánoch. Žalobca nadväzne podaním doručeným súdu dňa 5.11.2008 opravil chyby v písaní v žalobnom petite. Po doručení posledných upresnení žalobného návrhu žalobcom žalovanému, tento podaním zo dňa 19.12.2008 oznámil, že nehnuteľnosti uvedené vo výzve na ich vydanie do 30.4.2006 dokázal identifikovať až 4.11.2008, čím žalobca listiny preukazujúce prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu doplnil až ku svojmu podaniu zo dňa 6.10.2008. Žalobca ďalej podaním doručeným súdu dňa 18.2.2009 zobral návrh voči dvom nehnuteľnostiam späť, nakoľko si nárok voči nim uplatnil aj v správnom konaní v zmysle § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. a to úspešne a podaním zo dňa 23.2.2009 pri piatich parcelách opravil nesprávne uvedené označenie geometrického plánu. Dňa 30.3.2009 prvoinštančný súd predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní pôvodného žalovaného 2 voči nepriznaní mu náhrady trov konania voči žalobcovi, ktorý žalobu voči nemu zobral späť a po jeho vrátení konal ďalej len vo veci náhrady trov konania tohto žalovaného voči žalobcovi. Súd prvej inštancie začal konať vo veci samej voči žalovanému až v januári 2014 určením pojednávania na deň 23.3.2014, ktoré pojednávanie žiadal odročiť žalobca z dôvodu potreby žalobný petit znovu upresniť pre neaktuálnosť geometrického plánu a prípravy zmeny žalobného petitu a to najmenej na 60 dní. Vo veci boli určené ďalšie pojednávania a to na deň 9.6.2014, 29.9.2014, ktoré z totožného dôvodu žalobca žiadal opakovane odročiť a dňa 16.9.2014 doručil súdu návrh na zmenu žalobného petitu, keďže v rámci preverovania zistil, že v dôsledku zápisu rozhodnutia o obnove evidencie pozemkov (ROEP) nie je geometrický plán č. 40/2008 vykonateľný, nakoľko došlo k zmene o výmere niektorých parciel. Predmetný geometrický plán tak musel byť prepracovaný ale doposiaľ ho príslušný katastrálny úrad neoveril. I napriek tomu upresňuje žalobný petit v súlade s týmto prepracovaným plánom a žiada vydať a navrátiť jedenásť parciel ním špecifikovaných. Žalovaný sa k doručenému podaniu žalobcu vyjadril dňa 16.1.2015 tak, že nakoľko pre posúdenie splnenia podmienok § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorých sa vlastnícke právo vracia len k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu a novovytvorená parcela č. 1975 je vedená ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba, je potrebné zistiť, či táto nehnuteľnosť ako i ostatné novovytvorené parcely reálne spĺňajú definíciu poľnohospodárskej pôdy podľa § 2 písm.
  2. b)zákona č. 220/2004 Z. z., navrhuje odročiť určené pojednávanie na deň 21.1.2015, ktorým dôvodom žiadosti o odročenie je aj príprava návrhu dohody o navrátení vlastníctva žalobcovi. Aj sám žalobca dňa 19.1.2015 požiadal o odročenie pojednávania. Následne súd určil pojednávanie na deň 22.4.2015, 14.9.2015, ktoré pojednávania žalobca žiadal odročiť z dôvodu prebiehajúcich rokovaní o mimosúdnej dohode so žalovaným, s vôľou oboch strán vec vyriešiť mimosúdne, s rešpektovaním interných predpisov žalovaného na schválenie dohody a následným katastrálnym konaním. Dňa 22.2.2016 žalobca oznámil súdu, že vzhľadom na schválenie geometrického plánu, ktorý bol príslušnou správou katastra schválený až 2.12.2015, a ktorý bol potrebný pre účel uzavretia mimosúdnej dohody, medzi stranami následne došlo ku konsenzus ohľadne predmetu a rozsahu dohody s tým, že žalovaný pripravuje text dohody a po jej schválení a podpísaní sa pristúpi k podaniu návrhu na jej vklad, požiadal o nevytyčovanie termínu pojednávania a poskytnutie stranám lehotu za účelom vykonania úkonov potrebných k dohode. Súd prvej inštancie ex offo uznesením zo dňa 8.2.2016 prerušil konanie do skončenia iného súdneho konania dôvodiac jeho obdobnosťou a tým v ňom riešenia otázky, ktorá môže mať význam i pre dané konanie, ktoré rozhodnutie napadli odvolaním obe procesné strany, žalobca zdôrazňujúc konsenzus ohľadne predmetu a rozsahu dohody o vydaní. I žalovaný v odvolaní poukázal na prípravu mimosúdnej dohody o vydaní nehnuteľností. Dňa 23.1.2017 žalobca doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby, s návrhom na zastavenie konania v časti, s tým, že predmetom sporu zostala už len žalobná požiadavka na vydanie a navrátenie jednej parcely. Dôvodom späťvzatia žaloby sčasti (ohľadne 12 parciel vytvorených posledným geometrickým plánom zo dňa 1.1.2015 v prípade 11 z nich a jednej vytvorenej geometrickým plánom zo dňa 10.7.2008) bolo uzatvorenie dohody č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 zo dňa 21.11.2016 o ich vydaní žalovaným, na základe ktorej dohody bol vykonaný dňa 19.12.2016 vklad vlastníckeho práva žalobcu k nim do príslušného katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie po vrátení mu veci z odvolacieho súdu dňu 21.8.2017, ktorý súd na odvolanie sporových strán zrušil napadnuté rozhodnutie o prerušení konania, určil vo veci pojednávanie na deň 12.3.2018, na ktorom sporové strany predniesli záverečné reči a súd na pojednávaní, ktoré určil za účelom vyhlásenia rozsudku dňa 11.4.2018 žalobe v zostávajúcej časti o vydanie jednej parcely vyhovel a konanie ohľadne ostatných parciel zastavil pre späťvzatie žaloby sčasti, rozhodol o náhrade trov konania, ktoré čiastkové rozhodnutie je predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní. 14. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným krajský súd rozhodoval na základe posúdenia ich úspešnosti v spore, keď zásadu úspešnosti doplnil o zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie, ako to správne uzavrel už súd prvej inštancie. Odvolací súd aj druhý raz rozhodol, že žalobca bol úspešný čo do priznania mu nároku na vydanie jednej z množstva ďalších žiadaných nehnuteľností, ohľadne ktorých ostatných, ktoré sa stali predmetom konania po mnohých opakovaných upresneniach žalobného petitu pre účely jeho vykonateľnosti žalobcom v priebehu konania (či už na výzvy súdu alebo na základe vlastnej iniciatívy žalobcu), bolo konanie zastavené pre čiastočné späťvzatia žaloby žalobcom. Pokiaľ ide o žiadosť na zastavenie konania pre čiastočné späťvzatie doručenú súdu prvej inštancie dňa 18.2.2009 a aj následné čiastočné späťvzatie doručené súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017, sú to podľa odvolacieho súdu práve tieto procesné úkony žalobcu, ktoré mali za následok čiastočné zastavenie konania napadnutým rozsudkom. Za konečný žalobný návrh prvoinštančný súd potom považoval návrh na zmenu petitu žaloby zo dňa 12.9.2014, ktorú zmenu pripustil na pojednávaní dňa 29.9.2014, podľa ktorého návrhu žalobca žiadal vydať označených jedenásť parciel. Odvolací súd i naďalej zastával právny názor, že je to práve žalobca, ktorý nesie zodpovednosť za zavinenie, ktorého následkom bolo zastavenie konania na základe čiastočného späťvzatia podaním doručeným súdu dňa 18.2.2009. 15. Odvolací súd uzavrel, že k uzatvoreniu Dohody o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 (ďalej len „Dohoda“ aj „dohoda“) došlo medzi stranami sporu dňa 21.11.2016. Na základe tejto dohody bol dňa 19.12.2016 vykonaný vklad vlastníckeho práva žalobcu k vydaným nehnuteľnostiam do príslušného katastra nehnuteľností. Pri čiastočnom späťvzatí doručenom súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017 je podstata veci v posúdení otázky, ako postupovať tam, kde žalobca vezme žalobu späť preto, že so žalovaným uzavrel dohodu riešiacu ich spor, v danom prípade dohody o vydaní nehnuteľných vecí žalobou žiadaných od žalovaného. Konkrétne podľa krajského súdu je potrebné vyjsť z toho, že späťvzatie zavinil žalovaný, vychádzajúc z posudzovania zavinenia výlučne len z procesného hľadiska. Podľa odvolacieho súdu sa ale tento princíp nedá chápať rýdzo formálne a v odôvodnených prípadoch je možné vziať do úvahy aj širšie okolnosti veci. Práve daný prípad podľa odvolacieho súdu ukazuje, že téza (ktorú aplikoval aj súd prvej inštancie), podľa ktorej to, či bola späťvzatá žaloba podaná dôvodne, teda či zastavenie konania procesne zavinil žalovaný, možno zistiť len z porovnania petitu žaloby a následného správania sa žalovaného, môže byť čírym formalizmom a v rozpore s princípmi spravodlivosti. V konkrétnom prípade - akým je i táto posudzovaná vec - môže byť potrebné prihliadať aj na okolnosti vytvárania žalobného petitu, ako i podmienok, za ktorých bolo možné pristúpiť k dohode ohľadne predmetu sporu a to za účelom eliminácie stavu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivosti. Princíp procesného výsledku nemožno chápať formálne, pretože nielen určitosť žalobného petit, ale aj mimosporové okolnosti vyjadrujú, prečo sa žalobca žalovaného plnenia domáha, ako aj to, prečo žalovaný dovtedy neplnil dobrovoľne. Dôvodnou preto bola kľúčová námietka z odvolania, podľa ktorej ak samotný žalobca dokázal až v roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet žaloby, nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, že so žalobcom dovtedy uzatvorí dohodu o vydaní nehnuteľnosti, t.j. nielen pred začatím konania, ale aj v jeho priebehu. Hlavnou príčinou nutnosti podania žaloby bola okolnosť, že žaloba bola podaná len z dôvodu zachovania žalobcovho práva, ktorá okolnosť nemôže byť na ťarchu žalovaného. Žalobca sa bránil uvedenej námietke tým, že vzhľadom na zákonnú úpravu (zákon č. 161/2005 Z. z.) definujúcu, ktoré pozemky je možné vydať, ako aj s prihliadnutím na to, že viaceré nehnuteľnosti zmenili svoju pôvodnú výmeru, druh, reálny stav a podobne, bol nútený pristúpiť k úpravám žalobného petitu tak, aby tento zodpovedal aktuálnym údajom v katastri nehnuteľností a zároveň, aby predmetom konania ostali už len tie pozemky, ktoré je možné podľa zákona vydať. Žalovaný ako zástupca štátu mu pritom neposkytol potrebnú pomoc a súčinnosť, čo vníma ako rozpor s ustanovením § 8 ods. 3 Reštitučný zákon, svojimi námietkami tiež prispel k prieťahom v súdnom konaní, nárastu nákladov oboch strán a aktívne vyvíjal činnosť na zmarenie alebo aspoň oddialenie účelu Reštitučného zákona. 16. Obrana žalobcu podľa odvolacieho súdu nepochybne vykazuje logickú líniu, keď stavia na účele reštitučného zákonodarstva i na problémoch s identifikáciou dotknutých nehnuteľností, ktoré sa určite môžu prejaviť aj v rôznej kvalite žalobných návrhov, pokiaľ ide o ich určitosť. Odvolací súd však nemôže prehliadnuť na skutočnosť, že žalobca na jednej strane žiada v jeho prospech zohľadniť objektívne ťažkosti s presnou identifikáciou sporných nehnuteľností, no na strane druhej neváha vytknúť žalovanému neochotu nedostatočne identifikované nehnuteľnosti vydať. Pritom vôbec neberie do úvahy i zodpovednosť žalovaného ako právnickej osoby zriadenej zákonom a plniacej úlohy vo verejnom záujme za adekvátnu a zákonodarcom očakávanú starostlivosť o pozemky, ktoré spravuje. Ak teda žalobca žiada vo svoj prospech zohľadniť ťažkosti s presnou identifikáciou nehnuteľností, potom sa javí ako spravodlivé rešpektovať maximálnu opatrnosť žalovaného pri poskytovaní súčinnosti v procese posudzovania uplatneného reštitučného nároku, ktorú žalobca hodnotí tak, že žalovaný mu v tomto smere neposkytol žiadnu pomoc či súčinnosť, hoci na to bol podľa Reštitučného zákona povinný. 17. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k názoru, že zavinenie na čiastočnom späťvzatí žaloby doručenom súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017 majú obe strany sporu. I keď žalovaný v rámci uzatvorenej dohody vydal žalobcovi nehnuteľnosti v dohode označené, k tomu, aby takáto dohoda vôbec mohla byť uzatvorená sa v nezastupiteľnej miere musel aktívne podieľať i sám žalobca. Žalobca dokázal riadne identifikovať nehnuteľností, ktoré od žalovaného žiadal vydať až po vyše siedmych rokoch trvania sporu, z toho plynie, že dovtedy žalovaný nemohol pristúpiť k ich vydaniu (pokiaľ sám žalobca nevedel jasne definovať aké parcely žiada vydať, žalovaný nemal možnosť uzatvoriť so žalobcom dohodu o ich navrátení). Aj po riadnej identifikácii nehnuteľností žalobcom, bezprostrednému uzavretiu dohody o vydaní bránila tá skutočnosť, že niektoré novovytvorené parcely na základe geometrického plánu zadováženého žalobcom boli vedené ako zastavaný pozemok, z čoho vzišla potreba preveriť, či tieto nehnuteľnosti reálne spĺňajú definíciu poľnohospodárskej pôdy, len ktorá mohla byť podľa zákona predmetom vydania. Žalobca dňa 22.2.2016 oznámil súdu prvej inštancie schválenie geometrického plánu nevyhnutného k mimosúdnej dohode o vydaní nehnuteľností príslušnou správou katastra až dňa 2.12.2015, po čom bezprostredne nasledoval konsenzus sporových strán ohľadne predmetu a rozsahu dohody o vydaní, ktorú dohodu žalovaný podľa tvrdení samotného žalobcu aj začal pripravovať a k dohode došlo 21.11.2016. Uvedené správanie sa oboch procesných strán, nielen žalovaného, ako sa to snaží žalobca prezentovať, bolo príčinou dlhoročného trvania ich sporu a podkladom pre úspešné uzavretie Dohody o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 zo dňa 21.11.2016, na základe ktorej dohody bol dňa 19.12.2016 i vykonaný vklad vlastníckeho práva žalobcu k vydaným nehnuteľnostiam do príslušného katastra nehnuteľností, a tým potom i následkom trov konania strán sporu. Podľa odvolacieho súdu sa mu javí nielen zákonné ale aj najspravodlivejšie prisúdiť zavinenie na predmetnom čiastočnom späťvzatí žaloby a tým i na zastavení konania vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom Dohody o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam zo dňa 21.11.2016 rovnakou mierou obom procesným stranám. 18. Vo vzťahu k ostatnému predmetu sporu odvolací súd už uzatvoril, že späťvzatie žaloby vo vzťahu k parcelám č. 2339/11 a č. 2340/190, katastrálne územie P. R., zapísané na LV č. XXXX zavinil žalobca, a to sa považuje za jeho neúspech, oproti jeho úspechu vo vzťahu k parcele č. 1971/21, ktorá mu bola rozsudkom vydaná. Pomer úspechu v konaní považoval odvolací súd za vhodné posudzovať cez počet parciel žiadaných a priznaných, a vo vzťahu ku späťvzatým parcelám cez posúdenie zavinenia späťvzatých parciel, nakoľko každú zo žiadaných parciel žalobca mohol uplatňovať samostatnou žalobou. Odvolací súd v danom prípade nepovažoval za vhodné určovať mieru úspechu podľa výmery pozemkov, ako to žiadal žalobca, nakoľko nie je možné bez ďalšieho povedať, že pozemok s väčšou výmerou má väčšiu cenu ako pozemok s výmerou menšou, pretože výmera pozemku nie je zďaleka jediným faktorom ovplyvňujúcim cenu pozemku. Zisťovanie ceny pozemkov, ktoré boli predmetom konania by vyžadovalo značné náklady, čím by sa trovy konania len navýšili. Napokon i vzhľadom na to, že vo vzťahu k prevažnej väčšine parciel bol ustálený vo vzťahu k náhradovej povinnosti neúspech oboch sporových strán (tých, ktoré boli predmetom dohody o vydaní) a oceňovanie všetkých parciel by bolo i pre samotné procesné strany neekonomické, keďže pomer úspechu sa posudzuje vo vzťahu k celému predmetu konania, teda aj vo vzťahu parcelám, ktoré boli predmetom dohody (celkovo ide o dvanásť parciel z pätnástich), preto odvolací súd i naďalej zotrval na svojom doterajšom názore, že pre obe procesné strany a ustálenia ich celkového úspechu v spore je skutočne najoptimálnejšie a zároveň aj najspravodlivejšie vzhľadom na okolnosti daného prípadu, určovať mieru úspechu podľa počtu žiadaných nehnuteľností žalobcom na vydanie a vymožených, samozrejme pri zohľadňovaní miery zavinenia sporových strán na čiastočných späťvzatiach žaloby. Žalobca žiadal od žalovaného vydať 15 parciel, úspešný bol čo do jednej prvým výrokom rozsudku okresného súdu priznanej parcele, vo vzťahu k 12 parcelám, ohľadne ktorých bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia vzhľadom na mimosúdnu dohodu strán, bol ustálený jeho neúspech, ako aj vo vzťahu k ďalším dvom parcelám, vo vzťahu, ku ktorým zobral žalobu späť pre ich vymoženie v inom konaní (v konaní správnom, ktoré žalobca viedol paralelne). Žalovaný bol rovnako neúspešný vo vzťahu k 12 parcelám, ohľadne ktorých bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia vzhľadom na mimosúdnu dohodu strán, ako i vo vzťahu k zaviazaniu vydať žalobcovi jednu parcelu napadnutým rozsudkom, úspešný bol vo vzťahu k zastaveniu konania pre späťvzatie žaloby žalobcom ohľadne dvoch parciel, ktorých sa domohol v inom konaní. Úspech žalobcu v konaní je tak 1/15 a úspech žalovaného 3/15 a tým potom celkový úspech žalovaného 1/15 (t.j. 2/15 úspechu žalovaného mínus 1/15 úspechu žalobcu), v ktorom rozsahu žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v zmysle cit. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. 19. V zmysle § 380 ods. 1 CSP bol odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný (kvantitatívnou stránkou odvolania). Žalovaný odvolacím návrhom, náhradu trov konania priznať nežiadal, navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalobcovi proti nemu nárok na náhradu trov konania neprizná. I keď z predchádzajúce odôvodnenia vyplýva nárokovateľnosť žalovaného na čiastočnú náhradu trov konania, vychádzajúc z viazanosti odvolacím súdom dôvodmi a rozsahom odvolania, žalovaný nežiada priznať náhradu trov konania, žiada ju nepriznať protistrane, je súladné s procesnou právnou úpravou v danom prípade rozhodnúť tak, že žalovanému, i keď úspešnejšej strane sporu, nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Odvolací súd vedený týmito úvahami potom žalovanému náhradu trov konania nepriznal cez zmenu napadnutého výroku o náhrade trov konania preskúmavaného rozsudku podľa § 388 CSP. 20. V odvolacom konaní podľa krajského súdu fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí a to tak, že žalobcovi odvolací súd priznal túto náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Dovolanie žalobcu 21. Proti predmetnému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzoval z § 420 písm.
  3. f)CSP navrhujúc zmenu alebo zrušenie uznesenia krajského súdu tak, že dovolací súd žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, alebo zruší dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a prizná žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania. 22. Žalobca dovolanie odôvodňuje v zmysle § 419 a § 431 CSP. Predmetom súdneho konania bol reštitučný nárok žalobcu uplatnený podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Žalobca sa žalobou zo dňa 25.4.2007 domáhal vydania nehnuteľností špecifikovaných podľa označenia pozemno-knižnej (ďalej len „PK“) vložky, katastrálneho územia a parcelného čísla. Keďže žalobný návrh tak, ako bol vymedzený v žalobe, nebol súladný s t.č. aktuálnym zápisom v katastri nehnuteľností a ako taký ani dostatočne určitý, jednoznačný a vykonateľný. Okresný súd postupom podľa ust. § 43 OSP vyzval žalobcu, aby v stanovenej lehote spresnil žalobný návrh. Následne žalobca vlastným úsilím (bez akejkoľvek pomoci a súčinnosti žalovaného) obstaral identifikáciu parciel a dal zhotoviť geometrické plány, čo bolo časovo i finančne náročné a v roku 2008 v súdom poskytnutej lehote spresnil tzv. „nedostatočne určitý“ petit žaloby pomocou geometrických plánov v podaní zo dňa 6.10.2008, v ktorom žiadal vydať konkrétne nehnuteľností identifikované geometrickými plánmi v súlade s t.č. aktuálnym zápisom nehnuteľností v katastri nehnuteľností o celkovej výmere 201.568 m2. Predmetom konania boli teda od začiatku súdneho konania tieto určito špecifikované nehnuteľnosti (s poukazom na opravu chyby v písaní v podaní zo dňa 4.11.2008, ktorým bolo opravené iba označenie geometrického plánu pri 5 parcelách): - Parcela č. 1793/8, druh pozemku orná pôda o výmere 2.834 m2, vytvorená na základe GP č. 38/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 25.7.2008 pod č. 861/2008 - Parcela č. 2339/11, druh pozemku orná pôda o výmere 2.766 m2, vytvorená na základe GP č. 39/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 5.8.2008 pod č. 875/2008 - Parcela č. 2340/190, druh pozemku orná pôda o výmere 2.137 m2, vytvorená na základe GP č. 39/2008 pre k.ú. P. R. - Parcela č. 1971, druh pozemku orná pôda o výmere 65.284 m2, - Parcela č. 1972/42, druh pozemku orná pôda o výmere 5.134 m2, - Parcela č. 1972/35, druh pozemku orná pôda o výmere 2.317 m2, - Parcela č. 1972/9, druh pozemku orná pôda o výmere 5.572 m2, - Parcela č. 1972/34, druh pozemku ostatné plochy o výmere 76 m2, 3 - Parcela č. 1972/30, druh pozemku orná pôda o výmere 5.232 m2, - Parcela č. 1972/28, druh pozemku orná pôda o výmere 1.013 m2, - Parcela č. 1972/33, druh pozemku ostatné plochy o výmere 70 m2, - Parcela č. 1972/32, druh pozemku orná pôda o výmere 13.750 m2, - Parcela č. 2119/2, druh pozemku ostatné plochy o výmere 1.238 m2, - Parcela č. 1972/1, druh pozemku ostatné plochy o výmere 13.071 m2, - Parcela č. 1959, druh pozemku trvalé trávnaté porasty o výmere 5.015 m2, parcely vytvorené na základe GP č. 40/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 30.9.2008 pod č. 910/2008 - Parcela č. 2337/4, druh pozemku ostatné plochy o výmere 125 m2, vytvorená na základe GP č. 40/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 30.9.2008 pod č. 910/2008 - Parcela č. 2119/6, druh pozemku ostatné plochy o výmere 2.152 m2, vytvorená na základe GP č. 40/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 30.9.2008 pod č. 910/2008 - Parcela č. 1960/6, druh pozemku orná pôda o výmere 71.281 m2, vytvorená na základe GP č. 40/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 30.9.2008 pod č. 910/2008 - Parcela č. 1960/7, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 2.192 m2, vytvorená na základe GP č. 40/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 30.9.2008 pod č. 910/2008 - Parcela č. 1960/8, druh pozemku orná pôda o výmere 309 m2, na základe GP č. 40/2008 pre k.ú. P. R., úradne overeného Správou katastra Galanta dňa 30.9.2008 pod č. 910/2008. 23. Žalobca v roku 2009 (podaním zo dňa 17.2.2009) vzal návrh v časti dvoch parciel späť, nakoľko k týmto parcelám dosiahol zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech v katastrálnom konaní záznamom. Späťvzatie sa týkalo 2 parciel o celkovej výmere 4.903 m2, naďalej predmet konania tvorili parcely o výmere 196.665 m2. 24. Následne bol žalobca nútený pristúpiť k zmene petitu v roku 2014 z dôvodu, že (okrem iného aj pre dlhotrvajúci spor a neochotu žalovaného dobrovoľne vydať nehnuteľnosti) medzičasom prebehlo konanie o obnove evidencie pozemkov a bolo zapísané rozhodnutie ROEP. V dôsledku konania o obnove evidencie pozemkov a následnému zápisu ROEP jednotlivé parcely zmenili svoje parcelné čísla, tvar, výmeru a bolo nutné dať zhotoviť nové geometrické plány na zosúladenie faktického stavu s aktuálnou evidenciou v katastri nehnuteľností. V zmysle uvedeného sa nepatrne zmenila aj výmera predmetných pozemkov, čo bolo podrobne uvedené v spresnení petitu zo dňa 12.9.2014, na základe čoho celková výmera žalovaných parciel predstavovala 191.286 m2, teda rozdiel oproti roku 2009 bol 5.379 m2. 25. Predmetom konania zostali nasledovné nehnuteľnosti: - parcela registra C č. 1793/8, druh pozemku orná pôda o výmere 2.834 m2, parcela vytvorená na základe geometrického plánu č. 38/2008, vyhotoveného dňa 10.7.2008 Ing. Petrom Pisarovičom, autorizovaného Ing. Petrom Pisarovičom, autorizovaným geodetom a kartografom dňa 10.7.2008 a úradne overeného niekdajšou Správou katastra Galanta dňa pod č. 861/2008, pre katastrálne územie P. R., a ďalej - parcela registra C č. 1959 druh pozemku trvalý trávnatý porast o výmere 4.707 m2 - parcela registra C č. 1960/1 druh pozemku orná pôda o výmere 71.281 m2 - parcela registra C č. 1972/1 druh pozemku ostatné plochy o výmere 13.071 m2 - parcela registra C č. 1972/32 druh pozemku orná pôda o výmere 13.750 m2 - parcela registra C č. 1972/9 druh pozemku orná pôda o výmere 10.674 m2 - parcela registra C č. 1972/28 druh pozemku orná pôda o výmere 1.035 m2 - parcela registra C č. 1972/35 druh pozemku orná pôda o výmere 2.317 m2 - parcela registra C č. 1972/42 druh pozemku orná pôda o výmere 5.134 m2 - parcela registra C č. 1971/19 druh pozemku orná pôda o výmere 41.437 m2 - parcela registra C č. 1971/20 druh pozemku orná pôda o výmere 16.408 m2 - parcela registra C č. 1971/21, orná pôda o výmere 6.771 m2 - parcela registra C č. 1975 druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.867 m2 4 parcely vytvorené geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vyhotoveným dňa 1.10.2015 Mgr. Richardom Zimanom, autorizačne overeným Ing. Františkom Rákocim a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod č. 1269/2015 (ďalej spoločne ako „Nehnuteľnosti“). 26. Ďalej v priebehu konania bola z dôvodu dobrovoľného uznania prevažnej časti žalobného nároku žalovaným uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dohoda č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. zo dňa 21.11.2016 (ďalej len „Dohoda“), predmetom ktorej bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k takmer všetkým Nehnuteľnostiam, s výnimkou parcely registra C parc. č. 1971/21, orná pôda o výmere 6.771 m2 vytvorená geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vyhotoveným dňa 1.10.2015 Mgr. Richardom Zimanom, autorizačne overeným Ing. Františkom Rákocim a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod č. 1269/2015, ktorá ostala naďalej predmetom žaloby (ďalej ako „parcela č. 1971/21“). 27. Na podklade Dohody bol podaný návrh na vklad, o ktorom Okresný úrad Galanta, katastrálny odbor rozhodol tak, že návrh na vklad povolil dňa 19.12.2016 pod č. V - 5507/16. Následne žalobca vzal návrh v časti týkajúcej sa Dohodou vydaných Nehnuteľností späť (podaním zo dňa 20.1.2017), pričom stále žiadal vydať a navrátiť vlastníctvo k parcele č. 1971/21 a uplatnil si nárok na priznanie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP, t.j. v časti Dohodou vydaných Nehnuteľností na základe zásady zavinenia zastavenia konania zo strany žalovaného a v časti úspešnej žaloby ohľadom ostávajúcej parcely č. 1971/21 na základe zásady úspechu, pritom je zrejmé, že aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam vydaným Dohodou mal žalobca plný úspech a je potrebné ich zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. 28. Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom tak, že zastavil konanie v časti Nehnuteľností (okrem parcely č. 1971/21), ktoré boli predmetom Dohody, žalovaného zaviazal vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k parcele č. 1971/21 a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu. Žalobca aj do spresnenia zo dňa 6.10.2008 podával návrhy na čiastočné úpravy petitu podľa toho, ako postupne získaval z katastra jednotlivé podklady - uvedené svedčí tomu, že žalobca jednoznačne postupoval správne, zákonne, v súlade so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania a snažil sa čo možno najskôr presne vyšpecifikovať predmet konania. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal v konaní plný úspech, keďže žalovaný mu v priebehu konania dobrovoľne Dohodou vydal žalované Nehnuteľnosti o celkovej výmere 184.515 m2 a rozsudkom bol žalovaný zaviazaný k povinnosti vydať a navrátiť vlastnícke právo k parcele č. 1971/21 o výmere 6.771 m2. 29. Dovolateľ namieta správnosť, zákonnosť i ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Predmetné uznesenie krajského súdu je podľa žalobcu nepochybne rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, čím je naplnený základný predpoklad prípustnosti dovolania podľa návetia § 420 CSP. Odvolací súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol samostatným uznesením po tom, ako bolo rozhodnuté vo veci samej, pričom rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania je rozhodovanie o samostatnom nároku a uznesenie je konečným rozhodnutím v tejto otázke. K rovnakým záverom dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15.8.2018, ako aj v náleze z 2.4.2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019, keď poukázal na § 357 písm.
  4. m)CSP. Uznesenie krajského súdu je rozhodnutím konečným, a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti. Uvedený právny názor si osvojil aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4Cdo/70/2020 zo dňa 26.8.2020. Dovolateľ je toho názoru, že v tejto veci predmetným uznesením došlo k naplneniu podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 420 písm.
  5. f)CSP, keďže súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 30. Nesprávny procesný postup krajského súdu vidí dovolateľ aj v nasledovnom: 31. Rozdielnosť v prístupe k stranám sporu a tým porušenie zásady rovnosti strán sporu a práva žalobcu na spravodlivý proces; 31.1. Krajský súd mal pristupovať rozdielne k stranám sporu pri vyhodnocovaní miery zavinenia na zastavení konania. Kým v prípade zastavenia konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby v roku 2009 pripisuje zavinenie výlučne žalobcovi bez zohľadnenia ďalších skutočností, na ktoré žalobca poukazoval, v prípade čiastočného späťvzatia žaloby v roku 2017 už krajský súd protichodne poukazuje na potrebu vziať do úvahy aj širšie okolnosti veci, tzv. nedôvodne prezentuje v tomto jedinom prípade potrebu upustiť z formalistického ponímania späťvzatia návrhu (viď odôvodnenie Uznesenia v ods. 32 a v ods. 35). Pritom krajský súd ignoruje skutočnosť, že k späťvzatiu návrhu v roku 2017 došlo až po tom, čo boli Nehnuteľnosti (s výnimkou parcely č. 1971/21) dobrovoľne vydané zo strany žalovaného Dohodou. V prípade späťvzatia návrhu v roku 2009 poukázal na skutočnosť, že išlo o 2 parcely, ktoré boli pôvodne zapísané v prospech žalobcu (spolu s ostatnými parcelami v rovnakej PK vložke, ktoré boli poštátnené) a hoci v prípade týchto dvoch parciel chýbal v PK vložke údaj o poštátnení, žalobca nebol v čase podania žaloby evidovaný ako ich vlastník, dôvodne sa domnieval, že aj tieto parcely štát zabral bez právneho dôvodu, čo v danej dobe nebolo nič nezvyčajné a čo je taktiež samostatným reštitučným dôvodom podľa ust. § 3 ods. 1 písm.
  6. h)Reštitučného zákona. Taktiež žalobca namietal, že žalovaný mu v tomto smere neposkytol žiadnu pomoc či súčinnosť (a to v rozpore s ust. § 8 ods. 3 Reštitučného zákona) a až v priebehu konania vlastným pričinením dosiahol zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech v katastrálnom konaní. Skutočnosť, že si žalobca uplatnil nárok voči týmto dvom parcelám v dvoch samostatných konaniach (pozn. nie v dvoch súdnych konaniach ako uvádza odvolací súd, ale v súdnom a v správnom konaní) by podľa názoru dovolateľa nemalo byť za vyššie opísanej danej situácie spravodlivo kladené žalobcovi na ťarchu. Dovolateľ jednoznačne postupoval v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ a hneď po tom, ako dosiahol zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech v tejto časti, vzal návrh v tejto časti späť. Krajský súd však uvedené skutočnosti a okolnosti týkajúce sa uplatnenia nároku, ako aj samotného späťvzatia návrhu v tejto časti nevzal do úvahy, ale zavinenie žalobcu posúdil čisto z formálneho, procesného hľadiska. Podľa dovolateľa nie je prípustné ani dôvodné, aby odvolací súd dával do pomeru zavinenie na späťvzatí návrhu z roku 2009, keď tomu zodpovedajúca časť žaloby od toho času vôbec nebola predmetom konania so zavinením na zastavení konania z roku 2018, o ktorom bolo rozhodnuté v konečnom rozsudku a tomu zodpovedajúca časť bola predmetom konania takmer do právoplatného skončenia konania. Takýto pomer nie je vôbec správny, pretože dáva do pomeru minimum úkonov uskutočnených do roku 2009 (zodpovedajúcich zastavenej časti konania v 2009) s takmer všetkými úkonmi za celé konanie (zodpovedajúcim zastaveniu časti konania v 2018). Inak povedané, krajský súd nemá prečo počítať do rozhodovania o trovách konania trovy za zavinené zastavenie časti konania spred 9 rokov, keď o tej časti konania bolo/malo byť rozhodnuté ešte podľa Občianskeho súdneho poriadku. 31.2. Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa dovolateľa nielenže diskriminačný voči žalobcovi a predstavuje rozdielnosť v prístupe k obom stranám v tej istej otázke, ale zároveň vychádza z nesprávnych skutkových zistení a predstavuje nedovolenú tvorbu práva. Krajský súd sám v ods. 19 uznesenia uviedol jednotlivé úkony, ktorými žalobca v priebehu konania spresňoval žalobný petit, pritom aj zo samotného spisu vyplýva, že už v roku 2008 (podanie zo dňa 6.10.2008) bol žalobný petit riadne vymedzený a identifikovaný podľa geometrických plánov a ako taký ustálený a vykonateľný. 31.3. Dovolateľ zdôraznil, že okresný súd síce začal konať vo veci až v roku 2014, ale prekážkou skoršieho konania nebol žalobný petit alebo iná okolnosť na jeho strane. Okresný súd nekonal vo veci od r. 2009 do 2014 z dôvodu, že sa konalo o odvolaní Lesov SR (pôvodne ako žalovaný 2/) proti uzneseniu Okresného súdu č. k. 56C/252/2007 - 231, ktorým nebola Lesom SR priznaná náhrada trov konania. V nijakom prípade dĺžku trvania konania o odvolaní Lesov SR nemožno pripísať na ťarchu dovolateľovi (rovnako ako sa to v konaní o výške trov nepremietne ani do trov konania žalovaného, keďže trovy za úkony z tohto obdobia netýkajúce sa žaloby voči nemu mu nebudú kladené na náhradu). Rovnako mu nemožno pripísať na ťarchu skutočnosť, že medzitým došlo ku konaniu o obnove evidencie pozemkov a v júni 2012 k zápisu rozhodnutia o obnove evidencie pozemkov, čím sa geometrické plány stali neaktuálnymi a bolo potrebné ich prepracovať a zosúladiť žalobný petit s aktuálnou evidenciou katastra nehnuteľností. Rovnako v tejto súvislosti namieta, že odvolací súd v prvom uznesení zo dňa 29.5.2019 tieto iné okolnosti posudzoval v nadväznosti na § 257 CSP, podľa ktorého to možné je za splnenia tam uvedených podmienok, v druhom uznesení však ustanovenie § 257 CSP neaplikuje ani nespomína, no posudzovanie iných okolností neopodstatnene v uznesení ostáva. 31.4. Z § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda podľa dovolateľa o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (napr. uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 3Sžo/225/2010), ako to sám krajský súd prezentuje v prípade posudzovania späťvzatia návrhu z roku 2009. Dovolateľ má za to, že krajský súd konal nad rámec zákona, keď pri posudzovaní miery zavinenia na zastavení konania v roku 2018 nedôvodne vychádzal zo spresnení petitov vykonaných žalobcom, ktoré mu pripisuje na ťarchu (hoci viaceré boli vyvolané objektívnymi skutočnosťami), pričom nesprávne vyhodnotil, že údajne až v roku 2014 bol žalobca schopný ustáliť žalobný petit, čo nie je pravda, nezodpovedá skutkovému stavu, ani nevyplýva zo spisu, nakoľko k prvému spresneniu petitu došlo už v roku 2008. Krajský súd mal pri posudzovaní zavinenia na zastavení konania v roku 2018 vychádzať prioritne z toho, či dôvodom pre späťvzatie návrhu a zastavenie konania bola skutočnosť, že žalovaný sa správal v súlade so žalobným petitom, a teda vyhovel návrhu žalobcu. Ako vyplýva z jednotlivých podaní, žalobca opakovane oznamoval súdu, že z objektívnych dôvodov nemôže pristúpiť k spresneniu petitu žaloby, nakoľko sú tu prekážky na strane správy katastra (pozri, napr. podanie zo dňa 2.11.2007, 28.11.2007, 04.01.2008, ktoré sú súčasťou spisu), konkrétne žalobca informoval súd o komplikáciách, s ktorými sa stretáva na správach katastra a ktoré vedú k predlženiu lehoty vyhotovenia identifikácií parciel: - Dlhodobá absencia vyhotoviteľa na správe katastra, t.j. osoby, ktorá vyhotovuje identifikáciu parciel, 10 - Vedenie dvojitého vlastníctva na tú istú parcelu na správe katastra, - Nezrovnalosti vo výmere E - parcely s C - parcelou (ak nezrovnalosť presahuje povolenú odchýlku, je potrebné podať návrh na reklamačné konanie na správe katastra), - Nezrovnalosti medzi právnym a skutkovým stavom, - Potreba zmeny druhu pozemku (vyňatie alebo prekvalifikovanie), - Potreba ohliadky a nové určenie hraníc parciel podľa skutkového užívania. Zároveň poukazujeme na to, že od podania žaloby do spresnenia petitu v roku 2009 (hoci prvé spresnenie bolo vykonané už v októbri 2008) sa neriešila len otázka znenia petitu, ale zároveň aj otázky týkajúce sa nároku samotného. Žalovaný vo svojich vyjadreniach zo dňa 22.6.2007 a 19.12.2008 (obe sú súčasťou spisu) namietal viaceré otázky ako napr. náležitosti reštitučnej výzvy, reštitučný dôvod, aktívnu legitimáciu žalobcu či svoju pasívnu legitimáciu. K týmto námietkam sa žalobca písomne vyjadril - viď podanie zo dňa 6.10.2008 a 27.2.2009 (obe sú súčasťou spisu). Namieta preto, že žalovaný mohol najneskôr v roku 2008 (po spresnení zo 6.10.2008) pristúpiť k uzavretiu Dohody. Žalovaný však vôbec neprejavil záujem o dobrovoľné vydanie nehnuteľností, čo zodpovedalo podľa dovolateľa aj jeho vtedajšej praxi. Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj žalobca už vo výzve či v žalobe presne identifikoval nehnuteľnosti, neviedlo by to k ich dobrovoľnému vydaniu zo strany žalovaného. Taktiež konanie vo veci samej bolo ovplyvnené aj tým, že okresný súd sám z vlastnej iniciatívy prerušil konanie z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania v inej veci, a to v čase, kedy už mal vedomosť o tom, že medzi stranami prebiehajú mimosúdne rokovania (uznesenie okresného súdu č. k. 6C/252/2007 - 546). Práve s poukazom na uvedené skutočnosti dovolateľ namieta, že krajský súd nesprávne, v rozpore so skutkovým ako aj právnym stavom a nedôvodne rozdielne, pristupoval pri posudzovaní miery zavinenia oboch strán na čiastočných späťvzatiach žaloby, čím bola porušená rovnosť strán sporu v neprospech dovolateľa a zároveň aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Požiadavku rovnosti zbraní formuloval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 20.12.2001, sp. zn. I. ÚS 59/2000: „Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí.“ 32. Neakceptovanie záväzného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v Náleze, a nedôvodné odklonenie sa od súdnej praxe všeobecných súdov v obdobnej veci, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty, zásady legitímnych očakávaní a práva žalobcu na spravodlivý proces; 32.1. Neakceptovanie záväzného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke miery úspechu oboch strán v konaní a zavinenia na zastavení konania v roku 2018 je podľa dovolateľa tak hrubým porušením zákonnej úpravy a tým aj jeho základných práv, že samo osebe postačuje na zrušenie uznesenia. Poukázal, že Ústavný súd Slovenskej republiky dal v Náleze žalobcovi za pravdu, keď skonštatoval: „Ústavnému súdu sa javí záver krajského súdu, že za čiastočné zastavenie konania nesú rovnakú procesnú zodpovednosť obe sporové strany, ako nelogický a presahujúci hranice koncepcie posudzovania procesného zavinenia pri zastavení konania. K čiastočnému späťvzatiu žaloby nesporne došlo až po tom, čo žalovaný uzavrel so sťažovateľkou mimosúdnu dohodu, na základe ktorej jej vydal sporné pozemky (až na jednu výnimku), teda k procesnému úkonu čiastočného späťvzatia žaloby došlo v priamom dôsledku správania žalovaného. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, že i sťažovateľka zavinila zastavenie konania tým, že neoznačila náležíte sporné nehnuteľnosti, keďže k upresneniu petitu žaloby došlo niekoľko rokov pred tým, ako strany pristúpili k mimosúdnej dohode.“ Následne krajský súd, viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, opätovne rovnako posúdil túto otázku, keď skonštatoval: „Vychádzajúc z uvedeného je odvolací súd názoru, že zavinenie na čiastočnom späťvzatí žaloby doručenom súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017 majú obe strany sporu.“ 32.2. Podľa dovolateľa krajský súd svojvoľne prekročil rámec procesného hľadiska a neakceptoval skutočnosť a preukázané námietky žalobcu, že petit bol ustálený oveľa skôr (nie v roku 2014 ako to nesprávne uvádza krajský súd), a teda žalovaný mal možnosť pristúpiť k uzavretiu dohody už v roku 2008 a tým prispieť k hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti konania. Vzhľadom na uvedené je tak nepochybné, že nie vinou žalobcu, ale (okrem ostatných vyššie zmienených procesných otázok) vinou žalovaného trvalo súdne konanie tak dlho, čo viedlo k nárastu nákladov na oboch stranách a zaťaženiu aj samotného okresného súdu. Krajský súd sa pritom nijako nevyjadril k dôvodom, pre ktoré neakceptuje právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci, ktorý je preňho záväzný (§ 134 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky), a od ktorého sa nesmie odkloniť. Vzhľadom na neakceptovanie právneho názoru ústavného súdu a neodôvodnenie tohto odklonu je Uznesenie zmätočné, nepreskúmateľné a arbitrárne a zároveň pre žalobcu prekvapujúce. S poukazom na zásadu legitímnych očakávaní a princípu právnej istoty žalobca dôvodne očakával, že odvolací súd v novom rozhodnutí bude akceptovať právny názor ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že v tomto prípade vydanie Nehnuteľností Dohodou je nutné považovať za úspech žalobcu (a v nijakom prípade nejde o úspech žalovaného) a zavinenie na zastavení konania v roku 2018 je potrebné pripísať na ťarchu žalovanému, čo sa však z neznámych dôvodov nestalo. Krajský súd rovnako v odôvodnení uznesenia poukazuje na skutočnosť, že uzavretiu Dohody bránila/oddialila potreba preveriť skutkový stav jednej zo žalovaných parciel - parcela č. 1975, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie. Vzhľadom na to, že GP č. 2406/14 bol úradne overený dňa 19.9.2014 a v januári 2015 sa žalovaný vyjadril k tejto parcele tak, že po preverení jej skutočného stavu a využívania je možné ju vydať, považuje dovolateľ uvedené preverenie stavu za irelevantné z hľadiska miery zavinenia, nakoľko išlo len o necelé 4 mesiace, čo v porovnaní s celkovou dĺžkou konania je zanedbateľné. Nehovoriac o tom, že žalobca od začiatku tvrdil a preukazoval, že aj túto parcelu je možné vydať. Rovnako krajský súd poukazuje na to, že predmetom Dohody boli aj iné parcely, než boli uvedené v petite a namieta rozdielnosť výmer. Ako vyplýva z GP č. 2111/15, parcela CKN č. 1971, orná pôda o výmere 64.616 m2 bola rozdelená na 3 parcely s parc. č. 1971/19 ,1971/20 a 1971/21, všetky tri s druhom pozemku orná pôda a celkovou výmerou 64.616 m2 (41.437 m2 + 16.408 m2 + 6.771 m2), a teda nie je pravdou, že by išlo o rozdielnu vým

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.