Obsah (16)

§ 13§ 19§ 23§ 12§ 162§ 420§ 421§ 198§ 16§ 2§ 7§ 39§ 77§ 431§ 278§ 59

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/19/2022 Identifikačné číslo spisu: 5118212709 Dátum vydania rozhodnutia: 25.10.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 13zákona č.

315/2016 Z. z., vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5PPok/3/2018, o dovolaní štatutárneho orgánu partnera verejného sektora a dovolaní oprávnenej osoby proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa

1. októbra 2021 sp. zn. 14Cob/25/2021, takto rozhodol: I. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
2. októbra 2021 č. k. 14Cob/25/2021 - 355 v druhom a treťom výroku a uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa
3. augusta 2019 č. k. 5PPok/3/2018-172 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa
4. októbra 2020 č. k. 5PPok/3/2018-339 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie Okresnému súdu Žilina. II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a . Odôvodnenie
5. Okresný súd Žilina (ďalej tiež „súd prvej inštancie" alebo „registrujúci orgán" alebo „okresný súd") uznesením zo dňa
6. augusta 2019 č. k. 5PPok/3/2018-172 v spojení s opravným uznesením zo dňa
7. októbra 2020 č. k. 5PPok/3/2018-339 (ďalej tiež „uznesenie") rozhodol tak, že prvým výrokom uložil partnerovi verejného sektora VITALITA, s.r.o. (ďalej tiež „PVS"), pokutu vo výške 20 000 eur v lehote splatnosti do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto výroku. Druhým a tretím výrokom uložil členkám štatutárneho orgánu partnera verejného sektora - konateľkám (ďalej tiež „člen štatutárneho orgánu PVS" alebo „štatutárny orgán PVS"), pokutu po 10 000 eur v lehote splatnosti do 15 dní odo dňa právoplatnosti daného výroku, a to tak, že plnením jednej z konateliek zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhej konateľky. Štvrtým výrokom uložil oprávnenej osobe - Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., pokutu vo výške 20 000 eur, ktorú je povinná zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto výroku. Piatym výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
8. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že okresný súd konal

zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do

1. augusta 2019 (ďalej tiež „zákon o RPVS", „ZRPVS" alebo „zákon"). Súd uviedol, že dňa
2. augusta 2018 mu bol doručený podnet občianskeho združenia Transparency International Slovensko (ďalej tiež „TIS"), aby preveril, či v súvislosti s overením konečného užívateľa výhod - obchodnej spoločnosti C.E.N. s.r.o., ako aj v súvislosti s ďalšími 13 obchodnými spoločnosťami, medzi ktorými bola uvedená aj obchodná spoločnosť VITALITA, s.r.o., nedošlo k porušeniu zákazu

§ 19písm.

c) ZRPVS.

tvrdenia TIS, Mgr. Juraj Bugala (ďalej tiež „Juraj Bugala") ako konateľ oprávnenej osoby mal porušiť ustanovenie § 19 písm. c) ZRPVS, keďže tak ako doc. PhDr. K. V., PhD. (ďalej tiež „K. V."), mal rovnaký podnikateľský záujem na hospodárskom výsledku spoločnosti GGFS s.r.o., ktorej spoločníkmi sú spoločnosti BIZZ, s. r. o. a G Group Ltd., v ktorých sú spoločníkmi Juraj Bugala a K. V.. Z toho má vyplývať, že ide o nepriamy vzťah založený na personálnom prepojení oprávnenej osoby a partnera verejného sektora, ktorý spochybňuje nestrannosť oprávnenej osoby. 3. Dňa 12. septembra 2018 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie E. U., v ktorom tento rovnako vyjadril pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby v súvislosti so zápisom PVS do registra partnerov verejného sektora (ďalej tiež „register" alebo „RPVS").

pisateľa podania vzťah Juraja Bugalu, K. V. a T. V., ako investorov do spoločnosti GGFS s.r.o., resp. vzťah obchodných partnerov v postavení nepriamych spoločníkov spoločnosti GGFS s.r.o., presahuje profesionálny rámec výkonu advokácie, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby k PVS; vstup Juraja Bugalu do vlastníckej štruktúry GGFS s.r.o. prostredníctvom BIZZ, s.r.o. v roku 2014 závisel výhradne od súhlasného hlasovania K. V., keďže bol ovládajúcou osobou spoločnosti GGFS s.r.o. 4. Podanie E. U. bolo

obsahu podania posúdené súdom prvej inštancie ako podnet na začatie konania o uloženie pokuty

§ 13ZRPVS a bolo pripojené k podnetu občianskeho združenia TIS.

Vychádzajúc z týchto podnetov, Okresný súd Žilina postupom

§ 23ods.

2 zákona č. 161/2015 Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „CMP"), vydal uznesenie zo dňa 20. septembra 2018 č. k. 5PPok/7/2018 - 36 o začatí konania o uložení pokuty

§ 13ZRPVS.

1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že PVS mal ku dňu
2. júla 2017 troch spoločníkov, a to K. V. s vkladom 183 984 eur, Mgr. Y. L. (ďalej tiež „Y. L.") s vkladom 76 660 eur a PhDr. U. F. s vkladom 45 996 eur. Konečným užívateľom výhod boli K. V. a Y. L.. Konateľkami PVS boli Mária Kozáková a Marta Straňáková.
3. Ďalej súd konštatoval, že obchodná spoločnosť GGFS s.r.o., ktorej konateľmi boli Ivan Kmotrík a PhDr. Pavel Komorník, M.B.A. (ďalej tiež „Pavel Komorník"), mala troch spoločníkov, a to obchodné spoločnosti BIZZ, s.r.o. s vkladom 750 eur, PKA LTD. s vkladom 1 500 eur a G GROUP LTD. s vkladom 5 250 eur. Obchodná spoločnosť BIZZ, s.r.o. mala jediného spoločníka a konateľa, a to Juraja Bugalu, pričom obchodný podiel spoločníka Juraja Bugalu bol v januári 2019 prevedený na nového spoločníka CORDWELL LIMITED a konateľom BIZZ, s.r.o. sa stal p. Marek Sasák.
4. Po vykonaní lustrácie v obchodnom registri mal súd prvej inštancie za preukázané, že ku dňu
5. júla 2017 je obchodná spoločnosť GGFS s.r.o. jediným akcionárom obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a. s., ktorej štatutárnym orgánom je predstavenstvo a predsedom predstavenstva bol od
6. októbra 2014 Pavel Komorník. Táto obchodná spoločnosť mala troch členov dozornej rady, a to K. V., Ing. N. Q. a JUDr. E. Z. Y.. Od
7. októbra 2014 do
8. októbra 2018 bol namiesto JUDr. Y.lenom dozornej rady R. F..

stanov spoločnosti EBR SERVICES a. s., voľba a odvolávanie členov dozornej rady patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia, pričom dozorná rada menuje a odvoláva členov predstavenstva.

zápisnice zo zasadnutia dozornej rady EBR SERVICES a. s. zo dňa

1. októbra 2014, dozorná rada jednohlasne odvolala dovtedajších troch členov predstavenstva a do funkcie člena predstavenstva ustanovila Pavla Komorníka a určila ho za predsedu predstavenstva.
2. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia ZRPVS a uviedol, že konanie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS z dôvodu porušenia zákazu

§ 19

ZRPVS, nie je podmienené predchádzajúcim konaním

§ 12

ZRPVS o kvalifikovanom podnete.

názoru súdu prvej inštancie konanie o pokute

§ 13

ZRPVS nie je vždy dôsledkom predchádzajúceho konania

§ 12ZRPVS, ale je ho možné viesť aj samostatne.

9. K požiadavke nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS súd prvej inštancie uviedol, že

jeho názoru na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov. Z tohto hľadiska poukázal na tzv. „teóriu zdania",

ktorej nestačí, ak sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť. V zmysle týchto úvah môže aj nepriame personálne prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že spoločník a konateľ oprávnenej osoby (Juraj Bugala) a spoločník partnera verejného sektora (K. V.) boli spoločníkmi v obchodnej spoločnosti GGFS, s.r.o., a to prostredníctvom obchodných spoločností BIZZ, s.r.o. a G GROUP Limited. Keďže

súdu prvej inštancie právnická osoba môže svoju vôľu prejaviť navonok len prostredníctvom fyzických osôb, preto spoločnú účasť K. V. a Juraja Bugalu v inej obchodnej spoločnosti považoval za takú, ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. Súd prvej inštancie poukázal aj na spoločnú účasť K. V. a Juraja Bugalu v dozornom orgáne EBR SERVICES a. s., kde boli obaja v posudzovanom čase členmi dozornej rady a jediným akcionárom obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a. s., je spoločnosť GGFS s.r.o. 10. Za ďalšiu skutočnosť, ktorá

súdu prvej inštancie vzbudzuje pochybnosť o nestrannosti oprávnenej osoby, považoval to, že GGFS, s.r.o., je v zmysle čl. VII spoločenskej zmluvy uzavretou spoločnosťou, čiže prevod obchodného podielu a vstup nového spoločníka, je viazaný na súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. Z toho dovodil, že vstup Juraja Bugalu do tejto spoločnosti sa mohol uskutočniť len po výslovnom súhlasnom prejave vôle K. V.. Súd uvedenú situáciu prirovnal k prípadu riešenému v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") sp. zn. 5Obdo/68/2015 z

1. januára 2017, v ktorom sa riešil dopad vzťahu minoritného akcionára, ktorý hlasoval za ustanovenie členky predstavenstva do jej funkcie a ktorá sa neskôr stala zákonnou sudkyňou vo veci, kde vystupoval tento minoritný akcionár. Takto založený vzťah bol posúdený ako dôvod na vylúčenie sudkynez rozhodovania veci.
2. Na základe vykonaného dokazovania a v súvislosti s vyššie uvedenými úvahami súd prvej inštancie uzavrel, že vzťah medzi spoločníkom PVS a konateľom oprávnenej osoby, založený ich spoločnou účasťou ako spoločníkov v tretej obchodnej spoločnosti (aj keď prostredníctvom iných právnických osôb nimi väčšinovo ovládaných), je objektívne spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS vo vzťahu k PVS a oprávnená osoba je tak

ustanovenia § 19 písm. c) ZRPVS vylúčená z vykonávania týchto úkonov vo vzťahu k PVS. 12. Súd prvej inštancie sa ďalej v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k jednotlivým pokutám uloženým dotknutým osobám

§ 13ZRPVS, z hľadiska dôvodov ich uloženia a výšky.

1. Na odvolanie PVS, odvolanie členov štatutárneho orgánu PVS a odvolanie oprávnenej osoby, rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd" alebo „krajský súd") uznesením zo dňa
2. októbra 2021 č. k. 14Cob/25/2021-355 tak, že prvým výrokom konanie vo vzťahu k členovi štatutárneho orgánu PVS, p. Márii Kozákovej, zastavil v zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „CSP") v spojení s § 2 ods. 1 CMP (účastník konania zomrel), druhým výrokom napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti potvrdil a tretím výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Odvolací súd sa primárne zaoberal otázkou prípustnosti odvolania podaného PVS a členmi štatutárneho orgánu PVS, nakoľko

§ 13ods.

7 ZRPVS, proti rozhodnutiu o pokute môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na § 16 ods. 5 ZRPVS, z ktorého vyplýva, že na konanie o pokute sa primerane použijú ustanovenia CMP.

názoru odvolacieho súdu práve odkaz na primerané použitie CMP dáva odpoveď na to, že odvolanie podané PVS ako aj odvolanie podané štatutárnym orgánom PVS proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné, pri aplikovaní § 59 ods. 1 CMP. Tento právny názor odvolací súd oprel aj o závery Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") v uznesení zo dňa 2. apríla 2020, č. k. I. ÚS 147/2020 - 51. 15. Odvolací súd zhodné námietky odvolateľov,

ktorých prvoinštančné rozhodnutie nemá náležitosti zákonom vyžadované pre odôvodnenie meritórnych rozhodnutí (§ 220 ods. 2 CSP), nepovažoval za opodstatnené. Uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadnym spôsobom odôvodnil, keď sa vyjadril ku všetkým, pre rozhodnutie vo veci podstatným argumentom účastníkov. 16. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd aj námietku oprávnenej osoby spočívajúcu v tvrdení, že výroková časť uznesenia okresného súdu neobsahuje kvalifikáciu skutku, za porušenie ktorého bola pokuta uložená, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k dvojnásobnému sankcionovaniu účastníka konania za ten istý skutok, v rozpore so zásadou „ne bis in idem". K tomu odvolací súd uviedol, že konanie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS je konaním, v ktorom sú vydávané rozhodnutia ako výsledok civilného mimosporového procesu, preto nie je opodstatnené sa domáhať, aby vo výrokovej časti takéhoto súdneho rozhodnutia bola uvedená kvalifikácia skutku, za porušenie ktorého bola uložená pokuta. Odvolací súd k tejto otázke poukázal na uznesenie ústavného súdu zo dňa

1. októbra 2020, sp. zn. II. ÚS 432/
3. Odvolací súd sa súhrnne vyjadril k podaným odvolaniam tak, že pre účely konania a rozhodovania súdom prvej inštancie v zmysle § 13 ZRPVS, bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav veci, ktorý bol aj správnym spôsobom vyhodnotený a následne správne právne posúdený.
4. Ďalej sa odvolací súd vyjadril k účelu a podstate samotného zákona o RPVS, s prihliadnutím na sankčný mechanizmus vyplývajúci z daného predpisu a na postavenie oprávnenej osoby pri procese zápisu údajov do registra partnerov verejného sektora. Zrekapituloval skutkový stav zistený súdom prvej inštancie a jeho závery a konštatoval správnosť právnej kvalifikácie vzťahu dotknutých osôb ako vzťahu v zmysle § 19 písm. c) ZRPVS, pre ktorý oprávnená osoba v danom prípade nesmela vykonávať úkony

tohto zákona. 19. Odvolací súd k námietke ohľadom neprimerane extenzívneho výkladu § 19 písm. c) ZRPVS pri jeho aplikácii súdom prvej inštancie na skutkové zistenia o vzťahu oprávnenej osoby a PVS, uviedol, že odvolacej námietke nemožno vyhovieť vzhľadom na účel a zmysel zákona. Zdôraznil, že práve súdom prvej inštancie vyjadrená prepojenosť medzi PVS a konateľom/spoločníkom oprávnenej osoby objektívne narúša nestrannosť oprávnenej osoby, preto je vylúčená z vykonávania úkonov

zákona vo vzťahu k PVS. Výklad ustanovení zákona

názoru odvolacieho nebol zo strany súdu prvej inštancie v rozpore so zmyslom a účelom zákona, preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do základných práv a slobôd odvolateľov. Vzťah oprávnenej osoby k PVS je síce vzťahom prostredníctvom ďalších dotknutých právnických osôb, avšak vzhľadom na účel zákona pri tomto vzťahu nie je možná reštriktívna interpretácia, akej sa domáhal v odvolaní PVS a štatutárny orgán PVS tým spôsobom, že Juraj Bugala nie je oprávnenou osobou, keďže oprávnenou osobou je Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. 20. Odvolatelia tiež namietali, že pokiaľ

súdu prvej inštancie na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť „pre inšpiráciu" aj judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci, tak neaplikoval relevantnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") týkajúcu sa zaujatosti sudcov. To sa týkalo konštatovaného vzťahu medzi oprávnenou osobou a PVS, pričom práve z rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy založené na kolegiálnej a profesionálnej spolupráci, pokiaľ neprerastú do vzťahov priateľských, osobných, blízkych, sa nepovažujú za vzťahy vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti. K uvedenej námietke odvolací súd uviedol, že okresný súd na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby len „ako inšpirujúcu" použil judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci.

odvolacieho súdu nemožno túto rozhodovaciu prax najvyššieho súdu aplikovať bezvýhradne, keďže primárnym účelom ZRPVS je zvýšenie transparentnosti vo vzťahoch medzi súkromným a verejným sektorom. Preto je nevyhnutné klásť dôraz na objektívnu nestrannosť oprávnenej osoby, ktorá sa ako nestranná musí objektívne javiť.

1. Záverom odvolací súd zhrnul, že sa stotožňuje so spôsobom uloženia pokuty dotknutým subjektom, ako aj s východiskami a úvahami k tomu vyjadrenými súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali samostatné dovolania členka štatutárneho orgánu PVS Marta Straňáková (ďalej aj „dovolateľka 1/") ako aj oprávnená osoba (ďalej aj „dovolateľka 2/").
3. Dovolateľka 1/ vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP. Navrhla prerušenie dovolacieho konania

§ 162ods.

1 písm. b) CSP. Súčasne žiadala, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že konanie o uložení pokuty

§ 13ZRPVS voči pokutovanej členke štatutárneho orgánu PVS zastavuje.

Alternatívne navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie o uloženie pokuty zastavil. Dovolateľka 2/ vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm.

1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm. a),
2. b)CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie o uloženie pokuty zastavil. 24. Dovolateľka 1/ prípustnosť dovolania a vadu vyvodzovanú z § 420 písm.
3. f)CSP videla v tom, že v dôsledku nesprávneho právneho názoru okresného súdu bola uvedená do omylu, nakoľko v tomto rozhodnutí absentuje poučenie o možnosti PVS a člena štatutárneho orgánu PVS podať riadny opravný prostriedok v súlade s § 59 ods. 1 CMP, pričom odvolací súd napriek tejto procesnej chybe uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Ďalej v spojitosti s namietanou vadou konania

§ 420písm.

f) CSP dovolateľka 1/ poukázala na svoje argumenty obsiahnuté v časti podaného návrhu na prerušenie konania, z ktorých vyplýva, že konaniu o uloženie pokuty

§ 13

ZRPVS malo predchádzať konanie o overenie pravdivosti a úplnosti údajov

§ 12ZRPVS.

V tejto súvislosti dovolateľka 1/ uviedla, že právna norma § 13 ZRPVS je neurčitá, čo pripúšťa rôzny a aj šikanózny výklad, čo vyvoláva pochybnosti o právnej istote jej adresátov pod hrozbou neúmerných sankcií. Ďalším argumentom dovolateľky 1/ bolo, že odvolací súd opomenul aplikovať novelu ZRPVS č. 241/2019 účinnú od

1. septembra 2019, ktorá vyvracia právny názor súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode
2. odôvodnenia rozhodnutia, napriek tomu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolateľka 1/ taktiež dala do pozornosti „tzv. engelovské kritériá" (Rozsudok ESĽP vo veci Engel a iní v. Holandsko z
3. júna 1976; ďalej tiež „engelovské kritériá"), ktoré

jej názoru sú v danej veci naplnené, v dôsledku čoho by sa mal na tento prípad aplikovať čl. 6 a 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (znenie publikované v oznámení pod č. 209/1992 Zb., ďalej tiež „Dohovor"). Uviedla, že oba súdy nižších inštancií postupovali protiústavne, keď v rozpore s Dohovorom a ďalšími zásadami a princípmi trestania príznačnými pre odvetvie trestného práva, dospeli k tým záverom, na ktorých namietané rozhodnutia spočívajú. Podporne k tejto problematike dovolateľka 1/ uviedla rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo/147/2008 z 12. marca 2009,

ktorého trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Taktiež z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 147/2020 z 2. apríla 2020 vyplýva, že rozhodnutie o uložení pokuty

ZRPVS spĺňa engelovské kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa povahy a stupňa hroziacej sankcie. Aj v tejto súvislosti

dovolateľky 1/ oba súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a nevysporiadali sa s podstatnými námietkami prednesenými v konaní, čím konanie zaťažili vadou

§ 420písm.

f) CSP. 25. V súvislosti s prípustnosťou dovolania

§ 421ods.

1 písm. a),

1. b)CSP dovolateľka 1/ uviedla, že súdy nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili, keď aplikovali § 19 písm.
2. c)ZRPVS nesprávne, ústavne neakceptovateľným spôsobom a neposudzovali vzájomný vzťah dotknutých osôb z hľadiska teórie zdania správne, nakoľko tento vzťah musí mať určitú intenzitu. K otázke intenzity vzťahu dotknutých osôb dovolateľka 1/ poukázala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Ndz/2/2015, kde súd nepovažoval pretrvávajúci kamarátsky vzťah sudkyne a strany sporu za úzky súkromný vzťah a nepovažoval sudkyňou uvedené dôvody za dostačujúce na konštatovanie toho, že reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o nezaujatosti sudkyne. Záverom dovolateľka 1/ zhrnula svoje argumenty s odkazom na porušenie jej ústavných práv v dôsledku svojvoľného interpretovania ZRPVS súdmi nižších inštancií, pričom konštatovala najmä porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 48 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „ústava") z dôvodu nesprávneho poučenia o opravnom prostriedku v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Ďalej konštatovala porušenie čl. 2 ústavy z dôvodu, že súdy nižších inštancií aplikovali na svoje skutkové a právne závery vágne ustanovenie § 19 ZRPVS, ktoré súd prvej inštancie vyložil neprimerane extenzívne a odvolací súd si túto argumentáciu osvojil. Dovolateľka 1/ namietla aj porušenie čl. 50 ústavy z dôvodu postupu súdov nižších inštancií, v ktorom mala preukazovať svoju nevinu. 26. Dovolateľka 2/ pri odôvodňovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania v časti

§ 420písm.

f) CSP vychádzala z toho, že rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS spĺňa engelovské kritériá, v dôsledku čoho mali súdy nižších inštancií v predmetnom konaní aplikovať trestnoprávne zásady ukladania trestov a vychádzať zo základných zásad trestného konania. V tejto súvislosti dovolateľka 2/ namietla najmä opomenutie aplikovania zásady ne bis in idem a zásad ukladania trestov za pokračovací trestný čin. Uviedla, že jednotlivé porušenia zákazu

§ 19písm.

c) ZRPVS vo vzťahu ku každému zo sankcionovaných subjektov, predstavujú čiastkové útoky, ktoré spája objektívna súvislosť v predmete útoku, spôsobe ich spáchania a čase ich spáchania a subjektívna súvislosť spočívajúca v jednotiacom zámere, na základe čoho je nutné analogicky aplikovať trestnoprávne zásady trestania o pokračovacom trestnom čine, nakoľko postup pri ukladaní sankcií na danom úseku nie je upravený v ZRPVS. Súčasne dovolateľka 2/ v súvislosti s namietanou vadou

§ 420písm.

f) CSP poukázala na porušenie zásady proporcionality uložených pokút a konštatovala, že vzhľadom na likvidačný charakter uložených sankcií mali konajúce súdy aplikovať sankčnú moderáciu

§ 198zákona č.

162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v spojení s čl. 3 ods. 1 CMP. Dovolateľka 2/ namietla aj procesný postup súdu prvej inštancie, pričom

jej názoru konanie o pokute

§ 13ZRPVS nemožno začať na základe podnetu tretej osoby.

Namietaný bol aj obsah uznesenia súdu prvej inštancie o začatí konania o pokute v tom zmysle, že súd prvej inštancie nevymedzil deliktuálne konanie po právnej a skutkovej stránke vo výrokovej časti predmetného uznesenia, pričom odvolací súd tento postup odobril, čím zapríčinil arbitrárnosť a teda nezákonnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia; takýmto postupom došlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. 27. V súvislosti s prípustnosťou dovolania

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľka 2/ namietla právne posúdenie vzťahu oprávnenej osoby a spoločníka PVS. Nesprávnosť právneho posúdenia videla najmä v tom, že medzi dotknutými osobami neexistuje majetkové a ani personálne prepojenie.

jej názoru vzťah založený na nepriamej majetkovej účasti dotknutých osôb v spoločnosti GGFS s. r. o. nepredstavuje personálne prepojenie oprávnenej osoby s PVS. V osobitných právnych predpisoch je personálne prepojenie vždy definované len ako účasť určitej osoby alebo subjektu na vedení inej osoby alebo subjektu (§ 2 písm. o), bod

1. zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, alebo § 3 písm. a), bod
2. zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike), z čoho vyplýva, že personálne prepojenie nie je osobitnými zákonmi konštruované na prepojení spoločníkov disponujúcich obchodným podielom v tretej obchodnej spoločnosti. Nejedná sa ani o majetkové prepojenie, nakoľko ani jeden zo spoločníkov oprávnenej osoby nefiguroval vo vlastníckej štruktúre PVS, nemal priamy ani nepriamy podiel na základnom imaní, hlasovacích právach alebo hospodárskom výsledku PVS, nemal účasť v riadiacich alebo dozorných alebo obdobných orgánoch PVS, a žiadnym iným spôsobom sa nepodieľal na podnikaní PVS. Dovolateľka 2/ ďalej zdôraznila, že medzi dotknutými osobami neexistuje ani žiadny iný obdobný vzťah, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu prax súdov v otázke posúdenia nestrannosti sudcov pri zohľadňovaní teórie zdania, pričom ani vzájomné vzťahy medzi sudcami založené na kolegialite a princípoch profesionálnej spolupráce bez ďalšieho nemožno považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. K uvedenému dovolateľka 2/ poukázala na rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/1/2017 z
3. apríla
4. Ďalej poukázala na mailové vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

ktorého vzťah advokáta a konečného užívateľa výhod partnera verejného sektora vrátane ich spoločnej účasti na podnikaní tretieho subjektu nezakladajú prekážku pri výkone činností oprávnenej osoby

ZRPVS. Nakoľko sa

názoru dovolateľky 2/ oba súdy nižších inštancií v otázke posúdenia vzťahu dotknutých osôb odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa posúdenia nestrannosti sudcov, zaťažili svoje konania a rozhodnutia vadou

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP. 28. Dovolateľka 2/ dovolanie vyvodzované z § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP považovala za prípustné vo vzťahu k právnej otázke, ktorú formulovala tak, že či konanie o uložení pokuty

§ 13zákona č.

315/2016 Z. z. je konaním s trestným charakterom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho je v ňom pri ukladaní príslušných pokút potrebné aplikovať zásady trestného konania a trestnoprávne princípy, či už z hľadiska posudzovania skutku ako deliktu s pokračovacím charakterom, z hľadiska rešpektovania zásady zákazu dvojitého postihu za ten istý delikt, resp. z hľadiska nevyhnutnosti konkretizácie protiprávneho konania po právnej aj skutkovej stránke vo výrokovej časti uznesenia o začatí konania o pokute, resp. vo výrokovej časti uznesenia o pokute. 29.

dovolateľky 2/ konanie o uloženie pokuty

§ 13

ZRPVS je konaním s trestným charakterom a je nutné pri ukladaní sankcií analogicky aplikovať trestnoprávne princípy a zásady ukladania trestov. Uvedený právny názor dovolateľka 2/ odôvodnila odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 147/2020,

ktorého má každé rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS povahu rozhodnutia vo veci samej a že každé takéto rozhodnutie má charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a spĺňa aj engelovské kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto časti dovolania sa dovolateľka 2/ podrobne vyjadrila k jednotlivým zložkám engelovských kritérií v kontexte predmetného konania. V zmysle tejto argumentácie je z pohľadu dovolateľky 2/ zrejmé, že súdy nižších inštancií mali na konanie aplikovať zásady a princípy trestného práva, najmä zásady ukladania trestov za pokračovacie trestné činy, zásadu ne bis in idem, normy upravujúce náležitosti trestného rozhodnutia spočívajúce v konkretizácii trestaného skutku takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným skutkom. Záverom k tejto problematike dovolateľka 2/ poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2015 a na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo/147/2008 z 12.03.2009, sp. zn. 6Sžo/31/2011 z 25.04.2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011 z 22.08.2012 a konštatovala, že zásady trestného práva sa analogicky aplikujú aj v konaniach pri rozhodovaní o správnych deliktoch, pričom obdobný postup je nutné uplatňovať aj v konaní o uložení pokuty

§ 13ZRPVS, čo vyplýva aj z vyššie uvedeného uznesenia I.

ÚS 147/

2. K dovolaniu oprávnenej osoby podala vyjadrenie dovolateľka 1/, pričom sa v plnom rozsahu stotožnila s argumentmi obsiahnutými v dovolaní oprávnenej osoby. Zároveň uviedla, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, keďže závery súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, sú ojedinelé a bez opory v doterajšej rozhodovacej súdnej praxi. Súdy nižších inštancií vykladajú jednotlivé ustanovenia dotknutej právnej normy extenzívne, pričom jej jednotlivé ustanovenia sú vágne (§ 19 ZRPVS), nejednoznačné (§ 12 ods. 8 ZRPVS) a absentujú kľúčové regulatívy o možnosti podať riadny opravný prostriedok (§ 13 ZRPVS).
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpení advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie oboch dovolateliek je čiastočne prípustné ako aj dôvodné a uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti ako aj uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 1 a 2 CSP, § 450 CSP).
4. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu sa týka rozhodnutia Okresného súdu Žilina o uložení pokuty

osobitného zákona o registri partnerov verejného sektora, ktorý obsahuje aj normy procesného práva, preto dovolací súd vo vzťahu k svojmu konaniu a rozhodovaniu o dovolaní považuje za potrebné uviesť, k obsahu dovolania relevantnú a následne interpretovanú, nasledovnú právnu úpravu. K procesnej právnej úprave prípustnosti dovolania vo veci pokuty

§ 13

ZRPVS 33.

§ 16ods.

5 ZRPVS v platnom znení, na konanie o námietkach, na konanie

§ 12

a na konanie o pokute sa primerane použijú ustanovenia Civilného mimosporového poriadku; ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 Civilného mimosporového poriadku sa nepoužijú. 34.

§ 2ods.

1 a 2 CMP, na konania

tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. 35.

§ 7ods.

2 CMP, v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je účastníkom aj ten, o koho právach a povinnostiach sa má konať. 36.

§ 39ods. 1 a 2 CMP, rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

§ 77

CMP, dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 38.

ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 39.

§ 420

CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 40.

ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 41.

ustanovenia § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 42.

ustanovenia § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP 43. Úspešné uplatnenie dovolania z dovolacieho dôvodu

§ 431

CSP je nevyhnutne podmienené okrem iného záverom najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania

§ 420CSP.

Predpokladom prípustnosti dovolania pre tzv. vady zmätočnosti

§ 420

CSP je, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí. Najvyšší súd tak musí primárne skúmať, či napadnuté uznesenie má povahu niektorého zo zákonom predpokladaných rozhodnutí umožňujúcich najvyššiemu súdu uskutočniť ďalší prieskum dovolania spočívajúci najmä v prieskume dôvodnosti dovolania.

1. V danom prípade bolo dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
2. októbra 2021 č. k. 14Cob/25/2021 - 355 v druhom a treťom výroku. Ide teda o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré má formu uznesenia, a nie rozsudku, pre ktorý zákon expressis verbis stanovuje, že ním súd rozhoduje vo veci samej (§ 39 ods. 1 CMP). Pre ustálenie, či z hľadiska podmienky

§ 420

CSP napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje rozhodnutie vo veci samej, však v tomto prípade forma rozhodnutia nie určujúca. Ide o rozhodnutie síce sui generis vo veci uloženia pokuty

osobitného ZRPVS, avšak vydané súdom ako registrujúcim orgánom v takom type konania, ktoré je možné čo do procesných postupov a prostriedkov považovať za obdobu iných registrových konaní

CMP, a preto je možné analogicky vychádzať z úpravy v § 278 a nasl. CMP. Tu je možné sa oprieť aj o § 16 ods. 5 ZRPVS, ktorý stanovuje subsidiaritu použitia CMP v konaní o námietkach, v konaní

§ 12

a na konanie o pokute, pričom sa vychádza z obdobnosti uvedených ustanovení týkajúcich sa agendy obchodného registra. V registrových konaniach

CMP je formou rozhodnutia súdu uznesenie. Preto niet dôvodu, aby v konaní

ZRPVS bola vyžadovaná iná („vyššia") forma rozhodnutia - rozsudkom, hoci ide o rozhodnutie vo veci samej, za aké je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu o uložení pokuty

§ 13ods.

1 ZRPVS. 45. K vyššie uvedenému je súčasne potrebné dodať, že predmetom napadnutého uznesenia/rozhodnutia odvolacieho súdu boli odvolania podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie o pokute, ktoré predstavuje rozhodnutie registrujúceho orgánu (Okresného súdu Žilina). Z § 3 ZRPVS vyplýva, že sa (týmto zákonom) zriaďuje register, ktorý je definovaný ako informačný systém verejnej správy. Registrujúcim orgánom je Okresný súd Žilina. Z uvedeného vyplýva výlučná pôsobnosť Okresného súdu Žilina ako registrujúceho orgánu (súdu) pre celé územie Slovenskej republiky. Tento súd vedie registračné konanie, konanie o kvalifikovanom podnete a konanie o uložení pokút

ZRPVS. 46. V neposlednom rade dovolací súd poukazuje na názor ústavného súdu,

ktorého rozhodnutie Okresného súdu Žilina o uložení sankcie

§ 13ods.

1 ZRPVS je špecifickým typom rozhodnutia, ktoré svojou povahou vychádza z právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra

§ 278a nasl.

CMP a

§ 13ods.

7 ZRPVS opravný prostriedok - odvolanie proti nemu môže podať len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty

odseku 1 písm. b). Podanie odvolania oprávnenou osobou

§ 13ods.

7 ZRPVS zakladá účinky proti rozhodnutiu o uložení pokuty

§ 13ods.

1 ZRPVS ako celku (uznesenie ústavného súdu z 27. augusta 2020, č. k. II. ÚS 345/2020-7, bod 25.). A ďalej, že povahu rozhodnutia vo veci samej má v zásade každé rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13ZRPVS (uznesenie ústavného súdu z 2.

apríla 2020, č. k. I. ÚS 147/2020-51, bod 27.). 47. Dovolací súd taktiež poukazuje na to, že odvolací súd, aplikujúc § 16 ods. 5 ZRPVS v spojení s § 59 ods. 1 CMP, v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že uznesenie registrujúceho orgánu, t.j. Okresného súdu Žilina o uložení pokuty predstavuje rozhodnutie vo veci samej, voči ktorému je prípustné odvolanie nielen zo strany oprávnenej osoby, ktorá

výslovného znenia § 13 ods. 7 ZRPVS ručí za zaplatenie pokuty

odseku 1 písm. b), ale aj zo strany ostatných osôb, ktorým bola

tohto zákona uložená súdom pokuta

§ 13ods.

1 ZRPVS. Vecou samou sa v tomto prípade rozumie uloženie pokuty. 48. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým po vykonanom vecno - právnom prieskume potvrdil uznesenie Okresného súdu Žilina o uložení pokuty

§ 13ods.

1 ZRPVS, je potrebné považovať za rozhodnutie vo veci samej, ktoré tak spĺňa podmienku takého rozhodnutia, voči ktorému je prípustné dovolanie

§ 420CSP.

49. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu z hľadiska prípustnosti dovolania naviac spĺňa aj podmienku takého rozhodnutia, ktorým sa konanie o uložení pokuty končí. V tomto ohľade dovolací súd primerane poukazuje na odôvodnenie hodnotenia konečnosti rozhodnutia pre účely aplikácie prípustnosti dovolania čo do tvrdených vád zmätočnosti, vyslovené v rozhodnutí Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2021, pod R č. 91/2021,

ktorého rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania (uznesenie najvyššieho súdu zo dňa

1. septembra 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2021).
2. Ďalšie skúmanie splnenia podmienky prípustnosti dovolania sa týkalo dovolacích dôvodov z hľadiska viacerých námietok dovolateliek 1/ a 2/, vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu tvrdiacich, že samotným rozhodnutím, prípadne procesným postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, bolo dovolateľkám ako účastníčkam konania o pokute

§ 13ZRPVS znemožnené, aby uskutočňovali im patriace právo na spravodlivý proces.

51.

ust. § 420 písm.

1. f)CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 52. Ustanovenie § 420 písm.
2. f)CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 53. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava"). 54. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 55. Dovolací súd z vyššie uvedených hľadísk skúmal opodstatnenosť argumentácie oboch dovolateliek, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti

§ 420písm.

f) CSP. 56. Dovolateľka 1/ ako dôvod, z ktorého vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP, uvádzala najmä námietky voči postupu súdov nižších inštancií, v ktorom neboli rešpektované základné zásady právnej istoty, zásady trestania s poukazom na engelovské kritériá, pričom v odôvodnení oboch rozhodnutí súdov nižších inštancií absentovali zákonom vyžadované náležitosti, okrem iného spočívajúce aj vo vyjadrení sa k podstatným argumentom účastníkov konania (dovolateľky 1/). K zmätočnostnej vade malo dôjsť aj tým, že v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentovalo správne zákonné poučenie o možnosti pokutovaného štatutárneho orgánu PVS podať opravný prostriedok, čo mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí akceptovať, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie nezrušil, ale potvrdil. 57. Dovolateľka 2/ prípustnosť a dôvodnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP odôvodnila najmä nerešpektovaním základných zásad trestania pri rozhodovaní o ukladaní pokút

§ 13

ZRPVS, vychádzajúcich z trestného práva, a to s poukazom na opomenutie aplikovania engelovských kritérií zo strany oboch súdov nižších inštancií. Namietala tiež nezákonnosť celého konania o pokute, ktoré

jej názoru nemožno začať ex officio len na základe podnetu tretej osoby a bez existencie väzby na predchádzajúce konanie

§ 12ZRPVS.

58. K námietke dovolateľky 1/, že v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentovalo správne zákonné poučenie o možnosti (aj) pokutovaného člena štatutárneho orgánu PVS podať proti nemu opravný prostriedok, čo mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí akceptovať tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, dovolací súd uvádza, že v tomto namietanom procesnom postupe nevzhliadol zmätočnostnú vadu

§ 420písm.

f) CSP.

dovolacieho súdu v danom prípade samotný tento postup súdu, hoci z hľadiska príslušných noriem procesného práva (formálne) nesprávny, v konečnom dôsledku nespôsobil v zákonom vyžadovanej intenzite (materiálne) zásah do práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Je tomu tak preto, že napriek poučeniu (§ 13 ods. 7 ZRPVS), že proti rozhodnutiu o pokute

§ 13odseku 1 zákona č.

315/2016 Z. z., môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ak jej registrujúci orgán uložil zaplatiť pokutu spoločne a nerozdielne

odseku 1 písm. b) ZRPVS, do 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Žilina, sa dovolateľka 1/ ako členka štatutárneho orgánu PVS týmto, v dotknutej (absentujúcej) časti nesprávnym poučením súdu prvej inštancie v skutočnosti neriadila, keďže odvolanie podala (č.l. 206 a nasl. spisu), pričom odvolací súd toto odvolanie meritórne posúdil a rozhodol o ňom v napadnutom rozhodnutí. 59. Dovolací súd k vyššie uvedenému dodáva, že nesprávne procesné poučenie v uznesení okresného súdu by mohlo zakladať porušenie dotknutého práva účastníkov konania o pokute len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom (pre dovolateľku), ktorý bol nimi spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Takýto záver vyplýva z už ustálenej judikatúry ústavného súdu,

ktorej základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové", to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

1. Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo
2. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Odvolací súd sa v tomto ohľade v napadnutom rozhodnutí dostatočne a

názoru dovolacieho súdu aj správne, v súlade so zákonnou úpravou, vysporiadal s procesnou otázkou prípustnosti odvolania podaného PVS a štatutárnym orgánom PVS, pričom vychádzal aj z rozhodnutí ústavného súdu (I. ÚS 147/2020, II. ÚS 345/2020), so záverom, že priamo ZRPVS v § 16 ods. 5 odkazuje na primerané použitie CMP na konanie o pokute, pričom

§ 59ods.

1 CMP je odvolanie prípustné proti uzneseniu okresného súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Takým rozhodnutím je

odvolacieho súdu aj rozhodnutie okresného súdu o uložení pokuty tak PVS, členom štatutárneho orgánu PVS ako aj oprávnenej osobe, preto uviedol, že „bolo prípustné odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu aj zo strany PVS a členov štatutárneho orgánu PVS".

dovolacieho súdu samotným pochybením, v dôsledku ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahovalo správne procesné poučenie o prípustnosti odvolania podaného všetkými do úvahy pripadajúcimi účastníkmi konania o uložení pokuty, nedošlo k naplneniu podmienky zmätočnostnej vady

§ 420písm.

f) CSP. Tento dôvod, spočívajúci v nesprávnom právnom poučení o opravnom prostriedku, sám osebe nespôsobuje nesprávnosť rozhodnutia a nie je spôsobilý vyvolať potrebu jeho zrušenia, keďže v prípade nesprávneho poučenia súdom o opravnom prostriedku sa v prospech dotknutého účastníka predĺžila zákonná lehota na podanie opravného prostriedku (tu odvolania). Vyplýva to z § 362 ods. 1 (veta prvá) a ods. 3 CSP (aplikovaného

§ 2ods.

1 CMP),

ktorého odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty

odseku 1 preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Zároveň odvolací súd v napadnutom rozhodnutí eliminoval možný negatívny následok tohto nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie tým, že opravný prostriedok (odvolanie), včas podaný účastníkmi konania napriek nesprávnemu právnemu poučeniu, prejednal a meritórne o ňom rozhodol. Tým celkom vylúčil namietané porušenie základného práva dotknutých účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie, zahŕňajúceho v tomto prípade čiastkové právo na podanie opravného prostriedku a jeho riadne prejednanie súdom v príslušnej inštancii. 61. Napokon dovolací súd dodáva, že súd prvej inštancie dodatočne, hoc len čiastočne,

pokynu odvolacieho súdu odstránil nedostatok poučenia v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia, a to vydaním opravného uznesenia zo dňa

1. októbra 2020, č. k. 5PPok/3/2018 - 339 (§ 224 CSP vo väzbe na § 2 ods. 1 CMP a § 16 ods. 5 ZRPVS), v ktorom prvoinštančné rozhodnutie o pokute opravil tak, že okrem odstránenia aj iných chýb, doplnil text poučenia v znení - Proti výroku V. tohto uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Išlo o poučenie týkajúce sa rozhodnutia o náhrade trov konania.
2. Z vyššie uvedeného vyplynul záver dovolacieho súdu o neprípustnosti a nedôvodnosti tejto časti dovolania dovolateľky 1/.
3. K námietke dovolateľky 1/, že konaniu o uložení pokút

§ 13ods.

1 ZRPVS nepredchádzalo konanie registrujúceho orgánu

§ 12

ZRPVS, a preto došlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý súdny proces, dovolací súd uvádza, že takúto zmätočnostnú vadu v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý následne aproboval odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdzujúcim vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevzhliadol. 64. Dovolací súd k svojmu vyššie uvedenému záveru najskôr zvýrazňuje, že odvolací súd sa takouto námietkou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne nezaoberal. Táto okolnosť však nemá vplyv na možnosť dovolacieho prieskumu procesného postupu súdu v konaní o uložení pokút

ZRPVS, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací súd tu len pripomína, že

subsidiárne aplikovaného CMP, ktorý má v tomto prípade prednosť aj pokiaľ ide o úpravu dovolania v CSP, nie je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu (§ 77 CMP). Mimosporové konania sú vo všeobecnosti charakteristické zvýšeným zasahovaním štátu do konania z úradnej povinnosti. Dôvodom je potreba zvýšenej ochrany účastníkov konania pri súčasnom presadzovaní verejného záujmu (tu predstavovanom záujmom na nestrannosti vybratých subjektov pri výkone ich činnosti ako oprávnenej osoby

ZRPVS). Uvedené je na druhej strane vo vzťahu ku konaniu o pokute čiastočne modifikované osobitnou úpravou v § 16 ods. 5 veta za bodkočiarkou ZRPVS,

ktorej sa ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 CMP nepoužijú (ide o ustanovenia týkajúce sa vyšetrovacieho princípu). 65. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že predmetom námietky dovolateľky 1/ je samotný procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že konanie o uložení pokuty dotknutým osobám

ZRPVS začal ex officio. Takýto procesný postup registrujúcemu orgánu/súdu umožňuje ustanovenie § 16 ods. 5 ZRPVS, veta pred bodkočiarkou, ktorý ohľadom procesu odkazuje na úpravu v CMP, pričom

§ 23ods.

2 CMP, ak tento zákon neustanovuje inak, možno začať konanie aj bez návrhu. O začatí konania bez návrhu súd vydá uznesenie. Keďže CMP (vo vzťahu k ukladaniu pokút

§ 13ods.

1 ZRPVS) neustanovuje inak, súd prvej inštancie nepostupoval contra legem pokiaľ sa sám rozhodol začať konanie o uloženie pokuty/pokút. Je celkom bez významu, či tomuto rozhodnutiu predchádzal určitý externý podnet (tu išlo o podnet občianskeho združenia a podnet novinára), alebo súd začal ex offo konať na základe interných poznatkov z vlastnej činnosti registrujúceho orgánu

ZRPVS. Uznesenie o začatí konania nemusí obsahovať odôvodnenie, je uznesením upravujúcim vedenie konania a nie je proti nemu prípustné odvolanie. Ak súd začína konanie vydaním uznesenia, potom je uznesenie o začatí konania procesnou podmienkou (Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017). Samotné začatie konania o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS spojené s vydaním procesného rozhodnutia o jeho začatí, ktoré umožňuje zákonná úprava v § 16 ods. 5 ZRPVS v spojení s § 23 ods. 2 CMP, nepredstavuje taký procesný postup súdu, ktorým by došlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý súdny proces, preto z tohto hľadiska dovolací súd nezistil prípustnosť ani dôvodnosť dovolania v tejto časti vyvodzovanej z § 420 písm. f) CSP. 66. K uvedenému záveru dovolací súd pre úplnosť dodáva, že pritom rešpektoval závery vyplývajúce zo skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa 20. mája 2020, sp. zn. 3Asan/4/2020.

tohto rozhodnutia najvyššieho súdu je rozhodnutie vydané Okresným súdom Žilina v konaní

§ 13zákona č.

315/2016 Z. z. rozhodnutím, ktoré nebolo vydané orgánom verejnej správy, ale ide o rozhodnutie vo veci, v ktorej je daná právomoc súdu ako orgánu súdnej moci v civilnom procese, pričom rozhodnutia vydané v konaniach

zákona č. 315/2016 Z. z. sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu), a nie administratívneho konania. 67. K námietke, že už v uznesení o začatí konania, a to explicitne v jeho výrokovej časti, malo byť konkretizované deliktuálne konanie dotknutých účastníkov, pre ktoré došlo k začatiu konania o uložení pokuty

§ 13ZRPVS, dovolací súd primerane poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp.

zn. II. ÚS 432/2020, z ktorého vyplýva, že z hľadiska zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces je postačujúce, ak dôvody začatia konania o uložení pokuty je možné vyvodiť aj z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, čo je aj prípad tu posudzovanej veci. 68. V časti, v ktorej dovolateľka 1/ namietala podmienenosť konania o pokute preukázaním nekorektných údajov v registri, resp., že pre možnosť registrujúceho orgánu začať ex officio konanie o uloženie pokuty

§ 13

ZRPVS absentovalo splnenie dovolateľkou tvrdeného predpokladu predchádzajúceho konania

§ 12

ZRPVS (o overení pravdivosti a úplnosti údajov), dovolací súd nezistil prípustnosť dovolania vyvodzovaného z § 431 vo väzbe na § 420 písm. f) CSP. Je tomu tak preto, že ustanovenie § 13 ZRPVS v prípade konania o pokute viažucej sa na porušenie zákazu

§ 19písm.

1. c)ZRPVS takúto zákonnú podmienku z hľadiska procesného postupu registrujúceho orgánu, výsledkom ktorého je (len) samotné začatie konania o uložení pokuty, výslovne vôbec neupravuje (nepredpisuje). 69. Ďalšie, zhodné námietky dovolateľky 1/ a dovolateľky 2/, sa týkali vady spočívajúcej v nedostatočnom, neúplnom, a tým nepreskúmateľnom rozhodnutí odvolacieho súdu, ako aj s ním súvisiaceho rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolací súd v tejto časti považoval dovolanie oboch dovolateliek z hľadiska ust. § 420 písm.
2. f)CSP za prípustné ako aj dôvodné, z nasledovných dôvodov. 70. Zákon o registri partnerov verejného sektora v procesných otázkach týkajúcich sa rozhodnutia o pokute, z hľadiska náležitostí jeho odôvodnenia nemá osobitnú úpravu, prostredníctvom § 16 ods. 5 odkazuje na úpravu v CMP. Civilný mimosporový poriadok však okrem niektorých ustanovení o súdnych rozhodnutiach (§ 39 až § 46) rovnako úpravu náležitostí odôvodnenia súdnych rozhodnutí nemá, preto za aplikácie § 2 ods. 1 CMP je potrebné vychádzať v prípade rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, primerane z § 220 ods. 2 CSP upravujúceho odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s § 234 ods. 2 CSP a z § 393 ods. 2 a 3 CSP upravujúceho odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. 71.

ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 72.

ust. § 393 ods. 2 prvá veta CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté.

1. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
2. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z
3. februára 2020, ods. 17). Práve o taký prípad ide v danej veci, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú dostatočne vyjadrené dôvody vedúce k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom chýbajú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (predmetom konania).
4. Dovolací súd pred prijatím vyššie uvedeného záveru preskúmal v rámci danom námietkami dovolateľa tak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie a v potrebnom rozsahu tiež postup oboch súdov nižších inštancií, predchádzajúci vydaniu dotknutých rozhodnutí, aby mohol posúdiť, ktoré skutkové a právne otázky boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a či odpoveď na tieto otázky, a to v zákonom vyžadovanej kvalite, sa premietli do napadnutého rozhodnutia. V tomto ohľade dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neposkytol primeranú a dostatočnú odpoveď na námietky účastníkov konania vymedzené v ich odvolaniach podaných proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti, pokiaľ dovolateľky označili napadnuté uznesenie odvolacieho súdu za arbitrárne, dovolací súd k pojmu „arbitrárne rozhodnutie" alebo „arbitrárne právne posúdenie" považuje za žiaduce uviesť, že sa používa „v rôznych významoch, často ako určité univerzálne pomenovanie rozhodnutia alebo právneho posúdenia, s ktorým nemožno súhlasiť" (Gešková, K. O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti

§ 420písm.

f) CSP. In: Súkromné právo roč. 2023, č. 1, s. 14).

ústavného súdu (o) arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v t