1ObdoV/79/2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S. K., a.s., C., B., proti ţalovanému: P. D. „L.“, X. L. , IČO: X., zast. a

§ 269ods.

2 OBZ. Aby sa zmluva mohla povaţovať za zmluvu úverovú, musí obsahovať vzhľadom na ustanovenie § 269 ods. 1 OBZ minimálne znaky, ktoré charakterizujú úverovú zmluvu a sú stanovené v ustanovení §

§ 269ods. OBZ. V konkrétnom prípade predmetná zmluva o úvere obsahovala zákonom stanovené znaky v zmysle § 497 OBZ. 3 1Obdo

V/79/2008 To, ţe si ţalovaný bol vedomý svojho záväzku, vyplýva aj zo zápisnice zo dňa 12.09.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových zmlúv uznal. Ustanovenie § 497 OBZ stanovuje, ţe peňaţné prostriedky veriteľ poskytne v prospech dlţníka, ale toto ustanovenie nestanovuje a bliţšie neupravuje spôsob, akým sa majú peňaţné prostriedky dlţníkovi poskytnúť a ponechávajú tomuto účastníkovi úplnú zmluvnú voľnosť. Výraz poskytnutie v prospech dlţníka nevyţaduje pre naplnenie úverového vzťahu priame plnenie dlţníkovi v hotovosti alebo bezhotovostné plnenie i na jeho účet v peňaţnom ústave. Nie je vylúčené, teda dovolené, plnenie v prospech dlţníka formou plnenia záväzkov dlţníka priamo jeho veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňaţnom ústave. Taktieţ ţiadne z ustanovení zákona, ktoré upravuje úverovú zmluvu, ničím neobmedzuje účel, na ktorý by bolo moţné úver poskytnúť. Ţiadne zákonné ustanovenie nebráni tomu, aby úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného predchádzajúceho úveru. Z uvedeného je potom zrejmé, ţe postup, pri ktorom veriteľ poskytne úver svojmu dlţníkovi na splnenie záväzku vrátiť peňaţné prostriedky, ktoré mu poskytol na základe predchádzajúceho úveru, neodporuje ţiadnemu zákonnému ustanoveniu, a preto odvolací súd konštatoval v rozpore so zákonnou právnou úpravou, ţe banka nemôţe realizovať úver na účel likvidovanie starého úveru. V danom prípade sa jednalo o úver charakteru „reúveru“, ktorý úver ako taký nie je podľa ţiadnej právnej zákonnej úpravy zakázaný, a teda neprípustný. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací sa preto nemohol stotoţniť s vysloveným právnym záverom odvolacieho súdu, ţe v danom prípade išlo o protiprávny postup umoţnený bankou, a i keď ako sa uvádza v rozhodnutí odvolacieho súdu, ţe finančné prostriedky ţalovanému poskytnuté neboli, rozhodne mu bol úver charakteru ,,reúveru“ poskytnutý, čo sporné s doposiaľ vykonaného dokazovania ani nebolo. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd sa nestotoţnil ani s právnym záverom odvolacieho súdu, ţe nároky, z ktorých sú práva uplatňované boli, sú premlčané. Je pravdou, ţe k tejto otázke ţalobca v jeho podaní zo dňa 1.10.2003 zaujal stanovisko, s ktorým sa odvolací súd pri hodnotení otázky premlčania nevysporiadal. Odvolací súd vo veci rozhodol a opätovne rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol. 4 1ObdoV/79/2008 V odôvodnení uviedol, ţe sa nestotoţnil s vysloveným názorom dovolacieho súdu ohľadne otázky úveru resp. úverovej zmluvy, keďţe ide o absolútny obchod (§ 261 ods. OBZ). Nevedno ako s právnym vzťahom, ktorý je nepochybne absolútnym obchodom dovolací súd spája tzv. „zmluvnú voľnosť“ zmluvných strán. Touto zmluvnou voľnosťou v podstate sa likvidujú znaky absolútneho obchodu. Zmluva, ktorá má znaky absolútneho obchodu a za taký je zo zákona povaţovaná, svoje esenciálne zloţky meniť nemôţe, pretoţe zmenou stráca znaky absolútneho obchodu. Medzi tieto zloţky patrí predovšetkým, kto s kým zmluvu o úvere uzatvára, na aký účel sa poskytuje a spôsob splatenia, teda zánik úveru. Nemení na tejto zmluve nič, ţe môţe dôjsť k zmene veriteľa, aj k zmene časovej splatnosti, ale nie spôsobu splatenia. Ak tomu tak nie je, nejde o úverovú zmluvu so všetkými dôsledkami. Zákon však nepozná takú úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom ústave novou úverovou zmluvou. Nielen, ţe taký postup nepozná zákon, ale ani interné smernice ţiadneho peňaţného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Pri poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver, veriteľ neposkytuje finančné prostriedky a dlţník ich nedostane do dispozície ,čo je základnou podmienkou úverovej zmluvy, ale v skutočnosti ide o finančno – účtovné, neprípustné operácie majúce za následok neprípustne účtovne zlikvidovať úver. A taký postup ustanovenia o absolútnom obchode Obchodný zákonník nepozná. Dovolací súd otázku úverov poskytnutých koncom 80-tých rokov nevyhodnotil. Podľa odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 763 ods. 1 OBZ nie je jednoznačné pouţitie Obchodného zákonníka, ale úprava podľa Hospodárskeho zákonníka mala porovnateľné znaky absolútneho obchodu aj podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou premlčania zo strany ţalovaného z toho dôvodu, ţe ţiadne právo, ţiadny nárok ţalobcovi nevznikol a premlčať sa môţe len existujúci nárok (právo), preto sa námietkou premlčania ani zaoberať nemohol. 5 1ObdoV/79/2008 Ďalšou problematickou otázkou pre účastníkov, ako aj odvolacieho súd bol uznávací prejav pojatý do zápisnice z 12.09.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových zmlúv mal uznať ţalovaný. Predmetná zápisnica sa nedotýkala riešenia úverových vzťahov ţalobcu a ţalovaného, ale riešila čosi iné. Ţalobca ani nebol účastníkom predmetného úkonu a táto zápisnica mu nedávala nijaké práva a nebola pre neho právne záväzná. Nepochybne mohlo dôjsť v rámci odčlenenia ţalovaného od jeho predchodcu, ale muselo by dôjsť k platne] zmene úverovej zmluvy, alebo k pristúpeniu záväzku alebo jeho prevzatiu samozrejme za súčinnosti ţalobcu. Uvedená zápisnica potrebné zákonné znaky a náleţitosti nespĺňa. V tomto je jasná zákonná úprava a nemoţno pripustiť a povaţovať jednostranný výklad účastníka, ktorému to vyhovuje za taký, na ktorom moţno zakladať bez ďalšieho jeho práva a to zvlášť pri právnych vzťahoch, kvalifikovaných ako absolútny obchod. Odvolací súd s postupom ţalobcu nesúhlasil, pretoţe kaţdý úver jeho vznik, prípadne zánik, treba posúdiť podľa Obchodného zákonníka .Či bolo postupované tak, ako pri absolútnom obchode malo byť postupované, to mohol preukázať len ţalobca, ktorý neuniesol dôkazne bremeno, ktoré ho zaťaţovalo, a preto odvolací súd rozsudok zmenil a ţalobu zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 238 ods.1, 2 a 241 ods.2 písm . c) O.s.p.). Odvolací súd porušil ustanovenie § 243d ods. l Občianskeho súdneho poriadku, pretoţe porušil záväznosť rešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu a konštatoval, ţe právny názor dovolacieho súdu je v rozpore s Obchodným zákonníkom. Jeho právny názor nemá oporu v príslušných ustanoveniach Obchodného zákonníka. Odvolací súd opätovne v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 2 Obo 163/2007-526 uvádza, ţe ,,reúver“ ako finančná operácia je neprípustný, pričom toto svoje konštatovanie 6 1ObdoV/79/2008 opiera jedine o ten fakt, ţe zákon takú finančnú operáciu neupravuje. V tejto súvislosti poukazuje dovolateľ na čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého kaţdý môţe konať , čo nie je zakázané, t.j. v zmysle predmetného článku Ústavy Slovenskej republiky sa uplatňuje zákonná úprava zmluvnej autonómie strán podľa § 2 ods.3, § 491 Občianskeho zákonníka a §

§ 269ods.2 OBZ.

Nemoţno teda dospieť k záveru, ţe banky takýto druh úverov nemôţu poskytovať, ak ţiadne ustanovenie zákona takéto konanie nezakazuje. Naopak takéto poskytovanie úverov zodpovedá zauţívaným pravidlám peňaţných ústavov. Svedčí o tom aj opatrenie Národnej banky Slovenska z

1. marca
2. Zásada zmluvnej voľnosti je pritom jednou zo základných zásad Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 497 OBZ neupravuje bliţšie spôsob, akým sa majú peňaţné prostriedky dlţníkovi poskytnúť a ponechávajú tomto účastníkom úplnú zmluvnú voľnosť. Ţiadne zákonné ustanovenie nebráni tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného, predchádzajúceho úveru. Nie je pritom rozhodujúce, či predchádzajúci úver poskytol terajší poskytovateľ úveru alebo niekto iný. Nároky a z nich vyplývajúce práva ţalobcu nie sú premlčané s poukazom na ust. § 131a, §131b, 131d Hospodárskeho zák. a § 397 OBZ a to z nasledujúcich dôvodov, ktoré ţalobca podrobne rozobral uţ v podaní zo dňa 1.10.2003 a v dovolaní zo dňa 31.1.2005 a ktorých sa v plnom rozsahu pridrţiava. Taktieţ posúdenie otázky, či predmetný záznam, spĺňa náleţitosti uznania záväzku nemá ţiaden vplyv na posúdenie otázky, či je nárok ţalobcu premlčaný. Preto ţalobcovi nie je zrejmé, prečo sa touto irelevantnou otázkou odvolací súd zaoberal a prečo ju povaţoval za „problematickú“. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti má ţalobca za to, ţe záznam z rokovania zo dňa 12.9.1996 spĺňa náleţitosti uznania dlhu. V zmysle ustanovenia § 323 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, ţe v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. V zázname z rokovania zo dňa 12.9.1996 je presne špecifikovaná výška záväzku ţalovaného voči právnemu predchodcovi ţalobcu. Uznávací prejav je jasný a zrozumiteľný a je vyjadrený slovným spojením „uznáva záväzok v plnej výške“. Zároveň je 7 1ObdoV/79/2008 záznam z rokovania podpísaný predsedom druţstva Ing. M. B., ktorý bol ako predseda predstavenstva oprávnený za druţstvo. konať a podpisovať samostatne. S poukazom na uvedené skutočnosti, najmä na skutočnosť, ţe odvolací súd nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a zároveň vec po právnej stránke posúdil nesprávne s poukazom na ustanovenie § 243b ods.2 Občianskeho súdneho poriadku navrhuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť . Ţalovaný sa nevyjadril k podanému dovolaniu. Najvyšší súd Slovenskej. republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas účastníkom konania ( 240 ods.1 O. s .p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( 243a ods.1 O. s. p) dospel k záveru, ţe dovolanie je prípustné v zmysle § 238 ods.1 O. s. p. a opodstatnené. V predmetnej veci Najvyšší súd SR ako súd dovolací unesením sp. zn. 1ObdoV/28/2005 zo dňa
3. mája 2007 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v novom konaní vychádzal pri právnom posúdení veci v rozpore s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu, napriek tomu ,ţe v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. je pre neho záväzný a opätovne vec nesprávne právne posúdil a rozsudok prvého stupňa zo dňa 13.05.2003 č.k. 17 Cb 10/97-361 zmenil a ţalobu zamietol. Ako vyplýva z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia dovolacieho súdu je nesporné ,ţe ţalobca a ţalovaný resp. ich právni predchodcovia ( právne nástupníctvo bolo preukázané) uzavreli úverové zmluvy označené ako čiastkové úvery v znení dodatkov a to dňa 18.11.1996 –vo výške
4. 684 000 Kčs, 18.11.1996– vo výške 1 996 000 Kčs, 23.06.1988 –vo výške 560 000 Kčs, 30.06.1988– vo výške 800 000 Kčs, 26.08.1987– vo výške 500 000 Kčs, 22.12.1988– vo výške 468 000 Kčs a úverové zmluvy č. 3/91 zo dňa 3.
5. 1991 vo výške
6. 000 000 Sk, č. 3/95 zo dňa 28.09.1995– vo výške 25 000 000 Sk. 8 1ObdoV/79/2008 Úverové zmluvy uzavreté v roku 1986 aţ 1988, 1991 a nároky z nich vyplývajúce ako aj lehoty pre uplatnenie práv je potrebné v zmysle § 763 ods. 1,2 OBZ posudzovať podľa Hospodárskeho zákonníka. Predmetné zmluvy boli uzavreté v zmysle zásad stanovených v § 382 zákona č. 109/64 Zb. a § 382 a novely č. 98/1988Zb. Zmluvné strany si dohodli výšku úveru, účel na ktorý budú finančné prostriedky pouţité, spôsob jeho čerpania, zročnosť úveru, výšku jednotlivých splátok a úrokovú sadzbu za nedodrţanie zmluvných úverových podmienok. Taktieţ nie je sporné , ţe peňaţné prostriedky boli poskytnuté na úverový účet dlţníka. Úverová zmluva č. 3/95 bola uzavretá za účinnosti Obchodného zákonníka , a preto tento právny vzťah a práva z neho vzniknuté sa spravujú týmto zákonom. Predmetnou zmluvou bol dlţníkovi poskytnutý krátkodobý úver na krytie obeţných prostriedkov vo výške 25 000 000 Sk ,na základe jeho ţiadosti zo dňa 21.9.1995( čl. I. bod1.). Zmluvné strany si v článku II. bod 2.dohodli podmienky čerpania úveru tak, ţe poskytnutým úverom bude splatený krátkodobý úver úverovej zmluvy č. 2/95 zo dňa 30.6.
7. . Odvolací súd zamietol ţalobu v celom rozsahu s poukazom na to, ţe zákon nepozná takú právnu úpravu, ktorá by umoţňovala splatiť úver v tom istom peňaţnom ústave novou úverovou zmluvou tzv. „ reúver“, pretoţe veriteľ reálne neposkytol finančné prostriedky a dlţník ich nedostal do dispozície, čo je základnou podmienkou úverovej zmluvy. Odvolací súd zamietol ţalobu však v celom rozsahu aj keď ostatnými úverovými zmluvami nepochybne peňaţné prostriedky dlţníkovi boli poskytnuté. Na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy č. 3/95 uzavretej v zmysle § 497 a nasl. OBZ sa nevyţaduje reálne čerpanie úveru dlţníkom. Naplnenie úverového vzťahu nie je podmienené priamym plnením dlţníkovi v hotovosti alebo bezhotovostným plnením na jeho účet v peňaţnom ústave, ale poskytnutie peňaţných prostriedkov môţe mať aj formu plnenia záväzkov dlţníka priamo jeho veriteľovi hotovostným lebo bezhotovostným stykom. To znamená, ţe poskytnutie tzv. „reúveru“ neodporuje konsenzuálnemu charakteru tohto zmluvného typu, čo bolo vyslovené aj dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí. 9 1ObdoV/79/2008 Takéto poskytovanie úveru peňaţným ústavom bolo v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska zo dňa 3.marca 1995 č. 71/1995 Z. z ( § 16 ) , kde sa pre účely kategorizácie pohľadávok a podsúvahových záväzkov sa rozlišujú aj pohľadávky, ktoré vznikli banke poskytnutím jedného alebo viacerých úverov dlţníkovi na uspokojenie iných, uţ skôr vzniknutých pohľadávok Ţalobca vo svojich podaniach zo dňa 1.10.2000, z 31.1.2005 a zo dňa
9. 2008 ( čl.378, 409,474, ) podrobne špecifikoval svoj uplatnený nárok, hlavne spôsob poskytnutia úverov, výšku nesplatených úverov ich splatnosť a zaujal stanovisko k vznesenej námietke premlčania uplatneného práva a plynutia lehoty s poukazom na ustanovenia Obchodného zákonníka a Hospodárskeho zákonníka. Odvolací súd v dôsledku odchýlenia sa od právneho názoru dovolacieho súdu (243d ods.1O s .p. ) a nesprávneho právneho posúdenia veci (241 ods. 2 pís. c O. s. p). sa náleţite nevysporiadal ani s otázkou premlčania a posúdenia opodstatnenosti uplatneného práva v zmysle predloţených podaní ţalobcu. Najvyšší súd Slovenskej. republiky ako súd dovolací na základe uvedených skutočností dovolaním napadnutý rozsudok podľa ust. 243b ods. 2 veta prvá O. s . p. opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, je záväzný s poukazom na ust. 243d ods.1 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave.
10. marca 2010 JUDr. Alena Priecelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: H.