1, ods. 2 písm. c), písm. d) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného F. S. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 11. novembra 2020, sp. zn. 17T/2/2020 bol obvinený F. S. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného zo zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c), písm.
2 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov, pre výkon ktorého ho
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený F. S. odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z 25. februára 2021, sp. zn. 6To/126/2020,
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený F. S., prostredníctvom obhajcu JUDr. Róberta Bánosa, advokáta so sídlom v Galante, Hlavná 979/23, vo svoj prospech dovolanie, a to z dôvodov
1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že jediným priamym dôkazom v prejednávanej trestnej veci, ktorý ho mal usvedčovať zo spáchania stíhaného trestného činu, bol výsluch poškodenej, teda jeho matky Y. S. (ďalej tiež „poškodená"), avšak v prípravnom konaní bol jej výsluch vykonaný síce v čase po vznesení obvinenia, a to
3 Trestného poriadku odmietol vykonať dôkazy výsluchom oboch spomínaných navrhovaných svedkov, pričom uvedené návrhy boli,
názoru obvineného, zamietnuté zo strany konajúceho súdu bez bližšieho odôvodnenia, iba s poukazom na to, že spomínaný súd nezistil dôvodné pochybnosti o zistenom skutkovom stave nevyhnutnom pre rozhodnutie a o vierohodnosti svedkov a poškodených nemal žiadne pochybnosti. V tejto súvislosti dovolateľ namietal, že orgány činné v trestnom konaní a súd, v súvislosti s jeho trestným konaním, nevykonali ani jeden dôkaz svedčiaci v jeho (obvineného) prospech a ním navrhnuté dôkazy boli zamietnuté. Porušenie svojho práva na obhajobu videl obvinený už v samotnom podaní obžaloby bez poukazu (
jeho názoru) na konkrétny dôkaz svedčiaci proti jeho osobe, o ktorý by bola obžaloba opretá, teda bez toho, aby výsledky vyšetrovania postavenie obvineného pred súd dostatočne odôvodňovali. V tejto súvislosti uviedol, že porušením práva na obhajobu je,
jeho názoru, aj situácia, keď obžaloba je opretá o podstatný dôkaz, ktorý však nebol vykonaný zákonným spôsobom. V nadväznosti na to potom obvinený vyjadril názor, že konajúci súd nepostupoval zákonne, keď po doručení obžaloby v súlade s ustanovením § 243 a § 241 písm. f) Trestného poriadku obžalobu neodmietol a vec nevrátil prokurátorovi, ale nariadil hlavné pojednávanie, a to napriek tomu, že obžaloba obsahuje závažné procesné chyby. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku videl obvinený v tom, že súdy nižšieho stupňa pred rozhodnutím o jeho vine poškodenú osobne nevypočuli, hoci prokurátor vykonanie tohto dôkazu v podanej obžalobe navrhoval s tým, že súd prvého stupňa sa uspokojil s čítaním zápisnice o výpovedi poškodenej z prípravného konania, navyše
chybného ustanovenia § 263 ods. 1 Trestného poriadku [čo odvolací súd považoval za zrejmú nesprávnosť s tým, že okresný súd mienil použiť ustanovenie § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku] a krajský súd sa uspokojil z prehratím zvukovo - obrazového záznamu z výsluchu poškodenej z prípravného konania z 5. júna 2020 s odôvodnením, že boli naplnené zákonné podmienky pre postup
3 písm. a) Trestného poriadku, keďže obvinený bol o výsluchu poškodenej v prípravnom konaní riadne a včas písomne upovedomený, čo plynie z doručenky založenej v spise na čísle listu 155 vlastnoručne podpísanej dovolateľom. V tejto súvislosti však obvinený namietal, že v čase jeho výsluchu po vznesení obvinenia 5. júna 2020, v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu, nebol schopný vypovedať, prečítať, ani porozumieť poučeniam obvinenej osoby, rovnako tak si nebol vedomý toho, že by podpísal vyrozumenie o výsluchu poškodenej. Pochybnosti o jeho spôsobilosti samostatne sa obhajovať,
názoru obvineného, vyplývajú už zo zápisnice o jeho výsluchu v pozícii zadržaného vykonaného 4. júna 2020, kedy vyšetrovateľovi na jeho otázky uviedol, že sa lieči na schizofréniu, a že užíva silné lieky (Triapridal, Elicea), čomu mal vyšetrovateľ venovať pozornosť, pretože dôvod pochybnosti o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať nemusí byť vždy na prvý pohľad zjavný, pritom opomenutie tejto povinnosti potom vedie k svojvoľnosti (arbitrárnosti) úvahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu o nevyhnutnosti využitia inštitútu
2 Trestného poriadku a k porušeniu práv obvineného, ale aj zásad trestného konania. V nadväznosti na to obvinený počas výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý ho 7. júna 2020 vzal do väzby, uviedol, že nemal vedomosť o jeho trestnom stíhaní, ani o podpísaní akejkoľvek doručenky, ale taktiež ani uvedenej trestnej veci, a preto z tohto dôvodu už priamo na výsluchu požiadal o ustanovenie obhajcu. Takýmto postupom došlo,
názoru odvolateľa, k porušeniu jeho práva na obhajobu, a to zásadným spôsobom, ale aj k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, ale taktiež aj zásady zákazu neobviňovať seba samého. V tejto súvislosti potom obvinený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, spisová značka III. ÚS 2/2020 z
jeho názoru, tento dôkaz nemal byť pripustený, a teda nemal byť ani čítaný, či prehrávaný na hlavnom pojednávaní, respektíve verejnom zasadnutí, keďže takýto postup je v rozpore s princípom kontradiktórnosti trestného konania pred súdom a v rozpore s právom obvineného
článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo vzťahu k uloženému trestu, ktorý obvinený považoval za neprimerane prísny, namietal, že okresný súd mu priznal výlučne priťažujúcu okolnosť
m) Trestného zákona a nepriznal žiadnu poľahčujúcu okolnosť, hoci v jeho prospech svedčala poľahčujúca okolnosť
c) Trestného zákona, ktorú je potrebné vzhliadnuť, ak páchateľ spáchal trestný čin v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby, keďže sám opakovane uvádzal, že bol liečený niekoľkokrát vo Veľkom Záluží a taktiež sa ambulantne liečil aj u MUDr. G. W., pritom zo samotného znaleckého posudku MUDr. P. X. číslo 96/2020 plynie, že mu bola diagnostikovaná emočne nestabilná porucha osobnosti, ktorá je typická výraznými a dlhotrvajúcimi výkyvmi v oblasti prežívania a správania spojenými s výraznou impulzivitou, problémom kontrolovať sa a usmerňovať svoje správanie, s problémom ovládať svoje hnevlivé impulzy, čo často môže viesť k výbuchom, agresii a násilnému správaniu s tým, že pri hraničnom type emocionálne nestabilnej poruchy osobnosti je v popredí striedanie silných a opačne nabitých emócií vo vzťahu k blízkym, chronické pocity prázdnoty, dlhodobá ambivalencia ohľadne seba samého, svojich emócií, plánov, či preferencií. V nadväznosti na to dovolateľ namietal, že pokiaľ by súdy nižšieho stupňa správne vyhodnotili pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (1:1), nezvyšovali by dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu a pri ukladaní trestu by vychádzali zo základnej trestnej sadzby zločinu lúpeže, z čoho je potom zrejmé, že trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov je nepochybne trestom neprimerane prísnym a nezákonným. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený namietal, že v konaní, ktorého sa mal dopustiť, chýbajú zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže
1 Trestného zákona, a to tak z hľadiska objektívnej, ako aj subjektívnej stránky, keďže pri spornom incidente s poškodenou nebolo jeho (obvineného) úmyslom zmocniť sa jej finančných prostriedkov, a preto zistený skutok nebolo možné právne kvalifikovať ako zločin lúpeže, keďže úmysel páchateľa sa v takýchto prípadoch (pri trestnom čine lúpeže) musí vzťahovať tak na násilné konanie, ktorým chce páchateľ prekonať alebo znemožniť odpor obete, pre ktorý sa inak nemôže zmocniť veci, ako aj na to, aby sa zmocnil cudzej veci. V tejto súvislosti obvinený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 4Tdo/46/2015 z 19. januára 2016 a vyjadril názor, že jeho konanie bolo možné posúdiť nanajvýš ako prečin ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona v štádiu pokusu
1 Trestného zákona. V podanom dovolaní obvinený ďalej vyjadril názor, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané spáchanie stíhaného skutku jeho osobou, a to predovšetkým s ohľadom na rozpory vo výpovediach obvineného a svedkov, pritom tieto pochybnosti by vykonanie obvineným navrhovaných dôkazov odstránilo, čo malo viesť k aplikácii zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného) a keďže v prejednávanej veci súdy nižšieho stupňa rozhodli o jeho vine na základe dôkazov, o ktorých existujú dôvodné pochybnosti, bolo,
názoru odvolateľa, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spisová značka 6To/8/2018 z 20. februára 2019, zásadným spôsobom porušené jeho právo na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 209/2010, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) zdôraznil potrebu rešpektovania princípu právnej istoty. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: I.
1 Trestného poriadku bol uznesením Krajského súdu v Trnave z
371 ods. 1 písm. c), g), i) Trestného poriadku porušený zákon v neprospech obvineného. II.
386 ods. 2 Trestného poriadku sa zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave z
388 ods. 1 Trestného poriadku sa Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. IV.
380 ods. 2 Trestného poriadku sa obvinený neberie do väzby a prepúšťa sa z výkonu trestu. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej tiež „prokurátor"), ktorý uviedol, že v čase výsluchu poškodenej (
2 Trestného poriadku, tento dôvod vzniká napríklad za situácie, keď je obvinený hluchý, hluchonemý, nemý, slepý a podobne (primerane R 27/1977, R 65/1978), pritom aj zo znaleckého posudku je zrejmé, že netrpel žiadnym forenzne významným duševným ochorením, ani duševnou poruchou, ktorá by mala podstatný vplyv na jeho rozpoznávacie schopnosti a jediná diagnóza, ktorú mal v čase skutku, bola závislosť na alkohole, čo však nie je dôvodom povinnej obhajoby. Vo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa skutočností, že na hlavnom pojednávaní nebol vypočutý znalec MUDr. P. X., ani poškodená, hoci žiadal ich osobný výsluch, prokurátor uviedol, že pred výsluchom poškodenej bola prečítaná lekárska správa o jej zdravotnom stave,
ktorej by výsluch mohol zhoršiť jej zdravotný stav, preto bola na hlavnom pojednávaní prečítaná zápisnica o jej skoršej výpovedi, naviac, ani obvinený na osobnom výsluchu poškodenej striktne netrval, čo vyplýva z jeho vyjadrenia na strane 8 zápisnice o hlavnom pojednávaní, kedy uviedol, že na osobnom výsluchu poškodenej trvá, len ak to bude možné a zo strany 9 dotknutej zápisnice potom vyplýva, že obvinený súhlasil s oboznámením znaleckých posudkov ich prečítaním, čo znamená, že netrval ani na osobnom výsluchu znalca MUDr. P. X., zároveň odvolací súd na verejnom zasadnutí prehral záznam výpovede poškodenej, pričom odvolací súd tento svoj postup precízne zdôvodnil na strane 6 až 10 napadnutého uznesenia. S poukazom na súdnu prax nielen vnútroštátnych súdov, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva prokurátor zdôraznil, že kontradiktórne musí byť vykonaný len taký dôkaz, na ktorom je výlučne, alebo v rozhodujúcej miere založená vina páchateľa, pričom výpoveď poškodenej bola síce pre ustálenie skutkového stavu dôležitým dôkazom, nie však jediným, keďže v prejednávanej veci boli vypočutí aj iní svedkovia a síce W. O., U. S., B. D. a obstarané znalecké posudky a listiny. Naviac v tomto smere prokurátor poukázal aj na takzvaný Al-Khawaja test (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosti č. 26766/05 a č. 22228/06), ktorý pri nekontradiktórne vykonanom dôkaze vyžaduje skúmanie troch podmienok, splnenie ktorých predchádza porušeniu práva na obhajobu, respektíve práva na spravodlivý proces. Prvá podmienka spočíva v zistení, či výpoveď (dôkaz) je jediným alebo v rozhodujúcej miere usvedčujúcim dôkazom. Druhá podmienka potom v dôvode, pre ktorý nebol dôkaz vykonaný kontradiktórne. A tretí dôvod spočíva v zistení, aké garancie boli v danej veci uplatnené na vyváženie absencie kontradiktórnosti. V tejto súvislosti potom prokurátor vyjadril názor, že postup súdov nižšieho stupňa Al-Khawaja test splnil, keďže poškodená nebola vypočutá z dôvodu jej zhoršujúceho sa zdravotného stavu a tiež preto, že bola obzvlášť zraniteľnou obeťou, kedy namiesto opakovaného osobného výsluchu postačí prehratie záznamu jej výpovede, aby tak bola chránená pred druhotnou viktimizáciou, čo predstavuje zákonnú výnimku osobného výsluchu sledujúc tak legitímny cieľ (druhá podmienka), a napokon všetky dôkazy boli vykonané v prítomnosti obvineného (okrem výsluchu znalca, k čomu dal súhlas), mal možnosť sa k dôkazom vyjadriť, spochybniť ich, a to aj výpoveď poškodenej (tretia podmienka). Námietky obvineného v bode 7. dovolania považoval prokurátor za v priamom rozpore s obsahom podanej obžaloby, ktorá
jeho názoru, spĺňa všetky obsahové náležitosti požadované § 235 Trestného poriadku, neopiera sa o jediný usvedčujúci dôkaz, ktorý mal byť vykonaný nezákonne, naopak, v obžalobe sú uvedené dôkazy (výpovede svedkov, znalecké posudky a listiny), pri ktorých obstaraní orgány činné v trestnom konaní neporušili Trestný poriadok a na podklade týchto dôkazov potom prokurátor mal za dôvodné postavenie obvineného pred súd, pričom ani skutková veta neobsahuje obvineným predkladané nedostatky. Námietky uvedené pod bodmi
c) Trestného poriadku odmietol. V replike k vyjadreniu prokurátora obvinený zotrval na svojom tvrdení, že počas jeho výpovede v prípravnom konaní nebol v dôsledku svojho zdravotného schopný vypovedať, ako ani prečítať si poučenia obvinenej osoby a nebol si vedomý, že by podpísal vyrozumenie o výsluchu poškodenej. Rovnako zopakoval, že hoci o advokáta požiadal už v prípravnom konaní, obhajca mu mal byť ustanovený
2 Trestného poriadku ešte predtým ako o neho požiadal, keďže už vyšetrovateľovi 4. júna 2020 pri svojom výsluchu uviedol, že sa lieči na schizofréniu a užíva silné lieky. K tvrdeniu prokurátora, že dôvody pre ustanovenie obhajcu
2 Trestného poriadku neboli dané, čo malo neskôr vyplynúť aj zo znaleckého posudku č. 96/2020 obvinený uviedol, že táto okolnosť nebola orgánom činným v trestnom konaní v čase konania procesných úkonov ešte známa. Obvinený sa nestotožnil s názorom prokurátora, že jeho vina bola založená na komplexe viacerých priamych dôkazov a nestotožnil sa ani s vyhodnotením takzvaného Al-Khawaja testu, ktorý prokurátor použil vo vzťahu k zákonnosti a prípustnosti výpovede poškodenej, keďže už prvá podmienka nebola splnená, z dôvodu, že sa jedná o jediný usvedčujúci dôkaz, pretože skutok sa mal stať v ich dome iba za prítomnosti obvineného a jeho matky - poškodenej, ostatní vypočutí svedkovia nemohli relevantným spôsobom objasniť skutkový dej. Obvinený ďalej zotrval na námietkach, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu nie je správne právne kvalifikovaný a v ďalšom sa pridržal podaného dovolania a v ňom uvedených dôvodov, ako aj svojho návrhu na rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podane´ prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Zistil ďalej, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podane´ dovolanie je potrebne´ odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania
1 písm.
1 písm.
2 Trestného poriadku totiž obvinený musí mať obhajcu, ak to súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt považujú za nevyhnutné, pretože majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Skutočnosť, že obvinený trpí duševným ochorením, či duševnou poruchou, lieči sa na takéto ochorenie a berie lieky, ešte sama osebe nemusí vyvolávať pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať, pokiaľ obvinený zmysluplne, adekvátne, priliehavo odpovedá na položené otázky, primerane situácii sa správa, vypovedá, nič v jeho správaní nenaznačuje, že by bol zmätený, nerozumel vzniknutej situácii, či položeným otázkam. (Primerane v tomto smere aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
priebehu ochorenia v posledných štyroch rokoch sa k tomuto záveru neprikláňa. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že dotknutý lekár (MUDr. G. W.) vo svojej správe z
Trestného poriadku, obhajoba zmenila názor a uviedla, že s oboznámením dotknutého znaleckého posudku jeho prečítaním súhlasia (z takto uvedeného množného čísla je zrejmé, že uvedené vyjadrenie obhajca predniesol so súhlasom obvineného). Dovolateľ ďalej vyčítal súdu prvého stupňa, že nevypočul,
názoru obvineného, bez zákonných dôvodov a relevantného zdôvodnenia, ním navrhovaných svedkov, konkrétne C. N. a PaedDr. H. J., a to aj za situácie, že C. N. na hlavné pojednávanie konané 11. novembra 2020 predvolal a potom, čo sa dotknutý svedok hlavného pojednávania nezúčastnil,
3 Trestného poriadku vykonanie vyššie uvedených dôkazov (výsluch oboch navrhovaných svedkov) odmietol. K vyššie uvedeným námietkam je však potrebné uviesť, že za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, respektíve uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011). Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán ani ich názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila („argumenta ponderantur, non numeratur"). Súd je však povinný s návrhmi strán v konaní, čo do rozsahu dokazovania, sa vysporiadať (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 5Tdo/54/2019, 4Tdo/34/2018). Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku obvinený je síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 116/2014). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa na strane 5, odsek 2 plynie, že okresný súd vykonanie dôkazov výsluchom svedkov C. N. a PaedDr. H. J.
3 Trestného poriadku (na hlavnom pojednávaní konanom 11. novembra 2020 - poznámka najvyššieho súdu) odmietol z dôvodu, že
vyjadrenia obžalovaného títo svedkovia mali ozrejmiť, že jeho matka - poškodená nie je normálna, pánovi N., ich susedovi, neustále robí zle, avšak uvedení svedkovia sa k prejednávanej veci nevedia vyjadriť, keďže neboli prítomní pri spáchaní skutku a zároveň nie sú ani znalcami z odboru psychiatria, aby dokázali posúdiť prípadnú psychickú poruchu, či chorobu matky obvineného. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa odmietol vykonať obvineným navrhované dôkazy dospejúc k záveru, že ich vykonanie, pre ich nedostatočnú výpovednú hodnotu, nemôže prispieť k objasneniu zisťovaného skutkového stavu, teda sa týkajú okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi, keďže týmito dôkaznými návrhmi obvinený chcel spochybniť dôveryhodnosť poškodenej, hoci táto bola dostatočným spôsobom, ako to plynie z celého kontextu rozhodnutia súdu prvého stupňa, podporená ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že súd prvého stupňa svedka N. na hlavné pojednávanie predvolal a vykonanie dôkazu jeho výsluchom odmietol až potom, čo sa dotknutý svedok na hlavné pojednávanie nedostavil. Nič totiž nebráni súdu, aby potom čo svedka na hlavné pojednávanie, za účelom jeho výsluchu predvolal, po vykonaní iných dôkazov na hlavnom pojednávaní (ako tomu bolo v prejednávanej veci) dospel k záveru, že výsluch svedka predsa len nebude potrebný. Navyše je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá, a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 116/2014). Z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní z 11. novembra 2020 plynie, že obvinený, obhajca a v neposlednom rade aj prokurátor, na výzvu súdu pred ukončením dokazovania (každopádne, ale potom čo súd
Dr. H. J.), či majú návrhy na doplnenie dokazovania vyhlásili, že nemajú žiadne návrhy, čo znamená, že obvinený svoj návrh na vykonanie vyššie uvedených dôkazov zobral späť. Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd sa dôkaznými návrhmi obvineného zaoberal, procesne na ne reagoval a v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo im nevyhoveli, pričom tento obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu prvého stupňa o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ktorú nie je možné považovať za svojvoľnú, či arbitrárnu, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, nie je oprávnený preskúmavať, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom
1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku,
ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (primerane už spomínané rozhodnutie publikované pod číslom R 7/2011). Navyše, ako to už bolo vyššie uvedené, obvinený na tomto svojom dôkaznom návrhu už ani netrval, zobral ho späť, a preto súd prvého stupňa odmietnutím vykonania týchto dôkazov ani nemohol právo na obhajobu obvineného porušiť. Ani týmito námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
názoru obvineného, chyby obžaloby bez vymedzenia konkrétneho materiálneho dopadu, a to zásadného charakteru, na jeho práva alebo postavenie aj po prebehnutí celého hlavného pojednávania a odvolacieho konania, v rámci ktorých bol obvinený uznaný vinným a bol mu uložený trest, dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania, teda k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda ich vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní tých dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 3Tdo/26/2017, 3Tdo/39/2019, 4Tdo/88/2015). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistene´ porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov, tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") vo svojej rozhodovacej praxi však ako podklad pre záver o porušení práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor"), skúma celkovú spravodlivosť procesu (primerane napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému Kráľovstvu z
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru (právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe). V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že ak je výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup), primerane stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 30/
3 písm. a), ods. 5 Trestného poriadku s poukazom na § 270 ods. 2 Trestného poriadku potom, čo sa v rámci konania o odvolaní obvineného, rovnako ako v konaní pred okresným súdom nepodarilo zabezpečiť účasť poškodenej na verejnom zasadnutí zo zdravotných dôvodov, pričom súčasťou vykonávania tohto dôkazu bola aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol obrazovo - zvukový záznam vyhotovený. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že krajský súd pri vykonávaní tohto dôkazu postupoval v súlade so zákonom, preto obvinený vyššie uvedenými námietkami dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu (rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012) viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka (vecného) vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Inak povedané, je úlohou obvineného (kvalifikovane zastúpeného obhajcom), aby v podanom dovolaní vecne špecifikoval konkrétne chyby rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu predchádzalo, je však už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie. Porušenie práva
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru (právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe), ktorého vyslovenia sa obvinený domáhal, by totiž znamenalo porušenie práva na obhajobu, ktoré by v prípade, že by išlo porušenie zásadné, mohlo napĺňať dovolací dôvod
1 písm.
názoru najvyššieho súdu v prejednávanej veci existovali závažné dôvody založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré opodstatňovali neprítomnosť (na hlavnom pojednávaní a následne aj verejnom zasadnutí) poškodenej. Poškodená ospravedlnila svoju neprítomnosť na hlavnom pojednávaní a následne aj verejnom zasadnutí zdravotnými dôvodmi. Z lekárskej správy predloženej poškodenou vyplýva, že trpí chronickou obštrukčnou chorobou pľúc a z jej vyjadrenia plynie, že sa jej ťažko dýcha, ťažko chodí, pričom ide o osobu vo veku nad 70 rokov s tým, že v čase konania hlavného pojednávania (11. novembra 2020) a verejného zasadnutia (25. februára 2021) vrcholila druhá vlna (od septembra 2020 do mája 2021) pandémie ochorenia COVID - 19, teda infekčného ochorenia postihujúceho najmä dýchací systém, ktoré v ťažkých prípadoch, najmä u pacientov s respiračnými ochoreniami, môže viesť k úmrtiu pacienta.
3 písm. a) Trestného poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a okrem iného taká osoba ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch. Ochorenie COVID - 19 sa na území Slovenskej republiky objavilo po prvýkrát v marci 2020, prebehlo v troch zásadných vlnách, pričom k odvolaniu stavu ohrozenia verejného zdravia medzinárodného významu Svetovou zdravotníckou organizáciou došlo v máji 2023, počas uvedenej pandémie na území Slovenskej republiky zomrelo viac ako 21.000 ľudí. Vo svetle vyššie uvedených skutočností aj
názoru najvyššieho súdu, záver krajského súdu, že poškodená trpí ochorením, ktoré na dlhší čas znemožňuje jej výsluch zodpovedá zákonu [ustanoveniu § 263 ods. 3 písm.
názoru najvyššieho súdu nebolo možné spravodlivo od poškodenej - osoby vyššieho veku (nad 70 rokov) postihnutej chronickou chorobou pľúc požadovať, aby riskovala svoj život a zdravie účasťou na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí v čase pandémie ochorenia COVID - 19, keď práve u osôb vyššieho veku a osôb trpiacich respiračnými ochoreniami (pričom u poškodenej sa kumulovali obidva tieto dôvody) bolo jednak zvýšené riziko nákazy ochorením COVID - 19, ako aj zvýšené riziko úmrtia na takéto ochorenie s tým, že 25. februára 2021, kedy rozhodoval krajský súd objektívne nebolo možné predvídať koniec spomínanej pandémie, pričom 3 roky trvajúca nemožnosť svedkyňu osobne vypočuť aj
názoru najvyššieho súdu spĺňa kritérium dlhšieho času zakotvené ustanovením § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku. Navyše u poškodenej išlo o obzvlášť zraniteľnú obeť
1 písm. c) bod 4 zákona číslo 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež „zákon o obetiach trestných činov"), v zmysle ktorého obzvlášť zraniteľnou obeťou je okrem iných aj obeť trestného činu domáceho násilia, čo je aj prípad prejednávanej veci (obvinený - syn sa choval násilne voči poškodenej - svojej matke), pričom týmto zákonom bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z
1 zákona o obetiach trestných činov obeť má právo na ochranu pred druhotnou viktimizáciou alebo opakovanou viktimizáciou, preto aj Trestný poriadok vo svojom ustanovení § 134 ods. 4, veta prvá, ustanovuje, že ak je ako svedok v trestnom konaní vypočúvaná osoba, ktorá je obzvlášť zraniteľnou obeťou
osobitného predpisu alebo rodinným príslušníkom takejto obete, treba vykonať výsluch ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať; ustanovenie § 135 ods. 1 tým nie je dotknuté. Poškodená bola v prípravnom konaní vypočutá ako obzvlášť zraniteľná obeť za použitia technického zariadenia na zaznamenávanie obrazu a zvuku, aby sa jej výsluch už neskôr nemusel opakovať, pričom obvinený bol o termíne jej výsluchu upovedomený (ako to vyplýva z doručenky založenej v spise) s tým, že obvinený toto právo bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu nevyužil. [Ako to už bolo vyššie naznačené, zo záverov znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia psychiatria, vyplýva, že obvinený netrpel žiadnym takým ochorením, ktoré by mu bránilo obsahu upovedomenia o úkone porozumieť (ochorenie schizofréniou sa nepotvrdilo a jeho závislosť na alkohole mu v podstatnej miere neobmedzila ani schopnosť rozpoznávať a ani ovládať jeho konanie). Nič preto nenasvedčuje tomu, že by obvinený nechápal poskytnuté poučenia, nerozumel upovedomeniu o plánovaných úkonoch, neporozumel uzneseniu o vznesení obvinenia a podobne. Zo strany obvineného ide len o účelovú obranu prezentovanú v snahe zvrátiť preňho nepriaznivú situáciu]. Vo svetle vyššie uvedeného je potom potrebné už len zopakovať, že v prejednávanej trestnej veci existovali závažné dôvody pre neprítomnosť svedka - poškodenej a pre prehratie obrazovo - zvukového záznamu jej výsluchu namiesto jej osobného vypočutia. Je treba pripustiť (v druhom kroku spomínaného testu), že výpoveď poškodenej predstavovala ťažiskový, rozhodujúci dôkaz pre odsúdenie obvineného, na strane druhej v prejednávanej veci (pri posudzovaní tretieho kroku spomínaného testu) existovali dostatočné vyvažujúce faktory, vrátane silných procesných záruk, ktoré kompenzovali problémy spôsobené obhajobe v dôsledku prijatia takejto výpovede, ktoré zaistili, že konanie ako celok bolo spravodlivé. V prvom rade vo vzťahu k existencii vyvažujúcich faktorov je potrebné uviesť, že aj keď výpoveď poškodenej bola dôkazom pre odsúdenie obvineného ťažiskovým, rozhodujúcim, nešlo o dôkaz osamotený, ojedinelý, ale naopak dôkaz podporovaný ďalšími aj keď nepriamymi vo veci vykonanými dôkazmi. Z výpovedi svedkov W. O., U. S. a B. D. plynie ich vedomosť o tom, že obvinený požíva alkoholické nápoje, pod vplyvom ktorých je agresívny, a to aj voči svojej matke - poškodenej. Z výpovede svedkyne W. O. ďalej plynie, že poškodená k nej dobehla, vystrašená, bezprostredne po skutku, zdôverila sa jej s tým, čo sa stalo, pritom priebeh skutkového deja popísala v zásade rovnako, ako vo svojej výpovedi a z výpovede svedka U. S. (brata obžalovaného) ešte plynie, že obvineného živí matka s tým, že za posledných 10 rokov bol zamestnaný asi pol roka. Z už opakovane spomínaného znaleckého posudku znalca MUDr. Mária Straku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria plynie, že obvinený je závislý na alkohole, má emočne nestabilnú osobnosť, teda má poruchy psychiky a správania spôsobené užívaním alkoholu, pričom zo zápisu o dychovej skúške plynie, že v deň spáchania skutku obvinený nebol pod vplyvom alkoholu. Z výpovedí vyššie uvedených svedkov, ale aj znaleckého posudku je teda zrejmé, že obvinený nie je zamestnaný (čo plynie aj z jeho výpovede), živí ho matka (poškodená), keďže je závislý na alkohole a sám nezarába, aj túto jeho „potrebu" finančne zabezpečuje matka, je emočne nestabilný, agresívny, v deň spáchania skutku bol triezvy, preto vo svetle skutočností, že bol na alkohole závislý a matka ho živila, vyznieva presvedčivo tvrdenie poškodenej (jeho matky), že od nej pýtal peniaze na alkohol za použitia násilia, matka v blízkej časovej súvislosti po spáchaní skutku zašla za svojou príbuznou svedkyňou W. O., ktorej sa zdôverila, pritom bola vystrašená. Všetky tieto vyššie uvedené dôkazy a z nich plynúce skutočnosti potom významnou mierou podporujú tvrdenia poškodenej a potvrdzujú vierohodnosti jej výpovede. Neprehliadnuteľným vyvažujúcim faktorom je ďalej skutočnosť, že poškodená bola vypočutá za pomoci technického zariadenia umožňujúceho zaznamenávanie obrazu a zvuku, pričom záznam jej výsluchu bol na verejnom zasadnutí prehratý, čo znamená, že obvinený mal možnosť nielen počuť obsah výpovede poškodenej, ale mal možnosť ju pri výpovedi tiež vidieť, teda sledovať aj jej neverbálne prejavy a ich súlad s hovoreným slovom a tak aj z tohto pohľadu posúdiť jej dôveryhodnosť, navyše obvinený bol o termíne výsluchu poškodenej, ako to už bolo opakovane konštatované, upovedomený, jej výsluchu sa mal možnosť zúčastniť a klásť jej otázky, túto možnosť však bez akéhokoľvek dôvodu nevyužil. Mať možnosť vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe je právom [plynúcim z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru] obvineného, ktoré môže, ale nemusí využiť. Pokiaľ však obvinený rezignuje na toto svoje právo, čím dáva jednoznačne najavo, že nejde,
jeho názoru, o dôležitý prostriedok, ktorý by mohol prispieť k jeho obhajobe, nemôže sa potom v ďalšom štádiu trestného konania úspešne domáhať ďalšej príležitosti k realizácii tohto práva, ktorého realizácia mu už raz umožnená bola, avšak túto možnosť bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu nevyužil, pritom netvrdí, že názor na potrebu realizácie tohto práva zmenil pod tlakom ďalších vykonaných dôkazov, z ktorých vyplynuli také konkrétne skutočnosti, ktoré si osobný výsluch vyžadujú (bez ďalšieho tvrdí len, že poškodená nebola vypočutá v jeho prítomnosti, či prítomnosti jeho obhajcu, pritom „len" takéto formálne tvrdenie požiadavke materiálneho chápania porušenia práva na obhajobu - zásadným spôsobom nezodpovedá), za cenu ohrozenia života a zdravia poškodenej a rizika jej druhotnej viktimizácie. V takomto prípade (za situácie, že obvinený mal plnú možnosť svoje právo realizovať, avšak bez uvedenia dôvodu ho nevyužil a neuvádza žiadne zásadne konkrétne skutočnosti, ktoré by zmenu jeho postoja mohli odôvodniť) by došlo k výraznému narušeniu rovnováhy medzi právami poškodenej a obvineného v neprospech poškodenej a takýto zásah do jej práv by bol neproporcionálny k právu obvineného, ktoré využiť mohol, ale z vlastnej vôle a bez dôvodu tak neurobil. V prejednávanej veci preto
názoru najvyššieho súdu existovali dostatočné vyvažujúce faktory, vrátane silných procesných záruk, ktoré kompenzovali problémy spôsobené obhajobe v dôsledku prijatia takejto výpovede, a ktoré zaistili, že konanie ako celok bolo spravodlivé. Vyššie uvedenými námietkami preto obvinený zjavne dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ale ani § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zjavne nenaplnil.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho/miernejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda situácia, že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018). Naposledy citované ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb a jeho znenie za bodkočiarkou vylučuje možnosť úspešne sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je ro
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.