Najvyšší súd 2Sžo/33/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: J. P., bytom L., zastúpený JUDr. Andreou Balážikovou, PhD., advokátkou so sídlom Kármana 22/A, Lučenec, proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č.p.: SLV-804/PK-2008 zo dňa 14.10.2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 229/2008-51 zo dňa 11. mája 2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 229/2008-51 zo dňa 11. mája 2011 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . 2 2Sžo/33/2011 O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu a to personálny rozkaz riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici č. 613 zo dňa 17.7.2008, ktorým bol ţalobca prepustený podľa § 192 ods. 1 psím.
- d)zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.) na tom skutkovom základe, ţe predtým bol ţalobca sluţobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej sluţbe, ktoré sa stalo právoplatným. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je správne, pretoţe záver sluţobného hodnotenia treba povaţovať za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté a ţalobca samostatnou ţalobou nenapadol predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorým bolo potvrdené sluţobné hodnotenie schválené riaditeľom OR PZ vo Z. Ďalej krajský súd dôvodil tým, ţe v konaní o prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru správne orgány s ohľadom na závery sluţobného hodnotenia ţalobcu ani nemali inú moţnosť, ako prijať ţalobou napadnuté rozhodnutie a na tomto nemôţe nič zmeniť ani námietka ţalobcu, ţe uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe, ako aj trestné stíhanie vo veci bolo zrušené a ţe napriek tomu nadriadený pouţil do personálneho rozkazu aj dôkazy vykonávané v trestnom konaní. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie ţalobca a ţiadal, aby Najvyšší súd SR v odvolacom konaní rozhodnutie ţalovaného zrušil ako nezákonné a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, ţe ako ţalobca súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, avšak toto jeho vyjadrenie ho nezbavuje práva zoznámiť sa a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, podaniam a pripomienkam, ktoré sú súdu predkladané s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Keďţe vyjadrenie ţalovaného k ţalobe nebolo doručené ţalobcovi, tak nie je moţné povaţovať prvostupňové konanie za spravodlivé. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces a nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom 3 2Sžo/33/2011 kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. V dôsledku uvedeného bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázal na príslušné súdne rozhodnutia. Ţalobca napádal v ţalobe aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia ţalovaného a s touto skutočnosťou sa krajský súd nevysporiadal a z tohto dôvodu došlo tieţ k vade konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm.
- f)O.s.p., ale i k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Podľa ţalobcu i vzhľadom na právoplatnosť záverov sluţobného hodnotenia mal krajský súd skúmať podmienky a dôvody, ktoré viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, ţe sluţobné hodnotenie vo vzťahu k negatívnemu hodnoteniu ţalobcu obsahovalo len obsah príslušného trestného konania a súd mal k dispozícii informáciu o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj celého trestného stíhania, z ktorého predmetné sluţobné hodnotenie vychádzalo, tieţ i informácie o disciplinárnych odmenách ţalobcu a neexistencii disciplinárnych trestov. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s tým, ţe termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu ako aj internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t.j. orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). 4 2Sžo/33/2011 V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. Zákon č. 73/1998 Z. z. upravuje štátnu sluţbu príslušníkov Policajného zboru (okrem iných). Štátnou sluţbou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru policajtom v sluţobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna sluţba sa vykonáva v sluţobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.). Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z. z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 3). Túto doktrínu moţno dodrţať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku sluţobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.) je zloţenie sluţobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z („Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“). Teda sľubu, ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, ţe na to vyuţije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného ţivota. Uvedená prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zloţením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre sluţobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto 5 2Sžo/33/2011 zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, ţe policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci sluţby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.novembra 2002 sp. zn. 4 Sţ 118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný reţim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh sa však nachádzajú vyššie poţiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej sluţby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu sluţobných povinností zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sţ-o-NS 53/03 zo dňa 18.novembra 2003). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sţ 92/97, 4 Sţ 185/2000, 6 Sţ 13/2001, Sţ-o-NS 23/2003, Sţ-o-NS 53/2003, 4 Sţ 143/2002, 7 Sţ 107/2001, 7 Sţ 86/2002, 2 Sţo 156/2008, 2 Sţ-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06) vyplýva, ţe v konaní o prepustenie policajta zo sluţobného pomeru nie je sluţobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Preto nemoţno vo veci ţalobcu v súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom. Sankciu za porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti nie je moţné stotoţňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďţe porušenie 6 2Sžo/33/2011 sluţobnej prísahy, resp. sluţobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z., o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného konania. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V správnom konaní moţno pouţiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú svojou formou pre účely trestného konania. V konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu zásady plnej jurisdikcie vyplývajúcej z ustanovenia § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa citovaného ustanovenia, ak správny orgán rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Na základe toho v preskúmavanej právnej veci, ktorej predmetom je vyhodnotenie správnosti aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov na prepustenie ţalobcu zo štátnej sluţby príslušníka Policajného zboru, krajský súd vychádzal zo skutkových zistení a dôkazov vykonaných správnym orgánom, ktoré povaţoval za dostatočné, čo mu umoţňuje ustanovenie § 250i ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku. Uplatnenie plnej jurisdikcie súdom v súdnom preskúmavacom konaní nemusí v kaţdom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov zo strany súdu; súdu je umoţnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov, ktoré vykonal správny orgán (pretoţe ich súd povaţuje za dostatočné a v súdnom konaní by došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môţe súd pristúpiť aţ v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych orgánom), prípadne môţe vykonať aj ďalšie dôkazy nevykonané správnym orgánom, čo však v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací súd povaţovali skutkový stav zistený ţalovaným na posúdenie predmetnej právnej veci za dostatočný. Pri dokazovaní podľa § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho 7 2Sžo/33/2011 poriadku nemôţe ísť o doplnenie dokazovania v zásadnom smere (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sţ-o-KS 56/2006 z 18.apríla 2007 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, ţe ani v prípadoch plnej jurisdikcie by súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť orgánu verejnej správy na konanie a rozhodnutie vo veci. Dôvody prepustenia policajta podľa § 192 od. 1 psím.
- d)zákona musia byť dané v okamihu prepustenia bez ohľadu na moţný budúci výsledok trestného konania, pretoţe personálne konanie prebieha nezávisle od trestného konania. V danom prípade preto nemôţe mať právny význam pre zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu argumentácia ţalobcu, ţe bol v konaní 4T 25/2011 pred Okresným súdom Zvolen rozsudkom zo dňa 13.3.2012 oslobodený spod obţaloby. V danom prípade si ţalobca musí uvedomiť, ţe v konaní o prepustení policajta zo sluţobného pomeru sa nerieši jeho trestná zodpovednosť. Otázka viny zo spáchania trestného činu nie je predbeţnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení policajta z dôvodu uvedeného v ust. § 192 ods. 1 písm.
- d)zákona č. 73/1998 Z. z. Taktieţ vedené trestné konanie voči policajtovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Oprávnený orgán nie je povinný ani prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými. Zákon takýto postup ani nepredpokladá, čo vyplýva z toho, ţe striktne stanovil krátke lehoty na uplatnenie prepúšťacieho dôvodu, a pritom ide o alternatívu (súbeh trestného a personálneho konania), s ktorou moţno beţne rátať. Odvolací súd pre úplnosť veci uvádza, ţe svoju argumentáciu o oslobodení spod obţaloby na Okresnom súde vo Zvolene by mohol s úspechom namietať, zrejme ak by sa jednalo o oslobodenie spod obţaloby v prípade skutkovej podstaty prepustenia zo sluţobného pomeru policajta uvedenej v § 192 ods. 1 písm.
- f)zák. č. 73/1998 Z. z., kde zákonodarca zakotvil, ţe policajt sa prepustí zo sluţobného pomeru, ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde a uvedený dôvod prepustenia nemoţno zamieňať s prepustením zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm.
- d)uvedeného zákona. 8 2Sžo/33/2011 Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ ţalobca mal za to, ţe skutkový stav tvoriaci podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený, resp. ţe bol spracovaný neobjektívne, tendenčne a pod., tak nič nebránilo ţalobcovi, aby príslušné sluţobné hodnotenie napadol ţalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. O.s.p., čo však ţalobca opomenul. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotoţňuje s krajským súdom, ţe vzhľadom na takýto skutkový a právny stav veci je potrebné povaţovať záver sluţobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto ţalobe nemohol uţ krajský súd vstupovať a preskúmavať zákonnosť právoplatného sluţobného hodnotenia ţalobcu a správne tvrdí krajský súd, ţe právoplatným rozhodnutím o tejto otázke bol pri rozhodovacej činnosti viazaný. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe krajský súd mu nedoručil vyjadrenie ţalovaného k ţalobe a ţe tým nie je moţné povaţovať prvostupňové rozhodnutie za spravodlivé, Najvyšší súd SR sa nemohol stotoţniť s touto argumentáciou a obranou ţalobcu a povaţuje ju za účelového charakteru. Ţalobca v podstate všetky svoje tvrdenia v tomto smere prebral z civilného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo 115/2011 zo dňa 20. októbra 2011. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, ţe nejde o totoţné veci, ale naopak o diametrálne odlišné právne veci. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu ţalobca prehliada určité špecifiká, ktorými je ovládané správne súdnictvo oproti civilnému procesu. Najvyšší súd SR povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe krajský súd bol v preskúmavanej veci preto viazaný v konaní podľa V. časti II. hlavy O.s.p. obsahom jednotlivých bodov ţaloby, s ktorými bol povinný sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať a túto svoju zákonnú povinnosť si podľa názoru odvolacieho súdu náleţite splnil. Pre úplnosť veci odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe ţalobca si musí uvedomiť, ţe krajský súd sa mohol v prvostupňovom konaní zaoberať iba ţalobnými bodmi, ktoré ţalobca uplatnil v 2 mesačnej zákonnej lehote na podanie ţaloby. Preto nemá opodstatnenie argumentácia ţalobcu, ţe pre nedoručenie mu vyjadrenia k ţalobe bol vo vzťahu k nemu nespravodlivý proces. Taktieţ ţalobca si musí uvedomiť, ţe pokiaľ by i krajský súd bol ţalobcovi doručil predmetné vyjadrenie ţalovaného, tak ţalobca by i tak nemohol po 2 mesačnej zákonnej lehote uplatňovať 9 2Sžo/33/2011 rozšírenie ţalobných dôvodov, pretoţe takýto postup je v správnom súdnictve v konaní podľa V. časti hlavy II. neprípustný. I keď odvolací súd pripúšťa, ţe v danom prípade krajský súd mal ţalobcovi doručiť i vyjadrenie ţalovaného a zrejme opomenul túto svoju procesnú povinnosť, tak napriek tomu toto procesné pochybenie krajského súdu nemôţe samo osebe spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu a ani by nemohlo pre ţalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci, pretoţe v predchádzajúcom konaní sa príslušné sluţobné hodnotenie ţalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový materiál k terajšiemu predmetnému konaniu ţalovaného. Pre úplnosť veci Najvyšší súd SR vzhľadom na svoje právne závery v tejto preskúmavanej veci si dovolí poukázať tieţ na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR obsiahnutú v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010 a pod., z ktorej nesporne vyplýva, ţe ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 229/2008-51 zo dňa 11. mája 2011 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a stotoţnil sa s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď neúspešnému ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a ţalovanému náhrada trov konania neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa 30. mája 2012 JUDr. Elena Kováčová, v. r. Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu Peter Szimeth