1, ods. 4 Trestného zákona v znení účinnom do
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ing. G. Ď. sa odmieta. Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd I. stupňa“) rozsudkom zo 16. marca 2018, sp. zn. 16T/1/2017 uznal obvineného Ing. G. Ď. (ďalej len „obvinený“) za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu
1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu
1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti Q., s.r.o. so sídlom na Y. ul. č. XX v J. v období od
ustanovení zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nemala spoločnosť Q., s.r.o. nárok. Celkovo si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobie mesiacov apríl až september 1996 v sume 15.673.114 Sk (520.252,07 €), z tejto sumy Daňový úrad Bratislava IV vyplatil spolu 8.769.177 Sk (291.083,35 €), ako vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiace apríl až august 1996 poukázaním platieb na účty spoločnosti Q., s.r.o. na účet č. XXXXXXX/XXXX vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a.s.
4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a s použitím § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, 4 mesiace a 18 dní.
3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku bol obvinený na výkon uloženého trestu zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny a
1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov. Zároveň súd I. stupňa
2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z
decembra 2005 zamietol. Obvinený následne proti uzneseniu najvyššieho súdu z 27. septembra 2018, sp. zn. 5To/7/2018 podal dovolanie z dôvodov
1 písm. c), písm. g), písm. h), písm. i) Trestného poriadku, ktoré najvyšší súd, ako súd dovolací uznesením z 5. októbra 2020, sp. zn. 2TdoV/9/2019
c) Trestného poriadku odmietol. Obvinený podal ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z
1 písm. b/ (súd rozhodol v nezákonnom zložení), písm. c/ (zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu), písm. d/ (hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky), písm. e/ (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania), písm. g/ (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) a napokon písm. i/ (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) Trestného poriadku. Obvinený predovšetkým namietal pochybenie súdu I. stupňa pri výbere sudcov rozhodujúcich vo veci. Nezákonnosť zloženia senátu súdu I. stupňa spočívala
obvineného v nevylúčení sudcu JUDr. Richarda Molnára z rozhodovania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 16T/1/2017 napriek tomu, že rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania v tejto veci pod sp. zn. 1Ntok/1/2011. Pritom pôvodná členka senátu JUDr. Iveta Zelenayová bola z týchto dôvodov vylúčená. Tým boli
obvineného naplnené dovolacie dôvody
1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku. Rovnaké dovolacie dôvody boli
obvineného naplnené aj v prípade nerozhodnutia o námietke zaujatosti z
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. b) Trestného poriadku. Obvinený ďalej namietal dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku v súvislosti s nesprávnym poučením zo strany súdu I. stupňa pri doručovaní predvolania na hlavné pojednávanie, pretože bol o procesných právach a povinnostiach poučený
Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 napriek tomu, že konanie malo byť vykonávané
Trestného poriadku účinného do
ktorého bude trestné konanie vykonávané. Obvinený bol v nadväznosti na to presvedčený, že bude z každého pojednávania vyhotovovaný zvukový záznam, preto si nezabezpečil sám nahrávanie priebehu hlavného pojednávania, čo malo následne vplyv na preukazovanie skutočnosti uvedených v zápisnici, napr. o tom či 26. októbra 2017 vypovedal alebo sa iba vyjadroval k obžalobe. Absencia zvukového záznamu pojednávania znemožňuje obvinenému preukázať, či zápisnica súhlasí so skutočnosťou, či bol riadne poučený, že člen senátu JUDr. Richard Molnár sa k obvinenému a jeho obhajcovi správal arogantne. Na obhajobu bol tak vyvinutý psychický tlak s nepriaznivým vplyvom na výkon obhajoby, pričom v dôsledku vyhrážok sudcu, že podá podnet na stíhanie obvineného za pohŕdanie súdom, obvinený viac nechodil na pojednávania. K porušeniu práva na obhajobu došlo
obvineného aj nedodržaním zákonnej päť dňovej lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie konané v termínoch
obvineného bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu aj nesprávnym postupom pri rozhodovaní o námietke zaujatosti z 26. októbra 2017, spočívajúcej v tom, že zástupca krajskej prokuratúry zostal po skončení hlavného pojednávania v pojednávacej miestnosti, keď bolo nesprávne poukázané na § 567c Trestného poriadku. O tejto námietke teda nie je doposiaľ rozhodnuté. Taktiež mali byť naplnené dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. d) Trestného poriadku z dôvodu nedoručovania predvolania elektronickou formou na hlavné pojednávanie konané
Trestného poriadku účinného do
1 písm. g) Trestného poriadku vzhliadol obvinený v citácií jeho výpovede z hlavného pojednávania konaného
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený namietal právnu kvalifikáciu, keďže jeho konanie v danom čase nenapĺňalo žiadnu skutkovú podstatu trestného činu. Zároveň
neho z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že pracovníkov daňového úradu nemožno uviesť do omylu a teda absentovala subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu. Na záver obvinený zhrnul jednotlivé body dovolania s tým, že najvyššiemu súdu navrhol, aby postupoval v zmysle ustanovenia § 386 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zo
1 písm. e) Trestného poriadku vo vzťahu k údajnému rozhodovaniu senátu súdu I. stupňa v nezákonnom zložení. Ďalej mal prokurátor za to, že boli vykonané všetky relevantné dôkazy a obe rozhodnutia súdov nižšieho stupňa považuje za správne a zákonné, pričom najvyšší súd sa v skoršom rozhodnutí v celom rozsahu vysporiadal s možným pochybením súdov. Najvyššiemu súdu preto navrhol dovolanie na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietnuť. Trestný spis spolu s dovolaním obvineného a vyjadrením prokurátora boli najvyššiemu súdu predložené na rozhodnutie 13. júla 2021. Vyjadrenie prokurátora bolo
pokynu predsedníčky senátu doručené na vyjadrenie obvinenému a jeho obhajcovi JUDr. Andrejovi Hrnčárovi 9. júna 2021, ktoré obvinený prevzal 11. júna a jeho obhajca 16. júna 2021 (č. l. 552 spisu). Po predložení veci najvyšší súd ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) predbežne preskúmal dovolanie obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku, pretože nie sú splnené dôvody dovolania
1 Trestného poriadku a to z nasledovných dôvodov.
1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Nezákonným zložením je v zmysle predmetného ustanovenia napríklad nasledujúci demonštratívny výpočet procesne neprípustných situácii: namiesto senátu rozhodol samosudca, senát rozhodol v neúplnom zložení, alebo prísediacemu uplynulo funkčné obdobie. Za nezákonné zloženie súdu sa považuje aj situácia, kedy sa na konaní a rozhodovaní zúčastnil sudca, ktorý mal byť zo zákona vylúčený alebo bol z rozhodovania vylúčený. Nezákonne zloženým súdom sa teda v nadväznosti na vyššie uvedené rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať obsah čl. 48 ods. 1 vetu prvú ústavy,
ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Účelom práva priznaného
článku ústavy uvedeného v predchádzajúcej vete je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný (II. ÚS 87/2001). Sudcovia a prísediaci vykonávajú v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky a v jej mene súdnu moc, pričom Slovenská republika ručí za to, že súdna moc je uvedenými subjektmi vykonávaná v súlade s právnym poriadkom. Stručne vzaté, Slovenská republika napokon znáša zodpovednosť za to, ak sudca alebo prísediaci pri výkone súdnej moci porušia ústavu alebo iné právne predpisy nižšej právnej sily. Ústavný súd pritom už v skoršej judikatúre odmietol taký výklad,
ktorého by právo na zákonného sudcu zahŕňalo výlučne právo na jedného zo sudcov senátu, ktorému vec bola pridelená. Logickým výkladom možno dospieť k tomu, že právo priznané čl. 48 ods. 2 ústavy nie je možné vnímať izolovane ako právo na zákonného predsedu senátu, naopak, v takomto prípade je potrebné pojem senát vnímať ako súdne teleso zložené tak zo sudcu, ako aj členov senátu (prísediacich), čiže extenzívne. Zákonným sudcom je v kontexte uvedeného každý sudca a prísediaci pridelený do konkrétneho senátu. Člen príslušného senátu je zákonným sudcom strany konania bez ohľadu na to, či je predsedom senátu alebo sudcom spravodajcom, resp. predsedom senátu v tzv. senátnych veciach
3 písm. c) Trestného poriadku s poukazom na § 14 zákona č. 757/2004 Z. z. zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (primerane III. ÚS 212/2011 a III. ÚS 31/2001). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie, by malo s poukazom na vyššie vyjadrené dochádzať len výnimočne a výlučne na základe zákona. Zákonným sudcom sa totiž stáva sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie; odňať vec jednému sudcovi a prideliť ju inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom po splnení zákonom určených podmienok na odňatie veci. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku obvinený namietal, že medzi sudcami, spomedzi ktorých bol na základe opatrenia predsedu súdu I. stupňa určený druhý člen senátu absentovala sudkyňa JUDr. Danica Veselovská a v opatrení bolo nesprávne uvedené zloženie senátu 1Ntok, ktorí rozhodoval v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedenom na súde I. stupňa pod sp. zn. 1Ntok/1/
1 písm. b) Trestného poriadku nebol naplnený.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Najvyšší súd primárne poukazuje na judikát R 116/2014, z ktorého vyplýva, že dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom (§ 34 Trestného poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Späťvzatie návrhu na doplnenie dokazovania je možné písomným podaním alebo zápisnične na hlavnom pojednávaní. Možno tak učiniť individuálne vo vzťahu k jednotlivému pôvodne navrhovanému dôkazu, alebo všeobecne k doplneniu dokazovania ako celku. Z časového hľadiska je hraničnou fázou vyhlásenie predsedu senátu
1 Trestného poriadku, že dokazovanie je skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku sa teda chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Konkrétne námietky obvineného sa týkali nesprávneho poučenia o právach a povinnostiach v predvolaní na hlavné pojednávanie, neumožnenie mu riadne a včas sa na hlavné pojednávanie pripraviť, nevyhotovenie zvukového záznamu z hlavného pojednávania a tým spôsobená nemožnosť preukázať skutočnosti uvedené v zápisnici, nedodržanie zákonnej päť dňovej lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie, nesprávny postup pri rozhodovaní o jeho námietke zaujatosti podanej z dôvodu, že prokurátor ostal po skončení pojednávania v pojednávacej miestnosti. Najvyšší súd uvádza, že poučenia
zákonných ustanovení uvedených v predvolaniach obvineného na jednotlivé termíny hlavného pojednávania konaného na súde I. stupňa boli citované z Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, avšak čo sa týka obsahovej stránky predmetných predvolaní, obvinený (v tom čase obžalovaný) bol poučený o možnosti uloženia poriadkovej pokuty, možnosti jeho prevedenia, potrebe ospravedlnenia sa v prípade nemožnosti dostaviť sa na úkon, práve zvoliť si obhajcu, možnosti bezplatnej obhajoby, potrebe včasnosti zvolenia si obhajcu, žiadosti o ustanovenie obhajcu, možnosti žiadať vykonať dôkazy na hlavnom pojednávaní, možnosti odmietnutia takýchto návrhov, možnosť odmietnuť účasť na hlavnom pojednávaní a požiadať o jeho konanie v neprítomnosti, možnosť čítania zápisnice o výpovedi svedka na hlavnom pojednávaní, povinnosti uhradiť náklady spojené s opakovaním úkonu v prípade bezdôvodnej neúčasti. V zmysle uvedeného je zrejmé, že obvinený bol čo sa týka obsahovej stránky predvolaní dostatočným spôsobom poučený o svojich právach a povinnostiach a vzhľadom na skutočnosť, že súd I. stupňa správne konal
Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a obvinený bol na hlavnom pojednávaní poučený
Trestného poriadku účinného do
Trestného poriadku účinného do
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorú najvyšší súd vyššie uviedol nemožno dospieť k záveru, že by predmetná dovolacia námietka obvineného bola spôsobilá naplniť tento dovolací dôvod. Ohľadom nevyhotovovania zvukových záznamov z hlavného pojednávania a s tým súvisiaca nemožnosť preukázať skutočnosti uvedené v zápisnici najvyšší súd uvádza, že z Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005,
ktorého bolo konanie na súde I. stupňa vedené, nevyplýva súdu povinnosť priebeh hlavného pojednávania zaznamenávať pomocou technických prostriedkov, bol však v zmysle ustanovenie § 55 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 povinný o každom úkone trestného konania spísať, a to spravidla pri úkone alebo bezprostredne po ňom, zápisnicu. Uvedené bolo v konaní splnené a skutočnosť, že nie z každého termínu hlavného pojednávania bol vyhotovený zvukový záznam nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. c). Nad rámec najvyšší súd uvádza, že súd I. stupňa na žiadosť obvineného zaznamenal priebeh hlavného pojednávania konaného
ktorého nemohlo pri nedodržaní lehoty na prípravu v trvaní aspoň piatich pracovných dní v prípade, ak sa jedná o pokračovanie v odročenom hlavnom pojednávaní dôjsť k porušeniu práva obvineného na obhajobu. K tomu najvyšší súd dopĺňa, že obsah a zmysel § 198 ods. 1 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom do
1 Trestného poriadku účinného do
1 písm. c) Trestného poriadku účinného do
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Uvedený dovolací dôvod v kontexte nachádza svoj odraz v tom, že súd je povinný zabezpečiť obvinenému dodržanie všetkých jeho práv, ktoré mu ako obvinenému priznáva Trestný poriadok so zvláštnym dôrazom na právo obvineného na prejednanie trestnej veci v jeho prítomnosti, teda v kontexte ústavných práv a práv zabezpečených medzinárodnými dohovormi. Na jednej strane pritom stojí právo, no nie povinnosť obvineného zúčastniť sa prejednania jeho veci pred súdom, pokryté príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku o práve obvineného odmietnuť sa zúčastniť hlavného pojednávania či verejného zasadnutia, resp. právo obvineného výslovne požiadať súd, aby sa hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. V úzkej korelácii s uvedeným je naopak povinnosť obvineného rešpektovať zákonom stanovené pravidlá nevyhnutné pre vykonanie zákonného a spravodlivého súdneho konania za súčasného rešpektovania zásady rýchlosti a hospodárnosti trestného konania v úmysle zákonodarcu vyhnúť sa zbytočným prieťahom pri vykonávaní úkonov trestného konania, vrátane konania pred súdom. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada vyjadrená v § 2 ods. 7 Trestného poriadku, a síce právo každého, aby jeho trestná vec bola spravodlivo, a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Trestný poriadok tak priamo nadväzuje na čl. 48 ods. 2 veta prvá ústavy,
ktorého má každý právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Naviac, právo obvineného na prejednanie veci pred súdom v jeho prítomnosti takisto vyplýva aj z čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorého dikciu je potrebné vykladať aj tak že každý, o právach a povinnostiach ktorého má byť v rámci konania pred súdom rozhodované, má mať v rámci práva na súdnu a inú právnu ochranu možnosť osobne sa na takom konaní zúčastniť; musí mu byť pritom reálne umožnená účasť na konaní, právo vyjadriť sa pred súdom k tomu, čo mu je kladené za vinu a k dôkazom, na ktorých je založená obžaloba. Z tejto zásady sú výnimky prípustné len za splnenia zákonom predpísaných tak formálnych, ako aj materiálnych podmienok, ktoré minimalizujú negatívny dopad na spravodlivý súdny proces vyvolaný neprítomnosťou obvineného. Súdy musia zároveň zabezpečiť včasné a riadne doručenie predvolania alebo upovedomenia o termíne hlavného pojednávania obvinenému, pričom musia dôsledne zvážiť hodnovernosť ospravedlnenia neprítomnosti obvineného na verejnom zasadnutí a v odôvodnených prípadoch hlavné pojednávanie odročiť. Zároveň musia obvineného v zmysle predchádzajúceho odseku poučiť o možnosti vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti a tak umožniť v plnom rozsahu realizovať jeho právo na spravodlivý súdny proces. Obvinený k predmetného dovolaciemu dôvodu namietal nedoručenie predvolaní elektronickou formou na hlavné pojednávanie konané v termínoch 11. januára 2018 a 16. marca 2018, pričom vychádzal zo zákona č. 305/2013 o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2013. Trestné konanie však bolo vedené
Trestného poriadku účinného do
ktorého sa predmetný predpis nevzťahuje (§ 66a Trestného poriadku účinný od 1. januára 2006: na doručovanie elektronickými prostriedkami
tohto zákona sa nevzťahuje osobitný predpis o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci.) Z uvedeného jasne vyplýva, že pokiaľ boli obvinenému doručované jednotlivé písomnosti vrátane predvolaní na jednotlivé termíny hlavného pojednávania prostredníctvom poštového orgánu a nie elektronicky, súd I. stupňa postupoval v súlade so zákonom, pričom obvinený sám svojim ospravedlním deklaroval vedomosť o konaní hlavného pojednávania, z ktorého sa v súlade s Trestným poriadkom ospravedlnil a dal súdu I. stupňa súhlas, aby konal v jeho neprítomnosti. Súhlas obvineného s konaním v jeho neprítomnosti bol tak súdom I. stupňa prijatý v súlade s podmienkami stanovenými zákonom a bolo prípustné vykonať hlavné pojednávania v jeho neprítomnosti. Z uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom proti obvinenému nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. d) Trestného poriadku.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Predmetný dôvod dovolania predpokladá konanie alebo rozhodovanie vylúčenej osoby, ktorá je zároveň z procesného hľadiska nositeľom postavenia orgánu činného v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), sudcu alebo prísediaceho. Inými slovami povedané, pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený (§ 31 Trestného poriadku), pričom o jeho vylúčení nebolo rozhodnuté. Pokiaľ sa týka konkrétnych dovolacích námietok obvineného v súvislosti s týmto dôvodom dovolania, tie sa týkali nevylúčenia sudcu JUDr. Richarda Molnára v konaní na súde I. stupňa, ktorý mal byť
obvineného vylúčený z dôvodu, že rozhodoval na súde I. stupňa o jeho návrhu na povolenie obnovy konania pod sp. zn. 1Ntok/1/2011 a zároveň i nerozhodnutie o jeho námietke zaujatosti z 8. februára 2009 smerovanej proti sudcom najvyššieho súdu JUDr. Jurajovi Klimentovi a JUDr. Petrovi Szabovi, ktorí mali byť z konania vylúčení, pričom sudca JUDr. Juraj Kliment mal
obvineného sám oznámiť svoju zaujatosť pre pomer k jeho synovcovi JUDr. Ondrejovi Repovi, ktorý bol vo veci dozorovým prokurátor od
3 Trestného poriadku účinného do
1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol
6 v spojení s § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, že títo nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného, vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4To/2/2008 (č. l. 442 - 444). Z uvedeného vyplýva, že o námietke zaujatosti vznesenej obvineným voči sudcom najvyššieho súdu JUDr. Jurajovi Klimentovi a JUDr. Petrovi Szabovi bolo rozhodnuté a preto najvyšší súd vyhodnotil námietku obvineného ako neopodstatnenú. Sudca JUDr. Juraj Kliment mal
obvineného sám oznámiť svoju zaujatosť pre pomer k orgánu činnému v trestnom konaní - jeho synovcovi JUDr. Ondrejovi Repovi (dozorový prokurátor od
c) Trestného poriadku, a následne najvyšší súd opätovne o dovolaní obvineného rozhodoval
1 písm. e) Trestného poriadku tak, ako to predpokladá obvinený naplnený nebol.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku nemožno úspešne napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob jeho vyhodnotenia súdom. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený zopakoval námietky ohľadom prečítania jeho výpovede z
2 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom do
1 písm. g) Trestného poriadku nebol naplnený.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Ako z uvedeného ustanovenia, tak aj z inštitútu dovolania je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Dovolací súd je teda viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je potrebné taktiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Trestného poriadku). Povedané inými slovami, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom I. stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Námietky obvineného smerovali k nesprávnej právnej kvalifikácii z dôvodu, že jeho konanie nenapĺňalo žiadnu skutkovú podstatu trestného činu a k absencii subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, keďže pracovníka daňového úradu nemožno uviesť do omylu. Čo sa týka uvedených námietok, najvyšší súd opätovne poukazuje na svoje uznesenie z 5. októbra 2020, sp. zn. 2TdoV/9/2019, v ktorom sa s predmetnými námietkami obvineného vysporiadal nasledovne: „Ako už najvyšší súd naznačil vyššie, tvrdenie obvineného o tom, že v posudzovanej trestnej veci uňho absentoval úmysel dopustiť sa trestného činu nenapĺňa žiaden z dovolacích dôvodov
1 a nasl. Trestného poriadku, nieto dôvod dovolania
písm.
3 Trestného poriadku), či bola alebo nebola naplnená subjektívna stránka (jeden zo znakov skutkovej podstaty trestného činu) skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania, jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov. Pokiaľ obvinený argumentuje nesprávnosťou právnej kvalifikácie použitej pri subsumovaní jeho konania (nachádzajúceho svoj odraz v skutkovej vete rozsudku krajského súdu) pod príslušnú skutkovú podstatu niektorého z trestných činov upravenú v osobitnej časti Trestného zákona, k tomu najvyššiemu súdu nezostáva iné len poukázať na relevantnú časť odôvodnenia odvolacieho súdu v ostatnom rozhodnutí o odvolaní obvineného, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje: ,,Krajský súd nepochybil, pokiaľ vzhľadom na nález ústavného súdu posúdil konanie obžalovaného ako trestný čin podvodu
1, ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 100/1996 Z. z. sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu
1 Trestného zákona, pretože obžalovaný vyhotovil fingované doklady, ktorými predstieral, že došlo k zdaniteľnému plneniu. Ako inak nazvať doklady (zmluvy o dielo, faktúry), ktoré vyhotovil, pričom k žiadnemu reálnemu plneniu v zmysle týchto dokladov nedošlo, teda nevznikla povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty a celé jeho konanie smerovalo k tomu, aby na základe týchto fingovaných dokladov získal neoprávnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty. Na podklade týchto fingovaných dokladov získal zo štátneho rozpočtu neoprávnene celkovú sumu 8.769.177 Sk (291.083,35 €), čím spôsobil škodu veľkého rozsahu vzhľadom na ustanovenie § 89 ods. 13 Trestného zákona účinného do
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.