svojej voľnej úvahy a súčasne je normatívnym prostriedkom vedúcim k tomu, čo je v konkrétnom prípade považované za právo (porovnaj Melzer F.: Metodologie nalézaní práva, 2 vydaní, C H Beck 2011, str. 10 až 12). Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať minimálne parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nezákonné rozhodnutie, alebo nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti považuje dovolací súd za potrebné pre účely metodologického prístupu (definovania právne rozhodných vlastností prípadu) uviesť, že kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný postup a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný postup bol príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym úradným postupom môže byť len také nezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný postup, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. K odvolacej námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd poznamenal, že jej nedôvodnosť vyplýva už zo samotnej argumentácie odvolateľky, v ktorej sa konštatuje, že ide o trestné konanie (resp. prípravné konanie) za ktoré zodpovedá Slovenská republika zastúpená ministerstvom spravodlivosti. Odvolací súd teda nepovažoval túto námietku za dôvodnú, lebo pasívne vecne legitimovaným v prípade tohto druhu zodpovednosti je štát, nie orgán, ktorý koná v jeho mene pred súdom. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s rozsudkom súdu prvého stupňa pre túto odvolaciu námietku dovolací súd považuje za riadne zdôvodnené, a zároveň i za presvedčivé. Týmto konštatovaním nie je dotknutá ďalšia námietka dovolateľky, ktorá súvisí so spochybnením záveru súdov ohľadom existencie nesprávneho úradného postupu v dôsledku vydania rozhodnutia o vrátení veci, ktoré nebolo pre nezákonnosť zrušené. Žalovaná týmto spochybňuje samotnú existenciu protiprávneho úkonu zakladajúceho zodpovednostný vzťah. Žalovaná naostatok v odvolaní namietala nedostatok priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi (údajným) nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo
jej názoru k prípadnej škode došlo následkom trestnej činnosti (neoprávneným prevedením vlastníckeho práva k vozidlu S.). Ani jednou z posledne dvoch uvádzaných námietok sa odvolací súd nezaoberal, i keď ich zodpovedanie vo veci nemožno pominúť, lebo z metodologického hľadiska ide o otázky, s ktorými sa súdy pri hľadaní toho, či medzi účastníkmi došlo k vzniku vzťahu zo zodpovednosti za škodu, musia zaoberať. K týmto otázkam nezaujal dostatočné stanovisko ani súd prvého stupňa. Z jeho záverov v odôvodnení možno dedukovať, že pod nesprávny úradný postup subsumoval aj nevydanie rozhodnutia o uložení veci do úschovy, či vrátenie vozidla na základe neprávoplatného rozhodnutia neexistujúcej osobe, avšak nie je zrejmé, či a prípadne ako vzal zreteľ na to, že tu existuje rozhodnutie o vrátení veci, ktoré doposiaľ nebolo zrušené, a to i v kontexte ustanovenia § 135 ods. 2 vety druhej O.s.p. Pritom nemožno pominúť zistenie súdu, že rozhodnutím okresného prokurátora bola sťažnosť Z. V. proti rozhodnutiu o vrátení veci ako nedôvodná zamietnutá s odôvodnením, že listinné dôkazy preukazujú opodstatnenosť vydania uznesenia o vrátení veci vyšetrovateľom a prokurátor toto považuje za odôvodnené a v súlade so zákonom. Ak došlo k vráteniu veci inej osobe (alebo neexistujúcej osobe) ako tej, v ktorej prospech bolo rozhodnutie o vrátení veci vydané, musí byť vysvetlené i to, či a ako bol týmto postupom dotknutý Z. V.. Žalobkyňa v konaní náhradu škody vyvodzovala z oneskoreného doručenia uznesenia vyšetrovateľa o vrátení vozidla Z. V., ktorý sa považoval za vlastníka vozidla. Súd prvého stupňa potom, čo zistil, že rozhodnutie o vrátení veci z roku 2002 bolo Z. V. doručené až v roku 2005, konštatoval „premlčanie práva" Z. V., z čoho vyvodil existenciu príčinnej súvislosti. Takýto záver („premlčanie práva" - vznik škody) ale nie je preskúmateľný ani zrozumiteľný. Na tieto pre vec rozhodujúce otázky príčinnej súvislosti nenachádzame odpoveď ani v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu. Názory súdu prvého stupňa o existencii príčinnej súvislosti, (s ktorými sa mal stotožniť odvolací súd) vychádzajúce z neurčitých predpokladov a nepreskúmateľných záverov pôsobia zmätočne, pre vec nezrozumiteľne a preto sú argumentačne i právne neudržateľné." 3. Okresný súd Košice II rozsudkom (v poradí tretím) zo 4. marca 2019 č.k. 43C/2/2007-547 (ďalej aj „súd prvej inštancie") žalobe v časti istiny 11 783,84 eura vyhovel a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3.1.
názoru súdu prvého stupňa Z. V. nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu (ďalej len vozidlo) na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa
oznámenia VÚB leasing zo dňa 12.4.2011 (v spise č.l. 227) predmet leasingu (vozidlo) sa od nájomcu nepodarilo doposiaľ odobrať. Z oznámenia polície (v spise č.l. 193 a č.l. 243) vyplýva, že v spise polície sa nenachádza podpísaná zápisnica o vydaní vozidla. Žalovaný na pojednávaní dňa 19.9.2018 namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, k čomu súd udáva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 31.3.2007 č.k. 43C/2/2007-136 súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.2.2009 č.k. 3Co/145/2008-157, kedy odvolací súd konštatoval, že nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by Z. nemohol postúpiť svoju pohľadávku žalobcovi a teda nie je dôvod pre záver, že žalobca nemá aktívnu hmotnoprávnu legitimáciu na uplatnenie tohto nároku. Namietal aj skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik škody v príčinnej súvislosti s ním označeným právnym titulom, t.j. s nesprávnym úradným postupom. V písomnom podaní zo dňa 29.1.2019 (v spise čl. 523) žalovaný uviedol nedostatok oprávnenia Ministerstva spravodlivosti SR zastupovať v konaní štát. K tejto námietke súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, kde Najvyšší súd SR (v spise čl. 435) uviedol, že k odvolacej námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd poznamenal, že jej nedôvodnosť vyplýva už zo samotnej argumentácie odvolateľky, ktorej sa konštatuje, že ide o trestné konanie, resp. prípravné konanie, za ktoré zodpovedá Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti. Odvolací súd teda nepovažoval túto námietku za dôvodnú, lebo pasívne vecne legitimovaným v prípade toho druhu zodpovednosti je štát, nie orgán, ktorý koná v jeho mene pred súdom. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s rozsudkom súdu prvého stupňa pre túto odvolaciu námietku dovolací súd považuje za riadne zdôvodnené a zároveň i za presvedčivé. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení (v spise č.l. 523) ďalej uviedol, že škoda vzniknutá žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa, ktorý mal nastať dňa 23.5.2002 nemôže byť vo výške 11 708,84 eura, pretože v čase vydania uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II ČVS: OUV853/30-K2-2001 trhová hodnota motorového vozidla musela byť nižšia ako v čase nadobudnutia motorového vozidla. Okrem iného mal za to, že ak by sa pri určení výšky škody vychádzalo z nadobúdacej ceny, žalovaná by bola znevýhodnená a došlo by k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, nakoľko je zrejmé, že v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu nemohla žalobcovi vzniknúť škoda v uplatňovanej výške. Uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu, ktorý tvrdí, že k vzniku škody došlo v dôsledku vydania uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II, ČVS: OÚV 853/30-K2-2001, na základe čoho vyšetrovateľ vrátil motorové vozidlo Východoslovenskej leasingovej spoločnosti a.s., pretože žalovaná má za to, že škoda, ktorá vznikla Z. V., vznikla v príčinnej súvislosti s trestným činom, ktorého sa dopustil S. G..
názoru žalovanej podvodné konanie S. G. bolo priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody, a nie nesprávny úradný postup vyšetrovateľa Policajného zboru Košice II, pretože ak by neexistovalo podozrenie, že motorové vozidlo pochádza z trestnej činnosti, nedošlo by k zaisteniu motorového vozidla Policajným zborom a Z. V. naďalej by mohol voľne disponovať s motorovým vozidlom. Vzhľadom na to, že v danej veci došlo ku škode v následku trestnej činnosti S. G., nemožno konštatovať ani len bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom orgánov polície a následným vznikom škody. Napriek tejto skutočnosti v prípade, ak súd vyhodnotí skutkový stav tak, že k vzniku škody došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru Košice II, žalovaná namieta, že z dôvodu, že nedošlo k zrušeniu uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II, ČVS: OÚV 853/30-K2-2001 pre jeho nezákonnosť, nebola splnená podmienka na náhradu škody v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1964 Zb. Po druhé, neobstojí argumentácia žalobcu ani o tom, že v dôsledku skutočnosti, že vyšetrovateľ doručil uznesenie ČVS: OÚV 853/30-K2-2001 Z. V. až tri roky po jeho vydaní, došlo k takému oslabeniu právnej pozície Z. V., že tento si nemohol uplatniť nárok na vydanie motorového vozidla voči Východoslovenskej leasingovej spoločnosti a.s., pretože táto spoločnosť by sa ubránila vydržaním vlastníckeho práva k motorovému vozidlu uplynutím 3 rokov od jeho vydania. V súvislosti s týmto tvrdením žalovaná má za to, že v prípade, ak Východoslovenská leasingová spoločnosť, a.s. naozaj nemala vlastnícke právo k motorovému vozidlu, žalobca by si mohol uplatniť nárok na vydanie motorového vozidla voči Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a.s., pretože tá by nemohla argumentovať nadobudnutím vlastníckeho práva k motorovému vozidlu v dôsledku vydržania.
názoru žalovanej Východoslovenská leasingová spoločnosť, a.s. nemohla byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná ohľadom vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Žalobu žiadal zamietnuť. Súd poukazuje na to, že priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je daná s tým: že ak by vyšetrovateľ postupoval správne a uznesenie po jeho vydaní doručil Z. V. tak, aby Z. V. mohol svoj nárok uplatniť voči povinnej osobe, a to či už ako nárok na vrátenie kúpnej ceny vo výške 355 000 Sk od S. H. M. alebo ako svoj nárok na vrátenie vozidla v hodnote 355 000 Sk od osoby, ktorej bolo vozidlo vydané, avšak v priamej príčinnej súvislosti s tým, že vyšetrovateľ doručil uznesenie Z. V. až vyše tri roky po jeho vydaní, došlo k takému oslabeniu právnej pozície Z. V., že tento si nemohol uplatniť nárok na vydanie vozidla voči osobe, ktorej bolo vozidlo vydané, nakoľko táto osoba by sa ubránila vydržaniu vlastníckeho práva k vozidlu uplynutím 3 rokov od jeho vydania a rovnako si nemohol uplatniť ani nárok na vrátenie kúpnej ceny od osoby, od ktorej vozidlo kúpil, nakoľko táto osoba by sa nároku Z. V. ubránila vznesením námietky premlčania. I. Z. V. nevznikla v príčinnej súvislosti s trestným činom, ktorého sa dopustil S. G.. Trestným činom vznikla škoda pôvodnému vlastníkovi vozidla, voči ktorého vlastníctvu smeroval skutok páchateľa trestného činu S. G.. Je teda zrejmé, že v priamej príčinnej súvislosti najmä s oneskoreným doručením uznesenia vznikla Z. V. škoda vo výške ceny vozidla. Je zrejmé, že škodlivý následok nesprávneho úradného postupu spočívajúce v nedoručení uznesenia včas by pri včasnom doručení uznesenia nenastal. Teda nesprávny úradný postup, spočíva v neprípustne oneskorenom doručení uznesenia osobe, ktorej vozidlo bolo zaistené. Čo sa týka námietky žalovaného k výške škody k tomu uvádza, že kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 1.8.2000, polícia zaistila vozidlo 11.9.2000, teda medzi uzatvorením kúpnej zmluvy a zaistením vozidla uplynulo len 40 dní, počas ktorých sa cena vozidla nemenila. A keď žalovaný uvádza, že v čase nesprávneho úradného postupu roku 2002 malo vozidlo nižšiu cenu, je potrebné poukázať na to, že od zaistenia vozidla políciou do jeho vydania bolo vozidlo stále zaistené políciou, a teda za prípadné znehodnotenie vozidla zodpovedá žalovaný. Znalecký posudok vo veci nie je možné zabezpečiť vzhľadom na to, že vozidlo bolo vydané niekomu, zrejme ho už nikto nikdy neocení. Na základe vyššie uvedených skutočností súd má za to, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a to najmä porušením príslušných ustanovení trestného poriadku. Nesprávny úradný postup orgánov polície bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. Orgány polície doručili uznesenie o vydaní vecí až vyše tri roky po vydaní uznesenia, došlo k premlčaniu práva V. voči obom potencionálnym osobám, voči ktorým si mohol svoje práva uplatniť. Teda bola preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíva v neprípustne oneskorenom doručení uznesenia osobe, ktorej vozidlo bolo zaistené, a vznikom škody. Z. V. ako postupca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 2.10.2006 postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Na základe vyššie uvedených skutočností súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 11 783,84 eura." 4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 6. mája 2021 sp.zn. 2Co/55/2020 (ďalej aj „odvolací súd") potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 387 ods. 1 CSP) a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1,2 v spojení s § 225 ods. 1 CSP). 4.1. Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia mimo iného uviedol: „V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Odvolací súd nezistil taký postup súdu, ktorý by mal za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia
2 CSP. Aj keď je namieste námietka žalovanej, že na daný spor bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., napokon to nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky odvolateľky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku.
1 písm. d), ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti
odseku 1 sa nemožno zbaviť. Zodpovednosť štátu je v tomto ustanovení teda upravená obdobne ako v zákone č. 58/1969 Zb., ktorý pri rozhodovaní použil súd prvej inštancie. V zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení účinnom ku dňu 23.5.2002, t. j. ku dňu vydania uznesenia o vrátení veci, ak vec, ktorá bola
vydaná,
odňatá alebo
prevzatá, na ďalšie konanie už nie je potrebná a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vráti sa tomu, kto ju vydal alebo komu bola odňatá alebo od koho bola prevzatá. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá sa tomu, právo koho na vec je nepochybné. Pri pochybnostiach sa vec uloží do úschovy na súde a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní, aby ho uplatnila v konaní o občianskoprávnych veciach. Je nepochybné, že vyšetrovateľ
tohto ustanovenia nepostupoval, keď vydal vec inej osobe než tej, ktorej bola odňatá, aj keď táto osoba sa vrátenia veci a informácií o nej priebežne domáhala. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že vyšetrovateľ vzhľadom na všetky okolnosti nemohol dospieť k záveru, že právo na predmetné motorové vozidlo svedčí nepochybne leasingovej spoločnosti. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR 30Cdo/2262/2013, kde je uvedený záver, že vydanie vydanej alebo odňatej veci tretej osobe bez toho, aby o vydanie bolo rozhodnuté
1 Trestného poriadku, predstavuje nesprávny úradný postup
1 veta prvá zák. č. 82/1998 Zb., (v Slovenskej republike § 18 zák. č. 58/1969 Zb. účinného v čase vydania uznesenia). Samotné vydanie veci (pri pochybnostiach o práve k nej) predstavuje nesprávny úradný postup, ktorý pokračoval tým, že uvedené uznesenie nebolo doručené Z. V., od ktorého bola vec zaistená. Naopak, z obsahu spisu a listinných dôkazov tam prítomných, že napriek opakovaným žiadostiam právneho zástupcu Z. V. o vrátenie veci, resp. o podanie informácií o priebehu a stave záležitosti ohľadne zaisteného vozidla, vyplýva, že Z. V. nebol pravdivo informovaný a nemohol sa preto domáhať ochrany svojich práv a záujmov. Bolo tomu tak, napriek skutočnosti, že už dňa 23.5.2002 bolo vozidlo vrátené Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a.s. Košice. Napokon, je pravdou tvrdenie žalobcu, čo vyplýva výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I oddiel Sa, vložka č. XX/V, že spoločnosť, ktorej bolo
uznesenia vyšetrovateľa vozidlo vrátené v čase vrátenia neexistovala. Práva a povinnosti po spoločnosti VSL - akciová spoločnosť Košice bola vymazaná k 2.4.2001 a práva a povinnosti prevzala spoločnosť B.O.F., a.s., Miletičova l, Bratislava. Z. V. vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dôvodne mohol byť v domnení, že vozidlo je stále zaistené a aj po doručení uznesenia o vrátení veci sa svojich práv nemohol domôcť, keďže nevedel, kto má v moci vozidlo.
oznámení orgánov polície totiž zápisnica o vrátení veci sa v spise nenachádza, nebolo možné identifikovať osobu, ktorej bolo vozidlo vydané a spoločnosť VÚB, a.s., ktorá sa cíti byť nástupcom prenajímateľa vedie vozidlo ako nevrátené. Toto je skutočne výnimočná situácia, ku ktorej by bez nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci nebolo došlo. V situácii, keď nemožno určiť, komu bolo skutočne predmetné vozidlo vydané, u koho sa nachádza (bolo tomu tak už ku dňu 7.10.2010 - správa VÚB leasing, ku dňu 2.11.2010 správa VÚB a.s. - č.l. 194 a č.l. 209 súdneho spisu), odvolací súd konštatuje, že správne urobil záver súd prvej inštancie, že je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa a vznikom škody Z. V prípade, že by bol vyšetrovateľ postupoval
zákona, nebolo by k takejto situácii došlo a Z. V. by bol mal vedomosť, že vozidlo už nie je zaistené, ale vydané a mohlo by sa rozhodnúť pre právny postup. ako sa domôcť svojich práv. Je veľmi jednoduché len skonštatovať, že úvahy súdu o sťažení právneho postavenia žalobcu v prípadnom inom spôsobe domáhania sa náhrady škody sú len hypotetické, ostáva však reálnym faktom, že skutočne došlo dokonca znemožneniu náhrady škody sa domôcť
iných zákonných ustanovení a od iných subjektov. ... Súd pri rozhodovaní je povinný pristupovať ku každému prípadu jednotlivo a prihliadať na všetky osobitosti za účelom vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť, v súlade s dobrými mravmi. Odoprieť žalobcovi súdnu ochranu jeho práva uplatneného predmetnou žalobou vzhľadom na všetky vyššie uvedené osobitosti prípadu by bolo možné považovať za formalistický prístup k riešeniu jeho nároku. V súvislosti s námietkou nedostatku legitimácie Ministerstva spravodlivosti SR konať v tomto spore za Slovenskú republiku odvolací súdu uvádza, že nemožno súhlasiť s uvedenou námietkou odvolateľky, keďže v konaní bola už ustálená otázka oprávnenia Ministerstva spravodlivosti konať za Slovenskú republiku aj Najvyšším súdom SR práve v uznesení č.k. 5Cdo/242/2015 zo dňa 31.5.2016. Na strane 9 ods. 2 tohto rozhodnutia dovolací súd, kde sa zaoberal aj touto námietkou a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Právny názor súdu vyššej inštancie je pre súdy nižšej inštancie záväzný." 5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, jeho prípustnosť odôvodnila § 420 písm.
iného právneho predpisu (
zákona č. 514/2003 Z. z.) ako súd prvej inštancie (
zákona č. 58/1969 Zb.). Dovolateľka uvádza, že namiesto kvalifikovaného a dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa tak žalovanej dostalo len potvrdenia skôr prijatých záverov súdmi, ktoré nereflektovali pokyny a názory obsiahnuté v uznesení dovolacieho súdu z 31. mája 2016, čím malo dôjsť k nerešpektovaniu kasačnej záväznosti rozhodnutia dovolacieho súdu vydaného v tejto veci obsiahnutých aj v odvolaní žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolacia argumentácia vychádza z toho, že vydanie veci nepredstavuje nesprávny úradný postup keďže išlo o postup v zmysle právoplatného rozhodnutia o vrátení veci, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, tým nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu. Inak povedané, ak súdmi ustálený nesprávny úradný postup nebol príčinou škody na starne žalobcu, nebola splnená zákonná podmienka pre vyvodenie zodpovednosti.
názoru dovolateľky premlčacia doba pre daný prípad je štyri roky (§ 397 Obchodného zákonníka) preto v čase doručenia uznesenia o vrátení veci žalobcovi (2. júna 2005) tento disponoval nepremlčaným nárokom do 23. mája 2006. 5.2. Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.
f) CSP je prípustné a zároveň aj dôvodné. 8.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 9. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
2 a 3 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 11. Dovolateľka za porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
ktorej vydanie veci nepredstavuje nesprávny úradný postup, keďže išlo o postup v zmysle právoplatného rozhodnutia o vrátení veci, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, tým nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu. Odvolací súd považoval z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods.1 písm. b) CSP takú argumentáciu súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnenú s konštatovaním, že samotné vydanie veci pri pochybnosti o práve k nej predstavuje nesprávny úradný postup, ktorý pokračuje nedoručením rozhodnutia Z... Uvedeným
názoru dovolacieho súdu však ani odvolací súd nevysvetľuje kasačnú požiadavku právnej argumentácie vychádzajúcej i z ustálenej judikatúry (porovnaj nižšie body 14 až 14.4) a teda, či nesprávny úradný postup bol zavŕšený vydaním rozhodnutia, v kladnom prípade, či nárok na náhradu škody sa má posudzovať výhradne z titulu nezákonného rozhodnutia. Napokon z judikatúry vyplýva i názor, že náhradu škody nemožno úspešne uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Dovolací súd pripomína, že ak sa súd mieni odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku má obsahovať dôkladné odôvodnenie tohto odklonu (Čl. 2, § 220 ods. 3, § 393 ods. 3 CSP).
58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností." V rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/2/2017 dovolací súd vyslovil, že „ak orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené v zmysle ustanovení upravujúcich nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností." 14.3. Zákon č. 58/1959 Zb. rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
-17 zákona je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.
ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu
prvej hlavy prvej časti zákona č 59/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods.1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď
uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát
uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len
58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Nesprávnym úradným postupom
58/1969 Zb. môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami (6Cdo/115/2010, 4Cdo/60/2003, Plsf 3/77). 14.4. Najvyšší súd svoje vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu zrušujúce rozhodnutie založil na premise, že v prípade, že sa nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci konajúceho v mene štátu odzrkadlí v jeho rozhodnutí, tak v takom prípade sa možno domáhať nároku na náhradu škody spôsobenej takouto činnosťou orgánu verejnej moci len z titulu jeho nezákonného rozhodnutia, ktorým bol celý tento jeho nesprávny úradný postup zisťovania predpokladov na jeho vydanie zavŕšený, a nie z titulu nesprávneho úradného postupu, tak ako to ustálil krajský súd a pred ním okresný súd a tiež sťažovateľka.
ústavného súdu je tento záver najvyššieho súdu ústavne udržateľný a neodporuje zmyslu a účelu aplikovanej právnej úpravy zákona o zodpovednosti za škodu a ani účelu konania o náhrade škody spôsobenej nositeľom verejnej moci, a to už len z jednoduchého dôvodu, že na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie. Inými slovami, ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, a v druhom rade, ak by sme aj v tomto smere prisvedčili argumentácii sťažovateľky, žeby pri uplatnení si nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci bolo možné „ignorovať" (opomenúť) rozhodnutie, ktoré vzišlo z nesprávneho (nezákonného) postupu, a konvalidovať si orgánom verejnej moci spôsobenú škodu len z titulu tohto nesprávneho postupu, bol by tým nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu (I. ÚS 327/2018). 15. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je v zmysle § 420 písm. f) CSP prípustné a zároveň aj dôvodné, preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd ďalšími dovolacími námietkami nemal možnosť zaoberať. 16. Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 17. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 CSP). 18. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.