1, ods. 2 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 10. decembra 2020, sp. zn. BB-3T/10/2019, sa zrušuje.
1 Trestného poriadku vec sa vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom I. stupňa Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 10. decembra 2020, sp. zn. BB-3T/10/2019, bol obžalovaný Ing. F. G. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov.
2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného zákona Špecializovaný trestný súd obžalovanému uložil aj peňažný trest vo výške 10 000,- eur a
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 rok. V odôvodnení tohto rozsudku Špecializovaný trestný súd po zrekapitulovaní predchádzajúceho konania a citácie podstatnej časti predchádzajúceho rozsudku, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, ako aj uznesenia najvyššieho súdu z
názoru obhajoby nemá právo. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že akceptoval priebeh udalostí tak ako to vysvetľujú a opisujú svedkovia Y., P. a S. (v pôvodnom rozsudku „verzia č. 1“ priebehu udalosti). Za takejto situácie potom odvolávajúc sa na vysvetlenia, ktoré prvostupňový súd učinil už v rámci svojho prvého rozhodnutia vo veci, nebolo sporu o tom, že vo všetkých vymenovaných prípadoch išlo o úplatok, tak ako ho definuje § 131 ods. 3 Trestného zákona. Na rozdiel od obžalobného návrhu však takéto „zabalenie“ úplatku do vskutku netypickej formy stávky (pôvodne v rozsudku nazvanej „mimikry stávka“, na analýze ktorej sa nič nemení a prvostupňový súd prebral odvolacím súdom nijak nenapadnutý spôsob svojho právneho rozmýšľania v rámci prvého prejednania veci na hlavnom pojednávaní), premietol aj do znenia skutkovej vety, aj to len vysvetľujúcim spôsobom a tak, aby totožnosť skutku ostala zachovaná. Následne už z hľadiska právneho posúdenia išlo
prvostupňového súdu o relatívne jednoduchú vec, pretože obžalovaný v obidvoch prípadoch žiadal a prijal vec - peniaze, na ktoré nemá právny nárok, pričom len formálne a fiktívne deklaroval, že ide o stávku. V zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska je potom Národná banka Slovenska nezávislou centrálnou bankou Slovenskej Republiky, ktorá je právnickou osobou so sídlom Bratislave, nezapisuje sa do Obchodného registra a v prípadoch svojho rozhodovania nie je subjektom súkromného práva. Jej zamestnanci s rozhodovacími právomocami potom spĺňajú definíciu štátnych zamestnancov, ako ich má na mysli § 128 ods. 1 Trestného zákona a ide o verejných činiteľov. Obžalovaný Ing. F. G. sa potom z titulu svojej funkcie jednoznačne podieľal na plnení úloh spoločnosti a štátu a používal pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená.
názoru prvostupňového súdu nemožno mať pochybnosti ani o tom, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s právomocou a zodpovednosťou obžalovaného ako osoby, ktorá rozhodovacou právomocou obdarená je (viď aj rozhodnutia, ktoré sú obsahom spisu). Opis skutku pritom v tomto prípade jednoznačne napĺňa definíciu veci všeobecného záujmu
1 Trestného zákona, nakoľko aplikácia bankového dohľadu jednoznačne presahuje rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca a je v záujme štátu a spoločnosti, aby takýto dohľad bol v súlade s ochranou verejného záujmu týkajúceho sa všetkých občanov republiky a bol vykonávaný v záujme všetkých občanov neutrálne a spravodlivo. Vo vzťahu k výroku o treste Špecializovaný trestný súd uviedol, že nebezpečenstvo korupcie ako protispoločenského javu zdôrazňuje nielen Trestný zákon a vnútroštátne predpisy ako celok, ale aj Medzinárodný trestnoprávny dohovor o korupcii, vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 375/2002 Z. z. Je nesporné, že korupcia, či už formou podplácania, nepriameho úplatkárstva alebo prijímania úplatkov ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské práva, podkopáva dobrú vládu, slušnosť a sociálnu spravodlivosť, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a v konečnom dôsledku ohrozuje stabilitu demokratických inštitúcií i morálne základy spoločnosti. O to viac tieto tvrdenia platia v súvislosti s korupciou osôb, ktoré zabezpečujú dôležité úlohy spoločnosti. Závažnosť tohto protispoločenského javu zákonodarca odzrkadľuje aj v stanovených trestných sadzbách pre jednotlivé trestné činy korupcie, ktoré inak práve s výnimkou trestného činu nepriamej korupcie možno považovať za trestné sadzby prísne (v tomto prípade ide o základnú sadzbu trestu odňatia slobody od 5 do 12 rokov). Prísnosť týchto sadzieb však odráža naliehavú spoločenskú potrebu tento jav všetkými možnými prostriedkami vrátane prostriedkov represívnych potierať. V predmetnej veci Špecializovaný trestný súd pri prevahe poľahčujúcich okolností
3 Trestného zákona, pri znížení hornej hranice trestnej sadzby, ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v rámci upravenej trestnej sadzby v rozmedzí od 5 rokov do 9 rokov a 8 mesiacov. S prihliadnutím na všetky skutočnosti obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, pričom neuvažoval o možnosti využitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, ktorú povoľuje zákon v režime § 39 Trestného zákona. Špecializovaný trestný súd mal za to, že takto určený a vymeraný trest v dostatočnom rozsahu splní účel tak, ako je definovaný ustanoveniami Trestného zákona, vrátane účelu generálnej prevencie. Poukázal pritom najmä na plánovaný následok trestného činu, ktorým je v podstate znefunkčnenie systému objektivity a neutrality bankového dohľadu, bez ohľadu na to, či išlo o kamuflovanie vôle alebo reálne mienený úmysel „vyjsť v ústrety po vyhratej stávke“. V oboch prípadoch ide o následok vskutku závažný, pričom takto vyvolaná a naplánovaná situácia podkopáva dôveru v transparentné a objektívne fungovanie štátom (resp. centrálnou bankou) riadených procesov. Je však pravdou, že k deformovaniu výsledkov bankového dohľadu v konečnom dôsledku zrejme nedošlo, čo síce, ako to už bolo uvedené, na právnu kvalifikáciu skutku vplyv nemá, ale určite ide o fakt zohrávajúci úlohu v prospech páchateľa v skutku opísaného konania (inak povedané v konečnom dôsledku nemožno konštatovať, že by úplatok pri rozhodovacom procese banky a jej úradníkov zohral nejakú úlohu). Aj toto potom bolo dôvodom, prečo Špecializovaný trestný súd za spravodlivý považoval trest na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Vzhľadom na to, že išlo o vážny zásah do legality a legitimity procesov centrálnej banky, napriek tomu, že v osobe obžalovaného nešlo o osobu s kriminálnou minulosťou, Špecializovaný trestný súd neuvažoval o uložení iného než nepodmienečného trestu odňatia slobody, pričom mu to neumožňovala ani zákonom stanovená sadzba. Nezabudol taktiež zdôrazniť, že vyhliadky na nápravu páchateľa a na zmenu jeho postoja ku konaniam, ktoré vykazujú znaky nezákonnosti (jeden z cieľov trestu), sú v každom konkrétnom prípade všeobecne vyššie u osôb, ktoré protiprávnosť svojich postupov uznajú a úprimne oľutujú. Aj preto takýto postoj každého páchateľa zákonodarca klasifikuje ako poľahčujúcu okolnosť, ktorá v praxi súdov zohráva naozaj významnú úlohu. V predmetnej veci však takúto poľahčujúcu okolnosť priznať nebolo možné. Vo vzťahu k zaradeniu obžalovaného do ústavu na výkon trestu Špecializovaný trestný súd uviedol, že nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil ho do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
názoru Špecializovaného trestného súdu sa adekvátnym a nevyhnutným javilo byť aj uloženie peňažného trestu vo výške 10.000,- eur, pretože mal za to, že páchateľ sa svojim úmyselným konaním snažil získať pre seba prípadne pre iného majetkový prospech, pričom vzhľadom k postaveniu obžalovaného v minulosti, keď ako relatívne vysoko postavený úradník banky mal zabezpečený dostatočný príjem, boli splnené všetky zákonom vymedzené podmienky na uloženie peňažného trestu. II. Odvolanie a vyjadrenie k nemu Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie obžalovaný Ing. F. G. ihneď po jeho vyhlásení. Zahlásené odvolanie dodatočne písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu JUDr. Dušana Ivana písomným podaním z 10. februára 2021, v ktorom poukázal na to, že skutkové hodnotenie vykonaných dôkazov sa v napadnutom rozsudku obmedzuje na dve vety, a to že právny názor odvolacieho súdu je pre prvostupňový súd záväzný a že Špecializovaný trestný súd akceptoval priebeh udalostí tak ako to vysvetľujú a opisujú svedkovia Y., P. a S. (v pôvodnom rozsudku „verzia č. 1“ priebehu udalostí). Takéto odôvodnenie rozsudku
obžalovaného nezodpovedá kritériám uvedeným v § 168 Trestného poriadku, pretože Špecializovaný trestný súd rezignoval na riadne odôvodnenie svojho rozhodnutia s poukazom na právny názor najvyššieho súdu. Obžalovaný uviedol, že v celom rozsahu trvá na podaniach, na ktoré sa odvolal vo svojom pôvodnom odôvodnení odvolania z
neho nepreskúmateľný. Pri hodnotení skutkového stavu sa totiž odvolal na verziu 1 pôvodného rozsudku z
obžalovaného logicky odôvodnil favorizovanie preňho priaznivejšej verzie odôvodňujúcej jeho oslobodenie spod obžaloby. Odkaz na hodnotenie skutkového stavu vykonaného najvyšším súdom v zrušujúcom uznesení z 25. augusta 2020
obžalovaného neobstojí. V podaní z
1 Trestného poriadku. Na základe uvedeného obžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch a
1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. III. Konanie pred odvolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací uznesením z 26. apríla 2022, sp. zn. 2 To 4/2021, odvolanie obžalovaného Ing. F. G.
Proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu podal obvinený Ing. F. G. ústavnú sťažnosť, na podklade ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 24. októbra 2023, sp. zn. II. ÚS 245/2023 (ďalej len „nález“), rozhodol, že základné práva Ing. F. G.
čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu z
1 písm. b) Trestného poriadku,
ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Najvyšší súd pritom dôvodil, že prvostupňový súd vykonal vo veci všetky potrebné dôkazy, avšak tieto nesprávne vyhodnotil. Vysvetlil, že považoval vytrhnutie z kontextu niektorých tvrdení obžalovaného sťažovateľa a špecifikovaného svedka bez opory v ďalších dôkazoch za nedostatočné pre použitie zásady in dubio pro reo, keď vo veci vykonané ďalšie dôkazy tvoriace ucelenú reťaz ničím nenarušovaných a logicky odôvodniteľných dôkazov nasvedčujú použitiu opačného záveru. Ďalej prezentoval z listinných dôkazov plynúce skutočnosti, ktoré neboli prvostupňovým súdom
jeho názoru bližšie vyhodnotené takým spôsobom, aby boli objasnené okolnosti skutkov uvedených v obžalobe, a bez ktorých vyhodnotenia nebolo možné
najvyššieho súdu urobiť záver o vine či nevine obžalovaného sťažovateľa. Zároveň tiež uviedol, že prvostupňový súd presvedčivo nevysvetlil, z akého dôvodu oprel svoje rozhodnutie o výpovede obžalovaného sťažovateľa, ktoré najvyšší súd vzhľadom na ich obsah považoval za nekonzistentné, rozporuplné a nepresvedčivé. V nadväznosti na to v podrobnostiach popísal jednotlivé výpovede sťažovateľa a konštatoval, že si z troch verzií vybral prvostupňový súd celkom nepresvedčivým spôsobom verziu najpriaznivejšiu pre sťažovateľa a tohto oslobodil. V nadväznosti na to podrobne popísal výpovede špecifikovaných svedkov (Y., P. a S.), ktoré
jeho názoru stoja proti výpovediam obžalovaného sťažovateľa (svedkovia, ktorí „z kontextu situácie vyvodili záver, že nešlo o stávku, ale o úplatok, ktorý spočiatku považovali za jemné vydieranie“). V závere prezentoval v štyroch bodoch skutkové závery, ktoré by mal z vykonaných dôkazov za preukázané, ak by bol v postavení prvostupňového súdu (ďalej len „štyri body skutkových záverov“), a uzavrel, že tieto preukázané okolnosti nemali rezultovať v oslobodení obžalovaného spod obžaloby
a) Trestného poriadku („nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný“), pretože
názoru najvyššieho súdu niet pochybností, že sa skutok stal. 14. V odôvodnení odsudzujúceho rozsudku Špecializovaný trestný súd, poukazujúc na už prezentované odôvodnenie zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, poznamenal, že najdôležitejším odkazom, ktorý bol odvolacím súdom pre prvostupňový súd zanechaný, sú skutočnosti citované v štyroch bodoch skutkových záverov na strane 12 zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, pričom z týchto
Špecializovaného trestného súdu vyplýva, že prvostupňový súd pochybil, keď jeho analýza rezultovala v oslobodení obžalovaného, a tiež v nich odvolací súd uvádza, že niet pochybností o tom, že sa skutok stal. Špecializovaný trestný súd v nadväznosti na to zdôraznil záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu, a to aj v takej podobe, v akej ho uskutočnil najvyšší súd v zrušujúcom uznesení. Špecializovaný trestný súd poukázal na to, že obžalovaný sťažovateľ vo svojej záverečnej reči spochybnil postup najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, keď tento
neho v podstate prikázal prvostupňovému súdu, ako má rozhodnúť, keď na takýto postup nemá právo. Uviedol, že s touto problematikou sa vysporiadal, „ako to vyplýva z vyššie uvedeného“, a akceptoval tak priebeh udalostí, tak ako to vysvetľujú a opisujú v zrušujúcom uznesení špecifikovaní svedkovia, ktorí vypovedajú, že nešlo o stávku, ale o úplatok, a ktorých výpovede teda
najvyššieho súdu stoja proti výpovediam obžalovaného sťažovateľa. 15. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v podanom odvolaní prvostupňovému súdu vytýkal, že skutkové hodnotenie vykonaných dôkazov sa v odsudzujúcom rozsudku obmedzuje iba na dve vety, a to že je právny názor odvolacieho súdu pre prvostupňový súd záväzný a že prvostupňový súd akceptoval priebeh udalostí tak, ako to vysvetľujú svedkovia Y., P. a S., svedčiaci v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ bol tak toho názoru, že odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku nezodpovedá zákonným kritériám uvedeným v § 168 Trestného poriadku, keďže Špecializovaný trestný súd rezignoval na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia s poukazom na záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu.
jeho názoru najvyšší súd svojím zrušujúcim uznesením oktrojoval prvostupňovému súdu spôsob hodnotenia dôkazov a skutkové závery z toho vyplývajúce neprípustným spôsobom, keďže v postupe odvolacieho súdu absentuje bezprostrednosť vnímania ústne vykonaných dôkazov. Najvyšší súd v namietanom uznesení reagoval na uvedené odvolacie námietky sťažovateľa uvádzajúc, že v zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu, že v oslobodzujúcom rozsudku nevysvetlil, z akého dôvodu považoval výpovede obžalovaného sťažovateľa a špecifikovaného svedka v časti, že išlo o regulárne uzavretú stávku, za vierohodnejšie než výpovede svedkov Y., P. a S., a že následne odvolací súd uviedol okolnosti, ktoré vylučujú záver uvedený v oslobodzujúcom rozsudku o tom, že nebolo preukázané, že sa skutok stal, teda že v prípade oslobodenia obžalovaného sťažovateľa by prichádzalo do úvahy len oslobodenie
1 písm. b) Trestného poriadku a v jeho intenciách bol povinný vec znovu prejednať a rozhodnúť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, že v odsudzujúcom rozsudku absentuje riadne odôvodnenie, najvyšší súd dôvodil, že prvostupňový súd po tom, čo v odsudzujúcom rozsudku zrekapituloval priebeh konania od podania obžaloby do vydania prvého rozsudku, na stranách päť až pätnásť odcitoval podstatnú časť tohto svojho predchádzajúceho rozhodnutia, pričom na strane šestnásť uviedol, že táto časť odôvodnenia rozsudku nebola ďalším priebehom konania nijako ovplyvnená, a teda
najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku je uvedené, z akých dôvodov prvostupňový súd uznal sťažovateľa za vinného. 16.
1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. 17. Všeobecné súdy, ak majú učiniť spravodlivému procesu zadosť, sú povinné svoje konečné rozhodnutie dostatočným spôsobom, jasne, určito a presvedčivo odôvodniť vo vzťahu k vyrieknutému výroku. Odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu tieto požiadavky nespĺňa. Na nedostatky odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku sťažovateľ v uplatnenom odvolaní poukázal, avšak zo strany odvolacieho súdu v namietanom uznesení nedostal
názoru ústavného súdu akceptovateľnú odpoveď.
vyššie citovaných častí nálezu ústavného súdu, odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nemôže nahradiť. Z tohto dôvodu bude úlohou Špecializovaného trestného súdu po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie v zmysle záväzného právneho názoru uvedeného v uznesení najvyššieho súdu z 25. augusta 2020, sp. zn. 2 To 12/2019, ako aj vyššie citovaného nálezu ústavného súdu, náležitým spôsobom sa vysporiadať so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie a svoju úvahu týkajúcu sa hodnotenia skutkového stavu veci náležitým spôsobom v rozhodnutí odôvodniť tak, aby rozhodnutie zodpovedalo kritériám uvedeným v § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Rozhodoval pritom
1 písm. b) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že vyššie uvedené chyby nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí.
1 Trestného poriadku súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.