← Slovensko

určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

Obsah (4)§ 432§ 421§ 213§ 214

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3CdoPr/1/2023 Identifikačné číslo spisu: 1216208356 Dátum vydania rozhodnutia: 15.11.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

zákona doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa smeruje len a len k žalovanému. Samotné nedoručenie tohto zrušovacieho prejavu má za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. Otázka presného dátumu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru je významná z hľadiska toho, že okamihom jeho doručenia nastávajú aj závažné dôsledky, keďže týmto okamihom dochádza aj k zániku pracovného pomeru. Pri takýchto závažných následkoch nemožno pripustiť nejasnosť momentu doručenia žalobcovi. Žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol alebo zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania.

  1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“ alebo ako „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je dôvodné.
  2. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 7.

§ 432ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 8. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

§ 421ods.

1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). 9. Dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania uplatnenú

ustanovenia § 421 ods. 1 CSP písm. a), podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné: 10. Pre právnu otázku § 421 ods. 1 písm.

  1. a)CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017). 10.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP, musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

judikátu R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

§ 421ods.

1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 10.2. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor,

ktorého sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 11. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm.

  1. a)CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá „odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018). 12. Vyhodnotením obsahu dovolania (vychádzajúc z článku 11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP ) a i samotnej argumentácie prezentovanej v dovolaní, ktorá predstavuje materiálny substrát samotného dovolacieho konania a vychádzajúc z poznania vlastnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (teda aj to, či daná právna otázka bola/nebola dovolacím súdom riešená), dovolací súd prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP . Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. 12.1. V prejednávanej veci žalovaný ako právne otázky označil to, že: 1/ či v prípade, ak je v pracovnoprávnom spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom (vydaným bez návrhu), je povinnosťou súdu rozhodnúť aj o návrhu žalovaného o určenie nemožnosti ďalšieho zamestnávania, resp. o návrhu žalobcu, že pracovný pomer trvá, 2/ odvolací súd nezohľadnil konanie žalobcu pri marení doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru. 13. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že najvyšší súd môže pri posúdení prípustnosti dovolania zohľadňovať aj tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ neoznačil (k tomu pozri I. ÚS 51/2020). 14. Čo sa týka dovolateľom namietanej otázky 2/, z námietok dovolateľa vyplýva, že v danom prípade ide o otázku skutkovú. Dovolateľ preto nesprávne právne posúdenie veci odôvodňuje spochybnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že táto v dovolaní nastolená otázka, ktorá má skutkovú (nie právnu) povahu, nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
  4. a)CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalovaného

tohto ustanovenia. 14.

  1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).
  2. Dovolací súd zastáva názor, že zistenie okolností doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru, je otázkou skutkovou a jej riešenie vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. Zodpovedanie predmetnej otázky je výsledkom vykonaného dokazovania v danom spore. Uvedené odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a samotná polemika dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu však nepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok. Preto námietka dovolateľa týkajúce sa spochybňovania skutkových zistení a skutkových záverov považuje dovolací súd za neopodstatnené. Navyše, úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho konania nie je riešenie skutkových otázok, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
  3. Dovolateľ, ako už bolo uvedené vyššie, v prípade namietanej otázky 2/ konkrétne nevymedzil právnu otázku, nakoľko išlo o otázku skutkovú. Takáto otázka nemôže byť relevantná ani z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalovaného v tejto časti

tohto ustanovenia. 17. V prípade dovolateľom nastolenej otázky 1/, daná právna otázka bola rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, dovolací súd v ďalšom skúmal, či žalovaný opodstatnene vytýkal, že pri riešení tejto otázky zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale aj dôvodné (§ 432 ods. 2 CSP). 18.

§ 213

CSP, ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku sa v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto procesnom nároku alebo o jeho časti čiastočným rozsudkom. 19.

§ 214

CSP, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom (odsek 1). Súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej (odsek 2). Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o žalobou uplatnenom procesnom nároku (odsek 3). 20. Čiastočným rozsudkom rozhoduje súd len o niektorom (niektorých) z viacerých nárokov, ktoré sú predmetom konania

podanej žaloby. Časť uplatneného nároku je možné chápať po stránke objektívnej (podľa predmetu konania) alebo po stránke subjektívnej (podľa subjektov konania). Po objektívnej stránke časť prejednávanej veci predstavujú jednotlivé, spravidla žalobou uplatnené nároky, či už so samostatným skutkovým základom lebo bez neho. Po stránke subjektívnej pod časťou uplatneného nároku sa rozumie rozhodnutie len voči určitým subjektom konania. 21. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo o dôvode uplatneného nároku. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti určujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku.

konštantnej judikatúry ide o otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného alebo otázku samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková , J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 790 a 792). 22. Právna úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku upravuje dva druhy medzitýmnych rozsudkov: 22.1. Prvý druh medzitýmneho rozsudku je upravený v ustanovení § 214 ods. 1 CSP ,

ktorého, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Za základ prejednávanej veci, o ktorej môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa uvedeného zákonného ustanovenia, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či došlo k škode, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný alebo či nezanikol. Tam, kde nie je základ nároku opodstatnený, treba žalobu zamietnuť, lebo medzitýmny výrok, že základ nároku nie je daný, nemôže splniť účel sledovaný úpravou medzitýmneho rozsudku podľa § 214 ods. 1 CSP , teda negatívny medzitýmny rozsudok nie je možné vydať. Rozhodnutím o základe prejednávanej veci - ako to predpokladá ustanovenie § 214 ods. 1 CSP nie je rozhodnutie, ktorého výrokom sa rieši predbežná otázka (k tomu viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

  1. novembra 2003, sp. zn. 21Cdo/1038/2003). 22.
  2. Druhým druhom medzitýmneho rozsudku, ktorého vydanie umožňuje Civilný sporový poriadok v ustanovení § 214 ods. 2, je tzv. prejudiciálny medzitýmny rozsudok, ktorým súd rozhoduje o tom, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej. Nevyhnutným zákonným predpokladom pre vydanie tohto druhu medzitýmneho rozsudku (na rozdiel od medzitýmneho rozsudku podľa § 214 ods. 1 CSP ) je návrh sporovej strany, čím sa v plnej miere prejavuje dispozičný princíp. Svojou povahou je návrh na vydanie tohto medzitýmneho rozsudku v už prebiehajúcom konaní určovacou žalobou so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami (§ 137 písm. c)), vrátane povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto určení (práve v otázke naliehavého právneho záujmu možno vidieť implicitné kritérium účelnosti tohto postupu). Takýto medzitýmny návrh môže uplatniť ktorákoľvek sporová strana - žalobca bude spravidla formulovať pozitívnu určovaciu žalobu, kým žalovaný, naopak, negatívnu určovaciu žalobu (k tomu viď aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 792).
  3. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je účelnosť. Vydanie medzitýmneho rozsudku bude účelné spravidla vtedy, keď by si určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti uplatneného nároku. Pokiaľ je súd toho názoru, že je základ alebo dôvod žaloby opodstatnený, t.j. je tu právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, vydá medzitýmny rozsudok, v ktorého výroku konštatuje, že uplatnený základ alebo dôvod žaloby je opodstatnený, a zároveň uvedie, že o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nemôže konať o žalobou uplatnenom procesnom nároku. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už súd nemôže v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce sa základu nároku, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (pozri § 230 CSP). Záporný medzitýmny rozsudok nie je možné vydať, keďže pokiaľ súd dospeje k záveru, že základ nároku nie je opodstatnený, zamietne celú žalobu a takýto rozsudok je už rozsudkom konečným.
  4. Z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného ako R 2/1967 vyplýva, že za základ prejednávanej veci treba považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či ku škode došlo, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný (ak bola vznesená námietka premlčania) alebo nezanikol. Obdobné ustanovenie (o medzitýmnom rozsudku) v súčasnosti platný Civilný sporový poriadok obsahuje v § 212 ods. 2 druhej vete a v §
  6. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968).
  7. V medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ predmetu veci. Právnym základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí byť z neho zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku (sp. zn. 4Cdo/194/2017).
  8. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/78/2013 z
  9. októbra 2013 vyplýva, že „pri žalobách o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pojem základ nároku nemožno chápať inak, než ako vyriešenie otázky (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru, a to tak, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostala na vyriešenie iba otázka výšky nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ bol i tento nárok uplatnený.” 28.

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/188/2013 z

  1. januára 2014 (publikované aj ako judikát R 5/2015), medzitýmnym rozsudkom musí tak byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného nároku. V danom rozhodnutí je tiež uvedené, že „medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o právnom základe veci a vyjadruje sa k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu (ako je tomu napríklad v konaní o náhradu škody, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy). Ako už bolo vyššie uvedené, základom veci sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku (plnenia).”
  2. Žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru; určenia, že pracovný pomer naďalej trvá; náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru; náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a žalovaný zároveň žiadal určiť, že žalovaný ako zamestnávateľ, nie je povinný žalobcu ďalej zamestnávať, pričom súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom len o prvej časti návrhu, t. j. ohľadne určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie v záhlaví, ako aj v odôvodnení rozsudku uviedol, že „vo veci samej rozhodol medzitýmnym rozsudkom a po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o nároku na náhradu mzdy“, dovolací súd konštatuje, že z výroku predmetného rozsudku, ako aj zo samotného obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol čiastočným a nie medzitýmnym rozsudkom (v tejto súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti skutočnosť, že aj v prípade vydania čiastočného rozsudku, musia byť na jeho vydanie splnené zákonné podmienky

§ 213CSP, medzi ktoré patrí aj nespornosť uplatneného procesného nároku).

Ako bolo už vyššie uvedené, v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/188/2013, medzitýmnym rozsudkom musí byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej spornej právnej otázke, týkajúcej sa jedného z uplatnených žalobných nárokov. Nebolo teda zo strany súdu prvej inštancie dodržané pravidlo, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostala na vyriešenie iba otázka výšky nároku na náhradu mzdy (pozri sp. zn. 4Cdo/78/2013), nakoľko predmetom ďalšieho konania boli aj určovacie nároky že pracovný pomer naďalej trvá; ako aj určenia, že žalovaný ako zamestnávateľ, nie je povinný žalobcu ďalej zamestnávať, tak ako to žalovaný aj správne namietal v dovolaní.

  1. Dovolací súd tak vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale zároveň ho posúdil aj ako dôvodné, nakoľko dovolaním napadnutý rozsudok (práve v riešení predmetnej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Z tohto dôvodu dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu a rovnakou vadou postihnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a 2 a § 450 CSP) s tým, že súdy oboch nižších inštancií sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
  2. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
  3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
  4. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:
  5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.