← Slovensko

1 689 320,25 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/68/2022 Identifikačné číslo spisu: 3110213143 Dátum vydania rozhodnutia: 08.11.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 381Obchodného zákonníka (ďalej len „Obch

Z“), § 37 ods. 1, § 39 ods. 1, § 498, § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 1, § 15lp ods. 1, 2, § 575 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, § 456, § 457, § 458 ods. 2, § 488, § 489, § 490 ods. 1, §

  1. § 559 ods. 2, § 499, § 504, § 507 ods. l, § 510, § 420 ods. 1, § 428 ods. 3 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ) a § 213 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
  2. Z odôvodnenia čiastočného rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.235.635,42 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od
  3. mája 2009 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 63.782,12 eura od
  4. mája 2009 do zaplatenia, zo sumy 1.170.853,30 eura od
  5. decembra 2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odvíjal od toho, že v priebehu roka 2006 začal realizáciu investičného zámeru na pozemkoch žalovaného, ktorý mal spočívať vo vybudovaní podzemných garáží a nadzemného objektu na N. ulici v U.. Tento projekt mal o. i. prispieť k navýšeniu počtu parkovacích miest v centre mesta Trenčín. V súlade s týmto zámerom žalobca vstúpil do viacerých zmluvných vzťahov so žalovaným a vynaložil významné náklady na jeho realizáciu.
  6. Uznesením Okresného súdu Trenčín, vyhláseným na pojednávaní dňa
  7. januára 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť v rovnaký deň, súd pripustil zmenu žaloby, v zmysle ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal: a/ vrátenia uhradených finančných prostriedkov v zmysle zmluvy č. 318/2007 v sume 63.782,12 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od
  8. mája 2009 do zaplatenia a 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 63.782,12 eura od
  9. mája 2009 do zaplatenia, b/ náhrady škody na základe zmluvy č. 318/2007 pozostávajúcej zo skutočnej škody v sume 761.799,77 eura a ušlého zisku v sume 863.109,-- eur, c/ vydania bezdôvodného obohatenia na základe zmluvy č. 319/2007, teda vrátenia preddavku na kúpnu cenu v sume 185.089,29 eura, d/ vrátenia finančnej zábezpeky z neuzatvorenej kúpnej zmluvy ohľadom časti pozemku v sume 6.140,-- eur, e/ náhrady škody titulom ušlého zisku z platieb prijatých žalovaným na základe zmluvy č. 319/2007 a Upozornenia na zaplatenie finančnej zábezpeky, ktoré žalobca nemohol zhodnotiť pri výkone podnikania, ktorý k
  11. 2010 predstavoval sumu 34.892,12 eura.
  12. Ďalej z odôvodnenia čiastočného rozsudku vyplýva, že vo veci bol dňa
  13. júna 2012 vyhlásený rozsudok č. k. 38Cb/l30/2010-823 (čo bol v poradí prvý prvoinštančný rozsudok v tomto spore), ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 57.398,92 eura od
  14. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od
  15. decembra 2009 do zaplatenia. V časti o zaplatenie sumy 1.689.320,20 eura s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od
  16. mája 2010 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.383,20 eura od
  17. mája 2009 do zaplatenia, zo sumy 1.003.759,40 eura od
  18. decembra 2009 do zaplatenia a zo sumy 679.177,75 eura od
  19. januára 2012 do zaplatenia súd žalobu zamietol.
  20. Vyššie uvedený prvý rozsudok okresného súdu bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa
  21. septembra 2014 (v poradí prvý odvolací rozsudok). Následne bol na základe ústavnej sťažnosti žalobcu vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústavný súd SR“, „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) sp. zn. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa
  22. augusta 2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/l30/2010-823 v zamietajúcej časti, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 v časti, v ktorej potvrdil zamietnutie časti žaloby, zrušený. Ústavný súd v predmetom náleze v bodoch 10.1 a 10.2 skonštatoval, že zmluva č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy uzavretá v zmysle § 289 ObchZ a zmluva č. 318/2007 o zriadení vecného bremena, s ohľadom na ich náležitosti, boli uzavreté platne. Súčasne v bode 9.2 odôvodnenia nálezu ústavný súd vyslovil, že zmluvné vzťahy strán sporu sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, keďže ako účastníci rozhodujúcich zmlúv jasne deklarovali inkriminovanou investičnou akciou zabezpečenie verejných potrieb.
  23. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-832 zo dňa
  24. júna 2012 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu je teda spor právoplatne rozhodnutý v časti žalobou uplatneného nároku žalobcu na: a/ vrátenie uhradených finančných prostriedkov podľa zmluvy č. 318/2007 v sume 57.398,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  25. mája 2009 do zaplatenia, b/ na vrátenie preddavku na kúpnu cenu v sume 161.953,13 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  26. decembra 2009 do zaplatenia, c/ na vrátenie finančnej zábezpeky z neuzatvorenej kúpnej zmluvy ohľadom časti pozemku v sume 6.140,87 eura.
  27. Ako ďalej uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení čiastočného rozsudku (bod 1 tohto odôvodnenia) na základe nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa
  28. augusta 2015, pokračoval v konaní v časti žaloby: a/ o zaplatenie sumy 6.383,20 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  29. mája 2009 do zaplatenia a s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od
  30. mája 2009 do zaplatenia titulom vrátenia uhradených finančných prostriedkov podľa zmluvy č. 318/2007, b/ o zaplatenie sumy 23.136,16 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  31. decembra 2009 do zaplatenia titulom vrátenia preddavku na kúpnu cenu v zmysle zmluvy č. 319/2007, c/ o náhradu škody v sume 34.892,12 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  32. decembra 2009 do zaplatenia titulom náhrady ušlého zisku ku dňu
  33. apríla 2010, d/ o náhradu skutočnej škody v sume 761.799,77 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 721.962,02 eura od
  34. decembra 2009 do zaplatenia a zo sumy 39.837,75 eura od
  35. januára 2012 do zaplatenia, e/ o náhradu škody v sume 863.109,-- eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 223.769,-- eur od
  36. decembra 2009 do zaplatenia a zo sumy 639.340,-- eur od
  37. januára 2012 do zaplatenia. Skonštatoval, že vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu v časti: a/ o zaplatenie sumy 6.383,20 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  38. mája 2009 do zaplatenia a s 3,982 % ročným úrokom zo sumy 63.782,12 eura od
  39. mája 2009 do zaplatenia titulom vrátenia uhradených finančných prostriedkov podľa zmluvy č. 318/2007, b/ o zaplatenie sumy 23.136,16 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  40. decembra 2009 do zaplatenia titulom vrátenia preddavku na kúpnu cenu v zmysle zmluvy č. 319/2007, c/ o náhradu škody v sume 34.892,12 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od
  41. decembra 2009 do zaplatenia titulom náhrady ušlého zisku ku dňu
  42. apríla 2010, nevyžadovalo ďalšie dokazovanie a aj v intenciách nálezu ústavného súdu sa stalo nesporným, o tejto časti žaloby rozhodol v zmysle § 213 CSP čiastočným rozsudkom, ktorým žalobe v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel.
  43. S poukazom na body 12.2 až 12.06 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35, súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 6.383,20 eura a v sume 23.136,16 eura, ako nedôvodnú, nakoľko od času, kedy právny dôvod plnenia dodatočne odpadol (vydanie rozhodnutia Ministerstva kultúry SR číslo: MK-1597/2009-51/3539 zo dňa
  44. marca 2009), ku dňu podania žaloby (
  45. mája 2010), neuplynula štvorročná premlčacia doba v zmysle § 397 ObchZ. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že k uzavretiu kúpnej zmluvy v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy č. 319/2007 nedošlo, a to z dôvodu zistenej nemožnosti zrealizovať predmetnú stavbu v súvislosti s rozhodnutím Ministerstva kultúry SR číslo: MK-1597/2009-51/3539 zo dňa
  46. marca 2009, ktorým bolo archeologické nálezisko vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Vzhľadom k tomu, v intenciách bodu 12.3 odôvodnenia nálezu, v zmysle § 292 ods. 5 ObchZ žalobcovi vzniklo právo na vrátenie zálohy v sume 23.136.16 eura, uhradenej v zmysle zmluvy č. 319/2007, keďže nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie, označeným rozhodnutím sa zmenili okolnosti, z ktorých strany sporu vychádzali pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve do tej miery, že nebolo možné rozumne požadovať od zaviazanej strany, aby kúpnu zmluvu uzavrela. Zmluvou o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sa v zmysle § 151o ods. l OZ zmluvné strany dohodli na zriadení vecného bremena v súlade s § 151n ods. 1 OZ, ktorého priamym predmetom bola, podľa čl. V zmluvy, povinnosť žalovaného strpieť pod povrchom pozemku:
  47. Umiestnenie podzemných parkovacích garáží a
  48. Prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží po ich výstavbe. Podľa č. IV bodu 1 zmluvy č. 318/2007 mal oprávnený z vecného bremena právo na výstavbu a prevádzkovanie podzemných garáží podľa štúdie „.Podzemná parkovacia garáž Trenčín - centrum“ vypracovanej Ing. arch. Jozefom Gabrišom, Ing. arch. Matúšom Kollárom a Ing. arch. Pavlínou Kašparovou z roku
  49. Nepriamym predmetom uvedeného vecného bremena bol pozemok, na ktorom bolo vecné bremeno zriadené, a to parc. č. XXX/XX, k.ú. U., vytvorený geometrickým plánom č. 67/2007, overeným dňa
  50. júla 2007, odčlenením z pozemkov parc. č. XXX/X, parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X. Súd prvej inštancie podotkol, že archeologické nálezisko sa v dobe vyhlásenia za národnú kultúrnu pamiatku, nachádzalo podľa vyjadrenia Ministerstva kultúry SR zo dňa
  51. decembra 2011, na parc. č. XXX/X, k.ú. U., pričom v súčasnosti sa nachádza na parc. č. XXX/XX, k.ú. U.. Podľa čl. VI zmluvy č. 318/2007 vecné bremeno bolo zriadené ako odplatné. Hodnota vecného bremena bola dohodnutá v sume 63.782,12 eura (1.921.500,-- Sk), ktorá bola žalobcom uhradená v dvoch splátkach, a to dňa
  52. októbra 2006 v sume 6.383,20 eura (192.300,-- Sk) a dňa
  53. mája 2007 v sume 57.398,92 eura (1.729.200,--Sk). Vecné bremeno nadobudlo vecnoprávne účinky vkladom do katastra nehnuteľností. Po začatí zemných prác na predmetnom projekte došlo k objavu archeologického nálezu - vonkajšie opevnenie mesta Trenčín. Rozhodnutím Ministerstva kultúry SR, č. k. MK-l597/2009-51/3539 zo dňa
  54. februára 2009 bolo nájdené archeologické nálezisko vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v dôsledku vyhlásenia predmetného archeologického náleziska nebolo možné na predmetnom pozemku postaviť podzemné garáže podľa štúdie ,,Podzemná parkovacia garáž Trenčín - centrum“. Mohlo dôjsť iba k stavbe iného, zmeneného, obdobného objektu, ktorý by mal inú kapacitu parkovacích miest. K dohode strán na stavbe takéhoto zmeneného objektu podzemných garáží však nedošlo. Vzhľadom k tomu mal súd prvej inštancie za preukázané, že vyhlásením archeologického nálezu za národnú kultúrnu pamiatku nastala trvalá zmena, v dôsledku ktorej už predmetný pozemok nemohol slúžiť potrebám žalobcu ako oprávneného z vecného bremena, deklarovaným v čl. IV bode I zmluvy č. 318/2007, teda na stavbu podzemné garáže podľa štúdie .,Podzemná parkovacia garáž Trenčín - centrum“. Námietku žalovaného, ktorý tvrdil, že na predmetnom pozemku bolo možné postaviť projekt podzemných garáží, aj keď v zmenenej forme, keďže, podľa žalovaného, nebol dohodnutý konkrétny objekt podzemných garáží, súd považoval za nedôvodnú, nakoľko v čl. IV bode 1 zmluvy č. 318/2007 bol dohodnutý konkrétny projekt (štúdia), podľa ktorého mali byť garáže postavené. Uvedenému tvrdeniu žalovaného súd neprisvedčil aj z toho dôvodu, že logicky možno predpokladať, že ak by žalobca v prípade, ak by nedošlo k archeologickému nálezisku, jednostranne zmenil projekt a napr. navýšil kapacitu garáží, výšku objektu alebo jeho účel v neprospech žalovaného alebo obyvateľov mesta, žalovaný by takisto s takouto jednostrannou zmenou objektu nesúhlasil. Preto, aj za použitia výkladových pravidiel obsiahnutých v § 266 ObchZ, súd ustálil, že práve za účelom zabránenia jednostranného rozhodnutia žalobcu o zmene stavby bol dohodnutý konkrétny projekt (štúdia), podľa ktorého mala byť stavba postavená. V súlade s čl. IV bod I a čl. V zmluvy č. 318/2007, predmetom vecného bremena bola teda povinnosť žalovaného strpieť pod povrchom predmetného pozemku umiestnenie, prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží podľa štúdie „Podzemná parkovacia garáž Trenčín - centrum“. V dôsledku trvalej zmeny (vyhlásením archeologického náleziska za národnú kultúrnu pamiatku), pre ktorú už predmetný pozemok nemohol slúžiť potrebám žalobcu ako oprávneného z vecného bremena pre umiestnenie, prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží, ktoré mali byť postavené podľa predmetnej štúdie z roku 2006, uvedené vecné bremeno v zmysle § l51p ods. 2 OZ zaniklo. Zmluvou o zriadení vecného bremena č. 318/2007 teda vznikla žalovanému povinnosť strpieť pod povrchom predmetného pozemku umiestnenie, prevádzkovanie a údržbu podzemných garáží (vecné bremeno ako ťarcha) a žalobcovi právo správať sa určitým spôsobom (právo zodpovedajúce vecnému bremenu) pripúšťajúce trvalý výkon, pričom vecnoprávne účinky vecného bremena nastali vkladom do katastra nehnuteľností. Žalovanému na základe zmluvy o zriadení vecného bremena teda vznikol záväzok strpieť obmedzenie jeho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku vo forme vecného bremena, ktorý mu, ako určitá hospodárska ujma, bol kompenzovaný dohodnutou odplatou v sume 63.782,12 eura (1.921.500,-- Sk), ktorá predstavovala dohodnutú hodnotu vecného bremena. V dôsledku vyhlásenia archeologického náleziska za národnú kultúrnu pamiatku po uzavretí zmluvy o zriadení vecného bremena č. 318/2007 žalovaný už nemohol plniť svoj záväzok zo zmluvy, keďže predmetný pozemok ako nepriamy predmet vecného bremena už nebol spôsobilý na umiestnenie a prevádzkovanie podzemných garáží podľa štúdie z roku
  55. Zároveň zánikom vecného bremena zaniklo vecné právo dohodnuté v zmluve č. 318/2007, ktoré predstavovalo záväzok žalovaného z vecného bremena a zo zmluvy o zriadení vecného bremena. Z uvedeného je zrejmé, že okrem zániku vecného bremena, došlo aj k zániku nesplneného záväzku žalovaného, vyplývajúceho mu zo zmluvy o zriadení vecného bremena č. 318/2007 v dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia v zmysle § 575 ods. 1 OZ.
  56. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam vznikol podľa okresného súdu žalobcovi v zmysle § 354 a § 351 ods. 2 ObchZ nárok na vrátenie finančných prostriedkov v sume 6.383,20 eura, ktoré uhradil žalovanému na základe zmluvy č. 318/
  57. V zmysle § 351 ods. 2 a § 502 ods. 1 ObchZ zaviazal súd žalovaného aj na zaplatenie 3,982 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 63.782,12 eura od
  58. mája 2010 do zaplatenia. Výška takto uplatnených úrokov nepresahuje výšku obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Žalobca v žalobe poukazoval na to, že plnenie poskytnuté na základe zmluvy č. 318/2007 (t. j. právo zodpovedajúce vecnému bremenu), v dôsledku vyhlásenia archeologického náleziska za národnú kultúrnu pamiatku, trpelo neodstrániteľnou vadou v zmysle § 507 OZ, v dôsledku čoho mu malo podľa § 504 OZ vzniknúť právo zrušiť zmluvu č. 318/2007, čo aj urobil listom zo dňa
  59. apríla
  60. Toto tvrdenie však v konaní nepreukázal. V zmysle § 499 OZ, vznik zodpovednosti za vady predpokladá prenechanie veci, ktorá bola predmetom zmluvy inému za odplatu, z čoho vyplýva, že vady v zmysle tohto ustanovenia sa viažu k veci. Súd prvej inštancie poukázal na § 118 ods. l a § l19 ods. 1 OZ a konštatoval, že Občiansky zákonník právo zodpovedajúce vecnému bremenu nedefinuje ako vec. Uviedol ďalej, že pri obchodných záväzkových vzťahoch je úprava zodpovednosti za vady prispôsobená jednotlivým typom zmlúv, pričom sa tu uplatní obligatórne úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis k všeobecnej úprave vykonanej v § 488 a nasl. OZ (bod 9.1 odôvodnenia nálezu ústavného súdu), čo žalobca pri posudzovaní právneho vzťahu strán nerešpektoval. Okrem toho, v tomto prípade vecné bremeno zaniklo zo zákona v dôsledku trvalej zmeny, a preto nemožno (v prípade, že by súd akceptoval právny názor, podľa ktorého sa v zmysle § 499 OZ za vec považuje aj plnenie zo záväzku), uvažovať o vadách práv zo zaniknutého vecného bremena, a to ani za použitia § 853 ods. 1 OZ. Zo žaloby tiež nie je zrejmé, za aké konkrétne vady plnenia zo zmluvy o zriadení vecného bremena si žalobca uplatnil zodpovednosť žalovaného za vady. Okrem toho, zodpovednosť za vady vyplývajúca z § 499 až 510 OZ má všeobecnú povahu, uplatní sa len vtedy, keď zákon pri úprave jednotlivých záväzkov neustanovuje niečo iné. Pri vecnom bremene však v zmysle § 151p ods. 2 OZ v prípade, ak plnenie z vecného bremena v dôsledku trvalej zmeny už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby z vecného bremena, nastáva zánik vecného bremena zo zákona a teda nemožno v tomto prípade uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady veci. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie považoval v zmysle § 39 OZ zrušenie zmluvy zriadení vecného bremena žalobcom za neplatné pre jeho rozpor s § 151 ods. 2 OZ, nakoľko v prípade trvalej zmeny, kvôli ktorej už nemôže vec slúžiť potrebám oprávnenej osoby, vecné bremeno zaniká, a teda nemožno aplikovať § 507 ods. 1 vetu prvú OZ, preto žalobca nebol oprávnený domáhať sa zrušenia zmluvy č. 318/
  61. Žalovaný finančné prostriedky, ktoré mu žalobca uhradil na základe zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, doteraz žalobcovi nevráti1, je teda so splnením tohto záväzku v omeškaní, na základe čoho súd v zmysle § 365, § 369 ods. l ObchZ v znení účinnom do
  62. januára 2013 zaviazal žalovaného aj na zaplatenie 9 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 6.383,20 eura od
  63. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 23.136,16 eura od
  64. decembra 2009 do zaplatenia. Vzhľadom k tomu. že žalovaný v konaní neoznačil, ani nepreukázal dôvody, ktoré by ho tejto zodpovednosti za škodu zbavili, zaviazal súd prvej inštancie v zmysle § 442 ods. 1 OZ žalovaného na náhradu ušlého zisku žalobcu v sume 34.892,12 eura. Konajúci súd podotkol, že nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pokiaľ si žalobca uplatnil z nevrátených platieb úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške a zároveň náhradu škody titulom ušlého zisku, ktorý si uplatnil vo výške priemernej úrokovej sadzby obchodných bánk. Žalovaný je so zaplatením sumy 34.892,12 eura v omeškaní, preto súd prvej inštancie v zmysle § 365, § 369 ods. 1 ObchZ v znení účinnom do
  65. januára 2013 zaviazal žalovaného aj na zaplatenie 9 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 34.892,12 eura od
  66. decembra 2009 do zaplatenia.
  67. O náhrade trov konania v čiastočnom rozsudku rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal 100 % náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
  68. Ďalším, medzitýmnym rozsudkom č. k. 38Cb/130/2010-1154, rozhodol Okresný súd Trenčín dňa
  69. novembra 2016 o tom, že uznal žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody za obdobie od
  70. októbra 2009 do
  71. decembra 2011, titulom náhrady skutočnej škody a ušlého zisku, čo do právneho základu za celkom opodstatnený (I. výrok). Vo výroku II. vyslovil, že o výške nároku na náhradu škody a o náhrade trov v tejto časti konania o náhradu škody, bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
  72. Súd prvej inštancie svoje medzitýmne rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z., § 261 ods. 2, 6, § 267 ods. 1, § 59a ods. 1, § 324 ods. 1, § 575 ods. 1, 2, § 353, § 354, § 757, § 373, § 374, § 379, § 380, § 381, § 268 ObchZ, § 37 ods. 1, § 39 ods. 1, § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. l, § 151p ods. 1, 2, § 575 ods. 1, 2, § 488, § 489, § 490 ods. 1, § 494, § 559 ods. 2, § 499, § 504, § 507 ods. 1, § 510, § 415 a § 420 ods. 1 OZ.
  73. V odôvodnení medzitýmneho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v časti konania o náhradu škody v sume l.624.908,70 eura s príslušenstvom za obdobie od
  74. októbra 2009 do
  75. decembra 2011 rozhodol podľa § 214 ods. 1 CSP medzitýmnym rozsudkom, nakoľko určenie výšky náhrady škody vyžaduje podrobné a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti nároku na náhradu škody.
  76. Z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku ďalej vyplýva, že žalobca sa v žalobe domáhal v súvislosti so zmluvou č. 318/2007 o zriadení vecného bremena, náhrady škody v sume 1.624.908,70 eura na základe zmluvy č. 318/2007, pozostávajúcej zo skutočnej škody v sume 761.799,77 eura a ušlého zisku v sume 863.109,-- eur. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/l30/20l0-832 zo dňa
  77. júna 2012, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, bola žaloba v časti o náhradu škody v sume 1.624.908,70 eura s príslušenstvom zamietnutá. Následne bol vo veci vydaný nález Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa
  78. augusta 2015, ktorým bol označený rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, teda aj v časti o náhradu škody o zaplatenie l.624.908,70 eura s príslušenstvom, zrušený, aj v spojení s v tejto časti potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu.
  79. Odôvodnenie medzitýmneho rozsudku je sčasti identické s odôvodnením čiastočného rozsudku, ktoré je zhrnuté v bodoch
  80. až
  81. tohto odôvodnenia, a preto dovolací súd na tieto identické dôvody odkazuje, nebude ich opakovať, ale uvádza ďalšie (osobitné) dôvody, ktorými súd prvej inštancie odôvodňoval svoje medzitýmne rozhodnutie. Súd prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku ďalej uviedol, že v zmysle § 353 ObchZ vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcovi, a preto je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody za obdobie od
  82. októbra 2009 do
  83. decembra 2011 titulom náhrady skutočnej škody, vrátane vynaložených nákladov a ušlého zisku, čo do právneho základu celkom opodstatnený. Súd uviedol, že ide o objektívnu zodpovednosť s možnosťou liberácie podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v § 373 a nasl. ObchZ. Povinnosť nahradiť škodu vzniká nemožnosťou plnenia. Pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle § 353 ObchZ postačuje, ak v dôsledku dodatočnej nemožnosti vznikla veriteľovi škoda. Podľa § 379 ObchZ sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa § 380 ObchZ za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany. V konaní neboli preukázané okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaného za žalobou uplatnenú škodu v zmysle § 374 ObchZ, nakoľko žalovaný na základe záväzného stanoviska Krajského pamiatkového úradu k projektovej dokumentácii, ale aj lokality, v ktorej sa predmetný pozemok nachádzal (blízkosť Trenčianskeho hradu) a okolité archeologické nálezy, mohol v čase vzniku záväzku predvídať možnosť archeologického nálezu takého významu, že môže byť vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Súd prvej inštancie výstavbu podzemných garáží neposúdil ako porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ, nakoľko účelom predmetných zmlúv bola výstavba garáží a ich prevádzkovanie, a to aj za predpokladu archeologických nálezov, s čím boli obe strany uzrozumené, a teda začiatok výstavby garáží neznamená porušenie prevenčnej povinnosti. Podľa názoru súdu však v čase uzavretia zmlúv a výstavby garáží nebolo možné od žalobcu rozumne žiadať, aby nezačal s výstavbou kvôli predpokladu archeologických nálezísk. Ustanovenie § 415 OZ neukladá povinnosť predvídať každý v budúcnosti možný vznik škody. Označené ustanovenie má na mysli prevenčnú povinnosť pri odvrátení priamo hroziacej škody. V dôsledku platnosti predmetných zmlúv súd prvej inštancie nemohol uplatnený nárok subsumovať pod § 268 ObchZ. Podotkol, že žalovaný v súvislosti s uplatnenou náhradou škody dal do pozornosti súdu ustanovenia § 356 a § 357 ObchZ o zmarení účelu zmluvy. Ide o ustanovenia, ktoré majú veľmi blízko k právnej úprave nemožnosti plnenia. Najčastejšie pôjde o právnu udalosť, ktorá síce nemusí mať za následok nemožnosť plnenia, ale bude znamenať nemožnosť dosiahnutia účelu uzavretej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že v konaní bola preukázaná dodatočná nemožnosť plnenia, súd považoval túto námietku žalovaného za právne irelevantnú. Zrušenie zmluvy o zriadení vecného bremena žalobcom považoval v zmysle § 39 OZ za neplatné pre jeho rozpor s § 151 ods. 2 OZ, nakoľko v prípade trvalej zmeny, kvôli ktorej už nemôže vec slúžiť potrebám oprávnenej osoby, vecné bremeno zaniká, a teda nemožno aplikovať § 507 ods. 1 prvej vety OZ. Žalobca preto nebol oprávnený domáhať sa zrušenia zmluvy č. 318/
  84. Námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú a v tejto súvislosti poukázal na bod 11.4 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR. Mal za nesporné, že dňa
  85. septembra 2007 uzavrela TATRA REAL, a.s., IČO 31 396 437 so žalovaným zmluvu č. 143/2007 o zriadení vecného bremena a zmluvu č. 144/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, ktoré mali rovnaký predmet a ich obsahom boli rovnaké zmluvné práva a povinnosti ako v zmluvách č. 318/2007 a č. 319/2007, uzavretých medzi stranami sporu. Z hľadiska obligačných, ako aj vecnoprávnych účinkov týchto zmlúv, ide o samostatné právne vzťahy, ktoré sa navzájom nevylučujú, ani nepodmieňujú. Existencia zmlúv č. 143/2007 a č. 144/2007 žiadnym spôsobom nebránila uzavretiu zmlúv č. 3l8/2007 a č. 319/2007, ani nespôsobila ich neplatnosť. Žalobca v konaní odvodzuje žalobou uplatnené práva zo zmlúv č. 3l8/2007 a č. 319/
  86. Súd mal za nesporné, že žalobca je zmluvnou stranou zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, čo preukazuje jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalovaný v konaní namietal, že platby na základe zmlúv č. 318/207 a č. 319/2007 neuhradil žalobca, ale TATRA REAL, a.s., v dôsledku čoho žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia (vrátenie uhradených platieb). Aj túto námietku žalovaného súd prvej inštancie posúdil ako neopodstatnenú. Podľa čl. VI bodu 2 zmluvy č. 318/2007, dohodnutú hodnotu vecného bremena v sume 63.782,12 eura (1.921.500,-- Sk) zaplatila spoločnosť TATRA REAL, a.s. za oprávneného z vecného bremena, ktorým bol žalobca. Podľa čl. V bodu 2 zmluvy č. 319/2007 spoločnosť TATRA REAL, a.s. zaplatila za budúceho kupujúceho, ktorým bol žalobca, formou preddavku 80 % dohodnutej kúpnej ceny. t. j. 185.089,30 eura (5.576.000,-- Sk). Z uvedeného vyplýva, že odplatu za zriadenie vecného bremena, ako aj preddavok na kúpnu cenu uhradil žalobca, čo potvrdil aj žalovaný podpisom predmetných zmlúv, čo opätovne potvrdzuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. To, že v skutočnosti poskytla žalovanému finančné prostriedky zodpovedajúce výške odplaty a preddavku TATRA REAL, a.s., je vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore bezpredmetné, nakoľko povinnosť uhradiť odplatu a preddavok vznikla v zmysle zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007 žalobcovi, ktorý ju splnil, čo potvrdzujú zmluvy v citovaných článkoch. Dôkazom toho je aj Dohoda o úhrade platieb uskutočnených zo Zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy a zriadení vecného bremena zo dňa
  87. decembra 2008, uzavretá medzi žalobcom a TATRA REAL, a.s., ktorej predmetom bola podľa jej čl. II úprava práv a povinností zmluvných strán v súvislosti s uhradením platieb TATRA REAL, a.s. za žalobcu, a to hodnoty vecného bremena a preddavku na kúpnu cenu, uhradených spoločnosťou u TATRA REAL, a.s. na základe zmlúv č. 143/2007 a č. 144/
  88. Strany Dohody sa dohodli, že žalobca uhradí spoločnosti TATRA REAL, a.s. finančné prostriedky, ktoré spoločnosť za neho uhradila. Aj Dohoda potvrdzuje, že žalobca uhradil odplatu a preddavok na základe zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, a teda žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Vzhľadom k tomu, že žalobca nenadobudol na základe tejto Dohody žiadny majetok, nevzťahuje sa na túto Dohodu ustanovenie § 59a ObchZ v znení účinnom do
  89. novembra
  90. Okrem toho, Dohoda v tomto konaní slúži iba ako dôkaz preukazujúci plnenie žalobcu zo zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, teda TATRA REAL, a.s. v tejto zmluve potvrdzuje úhrady žalobcu na základe zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, ktorých nie je zmluvnou stranou, a preto je účinnosť Dohody vo vzťahu k preukazovanej skutočnosti právne irelevantná. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je vo vzťahu k predmetu sporu, v ktorom si žalobca uplatňuje práva na základe zmlúv č. 318/2007 a č. 319/2007, bezpredmetné aj postúpenie pohľadávok zo zmlúv č. 144/2007 a č. 143/2007 z TATRA REAL, a.s. na žalobcu, ktorého dôkazom je oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa
  91. augusta
  93. Na včas podané odvolanie žalovaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP proti čiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 38Cb/130/2010-1114 zo dňa
  94. novembra 2016, Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po preskúmaní veci v rozsahu podaného odvolania podľa §

§ 380ods.

1, 2 CSP, rozsudkom č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa

  1. júna 2018 (v poradí druhý odvolací rozsudok), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. l CSP, prvoinštančný čiastočný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, aplikujúc § 380 ods. 2 CSP, nezistil v konaní procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Konštatoval, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a od
  3. 2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V súlade s § 387 ods. 3 CSP ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádzal do úvahy.
  4. V tomto smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 78/
  5. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 120 ods. 2 O. s. p. (pozn. správne malo znieť „§ 220 ods. 2 CSP“, keďže prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia nového procesného predpisu účinného od
  7. 2015).
  8. Vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, odvolací súd odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 2/2014 z
  10. 2014, osobitne zdôraznil, že dôležitý verejný záujem zákon nedefinuje a ani nešpecifikuje a je vecou súdu posúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem alebo nie. V danej veci sa odvolaním napadnuté rozhodnutie týka posúdenia náhrady škody a ušlého zisku vyplývajúceho zo zmluvného vzťahu - investičného zámeru spočívajúceho vo vybudovaní podzemných garáží a nadzemného objektu na N. ulici v U., čo odvolací súd neposúdil ako dôležitý verejný záujem.
  11. Odvolací súd ani jednu vecnú odvolaciu námietku žalovaného nevyhodnotil ako opodstatnenú a dôvodnú. Nestotožnil sa s odvolacím tvrdením žalovaného, že v prejednávanej veci ide o prekážku res iudicata (keď rozhodnutím sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa
  12. júna 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/126/2012 zo dňa
  13. septembra 2014 v časti o zaplatenie 225.492,92 eura s príslušenstvom, bolo žalobe v tejto časti vyhovené a rozsudky nadobudli právoplatnosť). Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie mal povinnosť vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky o tom, že zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú neplatné a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občiansko-právnym vzťahom.
  14. Odvolací súd poukázal na § 230 CSP (predtým § 159 ods. 3 O. s. p.), ktorého ustanovenie zakotvuje zásadu prekážky rozhodnutej veci - res iudicata, podľa ktorej, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Zdôraznil, že predmetná zásada sa môže uplatniť až po splnení dvoch predpokladov, a to a/ predpokladu totožnosti predmetu konania, t. z. že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu, b/ predpokladu totožnosti strán v novom konaní, v ktorom budú vystupovať rovnaké strany ako v konaní, v ktorom už bolo vydané právoplatné rozhodnutie bez ohľadu na procesné postavenie strán. Odvolací súd konštatoval, že nebola splnená podmienka nového konania, pretože stále ide o to isté konanie, čo vyplýva aj zo spisovej značky. Na rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa
  15. apríla 2009 a nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 331/2008 zo dňa
  16. februára 2009], nemohol odvolací súd prihliadnuť z dôvodu, že sa v nich jednalo o špecifické prípady, ktoré nemajú súvis s predmetom sporu tohto konania. Odvolací súd preto uzavrel, že sa nejedná o prípad res iudicata.
  17. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 184/ 2015 zo dňa
  18. augusta 2015, na ktorý poukazoval žalovaný v odvolaní v tom zmysle, že ústavný súd nedodržal Ústavu SR a zákony, keď si prisvojil právo posudzovať to, čo patrí do právomoci všeobecných súdov (dôsledkom čoho bola posudzovaná platnosť, resp. neplatnosť právnych úkonov, ako aj premlčanie), odvolací súd vzhľadom na článok 127 ods. 2 Ústavy SR uviedol, že právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné, čo do výroku aj odôvodnenia a všeobecné súdy sú viazané právnym názorom Ústavného súdu SR a musia ho rešpektovať. Nerešpektovanie právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v zrušujúcom náleze by bolo porušením základného práva strany sporu na súdnu ochranu a inú právnu ochranu.
  19. Žalovaný v podaní zo dňa
  20. decembra 2017, označenom ako „Doplnenie dôkazu“ k odvolaniu proti čiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
  21. novembra 2016, ktorým doplnil odvolanie zo dňa
  22. decembra 2016, oznámil odvolaciemu súdu, že pred nedávnom získal kópiu listiny žalobcu zo dňa
  23. februára 2015, o ktorej nemal vedomosť a ktorou sa žalobca domáha zaplatenia náhrady podľa § 127 ods. 3 Stavebného zákona, pričom ide o takmer identickú výšku škody a rovnaké položky. Podľa žalovaného došlo medzičasom k posunu, keď v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR bolo stavebné povolenie na stavbu právoplatne zrušené a s poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za nemožnosť výstavby zamýšľanej stavby podľa stavebného práva, ani podľa predpisov občianskeho práva. Aj v tomto podaní žalovaný uviedol, že považuje názor súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na náhradu škody, za mylný a nezákonný.
  24. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenej námietke žalovaného uviedol, že konanie vedené pred Okresným úradom Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky podľa § 127 ods. 3 Stavebného zákona, má iný právny základ, ako konanie začaté na súde podľa § 137 CSP (pôvodne podľa § 80 O. s. p.). Predmetom žaloby je splnenie povinnosti žalovaného zo záväzkového vzťahu, a teda ide o vzťahy súkromného práva. Pokiaľ sú predmetom konania i náklady na realizáciu projektu, tieto si žalobca uplatnil z titulu náhrady škody v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného a nie podľa § 127 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, v dôsledku zrušenia stavebného povolenia. Naviac, konanie na príslušnom stavebnom úrade nie je skončené, nakoľko v spise sa nenachádza dôkaz o skončení konania. V tomto konaní žalobcovi doposiaľ neboli priznané žiadne nároky, preto ide o predčasné tvrdenia žalovaného, na ktoré odvolací súd nemohol prihliadať, a to aj vzhľadom na rozhodnutie č. k. 38Cb/130/2010-278 zo dňa
  25. júna 2011, podľa ktorého vec patrí do právomoci súdu. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd tvrdenie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.
  26. Odvolací súd sa v ďalšom zaoberal aj námietkou žalovaného týkajúcou sa dodatočnej nemožnosti plnenia a dôsledkov zániku záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú a odkázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 76, 77, 78, 79, 80, 81, 82, ako aj na správnu aplikáciu ustanovenia § 151p ods. 2 OZ prvoinštančným súdom. S odôvodnením jeho rozhodnutia sa stotožnil v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa
  27. apríla 2008 uzavreli písomne zmluvu č. 318/2007 o zriadení vecného bremena a zmluvu č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy. Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR, zmluvné vzťahy sporu sa majú posudzovať podľa Obchodného zákonníka, preto vznesená námietka premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia je nedôvodná, keď nárok žalobcu bol uplatnený v štvorročnej premlčacej dobe v súlade s § 397 ObchZ. Podľa názoru Ústavného súdu SR, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, lehota na vrátenie plnenia začala plynúť, keď právny dôvod dodatočne odpadol, v danom prípade od
  28. marca 2009, kedy bolo archeologické nálezisko vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Keďže žaloba bola podaná na súd dňa
  29. mája 2010, bola podaná včas K vydaniu bezdôvodného obohatenia poskytnutého na základe zmlúv medzi žalobcom a žalovaným, odvolací súd uviedol, že tieto nároky žalobcu podľa záväzného právneho názoru nálezu Ústavného súdu SR vyplývajú zo záväzkového vzťahu a z vykonaného dokazovania a v danom prípade neexistuje prekážka res iudicata.
  30. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovaného, ktorá sa týka náhrady ušlého zisku z neoprávnene zadržiavaných platieb žalobcu zo strany žalovaného a ustálil, že tento nárok žalobcu je oprávnený a bol priznaný v nadväznosti na uplatnené a priznané bezdôvodné obohatenie, v súlade s nálezom Ústavného súdu SR.
  31. Za skutkovo a právne správny vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Doplnil, že žalobca bol v konaní úspešný, pričom miera úspechu vo veci závisí od výroku meritórneho rozhodnutia.
  32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
  33. Na včas podané odvolanie žalovaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie, Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po preskúmaní veci v rozsahu podaného odvolania podľa §

§ 380ods.

1, 2 CSP, rozsudkom č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa

  1. júna 2018, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. l CSP, prvoinštančný medzitýmny rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
  2. Odvolací súd, aplikujúc § 380 ods. 2 CSP, nezistil v konaní procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Konštatoval, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a od
  4. 2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V súlade s § 387 ods. 3 CSP ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádzal do úvahy. V tomto smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 78/
  5. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 120 ods. 2 O. s. p. (správne malo znieť „§ 220 ods. 2 CSP“, keďže prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia nového procesného predpisu účinného od
  7. 2015).
  8. Vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, odvolací súd odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 2/2014 z
  10. 2014, osobitne zdôraznil, že dôležitý verejný záujem zákon nedefinuje a ani nešpecifikuje a je vecou súdu posúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem alebo nie. V danej veci sa odvolaním napadnuté rozhodnutie týka posúdenia náhrady škody a ušlého zisku vyplývajúceho zo zmluvného vzťahu - investičného zámeru spočívajúceho vo vybudovaní podzemných garáží a nadzemného objektu na N. ulici v U.Č., čo odvolací súd neposúdil ako dôležitý verejný záujem.
  11. Odvolací súd odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnené a nedôvodné. Nestotožnil sa s odvolacím tvrdením žalovaného, že v prejednávanej veci ide o prekážku res iudicata (keď rozhodnutím sp. zn. 38Cb/130/2010 zo dňa
  12. júna 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/126/2012 zo dňa
  13. septembra 2014 v časti o zaplatenie 225.492,92 eura s príslušenstvom, bolo žalobe v tejto časti vyhovené a rozsudky nadobudli právoplatnosť). Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie mal povinnosť vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky o tom, že zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú neplatné a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občiansko-právnym vzťahom.
  14. Odvolací súd poukázal na § 230 CSP (predtým § 159 ods. 3 O. s. p.), ktorého ustanovenie zakotvuje zásadu prekážky rozhodnutej veci - res iudicata, podľa ktorej, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Zdôraznil, že predmetná zásada sa môže uplatniť až po splnení dvoch predpokladov, a to a/ predpokladu totožnosti predmetu konania, t. z. že ide totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu, b/ predpokladu totožnosti strán v novom konaní, v ktorom budú vystupovať rovnaké strany ako v konaní, v ktorom už bolo vydané právoplatné rozhodnutie bez ohľadu na procesné postavenie strán. Odvolací súd konštatoval, že nebola splnená podmienka nového konania, pretože stále ide o to isté konanie, čo vyplýva aj zo spisovej značky. Na rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa
  15. apríla 2009 a nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 331/2008 zo dňa
  16. februára 2009), nemohol odvolací súd prihliadnuť z dôvodu, že sa v nich jednalo o špecifické prípady, ktoré nemajú súvis s predmetom sporu tohto konania. Odvolací súd preto uzavrel, že sa nejedná o prípad res iudicata.
  17. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 184/ 2015 zo dňa
  18. augusta 2015, na ktorý poukazoval žalovaný v odvolaní v tom zmysle, že ústavný súd nedodržal Ústavu SR a zákony, keď si prisvojil právo posudzovať to, čo patrí do právomoci všeobecných súdov (dôsledkom čoho bola posudzovaná platnosť resp. neplatnosť právnych úkonov, ako aj premlčanie), odvolací súd vzhľadom na článok 127 ods. 2 Ústavy SR uviedol, že právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné, čo do výroku aj odôvodnenia a všeobecné súdy sú viazané právnym názorom Ústavného súdu SR a musia ho rešpektovať. Nerešpektovanie právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v zrušujúcom náleze by bolo porušením základného práva strany sporu na súdnu ochranu a inú právnu ochranu.
  19. Žalovaný v podaní označenom ako „Doplnenie dôkazu“ k odvolaniu proti medzitýmnemu rozsudku vo vzťahu k vzniku škody, doplnil odvolanie zo dňa
  20. decembra 2016, a to o návrh na začatie konania o náhradu nákladov zo dňa
  21. februára 2015, ktorý podal žalobca na Pamiatkový úrad SR spolu s rozsudkom NS SR sp. zn. 8Sžo/4/2016 zo dňa
  22. marca
  23. Podľa žalovaného bolo stavebné povolenie na stavbu právoplatne zrušené a žalobca si v tomto osobitnom konaní uplatňuje náhradu nákladov na prípravu a uskutočnenie stavby podľa § 127 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. S poukazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR žalovaný tvrdí, že nemôže niesť zodpovednosť za nemožnosť výstavby zamýšľanej stavby podľa stavebného práva ani podľa predpisov občianskeho práva, preto považuje názor súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na náhradu škody za mylný a nezákonný.
  24. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenej námietke žalovaného uviedol, že konanie vedené pred Okresným úradom Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky podľa § 127 ods. 3 Stavebného zákona, má iný právny základ, ako konanie začaté na súde podľa § 137 CSP (pôvodne podľa § 80 O. s. p.). Predmetom žaloby je splnenie povinnosti žalovaného zo záväzkového vzťahu, a teda ide o vzťahy súkromného práva. Pokiaľ sú predmetom konania i náklady na realizáciu projektu, tieto si žalobca uplatnil z titulu náhrady škody v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného a nie podľa § 127 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, v dôsledku zrušenia stavebného povolenia. Naviac, konanie na príslušnom stavebnom úrade nie je skončené, nakoľko v spise sa nenachádza dôkaz o skončení konania. V tomto konaní žalobcovi doposiaľ neboli priznané žiadne nároky, preto ide o predčasné tvrdenia žalovaného, na ktoré odvolací súd nemohol prihliadať, a to aj vzhľadom na rozhodnutie č. k. 38Cb/130/2010-278 zo dňa
  25. júna 2011, podľa ktorého vec patrí do právomoci súdu. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd tvrdenie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.
  26. Za skutkovo a právne správny vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 31 CSP, keď rozhodol medzitýmnym rozsudkom najskôr o náhrade uplatneného nároku, pričom o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí v konečnom rozsudku.
  27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
  28. Rozsudky odvolacieho súdu č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa
  29. júna 2018, ako aj č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa
  30. júna 2018, nadobudli právoplatnosť dňa
  31. augusta
  33. Proti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa
  34. júna 2018, ako aj proti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa
  35. júna 2018 podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote (čo do dovolacieho dôvodu a obsahu jeho odôvodnenia) v podstate identické dovolania (obsahovo sa odlišujú len v špecifikácii napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne a v tejto súvislosti aj v dovolacom petite).
  36. Prípustnosť oboch dovolaní podaných proti týmto rozsudkom odvolacieho súdu žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) vyvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozsudky odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 % (dovolania žalovaného na č. l. 1350 až 1354 a č. l. 1357 až 1361).
  37. Žalovaný v dovolaniach namietol nerešpektovanie zásady prejudiciality v konaní, poukazujúc na to, že v súdnom konaní vedenom pred všeobecnými súdmi bol Okresným súdom Trenčín vydaný dňa
  38. júna 2012 rozsudok č. k. 38Cb/130/2010-823, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 57.398,92 eura od
  39. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od
  40. decembra 2009 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti, teda v sume 1.689.320,20 eura a súvisiacom príslušenstve, Okresný súd Trenčín, žalobu zamietol. Krajský súd v Trenčíne rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom č. k. 16Cob 126/2012-1005 zo dňa
  41. septembra
  42. Na základe sťažnosti žalobcu, Ústavný súd SR nálezom sp. zn. I.ÚS 184/2015 zo dňa
  43. augusta 2015 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob 126/2012-1005 zo dňa
  44. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa
  45. júna 2012 v zamietajúcej časti zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa
  46. septembra 2014 v časti, v ktorej bol žalobcovi priznaný nárok na zaplatenie 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 57.398,92 eura od
  47. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od
  48. decembra 2009 do zaplatenia, predmetom sťažnosti žalobcu nebol, v tejto časti zostal rozsudok právoplatný a toho času je už aj nezmeniteľný pre nemožnosť využitia akýchkoľvek prostriedkov nápravy.
  49. Dovolateľ poukázal na to, že v rámci konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 225.492,92 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 57.398,92 eura od
  50. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 168.094,-- eur od
  51. decembra 2009 do zaplatenia, bolo ako predbežná otázka riešené aj to, či zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú platné alebo neplatné a či je vzťah medzi žalobcom a žalovaným občianskoprávny alebo obchodnoprávny. Všeobecné súdy v tejto časti uloženej povinnosti žalovaného právoplatne rozhodli, že obe zmluvy sú neplatné, ako aj, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občianskoprávneho charakteru.
  52. Na základe nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 184/2015 zo dňa
  53. augusta 2015 sa vec v časti pôvodne zamietnutého nároku žalobcu, vrátila na nové konanie pred Okresný súd Trenčín a pôvodne zamietnutá časť žalovaného nároku bola žalobcovi priznaná, a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-1114 zo dňa
  54. novembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajským súdom v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa
  55. júna 2018 (resp. rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-1154 zo dňa
  56. novembra 2016 v spojení s rozsudkom Krajským súdom v Trenčíne č. k. 16Cob/23/2017-1318 zo dňa
  57. júna 2018). Všeobecné súdy v tomto prípade (v pôvodne zamietnutej časti žaloby) v nových rozhodnutiach (nasledujúcich po náleze ústavného súdu) rozhodli naopak tak, že obidve vyššie označené zmluvy (t. j. zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007) sú platné, ako aj, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodnoprávneho charakteru.
  58. Súčasťou dovolaní dovolateľa je tabuľka, v ktorej prehľadne uviedol žalobcom žalované nároky a k nim prvé právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa
  59. septembra 2014 (právoplatné v časti priznaného nároku) a druhé právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 zo dňa
  60. júna 2018 (č. l. 1351 spisu). Poukazujúc na predmetnú tabuľku dovolateľ Krajskému súdu v Trenčíne vytkol, že nesprávnym právnym posúdením veci, konkrétne nezohľadnením zásady a účinkov prejudiciality, rozhodol nezákonne, nakoľko bolo jeho povinnosťou vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky medzi žalobcom a žalovaným ohľadom neplatnosti zmlúv a právneho režimu ich právneho vzťahu a pri svojom rozhodovaní vychádzať zo skutočnosti, že zmluva o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluva o zriadení vecného bremena č. 318/2007 sú neplatné a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občianskoprávny. Dovolateľ tvrdí, že je v rozpore so zásadou právnej istoty deklarovanou v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ak súd opätovne otázku platnosti tých istých zmlúv a otázku režimu právneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi konania opätovne posudzoval, naviac keď súd dospel v rámci toho istého konania k odlišnému právnemu záveru a tento na daný spor i aplikoval.
  61. Krajskému súdu v Trenčíne dovolateľ vytkol, že nerešpektoval skutočnosť, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti otázku prejudiciality a jej účinky už vyriešil a bez riadneho zdôvodnenia sa od jeho ustálenej rozhodovacej praxe svojvoľne odklonil. Dovolateľ príkladom uviedol rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa otázkou prejudiciality zaoberal, a to rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa
  62. októbra 2010 a rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa
  64. 2012, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2013 na str. 32 ako R 40/
  65. Citovaním odôvodnenia označených rozhodnutí dovolateľ vyslovil názor, že Krajský súd v Trenčíne pri svojom rozhodovaní nerešpektoval zásadu prejudiciality, v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia svojvoľne rozhodol a zasiahol tak do princípu právnej istoty deklarovanej čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Podľa dovolateľa mal krajský súd žalobcov nárok zamietnuť.
  66. V ďalšej časti dovolaní sa dovolateľ vyjadril k nálezu Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 184/2015-35 zo dňa
  67. augusta
  68. Ústavnému súd vytkol, že nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a prekročil svoju právomoc tým, že posudzoval to, či patrí zásadne do právomoci všeobecných súdov, konkrétne otázku platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov, otázku premlčania, otázku správnosti aplikácie občianskoprávneho vzťahu a iné, konal dokonca bez ústneho pojednávania a bez opakovania dokazovania. Dovolateľ na podporu svojich tvrdení poukázal na odlišné stanovisko sudcu Petra Brňáka, ako aj názor Jána Drgonca v diele Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, EUROKÓDEX, r. 2010, z ktorého citoval strany 67 až
  70. Dovolateľ v ďalšom dôvodí prípadmi, kedy právne záväzné rozhodnutie vyššej právnej autority nebolo podriadeným orgánom rešpektované, poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS 331/08 zo dňa
  71. februára 2009, ktorým sa štvrtý senát odchýlil od právneho názoru pléna Ústavného súdu SR vysloveného v Plz. ÚS 2/09 zo dňa
  72. februára
  73. Poukázal ďalej na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžp/23/2009 zo dňa
  74. apríla 2009, v ktorom Najvyšší súd SR nerešpektoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 91/08 zo dňa
  75. septembra 2008 a správnosť tohto záveru potvrdil aj sám ústavný súd rozhodnutím sp. zn. III.ÚS 21/2010 zo dňa
  76. januára
  77. V neposlednom rade dôvodí nálezom ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 11/2015 zo dňa
  78. júla 2016, publikovaným v Zbierke rozhodnutí Ústavného súdu SR.
  79. K dovolaniam žalovaného sa vyjadril žalobca písomnými podaniami zo dňa
  80. decembra 2018 (č. l. 1406 až 1412 a č. l. 1422 až 1428), v ktorých navrhol dovolania žalovaného podané proti rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/22/2017-1303 a č. k. 16Cob/23/2017-1318, obidve zo dňa
  81. júna 2018, zamietnuť, majúc za to, že nároky priznané žalobcovi dovolaním napadnutými rozhodnutiami vyplývali zo záväzného právneho názoru Ústavného súdu SR, ktorý žalovaný nenapadol dostupným opravným prostriedkom na Európskom súde pre ľudské práva, hoci túto možnosť mal a ani ústavný súd vo svojej neskoršej rozhodovacej praxi závery nálezu č. k. I.ÚS/184/2015-35 zo dňa
  82. augusta 2015, nespochybnil. Podľa žalobcu žalovaný bezdôvodne spochybňuje nález ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/184/2015 zo dňa 26.augusta 2015 a tento nález je potrebné rešpektovať. Tento nález sa nijakým spôsobom neodchýlil od štandardnej rozhodovacej praxe ústavného súdu. Na základe analýzy nálezu ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/11/2015 zo dňa
  83. júla 2016, na ktorý sa pri kritike nálezu ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/184/2015 žalovaný odvolával, žalobca dospel k záveru, že závery nálezu sp. zn. I.ÚS/11/2015 nie sú v rozpore so závermi nálezu I.ÚS/184/2015, pričom v náleze I.ÚS/11/2015 ústavný súd konštatoval riadne odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia, dostatočné dokazovanie, ústavne konformné a kvalifikované odpovede na sporné otázky, na rozdiel od nálezu I.ÚS/184/2015, v ktorom bolo konštatované nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nevysporiadanie sa s námietkami uplatnenými účastníkmi konania, porušenie princípu rovnosti pred zákonom, keď žalobcovi bolo priznané nerovné postavenie v súkromnoprávnom vzťahu medzi podnikateľom a jednotkou územnej samosprávy, ako aj porušenie princípu rovnocennosti vlastníckych práv. Dôvodil súčasne vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie, ktoré žalovaným nebolo v odvolaní, ani dovolaní namietané.
  84. Vo vyjadrení k dovolaniam ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaný namieta výlučne nesprávne právne posúdenie veci, nerozporoval skutkové zistenia súdov nižšej inštancie, čím súhlasil v danej časti s odôvodnením prvoinštančného rozsudku i čiastočného prvoinštančného rozsudku. Žalobca oponoval voči názoru žalovaného uvedenému v dovolaní o tom, že súdy mali vychádzať z už právoplatne vyriešenej predbežnej otázky neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve č. 319/2007 a zmluvy o zriadení vecného bremena č. 318/2007, ako aj, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je občianskoprávny, a to na základe právoplatnosti časti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/126/2012-1005 zo dňa
  85. septembra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cb/130/2010-823 zo dňa
  86. júna 2012 v žalobe vyhovujúcej časti. Žalovaný vychádzal pri týchto tvrdeniach z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa
  87. októbra 2010 v časti týkajúcej sa úvah o res iudicata. Žalobca však uviedol, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je použiteľné na tento spor, pretože v tomto spore ide o neduplicitné nároky uplatnené žalobcom v rámci tohto istého konania (žalované sú rôzne nároky v jednom konaní), zatiaľ čo v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo133/2009 sa riešila otázka vzťahu medzi istinou pohľadávky a úrokmi z omeškania, resp. poplatkom z omeškania vo vzťahu k tej istej pohľadávke, ktoré boli riešené v samostatných konaniach. NSSR v spomínanom rozhodnutí konštatoval, že právna úprava vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj úrok z omeškania, aj poplatok z omeškania, keď už bola právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov (rovnaké omeškanie a dôsledky), potom už nemožno prehodnocovať v inom konaní túto otázku a za to isté omeškanie priznať iné príslušenstvo pohľadávky. Žalovaný teda v dovolaní len ú

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.