súdu prvej inštancie nepreukázalo naliehavý právny záujem na požadovanom určení (v čase rozhodovania
c/ Civilného sporového poriadku - zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i viacerých neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP"), keď (nad rámec viac-menej teoretickoprávneho exkurzu na túto tému) najmä neozrejmilo, ako by mohlo toto určenie zlepšiť jeho právne postavenie potom, čo nastali skutočnosti spôsobujúce stratu pasívnej legitimácie žalovaných, o ktorých je tu reč. Takýto záver bol namieste aj v prípade požadovaného určenia neexistencie práva žalovanej 3/ na predaj zálohu na dobrovoľnej dražbe (požiadavka VI.) a to preto, že predaja takýmto spôsobom sa žalovaná 3/ nikdy nedomáhala a požiadavku na určenie neexistencie jej práva speňažiť záloh priamym predajom žalujúce súčasťou žaloby neurobilo. Vecné posudzovanie opodstatnenosti argumentácie žalujúceho založenej na premlčaní výkonu záložného práva, na nemožnosti vykonania je-ho výkonu postupom
zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, na rozpore výkonu záložného práva speňažením zálohu s dobrými mravmi a na absolútnej neplatnosti ustanovenia čl. VII záložnej zmluvy „upravujúceho" uspokojenie záložného veriteľa tak
súdu prvej inštancie prichádzalo do úvahy len u požadovaného určenia nezaťaženia predmetných nehnuteľností záložným právom a zdržania sa žalovanou 3/ výkonu záložného práva (požiadavky II. a VII. zo žaloby po pripustení zmeny). Z tých u určenia bolo treba súhlasiť so žalujúcim, že toto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, daný rozdielnosťou jeho právneho postavenia v prípade zaťaženia predmetných nehnuteľností záložným právom a v prípade nedostatku takéhoto zaťaženia, žaloba však napriek tomu v tejto časti ani v časti zdržiavacej požiadavky nebola dôvodná. Napriek nutnosti nazerania na pôvodné záväzkové vzťahy strán zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov aj záložnej zmluvy ako na obchodné záväzkové vzťahy riadiace sa primárne úpravou v ObchZ (vrátane premlčania pohľadávky na zaplatenie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o ich poskytnutí) totiž premlčanie záložného práva upravené len v OZ muselo sa spravovať týmto zákonom, nemohlo k nemu dôjsť pred premlčaním zabezpečenej pohľadávky a pretože tá premlčaná nebola (keď ešte počas pôvodnej premlčacej doby došlo najskôr k uznaniu dlhu spoločnosťou INKA v rámci notárskej zápisnice a následne k riadnemu prihláseniu aj k uznaniu prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré má rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde), nepremlčalo sa ani záložné právo. Uplatniť sa preto nemohlo ani žalujúcim uvádzané absolútne obmedzenie premlčacej lehoty na 10 rokov
Z a to ako preto, že premlčanie záložného práva pred premlčaním zabezpečenej pohľadávky vylučuje úprava v OZ, tak aj pre nemožnosť uplatnenia námietky premlčania v konaní začatom pred uplynutím takejto lehoty. Argumentácia nemožnosťou postupu
zákona o dobrovoľných dražbách bola za stavu iného postupu žalovanej 3/ bez právneho významu, v obchodných záväzkových vzťahoch bolo potrebné namiesto žalujúcim uvádzaného korektívu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ) použiť iný korektív zásad poctivého obchodného styku (§ 265 ObchZ) a o rozpor s takýmito zásadami tu nemohlo ísť pre konštatovanie platnosti záložnej zmluvy v inom rovnakým žalujúcim iniciovanom konaní súdu prvej inštancie (sp. zn. 3C/ 59/2014) a napokon ani ustanovenie záložnej zmluvy upravujúce východziu predajnú cenu zálohu zodpovedajúcu cene, za ktorú ju žalujúce predalo spoločnosti INKA a umožňujúce znižovanie ceny pri neúspechu predaja nešlo považovať za neplatné, ak (odhliadnuc od nepremietnutia - explicitne - zodpovedajúcej požiadavky žalujúceho do žiadneho z parciálnych žalobných návrhov) obdobnú úpravu obsahujú aj Exekučný poriadok a zákon o dobrovoľných dražbách, osobe v postavení záložného veriteľa by aj pri neplatnosti namietaného ustanovenia záložnej zmluvy patrilo právo domôcť sa predaja na verejnej dražbe
Z v znení účinnom v čase uzavretia záložnej zmluvy a žalujúce pre prípad postupu rozporného so záujmom na docielení čo najvyššieho výťažku z predaja má možnosť sa voči takému postupu brániť; dôvodil napokon súd prvej inštancie.
toho, či k právoplatnému priznaniu práva došlo skôr alebo neskôr ako 3 mesiace pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 250/2011 použitý aj v argumentácii žalujúceho (a riešiaci situáciu s priznaním práva skôr ako 3 mesiace pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby) však nebol v prejednávanej veci použiteľným (pre premlčanie zabezpečenej pohľadávky, o aký prípad tu ale nešlo, nakoľko tu došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok spoločnosti INKA ešte pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby, v jej rámci došlo tiež k prihláseniu pohľadávky aj jej uznaniu a konkurzné konanie treba považovať za také, ktorého začatie tiež bráni uplatneniu námietky premlčania). Stotožniť sa
odvolacieho súdu nešlo ani s námietkou nedostatku tzv. pasívnej legitimácie žalovanej 3/, opierajúcou sa o súdom prvej inštancie nevykonané dokazovanie na otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, tu prakticky preto, že ak pri oznámení postúpenia (dlžníkovi) postupcom je základom povinnosti plniť postupníkovi samo oznámenie a dlžník nemá právo dožadovať sa zmluvy o postúpení, tým skôr to musí platiť na osobu len zabezpečujúcu (svojim majetkom) splnenie záväzku dlžníka. Hoci bolo namieste stotožniť sa s argumentáciou žalujúceho v časti neuplatniteľnosti úpravy o dobrovoľných dražbách na vzťahy vzniknuté pred
záložnej zmluvy a uloženie žalovanej 3/ povinnosti zdržať sa uspokojenia pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov výkonom záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam podalo žalujúce (ďalej len „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovalo z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) aj b) i § 420 písm. f) CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie)
neho záviselo od vyriešenia troch právnych otázok, z ktorých tou prvou je otázka interpretácie § 100 ods. 2 OZ a v jej rámci to, či na premlčanie záložného práva je postačujúce samo uplynutie premlčacej doby alebo tu ide o zloženú právnu skutočnosť, pri ktorej musí pristúpiť aj dovolanie sa premlčania obligačným dlžníkom; druhou otázka správnej interpretácie § 408 ods. 1 ObchZ a v jej rámci to, či absolútna 10-ročná premlčacia doba pohľadávky sa skončí aj v prípade prihlásenia pohľadávky v konkurznom konaní pred jej uplynutím alebo takéto prihlásenie spôsobí, že premlčacia doba prestáva plynúť a napokon i treťou otázka správnej interpretácie § 408 ods. 1 ObchZ, v tomto prípade však čo do povahy v ustanovení uvedeného zákazu uplatnenia námietky premlčania v konaní začatom pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby a síce, či sa vzťahuje len na obligačného dlžníka alebo aj na záložcu odlišného od záložného dlžníka. Všetky tri takéto otázky
názoru dovolateľa nižšie súdy (najmä odvolací) vyriešili nesprávne (keď
žalujúceho je u každej správnou prvá zo zhora ponúknutých možností) a druhú navyše aj za cenu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, reprezentovanej rozsudkom najvyššieho súdu z
1 písm. b/ CSP a nie i
písmena a/ rovnakého ustanovenia, resp.
CSP, ako bude uvedené v ďalšej časti, navyše pri nutnosti dotvorenia jednej z dovolaním položených otázok, inak tej najpodstatnejšej, súdom), nemožno ho ale považovať za dôvodné (vecne opodstatnené). 9. Dovolateľovi síce bolo treba dať za pravdu v tom, že jeho dovolaním nastolené právne otázky sú otázkami v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neriešenými a zároveň aj otázkami, od ktorých vyriešenia celkom konkrétnym (dovolateľom ale neprijímaným) spôsobom záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však už v tom, že rozhodnutie najvyššieho súdu uvádzané v dovolaní a označované za výraz ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (žalujúcim inak citované len čiastočne v zrejmej snahe navodiť dojem tvrdeného rozporu riešenia ponúkaného odvolacím súdom od úvah skôr prinesených súdom najvyšším a teda aj odklonu) a dovolací súd sa nemohol stotožniť ani (až na jednu, výsledok konania však neovplyvňujúcu výnimku) s tou dovolacou námietkou,
ktorej rozhodnutia nižších súdov sú nepreskúmateľnými (arbitrárnymi). 10. K tvrdenému zaťaženiu konania pred nižšími súdmi vytýkanou vadou zmätočnosti žiadúce je pripomenúť tie závery konštantnej a už patrične stabilizovanej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorých na konštatovanie zmätočnosti nie je podstatné subjektívne presvedčenie dovolateľa o postihnutí konania (jeho výsledku) namietanou vadou, ale len zistenie dovolacieho súdu, že konanie (jeho výsledok) takouto vadou skutočne trpí. V prejednávanej veci ale
názoru dovolacieho súdu o prípad takého zistenia nešlo, keď analýzou odôvodnení rozsudkov oboch nižších súdov (chápaných v ich organickej a kompletizujúcej jednote) bolo treba dospieť k záveru o dostatočnej zrejmosti úvah na podporu rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a aj vyjadrenia sa ku všetkým otázkam neskôr urobených predmetom dovolania (hoci nie vždy rovnako podrobne a vo vzťahu ku každej čiastkovej otázke i explicitne) a takto aj o objektívnej uspokojivosti odôvodnení rozhodnutí. Nech ani toto neplatilo celkom bezvýnimočne a najmä nešlo inak, než žalujúcemu prisvedčiť v tom, že odvolací súd si nedal prílišnú námahu pri vysvetľovaní svojho záveru o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu v časti požiadavky na zdržanie sa žalovanou 3/ výkonu záložného práva (
všetkého sám si vedomý, že v tomto prípade takpovediac „prestrelil" a argumentovať sa bude ťažko), práve tu šlo o situáciu, v ktorej procesné pochybenie odvolacieho súdu nemalo takmer žiaden význam, pretože i po „odmyslení" si takejto problematickej časti odôvodnenia jeho rozsudku tu stále boli ešte argumenty súdu prvej inštancie osvojené si odvolacím súdom (postupom
2 CSP), spôsobilé obhájiť pre neskoršieho dovolateľa nepriaznivý výsledok konania aj samostatne (tu rozumej argumentáciu súdu prvej inštancie,
ktorej pôvodná žalovaná 3/ sa uspokojenia ňou nadobudnutej pohľadávky dobrovoľnou dražbou,
žalujúceho aj odvolacieho súdu v tomto prípade vylúčenou, nedomáhala a iné do úvahy prichádzajúce spôsoby uspokojenia boli vecou im predchádzajúceho a s nimi súvisiaceho konštatovania, či predmetné nehnuteľnosti sú alebo naopak nie sú zaťažené nepremlčaným záložným právom, t. j. takým, u ktorého je možný aj jeho výkon a súčasne v rámci medzí na vec dopadajúcej právnej úpravy). Bez povšimnutia v tejto časti napokon nemohla ostať ani určitá protirečivosť dovolania, favorizujúceho dovolací návrh na konečné rozhodnutie dovolacieho súdu (zmenou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu), hoci zistenie výskytu dovolaním vytknutej tzv. zmätočnostnej vady by z povahy veci iné než kasačné rozhodnutie vylučovalo. 11. V situácii, v ktorej najvyšší súd skôr (v rozsudku sp. zn. 1Cdo/71/2010) zaujal stanovisko nielen k povahe premlčacej doby uvedenej v ustanovení § 408 ods. 1 ObchZ, ale tiež k správnosti záveru odvolacieho súdu o nutnosti aplikácie § 100 ods. 2 OZ aj na premlčanie záložného práva v obchodných záväzkových vzťahoch, potom pre správne uchopenie problému akcentovaného dovolaním v tentoraz prejednávanej veci (t.j. predovšetkým vzájomného pomeru oboch ustanovení) bolo nevyhnutné dôsledné riadenie sa znením ustanovení § 408 ods. 1 ObchZ, § 100 ods. 2 OZ a § 20 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. 12.
Z bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. 13.
2 vety prvej a tretej OZ premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. 14.
7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (účinného v čase vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti INKA aj prihlasovania pohľadávky neskôr nadobúdanej najprv žalovanou 1/ a neskôr žalovanou 2/ - tu rozumej tou dnešnou) prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde. 15. Korektným výkladom ustanovenia § 408 ods. 1 ObchZ treba
názoru dovolacieho súdu mimo akúkoľvek pochybnosť dospieť k záveru, že toto síce ustanovuje maximálnu dĺžku premlčacej doby v obchodných záväzkových vzťahoch a obmedzenie jej trvania uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď začala (premlčacia doba) plynúť po prvý raz, takáto úprava však platí len bez ohľadu na iné ustanovenia zákona, ktorého je súčasťou, t. j. Obchodného zákonníka. Z práve uvedeného treba i za použitia argumentu právnej logiky „a contrario" (opakom) následne dovodiť, že takéto obmedzenie neplatí (nemôže platiť) na úpravu premlčania (vrátane premlčacích dôb a následkov spojených s uplatnením práva) v prípadoch tých práv, ktoré Obchodný zákonník neupravuje či už vôbec alebo tak nečiní komplexne. Práve o legislatívny posun od len parciálnej úpravy niektorých otázok v Obchodnom zákonníku k vymiznutiu takejto úpravy zo zákona, o ktorom je reč, úplne, ide aj u úpravy záložného práva (ktorá už od nadobudnutia účinnosti Obchodného zákonníka aj súvisiacej veľkej novelizácie OZ, teda od 1. januára 1992 bola ťažiskovo a to vrátane premlčania upravená v OZ - v tejto súvislosti porovnaj zákon č. 509/1991 Zb., čl. III body 3 a 4 v spojení s čl. IX zákona č. 58/1996 Z. z. a čl. III bod 3 v spojení s čl. VI zákona č. 526/2002 Z. z., ako aj oddiel 1 dielu VI prvej hlavy tretej časti ObchZ pred jeho dotknutím oboma práve spomínanými novelizáciami). 16. Podobne paralelná úprava dopadov uplatnenia práva na súde na beh premlčacích dôb v OZ aj ObchZ a uzákonenie rovnakých účinkov (ako pri uplatnení práva na súde) aj pre prihlášky pohľadávok v konkurze (v zákone o konkurze a vyrovnaní) môže spôsobiť len to, že obmedzenie
Z môže vyradiť z uplatnenia ustanovenie § 402 ObchZ, naopak sa toto ale nemôže stať aj u § 20 ods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní v spojení s § 112 OZ (keďže obe takéto ustanovenia sú súčasťou iných zákonov než Obchodného zákonníka, na ktorý jediný môže dopadať zákonodarcom zvolené slovné spojenie „iné ustanovenia tohto zákona"). 17. Druhú otázku dovolateľa z prejednávanej veci preto treba chápať nielen v jej doslovne položenom znení, kedy by na stret riešenia ponúkaného nižšími súdmi s riešením v minulosti poskytnutým najvyšším súdom usúdiť šlo, ale (pokiaľ táto otázka nemá byť len akademickou a preto z dovolacieho prieskumu vylúčenou) i širšie ako požiadavku na odpoveď na otázku, či obmedzenie trvania premlčacej doby v obchodných záväzkových vzťahoch jej maximálnou dĺžkou desiatich rokov odo dňa, keď takáto doba začala plynúť po prvý raz, platí aj na premlčanie práv v Obchodnom zákonníku neupravených. Správnou, korektnou a aj požiadavke právnej istoty zodpovedajúcou odpoveďou na takúto otázku potom
názoru dovolacieho súdu je, že obmedzenie dĺžky premlčacej doby jej maximálnou dĺžkou
Z bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa neuplatní u tých práv, u ktorých podmienky premlčania upravuje iný zákon (akým právom je aj záložné právo upravené v OZ). Pre fakticky zhodnú úpravu účinkov uplatnenia práva na beh premlčacej doby
ObchZ aj OZ pritom u záložného práva s akcesorickou povahou namieste je hovoriť skôr než o spočívaní či prerušení behu premlčacej doby (uplatniteľnom v prípade zabezpečenej obligačnej pohľadávky a majúcom základ v ustanovení § 402 a nasl. ObchZ) o nemožnosti jej uplynutia pred uplynutím premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky; časť tejto otázky explicitne sformulovanú dovolaním potom zodpovedať ako významový opak výkladu preferovaného dovolateľom a to tak, že pri-hlásenie pohľadávky zabezpečenej záložným právom v konkurze pred uplynutím premlčacej doby pohľadávky má za následok nemožnosť premlčania výkonu záložného práva.
22. V dovolacom konaní tak žalujúce neuspelo a nárok na náhradu trov tohto konania
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP vznikol obom žalovaným. Z tých ale žalovanej 1/ preukázateľne nevznikli žiadne trovy a preto u nej bolo namieste nepriznanie náhrady (i v súlade s princípom procesnej ekonómie
čl. 17 Základných princípov CSP a R 72/2018), kým naopak u žalovanej 2/ bol dôvod pre postup
1 a § 262 ods. 1 CSP (s tým, že o výške náhrady rozhodne zamestnanec súdu prvej inštancie).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.