Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/54/2022 Identifikačné číslo spisu: 7618200881 Dátum vydania rozhodnutia: 15.11.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 150ods.

2 druhá veta Občianskeho zákonníka, a to sumu 21 444,70 eura, ktorá predstavovala rozdiel medzi celkovým čistým príjmom žalobcu vo výške 22 874,70 eura, ktorý bol vyplácaný na účet brata žalobcu v Slovenskej sporiteľni a.s. za obdobie od februára 2016 do apríla 2017 a sumou 1 430 eur, ktorú v uvedenom období žalobca vyplatil podľa rozsudku OS Spišská Nová Ves zo dňa 1.3.2017 č.k. 16P/112/2016-105 na výživu syna I. a úhradu kurzu anglického jazyka v sume 150 eur z dôvodu, že žalobcovi nemožno vytknúť, kde bude zasielať svoj služobný príjem, resp. finančné prostriedky, navyše ak žalobca bol v tom období na N. a nemohol si zriadiť účet v banke v Slovenskej republike, OS Spišská Nová Ves v rozsudku zo dňa 1.3.2017 č.k. 16P/112/2016-105 uznal žalobcovi mesačné výdavky v sume 479,10 eura „na zachovanie mesačných výdavkov" a žalobcov brat má ústavné právo neumožniť informácie o stave na uvedenom účte. Vecnú správnosť napadnutého rozsudku nie je spôsobilá spochybniť ani odvolacia námietka žalobcu založená na tvrdení, že z rozsudku nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s hotovostnými výbermi žalovanej dňa 4.1.2016 v sume 25 000 eur a dňa 15.1.216 v sume 12 000 eur z účtu žalovanej v P. a.s., ktoré mali byť spotrebované pre jej osobnú potrebu, že súd tieto výbery opomenul a nekvalifikoval ich ako peňažné prostriedky vyvedené žalovanou zo spoločného majetku za trvania manželstva, pričom žalovaná potvrdila, že ich použila na svoje vlastné osobné účely. Rešpektujúc viazanosť odvolacieho súdu žalobcom a žalovanou uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia, súc limitovaný právnymi otázkami, ktoré odvolatelia vo svojich odvolaniach označili resp. spochybnili, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi a ani žalovanej sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci za stavu, ak žalovaná na pojednávaní dňa 10.12.2018 a 22.7.2019 vysvetlila, na aké účely boli použité finančné prostriedky 12 000 eur a 25 000 eur a spotrebované do rozvodu a žalobca vo svojom odvolaní netvrdil, že by uplatnil pred súdom prvej inštancie požiadavku na vyporiadanie sumy 25 000 eur a sumy 12 000 eur, t.j. požiadavku, že žalovaná je povinná žalobcovi tieto sumy nahradiť ako sumy, ktoré sa zo spoločného majetku (patriaceho do BSM) vynaložili na jej ostatný (výlučný majetok žalovanej) majetok, pretože v tomto smere vo svojom odvolaní jedine uviedol, že žalovaná potvrdila, že ich použila na svoje vlastné osobné účely a súd sa s označenými výbermi žalovanej z jej účtu v banke v rozsudku nevysporiadal; a ak- žalobca v odvolaní iba uviedol, že pôžička voči spoločnosti O. „nebola vyplácaná z jeho finančných prostriedkov, okrem 12 splátok v období od 12.3.2009 do 12.4.2010, spolu v sume 1 386,90 eura, ktorú sumu bolo možné podľa žalobcu zarátať ako použitú na oddelený majetok žalobcu, a nie celú sumu 4 162,62 eura". Žalobca súdu prvej inštancie neopodstatnene vytkol i to, že v bode 228 rozsudku vzal na ťarchu žalovaného pôžičku od spoločnosti B. a.s. za trvania manželstva vo výške 20 000 Sk, t.j. 663,87 eura (okrem 12 splátok v období od 12.3.2009 do 12.4.2010, spolu v sume 1 386,90 eura, ktorú sumu bolo možné podľa žalobcu zarátať ako použitú na oddelený majetok žalobcu), vychádzajúc pritom z úsudku, že žalobca nezdokladoval, za akým účelom peniaze použil. V tomto smere záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom dovodil súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, podľa ktorej dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z premisy, že príjmy, ktoré tvorili zdroje bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, sa dostali do ich BSM ich skutočnou výplatou a žalobca neopodstatnene vo svojom odvolaní polemizuje so správnymi a riadne odôvodnenými závermi súdu v bodoch 229 až 233 rozsudku, nenáležite pritom namietajúc, že súd nesprávne sumu 2 766,16 eura - časť aktivačného príspevku žalobcu pojal za sumu, ktorá mala byť vyplatená na výlučný majetok žalobcu a následne ju takúto zúčtoval pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu a uložil mu povinnosť nahradiť túto sumu, ktorá sa zo spoločného majetku vynaložila na jeho osobný majetok, a to za stavu, ak žalobca nepochybne túto čiastku bez súhlasu žalovanej za trvania manželstva spotreboval a nepreukázal, na čo ju použil. Ak súd dospel k záveru, že sa nejednalo o výlučné prostriedky žalobcu, potom pri absencii tvrdenia, že by mohlo ísť o prostriedky náležiace do vlastníctva tretej osoby, učinil jediný možný záver, že sa jednalo o prostriedky tvoriace súčasť BSM. Žalobca vo svojom odvolaní nedôvodne namietol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku zhodnotenia - investície do družstevného bytu v F. kde členské práva mali patriť rodičom žalovanej, majúc pritom za to, aby „vynaložené zhodnotenie veci bolo vyplatené žalobcovi v sume 5 000 eur nájomcami bytu". Prvoinštančný súd správne rozhodol, ak vykonané investície do družstevného bytu neprihliadol a do vyporiadania BSM nepojal, správne pritom vychádzajúc najmä z úsudku, že sa jednalo o investície do veci patriacej tretej osobe, čo v bodoch 251 až 253 rozsudku i náležite odôvodnil. V skutkových okolnostiach súdnej veci opodstatnenosť nemožno priznať ani námietke žalobcu založenej iba na všeobecnom tvrdení, že súd nesprávne sčítal jednotlivé položky, ktoré žalovaná podľa názoru žalobcu použila nie na úhradu výstavby, resp. na úhradu bežných výdavkov a pri výpočte v bode 244 nezahrnul výbery žalovanej dňa 4.1.2016 v sume 25 000 eur a dňa 15.1.216 v sume 12 000 eur, akcentujúc, že žalovaná od 1.3.2015 do 6.4.2017 uskutočnila výbery v celkovej hodnote 210 473 eur, ktoré „presiahli hranicu 100 eur po odpočítaní inkasa, platieb za telefón, nákupy, a teda úhradu bežných potrieb", a napokon ani námietke žalobcu, že od decembra 2015 do súčasnosti žalobca nemohol užívať a disponovať vecami, ktoré tvoria súčasť BSM, hoci na to vyzýval žalovanú, ako aj súd, kde žiadal „súd, aby svojím rozhodnutím zaviazal žalovanú o sprístupnenie nehnuteľnosti, t.j. rozostavaného rodinného domu", čo ostalo bez odozvy zo strany súdu a súd túto skutočnosť opomenul v rozsudku odôvodniť, nakoľko jednak žalobca v odvolaní tvrdený procesný úkon nekonkretizoval a uvedené nemožno vyvodiť ani zo zápisnice o pojednávaní dňa 15.10.2019 a záverečného prednesu žalobcu. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 3.1. Dovolateľ je názoru, že záver odvolacieho súdu je nesprávny a je v rozpore s vykonaním dokazovaním, ktoré vykonal súd prvej inštancie, nezodpovedá požiadavke zákona na riadne odôvodnenie. V prípade analogického zúčtovacieho režimu ustanoveného v bode 37 napadnutého rozsudku a následne podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta aj na určité aktíva na strane žalovanej v sume 38 860,68 eura, ktorú žalovaná riadne nezdokladovala, na aké účely s ňou naložila za obdobie od marca 2015 do 6. apríla 2017 ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zjavné, ako súd dospel pri tomto výpočte k sume 38 860,68 eura. Pokiaľ odvolací súd vychádzal iba z predmetnej jednej vety uvedenej v bode 37 napadnutého rozsudku zjavne tak, ako súd prvej inštancie v bode 243 svojho rozsudku, nesprávne sčítal jednotlivé položky. Z predmetných výpisov žalovanej vedených v P. F., a.s. č. účtu F. za obdobie od 1. marca 2015 do 06. apríla 2017 žalovaná uskutočnila výbery v celkovej hodnote 210 473,00 eur, ktoré presiahli hranicu 100,00 eur po odpočítaní inkasa, platieb za telefón nákupy a pod.. Pri tomto množstve peňazí, ktoré sa nachádzalo preukázateľne na účte s koncovkou XXXX vedeného v P. F., a.s., nie je zjavné ako sa v napadnutom rozsudku odvolací súd s nimi vyporiadal. Ďalej dovolateľ namietal, že odvolací súd v bode 32 napadnutého rozsudku, ako aj okresný súd v bode v bode 236 svojho rozsudku niektoré finančné prostriedky klasifikoval nie ako prostriedky na bežné účely, ale finančné prostriedky, ktoré zahrnul do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov - strán sporu a to práve postupom podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam. Odvolací súd v napadnutom rozsudku v bode 32 si vzájomne protirečí t.j. neuznáva právoplatný rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16P/112/2016-105 zo dňa 1. marca 2017, kde okresný súd pod sp. zn. 16P/112/2016-105 uznal mesačné výdavky žalobcu v sume 479,10 eura na zachovanie jeho nevyhnutných výdavkov na uspokojenie základných životných potrieb (bežné výdavky). Naproti tomu odvolací súd sa nijako nevyporiadal s predmetnou skutočnosťou, poňal celkový príjem dovolateľa od apríla 2016 do 6. apríla 2017 podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam, kde odpočítal uhradené výživné a úhradu jazykového kurzu. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal ako naložil s predmetnými finančnými prostriedkami, čo nie je pravdou. Ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí aplikoval na ťarchu žalobcu

§ 150

Občianskeho zákonníka druhá veta, a to sumu 21 444,70 eura (čo malo predstavovať čistý prijem žalobcu od februára 2016 do apríla 2017 po odpočítaní), vzniká pochybnosť, prečo sa neaplikoval tento zúčtovací režim podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta aj na žalovanú za predmetné obdobie (čistý príjem žalovanej od februára 2016 do apríla 2017), pričom predmetnú skutočnosť neobsahuje žiadna časť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Dovolateľ sa nestotožnil s bodmi 40, 41 a 46 napadnutého rozsudku, keďže okresný súd tieto finančné prostriedky vyvedené žalovanou zo spoločného spoluvlastníctva manželov nikde neuviedol (nepojal) do predmetu vyporiadania spoluvlastníctva manželov (výslednej sume patriacej do BSM), nie sú súčasťou finančných prostriedkov - investícií (vnosov) tvoriace súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ani sa rozsudku prvej inštancie nenachádzajú. Peňažné prostriedky 12 000,00 eur a 25 000,00 eur predstavovali značný objem peňazí, ktoré nebolo možné klasifikovať ako ich použitie na bežné účely, a preto mali byť zahrnuté do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov - strán sporu, a to práve postupom podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam na strane žalovanej, čo nerealizoval tak odvolací súd a ani súd prvej inštancie. Všetky jednotlivé platby súvisiace s chodom domácnosti a platby do 100,00 eur nie sú zahrnuté v predmetnej sume t. j. 210 000,00 eur, takže žalovaná opätovne klamala a účelovo uvádzala skutočnosti, ktoré nie je možné ani „logicky" vyvodiť, nie to preukázať na základe vykonaných dôkazov. Dovolateľ poukazoval na to, že podľa čl. 6 CMP súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli, resp. podľa § 35 CMP je povinný zistiť skutočný stav veci a podľa § 36 CMP vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, ktorými sa nespravoval. 3.2. Dovolateľ poukazuje na to, že samotný zistený skutkový stav finančných prostriedkov (v sume 12 000,00 eur a 25 000,00 eur) nebol správne ustanovený pod ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka. Právne otázky, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené sú otázky: „1/ či sa jedná o samostatnú položku bezpodielového spoluvlastníctva manželov na vyporiadanie teda masu finančných prostriedkov ako predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 Občianskeho zákonníka 2/ či sa jedná o masu finančných prostriedkov, na ktoré je potrebná aplikácia ustanovenia zúčtovacieho režimu podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam na strane žalovanej na sumy, ktoré boli vyvedené zo súčasti bezpodielového spoluvlastníctva manželov." Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si dovolateľ voči žalovanej uplatňuje právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nesúhlasí, že za obdobie od 1.3.2015 do 6.4.2017 uskutočnila výbery v celkovej sume 210 473 eur, tak ako to prezentuje žalobca v dovolaní. Žalobca poukazuje na výbery - 12 000 eur a 25 000 eur, pričom dané finančné prostriedky však boli taktiež zahrnuté do BSM a súd ich započítal do výslednej sumy. Žalovaná v konaní spochybnila žalobcovi jeho výdavky, a preto bolo jeho povinnosťou ich preukázať v tomto konaní. Žalobca však namiesto ich preukázania súhlasil, aby dané finančné prostriedky z jeho príjmu vo vyššie uvedenej výške boli súčasťou BSM. K bodu 40 napadnutého rozsudku žalovaná uviedla, že nečinnosť žalobcu pred súdom prvej inštancie nemôže zakladať žiadny dovolací dôvod. Žalovaná navrhuje dovolanie žalobcu zamietnuť pre jeho nedôvodnosť. 5. Dovolateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že zotrváva na svojich ústne a písomne vykonaných prednesoch, svoje skutkové tvrdenia považuje za dostatočne preukázané a podložené právnou argumentáciou, z ktorého dôvodu trvá v celom rozsahu na podanom dovolaní. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Podľa § 420 písm.

f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f)CSP namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. 10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 12. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 13. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
f)CSP. 15. V konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 16. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia, pričom najmä poukazoval na to, že za obdobie od 1. marca 2015 do 06. apríla 2017 žalovaná uskutočnila výbery v celkovej hodnote 210 473,00 eur, ktoré presiahli hranicu 100,00 eur po odpočítaní inkasa, platieb za telefón nákupy a pod., no nie je zjavné ako sa v napadnutom rozsudku odvolací súd s nimi vyporiadal. Taktiež niektoré finančné prostriedky klasifikoval nie ako prostriedky na bežné účely, ale finančné prostriedky, ktoré zahrnul do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov - strán sporu a to práve postupom podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam. Odvolací súd poňal celkový príjem dovolateľa od apríla 2016 do 6. apríla 2017 podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam, kde odpočítal uhradené výživné a úhradu jazykového kurzu. Odvolací súd aplikoval na ťarchu žalobcu

§ 150

Občianskeho zákonníka druhá veta, a to sumu 21 444,70 eura (čo malo predstavovať čistý prijem žalobcu od februára 2016 do apríla 2017 po odpočítaní), pričom dovolateľ poukazuje na to, prečo sa neaplikoval tento zúčtovací režim podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta aj na žalovanú za predmetné obdobie (čistý príjem žalovanej od februára 2016 do apríla 2017), keďže predmetnú skutočnosť neobsahuje žiadna časť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Tiež poukazoval na peňažné prostriedky 12 000,00 eur a 25 000,00 eur, ktoré nebolo možné klasifikovať ako ich použitie na bežné účely, a preto mali byť zahrnuté do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v odôvodnení stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Oba súdy nižšej inštancie v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd náležite zdôvodnil v bode 32, že žalobca vo svojom odvolaní hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie spochybňuje a predkladá vlastné hodnotenie ním predložených, ako i ostatných dôkazov vykonaných v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd k námietke žalobcu založenej na tvrdení, že súd mal „odrátať mesačné výdavky žalobcu za obdobie od konca marca 2016 do 6.4.2017 o sumu 14 mesiacov x XXX,XX, . t.j. o sumu 6 875,50 eura, čo „predstavovali nevyhnutné výdavky" uviedol, že z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo, že súd pri svojom rozhodovaní o vyporiadaní BSM adekvátne zohľadnil aj to, ako sa ten, ktorý z manželov podieľal na starostlivosti o dieťa (spoločného syna I.) a o rodinu rešpektujúc, že v spore o vyporiadanie BSM sa nemožno zaoberať vzájomným vyúčtovaním celého spotrebného spoločenstva manželov, vrátane rozsahu plnenia vyživovacej povinnosti rodičov (bývalých manželov) voči maloletému dieťaťu. 17.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí taktiež dôvodil, že „ku dňu uzatvorenia manželstva, t.j. k 17.5.2003, žalovaná mala čiastku 200 000 Sk, čo žalobca nerozporoval, a že členské práva k uvedenému družstevnému bytu zakupoval otec žalovanej spoločne so svojou manželkou - matkou žalovanej, za vlastné peňažné prostriedky, čo mal súd za preukázané výpoveďou otca žalovanej ako i Dodatkom k dohode o prevode členských práv a zostatkovej hodnoty bytu zo dňa 5.11.2003, podľa ktorého sa vyplácala suma 550 000 Sk. V tomto smere je odvolacia námietka žalobcu neopodstatnená, rovnako ako všeobecná odvolacia námietka žalobcu, že súd mal zúčtovací režim podľa § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka aplikovať aj na príjem žalovanej od februára 2016 do apríla 2017 a naopak, že súd nemohol aplikovať na ťarchu žalobcu

§ 150ods.

f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 20. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
f)CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 21. Dovolateľ namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie niektorých vykonaných dôkazov. 22. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľ uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011). 22.1. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). 22.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
f)CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp.zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 23. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. 23.1. Aj odvolací súd vyhodnotil, že súdu prvej inštancie nemožno vyčítať žiadne pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo že by súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Odvolací súd preto nepriznal relevanciu polemike žalobcu v odvolaní, že súd mal uveriť dôkazom a tvrdeniam, ktoré predložil žalobca, a to ani ohľadom otázky vyporiadania vnosu výlučného majetku jedného z manželov do spoločného majetku a naopak. Taktiež, že súd prvej inštancie správne učinil predmetom vyporiadania tie veci, hodnoty a investície (vnosy) tvoriace súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré označili strany sporu. 23.2. K námietke dovolateľa, že súd mal postupovať podľa čl. 6 CMP, § 35 a § 36 CMP, dovolací súd uvádza, že dané konanie o vyporiadanie BSM je sporovým konaním a ustanovenia civilného mimosporového konania ohľadom dokazovania sa na uvedené neaplikuje. 23.3. Súd v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zisťuje predovšetkým skutkový stav veci potrebný na posúdenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva a na použitie zásad uvedených v § 150 OZ. S výsledkami vykonaného dokazovania sa súd musí náležite vyporiadať, dbať na to, aby výrok súdneho rozhodnutia bol čo najpresnejšie formulovaný a jeho odôvodnenie zodpovedalo zásadám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozsudku musí byť jednoznačne zrejmé, ako súd dospel k sume, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť druhému titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva; výpočet tejto sumy musí byť natoľko prehľadný, aby sa ktokoľvek mohol presvedčiť o jeho správnosti (pozri FABIANOVÁ, Zuzana. § 149 [Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol., Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019) 23.4. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm.
f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97). 23.5. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 24. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ nedôvodne namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm.
f)CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie podľa § 447 písm.
c)CSP v tejto časti ako neprípustné odmietol. 25. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm.
b)CSP. 26. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 26.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 27. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 28. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka" a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm.
a)až
c)CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 1Cdo/208/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/14/2017, 4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/86/2016, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017). 29. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
b)CSP, nevymedzí právnu otázku, ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku, a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom predpokladaný cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti, novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 3Cdo/6/2017). 30. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. Najvyšší súd uvádza tiež to, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie právne otázky. Dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 31. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm.
b)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. 32. Dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ústavný súd) zo 14. apríla 2022 sp. zn. I. ÚS 215/2022-15, ktorý uviedol, že :... „k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku, ústavný súd považuje za potrebné dodať, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť..." Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky." (I. ÚS 115/2020)." 33. Vo svetle horeuvedeného pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľom. 34. Dovolateľ ako právne otázky vo svojom dovolaní uviedol: „1/ či sa jedná o samostatnú položku bezpodielového spoluvlastníctva manželov na vyporiadanie teda masu finančných prostriedkov ako predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 Občianskeho zákonníka 2/ či sa jedná o masu finančných prostriedkov, na ktoré je potrebná aplikácia ustanovenia zúčtovacieho režimu podľa § 150 Občianskeho zákonníka druhá veta per analogiam na strane žalovanej, na sumy, ktoré boli vyvedené zo súčasti bezpodielového spoluvlastníctva manželov." vzhľadom na to, že samotný zistený skutkový stav finančných prostriedkov (v sume 12 000,00 eur a 25 000,00 eur) nebol správne ustanovený pod ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka. 35. Z námietok dovolateľa vyplýva, že v danom prípade ide o otázky skutkové. Dovolateľ preto nesprávne právne posúdenie veci odôvodňuje spochybnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že tieto v dovolaní nastolené otázky, ktoré majú skutkovú (nie právnu) povahu, nemôžu byť relevantné z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
b)CSP a nemôžu viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle tohto ustanovenia. 35.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/54/2022 Identifikačné číslo spisu: 7618200881 Dátum vydania rozhodnutia: 15.11.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 150ods.

§ 150

§ 150

§ 150ods.