Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/36/2023 Identifikačné číslo spisu: 6119261420 Dátum vydania rozhodnutia: 30.11.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:6119261420.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Ivany Izakovičovej a v spore žalobcu Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Bratislava, Špitálska 4 - 6, IČO: 00 681 156, právne zast. advokátskou kanceláriou Martin Pavle s.r.o., Pribinova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 860 450, proti žalovanej obchodnej spoločnosti CIMBAĽÁK s.r.o., Bardejov, Duklianska 17A/3579, IČO: 36 473 219, právne zast. advokátom Mgr. Peterom Hargašom, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 42 258 413, o zaplatenie 115 334,81 eura s príslušenstvom, v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. decembra 2022 č. k. 6Cob/29/2022-1533, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovanej o d m i e t a. II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj ,,okresný súd" alebo ,,súd prvej inštancie"), ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 24. novembra 2021 č. k. 1Cb/37/2019-1401 v I. výroku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 115 334,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 115 334,81 eura od 12. apríla 2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v II. výroku žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Žalobca sa žalobou zo dňa 8. apríla 2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 115 334,81 eura s príslušenstvom, a paušálnou náhradou spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril dňa 26. júla 2010 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku číslo Z2711023053301, ktorej predmetom bola úprava podmienok pri poskytovaní nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „Zmluva o NFP"), na realizáciu aktivít projektu s názvom všeobecné vzdelávanie v spoločnosti žalovanej. Spôsob realizácie projektu na základe tejto zmluvy mal byť v rozsahu 70% celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu, teda žalovaná bola povinná zabezpečiť si 30% z vlastných zdrojov. Financovanie prebiehalo zálohovými platbami, teda ešte pred použitím nenávratného finančného príspevku (ďalej aj ,,príspevku") na výdavky žalovanej. Následne musela žalovaná tieto výdavky predložiť žalobcovi na kontrolu prostredníctvom zúčtovania zálohových platieb. Žalovanej boli poskytnuté zálohové platby spolu vo výške 250 791,13 eura, pričom žalobca vykonanou kontrolou zúčtovania zálohových platieb zistil, že celkové oprávnené výdavky žalovanej boli iba vo výške 128 870,05 eura, teda z uvedeného dôvodu vyzval žalovanú na vrátenie finančných prostriedkov vo výške 121 921,08 eura, z ktorých žalovaná vrátila iba prostriedky vo výške 6 586,27 eura. Vzhľadom k uvedenému si žalobca žalobou uplatnil nárok aj na vrátenie zvyšných prostriedkov, na ktoré žalovanej nevznikol nárok spolu s úrokom z omeškania. Vo veci vydal upomínací Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz zo dňa 17. apríla 2019 pod sp. zn. 1Up/422/2019, ktorým žalobe v celku vyhovel. Voči predmetnému platobnému rozkazu podala žalovaná včas odpor, preto bola vec dňa 24. júna 2019 postúpená v zmysle § 10 odsek 3 zákona číslo 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní") a § 13 v spojení s § 14 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") Okresnému súdu Bardejov. 3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa zákona číslo 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej len „zákon o pomoci"), a to podľa ust. § 2 písm. j), § 7 ods. 6, § 12 ods. 2, § 24b ods. 1 a 2, § 24c, ďalej podľa zákona číslo 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách"), a to podľa ust. § 19 ods. 3, podľa zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, a to podľa ust. § 1 ods. 2, § 261 ods. 2, § 269 ods. 2. 3.1. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd uviedol, že zo Zmluvy o NFP mal za preukázané, že zmluvné strany sa dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Z tejto zmluvy tiež vyplynulo, že schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií. Podľa článku 4 bodu 1 usmernenia číslo RO N3/2007 aktualizácia číslo 3, na oprávnenosť výdavkov vyhlásených výziev (časovo ohraničených, alebo priebežných) pred účinnosťou tejto aktualizácie usmernenia, platia pravidlá tak, ako boli zadefinované v usmernení k oprávnenosti v čase vyhlásenia výzvy. Podľa článku 1.1.2.6 Programového manuálu pre operačný program zamestnanosť a sociálna inklúzia verzia číslo 2.5 (ďalej len „programový manuál"), podrobnejšie ustanovenia o oprávnených a neoprávnených výdavkoch sú stanovené riadiacim orgánom OP ZaSI osobitným metodickým usmernením RO k oprávnenosti výdavkov v aktuálnom platnom znení k dátumu vyhlásenia výzvy (predmetné usmernenie bude v aktuálnom znení prílohou výzvy), v prípade národného, resp. pilotného projektu k dátumu jeho doručenia riadiacemu orgánu. 3.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami konania nebolo sporné uzatvorenie predmetnej zmluvy o poskytnutí NFP a výška poskytnutého príspevku, avšak sporným medzi stranami sporu bolo, či poskytnutá časť príspevku, teda žalovaná istina, bola spotrebovaná oprávnene, ktorú aktualizáciu Usmernenia číslo RO N3/2007 mal na hodnotenie oprávnenosti výdavkov žalobca použiť, či súd môže skúmať oprávnenosť výdavkov žiadateľa o NFP, tiež premlčanie nároku žalobcu a nárok žalobcu na náhradu trov konania. 3.3. Vzťah medzi stranami sporu súd prvej inštancie posúdil ako obchodnoprávny a keďže žalobca je štátny orgán dodal, že tento vzťah má aj charakter verejnoprávneho vzťahu. Ďalej ustálil, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu inominátnej zmluvy, podľa ktorej žalobca sa zaviazal žalovanej poskytnúť nenávratný finančný príspevok, pričom žalovaná bola následne povinná preukázať opodstatnenosť výdavkov použitých pri spotrebovaní tohto príspevku a žalobca bol oprávnený vykonať administratívnu kontrolu vynaložených výdavkov žalovanou. Súd prvej inštancie tiež vyvodil, že žalobca, ako štátny orgán bol oprávnený v zmysle zmluvy posudzovať oprávnenosť a správnosť nárokovaných výdavkov žalovanou a následne posúdiť, či nárokovaná suma zodpovedá dokladom, a či prijímateľovi (žalovanej) vznikol nárok na vyplatenie požadovanej sumy, keďže žalobca pri zmluvnom plnení nakladal so štátnymi finančnými prostriedkami. 3.4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca si uplatnil rozdiel medzi zálohovými platbami v sume 250 791,13 eura a riadne vyúčtovanými oprávnenými výdavkami žalovanej 128 870,05 eura a čiastkou vrátenou dobrovoľne žalovanou v sume 6 586,27 eura, a to vo výške 115 334,81 eura, k čomu dodal, že mechanizmus uplatňovania výdavkov žalovanou a kontroly týchto výdavkov žalobcom bol založený na tom, že žalobca poskytol žalovanej zálohové platby ešte pred samotným použitím NFP na výdavky projektu, ktoré bola žalovaná povinná vynaložiť výlučne na oprávnené výdavky v súlade so zmluvou o NFP (bod 3.3.) a tieto predložiť žalobcovi na kontrolu. Na kontrolu oprávnenosti týchto výdavkov bol žalobca oprávnený v zmysle § 24b zákona o pomoci, ale aj podľa ustanovenia článku 12 bodu 5. VZP. Súd prvej inštancie tiež zistil, že žalobca vykonal kontrolu oprávnenosti so záverom, že si žalovaná uplatnila aj výdavky, na ktoré jej nevznikol nárok, o čom vyhotovil tabuľku výdavkov žalovanej a výdavkov uznaných žalobcom, ktorá podrobne zohľadňuje názov výdavku, sumu nárokovanú žalovanou, oprávnený výdavok a zdôvodnenie krátenia spolu s výpočtom výšky oprávneného výdavku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca dostatočne jasne a prehľadne zdôvodnil jednotlivé krátenia výdavkov žalovanej, ako aj dôvod tohto krátenia, a teda preukázal výšku uplatnenej pohľadávky. 3.5. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovanej vo vzťahu k aktualizácii Usmernenia číslo RO N3/2007, ktorú mal žalobca použiť pri rozhodovaní o dôvodnosti výdavkov uplatnených žalovanou. Podľa žalovanej z ustanovení Zmluvy o NFP (bod 5.32.) vyplýva, že žalobca mal použiť aktualizáciu číslo 3, t.j. tú, ktorá bola účinná v čase výzvy ministerstva, pričom termín „v zmysle neskorších aktualizácií" podľa neho znamená, že uzatvorená zmluva bola formulárová a žalobca tento termín použil z dôvodu, aby sa použila verzia aktuálna podľa dátumu uzatvorenia zmluvy, pričom poukázal na aktualizáciu číslo 10 článok 1 bod 1, ktorá podľa žalovanej neupravuje skutočnosť, či sa vzťahuje aj na zmluvy uzatvorené pred jej účinnosťou. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že bod 5.3. a 5.32. Zmluvy o NFP, ktorá je pre zmluvné strany záväzná a teda, že spravovanie sa zmluvného vzťahu aktuálnym usmernením číslo RO N3/2007 (podľa času rozhodovania žalobcu) vyplývalo priamo zo zmluvy. Zároveň sa súd prvej inštancie priklonil k tomu, že pokiaľ sa mal napĺňať účel Zmluvy o NFP spočívajúci v dodržiavaní požiadavky hospodárneho a efektívneho vynakladania prostriedkov príspevku, bolo nevyhnutné, aby oprávnenosť výdavkov uplatnených žalovanou žalobca posudzoval podľa aktuálnej úpravy podľa vývoja na trhu a vývoja cien počas trvania zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie k tomu tiež poukázal na argumentáciu Krajského súdu v Prešove uvedenú v rozhodnutí zo dňa 19. marca 2020 pod spisovou značkou 6Cob/28/2019 a Krajského súdu v Žiline v rozsudku zo dňa 7. februára 2019 pod spisovou značkou 14Cob/86/2018, podľa ktorých „požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia (RO č. N3/2007), je založená dohodou zmluvných (sporových) strán, čo nepochybne vyplýva z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy, podľa ktorého sa strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré Zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak". Súd prvej inštancie tiež zhodnotil, že žalobca nepostupoval v rozpore s metodickým pokynom CKO číslo 13 zo dňa 30. septembra 2011 a žalobca posudzoval oprávnenosť výdavkov podľa aktuálneho usmernenia, na čo ho oprávňovala zmluva o NFP. 3.6. K námietke premlčania súd prvej inštancie riešil spornosť strán sporu, keď podľa názoru žalovanej premlčacia doba začala plynúť vystavením faktúry - žiadosti o platbu žalovanou a podľa názoru žalobcu premlčacia doba začala plynúť až momentom žiadosti o vrátenie príspevku po tom, ako žalobca vykonal kontrolu oprávnenosti výdavkov. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ"), pričom pokiaľ ide o počiatok plynutia lehoty vychádzal zo zmluvy a jej príloh, podľa ktorej žalobca bol oprávnený vykonať kontrolu uplatnených výdavkov. Keďže žalobca po vykonaní kontroly zistil, že časť uplatnených výdavkov žalovanou je nedôvodná, vyzval žalovanú na ich vrátenie výzvou zo dňa 13. februára 2015 doručenou žalovanej dňa 20. februára 2015 s lehotou na ich vrátenie do 50 dní, t.j. do 11. apríla 2015, preto podľa súdu prvej inštancie bolo nelogické, aby premlčacia lehota začala plynúť už vystavením faktúry žalovanou, ak žalobca bol oprávnený vykonať kontrolu uplatnených výdavkov až po určitom čase po poskytnutí zálohovej platby, ktorým výkladom by bolo žalobcovi úplne znemožnené žiadať od žalovanej vrátenie nedôvodne vyplatených výdavkov, keď premlčacia doba by začala plynúť skôr, ako by žalobca zistil, že mu voči žalovanej vznikol nárok na vrátenie neprávom vyplatených záloh. Súd prvej inštancie preto ustálil, že premlčacia lehota začala plynúť uplynutím lehoty žalovanej na plnenie po výzve, t.j. od 12. apríla 2015, a keďže žalobca podal žalobu na upomínací Okresný súd Banská Bystrica dňa 8. apríla 2019 v rámci 4-ročnej premlčacej lehoty, nárok žalobcu nie je podľa okresného súdu premlčaný. 3.7. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj návrhom žalovanej na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalobcu, ktorý navrhol na pojednávaní dňa 24. novembra 2021, k čomu uviedol, že podmienky na rozhodnutie týmto kontumačným rozsudkom neboli splnené. Právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie na predmetné pojednávanie doručené dňa 7. októbra 2021 a dňa 22. novembra 2021 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní právnym zástupcom žalobcu z dôvodu, že keďže ide iba o vyhlásenie rozhodnutia vo veci, tak z dôvodu hospodárnosti a zamedzenia vzniku ďalších trov sa pojednávania nezúčastní, preto podľa súdu prvej inštancie neboli splnené predpoklady podľa § 278 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP"), keďže žalobca včas a s riadnym odôvodnením ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní. 3.8. Podľa ust. § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1 ObZ a § 1 ods. 2 a § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 21/2013 Z. z. súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj podľa okresného súdu správne vyčíslený úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 115 334,81 eura od 12. apríla 2015 do zaplatenia, ako aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, ktorú si žalobca v konaní tiež uplatnil. 3.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 CSP, pričom žalovaná odmietla nárok žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia, keďže žalobca ako štátna inštitúcia disponuje zamestnancami, ktorí majú právnické vzdelanie, preto z jeho strany neexistoval dôvod na zastúpenie advokátom, resp. nárok na trovy konania za toto zastúpenie. Súd prvej inštancie sa s názorom žalovanej nestotožnil, pretože CSP a ani žiadny iný predpis neupravujú skutočnosť, že v prípade, ak by sa strana konania, ktorá je orgánom verejnej správy, dala v konaní zastúpiť právnym zástupcom, stratí nárok na náhradu trov konania, a to bez ohľadu na to, či takýto orgán disponuje zamestnancami s právnym vzdelaním. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. augusta 2016 pod spisovou značkou I. ÚS 264/2016. Keďže žalobca mal vo veci plný úspech, súd prvej inštancie mu priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako ,,odvolací súd" alebo ,,krajský súd"), ako súd odvolací, na odvolanie žalovanej, napadnutým rozsudkom zo dňa 20. decembra 2022 č. k. 6Cob/29/2022-1533 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 4.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd k námietke žalovanej, že súd prvej inštancie mal na poslednom pojednávaní rozhodnúť v zmysle jej návrhu podľa ust. § 278 CSP rozsudkom pre zmeškanie žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danom prípade nevyhovel návrhu žalovanej na vydanie rozsudku pre zmeškanie na strane žalobcu. 4.2. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého súdneho spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a na skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Zrekapituloval, že žalovaná vo svojom odvolaní nesúhlasí s hodnotením a výkladom tých zmluvných dojednaní, ktoré zakladajú právo žalobcu na vykonanie kontroly výdavkov, ktoré si uplatnila žalovaná, a to najmä podľa akých pravidiel mohol žalobca hospodárnosť a efektívnosť výdavkov posudzovať. Podľa žalovanej žalobca mal postupovať len podľa Usmernenia RO č. N3/2007 v jeho verzii aktuálnej v čase podania žiadosti o NFP. Podľa čl. 5 bod 5.32 Zmluvy o NFP „Schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií". Odvolací súd k citovanému uviedol, že znenie článku 5 bod 5.32 Zmluvy o NFP nevyvoláva žalovanou tvrdenú nejasnosť a stotožnil sa so súdom prvej inštancie v názore, že z obsahu tohto článku nepochybne vyplýva požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia (RO č. N3/2007) a táto je založená dohodou zmluvných (sporových) strán. V tomto smere odvolací súd zvýraznil i čl. 5 bod 5.3 Zmluvy, podľa ktorého sa strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré Zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Nie je ani podľa krajského súdu neobvyklé, že zmluva odkazuje aj na iné existujúce listiny - ako prílohy k zmluve, doplnky, usmernenia, všeobecné podmienky, ktoré sa stávajú súčasťou zmluvy jej uzavretím, pričom nie je vylúčené dohodnúť aj ich aktualizácie v priebehu zmluvného vzťahu. Odvolací súd uviedol, že zo zmluvy a dokazovania v spore vyplýva, že žalovaná súhlasila s takto nastavenými podmienkami zmluvy, vrátane podmienok a kritérií posudzovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v rámci projektu, pričom súd prvej inštancie správne zhodnotil a zvýraznil zmiešaný typ zmluvného záväzkového vzťahu strán ako súkromnoprávneho s prvkami práva verejného, cez aplikovanú úpravu poskytovania nenávratných finančných príspevkov v rámci pomoci a podpory poskytovanej z fondov Európskej únie. Keďže v danom prípade nejde ani podľa krajského súdu o výlučne súkromnoprávny charakter záväzkového vzťahu strán, založeného Zmluvou podľa úpravy v Obchodnom zákonníku, ale aj s prvkami verejného práva, neboli podľa odvolacieho súdu dôvodné námietky odvolateľky ohľadom neprípustnosti podľa nej jednostranného až svojvoľného posudzovania a rozhodovania o (ne)oprávnenosti výdavkov projektu žalobcom ako poskytovateľom. Relevantné teda bolo, že žalovaná ako žiadateľka o nenávratný finančný príspevok s takto nastavenými podmienkami oprávnenosti výdavkov a spôsobu ich posudzovania po formálnej i obsahovej stránke primárne poskytovateľom a výslovne s podmienkou jeho rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov, uzavretím zmluvy súhlasila. Preto niet podľa odvolacieho súdu relevantného právneho dôvodu na ingerenciu súdu v danom spore do stranami zmluvne nastavených podmienok, len za preukázaného splnenia, ktorých dochádza k premene vopred vyplatenej zálohovej finančnej sumy na zúčtovaný nenávratný finančný príspevok. 4.3. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie neprihliadol na Metodický pokyn CKO č. 13 zo dňa 30. septembra 2011, ktorý stanovuje pravidlá pre riadiace orgány k otázke overovania hospodárnosti a efektívnosti výdavkov, odvolací súd v tomto odkázal na bod 2. úvodu Metodického pokynu, v ktorom sa uvádza: „Účelom metodického pokynu je poskytnúť prehľad zásad, nástrojov a postupov pri posudzovaní dvoch aspektov posudzovania oprávnenosti výdavkov - hospodárnosti a efektívnosti výdavkov, čím však nie je dotknutá povinnosť riadiacich orgánov overovať zachovania účinnosti využitia oprávnených výdavkov projektu". Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca postupoval v súlade s týmto Metodickým pokynom a oprávnenosť výdavkov posúdil podľa aktuálneho usmernenia, na čo ho oprávňovala Zmluva o NFP. 4.4. Odvolací súd poukázal zároveň na skutočnosť, že v iných obdobných veciach bola otázka záväznosti aktualizácii Usmernenia RO č. N3/2007 pri posudzovaní oprávnenosti výdavkov pri vykonávaní administratívnych kontrol pre žalovanú už riešená, konkrétne v rozhodnutiach v konaniach sp. zn. 5Cob/5/2022, 6Cob/28/2019 a sp. zn. 7Cob/21/2022. Odvolací súd citoval i z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/111/2017, v ktorej predmetnej veci bolo dovolanie žalobcu odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/28/2021. 4.5. Ohľadom odvolacej námietky žalovanej vo vzťahu k premlčaniu nároku žalobcu odvolací súd uviedol, že i touto sa už v obdobných vyššie uvedených konaniach zaoberal (rozsudky sp. zn. 6Cob/28/2019, 5Cob/5/2022 a sp. zn. 7Cob/21/2022), pričom dospel k záveru, že námietka premlčania bola správne súdmi prvej inštancie vyhodnotená, ako nedôvodná. Pokiaľ ide o počiatok plynutia 4-ročnej premlčacej lehoty, je potrebné vychádzať zo zmluvy a jej príloh. Žalobca bol oprávnený vykonať kontrolu uplatnených výdavkov, pričom po vykonaní kontroly zistil, že časť uplatnených výdavkov žalovanou je nedôvodná, preto vyzval žalovanú na ich vrátenie žiadosťou zo dňa 13. februára 2015 doručenou žalovanej dňa 20. februára 2015. Na ich vrátenie bola žalovaná povinná v lehote 50 dní, t.j. do 11. apríla 2015. Premlčacia lehota začala plynúť od 12. apríla 2015 a uplynula by dňa 12. apríla 2019. Žalobca podal žalobu na upomínací Okresný súd Banská Bystrica dňa 8. apríla 2019, teda v rámci 4-ročnej premlčacej lehoty, nárok žalobcu preto nie je premlčaný. 4.6. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovanej vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania, kde žalovaná namietala nárok žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu, že žalobca ako štátna inštitúcia disponuje zamestnancami, ktorí majú právnické vzdelanie, preto z jeho strany neexistoval dôvod na zastúpenie advokátom, čím aj nárok na náhradu trov konania je v nehospodárny a odmena advokátovi je neúčelným výdavkom žalobcu. Uviedol, že Civilný sporový poriadok a ani žiadny iný predpis neupravujú skutočnosť, že v prípade, ak by sa strana konania, ktorá je orgánom verejnej správy, dala v konaní zastúpiť právnym zástupcom, stratí nárok na náhradu trov konania, a to bez ohľadu na to, či takýto orgán disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním. V zmysle uvedeného neexistuje dôvod, pre ktorý by žalobcovi nemal vzniknúť nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Citoval z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. augusta 2016 sp. zn. I. ÚS 264/2016. 4.7. Krajský súd záverom zhrnul, že vzhľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nepovažoval odvolací súd za opodstatnené. Správne podľa krajského súdu postupoval súd prvej inštancie pokiaľ zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 115 334,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 115 334,81 eura od 12. apríla 2015, vrátane paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. a § 2 tohto vládneho nariadenia. So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj vo výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil. 5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie prípustnosť, ktorého odvodzuje od ust. § 420 písm.
- a)CSP, teda z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Prípustnosť dovolania tvrdí žalovaná aj v zmysle ust. § 420 písm.
- f)a § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom záviselo od posúdenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Navrhla, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 3 CSP rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol, alternatívne zrušil napádané rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 6. V časti dovolania, prípustnosť ktorého žalovaná opiera o ust. § 420 písm.
- a)CSP, tvrdí, že konanie malo byť rozhodnuté v rámci správneho konania pred Úradom vládneho auditu, a to z dôvodu, že nárok bol uplatnený v rozpore s čl. 10 bodom 6. druhou vetou VZP, pretože žalobca sa mal obrátiť na Úrad vládneho auditu, pokiaľ zaslal výzvu podľa čl. 10 bodu 6 prvá veta VZP. Vytýka súdom, že nezaujali žiadne stanovisko k druhej vete čl. 10 bodu 6 VZP, kde sa uvádza, že ,,V prípade, že Prijímateľ túto povinnosť nesplní, Poskytovateľ oznámi porušenie finančnej disciplíny príslušnej správe finančnej kontroly". Je podľa žalovanej zrejmé, že žalobca sa neobrátil na Úrad finančného auditu (predtým Správa finančnej kontroly), čo má za následok, že žalobca nebol oprávnený si uplatniť svoj nárok prostredníctvom podanej žaloby, ale iba prostredníctvom podania podnetu. 7. Porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 420 písm.
- f)CSP sa odvolací súd podľa žalovanej dopustil tým, že svoje rozhodnutie neodôvodnil adekvátnym a zákonným spôsobom, nevysporiadal sa so všetkými relevantnými odvolacími dôvodmi, z ktorého dôvodu považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné, zmätočné a arbitrárne. 7.1. Namieta, že z rozsudkov súdov oboch inštancií nie je možné zistiť, z akého právneho dôvodu vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie uplatnený v žalobe a tvrdí, že už v odvolaní žiadala vysvetliť, na základe ktorého ustanovenia (dôvodu) podľa čl. 10 bodu 1 VZP bola zaslaná Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 13. februára 2015 v zmysle čl. 10 ods. 6 VZP. Tvrdí, že nakoľko táto Žiadosť neobsahovala relevantný dôvod podľa čl. 10 bodu 1 VZP, resp. bola označená ako ,,z dôvodu nezúčtovanej zálohovej platby" (dôvod neuvedený v čl. 10 bod 1 VZP), bola zaslaná bez právnych následkov. Nakoľko k uvedenej námietke žalovanej sa odvolací súd nevyjadril, rozhodol podľa dovolateľky arbitrárne a nepreskúmateľné. 7.2. Vytýka súdom, že iba uvedenie právnych predpisov bez toho, aby súd v následnom odôvodnení vysvetlil, ako tieto ustanovenia majú vplyv na rozhodovanie, nie je možné považovať za kvalitné odôvodnenie. Tvrdí, že z rozsudkov nie je zrejmé, na základe čoho sa Usmernenie RO č. N3/2007 môže meniť, a aký zákon dáva legitimitu tomuto usmerneniu. V rozsudkoch nenachádza odpoveď na svoju pred súdmi opakovanú otázku, prečo žalobca jednostranne vydáva dokumenty bez zmluvného, alebo právneho rámca, a prečo sa tieto dokumenty majú na žalovanú aplikovať, ak jej neboli vopred známe. Vytýka odvolaciemu súdu, že podsúva úvahu, že Usmernenie RO č. N3/2007 je záväzné z dôvodu, že na neho odkazuje Zmluva o NFP v bode 5.32, avšak nedokáže zdôvodniť existenciu samotného usmernenia, teda právny dôvod jeho kreovania, z ktorého dôvodu tak chýba právny základ jeho aplikácie a rozhodnutia súdov sú teda podľa dovolateľky založené na fiktívnom dokumente, ktorý bol vytvorený bez oprávnenia. Vytýka vo veci konajúcim súdom, že tak ako súdy v odvolacím súdom citovaných rozhodnutiach, nedokázali odpovedať, na základe, akého právneho rámca, či už zmluvného alebo zákonného, bolo Usmernenie RO č. N3/2007 vydávané a aktualizované. Odvolací súd podľa dovolateľky nereagoval na jej odvolacie námietky a nevysvetlil, prečo vôbec existuje Usmernenie RO č. N3/2007 v inej aktualizácii ako č. 3, ak žalobca nemá žiadny právny rámec takéto usmernenie vydať, teda arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu podľa žalovanej spôsobuje aj to, že odvolací súd priznáva Usmerneniu RO č. N3/2007 v inej aktualizácii (ako v aktualizácii č. 3, ktoré v čase podpisu Zmluvy o NFP existovalo a mohlo tvoriť prílohu Zmluvy), legitímnosť bez akéhokoľvek právneho rámca (len s odkazom na bod 5.32 Zmluvy o NFP). Ako zmätočný hodnotí dovolateľka i záver odvolacieho súdu v bode 49. odôvodnenia jeho rozsudku, kde uvádza, že nie je vylúčená dohoda o aktualizácii, avšak v rámci posúdenia neuviedol žiadny bod Zmluvy o NFP, ktorý by reálne hovoril o spôsobe zmeny dokumentov, najmä o podmienkach, za ktorých môže byť zmenené Usmernenie RO č. N3/2007, ktoré je jediným argumentom, prečo výdavky žalovanej neboli oprávnené. 7.3. Námietku nedostatočnosti a svojvoľnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľka opiera i o tvrdenie, že tento vo svojom rozhodnutí vec vôbec právne neposúdil, resp. neuviedol, ktoré výdavky považoval za oprávnené, čo posudzoval, a ako právne posúdil nárok žalobcu na vrátenie nespotrebovanej zálohy. Žalovaná vytýka súdom, že napriek jej podaniu zo dňa 15. júna 2020 súčasne, s ktorým predložila doklady o tom, že zálohu riadne zaúčtovala a všetky školenia sa uskutočnili, tieto riadne neposúdili uvedené výdavky, úplne absentuje ich posúdenie, t.j. uvedenie konkrétnych ustanovení dokumentov (napr. usmernení). Vytýka súdom, že v rámci ich rozhodnutí úplne absentuje hodnotenie dôkazov, súd prvej inštancie iba opísal vyjadrenie žalobcu, a túto vadu nezhojil ani súd odvolací. V tejto súvislosti dovolateľka upozornila na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/146/2019 a 1Cdo/246/2019, ktoré podľa nej vylučujú, aby súdy mohli rozhodnutia založiť na domnienke, že žalobca ako poskytovateľ NFP môže rozhodovať o oprávnenosti výdavkov. 7.4. Upozornil, že odvolací súd sa odvoláva na bod 5.32 Zmluvy o NFP a uplatňuje limity podľa ,,Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií", avšak žalobca nevydal žiadne takéto Usmernenie, vydal iba, napr. ,,Usmernenie riadiaceho orgánu č. N3/2007 Aktualizácia č. 8", čiže súdy podľa dovolateľky aplikovali na zmluvný vzťah usmernenie, ktoré zmluvou ani nebolo upravené. 7.5. Žalovaná vytýka súdom, že tieto neposúdili Metodický pokyn CKO č. 13 zo dňa 30. septembra 2011, ktorý výslovne uvádza, že limity sa môžu aplikovať iba v procese hodnotenia pred podpisom Zmluvy a neposúdili bod 1.1.2.6 Programového manuálu, ktorý stanovuje presný čas rozhodný pre určenie výšky limitov (k dátumu vyhlásenia výzvy), a teda verziu Usmernenia RO č. N3/2007. 7.6. Odvolací súd podľa žalovanej zaujal formalistický postoj aj vo vzťahu k trovám konania a nevysporiadal sa s námietkou žalovanej, že štát nemusí platiť súdne poplatky a má neobmedzené zdroje, čo vnáša do konania značnú nerovnováhu. Svoju argumentáciu oprela žalovaná o nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 78/03-29 zo dňa 9. septembra 2004 a č. k. IV. ÚS 84/14-31 zo dňa 23. mája 2014 a vytkla odvolaciemu súdu nesprávnu interpretáciu rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17. augusta 2016 č. k. I. ÚS 264/2016. 7.7. Záverom vytýka odvolaciemu súdu, že neposúdil Záznamy z administratívnych kontrol z hľadiska správnosti ich záverov neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, a ktoré za preukázané a z akého dôvodu, porušil právo žalovanej na rovnosť strán a zásadu koncentrácie, keď umožnil žalobcovi doplniť špecifikáciu žalovanej sumy a nerozhodol o zmene žaloby, ktorá nastala vyjadrením žalobcu zo dňa 22. apríla 2020. 8. Prípustnosť svojho dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP vidí dovolateľka v nesprávnom právnom posúdení veci zo strany odvolacieho súdu, konkrétne otázok: - Aký právny rámec dáva legitimitu Usmerneniu RO č. N3/2007? Dovolateľke nie je zrejmé, za akých podmienok, resp. na základe, akého zákona alebo bodu Zmluvy o NFP môže vzniknúť, čo je obsahom, a na základe čoho sa aktualizuje Usmerneniu RO č. N3/2007. Je podľa žalovanej nutné, aby dovolací súd identifikoval ustanovenie konkrétneho zákona, ktorý umožňuje zmeniť existujúce usmernenie v čase podpisu zmluvy o NFP (usmernenie v aktualizácii 3.) alebo konkrétne zmluvné oprávnenie, ktoré definuje, akým spôsobom, a za akých okolností sa môže zmeniť Usmernenie. Usmernenie je podľa dovolateľky iba interným dokumentom, ktorý bol vytvorený bez právneho rámca, a teda nie je možné ho meniť počas zmluvného vzťahu bez súhlasu druhej zmluvnej strany. Záver súdu, vyplývajúci z obsahu jeho rozhodnutia a síce, že Usmernenie mohlo byť menené bez právneho alebo zmluvného rámca, je podľa žalovanej v priamom rozpore s OZ (tretí oddiel - zmena záväzkov) i s ObZ (§ 273 ods. 1 ObZ) a základnými princípmi právneho štátu. - Na základe, akého konkrétneho ustanovenia čl. 10 bodu 1 VZP bola výzva (Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov) zo dňa 13. februára 2015 zaslaná? Žalovaná tvrdí, že nakoľko táto Žiadosť neobsahovala relevantný dôvod podľa čl. 10 bodu 1 VZP, resp. bola označená ako ,,z dôvodu nezúčtovanej zálohovej platby" (dôvod neuvedený v čl. 10 bod 1 VZP), bola zaslaná bez právnych následkov, nakoľko postup podľa čl. 10 bod 6 VZP si vyslovene vyžaduje zaslanie výzvy podľa konkrétneho ustanovenia čl. 10 bodu 1 VZP. Za nesprávne označuje záver odvolacieho súdu, že zaslanie výzvy (podľa čl. 10 bod 6 VZP), ktorá podľa dovolateľky zreteľne neobsahuje konkrétne ustanovenie čl. 10 bodu 1 VZP, je dôvodom na priznanie nároku . Dovolateľka tvrdí i nesprávne právne posúdenie súdov v otázke týkajúcej sa priznania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu v súdnom konaní. Tvrdí, že štát nemusí platiť súdne poplatky, má neobmedzené zdroje, čo vnáša značnú nerovnováhu do súdneho konania v prospech žalobcu, a je teda podľa dovolateľky legitímne, aby súd náhradu trov súdneho konania nepriznal, pretože ide o výnimočnú situáciu. Dovolanie je podľa právneho názoru žalovanej prípustné podľa § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP z dôvodu, že dovolací súd doposiaľ nevyriešil otázku týkajúcu sa nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v súdnom konaní v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 78/03-29 zo dňa 9. septembra 2004 a nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 84/2014-31 zo dňa 23. mája 2014, kde sa vyslovene uvádza, že štátne orgány nemajú nárok na náhradu trov súdneho konania, pretože náklady na právne služby sú nehospodárne (tým nie je dotknuté právo na zastúpenie advokátom, štátu iba nevzniká nárok na náhradu trov súdneho konania). Namieta, že odvolací súd v tomto prípade pozmenil realitu a aplikuje nesprávnym spôsobom nález ústavného súdu, ktorý sa týka právnickej osoby súkromného práva. 9. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že napádaný rozsudok odvolacieho súdu považuje za vecne správny a riadne odôvodnený, tvrdí, že žalovaná zavádzajúco interpretuje odôvodnenie rozsudku, pričom jej tvrdenia nemajú skutkový a právny základ a odporujú ustálenej rozhodovacej praxi. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol, alternatívne zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 10. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu v neprospech, ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné ním napadnúť. 11. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
- f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
- a)CSP 13. Dovolanie je v zmysle ust. § 420 písm.
- a)CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. 13.1. V časti dovolania prípustnosť, ktorého žalovaná opiera o ust. § 420 písm.
- a)CSP, tvrdí, že konanie malo byť rozhodnuté v rámci správneho konania pred Úradom vládneho auditu. 14. Dovolací súd vo vzťahu k uvedenej argumentácii dovolateľky považuje za podstatné prioritne uviesť, že dovolanie nie je možné považovať za ďalšie odvolanie (k tomu viď. ust. § 366 CSP) a vychádzajúc z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku konštatuje, že tzv. ,,novoty" nie sú v zásade v dovolacom konaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt (obdobne k tomu 2Obdo/97/2020, 2Obdo/3/2021). Uvedená úprava vyplýva zo zásady, že istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Výnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (ust. § 435 CSP). Žalovaná však predmetnú argumentáciu o výlučnosti rozhodovania veci v rámci správneho konania v odvolaní neuviedla. 15. Najvyšší súd napriek vyššie uvedenému poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. júla 2014 sp. zn. 3Sžf/118/2013, podľa ktorého „Okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí NFP nadobudol vzťah medzi žalobcom a žalovaným súkromnoprávny charakter a prípadné nároky z neho je možné uplatňovať v civilnom konaní a nie prostredníctvom správneho súdnictva". Voči tomuto Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžf/118/2013) bola podaná ústavná sťažnosť. Ústavný súd SR Uznesením zo dňa 1. apríla 2015 č. k. II. ÚS 219/2015-20 túto sťažnosť odmietol a okrem iného uviedol: „Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právnou povahou rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku a jeho právnymi účinkami sa už najvyšší súd vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal, keď konštatoval, že právnym účinkom založeným vydaním rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku bola transformácia právneho nároku na poskytnutie pomoci a podpory na také právo, ktorého ochrany sa možno domáhať súdnou cestou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžnč/5/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Spôsob poskytnutia tohto nenávratného finančného príspevku, teda to, ako bude uvedené rozhodnutie realizované, vyplýva v súčasnosti zo zákona č. 528/2008 Z. z., keď pomoc a podpora sa poskytuje na základe zmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (§ 15), ktorá má charakter relatívneho obchodu a spadá svojou povahou do oblasti súkromného práva (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžp/1/2009 zo dňa 29. apríla 2010)". Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. júla 2014 sp. zn. 3Sžf/118/2013 cituje i odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cob/28/2019, na ktoré opakovane odkazuje i v prejednávanej veci. 15.1. Z uvedeného, podľa dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že nárok žalobcu uplatnený v tunajšom konaní bolo možné riadne uplatniť súdnou cestou, a teda bola daná právomoc civilných súdov na prejedanie a rozhodnutie o nároku žalobcu tvoriaceho predmet tohto konania. Súdy v civilnom konaní v rámci svojej rozhodovacej praxe bežne rozhodujú spory vyplývajúce z právnych vzťahov založených zmluvou o poskytnutí NFP, uvedené potvrdzuje prvá a štvrtá veta ustanovenia § 28 ods. 8 Zákona o pomoci a podpore. 16. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že žalobca nebol oprávnený uplatniť si nárok prostredníctvom podanej žaloby, ale iba prostredníctvom podania podnetu na Úrad finančného auditu (predtým Správa finančnej kontroly), odvolávajúc sa pritom na druhú vetu čl. 10 bodu 6 VZP, kde sa uvádza, že: ,,V prípade, že Prijímateľ túto povinnosť nesplní, Poskytovateľ oznámi porušenie finančnej disciplíny príslušnej správe finančnej kontroly", najvyšší súd súčasne pripomína, že vyššie v bode 15. odôvodnenia rozhodnutia uvedené nevyvracia ani skutočnosť, že právny vzťah založený poskytnutím NFP môže tvoriť podklad aj pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti za správny delikt, ak sú naplnené znaky skutkovej podstaty daného správneho deliktu, toto však nebráni súdnemu uplatneniu súkromnoprávnych nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o poskytnutí NFP. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by sa aj žalobca obrátil na príslušnú správu finančnej kontroly a oznámil porušenie finančnej disciplíny, toto by nijak nebránilo súdnemu uplatneniu súkromnoprávnych nárokov vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí NFP. Napokon i odvolací súd v bode 50. svojho rozhodnutia súhlasil so súdom prvej inštancie, ktorý správne zhodnotil a zvýraznil zmiešaný typ zmluvného záväzkového vzťahu strán ako súkromnoprávneho s prvkami práva verejného, cez aplikovanú úpravu poskytovania nenávratných finančných príspevkov v rámci pomoci a podpory poskytovanej z fondov Európskej únie. 17. V predmetnom konaní teda súdy nerozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci, z ktorého dôvodu nie je naplnený dôvod prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle ust. § 420 písm.
- a)CSP. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. §420 písm.
- f)CSP 18. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
- f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sa strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu dovolateľka videla v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, pretože odvolací súd sa nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi. 19. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ust. § 420 písm.
- f)CSP sú:
- a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
- b)nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. 20. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 21. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm.
- f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu z dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnoteným dôkazom a ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04, IV. ÚS 22/04). V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy, a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní (3Obdo/67/2022). 22. Po preskúmaní veci dovolací súd uvádza, že nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu), spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
- f)CSP alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Dovolací súd v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu a ani v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie napokon nezistil ani iné prípadné logické nedostatky alebo rozpor v jednotlivých záveroch súdu. V tomto smere nezistil nesprávnosť a nezákonnosť procesného postupu odvolacieho súdu z hľadiska dodržania limitov daných úpravou civilného sporového konania pre zachovanie pravidiel spravodlivého súdneho procesu. Ani všeobecnú námietku dovolateľky, že súdy neuviedli, aký majú nimi citované ustanovenia vplyv na ich rozhodnutia, dovolací súd nehodnotí ako relevantnú. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu (2Obdo/64/2021). 23. V kontexte k dovolacím námietkam žalovanej považuje najvyšší súd za dôležité upozorniť na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie a rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Odvolací súd k rozhodujúcim (kľúčovým) odvolacím námietkam žalovanej uviedol svoju argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu spisu. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením dovolateľky, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej relevantnými odvolacími námietkami. Podľa názoru dovolacieho súdu vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie. 24. Dovolateľka nedostatočnosť a svojvoľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu opiera o tvrdenie, že z rozsudkov súdov oboch inštancií nie je možné zistiť, z akého právneho dôvodu vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie uplatnený v žalobe. Namieta, že už v odvolaní žiadala vysvetliť, na základe, ktorého ustanovenia (dôvodu) podľa čl. 10 bodu 1 VZP bola zaslaná Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov o dňa 13. februára 2015 v zmysle čl. 10 ods. 6 VZP tvrdiac, že nakoľko táto Žiadosť neobsahovala relevantný presne vymedzený dôvod podľa čl. 10 bodu 1 VZP, resp. bola označená ako ,,z dôvodu nezúčtovanej zálohovej platby" (dôvod neuvedený v čl. 10 bod 1 VZP), bola zaslaná bez akýchkoľvek právnych následkov. Nakoľko k uvedenej námietke žalovanej sa odvolací súd nevyjadril, rozhodol podľa dovolateľky arbitrárne. 25. V kontexte k uvedenému dovolací súd v prvom rade pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že tento neignoroval odvolaciu námietku žalovanej, sám v bode 17. odôvodnenia uviedol, že žalovaná namietala, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na základe zaslanej výzvy - Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 13. februára 2015, ktorej dôvodnosť neposúdi,l a ani neuviedol jeden právny dôvod, prečo by mala žalovaná vrátiť finančné prostriedky. To, že sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej výslovne nezaoberal predmetnou námietkou žalovanej k čl. 10 bodu 1 VZP, osobitne naopak, vo vzťahu k náležitej zdôvodnenosti svojich pre rozhodnutie vo veci podstatných záverov, dovolací súd nehodnotí ako postup odvolacieho súdu, ktorým by znemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Zo žiadneho z bodov čl. 10 VZP totiž nevyplýva povinnosť Poskytovateľa NFP výslovne uviesť a citovať konkrétny dôvod uvedený v čl. 10 bode 1 VZP, ktorý článok naopak určuje povinnosti Prijímateľa NFP, a z ktorého dôvodu sa i námietka dovolateľky vo vzťahu k nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu javí ako irelevantná. Z čl. 10 bodu 4. VZP vyplýva, že Poskytovateľ v Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov stanoví rozsah povinnosti (nie konkrétny v bode 1. čl. 10 VZP citovaný dôvod) vrátenia NFP alebo jeho časti (alebo príjmu alebo povinnosti odvodu výnosu, ako aj v prípade postupu podľa poslednej vety ods. 3 tohto článku VZP). V zmysle čl. 10. bodu 5. Poskytovateľ v Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov uvedie výšku NFP, príjmu a výnosu, ktorú má Prijímateľ vrátiť, resp. odviesť a zároveň určí čísla účtov, na ktoré je Prijímateľ povinný vrátenie, resp. odvedenie vykonať. Súdy sa osobitne venovali bodu 6 čl.10 VZP, a to vo vzťahu k určeniu začiatku plynutia premlčacej doby, ktoré závery i náležite zdôvodnili i s odkazom na rozhodnutia v konaniach sp. zn. 6Cob/28/2019, 5Cob/5/2022 a sp. zn. 7Cob/21/2022. Žalovaná sa dôvodmi Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov podľa čl. 10 bodu 1 VZP zaoberá aj v časti dovolania tvrdiaceho nesprávne právne posúdenie veci zo strany konajúcich súdov, teda ktorého prípustnosť odvodzuje od ust. § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP, ktorého časti sa dovolací súd venuje nižšie v bode 35. svojho rozhodnutia. 26. Dovolateľka tvrdí, že z rozsudkov nie je zrejmé, na základe čoho sa Usmernenie RO č. N3/2007 môže meniť, a aký zákon dáva legitimitu tomuto usmerneniu. V rozsudkoch nenachádza odpoveď na svoju pred súdmi opakovanú otázku, prečo žalobca jednostranne vydáva dokumenty bez zmluvného, alebo právneho rámca, a prečo sa tieto dokumenty majú na žalovanú aplikovať, ak jej neboli vopred známe. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
- f)CSP sa tu v argumentácii dovolateľky opäť prelína i z jej strany tvrdeným dôvodom prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP, konkrétne v časti druhej žalovanou nastolenej dovolacej otázky. Dovolateľka tiež vytýka odvolaciemu súdu, že tento údajne podsúva úvahu, že Usmernenie RO č. N3/2007 je záväzné z dôvodu, že na neho odkazuje Zmluva o NFP v bode 5.32, avšak nedokáže zdôvodniť existenciu samotného usmernenia. Arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu podľa žalovanej spôsobuje aj to, že odvolací súd priznáva Usmerneniu RO č. N3/2007 v inej aktualizácii (ako v aktualizácii č. 3, ktoré v čase podpisu Zmluvy o NFP existovalo a mohlo tvoriť prílohu Zmluvy), legitímnosť bez akéhokoľvek právneho rámca (len s odkazom na bod 5.32 Zmluvy o NFP), čiže rozhoduje podľa dokumentu, ktorý nebol vytvorený zmluvne dohodnutým spôsobom, alebo vydaný na základe právneho predpisu. Ako zmätočný hodnotí žalovaná záver odvolacieho súdu v bode 49. odôvodnenia jeho rozsudku, kde uvádza, že nie je vylúčená dohoda o aktualizácii. 26.1. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel dovolací súd k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v odôvodnení obsahuje dostatočnú argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam a nie je ho možné považovať za nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. Odvolací súd v bode 49. a nasl. odôvodnenia svojho rozsudku náležite zdôvodnil, že znenie článku 5 bod 5.32 Zmluvy o NFP („Schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií") nevyvoláva žalovanou tvrdenú nejasnosť a stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že z obsahu tohto článku nepochybne vyplýva požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia (RO č. N3/2007) a táto je založená dohodou zmluvných (sporových) strán. V tomto smere odvolací súd zvýraznil i čl. 5 bod 5.3 Zmluvy, podľa ktorého sa strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré Zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Naviac i z rozhodnutia v konaní sp. zn. 7Cob/21/2022, na ktoré odkazuje odvolací súd vo svojom odôvodnení, a s ktorým sa stotožnil, jednoznačne vyplýva, že ,,text uvedený v bode 5.32 zmluvy - „v zmysle neskorších aktualizácii", treba vykladať ako aktualizáciu usmernenia N3/2007 platnú a účinnú v čase, v ktorom prebieha kontrola jednotlivých výdavkov na základe žiadosti o platbu. Ak by zmluvné strany chceli, aby sa použila len aktualizácia usmernenia N3/2007 platná a účinná v čase uzatvorenia zmluvy o NFP, tak by si v zmluve dohodli konkrétne číslo aktualizácie, a nebolo by tam uvedené znenie „v zmysle neskorších aktualizácií. Toto zmluvné dojednanie upravuje na základe zmluvnej vôle zmluvných strán základ k tomu, aby sa súčasťou zmluvy o NFP stali i aktualizácie označených dokumentov, a teda i usmernenia RO č. N3/2007". Odvolací súd naviac dodal, že nie je neobvyklé, že zmluva odkazuje aj na iné existujúce listiny ako prílohy k zmluve, doplnky, usmernenia, všeobecné podmienky, ktoré sa stávajú súčasťou zmluvy jej uzavretím, pričom nie je vylúčené dohodnúť aj ich aktualizácie v priebehu zmluvného vzťahu. V súdenej veci je zrejmé, že Usmernenie RO č. N3/2007 súdy oboch inštancií zaradili medzi dokumenty, na ktoré Zmluva odkazuje v bode 2.3., kde sa poskytovateľ zaväzuje poskytnúť NFP v súlade so Zmluvou a všetkými dokumentmi, na ktoré Zmluva odkazuje. Vo vzťahu k námietke žalovanej, ktorá ako zmätočný hodnotí záver odvolacieho súdu v bode 49. odôvodnenia jeho rozsudku, kde tento uvádza, že nie je vylúčená dohoda o aktualizácii, dovolací súd poukazuje i na bod 53. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, kde tento poukázal na obdobné konanie sp. zn. 1Cob/111/2017 (dovolanie žalobcu odmietnuté uznesením NS SR sp. zn. 2Obdo/28/2021) podľa rozhodnutia ktorého: je neprijateľná domnienka, že každá aktualizácia musí byť schválená zmluvnými stranami. Na jednej strane aktualizácia nie je dvojstranný právny úkon a z jej preambuly je zrejmé, že sa vydáva za účelom aktualizácie cien, resp. doplnenia výdavkov, na strane druhej podmienenie jej účinnosti súhlasom prijímateľa platby by zhoršilo, resp. zneistilo efektívnu kontrolu v danom procese. Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu dostatočne zrejmé, že záver súdu, že ,,nie je vylúčená dohoda o aktualizácii" nie je záverom, že ,,každá aktualizácia musí byť schválená zmluvnými stranami". Z rozhodnutia v konaní sp. zn. 1Cob/111/2017, na ktoré odkazuje odvolací súd i v súdenej veci, rovnako vyplýva, že: ,,V bode 3, 3.2 zmluvy o NFP sa poskytovateľ zaväzuje, že na základe zmluvy poskytne prijímateľovi konečnú sumu nenávratného finančného príspevku vo výške 95% zo schválených oprávnených výdavkov. To znamená, že uvedená čiastka je maximálna výška NFP, avšak nie je to suma, ktorá musí byť prijímateľovi, teda žalobcovi (v súdenej veci žalovanej) aj zaplatená, resp., na ktorú vznikne prijímateľovi nárok. Žalobca (v súdenej veci žalovaná) teda nemohol, ani nemôže automaticky očakávať preplatenie celého nenávratného finančného príspevku. Žalovaný (v súdenej veci žalobca) má zákonnú povinnosť kontrolovať hospodárnosť výdavkov, ktorá mu vyplýva z § 24b ods. 2 písm.
- c)zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva". Zo Zmluvy o NFP, dokazovania počas súdneho konania a najmä z rozhodnutí súdov oboch inštancií podľa dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaná súhlasila s takto nastavenými podmienkami zmluvy, vrátane podmienok a kritérií posudzovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v rámci projektu. Súdy rovnako dostatočne zdôvodnili svoj záver, že práve z dôvodu, že v danom prípade nejde o výlučne súkromnoprávny charakter záväzkového vzťahu strán, založeného Zmluvou podľa úpravy v Obchodnom zákonníku, ale aj s prvkami verejného práva, nepovažovali námietky žalovanej ohľadom neprípustnosti podľa nej jednostranného až svojvoľného posudzovania a rozhodovania o (ne)oprávnenosti výdavkov projektu žalobcom ako poskytovateľom za dôvodné. Z rozhodnutí súdov vyplýva, že za zásadnú považovali skutočnosť, že žalovaná ako žiadateľka o nenávratný finančný príspevok s takto nastavenými podmienkami oprávnenosti výdavkov a spôsobu ich posudzovania po formálnej i obsahovej stránke primárne poskytovateľom a výslovne s podmienkou jeho rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov uzavretím zmluvy súhlasila, z ktorého dôvodu súdy nezvhliadli relevantný právny dôvod na ich ingerenciu do stranami zmluvne nastavených podmienok, len za preukázaného splnenia, ktorých dochádza k premene vopred vyplatenej zálohovej finančnej sumy na zúčtovaný nenávratný finančný príspevok. Napriek dostatočnému zdôvodneniu svojich záverov odvolací súd poukázal vo vzťahu k záväznosti Usmernenia RO č. N3/2007 pri posudzovaní oprávnenosti výdavkov pri vykonávaní administratívnych kontrol i na rozhodnutia v konaniach sp. zn. 6Cob/28/2019 a 7Cob/21/2022 a rozhodnutie v konaní sp. zn. 5Cob/5/2022, z ktorého citoval záver: ,,žalovanej nevznikol nárok na uhradenie všetkých uplatnených výdavkov, nakoľko v konaní nepreukázala oprávnenosť týchto výdavkov. Nárok prijímateľovi na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu. Na základe uvedeného bolo dané zmluvné oprávnenie žalobcu na posúdenie oprávnenosti výdavkov, pričom do jeho autonómie danej prejavom vôle zmluvných strán bolo dané rozhodovanie o výške. Legitímna forma takéhoto určenia je kontrolou, ktorá bola taktiež presne definovaná. Nárok prijímateľa na vyplatenie, alebo uznanie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavku. To znamená, že poskytovateľ po obdržaní žiadosti o platbu s príslušnými dokladmi je oprávnený v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok preskú