Obsah (7)

§ 420§ 57§ 42a§ 421§ 42§ 432§ 448

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/245/2021 Identifikačné číslo spisu: 4115230496 Dátum vydania rozhodnutia: 29.11.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

potvrdil. III. 10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) v celom rozsahu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 11.

dovolateľky rozsudky súdov nižšej inštancie neboli dostatočne zdôvodnené a presvedčivé, a pretože nedali odpovede a v dostatočnej miere nevyriešili otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci sú nepreskúmateľné. Dovolateľka taktiež namietla, že odvolací súd v napadnutom rozsudku riešil právnu otázku, pri riešení ktorej sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľka namietla nesprávnost' a nepodloženost' záverov odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie z hl'adiska neprijatia dôvodnosti subjektívnych domnienok dovolateľky o absencii ukracujúcich zámerov jej otca ako dlžníka, keďže bolo preukázané, že domnelý úmysel otca ukrátit' veriteľa nemohla poznat' ani napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivost', čím uniesla dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že darovacia zmluva nemohla byt' neúčinným právnym úkonom voči žalobkyni. 12. Z vyššie uvedeného tak

dovolateľky vyplýva, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu a rovnako aj súdu prvej inštancie bola dovolateľke znemožnená realizácia jej procesných práv slúžiacich na ochranu jej záujmov, mierou predstavujúcou dovolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces a odvolací súd sa v rozsudku vysporiadal s podstatnou právnou otázkou pre rozhodnutie v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, čím bol naplnený aj dovolací dôvod odklonenia sa od ustálenęj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 13. Prípustnosť dovolania

§ 420písm.

1. f)CSP t. j. porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka odôvodnila tým, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s viacerými odvolacími dôvodmi, a to
2. a)námietkou nemožnosti uplatnenia alternatívneho žalobného petitu správcom konkurznej podstaty (ďalej aj „SKP“) v konaní o odporovateľnosti právnych úkonov, ktorého účelom je v konkurze dosiahnuť, aby bola do konkurznej podstaty získaná náhrada za majetok, ktorý bol dlžníkovými (úpadcovými) právnymi úkonmi zmenšený na úkor jeho konkurzných veriteľov, keď z rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoKR 3/2015 a sp. zn. 25CoKR/3/2013 a uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MObdo/3/2012 a sp. zn. 1MObdoV/2/2010, resp. z rozsudku sp. zn. 1MObdoV/19/2007 (publikovaný v zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 4/2010 pod číslom 33

dovolateľky vyplýva, že v konkurznom konaní je alternatívny petit vylúčený, a je na SKP, či podá odporovaciu žalobu alebo inú, pričom podmienkou žaloby je odôvodnenie, prečo SKP považuje žalobu za platnú. Odvolací súd teda nesprávne vyhodnotil otázku opodstatnenosti (nepodstatnenosti) titulu uplatnenia si nároku SKP.

1. b)Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje v odôvodnení ani vysporiadanie sa s námietkou, že správca konkurznej podstaty až na pojednávaní dňa 6. februára 2017 zmenil žalobný petit (v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 23Cbi/10/2013, viď rozsudok KS v Nitre sp.zn. 15CoKR/15/2017 na č. l. 245 - poznámka dovolacieho súdu) a nárok z titulu bezdôvodného obohatenia uplatnil viac ako štyri roky po povolení vkladu odporovanej darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností.
2. c)súdy obidvoch inštancií taktiež nedali

dovolateľky žiadnu relevantne odôvodnenú odpoveď na to, a to aj s poukazom na výklad k § 42a OZ, či žalobca bol v čase podania žaloby veriteľom, keď nedisponoval kvalifikovanou pohľadávkou, pričom na otca dovolateľky, darujúceho jej nehnuteľnosť, nebola v čase uzatvorenia odporovanej darovacej zmluvy podaná žiadna žaloba. Dovolateľka tak považuje postup súdov nižšej inštancie za nezákonný, keďže sa nesprávne vysporiadali s tvrdeniami dovolateľky, že v čase uplatnenia si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia už uplynula trojročná lehota na podanie odporovacej žaloby, a teda v čase podania žaloby žalobca nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou, ani sa o tejto pohľadávke neviedlo žiadne konanie, preto žaloba bola podaná predčasne. d) odvolací súd

dovolateľky nedostatočne vysvetlil, prečo úpadcu považoval za aktívne legitimovaného na podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu otca žalovanej (ako konateľa úpadcu RODOS NR, s.r.o. - poznámka dovolacieho súdu), teda prečo považoval za správny postup, pri ktorom sa v konaní 23Cbi/10/2013 domáhal odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka - úpadcu v súlade s § 57 odsek 1 zákona č. 7/2005 správca konkurznej podstaty, ale v prejednávanej veci dlžník-úpadca vystupuje ako veritel' a domáha sa určenia, že voči nemu je právny úkon otca dovolatel'ky neúčinný, pričom dovolateľka je toho názoru, že zmenou titulu vymáhanej pohľadávky

§ 57ZKR.

ktorý nebol priznaný, na titul podl'a 451 OZ, ktorý bol uplatnený

1. februára 2017, je potrebné považovať za termín uplatnenia odporovateľnosti na základe iných skutkových okolností, pri žiadaní rovnakého plnenia, termín uplatnenia si titulu podl'a 451 OZ ako vymáhatel'nej pohl'adávky, pričom odvolací súd rovnako aj túto obranu žalovanej nesprávne právne posúdil.
2. K námietke odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla, že odvolací súd sa nijako nezaoberal argumentmi dovolateľky, týkajúcimi sa jej dobromyseľnosti pri uzatváraní odporovanej darovacej zmluvy, podporenými uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/11/2019 i rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/87/2014 - 191, týkajúcimi sa obdobnej veci. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo/11/2019 uviedol: .... Osoba dlžníkovi blízka sa v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka môže v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu brániť tvrdením a preukázaním, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa odporovateľným úkonom nevedela a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vyvinula „starostlivosť“ na rozpoznanie tohto úmyslu dlžníka a šlo o „náležitú starostlivosť“. Vynaloženie „náležitej starostlivosti“ v zmysle uvedeného ustanovenia predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vynaložila s ohľadom na okolnosti prípadu a so zreteľom na obsah právneho úkonu dlžníka takú dostatočnú aktivitu (t.j. aktívne konala tak) aby dlžníkov úmysle ukrátiť veriteľov v čase odporovateľného úkonu spoznala alebo sa o ňom dozvedela. Od uvedeného záveru sa odvolací súd

dovolateľky odklonil, keď jej konanie neposúdil ako súladné s náležitou starostlivost'ou. 15.

dovolateľky ani jeden z konajúcich súdov podrobne neskúmal, či dovolateľka mala akúkoľvek reálnu možnosť rozpoznať pri skutkových okolnostiach veci úmysel otca ukrátiť veriteľa (otec rodinu so svojím podnikaním nezaťažoval a ani na predmetnom liste vlastníctva nebola v čase prevodu nehnuteľností vyznačená žiadna ťarcha). Odvolací súd vôbec nezobral do úvahy, že v zmysle ustálenej judikatúry bolo potrebné posudzovať konanie dovolateľky v logickych súvislosliach a správne vyhodnotiť, či konala vzhl'adom na danú situáciu aktívne. Dovolateľka tak odvolaciemu súdu vyčíta, že aj napriek tomu, že preukázateľne vyvrátila domnienku ohľadne vedomosti o úmysle svojho otca ako dlžníka ukrátit' veritel'a, tento jej argumentáciu vôbec nezobral do úvahy. Súdy oboch inštancií tak došli k nesprávnemu záveru, že konanie dovolatel'ky pri uzatváraní darovacej zmluvy nenapĺňalo znaky náležitej starostlivosti.

1. V súvislosti s namietaným odklonom pri riešení právnej otázky poukázala dovolateľka aj na rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/188/2010 a sp. zn. 2Cdo/109/2007 a sp. zn. 3Cdo/224/2017, v zmysle ktorých úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania, Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda, okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu či vedomosť o ňom dôvodiť. Odvolací súd tak nesprávne vyhodnotil podstatnú, ale už ustálenou praxou dovolacieho súdu vyriešenú otázku týkajúcu sa spôsobu a miery preukázania náležitej starostlivosti v prípade blízkych osob.
2. Vzhl'adom na uvedené námietky dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na d'alšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby zrušil rozhodnutia súdov oboch inštancií a vec vrátil súdu prvej inštancie na d'alšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Z vyjadrenia žalobkyne k dovolaniu vyplynulo, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za správne, preto navrhla dovolanie zamietnuť. IV.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie nie je dôvodné. Relevantná právna úprava:

§ 42aods.

1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony

odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

§ 420písm.

f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

§ 42aods.

1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony

odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

§ 42ods.

2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f/ CSP) je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, sp. zn. 4Cdo/3/2019, sp. zn. 8Cdo/152/2018, sp. zn. 5Cdo/57/2019), alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
3. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
4. Rovnako

stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 24. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f/ CSP.

1. Zo spisu vyplýva, že Ing. I. S. (darca) bol jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti RODOS NR, s.r.o. (ďalej aj „úpadca“), na majetok ktorej bol vyhlásený konkurz (právoplatne dňom 4.júla 2012). Na základe žaloby správcu konkurznej podstaty úpadcu o neúčinnosť právnych úkonov Ing. I. S. bola rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 23Cbi/10/2013-208 zo dňa 2.marca 2017 žalovanému Ing. I. S. (otcovi žalovanej) uložená povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 626.534,85 EUR do troch dní, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudok okresného súdu v tejto časti bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 24.apríla 2018, sp. zn. 15CoKR/15/2017-245 (č. l. 139 spisu). Správca konkurznej podstaty zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.januára 2019 postúpil pohľadávku úpadcu vo výške 626.534,85 EUR Ing. S. H.. Na základe jeho návrhu súd prvej inštancie v prejednávanej veci uznesením 9C/541/2015-157 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že na miesto doterajšieho žalobcu RODOS NR, s.r.o., do konania o určenie neplatnosti darovacej zmluvy vstupuje ako žalobca Ing. S. H..
2. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku

§ 420písm.

1. f)CSP z dôvodu uvedeného v bode 13. písm.
2. a)a
3. b)odôvodnenia tohto rozhodnutia, odvolací súd sa s uvedenými námietkami dostatočne zrozumiteľne a jasne vysporiadal v bodoch 18. a 19. odôvodnenia jeho rozsudku poukazom na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15CoKR/15/2017. Dovolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že námietka nemožnosti uplatnenia alternatívneho petitu, resp. prípustnosti zmeny žalobného petitu v konaní vedenom na súde prvej inštancie v inom konaní pod sp.zn. 23Cbi/10/2013, mohla byť vznesená a riešená v uvedenom konaní; pre rozhodnutie v prejednávanej veci však nebola podstatná, podstatným bola existencia pohľadávky úpadcu, resp. následne postupníka voči Ing. S. (darcovi) z titulu bezdôvodného obohatenia sa. Dovolanie v tejto časti preto nepovažoval za dôvodné. 27. Rozsudok súdu prvej inštancie tvorí s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu jeden celok a v tomto kontexte treba posudzovať aj dostatočnosť a presvedčivosť jeho odôvodnenia. Odvolací súd uviedol, že sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Ten v bode 35. odôvodnenia svojho rozsudku zdôraznil účel právneho inštitútu odporovateľnosti právnym úkonom a gramatickým výkladom ustanovenia § 42a ods. 1 OZ a mal za to, že vymáhateľnou pohľadávkou je už taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/102/99, zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. R 44/2001); mal za preukázanú existenciu judikovanej pohľadávky priznanej v súdnom konaní 23Cbi/10/2013 a teda, že žalobca disponuje proti dlžníkovi Ing. S. nielen vymáhateľnou ale i tzv. judikovanou pohľadávkou, ktorej existencia je nepochybne preukázaná a potvrdená vo forme právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu ako exekučného titulu. Dovolací súd preto nepovažoval dovolanie

§ 420písm.

1. f)CSP za dôvodné ani z dôvodu uvedeného v bode 13 písm.
2. c)tohto rozhodnutia. 28. Súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia rozsudku, i odvolací súd v bode 23. odôvodnenia rozsudku sa dostatočne, zrozumiteľne a jasne vysporiadali aj s námietkou uvedenou v bode 13 písm.
3. d)tohto rozhodnutia ohľadom aktívnej legitimácie úpadcu, resp. na jeho miesto vstúpivšej Ing. S. H.. Rovnako sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou ohľadom premlčania pohľadávky, uplatnenej správcom konkurznej podstaty,keď v bode 24. odôvodenia rozsudku skonštatoval, že túto námietku mohol dlžník Ing. S. vzniesť a aj vzniesol v konaní sp. zn. 23Cbi/10/2013 a odvolací súd sa v danom odvolacom konaní s touto námietkou vysporiadal. 29. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). 30. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 31. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 32. V danom prípade dovolateľ vyvodili prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 33. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 34. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. 35. Dovolateľka právnu otázku, v ktorej sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, spôsobom

§ 432CSP nevymedzila.

36. Z obsahu časti II.II dovolania vo vzťahu k dôvodu dovolania

§ 421ods.

1 písm. a) CSP je zrejmé, že namietala len to, že súdy nesprávne vyhodnotili dokazovanie vo vzťahu k otázke, či žalovaná

požiadavky § 42 ods. 2 písm. a) OZ vynaložila náležitú starostlivosť, aby poznala (bola presvedčená ako psychického stavu), že zo strany darcu nejde o právny úkon, ktorým má úmysel ukrátiť veriteľa. Preukázanie vynaloženia takej náležitej starostlivosti (nie presvedčenia samotného), v zmysle uvedeného ustanovenia OZ zaťažuje ako dôkazné bremeno obdarovaného, v danom prípade žalovanú.

1. Dovolací súd poukazuje na bod
2. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie: „ z výsluchu žalovanej vyplynulo, že na rodičov naliehala, aby dostala nejaký majetok, lebo sa cítila ukrivdená na úkor svojich sestier. Každá sestra niečo dostala, buď finančnú pomoc alebo niečo iné, presne sa o to nezaujímala, lebo vtedy riešila iné problémy. Daň z nehnuteľnosti, odkedy sa stala vlastníčkou, uhrádza ona. O to, či mala otcova firma v čase prevodu nejaké záväzky sa nezaujímala a ani nevedela, že je jeho firma v konkurze.“ V bode
3. odôvodnenia zdôraznil, že v prípade, keď dlžník realizoval odporovací právny úkon - darovaciu zmluvu v prospech svojej dcéry, t.j. jemu blízkej osoby „sa úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa prezumuje a tento žalobca preukazovať nemusí. Naopak je na žalovanej, aby túto zákonnú domnienku o takomto úmysle vyvrátila, a teda dôkazné bremeno bolo na žalovanej, ktorá, ak chcela byť v konaní úspešná, musí preukázať, že vynaložila náležitú starostlivosť, ktorá napriek tomu nepostačovala na poznatky o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu musel byť, z ich (jej) výsledku spoznala (t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela). Nie je pritom významné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo právny záväzok ...žalovaná sa v naznačenom smere nebránila, rozhodné skutočnosti netvrdila a navyše z jej výsluchu vyplynulo, že sa o takéto skutočnosti ani nezaujímala.“ Odvolací súd v bode
4. odôvodnenia jeho rozsudku v tejto súvislosti dôvodil tým, že žalovaná postavila svoju obranu na jej nevedomosti o dlhoch svojho otca a tým aj nepoznaní úmyslu otca ukrátiť veriteľa. Dôkazné bremeno zaťažovalo žalovanú, keďže je blízkou osobou, dcérou dlžníka Ing. S., Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá najmä, že osoba blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v čase odporovateľného právneho úkonu, z jej výsledkov poznala. ...O žiadnej aktivite v priebehu celého konania žalovaná ani netvrdila a ani týmto smerom žiadne dôkazy neprodukovala. Jej obrana spočívala len na nevedomosti, ktorú sa vôbec nesnažila svojou aktivitou (preverovaní) prekonať. ... obrana založená na tvrdení žalovaného, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, na úspech v spore nepostačuje. Pre dosiahnutie úspechu v spore bolo potrebné, aby žalovaná tvrdila a zároveň aj preukázala, akú činnosť vyvinula, aké konkrétne kroky podnikla, aby zistila, že úmyslom jej otca bolo ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu.“
5. Z uvedeného vyplýva, že súdy ohľadom dôkazného bremena

§ 42aods.

2 OZ vychádzali z ustálenej judikatúry a dospeli k záveru, že žalovaná svoje dôkazné bremeno neuniesla. Výsledok vyhodnotenia dokazovania však nie je dôvodom na podanie dovolania

§ 421CSP.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie z dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP nie je prípustné, čo by samo o sebe odôvodňovalo odmietnutie dovolania v tejto časti. 39. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že prípustné dovolanie z dôvodu

§ 420písm.

f) CSP je nedôvodné a preto ho zamietol

§ 448CSP.

1. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Toto rozhodnutie prijal senát dovolacieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.