1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. d) Trestného zákona a iné o dovolaní obvineného T. Š. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/28/2022, z 11. augusta 2022, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného T. Š.A. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4T 99/2016, zo 7. decembra 2017 bol obvinený T. Š. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm.
1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb.) a za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb.) odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 3T/141/1993, zo
3 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 37 písm. h) Trestného zákona, za použitia § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 38 ods. 5 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov s tým, že menovaného na výkon trestu zaradil
3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia za súčasného zrušenia výrokov o treste v: - rozsudku Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2T/56/2012, z
1, ods. 2 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výške 700,00 (sedemsto) Eur s tým, že
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený ustanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov.
1, ods. 2 Trestného zákona okresný súd obvinenému napokon uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 6 (šesť) rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje pre úplnosť za potrebné poukázať na uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/31/2018, z 31. mája 2018 - ktorým krajský súd ako súd odvolací rozhodol tak, že postupom
Trestného poriadku zamietol odvolanie menovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa. Proti vyššie označenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený Š. dovolanie, na ktorého podklade rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudkom, sp. zn. 1Tdo/16/2021, z 20. apríla 2022 tak, že: -
1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/31/2018, z 31. mája 2018 bol porušený zákon v ustanoveniach § 176 ods. 2 Trestného poriadku a § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného T. F., -
2 Trestného poriadku uznesenie krajského súdu zrušil spolu s ďalšími rozhodnutiami na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, -
1 Trestného poriadku krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol a napokon -
2 Trestného poriadku obvineného F. vzal do väzby z dôvodov
1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzbu menovaného nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka
1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd so zreteľom na vyššie uvedené postupoval v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku a napokon rozhodol uznesením, sp. zn. 4To/28/2022, z 11. augusta 2022 tak, že postupom
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený F. (v poradí ,,druhé") dovolanie, a síce s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený uviedol v zásade nasledovné: „ ... Dôvodom zrušenia predchádzajúceho uznesenia bolo to, že odvolací súd nedal obvinenému takmer žiadnu, resp. chabú odpoveď na to, prečo nevykonal obvineným navrhované dôkazy, pričom obvinený poukazoval na dôvody vykonania dôkazov týchto dôkazov a aké rozpory sa nimi majú preukázať. ... Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 11. augusta 2022 vyplýva, že senát odvolacieho súdu si vypočul návrhy obvineného a jeho obhajcu na vykonanie dôkazov a po tichej porade senátu bez prerušenia verejného zasadnutia bolo vyhlásené uznesenie, ktorým návrhy na vykonanie dôkazov boli odmietnuté. V odôvodnení uznesenia odvolací súd v zásade použil rovnakú (skopírovanú) abstraktnú argumentáciu, ako použil v predchádzajúcom uznesení, ktorá mala vysvetliť, prečo odmietol vykonať obvineným navrhované dôkazy. ... Obvinený má za to, že odvolací súd si v novom konaní, resp. odôvodnení uznesenia spravil svoju povinnosť vytýkanú Najvyšším súdom SR naoko a dôvody odmietnutia obvineným navrhovaných dôkazov považuje za porušenie jeho práva na obhajobu. Abstraktné dôvody odmietnutia navrhovaných dôkazov boli odvolaciemu súdu vytýkané Najvyšším súdom SR už v zrušujúcom rozsudku a tieto dôvody odmietnutia navrhovaných dôkazov odvolací súd použil už aj vo svojom novom uznesení.
názoru obvineného, odvolací súd sa nesprávne odvoláva na skutočnosť, že vyhlásenie obvineného na hlavnom pojednávaní na súde prvého stupňa, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, je v tomto smere konečným vyhlásením strany. Obvinený zastáva názor, že tento dôvod odmietnutia navrhovaných dôkazov výrazne zasiahol do jeho práva na obhajobu, nakoľko v zmysle § 311 ods. 4 Trestného poriadku sa môže odvolanie oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. ... Rovnaký záver dostaneme aj analógiou ustanovení o odvolaní, konkrétne z § 321 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku, v zmysle ktorých odvolanie slúži aj na nápravu skutkových zistení. ... Z citovaných ustanovení vyplýva, že odvolací súd je oprávnený vykonať dokazovanie a v konečnom dôsledku aj zopakovať už vykonané dôkazy. Odmietnutie vykonania dôkazov dovolacím súdom len preto, že obvinená osoba ich nenavrhla na konci hlavného pojednávania, je v rozpore so základnou zásadou trestného konania
10 Trestného poriadku, a to so zásadou zistenia skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. ... Odkázanie odvolacieho súdu na rímsku zásadu ,vigilantibus iura scripta sunt´ obvinený taktiež nepovažuje za správnu".
obvineného je táto zásada v trestnom konaní modifikovaná zásadou zistenia skutkového stavu, a nie je možné ju preto aplikovať striktne formálne. Ku konkrétnym návrhom na vykonanie dôkazov - výsluchu svedkov L. C. a N. P. obvinený uviedol: „Obvinený návrh týchto svedkov odôvodnil novými skutočnosťami, ku ktorým by sa mali vyjadriť a ku ktorým sa na hlavnom pojednávaní vôbec nevyjadrovali. Obvinený sa o týchto skutočnostiach, ktoré majú podporiť jeho nevinu dozvedel až s odstupom času, preto navrhovaným svedkom nemohol v tomto smere dávať otázky už na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd však takéto odôvodnenie navrhnutých dôkazov vôbec nezobral v úvahu a iba abstraktným spôsobom odsúdenému uviedol, prečo ich znova nevypočul. ... Odôvodnenie odvolacieho súdu ohľadom odmietnutia týchto konkrétnych dôkazov považuje obvinený za nedostatočné z dôvodu, že obvinený uviedol nové skutočnosti, ku ktorým sa títo svedkovia majú vyjadriť. Z uvedeného dôvodu obvinený zastáva názor, že aj v tejto časti bolo porušené jeho právo na obhajobu, keďže odvolací súd sa nevysporiadal, resp. vysporiadal sa nedostatočne s navrhovaným výsluchov L. C. a N. P. a aj s odôvodnením, ktoré uviedol obvinený vo svojom odvolaní". Korunným svedkom má byť
názoru obvineného svedok L. C., ktorý na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, a tak okresný súd prečítal jeho výpoveď z prípravného konania. Obvinený zdôrazňuje, že vyhodnotenie tohto dôkazu vzbudzuje vážne pochybnosti a je potrebné, aby sa tento dôkaz vykonal opätovne, nakoľko svedok L. C. sám uviedol, že v prípravnom konaní nevypovedal pravdivo: „Nie je zrejmé, akými postupmi a logickými úvahami sa riadil súd prvého stupňa, keď výpoveď L. C. vyhodnotil ako vierohodnú a pravdivú. ... V odôvodnení uznesenia sa odvolací súd
názoru obvineného nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami ohľadne svedeckých výpovedí. ... Nie je zrejmé, o aké logické úvahy a závery sa opieral odvolací súd, keď nepristúpil k novému výsluchu svedkov, ktorých navrhoval obvinený aj s ohľadom na skutočnosť, že svedok L. C. uviedol, že v prípravnom konaní nevypovedal pravdu a napriek tomu súd prvého stupňa vyhodnotil jeho výpoveď za vierohodnú a pravdivú. Už samotné konštatovanie svedka, že nevypovedal pravdu vzbudzuje pochybnosti, a preto
názoru obvineného nemôže byť rozhodovanie o vine a treste postavené na tejto výpovedi ako primárnom dôkaze. ...
názoru obvineného sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal aj s odmietnutím výpovede J. B., pri ktorom len stroho konštatoval, že v nadväznosti na výpoveď L. C. sa táto výpoveď javí ako nadbytočná ...". Odvolací súd
obvineného odmietol zobrať do úvahy okolnosti svedčiace v jeho prospech a ani ich nevyjasnil, čím
jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. K porušeniu práva na obhajobu malo
obvineného dôjsť aj v dôsledku konania súdu prvého stupňa: „V čase rozhodovania odvolacieho súdu, ktoré predchádzalo vydaniu predchádzajúceho uznesenia obvineného v konaní zastupoval Mgr. Matúš Beresecký, advokát. ... Po právoplatnosti predchádzajúceho uznesenia obvinený vzhľadom na záujem podať dovolanie, kde sa vyžaduje povinná obhajoba, požiadal súd prvého stupňa o ustanovenie obhajcu, keďže ide o dôvod povinného zastúpenia a obvinený preukázal nemajetnosť. Súd prvého stupňa mu opatrením z
jeho názoru by mu mal byť ustanovený jeden obhajca na celé konanie, ktorý by ho mohol náležite a profesionálne zastupovať v každom jednotlivom štádiu trestného konania vzhľadom na najvyšší prehľad vedomostí o samotnom konaní.
názoru obvineného odvolací súd nerešpektoval úlohu stanovenú Najvyšším súdom SR a nedal mu odpoveď na všetky jeho námietky a argumenty. Zároveň odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s údajnou možnou nezákonnosťou vykonaných dôkazov, ktoré Najvyšší súd SR rozdelil do dvoch kategórií a taktiež sa nimi viacej nezaoberal, pretože na posúdenie zákonnosti vykonávania dôkazov je vecou odvolacieho súdu. Obvinený má za to, že postup odvolacieho súdu, ktorým nerešpektoval stanovenú úlohu a nedal mu žiadnu odpoveď na údajnú možnú nezákonnosť vykonávania dôkazov, došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces, čím je naplnený dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku". Čo sa týka údajného naplnenia dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol, že: „Obvinený spochybňuje vykonané pachové stopy, ktoré boli vykonané na mieste skutku. Predovšetkým je treba poukázať na veľký časový odstup, kedy boli odobraté pachové stopy z miesta činu a kedy boli odobrané pachové stopy obvineného, medzi ktorými je rozostup päť rokov. Obvinený má za to, že takéto dlhé časové obdobie mohlo výrazne ovplyvniť jeho pachové stopy.
obvineného počas tohto dlhého časového obdobia mohli nastať rôzne okolnosti, ktoré ovplyvňujú pach človeka. Pach človeka nie je nemenný. Samotný vývin človeka spôsobuje okrem iných aj zmenu jeho pachu. Za najpodstatnejšiu zmenu pachu človeka môže starnutie. Ďalej zmenu pachu človeka môže ovplyvniť stres, choroba, telesná aktivita a mnohé iné.
obvineného tak nie je možné zákonne použiť takýto dôkaz, keď pachové stopy boli odobraté s takým dlhým časovým rozostupom. Obvinený tak spochybňuje výsledky vykonaného znaleckého posudku MVDr. Pavla Semana z odboru veterinárstvo, odvetvie kynológia, a považuje ho za chybný. Vzorky z miesta skutku boli odobraté z pultu, kde mal byť páchateľ skutku, ktorý sa kladie obvinenému za vinu, opretý. Z kamerových záznamov v čase skutku je zrejmé, že páchateľ sa o žiadny pult na mieste skutku neoprel. Pre odber pachových stôp sa vyžaduje, aby sa páchateľ dotýkal miesta odberu. Z uvedeného vyplýva, že OČTK nemohli odobrať vzorku z miesta, ktorého sa páchateľ nedotýkal. Vzhľadom na dlhý časový rozostup odobratia pachových stôp a nesprávneho postupu ich odobratia z miesta činu považuje obvinený tento dôkaz za nezákonný a umelo vytvorený z dôvodu, aby zapadol do súhrnu nepriamych dôkazov. Vzhľadom na skutočnosť, že z kamerových záznamov nie je zrejmé, že páchateľ skutku sa opieral o odberné miesto má obvinený za to, že takto získaný dôkaz je nezákonný a súdy ho nemali zaradiť do sústavy nepriamych dôkazov a voči obvinenému by mal byť vyhodnotená ako absolútne neúčinný dôkaz.. . ... prečítanie výpovede L. C. z prípravného konania zo
Trestného poriadku bolo vykonané nezákonne, keďže súd prvého stupňa absolútne neskúmal dôvody, prečo L. C. v prípravnom konaní vypovedal a prečo vypovedal proti obvinenému, a to napriek tomu, že pred súdom prvého stupňa uviedol, že k výpovedi v prípravnom konaní bol fyzicky donútený a jeho výpoveď z prípravného konania sa nezakladá na pravde. ... Odvolací súd ani opätovne neposúdil zákonnosť tohto dôkazu, a teda sa stotožnil s tým, že prečítanie výpovede L. C. z prípravného konania bolo vykonané zákonne, bez akéhokoľvek logického odôvodnenia. ... Vzhľadom na uvedené skutočnosti obvinený považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by sa odvolací súd riadne vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami a návrhmi na vykonanie dôkazov, ktoré obvinený uviedol v odvolaní a taktiež náležite odstránil všetky pochybenia a pochybnosti uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, tak by sa z nepriamych dôkazov vykonaných v tomto konaní nedala vyvodiť vina obvineného". Obvinený F. vo vlastnou rukou spísanom podaní adresovanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky označeným ako ,,Dodatok k II. dovolaniu" konštatoval údajné porušenie čl. 6 ods. 1 až 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ,,Dohovor") v spojení s čl. 13 a 14, resp. čl. 17, čl. 24. čl. 45 Dohovoru, dôvodiac, že: ,, ... môj prípad je obyčajná policajná fraška, ničoho z toho, z čoho ma obvinili, som sa nedopustil, celý prípad je zmanipulovaný tak, aby všetko nasvedčovalo tomu, že inkriminovanú lúpež som mal spraviť ja. Dôkazy, ktoré zmanipulovali policajti v Nitre, sú irelevantné, znalecký posudok je zmanipulovaný. Mám za to, že celé vyšetrovanie ako aj odôvodnenie krajského súdu v odôvodnení je úmyselne mierené voči mojej osobe. Síce Najvyšší súd Slovenskej republiky vzal do úvahy, že Krajský súd v Nitre pochybil, no jednou vetou to pani sudkyňa JUDr. Zita Matyóová hodila do koša so slovami, citujem, čo povedala na hlavnom pojednávaní, že jej Bratislava, čiže najvyšší súd nebude rozkazovať, čo má robiť. Vyhodila ma zo súdnej miestnosti s tým, že ona si svoje rozhodnutie odôvodní tak, ako to bolo v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Mám za to, že ani vy nemôžete ovplyvniť toto rozhodnutie, ktoré je výsmechom slovenskej justície, bez svedkov, bez relevantného dôkazu odsúdiť bezbranného človeka. Na nátlak polície zmeniť verdikt súdov v Nitre je možné len na Slovensku. Týmto Vás žiadam o moje vypočutie k danej veci, chcem vypovedať o skorumpovanosti a diskriminácii mojej osoby zo strany polície ako aj okresného a Krajského súdu v Nitre. Aj keď nie je ešte rozhodnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako ani Ústavným súdom Slovenskej republiky, som sa rozhodol ... podať žalobu na Slovenskú republiku na ESĽP v Štrasburgu, ako aj informovať Európsky súdny dvor o tzv. praktikách slovenskej jurisdikcie na OS ako aj KS v Nitre". Obvinený navrhol, aby najvyšší súd rozhodol tak, že: -
1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví, že uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/28/2022, z 11. augusta 2022 bol porušený zákon v ustanovení § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanovení § 2 ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku, v § 145 ods. 1 Trestného poriadku a v ustanovení § 263 ods. 1 Trestného poriadku, a to v neprospech obvineného T. Š., -
1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví, že rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4T/99/2016, zo 7. decembra 2017 bol porušený zákon v ustanovení § 2 ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku, v § 145 ods. 1 Trestného poriadku a v ustanovení § 263 ods. 1 Trestného poriadku, a to v neprospech obvineného T. Š., -
2 Trestného poriadku zruší uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/28/2022, z
1 Trestného poriadku prikáže Okresnému súdu Nitra, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že obvineným uplatňované dôvody dovolania (ako ani žiadne iné dovolacie dôvody) nie sú splnené. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým" uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. V spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
1 písm. c) Trestného poriadku preto, že návrhu na vykonanie dôkazu sa nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu pre účely tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku je čo do vecnej podstaty kľúčovým záver prieskumu skutočnosti, či sa súd konkrétne predloženým návrhom na doplnenie dokazovania zaoberal, avšak sa mu rozhodol z určitých dôvodov nevyhovieť. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a nie je povinný vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Nevykonanie navrhnutého dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku. Je to predovšetkým vtedy, ak sa súd vôbec nevysporiada s námietkami dovolateľa, ktorými svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). K porušeniu práva na obhajobu dôjde v tom prípade, ak súd ignoruje námietky dovolateľa, na ktoré je poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery. Tu si je potrebné uvedomiť, že odvolací súd nie je povinný o návrhu na doplnenie dokazovania formálne rozhodnúť uznesením
3 Trestného poriadku, nakoľko ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa
2 Trestného poriadku len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy, o čom musí rozhodnúť odvolací súd. Nevykonanie pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže byť dovolacím dôvodom výlučne
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Najvyšší súd ohľadne konkrétnych námietok obvineného F. však v tomto prípade nemôže ,,zopakovať" svoje závery vyjadrené v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu (pozn.: pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, že obvinený v zásade zopakoval svoje námietky obsiahnuté v ,,skôr" podanom dovolaní, iniciujúcim tak kasačnú intervenciu najvyššieho súdu formou vydania skôr zmieneného zrušujúceho rozsudku), a tak vyhovieť dovolaniu obvineného, alebo inak akceptovať ním opätovne uvádzané argumentačné závery ohľadne nedostatočnosti vysporiadania sa s dotknutými návrhmi na doplnenie dokazovania. V tejto súvislosti možno totiž citovať z myšlienkových pochodov odvolacieho súdu tak, ako sú tieto vyjadrené na str. 7 uznesenia krajského súdu: „K aktuálnym požiadavkám obžalovaného ohľadne výsluchu už vyššie pomenovaných svedkov odvolací súd poznamenáva, že svedkovia L. C. a N. P. boli na hlavnom pojednávaní vypočutí za zachovania kontradiktórnosti procesu a odvolateľ a aj jeho obhajca mali možnosť vypočuť svedkov a klásť im otázky, takže ich opätovný výsluch sa javí byť v ďalšom za nadbytočný. Pokiaľ ide o svedka L. C., ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje zákonné právo a odmietol vypovedať, zákonným postupom bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, pričom súd prvého stupňa sa dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal aj s výpoveďou tohto svedka, vrátane odlišností v jeho tvrdeniach. V kontexte s výpoveďou L. C. sa potom javí byť nadbytočným aj výsluch J. B. ohľadne okolnosti odovzdania zbrane obžalovanému". V naznačenej súvislosti preto nie je racionálne prípustné uvažovať o existencii akýchsi abstraktných, resp. príliš zovšeobecňujúcich hodnotiacich stanoviskách ohľadne dôkazných návrhov obvineného, nakoľko odvolací súd sa síce stručným, ale zreteľným, jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril ku konkrétnym návrhom obvineného na vykonanie, resp. doplnenie dokazovania. V aktuálnej procesnej situácii však niet zásadných pochybností o tom, že odvolací súd neignoroval námietky obvineného, prostredníctvom ktorých realizoval svoje právo na obhajobu. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s námietkami, ktoré smerujú voči dôkazom, na ktoré súd prvého stupňa odkazuje ako na kľúčové pre ustálené skutkové závery, čo krajský súd v zmysle záväzného pokynu dovolacieho súdu splnil dostatočným spôsobom konvenujúcim vyššie podrobne rozvedeným kvalitatívnym požiadavkám. Obvineným namietané odmietnutie vykonania ďalších dôkazov odvolacím súdom v spojení aj keď so stručným, ale zrozumiteľným, logickým a jasným odôvodnením teda v predmetnej trestnej veci nezakladá naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Z hľadiska zachovania práv obhajoby sa odvolací súd s návrhom na doplnenie dokazovania vysporiadal najneskôr v písomnom vyhotovení rozhodnutia, pričom k takému vysporiadaniu došlo za súčasného konkrétneho odkazu na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa s jeho tomu zodpovedajúcim doplnením (R 43/2018). Argumentácia obvineného je za takéhoto stavu v rovine skutkových námietok smerujúcich proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku, resp. v uznesení odvolacieho súdu tak, ako je uvedené vyššie) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Vyššie uvedený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ teda neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení ustálených súdmi nižších súdov nemôže dovolací súd preskúmavať v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal (s argumentom, že preto bolo chybou jeho odmietnutie postupom
3 Trestného poriadku). Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v predmetnej veci medzi dovolacími dôvodmi upravenými pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Inými slovami povedané, naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno odvodiť od skutočnosti, že skôr vo veci konajúce súdy nižších inštancií nepovažovali návrhy na vykonanie dokazovania, resp. jeho doplnenie prednesené obvineným za významné pre konečné rozhodnutie vo veci samej, ak súčasne zo strany súdu bolo obvinenému také stanovisko súdu dostatočným spôsobom signalizované, resp. zreteľne a dostatočne odôvodnené. Nemožno sa účinne domáhať naplnenia dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). V tomto rozsahu preto najvyšší súd odmietol argumentáciu obvineného F. ako nedôvodnú a celkom zjavne stojacu mimo dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Možno doplniť, že skutkovú povahu ním prezentovaných dovolacích námietok v konečnom dôsledku podčiarkol sám obvinený v ním spísaného doplnenia dovolania. Zmienené podanie totiž nemožno v naznačenom kontexte vnímať inak, než subjektívne hodnotenie celkového priebehu konania v trestnej veci obvineného, ktoré v podstate označuje za konšpiratívne a cielené spolčenie sa orgánov činných v trestnom konaní a súdu za účelom, povedané laicky, ,,odsúdiť ho za každú cenu". Najvyšší súd k tomu poznamenáva, že takto formulované námietky jednak nezakladajú žiaden dôvod dovolania
1 a nasl. Trestného poriadku pre ich atakovanie skutkového stavu, čo je opäť výlučnou doménou v prípade konania o dovolaní v režime
3 Trestného poriadku - za súčasného pristúpenia konkrétnych a dôvodne uchopiteľných skutočností podmieňujúcich opodstatnenosť podania dovolania
naposledy uvedeného ustanovenia Trestného poriadku, ako ani nemajú za následok vznik povinnosti vypočuť obvineného k ním tvrdeným skutočnostiam týkajúcich sa tohto údajného ,,sprisahania" orgánov verejnej moci proti jeho osobe. K námietke obvineného ohľadne rozdielnych osôb obhajcov ustanovených v priebehu konania pred odvolacím, resp. dovolacím súdom najvyšší súd uvádza, že zo žiadneho zákonného ustanovenia alebo ústavného princípu (a tým pádom ani z judikatórnych záverov) nevyplýva právny nárok na ustanovenie konkrétneho obhajcu. Z hľadiska posúdenia prípadného porušenia práva na obhajobu je v naznačenom kontexte podstatné, že obvinenému bol riadne ustanovený obhajca v súlade s § 40 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Procesný prostriedok ustanovenia obhajcu nie je Trestným poriadkom predpokladaným zákonným prostriedkom slúžiacim na katalógový výber ktoréhokoľvek obhajcu z radov advokátov; nakoľko obvinený (v zmysle jeho dovolacích námietok) preukázal nedostatok prostriedkov na úhradu trov obhajoby a požiadal o ustanovenie obhajcu, obhajca mu bol tomu zodpovedajúcim spôsobom ustanovený náhodným výberom prostredníctvom programového prostriedku zabezpečujúcim rovnomernosť ustanovovania medzi advokátmi zapísanými v zozname obhajcov poskytujúcich advokátske služby aj prostredníctvom obhajoby ex offo schváleného ministerstvom spravodlivosti (§ 40 ods. 1 in fine Trestného poriadku). V zásade preto platí, že ak si obvinený želal zastúpenie iným obhajcom, s poukazom na ním deklarovanú nemajetnosť by predseda senátu obchádzal zákon (tak Trestný poriadok ako aj zákon č. 586/2003 Z. z., o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov), a tak napriek vyššie vyjadrenému de facto umožnil obvinenému zvoliť si obhajcu postupom
Trestného poriadku, v rozpore s § 1 ods. 1 zákona o advokácii (uplatňovanie ústavného práva fyzických osôb na obhajobu v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, so zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi), resp. ods. 3 naposledy označeného ustanovenia (poskytovanie právnych služieb za podmienok ustanovených zákonom o advokácii ako aj v súlade s osobitnými predpismi). Nahliadnutím do príslušnej časti predloženého spisu najvyšší súd zistil, že obvinený bol v zmysle uvedeného už poučený pred podaním dovolania zo strany okresného súdu (viď č. l. 1131 spisu). Čo sa týka námietky obvineného, ktorá spočíva skôr v ,,počudovaní sa" nad ustanovením náhradného obhajcu odvolacím súdom, tak možno poukázať na opatrenie odvolacieho súdu z
1 písm. c) Trestného poriadku a argumentáciu obvineného v tomu zodpovedajúcom rozsahu odmietol ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípade, že skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom je zrejmá z obsahu spisu, zatiaľ čo súčasné porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 a nasl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V naznačenej súvislosti tomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). V súhrne preto platí, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak následne najvyšší súd dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. V nadväznosti na uvedené preto platí, že ak možno naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku konštatovať len vtedy, ak je dôkaz zaťažený chybou, ktorá svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 a nasl. Dohovoru a súčasne ide o dôkaz, ktorý výlučne alebo v rozhodujúcej miere ovplyvnil dovolaním napadnuté rozhodnutie, výkladom a maiore ad minus (od väčšieho k menšiemu) možno dospieť k tomu, že povaha a závažnosť konkretizovaného nedostatku v predmetnom znaleckom posudku nedosahuje čo do namietaného pochybenia intenzitu, ktorá by mala zásadný vplyv na celkový obsah znaleckého posudku, jeho zákonnosť a procesnú použiteľnosť. Ak totiž platí téza, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm.
3 veta prvá Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona.
3 veta druhá Trestného poriadku, dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Z obsahu predchádzajúceho odseku je zrejmé, že dôkazné prostriedky
Trestného poriadku sú upravené len demonštratívnym spôsobom (viď použitie častice najmä). Preto platí, že z demonštratívneho výpočtu dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 3 veta druhá vyplýva, že dôkaznými prostriedkami sú aj iné dôkazné prostriedky ako tie, ktoré sú výslovne uvedené v Trestnom poriadku. Súčasne je irelevantné, či sú tieto ,,iné" dôkazné prostriedky upravené v inom všeobecne záväznom právnom predpise, resp. týmto spôsobom vôbec upravené nie sú. Žiaden zákon totiž nie je spôsobilý dostatočne obsiahnuť všetky aspekty konkrétnej trestnej veci, ktoré sa môžu vyskytnúť a s tým súvisiacu potrebu použitia dôkazných prostriedkov, na podklade ktorých možno trestnú vec náležite objasniť. Súčasne platí, že ,,súd pozná právo" (iura novit curia), t. j. súd (resp. orgán činný v trestnom konaní) je povinný vyložiť a aplikovať i nejasnú, neúplnú, resp. inak ,,nedokonalú" právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje na konkrétny prípad (pozn.: to predstavuje rozdiel ohľadom pochybností v skutkových otázkach, kedy sa uplatní zásada in dubio pro reo). V nadväznosti na § 119 ods. 3 veta druhá Trestného poriadku následne Trestný poriadok v ďalších ustanoveniach upravuje podrobnosti pre dokazovanie prostredníctvom demonštratívne vyjadrených dôkazných prostriedkov (§ 121 až § 160 Trestného poriadku). Zjednodušene povedané, pre zákonnosť a použiteľnosť konkrétneho iného dôkazného prostriedku nemusí byť v právnom poriadku Slovenskej republiky ani zmienka. Podmienkou pre použitie dôkazného prostriedku je potom skutočnosť, že jeho použitie nesmie výslovne vylučovať tak Trestný poriadok (viď napr. § 119 ods. 5 Trestného poriadku - zákaz získavania dôkazu nezákonným donútením alebo pod hrozbou takéhoto donútenia), resp. iný všeobecne záväzný právny predpis, resp. obchádzať obe spomenuté množiny všeobecne záväzných právnych predpisov (Trestný poriadok nevynímajúc). Čo sa však konkrétne týka postupu pri odoberaní pachových stôp, možno odkázať na § 20 a nasl. zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore upravujúci oprávnenie policajta použiť služobného psa na pachové práce. Najvyšší súd poukazuje na závery plynúce z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Českej republiky (viď napr. I. ÚS 394/97, II. ÚS 418/99, ÚS 28/1998, ÚS 116/2000, PL. ÚS 30/2010, resp. IV. ÚS 1098/2015), ktoré možno v zásade čo do obsahového významu charakterizovať tak, že dôkaz získaný odobratím pachovej stopy je dôkazom nepriamym, k čomu pristupuje nutnosť potreby ich vykonania určitým nespochybniteľným spôsobom. Ako jediný usvedčujúci dôkaz preto pachové stopy ako také neobstoja, nakoľko v podstate spravidla preukazujú, že páchateľ skutku bol v čase spáchania skutku na mieste jeho spáchania, alebo inak preniesol svoj pach na veci súvisiace s trestnou činnosťou a z povahy veci objektívne nemôžu preukázať, že páchateľ konkrétny skutok aj skutočne spáchal. Zo skôr vyjadreného plynie záver, že v prípade použitia pachových stôp ako usvedčujúceho dôkazu je nutné, aby tieto neboli pre uznanie viny jediným osamoteným usvedčujúcim dôkazom preukazujúcim vinu obvineného. V súlade s vyššie vyjadrenými premisami vyznievajú aj závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky (viď napr. R 27/2003), resp. aplikačnej praxe platnej aj pre právnu úpravu Slovenskej republiky (B 1/1989-2). Tam vyjadrené právne úvahy napokon možno vztiahnuť aj na ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré nenachádzajú svoju zákonom upravenú reflexiu v Trestnom poriadku (napr. výsledky daktyloskopickej expertízy - viď R 46/1965, dokazovanie prostredníctvom mikrostôp - viď R 51/1991, obsah kamerového záznamu umiestneného na obydlí poškodeného - viď R 22/2010 a i.). Najvyššiemu súdu sa javí v kontexte trestnej veci obvineného mimoriadne priliehavým aj záver prijatý Najvyšším súdom Českej republiky (viď TP 684/2009 - II.), v zmysle ktorého dôkaz pachovou skúškou musí byť hodnotený v intenciách § 2 ods. 10 Trestného poriadku ako každý iný dôkaz. Dôkaz pachovou skúškou, resp. získaný odobratím pachovej stopy napriek tomu, že zostáva nepriamym dôkazom, môže napokon byť - ak je samozrejme potvrdzovaný ďalšími vykonanými dôkazmi - ťažiskovým (cit.: ,,stěžejním") dôkazom o tom, že skutok spáchal obvinený. Treba zdôrazniť, že všeobecná vierohodnosť dôkazu pachovou stopu nie je v zmysle vyššie vyjadrených judikatórnych záverov nijak čo do rozhodne relevantnej miery spochybnená - platí však téza, že ide o dôkaz, ktorý je ďalej v zásade nepreskúmateľný, a preto s ním možno v rámci trestného konania zaobchádzať len ako s podporným dôkazom. Na jeho základe totiž možno dospieť len k záveru, že určitá osoba sa v určitej dobe s najväčšou pravdepodobnosťou nachádzala na určitom mieste, nie však k tomu, že práve obvinený sa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dopustil trestného činu (viď vyššie zmienené ÚS 116/2000 - ČR). Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na rozhodnutia súdov Českej republiky, činí tak preto, lebo sa s nimi stotožňuje a ich závery považuje za aplikovateľné aj v podmienkach Slovenskej republiky. Otázkou použiteľnosti pachovej stopy ako dôkazu sa v
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.