Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/213/2022 Identifikačné číslo spisu: 1704113310 Dátum vydania rozhodnutia: 30.11.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1704113310.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu obchodnej spoločnosti ST Design s.r.o., Bratislava, Nejedlého 19, IČO: 31 373 551, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Bratislava, Prievozská 14/A, proti žalovaným 2/ P.. Z. F., narodenej XX. Z. XXXX, Š., N. XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL CARTEL s.r.o., Bratislava, Na Hrebienku 40, IČO: 36 677 175, v mene ktorej koná JUDr. Radoslav Kačur, konateľ a advokát, 3/ E. E., narodenej XX. B. XXXX, F. Z., D. X, o zaplatenie 93 637,95 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/621/2008, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2022 sp. zn. 10Co/132/2017 takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2022 sp. zn. 10Co/132/2017 v jeho potvrdzujúcej časti vo vzťahu žalovanej 2/ a žalobcu, v spojitosti s uznesením Okresného súdu Pezinok z 5. augusta 2022 č. k. 4C/621/2008-848 vo vzťahu žalovanej 2/ a žalobcu z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a krajskému súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 01. decembra 2015 č. k. 4C/621/2008-625 uložil žalovanej 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 20 351,38 eur s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 až do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Ďalej uložil žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 21 394,08 eur s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 až do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (druhý výrok), uložil žalovanej 3/ zaplatiť žalobcovi sumu 20 320,35 eur s 13 % úrokom z omeškania od 11.02.2003 až do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (tretí bod). Návrh vo zvyšku zamietol (štvrtý bod). Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia (piaty bod). 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia existencie záväzkovo - právneho vzťahu medzi ním a poručiteľom odporkýň jednak písomnou zmluvou o pôžičke, ale najmä dokladom, vystaveným poručiteľom, respektíve na jeho pokyn s ním spolupracujúcou osobou P.. P., že od žalobcu prevzal v hotovosti sumu 3 milióny Sk. Vychádzal z preukázanej skutočnosti, že medzi poručiteľom odporkýň P. F. a žalobcom ako podnikateľskými subjektmi existoval občianskoprávny vzťah zo zmluvy o pôžičke vo výške 3 milióny Sk (§ 1 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka a § 657 Občianskeho zákonníka), že žalobca ako veriteľ tieto finančné prostriedky poručiteľovi ako dlžníkovi reálne odovzdal, síce v dvoch platbách po 1 500 000 Sk v prítomnosti svedkov, ktorí to v konaní potvrdili (P., Z., U.) a dôkazom sú vzájomne vystavené potvrdenia zmluvných strán o požičaní sumy 3 milióny Sk. Existencia písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 14. septembra 2001 úmysel zmluvných strán deklarovala. V nej zmluvné strany dohodli splatnosť celej pôžičky do 15. januára 2012 a v súlade s ustanovením § 658 ods. 1 OZ písomne dojednali úrok z pôžičky vo výške 25 % ročne, ktorý zmluvne dojednaný úrok sa považuje za odplatu veriteľa za požičiavanie peňazí dlžníkovi. Poručiteľ sa v zmluve zaviazal žalobcovi vrátiť požičané peniaze spolu s dohodnutým úrokom. 1.2. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že časť pôžičky celkove vo výške 1 385 000 Sk poručiteľ za života žalobcovi v peniazoch aj vrátil. 1.3. Dohodnutý úrok z pôžičky ako odplata veriteľa za poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkovi na dohodnuté obdobie vo výške 25 % ročne, predstavoval hodnotu 254 794,52 Sk (8 457,63 eura). 1.4. Podľa tvrdenia žalobcu zostatok nesplatenej časti istiny pôžičky predstavoval sumu 1 615 000 Sk (53 608,18 eura), ktorú sumu ako v konaní preukázal, aj predpísaným spôsobom evidoval vo svojej účtovnej evidencii ako pohľadávku na strane aktív. 1.5. Obrana žalovaných 1/ a 2/ spočívala v tvrdení, že časť zvyšku dlhu, prípadne celý zvyšok dlhu poručiteľ splatil žalobcovi „v naturáliách“ dodaním krmivá pre morky. V tejto súvislosti poukázal na článok II. bod 1 zmluvy o pôžičke, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že zmenu alebo doplnenie zmluvy možno vykonať len písomne. 1.6. Predovšetkým žalované 1/ a 2/ v konaní nepreukázali, že medzi žalobcom a poručiteľom došlo k písomnej dohode o zmene spôsobu platenia pôžičky, jej časti iným spôsobom než v peniazoch, dodávkami krmiva (§ 40 ods. 2 OZ). 1.7. Ak aj svedkyňa P. vypovedala o splnení zvyšku dlhu žalobcovi poručiteľom ku dňu jeho smrti dodávkami krmivá pre morky, o čom na pokyn poručiteľa si mala viesť vlastnú evidenciu, jej výpoveď súd vyhodnotil v tomto smere ako neurčitú, s časovým odstupom si odporujúcu, nebolo z nej možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, v akej hodnote, za akých okolností a kedy mala byť týmto spôsobom pôžička žalobcovi - právnickej osobe splatená. 1.8. Ak aj štatutárny zástupca žalobcu - fyzická osoba pripustil, že mohol odobrať od poručiteľa nejaké krmivo pre morky, ktorých chovu sa v rozhodnom období podnikateľsky venoval, išlo by o plnenie poručiteľa osobe odlišnej od osoby žalobcu. 1.9. V súhrne vyššie uvedeného uzavrel, že žalované 1/, 2/ a žalovaná 3/ sa proti návrhu žalobcu v tomto konaní procesne nebránili vôbec, nijako neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď pohľadávku žalobcu v konaní popierali, dôkazmi, ktoré v konaní produkovali, nevyvrátili nad všetku pochybnosť vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu poručiteľa voči žalobcovi vo výške nesplatenej časti istiny a dohodnutý úrok z pôžičky spolu vo výške 62 065,81 eura (1 869 794,52 Sk). 1.10. Čistá hodnota dedičstva s prihliadnutím na vo veci vykonané dokazovanie stanovením všeobecnej hodnoty časti aktív dedičstva (nehnuteľnosti, zbrane a strelivo) predstavovala sumu 4 755 452,67 Sk, to je 157 852,11 eura. 1.11. Smrťou poručiteľa odporkýň v prvom až treťom rade P. F. dňa 13. apríla 2002 na ne prešli dlhy poručiteľa, v tomto prípade dlh zo zmluvy o pôžičke zo dňa 14. septembra 2001 spolu s dohodnutým úrokom, ktorej splatnosť nastala dňa 15. januára 2002. Žalovaní nadobudli dedičskou dohodou dedičstvo po poručiteľovi v pomeroch žalovaná 1/ vo výške 32,79 % k celému dedičstvu, žalovaná 2/ vo výške 34,47 % k celému dedičstvu a žalovaná 3/ vo výške 32,74 eur k celému dedičstvu. Súd preto zaviazal žalované na zaplatenie nesplatenej časti pôžičky a dohodnutého úroku vo výške 62 065,81 eura pomerne, podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu tak, že žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20 351,38 eura, žalovanej 2/ sumu 21 394,08 eura a žalovanej 3/ sumu 20 320,35 eura. 1.12. Nakoľko žalované s plnením peňažného dlhu dňom nasledujúcim po dni popretia pohľadávky žalobcu na zaplatenie 1 615 000 Sk s príslušenstvom v dedičskom konaní po poručiteľovi, v ktorom si žalobca svoju pohľadávku uplatnil, dostali sa do omeškania dňom 11. februára 2003, preto s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1, 2 OZ a vykonávaciu vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR zaviazal ich na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 13 % ročne od 11. februára 2003 až do zaplatenia, pričom na splnenie uloženej povinnosti vzhľadom na jej výšku určil lehotu 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 OSP). 1.13. Návrh žalobcu na zaplatenie sumy 97 342,46 Sk s prísl. (3 231,18 eura) titulom nezaplateného úroku z pôžičky vo výške 25 % ročne z nesplatenej časti istiny pôžičky 1 615 000 Sk odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky, od 16. januára 2002 do dňa úmrtia poručiteľa dňa 13. apríla 2002 súd zamietol, nakoľko návrh v tejto časti nemal oporu v zákone. 1.14. Návrh žalobcu na zaplatenie sumy 497 420 Sk s prísl. (16 511,32 eura) titulom zmluvnej pokuty 0,35 % denne, majúcej byť dohodnutej v článku II. bod 2 zmluvy o pôžičke za omeškanie so zaplatením nesplatenej časti istiny pôžičky vo výške 1 615 000 Sk za 88 dní omeškania od 16. januára 2002 do 13. apríla 2002 súd zamietol s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 OZ, keď písomné dojednanie žalobcu a poručiteľa o zmluvnej pokute článok II. bod 2 zmluvy o pôžičke zo dňa 14. septembra 2001 vyhodnotil ako neplatné, neurčité. 1.15. Nakoniec súd zamietol aj návrh žalobcu na zaplatenie sumy 400 000 Sk s prísl. (13 277,57 eura) titulom 4-krát zmluvnej pokuty po 100 000 Sk, majúcej byť dohodnutej v článku II. bod 2.3. zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam, ktoré poručiteľovi vyúčtoval faktúrami číslo 002/02, 003/02, 004/02, 005/02 s poukazom na citované ustanovenie § 37 ods. 1 OZ, keď písomné dojednanie žalobcu a poručiteľa o zmluvnej pokute v článku II. bod 2.3. zmluvy o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam zo dňa 14. septembra 2001 taktiež vyhodnotil ako neplatné, neurčité („vykonať písomné zúčtovanie predaja voči záložnému veriteľovi“) čo do špecifikovania zmluvne dohodnutej povinnosti dlžníka, porušenie ktorej malo zakladať nárok žalobcu na uplatnenie tejto/týchto zmluvnej pokuty/zmluvných pokút. 1.16. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 OSP. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu a žalovaných 2/, 3/ rozsudkom z 31. marca 2022 sp. zn. 10Co/132/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe proti žalovaným 2/ a 3/ vyhovujúcej časti (prvý výrok). V časti rozhodnutia o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (druhý výrok). 2.1. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku ako aj ohľadom tvrdení žalovaných, ktoré uvádzali na svoju obranu, a teda riadne a dostatočne zistil skutkový stav. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania potom dospel k správnym skutkovým záverom a na ich podklade vyvodil aj správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval § 34, 35 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1 a § 517 ods. 1, 2 a § 544 ods. 1, 2, § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z., ktoré aj správne vyložil. 2.2. Stotožnil sa so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. 2.3. Žalované 2/ a 3/ v odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. Žalovaná 2/ v odvolaní len zopakovala rovnaké argumenty ako prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie, teda, že dlh z pôžičky bol žalovanej sčasti splatený krmivom a že to potvrdzuje výpoveď svedkyne P.. P., s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne a dostatočne vysporiadal. V odôvodnení svojho rozsudku sa zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie a rozhodovanie veci podstatné a dospel pritom k správnemu záveru, že žalobca svoje tvrdenia o nevrátenej časti pôžičky a celého dohodnutého úroku jeho dlžníkom pánom F. za jeho života predloženými dôkazmi preukázal v miere, v ktorej ich preukázať mohol a že žalovanej 2/ sa naopak jej tvrdenia, ktoré uvádzala na svoju obranu, preukázať nepodarilo (žiadnym ňou produkovaným dôkazom nevyvrátila domnienku nesplateného dlhu). Súd prvej inštancie všetky svoje závery zdôvodnil a odvolací súd na ne odkazuje. Z obsahu odvolania žalovanej 2/ vyplýva, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, keď mala na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva, čo ona tvrdí. 2.4. Okolnosti namietané žalovanou 2/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Ak v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie nesprávne, keď dostatočne neprihliadol na výpoveď P.. P., že obsah jej výpovede vyhodnotil nesprávne, keďže z jej výpovede vyplýva, že dlh bol uhradený dovozom krmiva do hydinárne Bernolákovo, že celý dlh bol tak vrátený sčasti v hotovosti a sčasti tak, ako sa P.. Z. s P.. S. a poručiteľom dohodli a že je potrebné P.. P. znovu podrobne vypočuť, odvolací súd s tým nesúhlasí. Uviedol, že svedkyňa P.. P. bola v konaní 2-krát a veľmi rozsiahlo vypočutá. Vo svojej prvej výpovedi (09. decembra 2008) uviedla, že časť pôžičky bola splatená po čiastkach z predaja rýb a nejaká časť zostala k úhrade a následne vo svojej druhej výpovedi uviedla, že pôžička sa splácala v hotovosti z predaja rýb, o čom boli aj vystavené príjmové a výdavkové doklady, ale aj formou krmiva, ktoré poručiteľ získal od spoločnosti v Ružindole a jeho finančná hodnota bola cca 567 000 Sk a že za života poručiteľa sa splatilo asi 2 a pol milióna Sk, pričom ona si myslí, že za života poručiteľa bola celá pôžička splatená. Vypovedala, že nebola prítomná pri vývoze obilia z Ružindola a viac o tom nevie. Na dátumy si nepamätala. Súd prvej inštancie vyhodnotil jej výpoveď za neurčitú, s časovým odstupom za si odporujúcu a nepreukazujúcu v akej hodnote, za akých okolností a kedy mala byť pôžička žalobcovi splatená. Hodnotil ju aj v súvislosti s ostatnými v konaní produkovanými dôkazmi a dospel k správnemu záveru, že žalované neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenie o splatení pôžičky, keďže o splatenie pôžičky neprodukovali žiadny relevantný dôkaz. Odvolací súd sa s týmto záverom jednoznačne stotožnil a poukazuje na už ustálenú judikatúru týkajúcu sa povinnosti strán tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a ich dôkaznej povinnosti, ktorá je už notorietou a podľa ktorej samotná skutočnosť, či strana v konaní vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Za stavu, keď žalobca preukázal písomnú zmluvu o pôžičke, odovzdanie peňazí p. F., čiastočné vrátenie pôžičky a vedenie pôžičky a jej nesplatenej časti v účtovníctve listinnými dôkazmi a tvrdil, že mu p. F. zvyšok pôžičky a dohodnutý úrok nezaplatil (čo už, samozrejme, preukazovať nemohol), bolo na žalovaných, ak chceli byť v spore úspešné, preukázať svoje tvrdenie, že celý dlh aj s dohodnutým úrokom bol žalobcovi zaplatený, čo však žiadnymi dôkazmi nepreukázali. Ak tvrdili, že dlh bol uhradený krmivom, čo žalobca popieral, nepreukázali jednak písomnú zmenu zmluvy o pôžičke v zmysle ust. § 40 ods. 2 OZ (o tom, že dlh sa bude uhrádzať krmivom) neprodukovali ani žiadny hodnoverný dôkaz o úhrade dlhu krmivom (napr. príjmové a výdavkové doklady, písomné započítanie krmiva žalobcom na dlh p. F. a podobne), dokonca ani o tom, žeby p. F. nejaké krmivo v konkrétny deň a v konkrétnom objeme žalobcovi dodal a žalobca od neho prevzal (napr. potvrdenie). Výpoveď P.. P., že jej p. F. povedal, že časť dlhu uhradil krmivom a ona si to poznamenala do zošita, ani samotný takýto jej zošit, ak by bol v konaní predložený, nemajú postačujúcu dôkaznú silu na vyvrátenie už listinnými dôkazmi preukázaných tvrdení žalobcu a na preukázanie tvrdení žalovanej 2/. Na tomto závere odvolacieho súdu nemôže nič zmeniť, ani neúnavne poukazovanie žalovanej 2/ na výpoveď P.. P. a opakovanie jej presvedčenia, že jej výpoveďou je preukázané, že dlh p. F. voči žalobcovi bol splatený. 2.5. Ak žalovaná 2/ v odvolaní len všeobecne nesúhlasila so znaleckým posudkom k hodnote zdedených nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa, uviedol, že mohla (rovnako ako žalobca) predložiť ako dôkaz súkromný znalecký posudok k ich cene, čo však neurobila. 2.6. Rovnako nedôvodná je aj odvolacia námietka žalovanej 2/, v ktorej považovala za pochybenie, že nebolo vedené dokazovanie o tom, aké záväzky poručiteľ okrem prejednávanej pôžičky zanechal a aké záväzky už dedičky po jeho smrti zaplatili, keďže tieto mali byť od hodnoty zdedeného majetku odrátané, pretože sama žalovaná 2/ (ani nikto zo žalovaných) žiadne dokazovanie v tomto smere nenavrhli, žiadnu úhradu dlhov poručiteľa netvrdili, neposkytli žiadnu argumentáciu, nepredložili ani neoznačili dôkazy, ktoré by mal súd prvej inštancie vykonať. 2.7. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 CSP. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniami sporových strán, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie. 2.8. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 389 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.