Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/75/2022 Identifikačné číslo spisu: 8113215295 Dátum vydania rozhodnutia: 29.11.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 420písm.

1. f)CSP žalobca (ďalej aj „dovolateľ") uviedol, že odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku vôbec nevenoval jeho procesnej obrane týkajúcej sa vznesenej námietky premlčania nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou dňa 7. septembra 2015, resp. nevymedzil ustanovenie Občianskeho zákonníka, na základe ktorého považoval námietku premlčania za nedôvodnú a keďže táto okolnosť nevyplýva ani z rozsudku súdu prvej inštancie, dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP sa vzťahuje aj na tento rozsudok. 27. Dovolateľ ďalej uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný z dôvodu absencie dôvodov vysvetľujúcich právny záver odvolacieho súdu v otázke premlčania nároku žalovaného podľa ustanovenia § 107 ods. 1 OZ a možnej aplikácie ustanovenia § 107 ods. 3 OZ v kontexte zmluvy o dielo, ktorá sa odstúpením zrušila od jej začiatku. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku považoval námietku premlčania za nedôvodnú (odsek 41 odôvodnenia) s tým, že poukázal na odsek 115 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil. Z odsekov 114 a 115 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však nie je zrejmé, či námietka premlčania vznesená v konaní žalobcom bola považovaná súdom za nedôvodnú so zreteľom na ustanovenie § 107 ods. 1 OZ alebo ustanovenie § 107 ods. 3 OZ. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je zmätočné, čo okrem iného spôsobuje práve odsek 114 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie citoval ustanovenie § 107 ods. 3 OZ. 28. Pre vyhodnotenie námietky premlčania bolo povinnosťou súdov oboch inštancií posúdiť otázku spočívania premlčania (§ 112 OZ). Žalovaný si totožný nárok ako je nárok uplatnený vzájomným návrhom v tomto konaní uplatnil dňa 9. mája 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 21Cb/62/2013, ktoré bolo neskôr vedené pod sp. zn. 21Cb/71/2013, v ktorom vzal žalovaný nárok o zaplatenie sumy 1 143,60 eura späť, pričom totožný nárok si opätovne uplatnil v predmetnom konaní (sp. zn. 19Cb/192/2013) dňa 7. septembra 2015. Podľa názoru dovolateľa, ak bolo konanie o uplatnenom nároku v dôsledku späťvzatia návrhu zastavené, nastáva stav, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo. Pri posudzovaní veci z hľadiska ustanovenia § 112 OZ potom treba dospieť k záveru, že v konaní sa riadne nepokračovalo. Z toho zároveň vyplýva, že k spočívaniu premlčacej lehoty nedošlo. Veriteľ si síce môže uplatniť to isté právo na súde znova, avšak premlčacia lehota plynie od jej začiatku, teda aj so započítaním lehoty, počas ktorej prebiehalo skoršie zastavené súdne konanie. Skutočnosť, že žalovaný vzal v konaní vedenom pod sp. zn. 21Cb/71/2013 svoj návrh späť, nemožno vyhodnotiť inak, ako tak, že žalovaný nepokračoval riadne v konaní, a teda k spočívaniu premlčania nedošlo. Žalovaný si to isté právo uplatnil v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cb/192/2013 vzájomným návrhom zo 7. septembra 2015, a teda jednoznačne po uplynutí premlčacej lehoty. Na podporu svojej argumentácie dovolateľ upriamil pozornosť na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/9/99 z 30. marca 1999, publikované ako R 3/2001. S poukazom na § 107 ods. 1 OZ je nárok žalovaného uplatnený vzájomnou žalobou dňa 7. septembra 2015 premlčaný, keďže premlčacia lehota začala plynúť už odstúpením od zmluvy dňa 13. februára 2013 a subjektívna lehota uplynula ku dňu 13. februára 2015. 29. Podľa názoru dovolateľa na predmetný právny vzťah nebolo možné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 3 OZ, pretože ide o situáciu, keď proti sebe stoja dve premlčateľné práva znejúce na peňažné plnenie. Ustanovenie § 107 ods. 3 OZ rieši prípady vzájomných záväzkov z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, pričom na jednej strane stojí právo, ktoré sa premlčí a na strane druhej ide o nepremlčateľné právo. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v jeho rozsudku, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v písomnom odvolaní, a to napriek tomu, že na tieto otázky neodpovedal ani súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považuje za nepresvedčivé a neuspokojivé. 30. Keďže z dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (odkazujúceho na odsek 115 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) nevyplýva, či vznesenú námietku premlčania považovali súdy oboch inštancií za nedôvodnú s prihliadnutím na ustanovenie § 107 ods. 1 alebo ods. 3 OZ, dovolateľ ďalej uviedol, že podáva dovolanie aj podľa ustanovení § 421 ods. 1 písm.
3. a)a písm.
4. b)CSP. 31.

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa vo svojom rozsudku napriek podanému odvolaniu osobitne nevenoval otázke (ne)spočívania premlčania. Pre posúdenie námietky premlčania bolo povinnosťou súdov oboch inštancií posúdiť problematiku spočívania premlčania. Skutočnosť, že žalovaný vzal v konaní vedenom pod sp. zn. 21Cb/71/2013 svoj návrh späť, nemožno vyhodnotiť inak, ako tak, že žalovaný riadne nepokračoval v konaní, a teda k spočívaniu premlčania nedošlo. Žalovaný si to isté právo uplatnil v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cb/192/2013 návrhom zo 7. septembra 2015, teda jednoznačne po uplynutí premlčacej lehoty. Rozsudok odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke Či späťvzatie návrhu na začatie konania a následné zastavenie konania spôsobuje spočívanie premlčania podľa ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k uplatnenému nároku? Pri riešení tejto otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď R 3/2001 a obdobne 3MCdo/12/2005). 32.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd riešil (stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie) otázku možnej aplikácie ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka v kontexte zmluvy o dielo, pri ktorej odstúpením sa uvedená zmluva zrušuje od jej začiatku. Danú právnu otázku posúdil tak, že v predmetnej veci aplikoval ustanovenie § 107 ods. 3 OZ napriek tomu, že proti sebe stáli dve premlčateľné práva znejúce na peňažné plnenie. Uvedený záver dovolateľ považuje za nesprávny, čo uviedol už v písomnom odvolaní. Ustanovenie § 107 ods. 3 OZ rieši prípady vzájomných záväzkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy, pričom na jednej strane stojí právo, ktoré sa premlčí a na strane druhej stojí právo nepremlčateľné. S prihliadnutím na uvedené preto nebolo možné na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenie § 107 od. 3 OZ a námietku premlčania považovať za nedôvodnú. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/15/2019 z 26. februára 2020, v ktorom dovolací súd riešil danú otázku, avšak toto ojedinelé rozhodnutie NS SR nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keďže nebolo doposiaľ publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj „Zbierka stanovísk a rozhodnutí"). Na podporu svojej argumentácie dovolateľ poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR") sp. zn. I. ÚS 421/2016 zo 7. júla 2016 33. K dovolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril. 34. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr, či je dovolanie procesne prípustné. 35. Podľa ustanovenia § 419, CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 36. Dovolateľ primárne uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm.
2. f)CSP namietajúc nedostatočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal podstatnými námietkami žalobcu, ktoré tento uviedol v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo považoval za porušenie práva na spravodlivý proces. Konkrétne namietal, že v rozsudku odvolacieho súdu absentujú dôvody vysvetľujúce právny záver odvolacieho súdu k námietke premlčania nároku žalovaného podľa ustanovenia § 107 ods. 1 OZ a (ne)možnosti aplikácie ustanovenia § 107 ods. 3 OZ, pričom z odôvodnenia rozsudkov súdov oboch inštancií nie je zrejmé, prečo námietku premlčania vznesenú v konaní žalobcom považovali za nedôvodnú, t. j. či ju považovali za nedôvodnú so zreteľom na ustanovenie § 107 ods. 1 OZ alebo so zreteľom na ustanovenie § 107 ods. 3 OZ. 37. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR") zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. 38. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). 39. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každé súdne rozhodnutie, pričom odôvodnenie rozhodnutia musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o opravnom (riadnom alebo mimoriadnom) prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje zákonné náležitosti, ide o rozhodnutie nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na spravodlivý proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov. 40. Dovolací súd poukazuje aj na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. novembra 2018, z ktorého vyplýva, že odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku krajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa článku 46 ods. 1 ústavy, i práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. 41. Dovolací súd ďalej poukazuje na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021. V odsekoch 38 a 39 odôvodnenia nálezu ÚS SR uviedol, že pod pojmom procesný postup je potrebné rozumieť nielen faktický postup súdu, teda to, ako sa spor vedie, ale napr. aj postup súdu pri vykonávaní alebo hodnotení dôkazov (IV. ÚS 557/2020), ktorý má v konečnom dôsledku svoj odraz aj v samotnom odôvodnení rozhodnutia súdu. V zmysle judikatúry ESĽP aj kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za jeden zo základných aspektov práva na spravodlivý proces, podobne ako právo na rovnosť zbraní alebo zásadu kontradiktórnosti konania. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je aj vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol) a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie najdôležitejším procesným úkonom súdu. Súdne rozhodnutie preto musí byť považované za súčasť procesného postupu súdu. 42. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 43. Podľa ustanovenia § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 44. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu. Aj odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preukázané len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia (ne)podriadil zistený skutkový stav. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 CSP povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať sa s podstatnými (kľúčovými) tvrdeniami uvedenými v odvolaní (III. ÚS 314/2018, II. ÚS 120/2020). 45. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám zákona, konkrétne ustanoveniu druhej vety § 387 ods. 3 CSP, podľa ktorej sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. V posudzovanom prípade sa odvolací súd takto nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, týkajúcimi sa ním uplatnenej námietky premlčania nároku žalovaného na zaplatenie sumy 1 143,60 eura s príslušenstvom. 46. Zo spisu vyplýva, že vzájomnou žalobou z 31. augusta 2015 [ktorý bol súdu prvej inštancie doručený dňa 7. septembra 2015 (č. l. spisu 235 a nasl.)] si žalovaný uplatnil voči žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 1 143,60 eura s príslušenstvom titulom tzv. naviac prác. Žalobca na nasledujúcom pojednávaní dňa 23. mája 2016 vzniesol námietku premlčania nároku uplatneného vzájomnou žalobou (č. l. spisu 264). Konkrétne namietal uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty s poukazom na to, že žalovaný ho na vydanie bezdôvodného obohatenia vyzval dňa 20. decembra 2012, avšak vzájomnú žalobu podal až dňa 7. septembra 2015, t. j. po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. V poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie z 1. februára 2018 (č. l. spisu 374) bol na odvolanie žalobcu zrušený odvolacím súdom pre jeho nepreskúmateľnosť (uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob/51/2018-407 z 25. októbra 2018), pričom odvolací súd o. i. uložil súdu prvej inštancie, aby sa vysporiadal s otázkou možného premlčania nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou. Toto vysporiadanie sa s námietkou premlčania vznesenou žalobcom tvorí obsah odsekov 112 až 115 odôvodnenia v poradí druhého rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. spisu 517) a nijako sa nelíši od toho, čo súd prvej inštancie uviedol v rámci odôvodnenia svojho prvého rozsudku (ide o rovnakú argumentáciu ako v odsekoch 37 a 39 rozsudku z 1. februára 2018). Súd prvej inštancie v odsekoch 112, 113 a 114 odôvodnenia citoval jednotlivé odseky § 107 Občianskeho zákonníka a v odseku 115 uviedol: Nárok žalovaného bol súčasťou vzneseného vzájomného protinávrhu v konaní vedenom pod sp. zn. 21Cb/62/2013, v ktorej veci bol tento návrh podaný dňa 24.04.2013. Keďže tento vzájomný návrh do spisu 21Cb/62/2013 bol podaný 24.04.2013 a uvádzajú sa aj práce v časti plynofikácie, kde súhrnne žiadal vtedy žalovaný o zaplatenie sumy 28 080,07 eura napriek tomu, že zobral vzájomný protinávrh v tejto časti späť a uplatnil ho podaním zo dňa 7.09.2015 v tomto konaní, nemohlo dôjsť k premlčaniu tohto nároku v zmysle ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka, resp. nárok bol uplatnený riadne a včas v oboch lehotách a to subjektívnej, ako aj objektívnej. 47. Žalobca v podanom odvolaní proti (v poradí) druhému rozsudku súdu prvej inštancie z 23. mája 2019 (č. l. spisu 522 a nasl.) namietal, že súd prvej inštancie pravdepodobne aplikoval ustanovenie § 107 ods. 3 OZ, ktoré však v danej veci nemožno použiť a tiež, že nesprávne posúdil spočívanie premlčacej lehoty, keďže podľa judikátu R 3/2001 platí, že ak bolo konanie o uplatnenom práve v dôsledku späťvzatia žaloby zastavené, nastáva stav ako keby ku konaniu vôbec nedošlo, resp., že v dôsledku späťvzatia žaloby nedošlo k spočívaniu premlčacej lehoty podľa § 112 OZ, lebo v konaní sa riadne nepokračovalo. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou žalobcu vysporiadal tak, že v odseku 41 odôvodnenia uviedol nasledovné: K odvolacej námietke žalobcu v súvislosti s premlčaním nároku žalovaného odvolací súd uvádza, že aj túto námietku považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou v schválenom rozhodnutí riadne vysporiadal v bode 115 a odvolací súd sa s vysloveným názorom súdu prvej inštancie plne stotožňuje. 48. Podľa názoru dovolacieho súdu z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je možné zistiť, ako súd ním citovanú zákonnú úpravu (§ 107 OZ) aplikoval na predmetnú vec, keď predovšetkým nie je zrejmé ako, resp. od ktorého okamihu počítal plynutie subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcu a kedy, resp. ktorým okamihom podľa jeho názoru nastalo spočívanie premlčacej lehoty (v dôsledku riadneho uplatnenia nároku žalovaným). Súd prvej inštancie tiež bližšie nevysvetlil, prečo späťvzatie vzájomnej žaloby v konaní sp. zn. 21Cb/62/2013 nepovažoval za právne významné, čomu by nasvedčovala použitá formulácia napriek tomu, že zobral vzájomný protinávrh v tejto časti späť. Nie je zrejmé ani to, či okrem odsekov 1 a 2 aplikoval aj odsek 3 ustanovenia § 107 OZ, keďže v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje tomu zodpovedajúca právna argumentácia. 49. Odvolací súd vyššie uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie neodstránil, iba odkázal na nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v odsekoch 112 až 115 odôvodnenia posúdil ako nedôvodnú námietku premlčania, vznesenú žalobcom, pričom aj podľa názoru dovolacieho súdu ide nepochybne o otázku, ktorá je kľúčová pre rozhodnutie o nároku žalovaného na zaplatenie sumy 1 143,60 eura s príslušenstvom. Keďže odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s podstatnými (kľúčovými) odvolacími námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, porušil kogentné ustanovenie § 387 ods. 3 CSP, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na riadne odôvodnenie rozsudku, a teda aj k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces, vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čo v posudzovanom prípade zakladá vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP. 50. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade je daná prípustnosť a dôvodnosť dovolania žalobcu v časti týkajúcej sa uplatneného vzájomného návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 1 143,60 eura s príslušenstvom, preto dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. a tiež v závislom výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže rovnakou vadou zmätočnosti je zaťažený aj rozsudok súdu prvej inštancie a nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie, a to vo výrokoch II. a IV. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, ods. 2 a § 450 CSP). 51. Z ustanovenia § 455 CSP vyplýva, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd nižšej inštancie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať v intenciách právneho názoru vysloveného dovolacím súdom a po riadnom zistení skutkového stavu a jeho právnom posúdení opätovne rozhodne o vzájomnom návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 1 143,63 eura s príslušenstvom. 52. Pokiaľ ide o potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vzťahujúci sa k výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 810,36 eura s príslušenstvom, dovolací súd uvádza, že dovolateľ v dovolaní síce uviedol, že dovolaním napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu, avšak neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by sa vzťahovala k uvedenému výroku (potvrdenie zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 810,36 eura s príslušenstvom). Vychádzajúc z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolanie žalobcu nemá v tejto časti náležitosti požadované zákonom v zmysle § 428 CSP (absencia dovolacích dôvodov), v dôsledku čoho dovolací súd dovolanie žalobcu v zostávajúcej časti (týkajúcej sa zaplatenia sumy 810,36 eura s príslušenstvom) odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
5. d)CSP. 53. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu a zároveň aj súdu prvej inštancie, dovolací súd sa už ďalej nezaoberal skúmaním prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
6. a)a písm.
7. b)CSP vo väzbe na dovolateľom vymedzené právne otázky, keďže preskúmanie právneho posúdenia veci odvolacím súdom nie je ani možné, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a aj súdu prvej inštancie je nedostatočné a nepreskúmateľné pre absenciu právnych záverov rozhodujúcich (kľúčových) pre rozhodnutie veci v jej merite práve vo väzbe na dovolateľom vymedzené právne otázky, týkajúce sa ustanovení § 112 OZ (spočívanie premlčacej lehoty) a § 107 ods. 3 OZ (neprihliadnutie na námietku premlčania, ak druhý účastník nemôže namietať premlčanie). Dovolateľom uvedené právne otázky nemôže v dovolacom konaní riešiť dovolací súd, keďže tieto otázky neboli riešené ani súdmi nižšej inštancie a tieto na ich riešení nezaložili svoje rozhodnutia. 54. S poukazom na kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu vo veci samej dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania č. k. 19Cb/192/2013-612 z 2. marca 2021, keďže v danom prípade nebol viazaný rozsahom podaného dovolania s poukazom na ustanovenie § 439 písm.
8. a)CSP. Uznesenie o výške náhrady trov konania je závislé od existencie rozhodnutia vo veci samej. V prípade závislosti výrokov môže dovolací súd prejednať aj závislý výrok bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý. Judikatúra NS SR (R 73/2004) ustálila, že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie vo veci samej by uznesenie o výške náhrady trov konania z 2. marca 2021 zostalo osamotené, bez väzby na rozhodnutie v merite veci, čo by odporovalo aj princípu právnej istoty (I. ÚS 549/2015, 2Obdo/59/2021, 3Obdo/25/2022). 55. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 CSP). 56. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok