Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/56/2023 Identifikačné číslo spisu: 3821010612 Dátum vydania rozhodnutia: 24.01.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku nemôže napĺňať tvrdenie, že vykonaným dokazovaním nebol správne preukázaný určitý kvalifikačný znak trestného činu spáchaného obvineným. Čo sa týka obvineným uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku prokurátor konštatoval, že tento nie je naplnený, nakoľko, ... voči obvinenému bolo vo fáze pred záverečnou rečou obhajkyne vedené trestné stíhanie pre skutok, ktorý vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Žiaden návrh či argument prokuratúry a ani samotná obžaloba nikdy nesmerovali k uplatneniu kvalifikačných znakov pomsta a surovosť. Zo strany obhajkyne obvineného nepochybne išlo o argumentovanie voči nejestvujúcej právnej kvalifikácii skutku obvineného. Obhajkyňa teda spochybňovala uplatnenie kvalifikačných znakov trestného činu, ktoré v čase jej záverečnej reči reálne neexistovali. V zmysle § 253 ods. 3 Trestného poriadku ... je zrejmé, že súd môže prerušiť záverečnú reč procesnej strany, ak je jej obsah mimo rámca predmetu konania. Zároveň je potrebné konštatovať, že údajne nesprávny procesný postup súdu na hlavnom pojednávaní pri určení spôsobu realizácie záverečných rečí môže eventuálne byť porušením ustanovení Trestného poriadku, ale samo o sebe toto porušenie nie je zásadným porušením práva obvineného na obhajobu predpokladaným v § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov nie sú v danej veci preukázané žiadne dôvody dovolania v prospech obvineného. Navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvineného G. M. zamietol, pretože dôvody dovolania nie sú preukázané". Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
4. h)Trestného poriadku) prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm.
5. b)Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku a že podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie menovaného je potrebné odmietnuť postupom podľa § 382 písm.
6. c)Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že obvineným uplatňované dôvody dovolania nie sú splnené, napriek dôvodnosti časti argumentácie obvineného ohľadom naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
7. i)Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
8. c)Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm.
9. c)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c),
10. d)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
11. c)Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
12. c)Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. V spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
13. a)je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby sa na tieto dostal od súdu náležitú odpoveď,
14. b)predstavuje jednu zo záruk, že „výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované verejnosťou,
15. c)vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana k dispozícii. Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v. Holandsko, resp. Ruiz Torija v. Španielsko). Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je teda povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodnení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu (Krasulya v. Rusko). Ďalej platí, že jednou zo základných povinností súdu vo vzťahu k zachovaniu práva na obhajobu je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný postup, ktorý je súčasne treba logicky a presvedčivo odôvodniť. Uvedenú požiadavku zakotvil zákonodarca do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia vo veci samej. Nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú adhézne k určitému zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia. Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa takéto rozhodnutie posúva do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Je však vecou súdov nižšieho stupňa aké dôkazy a v akej kvalite považujú za dostatočné na preukázanie skutkového stavu. V kontexte trestnej veci obvineného sa ale najvyššiemu súdu nejaví racionálne prípustným uvažovať o existencii akýchsi abstraktných, resp. príliš zovšeobecňujúcich hodnotiacich stanoviskách ohľadne objasnenia, resp. popisu skutkových záverov ustálených skôr vo veci konajúcimi súdmi ohľadne zodpovedania ,,otázky viny" obvineného M., nakoľko platí, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd za súčasného explicitného poukazu na ,,nedostatky" odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, právne perfektným spôsobom zhojeného doplnením zo strany odvolacieho súdu (pozn.: mimoriadne správne zdôrazňujúceho opakovane najvyšší súdom judikovaný postulát, že odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu tvoria jeden celok - napr. I. ÚS 336/2016, III. ÚS 447/2016 a i.) sa zreteľným, jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadrili jednak ku konkrétnym výsledkom vykonaného dokazovania, pričom sa nevyhli posúdeniu kľúčových skutkových okolností, na ktorých podklade oba skôr vo veci konajúce súdy dospeli k záveru o vine obvineného M.. V aktuálnej procesnej situácii naozaj niet zásadných pochybností o tom, že odvolací súd neignoroval námietky obvineného, prostredníctvom ktorých realizoval svoje právo na obhajobu. Naopak, odvolací súd svojou aktivitou reagoval doplňujúcim spôsobom na námietky obvineného proti zásadným skutkovým zisteniam, na ktoré súd prvého stupňa odkazuje ako na kľúčové pre ustálené skutkové závery, a to spôsobom konvenujúcim vyššie podrobne rozvedeným kvalitatívnym požiadavkám. Pokiaľ obvinený namieta, že zásadné porušenie práva na obhajobu treba badať v tom, že obhajkyňa menovaného bola prerušená okresným súdom pri prednese záverečnej reči, najvyšší súd poukazuje na to, že nahliadnutím do príslušnej časti predloženého spisu zistil, že sprievodný orientačný záznamový hárok k priloženému CD nosiču obsahujúcemu záznam z príslušného hlavného pojednávania na č. l. 858 súdneho spisu obsahuje skutočnosti, ktoré argumentáciu obvineného negujú pomerne zásadným spôsobom. Je totiž len veľmi náročné predstaviť si, že by obhajkyňa obvineného alebo sám obvinený boli pri prednese záverečnej reči prerušovaní v nimi uvádzanej, natoľko signifikantnej, miere a napriek tomu by obhajkyňa obvineného predniesla záverečnú reč v rozsahu zhruba 25 minút a obvinený v rozsahu takmer 3 minúty. K tomu pristupuje nielen záver, že z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva žiadna zmienka o akomsi rušivom vplyve iných osôb zúčastňujúcich sa hlavného pojednávania, ale najmä skutočnosť, že z hľadiska zachovania práv obhajoby je v tomto smere úplne postačujúce, že s tvrdenými námietkami sa vysporiadal nielen súd prvého stupňa, ale rovnako tak aj odvolací súd, a to najneskôr v písomnom vyhotovení ich meritórnych rozhodnutí (čo sa týka rozsudku krajského súdu, tak k takému vysporiadaniu došlo za súčasného konkrétneho odkazu na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa s jeho tomu zodpovedajúcim doplnením - R 43/2018). Zároveň možno poznamenať, že ak predseda senátu súdu prvého stupňa aplikoval § 274 ods. 4 Trestného poriadku, v zásade použitím dotknutého ustanovenia nijak neporušil zákon, nakoľko ide o ustanovenie priamo upravujúce vedenie hlavného pojednávania obsahujúce oprávnenie predsedu senátu efektívne ,,manažovať" jeho riadny a plynulý priebeh, navyše v intenciách predikovaných v § 253 ods. 1 veta prvá, ods. 3 Trestného poriadku. Súčasne je z predmetného sprievodného záznamu a zápisnice o hlavnom pojednávaní zrejmé, že v prípade vstupu prokurátora v takto vymedzenej časti hlavného pojednávania (resp. v jeho závere) bolo plne zachované právo obhajoby reagovať formou repliky na prípadný prednes prokurátora (a tak pružne dopĺňať tam uvedené prednesy formou, ktorá je účelom v zásade totožná s prednesom záverečnej reči. Takisto platí, že v prípade opakovaného porušenia povinnosti strany konania ,,zjavne nevybočiť" pri prednese záverečnej reči z rámca prejednávanej veci nie je porušením zákona, ak predseda senátu po viacnásobných neúčinných upozorneniach odníme obhajcovi alebo obvinenému ďalej právo pokračovať v prednese záverečnej reči (R 19/1990). V posudzovanej trestnej veci ale takáto procesná situácia nenastala. Za porušenie práva na obhajobu pre účely dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
16. c)Trestného poriadku takisto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
17. c)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
18. i)Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Ak preto obvinený namieta (s poukazom na dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
19. g)Trestného poriadku) neprihliadnutie na závery vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 54/2022 vypracovaného ohľadne osoby poškodeného Š., najvyšší súd konštatuje, že takto formulovaná argumentácia nemôže predstavovať kvalifikovanú námietku subsumovateľnú pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
20. c)Trestného poriadku (ako ani iný dovolací dôvod) práve s poukazom na zákaz prieskumu možnej neúplnosti zistenia skutkového stavu. Ide totiž o okolnosť, ktorú môže obvinený namietať v konaní pred odvolacím súdom, zatiaľ čo už len s poukazom na vyššie podrobne citované námietky obvineného je zrejmé, že nimi menovaný vyjadruje svoju nespokojnosť so skutkovými závermi ustálenými vo veci konajúcimi súdmi, vyplývajúcimi z postupu podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku (spôsobom laicky charakterizovateľným nasledovne: ,,ak by si súd bol býval osvojil inú verziu, nie je vylúčené, že tomu mohlo byť inak"). Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
21. c)Trestného poriadku ako nedôvodnú s tým, že naplnenie tohto dovolacieho dôvodu konštatovať nemožno. K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
22. g)Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm.
23. g)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
24. g)Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípade ak skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom je zrejmá z obsahu spisu, pričom súčasné porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 a nasl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V naznačenej súvislosti tomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
25. g)Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
26. g)Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
27. d)Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z 2.2.2010, Emen p. Turecku, rozsudok č. 25585/02 z 26.1.2010, Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozsudok č. 26668/95 zo 14.2.2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15.12.2011 a ďalšie). Najvyšší súd dopĺňa,

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale neskoro (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). V súhrne preto platí,

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak následne najvyšší súd dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Ďalej platí, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku konštatovaný v tomu zodpovedajúcej intenzite vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené vo výlučnej alebo v rozhodujúcej miere. V prípade namietaných dôkazných prostriedkov musí ísť v rámci takto zúženého priestoru o chybu, ktorá by vo výlučnej alebo rozhodujúcej miere ovplyvnila samotnú podstatu a význam dôkazných prostriedkov údajne zaťažených obvineným označenými chybami nezákonnosti. Takto je zároveň zachovaný princíp, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno úspešne podať len v prípade výskytu závažných chýb aplikácie hmotného alebo procesného práva. Čo sa týka konkrétnych dovolacích námietok obvineného, tieto možno rozdeliť do dvoch vecne podstatných argumentačných okruhov:
3. a)neprihliadnutie súdu prvého stupňa na závery znaleckého dokazovania, pripúšťajúce, ,,alternatívu skutkového deja", vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 54/2022 na osobu poškodeného Š. (ktoré v zásade poukazujú na emočnú nestabilitu a celkovú nedôveryhodnosť osoby poškodeného) ako aj
4. b)neprípustnosť použitia úradných záznamov - analýzy kamerových záznamov vyhotovených príslušníkmi Policajného zboru. Čo sa týka prvého okruhu námietok obvineného, tak už z ich opisu je evidentné, že argumentácia obvineného je v rovine skutkových námietok smerujúcich proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie tak, ako napokon najvyšší súd ustálil už v skoršej časti tohto uznesenia. Najvyšší súd ako súd dovolací nemôže preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi nižších stupňov, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Pokiaľ teda neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení ustálených súdmi nižších súdov nemôže dovolací súd preskúmavať v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
5. i)Trestného poriadku, nemožno takéto skutkové preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať) prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
6. g)Trestného poriadku, napríklad uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní nebolo prihliadnuté na konkrétny dôkaz, na ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam vykonaný byť mal; naviac, so sprievodným námietkovým atakom charakterizovateľným skôr v zmysle kladenia dodatočných otázok dovolaciemu súdu, akými dôvodmi boli konajúce súdy v tzv. základnom konaní vedené pri ich závere neprihliadnuť na závery vyjadrené v skôr zmienenom znaleckom posudku. Opäť preto platí, že posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v predmetnej veci medzi dovolacími dôvodmi upravenými pod písm.
7. g)a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm.
8. i)Trestného poriadku, za súčasnej logickej nadväznosti na jediný možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Možno pre úplnosť zdôrazniť, že naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
9. g)Trestného poriadku sa nemožno účinne domáhať v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
10. g)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Ak by aj najvyšší súd dotknutú námietku inak podradil pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
11. c)Trestného poriadku, zostáva napriek tomu nedotknutým záver, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd preto bez ďalšieho neprijal s tým súvisiacu argumentáciu obvineného M. celkom zjavne stojacu mimo dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
12. g)Trestného poriadku. Platí totiž to, že dovolacie námietky v naznačenom kontexte nemožno vnímať inak, než ako subjektívne hodnotenie priebehu konania v trestnej veci obvineného, ktorými v zásade sugestívnym spôsobom najvyššiemu súdu ponúka alternatívnu verziu skutkového deja (pochopiteľne, s priaznivejšou koncovkou pre obvineného) typu, že mohol konať aj v nutnej obrane, resp. eventuálne nemožno vylúčiť ani záver, že napokon on bol osobou, ktorá bola napadnutá poškodeným Š. a v podstate to len ,,trochu prehnal", za čo sa poškodenému ospravedlnil. Najvyšší súd k tomu poznamenáva, že takto formulované námietky obvineného nezakladajú žiaden dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku - pre ich atakovanie skutkového stavu. Námietky obvineného preto v tejto časti najvyšší súd neprijal. Čo sa však týka druhého okruhu námietok obvineného ohľadne dôkaznej nepoužiteľnosti úradných záznamov spísaných príslušníkmi Policajného zboru (nahliadnutím do príslušnej časti predloženého spisu sa jedná o úradné záznamy na č. l. 536 a nasl. zv. č. II., vyšetrovací spis) tak najvyšší súd súhlasne s obvineným konštatuje, že úradné záznamy nemožno považovať za procesne použiteľný dôkaz, a to napriek tomu, že ich formálna podoba zvádza k ich analogickému subsumovaniu pod listinné dôkazy. Tu si je potrebné uvedomiť, že úradný záznam je v zásade len záznam o postupe polície informatívnej povahy. Nie je však ako dôkaz prípustný na hlavnom pojednávaní (SR 91/2005 - ČR, príp. R 45/1994 - ČR), čo konvenuje aj ostatným záverom rozhodovacej praxe (viď napr. R 17/1997, resp. R 26/1989). Úradný záznam spísaný príslušníkmi Policajného zboru preto nemožno považovať za dôkaz použiteľný v trestnom konaní, a tak ho nie je možné oboznámiť na hlavnom pojednávaní jeho prečítaním ako listinný dôkaz. Ďalej ale najvyšší súd akcentuje, že naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
13. g)Trestného poriadku možno konštatovať len vtedy, ak je dôkaz zaťažený chybou, ktorá svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 a nasl. Dohovoru a súčasne ide o dôkaz, ktorý výlučne alebo v rozhodujúcej miere ovplyvnil dovolaním napadnuté rozhodnutie. Povedané inými slovami, možno opätovne uviesť,

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku môže byť naplnený: - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale prihliadal na ne, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokaz