1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/57/2022, z 11. októbra 2022 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Š. N. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 31T/12/2019, z 27. marca 2019 bol obvinený Š. N. uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm.
1, ods. 2 písm.
2, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 5, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov a 6 (šesť) mesiacov; pričom na výkon trestu odňatia slobody bol
2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania podaného obvineným rozhodol (prvýkrát) uznesením, sp. zn. 3To/98/2019, zo 4. júla 2019 tak, že ho
Na podklade dovolania obvineného Š. N. podaného proti naposledy citovanému rozhodnutiu odvolacieho súdu, najvyšší súd rozsudkom, sp. zn. 1Tdo/32/2021, zo 4. júla 2022, vrátane vzatia menovaného do väzby a zamietnutí žiadosti obvineného o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, rozhodol: „I.
1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/98/2019, zo 4. júla 2019 zrušuje. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. III.
1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol". Krajský súd v Trnave poradím svojim druhým rozhodnutím, rozsudok súdu prvého stupňa, sp. zn. 31T/12/2019, z 27. marca 2019
1 písm. d) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu a
3 Trestného poriadku obvineného Š. N. uznal za vinného zo spáchania zločinu lúpeže
1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1 Trestného zákona, na tomto skutkovom základe dňa 22. augusta 2018 v čase okolo 14:00 hod. zazvonil na zvonček poškodeného F. Z., nar. XX. A. XXXX, v bytovom dome na ulici D. XX v Š., ktorý ho vpustil do bytového domu a keď otvoril dvere do svojho bytu na X. poschodí, aby pozrel na chodbu, obžalovaný sa cez ne následne bez pozvania poškodeného fyzicky pretlačil dovnútra, kde poškodený začal cúvať do ďalších dverí, obžalovaný ho oboma rukami otvorenou dlaňou sotil do oblasti chrbta, následkom čoho poškodený padol na zem, následne sa poškodený zdvihol zo zeme a vybehol von zo svojho bytu, aby si zavolal pomoc, pričom počas tohto času obžalovaný z bytu odcudzil mobilný telefón zn. Samsung A5 a odišiel. Za to mu Krajský súd v Trnave
1, § 41 ods. 1, 38 ods. 2, ods. 5, 37 písm. h), § 37 písm. m) Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením
2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Obvinený Š. N. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
3 Trestného poriadku, pretože vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku, a to v spojitosti s vyššie uvedeným dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku. V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinený v podstate namietal: „Mám za to, že v mojom prípade bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu, a to najmä v tom smere, že v konaní nebolo preukázané, že som svojim konaním naplnil skutkovú podstatu zločinu lúpeže
ust. § 188 ods. 1, ods. 2 písm.
1, ods. 2 písm.
ust. § 188 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje, aby páchateľ proti inému použil násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Pri zločine lúpeže sa jedná o úmyselný trestný čin (§ 15 Trestného zákona), t. j. na naplnenie dotknutej skutkovej podstaty sa vyžaduje, aby páchateľ mal úmysel použiť násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia ako aj úmysel zmocniť sa cudzej veci v tom istom okamihu, keď pácha daný trestný čin. Nepostačuje len naplnenie jednej alebo len druhej zložky skutkovej podstaty predmetného trestného činu, t. j. nepostačuje, že páchateľ použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia proti inému bez toho, aby mal úmysel zmocniť sa cudzej veci ako ani to, že páchateľ síce má úmysel zmocniť sa cudzej veci, avšak nepoužije proti inému násilie ako ani hrozbu bezprostredného násilia. Na druhej strane nepostačuje ani to, že by páchateľ proti inému síce použil násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia, avšak bez úmyslu zmocniť sa cudzej veci v danom okamihu, pričom až následne by sa rozhodol, že sa po tomto akte aj zmocní cudzej veci. Na naplnenie dotknutej skutkovej podstaty zločinu lúpeže je potrebné, aby obe uvedené zložky (úmysel použiť proti inému násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia ako aj úmysel zmocniť sa cudzej veci) boli prítomné súčasne už na začiatku páchania skutku. Kvalifikovaná skutková podstata zločinu lúpeže
ust. § 188 ods. 2 písm.
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, k čomu som v konaní ústne ako aj písomne navrhol vykonanie nevyhnutných dôkazov, ktoré však konajúci súd nevykonal. Rovnako som svojim konaním nenaplnil ani skutkovú podstatu prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm.
kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody
ust. § 194 ods. 2 písm.
výpovede sv. Š. v kombinácii s alkoholom), tak je dôvodné, aby aj tieto skutočnosti boli znalecky skúmané v súvislosti s vierohodnosťou výpovede poškodeného. Aj v tejto súvislosti som žiadal konajúci súd, aby si vyžiadal oznámenie od ošetrujúcej lekárky poškodeného MUDr. R. ohľadom liekov predpísaných poškodenému, keďže aj užívané lieky môžu mať vplyv na vnímanie a reprodukovanie reality poškodeným ako aj na všeobecnú a špecifickú vierohodnosť jeho výpovede, pričom
mojich vedomostí mal poškodený v čase skutku (dňa
moji vedomostí ich pôvodne žiadal z vedľajšieho objektu - hotelu P., a nie z dotknutej predajne P., pričom až následne
mojich vedomostí si ich pôvodne žiadali od nesprávneho subjektu (hotel P.), a takto tiež porušili moje právo na obhajobu a zmarili vykonanie tohto dôkazu. Čo sa týka výpovede sv. U., tak táto svedkyňa jednak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom sama uviedla, že všetky informácie ohľadom skutku má len od poškodeného, ktorý jej mal dňa
nej poškodený alkohol nepije. Rovnako, že je abstinent, v konaní vypovedal aj poškodený. Odhliadnuc od toho, že svedkyňa nemá zákonné možnosti zisťovať, či poškodený pije, alebo nepije alkohol, resp. čo je, alebo nie je pod jeho vplyvom, tak v konaní o povolení obnovy konania v tejto veci, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 1T/24/2019, bol vypočutý sv. K. Š., ktorý potvrdil, že poškodený píjaval alkohol, pričom keď pije, tak je agresívny, a keď vtedy berie aj tabletky, tak je poškodený náladový. Aj uvedené tvrdenie sv. K. Š., t. j. pitie alkoholu v kombinácii s liekmi na strane poškodeného, ma jednoznačne vplyv na schopnosť poškodeného vnímať a reprodukovať prežité udalosti ako aj na špecifickú a všeobecnú vierohodnosť výpovede poškodeného, ktoré okolnosti som v konaní riadne navrhoval skúmať znalecky, avšak súd návrh na vykonanie (aj) tohto dôkazu zamietol. Aj na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že v pôvodnom konaní (prípravnom konaní ako aj v konaní na súde - prvostupňovom ako aj odvolacom) konajúce OČTK a súdy pochybili a zásadným spôsobom porušili moje právo na obhajobu, ktoré mi garantujú jednak normy vnútroštátneho ako aj normy medzinárodného práva, keď aj v rozpore s ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku nepostupovali tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie a s rovnakou starostlivosťou neobjasňovali okolnosti svedčiace proti mne ako obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v môj prospech a v oboch smeroch nevykonávali dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. O uvedenom svedčí aj ten fakt, že vyššie uvádzané dôkazy (znalecké dokazovanie, oznámenie od ošetrujúcej lekárky, kamerové záznamy) som v konaní navrhoval vykonať riadne, včas a plne dôvodne, tieto dôkazy vychádzali z už vykonaného dokazovania vo veci (najmä z výsluchu poškodeného a z rozporov v jeho výpovediach) ako aj zo skutočnosti, že celé moje obvinenie a odsúdenie bolo založené výlučne na výpovedi poškodeného, ktorý vypovedal rozdielne na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní, pričom rozpory vo svojich výpovediach nevedel riadne vysvetliť na hlavnom pojednávaní, jeho výpoveď spochybňujú výpovede sv. U. a sv. Š.,
výpovede sv. Š. poškodený užíval lieky spolu s alkoholom, a za tejto situácie teda bez ďalšieho dokazovania konajúce súdy nemohli ustáliť moju vinu zo spáchania stíhaného skutku bez dôvodných pochybností, ako to ustanovuje ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku a porušili moje právo na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), keď riadne a dostatočne nezistili skutkový stav bez dôvodných pochybností, ako to ustanovuje ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku a porušili moje právo na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), keď riadne a dostatočne nezistili skutkový stav veci bez dôvodných pochybností, nevykonali navrhované dôkazy potrebné na riadne ustálenie skutkové stavu veci, nerešpektovali ustálenú súdnu prax, nerešpektovali všeobecne platnú zásadu trestného konania in dubio pro reo, v konaní postupovali a rozhodli arbitrárne. Zároveň som bol v tomto konaní uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže
ust. § 188 ods. 1 , ods. 2 písm. d) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona bez toho, aby bolo v konaní preukázané naplnenie všetkých znakov dotknutých skutkových podstát trestných činov z mojej strany. Správne ma konajúci súd mal v súlade so zásadou in dubio pro reo spod obžaloby v celom rozsahu oslobodiť, príp. vykonať dokazovanie v súvislosti s možným naplnením skutkovej podstaty iného trestného činu (napr. trestného činu krádeže, ...). Mám za to, že ani hodnotenie vykonaného dokazovania zo strany konajúcich súdov nebolo v súlade so zásadou, ustanovenou v ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keď tieto nehodnotili vykonané dôkazy na základe starostlivého uváženia všetkých okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Z vykonaného dokazovania by potom konajúce súdy nemohli dospieť k záveru o naplnení skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona akýmkoľvek konaním z mojej strany a v súlade so zásadou in dubio pro reo a ustálenou súdnou praxou by ma museli spod obžaloby v celom rozsahu oslobodiť, keďže celé moje obvinenie (ako aj odsúdenie) je postavené výlučne na výpovedi poškodeného, ktorá nie je podporená žiadnym iným z vykonaných dôkazov, navyše vo výpovediach poškodeného (prípravné konania a hlavné pojednávanie) sa vyskytli závažné rozpory, ktoré poškodený na hlavnom pojednávaní nedokázal riadne vysvetliť, výpoveď poškodeného spochybňujú aj výpovede sv. U. a sv. Š., sv. U. mala o udalosti výlučne tie informácie, ktoré jej poskytol poškodený, pričom aj v jej výpovediach sa vyskytli závažné rozpory, poškodený mal navyše kombinovať lieky s alkoholom. Za danej situácie výpoveď poškodeného, resp. jej vierohodnosť nebola v konaní riadne skúmaná, k čomu som navrhoval pribratie znalca do konania, čo však konajúci súd zamietol. Konanie a rozhodnutia konajúcich súdov v tomto smere považujem za nesprávne, nezákonné a arbitrárne. Chybnosť konania dotknutých súdov vidím najmä v tom, že konajúce súdy riadne nevykonali mnou riadne, včas a dôvodne navrhnuté dôkazy, ktoré sú nevyhnutné na riadne zistenie skutkového stavu v danej veci bez dôvodných pochybností, nerešpektovaní zásady in dubio pro reo, arbitrárnosti rozhodnutia o zamietnutí mojich návrhov na vykonanie dokazovania, nerešpektovaní môjho práva na obhajobu, nesprávnom právnom posúdení skutku, nesprávnej aplikácii hmotnoprávnych ustanovení (§ 15 Trestného zákona), nesprávnom hodnotení vykonaného dokazovania. Pochybenia konajúceho súdu prvého stupňa neodstránil ani odvolací súd, ktorý moje odvolanie v celom rozsahu zamietol. Vyššie uvedeným postupom a napádanými rozhodnutiami konajúcich súdov bolo jednoznačne závažným spôsobom porušené moje právo na obhajobu v konaní na súde prvého stupňa ako aj v odvolacom konaní, a teda je naplnený dovolací dôvod
ust. § 371 ods. 1 písm.
ust. § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku odkazujem aj na vyššie uvedenú argumentáciu v súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu
ust. § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z vyššie uvedenej argumentácie je zrejmé, že napádané rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení stíhaného skutku zo strany konajúcich súdov (prvostupňového a odvolacieho ako aj zo strany OČTK v prípravnom konaní). Je zrejmé, že v konaní nebolo preukázané, že ja by som použil násilie proti poškodenému alebo hrozbu bezprostredného násilia, keď najmä na základe výpovedí poškodeného z prípravného konania a z hlavného pojednávania nie je zrejmé, ako som mal sotiť poškodeného (v prípravnom konaní to malo byť od chrbta, na hlavnom pojednávaní to malo byť tvárou v tvár); ďalej
jeho výpovede na hlavnom pojednávaní som ho mal zhodiť na zem už pri otváraní vstupných dverí do bytu, čo v prípravnom konaní poškodený absolútne nespomínal, zároveň nie je preukázané, že by som mal voči poškodenému použiť akúkoľvek hrozbu bezprostredného násilia. Rovnako v konaní nebol preukázaný ani môj úmysel zmocniť sa mobilu poškodeného, súvislosť zmocnenia sa mobilu so sotením poškodeného, existencia úmyslu spáchať zločin lúpeže z mojej strany v rozhodujúcom okamihu - t. j. úmysel použiť násilie voči poškodenému, príp. hrozbu bezprostredným násilím voči poškodenému a rovnako úmysel zmocniť sa cudzej veci v rovnakom, rozhodujúcom čase, t. j. v čase začatia ‚páchania' trestného činu. V danom smere v konaní vonkoncom nebolo preukázané naplnenie znakov skutkovej podstaty zločinu lúpeže
ust. § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona z mojej strany, keďže ja som do bytu poškodeného neoprávnene nevnikol, ako ani v ňom neoprávnene nezotrval, ale ma do neho dobrovoľne pozval a dobrovoľne pustil sám poškodený. A teda v súlade so zásadou in dubio pro reo som mal byť spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený. K uvedenému nenaplneniu znakov skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona z mojej strany. Ďalej odkazujem na moju argumentáciu, uvedenú vyššie v tomto podaní v súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu
ust. § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kde som tieto otázky vysvetlil komplexne. Tu tiež poukazujem na nesprávne použitie ust. § 15 Trestného zákona (hmotnoprávne ustanovenie) zo strany konajúceho prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, čo som napádal jednak vo svojom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu (zdôvodnenie odvolania z 2. mája 2019), ale aj bližšie som to vysvetlil aj vyššie v tomto podaní v súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu
ust. § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tomto smere opätovne poukazujem na to, že konajúce súdy nebrali zreteľ na to, že v žiadnom mojom konaní nemožno vidieť úmysel spáchať zločin lúpeže
ust. § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, keďže v tomto prípade by museli byť naplnené a v konaní riadne preukázané jednak úmysel zmocniť sa cudzej veci, a to v rovnakom, rozhodujúcom čase, t. j. súčasne pri začatí ‚páchania' skutku, čo však v tomto konaní jednoznačne preukázané nebolo a nevyplýva to zo žiadneho z vykonaných dôkazov v konaní. Rovnako nebol preukázaný ani môj úmysel spáchať prečin porušovania domovej slobody
ust. § 194 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, keďže do svojho bytu ma dobrovoľne pustil a pozval sám poškodený. Konanie a rozhodnutia konajúcich súdov aj v tomto smere považujem za nesprávne, nezákonné a arbitrárne. Na základe vyššie uvedeného je v mojom prípade daný aj dovolací dôvod
ust. § 371 ods. 1 písm.
Trestného zákona, no zistil dve priťažujúce okolnosti, a to
m) Trestného zákona, že už bol za trestný čin odsúdený a
h) Trestného zákona, že predmetným skutkom spáchal viac trestných činov a takisto prišiel k záveru, že keďže obžalovaný už bol v minulosti odsúdený za zločin rozhodnutím Okresného súdu Šaľa, sp. zn. 3T/68/2001, a rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4T/93/2015, a tieto odsúdenia neboli ku dňu rozhodnutia zahladené, dolná hranica trestnej sadzby sa v zmysle ust. § 38 ods. 5 Trestného zákona zvýšila o jednu polovicu rozdielu medzi dolnou a hornou hranicou trestnej sadzby na 5 rokov a 6 mesiacov a súd preto mohol po úprave trestnej sadzby uložiť obžalovanému trest odňatia slobody v rozpätí od 5 rokov a 6 mesiacov do 8 rokov. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd nesprávne predchádzajúce odsúdenie obžalovaného pričítal raz ako priťažujúcu okolnosť to
m) Trestného zákona a druhý raz, keďže obžalovaný už bol v minulosti odsúdený za zločin rozhodnutím Okresného súdu Šaľa, sp. zn. 3T/68/2001, a rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4T/93/2015, a tieto odsúdenia neboli ku dňu rozhodnutia zahladené, zvýšil dolnú hranica trestnej sadzby v zmysle ust. § 38 ods. 5 Trestného zákona o jednu polovicu rozdielu medzi dolnou a hornou hranicou trestnej sadzby na 5 rokov a 6 mesiacov a takto po úprave trestnej sadzby odvolací súd ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v rozpätí od 5 rokov a 6 mesiacov do 8 rokov.
vyššie uvedeného súd mal postupovať v zmysle ust. § 38 ods. 4 Trestného zákona (Ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu), pričom v danom prípade dolná hranica trestnej sadzby predstavovala 4 roky a 8 mesiacov a horná hranica 8 rokov. Vzhľadom na okolnosti prípadu v súlade s ust. 39 ods. 1 Trestného zákona na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje pre odsúdeného aj trest kratšieho trvania, a preto mal súd určiť rozpätie trestnej sadzby od 4 rokov a 8 mesiacov do 8 rokov a takto mal vymerať trest v spodnej hranici tohto rozpätia, pričom trest vo výmere 7 rokov je neprimerane prísny, ktorý napokon nenaplní účel a tento účel môže byť naplnený aj trestom kratšieho trvania v rozsahu do 5 rokov. Na základe uvedených skutočností mám za to, že aj odvolací súd svojvoľne vykladal a aplikoval príslušné trestnoprávne predpisy, svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, vôbec sa nezaoberal s mojim návrhom a prednesom uvedeným v odvolaní, aby mi bol uložený trest v rozsahu 5 rokov, rovnako ako ho neodôvodnil dostatočne i prvostupňový súd, obe rozhodnutia sú teda arbitrárne, v dôsledku čoho je naplnený dovolací dôvod
ust. § 371 ods. 1 písm. c), písm. h), a písm. i) Trestného poriadku, keď súd zásadným spôsobom porušil moje právo na obhajobu, bol mi uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, Vzhľadom na uvedené nerešpektovanie a nezohľadnenie mojich námietok použitých v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, s ktorými námietkami sa odvolací súd nevysporiadal a nezabezpečil tak nápravu nezákonného stavu daného rozhodnutím prvostupňového súdu, došlo jednoznačne k zásadnému porušeniu môjho práva na obhajobu, a došlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré je v rozpore so zákonom, skutkovým a právnym stavom v danej veci. V zmysle vyššie uvedeného navrhujem, aby Najvyšší súd SR ako príslušný dovolací súd, z dovolacieho dôvodu
1 písm. c),
Trestného poriadkuvyjadrila prokurátorka, a síce v podstate takto: „Na základe listu Okresného súdu Galanta zo
odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku dôvody dovolania musia byt' vymedzené už pri podaní dovolania a
odsek 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Z cit. ustanovení vyplýva, že v poradí druhom dovolaní v predmetnej trestnej veci môžu byť uplatnené ako dovolacie námietky iba také námietky, ktoré smerujú voči konaniu a rozhodovaniu súdov po tom, ako vo veci rozhodol prvýkrát dovolací súd, teda po
názoru dovolateľa ‚opätovné spáchanie zločinu' je premietnuté už v aplikácii ustanovenia § 37 písmeno m) Trestného zákona, a teda sa
názoru dovolateľa jedná o porušenie zásady ne bis in idem.
názoru dovolateľa mal súd aplikovať ustanovenie § 38 odsek 4 Trestného zákona. Aplikáciou logického ako aj gramatického výkladu ustanovení § 38 odsek 2, odsek 4, odsek 5 Trestného zákona je absolútne zrejmé, že v prípade vzhliadnutia splnenia podmienok vymedzených v ustanovení § 38 odsek 5 Trestného zákona sa ustanovenie § 38 odsek 4 Trestného zákona nepoužije, čo bolo aplikované (a zákonne a logicky zdôvodnené) aj v rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/57/2022, z 11. októbra 2022. Ak má obhajoba na mysli, že len samotnou konštatáciou existencie priťažujúcej okolnosti
písmeno m) Trestného zákona a následným aplikovaním ustanovenia § 38 odsek 5 Trestného zákona došlo k porušeniu princípu ne bis in idem, takúto úvahu možno označiť pri 19-tich odsúdeniach C. N. (vrátane dvoch odsúdení za zločiny) za nesprávnu. Poukazujem tiež na R 18/2015, v zmysle ktorého ‚otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmavania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného
1 Trestného poriadku. Ak ale súd vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti či už poľahčujúcej alebo priťažujúcej, ale v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu - pri úprave trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Trestného zákona, ide o skutočnosť, ktorá pri splnení podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Trestného poriadku môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia)'. K argumentu dovolateľa týkajúceho sa nesprávnosti postupu súdu, keď pri ukladaní trestu neaplikoval ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného zákona, uvádzam, že ani v tomto prípade nie je naplnený žiaden z označených dovolacích dôvodov. V prípade ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona sa jedná o moderačné oprávnenie súdu (nie ustanovenie kogentnej povahy) a pokiaľ súd takého oprávnenie v konkrétnom prípade nevyužil, nemožno konštatovať, že trest bol uložený mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona nezakladá žiadny dovolací dôvod. (primerane R 5/2011) S ohľadom na vyššie uvedené mám za to, že nie sú splnené dôvody dovolania, a preto navrhujem
N. podané prostredníctvom obhajcu JUDr. Eleonóry Zuzákovej odmietnuť". + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo
1 písm. c) Trestného poriadku a dôvodu dovolania
3 Trestného poriadku:
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
3 Trestného poriadku v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenie neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
l písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súd návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery. Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu, pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa vysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia. Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť obvineného ,,skontrolovať", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu. Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich" strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený s ohľadom na okolnosti prípadu. Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07). Následne musí najvyšší súd skonštatovať, že žiadne okolnosti, ktorými obvinený odôvodňoval naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku v danom prípade zistené neboli. Okresný súd Galanta na str. 4-5 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Tu treba poznamenať, že aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku na str. 7-12 reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky a náležitým spôsobom vysvetlil, prečo neakceptoval odvolacie argumenty obhajoby. Najvyšší súd považuje odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vhodnú ukážku toho ako má odôvodnenie rozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke článku 6 ods. 1 Dohovoru. Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
l písm. c) Trestného poriadku ďalej rozporoval, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, ktoré boli potrebné pre správne zistenie a objasnenie skutku, čím mu malo byť odňaté právo na obhajobu. Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Nie je ďalej
najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu
1 písm.
12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy zákonným spôsobom rozhodli. Súd prvého stupňa sa na str. 4 svojho rozsudku, sp. zn. 31T/12/2019, z
1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd sa zaoberal len tými, ktoré pod neho aj reálne spadajú, a to s poukazom na R 120/2012. Uvedené v kontexte vyššie vyjadrených právnych úvah primerane platí o všetkých nesprávne označených námietkach naprieč celým dovolaním. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1písm. c) Trestného poriadku, ani s ním súvisiaci dôvod dovolania
3 Trestného poriadku, teda že by v konaní pred súdmi nižších stupňov prišlo k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom. K dôvodu dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku:
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa - to znamená, že - obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo - obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu (trestu domáceho väzenia, trestu povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.). Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona. Najvyšší súd v konkrétnej veci nezistil pochybenia odvolacieho súdu pri ukladaní trestu obvinenému. Krajský súd v Trnave pri úvahách o druhu a výmere trestu vychádzal z § 34 a nasl. Trestného zákona, pričom pri ukladaní trestu v súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona správne zistil dve priťažujúce okolnosti
m), § 37 písm. h) Trestného zákona a žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Následne postupoval zákonným spôsobom, keď vzhľadom na to, že obvinený bol v minulosti odsúdený za zločin rozhodnutím Okresného súdu Šaľa, sp. zn. 3T/68/2001, a rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4T/93/2015, a tieto odsúdenia neboli ku dňu rozhodnutia zahladené, v súlade s §38 ods. 5 Trestného zákona zvýšil dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby na 5 rokov a 6 mesiacov. Trest odňatia slobody odvolací súd teda ukladal v rozpätí od citovanej sadzby dolnej hranice do výšky 8 rokov tej hornej. Obvinenému nakoniec uložil plne v zmysle zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. To isté potom platí aj o zaradení do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Najvyšší súd v tomto smere bližšie odkazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave (konkrétne na str. 13). Obvinený v podstate namietal, že krajský súd mal pri prevahe priťažujúcich okolností
4 Trestného zákona duplicitne použiť aj zvýšenie trestnej sadzby
5 Trestného zákona (opätovné spáchanie zločinu), pretože „opätovné spáchanie zločinu" je premietnuté už v aplikácii priťažujúcej okolnosti § 37 písm. m
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.