1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5To/10/2021, z 10. novembra 2021 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. U. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 4T/15/2020, z 27. novembra 2020 bol obvinený H. U. uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru
1, ods. 2 písm.
2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov, ktorého výkon mu bol
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený.
1 Trestného zákona pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody súd určil obvinenému skúšobnú dobu na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolaní prokurátora i obvineného H. U. rozhodol uznesením, sp. zn. 5To/10/2021, z 10. novembra 2021 tak, že ich
Obvinený H. U. podal prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
výpovede príslušníkov hliadky zastavené z dôvodu, že nemalo zapnuté stretávacie svetlá, pričom od neho žiadali, aby otvoril kufor a zadnú časť motorového vozidla. Zo spisového materiálu vyplýva, že pri prehliadke motorového vozidla policajti postupovali
2 písm. a) zákona o Policajnom zbore. Dôvodom zastavenia motorového vozidla bolo spáchanie priestupku, preto nebolo prípustné vykonať prehliadku jeho vozidla, či už
zákona o Policajnom zbore alebo
Trestného poriadku, keďže spáchanie priestupku nie je legitímnym dôvodom na realizáciu takéhoto úkonu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by mali príslušníci PZ, ktorí zastavili vozidlo, pri prednesení prvej výzvy na otvorenie kufra akékoľvek podozrenie na trestnú činnosť spojenú s motorovým vozidlom, a teda neboli splnené predpoklady na postup
2 písm. a) zákona o Policajnom zbore. Postupu
zákona o Policajnom zbore bránili aj ďalšie skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu. Nachádza sa v ňom úradný záznam z
zákona o Policajnom zbore, ale v tomto čase z dôvodu, že PZ už boli známe skutočnosti o údajnej trestnej činnosti obvineného, mohli postupovať výlučne
ustanovení Trestného poriadku, ktorý bol v tomto prípade vo vzťahu k zákonu o Policajnom zbore v pomere špeciality. - Vzhľadom k zrejmej nezákonnosti prehliadky jeho motorového vozidla nemohli byť takto zabezpečené dôkazy (teda samotné motorové vozidlo ako aj jeho obsah) brané súdom vôbec do úvahy pri rozhodovaní o veci. - Následne obvinený namietal aj na to nadväzujúci nezákonný postup, a to konkrétne, že počas prehliadky iných priestorov, motorového vozidla obvineného
Trestného poriadku, bolo s motorovým vozidlom manipulované a bolo presúvané bez toho, že by došlo k vydaniu alebo odňatiu tejto veci v súlade s procesnými predpismi. Táto skutočnosť mala mať za následok minimálne, že počet cigariet uvedený v obžalobe ako počet cigariet údajne sa nachádzajúcich v motorovom vozidle obžalovaného nebol zistený zákonným spôsobom. Z fotodokumentácie nachádzajúcej sa na č. l. 180 a nasl. vyšetrovacieho spisu, konkrétne z tej časti, kde sa vozidlo nachádzalo ešte na miesto jeho zastavenia, nemožno v zásade žiadnym relevantným spôsobom určiť počet cigariet, ktoré sa vo vozidle nachádzajú. Nemožno pritom vylúčiť skutočnosť, že tento obsah mohol byť počas prepravy vozidla, teda v čase keď vozidlo bolo bez relevantného právneho dôvodu v moci OČTK, pozmenený. - Motorové vozidlo bolo počas vykonávania prehliadky presunuté na OHK Zboj, a to bez prítomnosti obvineného a bez toho, aby bolo motorové vozidlo či veci, ktoré sa v ňom nachádzali, v tomto čase vydané, odňaté alebo inak zaistené
osobitných právnych predpisov. Toto malo byť celkom zrejmé aj z predmetnej zápisnice, kde sa o. i. uvádza, že „Pozn. Po zadokumentovaní miesta zadržania vozidla bolo toto za účelom počítania cigariet v kufri presunuté na OHK Zboj“. Samotné vydanie veci, motorového vozidla, bolo pritom uskutočnené až po ukončení tejto nezákonnej prehliadky o 13:30 hod. Obvinený bol toho názoru, že dôsledkom tohto nezákonného postupu pri prehliadke iných priestorov, motorového vozidla, nemohli byť žiadnym spôsobom „zlegalizované“ dôkazy zistené pri tejto prehliadke, a to ani ich následným vydaním
zápisnice o vydaní veci. Prehliadka „iných priestorov“ vykonaná v rozpore so zákonom je úkon neopakovateľný a výstup z takejto prehliadky ako dôkaz je nepoužiteľný pre jeho rozpor s ustanovením § 119 ods. 2 Trestného poriadku vetou prvou, v zmysle ktorej „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona“ [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku]. Navrhol preto, aby dovolací súd vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5To/10/2021, z
Trestného poriadku vyjadrila prokurátorka, a síce v podstate takto: „Nevyhovenie požiadavke obvineného na ďalší postup súdu
jeho predstáv nepredstavuje negatívne ovplyvnenie práva na obvineného na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (osobitne) tak, aby bolo právo na obhajobu porušené zásadným spôsobom. Najmä za situácie, ak obvineným spolu s jeho obhajcom bola zvolená taktika ich postupu tak, že odmietol v konaní pred súdom vypovedať. Z tohto pohľadu sa konajúci krajský súd v dovolaní napadnutom uznesení touto námietkou zákonným a správnym spôsobom vysporiadal na čl. 7 dovolaním napadnutého uznesenia. K tvrdenému naplneniu § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, totožné skutočnosti boli odsúdeným namietané ako v rámci konania pred súdom, tak následne aj v odvolacom konaní, a s ich obsahom sa konajúce súdy v plnom rozsahu zaoberali a neuznali ich za dôvodné. S logickým a spolu nadväzujúcim a súvisiacim rozborom sa plne stotožňujem. Na doplnenie len k námietke týkajúcej sa toho, že už pred zadržaním obvineného, mal byť predmetom operatívneho rozpracovania, a teda v žiadnom prípade nemal byť použitý postup
zákona o Policajnom zbore, uvádzam, že zadržaný bol hliadkou Mobilnej zásahovej jednotky Úradu hraničnej a cudzineckej polície, avšak záznam, na ktorý odsúdený poukazuje, bol spracovaný operatívnym príslušníkom Úradu inšpekčnej služby. Ide o samostatné jednotky, ktoré sa navzájom neinformujú a najmä nie o veciach v štádiu operatívneho preverovania“. Mala teda za to, že dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku neboli naplnené a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie“. Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
l písm. c) Trestného poriadku argumentoval vecne (nie však relevantne) v zásade len tým, že hoci v konaní pred súdom prvého stupňa odmietol vypovedať, pred odvolacím súdom tak chcel učiniť, čo mu však nebolo umožnené. Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie postupu súdu spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby bolo postupované v jeho prospech. Nie je
najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu
1 písm.
12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je však zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť vyjadriť sa ku skutkom, ktoré sa mu kládli za vinu, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na svoju obhajobu. Právo vyjadriť sa k veci, a teda vypovedať aj reálne využil (dokonca sa k jednému skutku priznal), a to v prípravnom konaní, pričom následne využil svoje právo a k veci odmietol vypovedať. To, že obvinený spolu s obhajcom zvolili taktiku nevypovedať v konaní pred Okresným súdom Humenné a zo strany odvolacieho súdu nebolo vyhovené požiadavke obvineného vypovedať, vzhľadom na to, že tento považoval dokazovanie za dostatočne vykonané v prvom stupni, nezakladá dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Touto námietkou sa vysporiadal Krajský súd v Prešove na str. 7-8 svojho rozhodnutia a to zákonným a správnym spôsobom. V prvom rade je potrebné uviesť, že výpoveď obvineného (obžalovaného) je jedným z dôkazov a rovnako ako pri iných dôkazoch je na úvahe konajúceho súdu, či pre svoje rozhodnutie považuje za potrebné výsluch obvineného zopakovať, resp. umožniť mu svoju výpoveď doplniť. Samozrejme to všetko za podmienky, že obvinený už mal dostatočnú možnosť počas trestného konania vypovedať, ako aj vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a mohol vypočúvať svedkov, znalcov atď. Z ustanovení §§ 121, 122 a 258 Trestného poriadku vyplýva, že predmetom a obsahom výsluchu obvineného/obžalovaného má byť zistenie podstatných skutočností dôležitých pre trestné konanie. Má dostať možnosť podrobne sa k obvineniu/obžalobe vyjadriť, opísať súvisle skutočnosti, ktoré sú predmetom obvinenia/obžaloby, uviesť skutočnosti, ktoré obvinenie/obžalobu zoslabujú, či vyvracajú a ponúknuť o nich dôkazy a zároveň možnosť vyjadriť sa k uplatnenému nároku na náhradu škody. Na verejnom zasadnutí v odvolacom konaní obvinený žiadal, aby bol vypočutý. Z jeho žiadosti nevyplynulo, že chce uviesť nové skutočnosti k okolnostiam uvedeným v obžalobe a vykonanému dokazovaniu. Naopak, z jeho návrhu bolo zrejmé, že sa formou výpovede v podstate chce vyjadriť k zákonnosti prehliadky iných priestorov, k svojej výpovedi po vznesení obvinenia a ku konaniu na súde prvého stupňa a k odvolacím námietkam. To vyplýva predovšetkým z toho, že žiadosť oprel o ustanovenie § 311 ods. 4 Trestného poriadku (odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti alebo dôkazy) s tým, že sa chce vyjadriť k priebehu procesných úkonov. Uvedené vyjadrenie pritom bolo možné realizovať formou tzv. konečného návrhu, čo napokon aj obvinený realizoval. S poukazom na zásadu koncentrácie konania možno preto zopakovať argumentáciu krajského súdu, že pokiaľ má odvolací súd dostatok dôkazov na rozhodnutie, dokazovanie nevykonáva, pretože ťažisko dokazovania spočíva v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd teda môže dokazovanie doplniť, avšak koná tak len v prípade, ak považuje za nevyhnutné overiť si týmto postupom pochybnosti, ktoré má o dokazovanej skutočnosti, alebo zistiť pre neho okolnosť, ktorú považuje za nevyhnutné pre rozhodnutie o odvolaní. Inak nemusí návrhu vyhovieť, to samozrejme za podmienky, že obvinenému bola v predchádzajúcom konaní daná plná možnosť realizácie svojich obhajobných práv a bolo mu umožnené sa k veci vyjadriť. V rovnakom duchu vyznieva aj judikatúra Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že pri objasňovaní určitých skutočností si nemožno zamieňať konečný návrh v odvolacom konaní so záverečnou rečou na súde prvého stupňa (IV. ÚS 397/2023). Tento názor možno aplikovať aj na vzájomný pomer vykonania dokazovania formou výpovede a možnosťou predniesť konečný návrh. Právo obvineného na obhajobu nebolo zásadným spôsobom porušené ani tým, že nebol osobne prítomný pri vyhlasovaní súdu prvého stupňa, pretože na takýto postup dal sám súhlas (č. l. 380 spisu) a na hlavnom pojednávaní bol prítomný jeho obhajca. Rovnako sa tak nestalo (k porušeniu práva nedošlo) ani v prípravnom konaní, čím sa zaoberal v dostatočnej miere v rozsudku už súd prvého stupňa a v uznesení i súd druhého stupňa. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie rozhodujúcich skutkových okolností kontradiktórnym spôsobom boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Z uvedeného následne vyplýva, že v trestnej veci obvinenej nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku:
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený namietal predovšetkým to, že prehliadka motorového vozidla zo strany hliadky mobilnej zásahovej jednotky PZ RHCP Sobrance bola nezákonná. Jednak policajti nemali oprávnenie žiadať ho o otvorenie batožinového priestoru a jednak nemohli postupovať
ustanovení zákona o Policajnom zbore, pretože z úradného záznamu vyšetrovateľa MV SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby z 3. októbra 2018 bolo zjavné, že polícia mala poznatky o jeho údajnej trestnej činnosti. Mohli teda postupovať len
Trestného poriadku. Krajský súd nebral uvedený úradný záznam do úvahy s odôvodnením, že úradný záznam nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.
obvineného bola nezákonne vykonaná i prehliadka jeho osobného motorového vozidla, pretože po jeho zastavení bolo vozidlo presunuté z obce G. na OHK Zboj bez jeho prítomnosti. Následne tam bola vykonaná jeho prehliadka. Následne nemohli byť ani zaistené iné dôkazy z vozidla objavené pri prehliadke, a to ani ich následným vydaním
zápisnice o vydaní veci, pretože samotná prehliadka bola nezákonná. Preto ani ďalšie veci dôležité pre trestné konanie - zväzok kľúčov - nepredstavujú zákonný dôkaz. K týmto dovolacím námietkam uvádza najvyšší súd nasledovné: Vozidlo obvineného bolo zastavené hliadkou mobilnej zásahovej jednotky Policajného zboru - Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance. Uvedená jednotka je podriadenou organizačnou zložkou Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru SR. Z bežne dostupných internetových zdrojov je zrejmé, že do pôsobnosti Úradu hraničnej a cudzineckej polície patrí najmä plnenie úloh v oblasti kontroly hraníc, boja proti nelegálnej migrácii a prevádzačstvu, analýzy rizík, spolupráce s Európskou agentúrou pre pohraničnú a pobrežnú stráž (ďalej len „agentúra Frontex“), analýzy cestovných dokladov, pobytového režimu cudzincov, návratov cudzincov, vyhosťovania cudzincov, vízovej praxe a vo vymedzenom rozsahu na úseku azylového konania a realizácii dublinského nariadenia. Mobilná zásahová jednotka Policajného zboru - Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance následne plní úlohy na úseku boja proti trestnej činnosti, na úseku ochrany života a zdravia osôb a majetku, na úseku eskort a policajných prevozov, na úseku hraničného dozoru, na úseku zabezpečenia verejného poriadku, na úseku zvláštnych činností, na úseku služobnej prípravy a na úseku ochrany určených osôb. Možno preto logicky dedukovať, že príslušníci Mobilnej zásahovej jednotky PZ - Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, ktorí zastavili vozidlo obvineného, boli z hľadiska určenia tejto jednotky velení v ten deň do služby primárne za účelom zisťovania a odhaľovania potencionálnej trestnej činnosti na úseku hraníc. Zároveň im nič nebránilo vykonávať aj úkony spojené s plnením úloh zaisťovania a kontroly všeobecnej bezpečnosti a to i v doprave. Inak povedané: vozidlo obvineného bolo síce prvotne kontrolované v súvislosti s podozrením zo spáchania dopravného priestupku, avšak z hľadiska určenia, teda „náplne práce“ mobilnej zásahovej jednotky mohli jej členovia následne i zisťovať, či neprišlo k protiprávnemu konaniu v súvislosti s dodržiavaním predpisov týkajúcich sa prechodu osôb a tovaru cez štátnu hranicu SR. Mali teda oprávnenie žiadať obvineného o otvorenie batožinového priestoru. Priamym popudom k žiadosti o otvorenie batožinového priestoru pritom bolo „neštandardné“ správanie sa obvineného. Na základe neho nadobudli príslušníci hliadky podozrenie, že mohol byť spáchaný trestný čin alebo priestupok v súvislosti s predpismi o prechode osôb a tovaru cez štátnu hranicu. Ako už správne uviedol v napadnutom uznesení krajský súd, príslušníci mobilnej zásahovej jednotky teda s poukazom na ustanovenie § 23 ods. 2 písm. b) zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, v znení neskorších predpisov, mali oprávnenie zastaviť a kontrolovať akékoľvek vozidlo v súvislosti so zisťovaním, či sa v ňom nenachádzajú veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Obvinený ďalej poukazoval na to, že mal byť už pred zadržaním predmetom operatívneho rozpracovania zo strany Úradu inšpekčnej služby a nemal tak byť pri zastavovaní vozidla použitý postup
zákona o Policajnom zbore. K tomu je potrebné uviesť, že vo vyšetrovacom spise sa skutočne nachádza úradný záznam vyšetrovateľa MV SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby preukazujúci, že obvinený bol „rozpracovaný“ v súvislosti s podozrením z páchania trestnej činnosti. K jeho procesnej relevancii možno zopakovať názor odvolacieho súdu, že úradný záznam nepredstavuje prameň zákonného dôkazu. Čo je však podstatnejšie, zo spisového materiálu nevyplýva žiadna okolnosť preukazujúca, že by príslušníci zásahovej jednotky vedeli o predchádzajúcom podozrení že by obvinený mal páchať trestnú činnosť a tiež, že by vedeli, že v danej veci sú inou policajnou zložkou vykonávané operatívne úkony. To je napokon logické, pretože aby sa v rámci operatívneho preverovania predišlo úniku informácií, nemali príslušníci inšpekčnej služby dôvod informovať inú súčasť Policajného zboru o svojich podozreniach. U príslušníkov zasahujúcej hliadky teda objektívne absentovala vedomosť o predchádzajúcom „rozpracovaní“ obvineného. Mohlo byť teda zo strany hliadky prvotne voči nemu postupované na základe zákona o Policajnom zbore. Vo vzťahu k prehliadke iných priestorov - osobného motorového vozidla obvineného - možno uviesť, že táto bola vykonaná v súlade so zákonom. Na jej vykonanie bol riadne vydaný príkaz zodpovedajúceho procesného subjektu a boli dodržané podmienky jej výkonu. Je logické, že vzhľadom na špecifiká veci nebola prehliadka vykonaná na mieste zadržania obvineného - na okraji obce G., ale vozidlo bolo presunuté na OHK Zboj. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že po otvorení batožinového priestoru (resp. sklopení zadných sedadiel) boli v prítomnosti obvineného fotograficky zadokumentované cigarety tak, ako sa nachádzali v kufri vozidla. Následne bolo vozidlo bez toho, aby v ňom bol prítomný, presunuté na OHK Zboj. Ako však obvinený sám potvrdil, on bol bezprostredne za svojím vozidlom na rovnaké miesto dopravený v policajnom vozidle a následne sa zúčastnil samotnej prehliadky, čo potvrdil svojím podpisom. Z fotografickej dokumentácie cigariet nachádzajúcich sa v batožinovom priestore vozidla bezprostredne po zastavení vozidla obvineného a z fotodokumentácie cigariet nachádzajúcich sa v batožinovom priestore vozidla po premiestnení na OHK Zboj je zrejmé, že objemovo a genericky sa jedná o totožné množstvo cigariet. Z obsahu spisového materiálu teda vyplýva, že nedošlo k žiadnej manipulácii v množstve či druhu následne zaistených cigariet. Najvyšší súd zároveň dáva obvinenému do pozornosti, že pre vykonanie prehliadku iných priestorov nie je nutné a ani predpokladané predchádzajúce „vydanie veci“, je však potrebná predchádzajúca výzva, ktorá uskutočnená bola. Ak vydaniu veci príde, tak tento postup má význam pre následnú manipuláciu s vecou pre potreby zaistenia ďalších prípadných dôkazov. Zo zápisnice zároveň vyplýva, že obvinený cigarety „vydal“. Veci či dôkazy nájdené pri výkone samotnej prehliadky však nie je potrebné zo strany podozrivého „vydať“. To platí i vo vzťahu k zväzku kľúčov nájdených v motorovom vozidle, pričom z fotodokumentácie vyhotovenej po zastavení a kontrole vozidla vyplýva, že sa tam (vo vozidle) kľúče nachádzali. V tejto súvislosti potom nie je ničím spochybnený ani výkon prehliadky kôlne. Zo zápisnice o prehliadke iných priestorov - motorového vozidla obvineného tiež vyplýva, že jej prvopis je podpísaný na všetkých stranách obvineným. Najvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli dôkazy vykonané zákonným spôsobom a následne tomu zodpovedajúc v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku aj náležite vyhodnotené. S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania namietaných obvineným, rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.