315/2016 Z. z., vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5PPok/9/2018, o dovolaní partnera verejného sektora, členov štatutárneho orgánu partnera verejného sektora a oprávnenej osoby, proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z
zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do
pisateľa podania vzťah R., ako investorov do spoločnosti GGFS s.r.o., resp. vzťah obchodných partnerov v postavení nepriamych spoločníkov spoločnosti GGFS s.r.o., presahuje profesionálny rámec výkonu advokácie, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby k PVS; vstup R. do vlastníckej štruktúry GGFS s.r.o. prostredníctvom BIZZ, s.r.o. v roku 2014 závisel výhradne od súhlasného hlasovania K. keďže bol ovládajúcou osobou spoločnosti GGFS s.r.o. 3. Podanie E. U. bolo
obsahu posúdené ako podnet na začatie konania o uloženie pokuty
Vychádzajúc z tohto podnetu, Okresný súd Žilina postupom
2 zákona č. 161/2015 Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „CMP“), vydal uznesenie zo dňa 27. septembra 2018 č. k. 5PPok/9/2018 - 34 o začatí konania o uložení pokuty
stanov spoločnosti EBR SERVICES a. s., voľba a odvolávanie členov dozornej rady patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia, pričom dozorná rada menuje a odvoláva členov predstavenstva.
zápisnice zo zasadnutia dozornej rady spoločnosti EBR SERVICES a. s. zo dňa
ZRPVS z dôvodu porušenia zákazu
ZRPVS, nie je podmienené predchádzajúcim konaním
ZRPVS o kvalifikovanom podnete.
názoru súdu prvej inštancie konanie o pokute
ZRPVS nie je vždy dôsledkom predchádzajúceho konania
8. K požiadavke nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov
ZRPVS súd prvej inštancie uviedol, že
jeho názoru na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov. Z tohto hľadiska poukázal na tzv. „teóriu zdania“,
ktorej nestačí, ak sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť. V zmysle týchto úvah môže aj nepriame personálne prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že spoločník a konateľ oprávnenej osoby (Juraj Bugala) a spoločník partnera verejného sektora (K. V.) boli spoločníkmi v obchodnej spoločnosti GGFS, s.r.o., a to prostredníctvom obchodných spoločností BIZZ, s.r.o. a G GROUP Limited. Keďže
súdu prvej inštancie právnická osoba môže svoju vôľu prejaviť navonok len prostredníctvom fyzických osôb, preto spoločnú účasť K. V. a R. F. v inej obchodnej spoločnosti považoval za takú, ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. Súd prvej inštancie poukázal aj na spoločnú účasť K. V. a R. F. v dozornom orgáne EBR SERVICES a. s., kde boli obaja v posudzovanom čase členmi dozornej rady a jediným akcionárom obchodnej spoločnosti EBR SERVICES a. s., je spoločnosť GGFS s.r.o. 9. Za ďalšiu skutočnosť, ktorá
súdu prvej inštancie vzbudzuje pochybnosť o nestrannosti oprávnenej osoby, považoval to, že GGFS, s.r.o., je v zmysle čl. VII spoločenskej zmluvy uzavretou spoločnosťou, čiže prevod obchodného podielu a vstup nového spoločníka, je viazaný na súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. Z toho dovodil, že vstup R. F. do tejto spoločnosti sa mohol uskutočniť len po výslovnom súhlasnom prejave vôle K. V.. Súd uvedenú situáciu prirovnal k prípadu riešenému v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 5Obdo/68/2015 z
ZRPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a oprávnená osoba je tak
c) ZRPVS vylúčená z vykonávania týchto úkonov vo vzťahu k partnerovi verejného sektora. 11. Súd prvej inštancie sa ďalej v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k jednotlivým pokutám uloženým dotknutým osobám
7 ZRPVS, proti rozhodnutiu o pokute môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na § 16 ods. 5 ZRPVS, z ktorého vyplýva, že na konanie o pokute sa primerane použijú ustanovenia CMP.
názoru odvolacieho súdu práve odkaz na primerané použitie CMP dáva odpoveď na to, že odvolanie podané PVS ako aj odvolanie podané štatutárnym orgánom PVS proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné, pri aplikovaní § 59 ods. 1 CMP. Tento právny názor odvolací súd oprel aj o závery Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) v uznesení zo dňa 2. apríla 2020, č. k. I. ÚS 147/2020 - 51. 14. Odvolací súd zhodné námietky odvolateľov,
ktorých prvoinštančné rozhodnutie nemá náležitosti zákonom vyžadované pre odôvodnenie meritórnych rozhodnutí (§ 220 ods. 2 CSP), nepovažoval za opodstatnené. Uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadnym spôsobom odôvodnil, keď sa vyjadril ku všetkým, pre rozhodnutie vo veci podstatným argumentom účastníkov. 15. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd aj námietku oprávnenej osoby spočívajúcu v tvrdení, že výroková časť uznesenia okresného súdu neobsahuje kvalifikáciu skutku, za ktorého porušenie bola pokuta uložená, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k dvojnásobnému sankcionovaniu účastníka konania za ten istý skutok, čo je v rozpore so zásadou „ne bis in idem“. K tomu odvolací súd uviedol, že konanie o uložení pokuty
ZRPVS, je konaním, v ktorom sú vydávané rozhodnutia ako výsledok civilného mimosporového procesu, preto nie je opodstatnené sa domáhať, aby vo výrokovej časti takéhoto súdneho rozhodnutia bola uvedená kvalifikácia skutku, za porušenie ktorého bola uložená pokuta. Odvolací súd k tejto otázke poukázal na uznesenie ústavného súdu zo dňa
tohto zákona. 18. Odvolací súd k námietke ohľadom neprimerane extenzívneho výkladu § 19 písm. c) ZRPVS pri jeho aplikácii súdom prvej inštancie na skutkové zistenia o vzťahu oprávnenej osoby a PVS, uviedol, že odvolacej námietke nemožno vyhovieť vzhľadom na účel a zmysel zákona. Zdôraznil, že práve súdom prvej inštancie vyjadrená prepojenosť medzi PVS a konateľom/spoločníkom oprávnenej osoby objektívne narúša nestrannosť oprávnenej osoby, preto je vylúčená z vykonávania úkonov
zákona vo vzťahu k PVS. Výklad ustanovení zákona
názoru odvolacieho nebol zo strany súdu prvej inštancie v rozpore so zmyslom a účelom zákona, preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do základných práv a slobôd odvolateľov. Vzťah oprávnenej osoby k PVS je síce vzťahom prostredníctvom ďalších dotknutých právnických osôb, avšak vzhľadom na účel zákona pri tomto vzťahu nie je možná reštriktívna interpretácia, akej sa domáhal v odvolaní PVS a štatutárny orgán PVS tým spôsobom, že R. F. nie je oprávnenou osobou, keďže oprávnenou osobou je Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o. 19. Odvolatelia tiež namietali, že pokiaľ
súdu prvej inštancie na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť „pre inšpiráciu“ aj judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci, tak neaplikoval relevantnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) týkajúcu sa zaujatosti sudcov. To sa týkalo konštatovaného vzťahu medzi oprávnenou osobou a PVS, pričom práve z rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy založené na kolegiálnej a profesionálnej spolupráci, pokiaľ neprerastú do vzťahov priateľských, osobných, blízkych, sa nepovažujú za vzťahy vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti. K uvedenej námietke odvolací súd uviedol, že okresný súd na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby len „ako inšpirujúcu“ použil judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci.
odvolacieho súdu nemožno túto rozhodovaciu prax najvyššieho súdu aplikovať bezvýhradne, keďže primárnym účelom ZRPVS je zvýšenie transparentnosti vo vzťahoch medzi súkromným a verejným sektorom. Preto je nevyhnutné klásť dôraz na objektívnu nestrannosť oprávnenej osoby, ktorá sa ako nestranná musí objektívne javiť. 20. K odvolaciemu argumentu,
ktorého sa oprávnená osoba nedopustila vo vzťahu ku sankcionovaným spoločnostiam viacerých deliktov, ale jedná sa o jeden „pokračovací“ delikt a v dôsledku toho má byť uložená jedna sankcia aplikujúc zásady ukladania trestov za pokračovací trestný čin
trestnoprávnej úpravy, odvolací súd uviedol, že úprava ukladania sankcií v danej oblasti je zakotvená výlučne v ZRPVS, ktorý stanovuje osobitný postup pri ukladaní sankcií za porušenie povinností vymedzených týmto zákonom. Z toho dôvodu nie je možné pri sankcionovaní subjektov
ZRPVS aplikovať zásady trestného práva. Odvolací súd dodal, že úprava ukladania trestu za pokračovací trestný čin je úpravou aplikovateľnou výlučne v podmienkach trestného konania a túto úpravu nemožno prenášať na ukladanie sankcií
ZRPVS, ktorý upravuje inú právnu oblasť.
1 písm. b) CSP. Dovolateľ 1/ sa prostredníctvom podaného dovolania domáhal, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že konanie o uložení pokuty
ZRPVS voči partnerovi verejného sektora a členom štatutárneho orgánu PVS zastavuje. Alternatívne navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie o uloženie pokuty zastavil. Dovolateľ 2/ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm.
f) CSP dovolateľ 1/ poukázal na argumenty obsiahnuté v časti podaného návrhu na prerušenie konania, z ktorých vyplýva, že konaniu o uloženie pokuty
ZRPVS malo predchádzať konanie o overenie pravdivosti a úplnosti údajov
V tejto súvislosti dovolateľ 1/ uviedol, že právna norma § 13 ZRPVS je neurčitá, čo pripúšťa rôzny a aj šikanózny výklad, čo vyvoláva pochybnosti o právnej istote jej adresátov pod hrozbou neúmerných sankcií. Ďalším argumentom dovolateľa 1/ bolo, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať novelu ZRPVS č. 241/2019 účinnú od
jeho názoru sú v danej veci naplnené, v dôsledku čoho by sa mal na tento prípad aplikovať čl. 6 a 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (znenie publikované v oznámení pod č. 209/1992 Zb., ďalej tiež „Dohovor“). Uviedol, že oba súdy nižších inštancií postupovali protiústavne, keď v rozpore s Dohovorom a ďalšími zásadami a princípmi trestania príznačnými pre odvetvie trestného práva, dospeli k tým záverom, na ktorých namietané rozhodnutia spočívajú. Podporne k tejto problematike dovolateľ 1/ uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8/Sžo/147/2008 z 12. marca 2009,
ktorého trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Taktiež z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/147/2020 z 2. apríla 2020 vyplýva, že rozhodnutie o uložení pokuty
ZRPVS spĺňa tzv. engelovské kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa povahy a stupňa hroziacej sankcie. Aj v tejto súvislosti
dovolateľa 1/ oba súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a nevysporiadali sa s podstatnými námietkami prednesenými v konaní, čím konanie zaťažili vadou
f) CSP. 24. V súvislosti s prípustnosťou dovolania
1 písm. a),
f) CSP vychádzal z toho, že súd prvej inštancie nevymedzil deliktuálne konanie po právnej a skutkovej stránke vo výrokovej časti uznesenia o uložení pokuty, pričom odvolací súd tento postup odobril, keď uviedol, že Civilný mimosporový poriadok, ktorý sa subsidiárne aplikuje v konaní o pokute, úpravu týchto náležitostí výroku nevyžaduje. V súvislosti s tým dovolateľ 2/ argumentoval, že ani Správny poriadok neupravuje pre správne sankčné rozhodnutia obsahové náležitosti spočívajúce v konkretizácii sankcionovaného protiprávneho konania po právnej a skutkovej stránke vo výrokovej časti daného rozhodnutia, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver o nevyhnutnosti konkretizácie skutku s uvedením jeho právnej kvalifikácie vo výrokovej časti rozhodnutí týkajúcich sa pokút za správne delikty (napr. rozsudok sp. zn. 6Sžo/31/2011). Namietal tiež, že ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, akým konkrétnym konaním bol delikt zo strany jednotlivých účastníkov spáchaný. Význam tejto kvalitatívnej požiadavky týkajúcej sa výroku daného rozhodnutia o uložení pokuty má
dovolateľa 2/ spočívať v dodržiavaní princípov právneho štátu, najmä čo sa týka uplatňovania zásady „ne bis in idem“, vylúčenia prekážky veci začatej (litispendencia) a vylúčenia prekážky veci rozhodnutej (res iudicata). Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou nepreskúmateľnosti v dôsledku absencie kvalifikácie protiprávneho konania po právnej a skutkovej stránke vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a odvolací súd tento postup označil za vecne správny, je dovolateľ 2/ toho názoru, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva účastníkov konania o pokute na spravodlivý proces. Dovolateľ 2/ namietal aj procesný postup súdu prvej inštancie, pričom
jeho názoru konanie o pokute
Namietaný bol aj obsah uznesenia súdu prvej inštancie o začatí konania o pokute v tom zmysle, že súd prvej inštancie nevymedzil deliktuálne konanie po právnej a skutkovej stránke vo výrokovej časti predmetného uznesenia, pričom odvolací súd tento postup odobril, čím zapríčinil arbitrárnosť a teda nezákonnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia; takýmto postupom došlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie o uložení pokuty je na základe vyššie uvedeného
dovolateľa 2/ prekvapivé, keďže účastníci nemali hneď od začiatku vedomosť, čo sa im kladie za vinu a nemohli sa teda ani účinne brániť. 26. V súvislosti s prípustnosťou dovolania
1 písm. a) CSP dovolateľ 2/ namietal právne posúdenie vzťahu oprávnenej osoby a spoločníka PVS. Nesprávnosť právneho posúdenia videl najmä v tom, že medzi dotknutými osobami neexistuje majetkové a ani personálne prepojenie.
jeho názoru vzťah založený na nepriamej majetkovej účasti dotknutých osôb v spoločnosti GGFS s. r. o. nepredstavuje personálne prepojenie oprávnenej osoby s PVS. V osobitných právnych predpisoch je personálne prepojenie vždy definované len ako účasť určitej osoby alebo subjektu na vedení inej osoby alebo subjektu (§ 2 písm. o), bod
ktorého vzťah advokáta a konečného užívateľa výhod partnera verejného sektora vrátane ich spoločnej účasti na podnikaní tretieho subjektu nezakladajú prekážku pri výkone činností oprávnenej osoby
ZRPVS. Nakoľko sa
názoru dovolateľa 2/ oba súdy nižších inštancií v otázke posúdenia vzťahu dotknutých osôb odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa posúdenia nestrannosti sudcov, zaťažili svoje konania a rozhodnutia vadou
1 písm. a) CSP. 27. Dovolateľ 2/ vyvodzuje prípustnosť dovolania
1 písm. b) CSP na základe ním naformulovanej právnej otázky, či konanie o pokute
315/2016 Z. z. je konaním s trestným charakterom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho je potrebné v ňom uplatňovať zásady trestného konania, resp. zásady ukladania trestov za trestné činy a trestnoprávnu úpravu. 28.
dovolateľa 2/ konanie o uloženie pokuty
ZRPVS je konaním s trestným charakterom a je nutné pri ukladaní sankcií analogicky aplikovať trestnoprávne princípy a zásady ukladania trestov. Uvedený právny názor dovolateľ 2/ odôvodnil odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 147/2020,
ktorého má každé rozhodnutie o uložení pokuty
ZRPVS povahu rozhodnutia vo veci samej, že každé takéto rozhodnutie má charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a že spĺňa aj engelovské kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto časti dovolania sa dovolateľ 2/ podrobne vyjadril k jednotlivým zložkám engelovských kritérií v kontexte predmetného konania. V zmysle tejto argumentácie je z pohľadu dovolateľa 2/ zrejmé, že súdy nižších inštancií mali na konanie aplikovať zásady a princípy trestného práva, najmä zásady ukladania trestov za pokračovacie trestné činy, zásadu ne bis in idem, normy upravujúce náležitosti trestného rozhodnutia spočívajúce v konkretizácii trestaného skutku takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným skutkom. K tomu dovolateľ 2/ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 571/2015 a na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo/147/2008 z 12.03.2009, sp. zn. 6Sžo/31/2011 z 25.04.2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011 z 22.08.2012 a konštatoval, že zásady trestného práva sa analogicky aplikujú aj v konaniach pri rozhodovaní o správnych deliktoch, pričom obdobný postup je nutné uplatňovať aj v konaní o uložení pokuty
ÚS 147/
osobitného zákona o registri partnerov verejného sektora, ktorý obsahuje aj normy procesného práva, preto dovolací súd vo vzťahu k svojmu konaniu a rozhodovaniu o dovolaní považuje za potrebné uviesť, k obsahu dovolania relevantnú a následne interpretovanú, nasledovnú právnu úpravu. K procesnej právnej úprave prípustnosti dovolania vo veci pokuty
ZRPVS 32.
5 ZRPVS v platnom znení, na konanie o námietkach, na konanie
a na konanie o pokute sa primerane použijú ustanovenia Civilného mimosporového poriadku; ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 Civilného mimosporového poriadku sa nepoužijú. 33.
1 a 2 CMP, na konania
tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. 34.
2 CMP, v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je účastníkom aj ten, o koho právach a povinnostiach sa má konať. 35.
CMP, dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 37.
ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 38.
CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ustanovenia § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 41.
ustanovenia § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania
f) CSP 42. Úspešné uplatnenie dovolania z dovolacieho dôvodu
CSP je nevyhnutne podmienené okrem iného záverom najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania
Predpokladom prípustnosti dovolania pre tzv. vady zmätočnosti
CSP je, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí. Najvyšší súd tak musí primárne skúmať, či napadnuté uznesenie má povahu niektorého zo zákonom predpokladaných rozhodnutí umožňujúcich najvyššiemu súdu uskutočniť ďalší prieskum dovolania spočívajúci najmä v prieskume dôvodnosti dovolania.
CSP napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje rozhodnutie vo veci samej, však v tomto prípade forma rozhodnutia nie je určujúca. Ide o rozhodnutie síce sui generis vo veci uloženia pokuty
osobitného ZRPVS, avšak vydané súdom ako registrujúcim orgánom v takom type konania, ktoré je možné čo do procesných postupov a prostriedkov považovať za obdobu iných registrových konaní
CMP, a preto je možné analogicky vychádzať z úpravy v § 278 a nasl. CMP. Tu je možné sa oprieť aj o § 16 ods. 5 ZRPVS, ktorý stanovuje subsidiaritu použitia CMP v konaní o námietkach, v konaní
a na konanie o pokute, pričom sa vychádza z obdobnosti uvedených ustanovení týkajúcich sa agendy obchodného registra. V registrových konaniach
CMP je formou rozhodnutia súdu uznesenie. Preto niet dôvodu, aby v konaní
ZRPVS bola vyžadovaná iná („vyššia“) forma rozhodnutia - rozsudkom, hoci ide o rozhodnutie vo veci samej, za aké je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu o uložení pokuty
1 ZRPVS. 44. K vyššie uvedenému je súčasne potrebné dodať, že predmetom napadnutého uznesenia/rozhodnutia odvolacieho súdu boli odvolania podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie o pokute, ktoré predstavuje rozhodnutie registrujúceho orgánu (Okresného súdu Žilina). Z § 3 ZRPVS vyplýva, že sa (týmto zákonom) zriaďuje register, ktorý je definovaný ako informačný systém verejnej správy. Registrujúcim orgánom je Okresný súd Žilina. Z uvedeného vyplýva výlučná pôsobnosť Okresného súdu Žilina ako registrujúceho orgánu (súdu) pre celé územie Slovenskej republiky. Tento súd vedie registračné konanie, konanie o kvalifikovanom podnete a konanie o uložení pokút
ZRPVS. 45. V neposlednom rade dovolací súd poukazuje na názor ústavného súdu,
ktorého rozhodnutie Okresného súdu Žilina o uložení sankcie
1 ZRPVS je špecifickým typom rozhodnutia, ktoré svojou povahou vychádza z právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra
CMP a
7 ZRPVS opravný prostriedok - odvolanie proti nemu môže podať len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty
odseku 1 písm. b). Podanie odvolania oprávnenou osobou
7 ZRPVS zakladá účinky proti rozhodnutiu o uložení pokuty
1 ZRPVS ako celku (uznesenie ústavného súdu z 27. augusta 2020, č. k. II. ÚS 345/2020-7, bod 25.). A ďalej, že povahu rozhodnutia vo veci samej má v zásade každé rozhodnutie o uložení pokuty
apríla 2020, č. k. I. ÚS 147/2020-51, bod 27.). 46. Dovolací súd taktiež poukazuje na to, že odvolací súd, aplikujúc § 16 ods. 5 ZRPVS v spojení s § 59 ods. 1 CMP, v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že uznesenie registrujúceho orgánu, t.j. Okresného súdu Žilina o uložení pokuty predstavuje rozhodnutie vo veci samej, voči ktorému je prípustné odvolanie nielen zo strany oprávnenej osoby, ktorá
výslovného znenia § 13 ods. 7 ZRPVS ručí za zaplatenie pokuty
odseku 1 písm. b), ale aj zo strany ostatných osôb, ktorým bola
tohto zákona uložená súdom pokuta
1 ZRPVS. Vecou samou sa v tomto prípade rozumie uloženie pokuty. 47. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým po vykonanom vecno - právnom prieskume potvrdil uznesenie Okresného súdu Žilina o uložení pokuty
1 ZRPVS, je potrebné považovať za rozhodnutie vo veci samej, ktoré tak spĺňa podmienku takého rozhodnutia, voči ktorému je prípustné dovolanie
48. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu z hľadiska prípustnosti dovolania naviac spĺňa aj podmienku takého rozhodnutia, ktorým sa konanie o uložení pokuty končí. V tomto ohľade dovolací súd primerane poukazuje na odôvodnenie hodnotenia konečnosti rozhodnutia pre účely aplikácie prípustnosti dovolania čo do tvrdených vád zmätočnosti, vyslovené v rozhodnutí Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2021, pod R č. 91/2021,
ktorého rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania (uznesenie najvyššieho súdu zo dňa
50.
ust. § 420 písm.
f) CSP. 55. Dovolateľ 1/ ako dôvod, z ktorého vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania
f) CSP, uvádzal najmä námietky voči postupu súdov nižších inštancií, v ktorom neboli rešpektované základné zásady právnej istoty, zásady trestania s poukazom na engelovské kritériá, pričom v odôvodnení oboch rozhodnutí súdov nižších inštancií absentovali zákonom vyžadované náležitosti, okrem iného spočívajúce aj vo vyjadrení sa k podstatným argumentom účastníkov konania (dovolateľa 1/). K zmätočnostnej vade malo dôjsť aj tým, že v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentovalo správne zákonné poučenie o možnosti pokutovaného štatutárneho orgánu PVS podať opravný prostriedok, čo mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí akceptovať, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie nezrušil, ale potvrdil. 56. Dovolateľ 2/ prípustnosť a dôvodnosť dovolania
f) CSP odôvodnil najmä nerešpektovaním základných zásad trestania pri rozhodovaní o ukladaní pokút
ZRPVS, vychádzajúcich z trestného práva, a to s poukazom na opomenutie aplikovania engelovských kritérií zo strany oboch súdov nižších inštancií. Namietal tiež nezákonnosť celého konania o pokute, ktoré
jeho názoru nemožno začať ex officio len na základe podnetu tretej osoby a bez existencie väzby na predchádzajúce konanie
57. K námietke dovolateľa 1/, že v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentovalo správne zákonné poučenie o možnosti (aj) pokutovaných členov štatutárneho orgánu PVS podať proti nemu opravný prostriedok, čo mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí akceptovať tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, dovolací súd uvádza, že v tomto namietanom procesnom postupe nevzhliadol zmätočnostnú vadu
f) CSP.
dovolacieho súdu v danom prípade samotný postup súdu, hoci z hľadiska príslušných noriem procesného práva (formálne) nesprávny, v konečnom dôsledku nespôsobil v zákonom vyžadovanej intenzite (materiálne) zásah do práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Je tomu tak preto, že napriek poučeniu (§ 13 ods. 7 ZRPVS), že proti rozhodnutiu o pokute
315/2016 Z. z., môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ak jej registrujúci orgán uložil zaplatiť pokutu spoločne a nerozdielne
odseku 1 písm. b) ZRPVS, do 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Žilina, sa dovolateľ 1/ (PVS a členovia štatutárneho orgánu) v dotknutej (absentujúcej) časti nesprávnym poučením súdu prvej inštancie v skutočnosti neriadil, keďže odvolanie podal (č.l. 296 a nasl. spisu), pričom odvolací súd toto odvolanie meritórne posúdil a rozhodol o ňom v napadnutom rozhodnutí. 58. Dovolací súd k vyššie uvedenému dodáva, že nesprávne procesné poučenie v uznesení okresného súdu by mohlo zakladať porušenie dotknutého práva účastníkov konania o pokute len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom (pre dovolateľov), ktorý bol takto spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Takýto záver vyplýva z už ustálenej judikatúry ústavného súdu,
ktorej základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. 59. Odvolací súd sa v tomto ohľade v napadnutom rozhodnutí dostatočne a
názoru dovolacieho súdu aj správne, v súlade so zákonnou úpravou, vysporiadal s procesnou otázkou prípustnosti odvolania podaného PVS a členmi štatutárneho orgánu PVS, pričom vychádzal aj z rozhodnutí ústavného súdu (I. ÚS 147/2020, II. ÚS 345/2020), so záverom, že priamo ZRPVS v § 16 ods. 5 odkazuje na primerané použitie CMP na konanie o pokute, pričom
1 CMP je odvolanie prípustné proti uzneseniu okresného súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Takým rozhodnutím je
odvolacieho súdu aj rozhodnutie okresného súdu o uložení pokuty tak PVS, členom štatutárneho orgánu PVS ako aj oprávnenej osobe, preto uviedol, že „bolo prípustné odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu aj zo strany PVS a konateľa PVS“ (ods. 94).
dovolacieho súdu samotným pochybením, v dôsledku ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahovalo správne procesné poučenie o prípustnosti odvolania podaného všetkými do úvahy pripadajúcimi účastníkmi konania o uložení pokuty, nedošlo k naplneniu podmienky zmätočnostnej vady
f) CSP. Tento dôvod, spočívajúci v nesprávnom právnom poučení o opravnom prostriedku, sám o sebe nespôsobuje nesprávnosť rozhodnutia a nie je spôsobilý vyvolať potrebu jeho zrušenia, keďže v prípade nesprávneho poučenia súdom o opravnom prostriedku sa v prospech dotknutého účastníka predĺžila zákonná lehota na podanie opravného prostriedku (tu odvolania). Vyplýva to z § 362 ods. 1 (veta prvá) a ods. 3 CSP (aplikovaného
1 CMP),
ktorého odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty
odseku 1 preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Zároveň odvolací súd v napadnutom rozhodnutí eliminoval možný negatívny následok tohto nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie tým, že opravný prostriedok (odvolanie), včas podaný účastníkmi konania napriek nesprávnemu právnemu poučeniu, prejednal a meritórne o ňom rozhodol. Tým celkom vylúčil namietané porušenie základného práva dotknutých účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie, zahŕňajúceho v tomto prípade čiastkové právo na podanie opravného prostriedku a jeho riadne prejednanie súdom v príslušnej inštancii. 60. Z vyššie uvedeného vyplynul záver dovolacieho súdu o neprípustnosti a nedôvodnosti tejto časti dovolania dovolateľa 1/. 61. K námietke dovolateľa 1/, že konaniu o uložení pokút
1 ZRPVS nepredchádzalo konanie registrujúceho orgánu
ZRPVS, a preto došlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý súdny proces, dovolací súd uvádza, že takúto zmätočnostnú vadu v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý následne aproboval odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdzujúcim vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevzhliadol. 62. Dovolací súd k svojmu vyššie uvedenému záveru najskôr zvýrazňuje, že odvolací súd sa takouto námietkou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne nezaoberal. Táto okolnosť však nemá vplyv na možnosť dovolacieho prieskumu procesného postupu súdu v konaní o uložení pokút
ZRPVS, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací súd tu len pripomína, že
subsidiárne aplikovaného CMP, ktorý má v tomto prípade prednosť aj pokiaľ ide o úpravu dovolania v CSP, nie je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu (§ 77 CMP). Mimosporové konania sú vo všeobecnosti charakteristické zvýšeným zasahovaním štátu do konania z úradnej povinnosti. Dôvodom je potreba zvýšenej ochrany účastníkov konania pri súčasnom presadzovaní verejného záujmu (tu predstavovanom záujmom na nestrannosti vybratých subjektov pri výkone ich činnosti ako oprávnenej osoby
ZRPVS). Uvedené je na druhej strane vo vzťahu ku konaniu o pokute čiastočne modifikované osobitnou úpravou v § 16 ods. 5 veta za bodkočiarkou ZRPVS,
ktorej sa ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 CMP nepoužijú (ide o ustanovenia týkajúce sa vyšetrovacieho princípu). 63. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že predmetom námietky dovolateľa 1/ je samotný procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že konanie o uložení pokuty dotknutým osobám
ZRPVS začal ex officio. Takýto procesný postup registrujúcemu orgánu/súdu umožňuje ustanovenie § 16 ods. 5 ZRPVS, veta pred bodkočiarkou, ktorý ohľadom procesu odkazuje na úpravu v CMP, pričom
2 CMP, ak tento zákon neustanovuje inak, možno začať konanie aj bez návrhu. O začatí konania bez návrhu súd vydá uznesenie. Keďže CMP (vo vzťahu k ukladaniu pokút
1 ZRPVS) neustanovuje inak, súd prvej inštancie nepostupoval contra legem pokiaľ sa sám rozhodol začať konanie o uloženie pokuty/pokút. Je celkom bez významu, či tomuto rozhodnutiu predchádzal určitý externý podnet (tu išlo o podnet novinára), alebo súd začal ex offo konať na základe interných poznatkov z vlastnej činnosti registrujúceho orgánu
ZRPVS. Uznesenie o začatí konania nemusí obsahovať odôvodnenie, je uznesením upravujúcim vedenie konania a nie je proti nemu prípustné odvolanie. Ak súd začína konanie vydaním uznesenia, potom je uznesenie o začatí konania procesnou podmienkou (Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017). Samotné začatie konania o uložení pokuty
ZRPVS spojené s vydaním procesného rozhodnutia o jeho začatí, ktoré umožňuje zákonná úprava v § 16 ods. 5 ZRPVS v spojení s § 23 ods. 2 CMP, nepredstavuje taký procesný postup súdu, ktorým by došlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý súdny proces, preto z tohto hľadiska dovolací súd nezistil prípustnosť ani dôvodnosť dovolania v tejto časti vyvodzovanej z § 420 písm. f) CSP. 64. K uvedenému záveru dovolací súd pre úplnosť dodáva, že pritom rešpektoval závery vyplývajúce zo skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa 20. mája 2020, sp. zn. 3Asan/4/2020.
tohto rozhodnutia najvyššieho súdu je rozhodnutie vydané Okresným súdom Žilina v konaní
315/2016 Z. z. rozhodnutím, ktoré nebolo vydané orgánom verejnej správy, ale ide o rozhodnutie vo veci, v ktorej je daná právomoc súdu ako orgánu súdnej moci v civilnom procese, pričom rozhodnutia vydané v konaniach
zákona č. 315/2016 Z. z. sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu), a nie administratívneho konania. 65. K námietke, že už v uznesení o začatí konania, a to explicitne v jeho výrokovej časti, malo byť konkretizované deliktuálne konanie dotknutých účastníkov, pre ktoré došlo k začatiu konania o uložení pokuty
zn. II. ÚS 432/2020, z ktorého vyplýva, že z hľadiska zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces je postačujúce, ak dôvody začatia konania o uložení pokuty je možné vyvodiť aj z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, čo je aj prípad tu posudzovanej veci. 66. V časti, v ktorej dovolateľ 1/ namietal podmienenosť konania o pokute preukázaním nekorektných údajov v registri, resp., že pre možnosť registrujúceho orgánu začať ex officio konanie o uloženie pokuty
ZRPVS absentovalo splnenie dovolateľom 1/ tvrdeného predpokladu predchádzajúceho konania
ZRPVS (o overení pravdivosti a úplnosti údajov), dovolací súd nezistil prípustnosť dovolania vyvodzovaného z § 431 vo väzbe na § 420 písm. f) CSP. Je tomu tak preto, že ustanovenie § 13 ZRPVS v prípade konania o pokute viažucej sa na porušenie zákazu
ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 70.
ust. § 393 ods. 2 prvá veta CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté.
f) CSP. In: Súkromné právo roč. 2023, č. 1, s. 14).
ústavného súdu (o) arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. ... Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a pr
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.