Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/198/2021 Identifikačné číslo spisu: 1418205639 Dátum vydania rozhodnutia: 24.01.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 420písm.

1. f)CSP 6. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
3. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 8. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
4. f)Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020). Za vadu zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. 9. Porušenie práva na spravodlivý proces žalovaný namietal v súvislosti s nezákonnosťou rozhodnutia, nakoľko mal za to, že súdy nižšej inštancie nerozhodovali v súlade so zákonnými ustanoveniami týkajúcimi sa zosplatnenia úveru (§ 53 ods. 9 OZ, § 565 OZ). Predmetný úver podľa nebol platne zosplatnený a jednalo sa o neplatný právny úkon, keďže spornou skutočnosťou bolo, pre ktorú nesplnenú splátku mal žalobca žiadať zosplatnenie celej pohľadávky. Podľa dovolateľa žalobca zároveň nedojednal odplatu percentom ako mu to ukladalo nariadenie vlády č. 87/1995, čo malo za následok, že odplata nebola dohodnutá v súlade so zákonom. 10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia 7 945,92 eura s príslušenstvom titulom zosplatnenia úveru. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 04.12.2023 zmluvu, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver vo výške 10.000 eur pri mesačnej splátke 158,94 eura, s úrokovou sadzbou 14,24 % ročne, pri RPMN 15,21 %, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.01.2014 a s celkovými nákladmi spojenými s uplatneným úverom 19 072,80 eura. Upomienkou zo dňa 02.11.2017 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy úveru s upozornením na možnosť dlh zosplatniť v prípade nezaplatenia omeškanej sumy. Následne listom zo dňa 13.02.2018 adresovaným žalovanému žalobca úveru ku dňu 13.02.2018 zosplatnil, keďže žalovaný porušil zmluvnú povinnosť a na výzvu žalobcu nereagoval. Z prehľadu splácania úveru č. XXXXXX . vyplývalo, že žalovaný zaplatil v súvislosti s úverom sumu 6 908,20 eura. Z listiny - stav omeškaných splátok vyplývalo, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami dňa 20.10.2017, dňa 20.11.2017, dňa 20.12.2017 a dňa 20.01.2018 a k zosplatneniu došlo dňa 13.02.2018. Žalovaný proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie, avšak skutočnosť uvádzanú v dovolaní (spornú skutočnosť, pre ktorú splátku mal žalobca žiadať zosplatnenie celej pohľadávky, nedojednanie odplaty percentom v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995) v ňom nenamietal. Odvolací súd, ktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal možnosť zaoberať sa touto žalobcom vytýkanou nesprávnosťou, a teda ani dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujať k tejto skutočnosti svoje stanovisko. 11. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. 12. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne. 13. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal" by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. 14. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalovaný uvedenú námietku, zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania, neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 C.s.p. a contrario). 15. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. Dovolací súd zároveň uvádza, že namietaná skutočnosť vyplývala priamo z odôvodnení rozsudkov súdov nižšej inštancie a podľa neho súdy nižšej inštancie postupovali správne v zmysle zákonných ustanovení (§53 ods. 9 OZ, § 565 OZ). 16. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017). 17. Dovolateľ v rámci svojho dovolania namietal aj zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozsudku, ktorý nezohľadnil argumenty ani okolnosti v predmetnej veci namietané dovolateľom. Mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie i súd odvolací založili svoje rozhodnutie výlučne na tých skutočnostiach, ktoré tvrdil žalobca dodávateľ, ignorujúc normy spotrebiteľského práva, ignorujúc kogentné ustanovenia zákona, ignorujúc námietky žalovaného spotrebiteľa v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní. 18. Dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobcovi priznal ním uplatňovaný nárok na zaplatenie. Ustálil, že zmluva bola platná, keďže bola uzavretá slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, bola dodržaná písomná forma a na jej základe bol žalovanému poskytnutý úver. Zmluva obsahovala všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, aj RPMN uvedená v zmluve bola určená správne, čoho dôsledkom bolo, že úver nebol bezúročný a bez poplatkov, ako namietal žalovaný. Zmluva neobsahovala náležitosť (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) s čím sa však náležite súd prvej inštancie vysporiadal, keď uviedol, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
5. k)zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte, termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je ho potrebné eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (NS SR 3Cdo/146/2017). Navyše v danom prípade bol súčasťou zmluvy aj splátkový kalendár. Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vysporiadal aj so vzájomnou žalobou uplatnenou žalovaným a s jeho námietkami. Dovolací súd má za to, že aj z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, prečo zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznania úrokov po zosplatnení úveru až do zaplatenia a v časti vzájomnej žaloby (neprijateľné zmluvné podmienky). Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktorého ho viedli k jeho rozhodnutiu, jeho postup nemožno považovať za neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Za vadu zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. 19. Podľa dovolacieho súd boli súdmi nižšej inštancie zohľadnené aj argumenty a námietky žalovaného. Súd prvej inštancie posudzoval uzatvorenú zmluvu ako spotrebiteľskú a jej platnosť posudzoval podľa ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Mal za to, že zmluva je platná, nakoľko bola uzatvorená v písomnej forme a na jej základe bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 10 000 eur. Poskytnutie úveru vo výške 10 000 eur žalovaný nerozporoval, avšak namietal, že jeho poskytnutie nebolo listinným dôkazom preukázané, na čo žalobca predložil súdu výpis z účtu žalovaného. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkami žalovaného ohľadom skutočností, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Zároveň podrobil zmluvu súdnej kontrole aj s hľadiska zmluvných podmienok. Na uvedené nadviazal odvolací súd, ktorý sa náležitým spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami žalovaného. 20. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ videl aj v neaplikácii § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej inštancie a teda neoboznámení s jeho predbežným právnym názorom. 21. Dikcia § 181 ods. 2 CSP je naviazaná na ods. 1 predmetného ustanovenia, z ktorého je zrejmé, že postup súdu v zmysle odseku 2 nasleduje vždy po otvorení prvého pojednávania (po vyvolaní veci) a nie na každom ďalšom pojednávaní. Predbežné právne posúdenie veci je sudca povinný stranám a ich zástupcom oznámiť na prvom pojednávaní. Z hľadiska výpovednej hodnoty predbežného právneho posúdenia veci je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu určité a zrozumiteľné. Na jeho základe musí byť stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a prípravu pojednávania. V zmysle uvedeného sa dovolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces, keď strany sporu neoboznámil s predbežným právnym posúdením. Dovolací súd zistil, že z obsahu spisu (zo zápisnice z pojednávania zo dňa 24.04.2019) a z nahrávky z pojednávania zo dňa 24.04.2019 vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP. 22. Ak dovolateľ vytýka konajúcim súdom nesprávne vyhodnotenie dôkazov, táto námietka je nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania z dôvodu, že prípadné nesprávne hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (
6. i)hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie, (
7. ii)pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
8. f)CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne. 23. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442). Dovolací súd bol preto viazaný zisteniami súdov nižších inštancií ohľadom preukázania žalobcu o tom, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru a následným zoplatneným celého úveru zo strany žalobcu. 24. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol prečo sa stotožnil s vyhodnotením dokazovania súdom prvej inštancie týkajúceho sa preukázania uplatňovaného nároku žalobcom. Zároveň odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, prečo nebol žalovaným navrhovaný dôkaz vykonaný (výpisy z úverového účtu - bod 30 napadnutého rozsudku). 25. Pokiaľ dovolateľ považoval za procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP nesprávny právny záver odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcami tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). 26. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že odvolací súd (prípadne súd prvej inštancie) nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
11. f)CSP.

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP 27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
2. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
3. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
4. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 28. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 29. Napriek tomu, že dovolateľ bol riadne zastúpený, v podanom dovolaní formálne označenom podľa § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP v podstate (iba) zopakoval svoju predsúdnu a odvolaciu argumentáciu, polemizoval so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, spochybňoval správnosť jeho rozhodnutia a kritizoval jeho prístup k skutkovému a právnemu posúdeniu veci (bod 3). Najvyšší súd ani s použitím výkladového pravidla uvedeného v ustanovení § 124 ods. 1 CSP nezistil rozporovanú právnu (nie skutkovú) otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a pri riešení ktorej sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu resp. ktorá je rozhodovaná rozdielne. Navyše žiadne takéto rozhodnutia dovolacieho súdu - od ktorého sa odvolací súd odklonil resp. bolo rozhodované rozdielne - dovolateľ ani neoznačil. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle tohto ustanovenia neboli dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. 30. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 malo určujúci význam vymedzenie „právnej" otázky, ktorá bola riešená odvolacím súdom, avšak dovolací súd ju riešil odlišne resp. rôzne. Pritom, ako už dovolací súd uvádza vyššie, sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia nezodpovedajú kritériu danému týmto ustanovením (1Cdo/51/2017, 2Cdo/71/2018, 3Cdo/172/2018, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/128/2017, 7Cdo/99/2018, 8Cdo/169/2018). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z tohto ustanovenia, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu (3Cdo/141/2018). 31. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky relevantnej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania. 32. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd odmietol jeho

§ 447písm.

f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP 33. Dovolateľ namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko podľa neho právna otázka týkajúca sa existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru ešte nebola najvyšším súdom riešená. Spotrebiteľ k uvedenému dodal, že pre prípad omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky podľa existujúcej právnej normy nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ako i zmluvne dojednanej sankcie je bezpochyby úrok z omeškania a iba túto jedinú sankciu bol oprávnený žalobca ako dodávateľ požadovať. Podľa dovolateľa išlo o zmätočné porovnanie s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dôvodu, že doposiaľ nebola ustálená splatnosť nesplatenej časti úveru a to vzhľadom na neplatnosť právnych úkonov vyššie uvedených, keďže podľa úverovej zmluvy splatnosť úveru pripadá na deň 20. decembra 2023, ktorý deň ešte nenastal. 34. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu a tiež, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020). K dovolateľom položenej právnej otázke poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax, dovolací súd dospel k záveru, že táto právna otázka je v praxi dovolacieho súdu vyriešená, a preto posudzoval prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. 35. Právnemu posúdeniu existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru sa venovalo rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020, z ktorého vzišiel právny názor, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Z odôvodnenia vyplývalo: 36. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch). Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm.
3. d)Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere §497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods.2 OZ). 37. Z ustanovenia § 497 a § 502 ods.1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm.
4. d)zákona o spotrebiteľských úveroch). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. 38. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. 39. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. 40. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. 41. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. 42. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ. 43. Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. 44. Dovolací sa v danej veci stotožňuje so závermi vyjadrenými v tomto rozhodnutí a nevidí žiadny dôvod na zmenu právneho názoru vyjadreného v označenom rozhodnutí alebo na odklon od právneho názoru, a teda ani dôvod na postúpenie veci veľkému senátu najvyššieho súdu [rozsudok dovolacieho súdu z 10. novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016 (R 17/2017)]. Preto, ak odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok až do zaplatenia, predmetnú vec neposúdil správne, odklonil sa od vysloveného právneho názoru v uvedenom rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorý je možno považovať za ustálený, keďže na predmetné rozhodnutie nadviazali aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu slovenskej republiky, čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 45. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je v časti II. napadnutého výroku prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie v časti II. výroku odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. 46. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP). 47. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie v časti prvého napadnutého výroku odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 449 a § 450 CSP a v časti napadnutých výrokoch III. až IV.

§ 447písm.

1. c)a písm.
2. f)CSP odmietol. 48. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. 49. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020). 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.