Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol predávajúci zastúpený splnomocnencom - autobazárom P. W., s.r.o. so sídlom v K.. V článku I. kúpnej zmluvy predávajúci vyhlásil, že je výlučným vlastníkom motorového vozidla : „Značka: K. S. T., VIN: J Rok výroby
TP: XXXX, Evidenčné číslo: Z Farba: L., Stav tachometra: V. km". V článku II. kúpnej zmluvy bol definovaný predmet zmluvy tak, že ním je predaj motorového vozidla špecifikovaného v článku I. tejto zmluvy vrátane kompletnej výbavy, ktoré predávajúci predáva a kupujúci kupuje do svojho výlučného vlastníctva. Predávajúci sa zviazal predmet zmluvy kupujúcemu predať a kupujúci sa zaviazal zaplatiť zaň kúpnu cenu uvedenú v článku III. zmluvy na 22 600 eur. V článku V. kúpnej zmluvy predávajúci okrem iného vyhlásil, že predmet zmluvy nie je odcudzený, nebol s ním spáchaný trestný čin, nie je predmetom trestného konania a nie je zaťažený ťarchou (čo by mohlo viesť k jeho zabaveniu) a vyhlásil, že v prípade nepravdivosti týchto údajov je kupujúci oprávnený vrátiť predmet zmluvy predávajúcemu. 1.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Pokiaľ v súdnom spore žaluje kupujúci predávajúceho o vrátenie kúpnej ceny veci, musí zároveň preukázať, že vec samotnú už predávajúcemu po odstúpení od zmluvy vrátil, alebo v petite žalobného návrhu musí mať vyjadrenú aj svoju povinnosť vydať vec predávajúcemu. V opačnom prípade by totiž v dôsledku vydania súdneho rozhodnutia zaväzujúceho predávajúceho vydať kupujúcemu zaplatenú cenu veci mohol nastať stav, kedy by kupujúci mal v držbe a užívaní aj vec a zároveň by mal vrátené aj peniaze, ktoré za vec zaplatil, čím by bol kupujúci bezdôvodne obohatený. Predávajúci by v takom prípade nemal ani svoju vec, ani kúpnu cenu, ktorú za ňu utŕžil na základe zmluvy, ktorá bola platným odstúpením zrušená. Takéto usporiadanie vzťahov, ktoré by vzniklo po vydaní súdneho rozhodnutia na základe žalobcom formulovaného petitu žalobného návrhu, by preto bolo nespravodlivé, a preto súd žalobu žalobcu zamietol. Zo skutkových okolností posudzovaného sporu pritom vyplýva, že žalobca v prípade krádeže predmetného automobilu podal trestné oznámenie, v trestnej veci vedenej na F. pod ČVS: F.-V. má žalobca procesné postavenie poškodeného a trestné stíhanie doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Ďalšie trestné stíhanie bude začaté pre trestný čin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, nakoľko orgány polície majú dôvodné podozrenie, že doposiaľ nezistená osoba vykonala neoprávnený zásah do zmeny VIN čísla motorového vozidla K. S. EČ: E Nemožno preto do budúcna vylúčiť, že sa policajným orgánom podarí predmetný automobil zaistiť. Keďže je nepochybné, že posledným oprávneným držiteľom predmetného automobilu bol žalobca, budú policajné orgány v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 Tr. por. povinné žalobcovi predmetný automobil vrátiť. Žalobca je tak po platnom odstúpení od kúpnej zmluvy len dočasne neschopný poskytnuté plnenie vrátiť žalovanému. Žalobca mal po podaní žaloby procesnú možnosť navrhnúť prerušenie konania až do dňa, kedy mu bude predmetný automobil vrátený, prípadne až do právoplatného skončenia trestného stíhania vedeného na F.. pod ČVS: L.. Žalobca bol v spore zastúpený advokátom, súd preto vo vzťahu k žalobcovi nemal poučovaciu povinnosť ozrejmiť žalobcovi, ako má v spore procesne postupovať, resp. ako má svoj žalobný petit upraviť, aby bol v spore úspešný (čl. 11 ods. 3 CSP). Za stavu, keď trestné stíhanie vo veci prečinu krádeže stále prebieha a bude prebiehať aj trestné stíhanie vo veci prečinu falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla, nemožno do budúcnosti vylúčiť ani ten prípad, že sa policajným orgánom podarí zistiť páchateľa trestného činu, prokurátor na neho podá žalobu a súd ho uzná vinným. O žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody tak v trestnom konaní rozhodne súd rozhodujúci o obžalobe páchateľa buď tak, že obžalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi ako poškodenému cenu predmetného automobilu definovanú v skutkovej vete obžaloby, alebo žalobcu odkáže na civilné sporové konanie. V civilnom spore si následne žalobca bude môcť voči právoplatne odsúdenému páchateľovi uplatniť nárok na zaplatenie peňažnej sumy. Keďže žalobca po podaní žaloby nenavrhol prerušenie konanie do času, kým bude schopný plnenie získané kúpnou zmluvou žalovanému vrátiť a v spore bolo ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku preukázané, že žalobca žalovanému nevrátil plnenie, ktoré od neho pred odstúpením od kúpnej zmluvy dostal, nezostalo súdu nič iné, ako zamietnuť žalobu kupujúceho domáhajúceho sa po platnom odstúpení od zmluvy vrátenia kúpnej ceny bez toho, aby preukázal vrátenie poskytnutého plnenia (§ 351 ods. 2 Obch. zák.) predávajúcemu, uzavrel súd prvej inštancie. K tvrdeniu žalobcu, že synalagmatické plnenie je v danom prípade nemožné, keďže predmetný automobil nemá žiadnu hodnotu a nemôže byť predmetom predaja, resp. tým, že nemôže vrátiť automobil s VIN číslom J keďže patrí inému a nachádza sa vo Švajčiarsku, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné. Ust. § 351 ods. 2 Obch. zák. jasne hovorí o vrátení plnenia, nikto od žalobcu nežiada, aby žalovanému vrátil konkrétny automobil patriaci obchodnej spoločnosti T. s VIN číslom J žalobca má vrátiť plnenie, ktoré od žalovaného dostal pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Doposiaľ vykonané dokazovanie preukázalo, že plnenie žalovaného spočívalo v odovzdaní tovaru - automobilu zn. K., model S., L. pričom, ako sa neskôr zistilo, vadou tohto tovaru bolo to, že mal pozmenené VIN číslo. Ten istý tovar, t. j. predmetný automobil zn. K., model S., čiernej farby, s pozmeneným VIN číslom je teda žalobca povinný žalovanému po odstúpení od zmluvy aj vrátiť. Takýto automobil i keď
všetkého pochádza z trestnej činnosti, nemá nulovú hodnotu, ako sa mylne domnieva žalobca. Aj keď predmetný automobil nemožno prihlásiť do evidencie vozidiel v SR, stále z neho možno jednotlivé súčiastky oddeliť a predať ich na trhu náhradných dielov. Žalobcovi, ktorý sa na základe ustanovenia § 446 Obch. zák. nesporne stal vlastníkom predmetného automobilu, nič nebráni v tom, aby v prípade, že sa predmetný automobil znova dostane do sféry jeho dispozície, predmetný automobil rozobral na súčiastky a tieto predal na trhu náhradných dielov. Hodnota predmetného automobilu tak zodpovedá sume, ktorá sa dá po jeho rozobratí na súčiastky utŕžiť na trhu náhradných dielov, keďže aj jednotlivé súčasti hlavnej veci môžu byť samostatne predmetom predaja, ako to je aj v posudzovanom spore. Okrem hlavnej karosérie s pozmeneným VIN číslom, ktorú možno predať len do zberu druhotných surovín, však z predmetného automobilu všetky ostatné súčiastky (kolesá, brzdy, nápravy, motor, prevodovka, sklá, dvere, blatníky, nárazníky, svetlá, elektronika, interiér, výfuková sústava, palivová sústava, atď.) možno legálne predať na trhu náhradných dielov v EÚ a utŕžiť za ne nemalé sumy, celkom určite rádovo tisíce eur, argumentoval súd prvej inštancie.
Obch. zák., ktorej predmetom bola kúpa motorového vozidla K. VIN : J rok výroby XXXX, evidenčné č.: Z čiernej metalízy (čl. I zmluvy) za kúpnu cenu 22 990 eur (čl. III zmluvy). Keďže predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená v právnom režime Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie dospel k záveru, že na základe predmetného právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 9.12.2014) žalobca nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ktoré bolo predmetom zmluvy, v súlade s ust. § 446 Obch. zák., aj v prípade, kedy ho nadobúda od nevlastníka, nakoľko kupujúci vozidlo nadobudol v dobrej viere, že predávajúci je jeho vlastníkom a je oprávnený s predmetom kúpy nakladať. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. Niet pochýb, že zákon v ust. § 446 Obch. zák. prelamuje zásadu nemo plus iuris a teda predstavuje zásah do ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Uvedené ustanovenie spočíva na favorizovaní dobromyseľnosti, dobrej viere kupujúceho ako aj na potrebe istoty v obchodnoprávnych vzťahoch; odvolací súd sa však domnieva, že použitie ust. § 446 Obch. zák. môže dopadať len na právne vzťahy, ktoré sú legálne, nie sú nijako poznamenané nedovoleným (trestným) konaním. Citované ust. § 446 Obch. zák. nemôže slúžiť ako prostriedok práva na legalizáciu nadobudnutia vlastníckeho práva takých vecí, ktoré boli predmetom trestnej činnosti, ako tomu je v danom prípade (bez ohľadu na to, že zmluvné strany o tom, že predávané vozidlo bolo predmetom trestnej činnosti, nemali žiadnu vedomosť). Dôkazy založené v spisovom materiáli nedovoľujú vyvodiť iný záver, než že motorové vozidlo, ktoré žalobca kúpil od žalovaného pochádza z trestnej činnosti, vrátane falšovania dokladov k uvedenému motorovému vozidlu, či pozmeňovania jeho identifikačných znakov. Takýto záver je
názoru nutné vyvodiť zo skutočnosti, že originálne motorové vozidlo opatrené identifikačným znakom VIN č.: J bolo vyrobené pre švajčiarsky trh, pričom vo Švajčiarsku aj bolo toto motorové vozidlo používané, nielen v čase jeho kúpy žalobcom ale ešte aj v období po žalobcovej kúpe, pričom dovtedy územie Švajčiarska neopustilo. Uvedené jednoznačne vyplýva zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, tak ako sú špecifikované v bode 11 odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu. Na tomto závere, t. j. že motorové vozidlo odpredané žalobcovi bolo predmetom trestnej činnosti (boli naň vystavené falošné doklady, jeho skutočné VIN č. musí byť odlišné od - na dokladoch - udávaného VIN č.: J nemení nič tá okolnosť, že žalobcovi odpredané vozidlo malo vystavený doklad o kontrole originality. Odvolací súd zároveň považuje za nesporné, že už žalovaný v čase, kedy on kupoval predmetné motorové vozidlo, nemohol k nemu nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko už on ho kupoval ako vozidlo s dokladmi, ktoré museli obsahovať sfalšované údaje a s takým VIN číslom, ktoré v skutočnosti predávanému motorovému vozidlu nepatrilo (patrilo motorovému vozidlu, ktoré bolo vyrobené pre švajčiarsky trh a aj bolo po celú dobu užívané vo Švajčiarsku). Žalovaný tak v skutočnosti odpredal žalobcovi jednak iné vozidlo, než ako bolo označené v dokladoch patriacich k predávanému vozidlu, ale predovšetkým v okamihu robenia právneho úkonu uzatvorenia kúpnej zmluvy bol tento právny úkon postihnutý právnou nemožnosťou plnenia zo strany predávajúceho (žalovaného), ktorý - ako nevlastník - nemohol platne na kupujúceho previesť vlastnícke právo k predávanému vozidlu, a to v dôsledku porušenia jednej zo základných zásad súkromného práva,
ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám. Táto právna prekážka bránila tomu, aby sa právny úkon - kúpna zmluva - stal platným právnym úkonom.
odvolacieho súdu ide o (absolútne) neplatný právny úkon, z dôvodu nemožnosti plnenia (previesť na kupujúceho vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy)
2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy potom ako neplatný je nutné vyhodnotiť aj právny úkon odstúpenia žalobcu od predmetnej kúpnej zmluvy, nakoľko
súdnej teórie aj ustálenej súdnej praxe odstúpiť možno len od platnej zmluvy (R 22/1976). Avšak bez ohľadu na záver o neplatnosti právneho úkonu žalobcu, ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil, právny vzťah zmluvných strán, ktoré uzavreli neplatnú kúpnu zmluvu bolo nutné následne podriadiť pod ust. § 457 Obč. zák., v zmysle ktorého ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo
nej dostal. Na základe ust. § 457 Obč. zák. teda zmluvným stranám vznikla vzájomná reštitučná povinnosť - povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia. Výrazom tejto vzájomnej reštitučnej povinnosti je požiadavka formulovať žalobný petit na vrátenie plnenia z neplatnej (či zrušenej) zmluvy tak, aby odrážal jeho synalagmatickú povahu, t. j. ako vzájomný záväzok vrátiť si plnenia.
1 Obč. zák., ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. V predmetnej právnej veci sa žalobca voči žalovanému domáhal výlučne vrátenia kúpnej ceny, žalobný petit teda synalagmatickú povahu záväzkového vzťahu medzi ním a žalovaným neodrážal, čo bol dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu nemožno v danej veci trvať na splnení vzájomnej reštitučnej povinnosti v zmysle § 457 Obč. zák. Žalobca si za situácie, kedy mu bolo odcudzené motorové vozidlo, svoju povinnosť vydať motorové vozidlo žalovanému splniť nemôže, keďže vozidlo nemá vo svojej moci. Odvolací súd daný stav vyhodnotil ako objektívnu žalobcom nezavinenú nemožnosť plnenia v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zák., pretože záväzok žalobcu vrátiť žalovanému motorové vozidlo je fakticky nesplniteľný.
názoru odvolacieho súdu neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že aplikácia ust. § 575 Obč. zák. je možná iba v prípade, že predávajúci daný tovar kupujúcemu nedodal ešte pred uzatvorením zmluvy. Ustanovenie § 575 Obč. zák. upravuje tzv. dodatočnú nemožnosť plnenia, ku ktorej môže dôjsť až po vzniku záväzkového právneho vzťahu. Zmluvné strany v danom prípade uzatvorili (absolútne) neplatnú kúpnu zmluvu; z dôvodu uzatvorenia neplatnej zmluvy vznikla zmluvným stranám vzájomná reštitučná povinnosť, ktorú však žalobca za seba nie je schopný splniť, keďže motorové vozidlo mu bolo odcudzené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zo zisteného skutkového stavu však nevyvodil správne právne závery ohľadom platnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy a následne ohľadom platnosti právneho úkonu odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy. Nesprávny bol tiež jeho právny záver týkajúci sa otázky možnosti splnenia reštitučnej povinnosti žalobcu, spočívajúcej v povinnosti vydať motorové vozidlo žalovanému. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak ako je uvedené vo výroku rozsudku (§ 388 CSP). Zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) v časti, v ktorej žalobný návrh žalobcu prevyšoval priznaný úrok z omeškania. Žalobca síce požadoval priznanie úrokov z omeškania už od 22.12.2015, avšak v liste (list zo dňa 22. 12. 2015), ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil, vyzval žalovaného na vrátenie kúpnej ceny spolu s úrokom z omeškania 9,05% ročne v lehote 7 dní od obdržania tohto listu (č. l. 25 spisu). Na základe odpovede žalovaného (list zo dňa 23.12.2015, č. l. 26 spisu) možno uzavrieť, že po márnom uplynutí 7-dňovej lehoty sa potom žalovaný dostal s plnením do omeškania od 30.12.2015 (teda nie už od 22.12.2015). 2.2. O nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného aj odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd
1, ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP; žalobca dosiahol v konaní v podstate plný úspech (neúspešný bol len v časti úrokov z omeškania, aj to len sčasti), preto mu priznal nárok na plnú náhradu trov ako prvoinštančného tak aj odvolacieho konania. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie
1 písm. a) CSP, pretože odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tiež poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/274/2006,
ktorého „dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne ani zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov". Z civilného ani konania na polícii, nebolo preukázané, že motorové vozidlo, ktoré nadobudol žalobca bolo predmetom trestnej činnosti. Preto jeho nadobudnutie žalobcom bolo v súlade so zákonom. Neobstojí ani tvrdenie súdu o tom, že pri odstúpení od zmluvy by nemal žalobca povinnosť na proti plnenie. V súčasnej právnej praxi a to nielen v Slovenskej republike sa uprednostňuje zásada ochrany dobrej viery a zásada dobrej vôle, ktorú strany prejavili pri uzatváraní kúpnej zmluvy. 3.2. Odvolací súd taktiež nerešpektoval rozhodnutie 4Obo/57/2008, kedy sa v bode 26 rozsudku nestotožnil s aplikáciou § 446 Obchodného zákonníka napriek tomu, že nespochybňoval dobromyseľnosť dovolateľa, čo žalovaný považuje porušenie práva na spravodlivý proces, keďže sa odvolací súd nezaoberal dobromyseľnosťou ako predávajúceho, tak kupujúceho a v tejto veci nezopakoval dokazovanie, aby dobromyseľnosť strán vyvrátil a zmluvu vyhlásil za absolútne neplatnú, čím znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, čo zakladá dôvodnosť dovolania aj
f) CSP. Z vykonaného dokazovania prvoinštančného súdu je zrejmé, že ako kupujúci tak predávajúci nemali vedomosť o tom, že by mohol byť vlastníkom predmetu zmluvy niekto tretí čo znamená, že ako kupujúci tak predávajúci vlastnícke právo k vozidlu nepochybne nadobudli, čo odvolací súd vôbec nezobral do úvahy.
názoru dovolateľa bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo nepochádza z trestnej činnosti a nikdy nebolo zadržané orgánmi činnými v trestom konaní za účelom jeho vydania tretej osobe. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Žalovaný si uplatňuje trovy konania vo výške trov advokáta. 3.
žalobcu neexistuje žiaden dôvod na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku a žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú dané. Žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného v zmysle ust. §447 písm. f) CSP odmietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. Ak dovolací súd nevzhliadne dôvody na odmietnutie dovolania, žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. 5.
1 CSP, dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. 6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia
ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019 alebo 2Cdo/91/2021, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, viď IV. ÚS 578/2022 a v ňom odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/165/95).
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v bode
ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám. Odvolací súd konštatoval, že táto právna prekážka bránila tomu, aby sa právny úkon (kúpna zmluva) stal platným právnym úkonom.
odvolacieho súdu ide o (absolútne) neplatný právny úkon, z dôvodu nemožnosti plnenia (previesť na kupujúceho vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy)
2 Občianskeho zákonníka. 20. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 21. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutej časti rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
právneho názoru dovolacieho súdu ani v zmysle novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 25. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom
názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. 25.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil, že dôkazy založené v spisovom materiáli nedovoľujú vyvodiť iný záver, než že motorové vozidlo, ktoré žalobca kúpil od žalovaného pochádza z trestnej činnosti, vrátane falšovania dokladov k uvedenému motorovému vozidlu, či pozmeňovania jeho identifikačných znakov. Takýto záver bolo
názoru odvolacieho súdu nutné vyvodiť zo skutočnosti, že originálne motorové vozidlo opatrené identifikačným znakom VIN č.: J bolo vyrobené pre švajčiarsky trh, pričom vo Švajčiarsku aj bolo toto motorové vozidlo používané, nielen v čase jeho kúpy žalobcom ale ešte aj v období po žalobcovej kúpe, pričom dovtedy územie Švajčiarska neopustilo. Uvedené vyplývalo zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, tak ako sú špecifikované v bode 11 odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu. Na tomto závere, t. j. že motorové vozidlo odpredané žalobcovi bolo predmetom trestnej činnosti (boli naň vystavené falošné doklady, jeho skutočné VIN č. musí byť odlišné od - na dokladoch - udávaného VIN č.: J nemení nič tá okolnosť, že žalobcovi odpredané vozidlo malo vystavený doklad o kontrole originality. 25.
ktorej nikto nesmie previesť na iného viac práv, než má sám. Táto právna prekážka bránila tomu, aby sa právny úkon - kúpna zmluva - stal platným právnym úkonom.
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 32.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 32.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba zdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 36. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, čo sa považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu. Do tohto pojmu patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/ 87/2017, 6Cdo/21/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v I. Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 37. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
odvolacieho súdu išlo o (absolútne) neplatný právny úkon, z dôvodu nemožnosti plnenia (previesť na kupujúceho vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy)
2 Obč. zák. Z dôvodu uzatvorenia neplatnej zmluvy teda vznikla zmluvným stranám vzájomná reštitučná povinnosť, ktorú však žalobca za seba nie je schopný splniť, keďže motorové vozidlo mu bolo odcudzené. Preto žalovaným uvedená otázka nie je otázkou rozhodujúcou pre dané konanie, pretože súdy nižších inštancií nezaložili svoje rozhodnutia iba na jej riešení. 40.
ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
1 písm. a) CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, a preto dovolanie odmietol
c) CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.