1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvinenej W. O. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) rozsudkom z 15. novembra 2021, sp. zn. 4T/41/2020, uznal obvinenú W. O. za vinnú pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
4 Tr. zák. súd zaradil obvinenú na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 Tr. zák. súčasne zrušil vo výroku o treste trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V z 12. januára 2020, sp. zn. 0T/10/2020, ktorým bol obvinenej pre prečin krádeže
1 písm. g) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Tr. zák. uložil obvinenej ochranný dohľad vo výmere 2 rokov. Po vyhlásení napadnutého rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „prokurátor“) odvolanie proti výroku o treste v neprospech obvinenej. O odvolaní prokurátora Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozhodol rozsudkom z 8. júna 2023, sp. zn. 4To/12/2022, tak, že
1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 15. novembra 2021, sp. zn. 4T/41/2020, vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu a o ochrannom opatrení a
3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine
2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. uložil obvinenej súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a
4 Tr. zák. obvinenú na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 Tr. zák. súčasne zrušil výrok o treste uložený obvinenej trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V z
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil obvinenej ochranný dohľad vo výmere 2 rokov. Dňa 8. novembra 2023 obvinená W. O. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Vladimíra Štefeka podala písomne odôvodnené dovolanie, v ktorom uplatnila dovolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2 Tr. por. po zrušení výroku o treste, rozhodol súčasne o väzbe obvinenej tak, že ju prepustí na slobodu. Rovnopis dovolania bol doručený prokurátorovi s upozornením, že sa môže k dovolaniu vyjadriť, pričom predseda senátu súdu prvého stupňa na to určil lehotu 10 pracovných dní, avšak prokurátor toto právo do rozhodovania najvyšším súdom nevyužil. Dňa 12. januára 2024 bolo dovolanie obvinenej W. O. spoločne s kompletným k veci prislúchajúcim spisovým materiálom riadne predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o podanom dovolaní. Po predložení veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 Tr. por. Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len odvolací súd (§ 322 ods. 3 Tr. por., § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu
2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Rovnako najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že v dovolacom konaní je (okrem výnimky uvedenej v § 385 ods. 2 Tr. por.) viazaný rozsahom a obsahom dovolateľom uplatnených námietok (R 120/2012-I). Viazanosť dovolacími dôvodmi teda na strane jednej limituje rozsah prieskumnej právomoci dovolacieho súdu, na strane druhej ale „zaťažuje“ aj samotného dovolateľa (zastúpeného profesionálnym obhajcom z radov advokátov), ktorý svoje výhrady musí koncipovať spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo vlastne konajúcim súdom vytýka (uvedené má potom súvis s preskúmavaním podmienok
4, ods. 5 Tr. por.). K dovolaciemu dôvodu
1 písm.
2 Tr. zák. Pokiaľ ide o konkrétne dovolacie námietky obvinenej vo vzťahu k uplatneniu dovolacieho dôvodu
písm. i) § 371 ods. 1 Tr. por., a teda ťažiskovej dovolacej argumentácie obvinenej k otázke neaplikácie mimoriadneho zníženia trestu postupom
1 Tr. zák., najvyšší súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že krajský súd v dovolaním napadnutom rozsudku ukladal trest odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu, a to použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. Z obsahu dovolania je preto zrejmé, že obvinená v podstate namietala, že odvolací súd neaplikoval ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo väčšom rozsahu. Vo vzťahu ku ustanoveniu § 39 ods. 1 Tr. por. považuje za potrebné najvyšší súd zdôrazniť, že v predmetnom ustanovení je zakotvené moderačné oprávnenie súdu vo vzťahu k výške ukladaného trestu, čo ostatne vyplýva aj z formulácie predmetného ustanovenia („možno páchateľovi uložiť“). Z uvedeného teda možno rozumne dôvodiť, že pokiaľ by aj boli splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu, je len oprávnením, nie však povinnosťou, vo veci konajúceho a rozhodujúceho súdu, či mimoriadne zníženie trestu v konkrétnom prípade, so zreteľom na jeho všetky okolnosti, uplatní alebo nie. Z konštatovaného ďalej logicky plynie, že predmetné úvahy platia aj vo vzťahu k otázke v akom rozsahu vo veci konajúci súd toto moderačné oprávnenie vo vzťahu k výške ukladaného trestu uplatní. Uvedené závery vychádzajúce priamo zo zákonnej dikcie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. explicizovala aj rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu, a to okrem iného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. novembra 2012, sp. zn. 5 Tdo 72/2012, uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 51/2014, kde najvyšší súd rezultuje, že „hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu sa svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť „pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
1 písm. h/ Tr. por. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm. i/ Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. Dovolací dôvod
1 písm. h/ Tr. por. nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Tr. zák., v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie
uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ust. § 39 Tr. zák. nezakladá žiadny dovolací dôvod.“ Berúc do úvahy vyššie rozvedené, dovolací súd dospel k záveru, že dovolací dôvod
i) Tr. por. nebol naplnený. Obvinená svoju druhú dovolaciu argumentáciu založila na tom, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o treste prihliadal na skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z dôkazov, ktoré neboli pred súdom vykonané, in concreto na odsúdenie obvinenej trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III z 1. februára 2022, sp. zn. 0T/18/2022, a trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V z 3. mája 2022, sp. zn. 2T/18/2022. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por., najvyšší súd stabilne judikuje, že ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje. Z gramatického výkladu uvedeného zákonného ustanovenia v prvom rade plynie, že musí ísť predovšetkým o taký prípad, v ktorom konajúci súd oprel svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré boli síce pred ním vykonané, avšak neboli vykonané zákonným spôsobom. Vecne správnou a ústavne konformnou interpretáciou formulácie o dôkazoch, ktoré neboli „súdom vykonané“ zákonným spôsobom“, je extenzívny (rozširujúci) výklad v tom smere, že nejde len o nesúlad so zákonom pri samotnom výkone dotknutého dôkazu v súdnom konaní, ale takou procesnou chybou je zasiahnutý aj dôkaz, ktorý bol už prvotne nezákonne získaný. Z uvedeného dôvodu preto nemožno pod dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd dlhodobo judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Tr. por.). Za porušenie práva na obhajobu
tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený
12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. považuje najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a síce pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je nevyhnutné, ako aj napokon zo samotnej dikcie Trestného poriadku vyplýva, aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou, zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach, vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. V prvom rade je potrebné obvinenej prisvedčiť, že z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo skutočností, ktoré vyplývali z dôkazu, ktorý nebol pred súdom vykonaný. Jediná informácia, z ktorej bolo možné z trestného spisu zistiť, že obvinená po tom, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, spáchala ďalšiu trestnú činnosť, pre ktorú bola odsúdená vyššie popísanými trestnými rozkazmi Okresných súdov Bratislava III a Bratislava V, totižto plynie len z odpisu registra trestov obvinenej z
1 písm. g), písm. i) Tr. por. nie sú dané, a preto jej dovolanie na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, postupom
c) Tr. por. odmietol. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.