decembra 2020, prerokoval na verejnom zasadnutí konanom
1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku takto rozhodol: Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
, § 329 ods.1, ods.3 Trestného zákona v štádiu prípravy
decembra 2020 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to špecializovaný trestný súd uložil obžalovaným nasledovné tresty: Obžalovanému Ing. W. X.
a), § 36 písm. j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2020 trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov (jedenásť), na výkon ktorého ho
ods.4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu
ods.1 s prihliadnutím na § 57 ods.1 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výške 50.000,-Eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu
ods.3 Trestného zákona stanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) mesiacov. Nakoniec obvinenému
Obžalovanému Mgr. R. M.
a), § 36 písm. j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2020 trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov (desať), na výkon ktorého ho
ods.4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu
ods.1 s prihliadnutím na § 57 ods.1 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výške 40.000,-Eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu
ods.3 Trestného zákona stanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Nakoniec obvinenému
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie do výrokov o vine a treste obžalovaní Ing. W. X. a Mgr. R. M. a rovnako tak prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v neprospech obidvoch obžalovaných. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) na podklade odvolania obidvoch obžalovaných rozsudkom z 23. marca 2022, sp. zn. 1To/8/2021, výrokom pod bodom I.)
d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 21. októbra 2021, sp. zn. 4T/6/2021 a na základe § 322 ods.3 Trestného poriadku uznal obžalovaných Ing. W. X. a Mgr. R. M. za vinných z prečinu nepriamej korupcie spolupáchateľstvom
decembra 2020 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to najvyšší súd uložil obžalovaným nasledovné tresty: Obžalovanému Ing. W. X.
a), § 36 písm. j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2020 trest odňatia slobody vo výmere 22 mesiacov (dvadsaťdva), na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu
336 ods.1, § 56 ods.1 a § 57 ods.1 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výške 20.000,-Eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu
ods.3 Trestného zákona stanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov. Obžalovanému Mgr. R. M.
a), § 36 písm. j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2020 trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov (dvadsať), na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu
336 ods.1, § 56 ods.1 a § 57 ods.1 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výške 16.000,-Eur a pre prípad úmyselného zmarenia jeho výkonu
ods.3 Trestného zákona stanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) mesiacov. Najvyšší súd súčasne uvedeným rozsudkom vo výroku pod bodom II.)
Vyššie uvedený rozsudok najvyššieho súdu bol prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky doučený
1 písm. i) Tr. por., pretože napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Podaným dovolaním mal za to, že právoplatným rozsudkom z 23. marca 2022, sp. zn.1To/8/2021, najvyšší súd nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia všeobecnej ako aj osobitnej časti Trestného zákona, najmä § 8, § 336 ods. 1, § 329 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, a teda pochybil, keď preukázané konanie Ing. W. X. a Mgr. R. M. právne posúdil ako prečin nepriamej korupcie
1 Trestného zákona v spolupáchateľstve
decembra 2020. V písomnom odôvodnení podaného dovolania argumentoval nasledovne (doslovné znenie s výnimkou opravy odsúdený/í - obvinený/í): Trestného činu prijímania úplatku
Trestného zákona sa dopustí každý, kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok. Z predmetného znenia skutkovej podstaty pritom vôbec nevyplýva a teda Trestný zákon nevyžaduje, aby páchateľom mohla byť iba osoba, ktorá sama obstaráva vec všeobecného záujmu, alebo ktorá sa sama podieľa na obstarávaní veci všeobecného záujmu. Vyžaduje sa iba to, aby páchateľ vyžiadal alebo prevzal úplatok v súvislosti s takýmto obstarávaním a to znamená aj s fyzickým obstarávaním veci inou osobou. Inak povedané, zákonným znakom tohto korupčného trestného činu
zák. nie je napríklad žiadanie alebo prijatie úplatku páchateľom „pri“ alebo „v rámci“ obstarávania veci všeobecného záujmu a tiež ani „pri svojom“ obstarávaní, ale musí ísť o to, aby sa tak stalo v súvislosti s touto činnosťou ako takou. Neznamená to teda, že priamo páchateľ musí obstarávať vec všeobecného záujmu. Uvedená argumentácia nachádza oporu aj v aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (uznesenia pod sp. zn.: 5 Tost 15/2020 z 15.apríla 2020, 5 Tost 37/2020 z 24.augusta.2020, 5 Tost 28/20 zo 14.júla 2020, 2 Tost 3/2020 z 13.februára 2020, alebo rozsudok Špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. PK-2T/26/2020 zo dňa 4. decembra 2020).
zák. je trestným aj také konanie, keď páchateľ v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu príjme úplatok aj pre inú osobu. Ide o špecifickú situáciu, ktorá domnelo navodzuje dojem, že ide o pomoc pri páchaní trestnej činnosti, avšak táto skutková podstata je priamo právne vyjadrená, a preto ide o priame páchateľstvo, ako je tomu aj pri iných skutkových podstatách. Príkladom možno uviesť trestný čin „účasť sa samovražde“
zák., kde taktiež priamo uvedená skutková podstata postihuje „pomoc“ ako samostatný trestný čin, nie iba účastníctvo na trestnom čine iného páchateľa. Rovnako tak aj trestný čin podnecovania
zák. je svojou povahou de facto návodom na spáchanie trestného činu. Rovnako možno konštatovať, že v samotnom ustanovení § 329 Tr. zák. (ale i § 328 Tr. zák.) je aj vývinové štádium trestného činu (príprava) povýšená na dokonaný trestný čin. Ide o situáciu, pri ktorej samotná žiadosť o úplatok alebo pokiaľ si páchateľ „dá sľúbiť úplatok“ je povýšená na dokonaný trestný čin (ŠÁMAL, P. a kol.: Trestní zákonník II.§ 140 - 421, Komentář. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 2887). Opätovne je potrebné uviesť, že je nerozhodné, či k úplatku dôjde bez predchádzajúcej ponuky, alebo sľubu, a to či pred obstaraním veci všeobecného záujmu, počas jej priebehu, alebo až dodatočne (ŠÁMAL, P. a kol.: Trestní zákonník II.§ 140 - 421, Komentář. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 2887). Mám za to, že zákonom požadovaná súvislosť (u páchateľa, ktorý nie je zároveň aj obstarávateľom veci) je zachovaná vyžiadaním úplatku v mene obstarávateľa, resp. v rámci skutočne preukázateľného určitého existujúceho vzťahu páchateľa k obstarávateľovi. Ak by tento vzťah neexistoval a páchateľ by od počiatku takto konal s preukázateľným úmyslom tento vzťah pred osobou požiadanou o úplatok len klamlivo predstierať a uviesť ju v prepojení úplatku s protislužbou (obstaraním veci všeobecného záujmu) do omylu, išlo by už o trestný čin podvodu. Podstatnou je teda subjektívna stránka s akou sa pácha uvedený trestný čin na strane páchateľa - požadovateľa, príp. prijímateľa úplatku a vzhľadom na párovitosť a zrkadlovú prepojenosť tohto špecifického druhu trestnej činnosti medzi oboma korupčnými stranami, je smerodajná (samozrejme v prípade, že nejde o podvod) aj subjektívna stránka podplácajúceho, teda osoby, ktorá úplatok ponúka, či dáva. V posudzovanom prípade bola táto subjektívna stránka obvinených celkom jednotná a obidvom korupčným stranám bolo zrejmé, že úplatok je žiadaný-sľúbený, resp. prijatý-poskytnutý nie iba za vyvinutie vplyvu na vec obstarávajúcu osobu (riaditeľa KÚFS JUDr. Ľ.. V.), ale za samotné obstaranie veci, tj. zrušenie predbežného opatrenia vytvárajúceho blokáciu nehnuteľného majetku a teda, že je úplatok, resp. jeho časť aj určená tejto vec obstarávajúcej osobe. Preukazuje to evidentne skutkové zistenie premietnuté aj do skutkovej vety napadnutého rozsudku a to, že obvinenými vyžiadané a prevzaté peňažné prostriedky v celkovej sume 200.000 Eur, sa mali rozdeliť v sumách po 50.000 Eur medzi osoby Mgr. R.. M. a Ing. W.. X., JUDr. A.. A. a JUDr. Ľ.. V. a preukazuje to aj výpoveď podplácajúceho D. Bočkaya, ktorý peniaze dával v presvedčení, že smerujú k riaditeľovi KÚFS JUDr. Ľ.. V., s ktorým sa v tejto veci aj osobne predtým stretol. Subjektívna stránka osoby JUDr. Ľ.. V. a jeho konkrétna vedomosť o korupčnej „operácii“ by pritom nemala mať relevantný vplyv na posúdenie trestnej zodpovednosti obvinených Mgr. R.. M. a Ing. W.. X.. Nie je totiž akceptovateľné, aby o posúdení trestnosti činu páchateľa nerozhodovalo jeho vlastné objektívne konanie a vlastná subjektívna stránka, ale úmysel a vnímanie veci inou treťou osobou. V prípade obvinených títo preukázateľne nemali podvodnícky úmysel a nežiadali ani úplatok pre seba za to, že využijú svoj vplyv na pôsobenie voči riaditeľovi KÚFS. Konali od počiatku v mene osoby kompetentnej na rozhodovanie o predbežnom opatrení a s touto osobou - riaditeľom KÚFS mali aj reálny a existujúci vzťah, resp. si tento vzťah za týmto účelom aj vypracovali (za využitia inej osoby - JUDr. A.) do použiteľnej kvality. Dokonca predmetné obstarávanie veci s riaditeľom KÚFS osobne predjednávali a tiež zrealizovali jeho stretnutie s dotyčným podnikateľom, od ktorého bol úplatok žiadaný a prevzatý. Navyše riaditeľa KÚFS aj oboznámili so skutočnosťou, že existuje podnikateľ s problémom, ktorý je ochotný sa finančne odmeniť a neskôr po prevzatí úplatku aj JUDr. V. vyčlenili podiel z úplatku. Samotný fakt, že riaditeľ KÚFS ako skutočný obstarávateľ veci všeobecného záujmu sa v rozhodujúcom okamihu odmietol na korupcii podieľať a podiel na úplatku prevziať, dokonanie predmetného zločinu obžalovanými žiadnym spôsobom neanulovalo. V danej súvislosti zadefinovania osoby JUDr. Ľ.. V. ako osoby obstarávateľa veci všeobecného záujmu je potrebné zopakovať, že ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd správne vyhodnotil právomoc a príslušnosť riaditeľa KÚFS na konanie a aj prípadné rozhodovanie o predbežnom opatrení a to aj v čase po jeho vydaní a aj jeho prípadnom potvrdení odvolacím orgánom. Umožňuje mu to zákon s poukazom na § 50 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v spojitosti s § 5 ods. 3 písm. j) bod č. 6 zákona č. 333/2011 o orgánoch štátnej správy v oblastiach daní, poplatkov a colníctva a potvrdzuje to aj preukázaná prax KÚFS, keď v prípade potreby vyplývajúcej z konkrétneho prípadu nie je pre riaditeľa KÚFS, ktorý predbežné opatrenie vydal, nemožné urobiť úkon, ktorý inak patrí do pôsobnosti daňových úradov a to aj zrušenie predbežného opatrenia na základe pominutia dôvodu, pre ktorý bolo uložené. V doterajšom trestnom konaní ustálený skutok obvinených je teda namieste hmotnoprávne posúdiť ako čin priamych páchateľov - spolupáchateľov obzvlášť závažného zločinu prijímania úplatku
k § 329 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, ktorí v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre inú osobu, ako aj pre seba, vyžiadali a prijali úplatok. Pokiaľ ide o kľúčové kritérium právneho posúdenia predmetného skutku odvolacím súdom, tj. preukázaná súčinnosť s osobou, ktorá obstarávala vec všeobecného záujmu (JUDr. V.), považujem za potrebné poukázať na nasledovné. Súčinnosť úplatok vyžadujúcej, resp. úplatok preberajúcej osoby s osobou, ktoré je reálnym obstarávateľom „kupovanej protislužby“ nie je priamo vyžadovaná skutkovou podstatou predmetného trestného činu
zák. ako jej kvalifikačný moment. Nevyplýva ako z gramatického, tak ani z logického výkladu daného ustanovenia. Takáto súčinnosť teda nemôže byť vyžadovaná ako konštitutívna podmienka naplnenia zákonných znakov trestného činu prijímania úplatku. Ak však pripustíme, že v rámci praxou vyžadovanej právnej istoty by mala byť určitá „súčinnosť“ medzi osobami prijímateľa úplatku a obstarávateľa veci všeobecného záujmu prítomná, otázkou bude rozsah a kvalita tejto súčinnosti. Ani v napadnutom rozhodnutí opakovane citovaný judikát z dávnejšieho obdobia (R32/1987) neurčuje parametre, ktoré použil odvolací súd vo svojom rozhodnutí a to, že sa predpokladá nielen aktívna participácia a osobná zainteresovanosť osoby obstarávajúcej veci všeobecného záujmu na korupčnom konaní ostatných osôb, ale aj jej vedomosť o tom, že tieto konajú korupčne. Pritom vyššie uvedený judikát (pôvodne Nejvyššího soudu ČSR zo dňa 24.júna 1986) uvádza k vyžadovanej súčinnosti iba to, že konanie osoby prijímajúcej alebo vyžadujúcej úplatok by pre potrebu správnej kvalifikácie ako trestného činu prijímania úplatku nemalo byť nezávislé na osobe obstarávajúcej vec všeobecného záujmu. V prípade obvinených pritom bolo jednoznačne ustálené, že určitá konkrétna súčinnosť medzi osobami Mgr. R.. M. a Ing. W.. X. na jednej strane a osobou JUDr. Ľ.. V. (príp. aj priamo participujúcim JUDr. A.. A.) existovala. Obvinený Ing. W.. X. vyvolal prvotné stretnutie s JUDr. Ľ.. V., na ktorom ho oboznámil s požiadavkou podnikateľa F.. A. na odblokovanie majetku a jeho ochoty sa za to finančne odmeniť (časť skutku: „...spoločne so svojím nadriadeným JUDr. A. A....sa stretol ... s riaditeľom Kriminálneho úradu finančnej správy JUDr. Ľ. V.... a po objasnení stavu veci a upovedomení JUDr. V. o tom, že konateľ F. A. má problémy v súvislosti s blokádou nehnuteľného majetku spoločnosti A., s. r, o., a potreboval by pomôcť, pričom prisľúbil finančnú odmenu za kladné vybavenie jeho žiadosti...“), neskôr pred vyžiadaním konkrétneho úplatku obvinení Ing. W.. X. a Mgr. R.. M. zorganizovali v predmetnej záležitosti osobné stretnutie priamo medzi podnikateľom F.. A. a JUDr. Ľ.. V. (časť skutku: „...na tomto stretnutí JUDr. V. a Mgr. K. E., námestník na úseku colnej a daňovej kriminality KÚFS oznámili F. A., že predbežné opatrenie na blokáciu majetku spoločnosti A., s. r. o., je možné zrušiť na základe preukázania záväzku spoločnosti voči tretej osobe...“) a napokon obvinení Ing. W.. X. a Mgr. R.. M. aj vyčlenili rovnocennú časť peňažného úplatku pre JUDr. Ľ.. V., o čom ho osobne informovali (časť skutku: „...odovzdal obžalovanému Mgr. M. peňažné prostriedky v celkovej sume 200.000,- Eur, ktoré sa mali rozdeliť v sumách po 50.000,- Eur medzi obvinených Mgr. M. a Ing. X., JUDr. A. A. a JUDr. Ľ. V....). Takto preukázanú súčinnosť pritom možno považovať za dostačujúcu na naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu prijímania úplatku
zák., ako aj dostačujúcu na doteraz v moderných podmienkach uplatňovanú súdnu prax. V nastolenom prípade preto nemôže ísť o trestný čin nepriamej korupcie, keďže obvinení neprijali úplatok preto, že budú vplývať na inú osobu, pričom by jednali bez jej súčinnosti (R 32/1987). Dokazovaním bol totiž preukázaný opak, a to, že konali aj v súčinnosti s touto osobou, čo rezultuje aj zo skutkovej vety dovolaním napadnutého rozsudku. K veci je potrebné podotknúť, že hoci sa skutkovo skutočne nepodarilo ustáliť, že by JUDr. Ľ.. V. finančnú odmenu žiadal, tzn. V danom kontexte úplatok vopred očakával a vedel o konkrétnom úplatku (konkrétnej forme, sume úplatku a jednoznačnej ochote podnikateľa A. v určenom mieste a čase úplatok poskytnúť), skutkovo je preukázané, že o všeobecnom záujme podnikateľa finančne sa odmeniť vedomosť mať musel (časť v rozsudku skonštatovaného skutku: „...po objasnení stavu veci a upovedomení JUDr. V. o tom, že konateľ F. A. má problémy v súvislosti s blokádou nehnuteľného majetku spoločnosti A., s. r, o., a potreboval by pomôcť, pričom prisľúbil finančnú odmenu za kladné vybavenie jeho žiadosti...“). V tejto súvislosti nemôže ostať bez povšimnutia aj vedomosť o stave veci u JUDr. A. A., ktorý totožné inkriminované stretnutia a informácie vnímal jednoznačne, keď vypovedal, že: „...dohadoval som to stretnutie s pánom V., tá prvá informácia bola taká, že všetci, ktorí teda nejakým spôsobom sú do toho zaenvalvovaní, budú odmenení...“, alebo že chcel vyhovieť požiadavke svojho kolegu X., pričom nepopiera, “...že tam bola aj tá motivácia tej finančnej odmeny.“ Táto skutočnosť bola potvrdená aj právoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 7T/3/2021 zo dňa 27. mája 2021, ktorým bol JUDr. A. A. po uzavretí dohody o vine a treste uznaný vinným za vecne identický skutok, pričom jeho konanie bolo posúdené ako zločin prijímania úplatku
1 Trestného zákona. Napokon je nutné uviesť, že vymedzený skutok kladený za vinu odsúdeným je nesprávne právne posúdený ako trestný čin nepriamej korupcie
Trestného zákona aj z hľadiska toho, že nenapĺňa všetky vyžadované zákonné znaky tam uvedenej skutkovej podstaty. Konkrétne ide o zákonný znak vymedzujúci titul prevzatia úplatku, ktorý je striktne viazaný iba na uplatnenie vplyvu pôsobiaceho na výkon právomoci, tzn. normatívne upravenej aktivity osoby - obstarávateľa. Vyžaduje sa teda iba korupčné pôsobenie nepriame, ktoré úplatok nesmeruje k osobe obstarávateľa, ale tento zostáva iba medzi podplácajúcim a „vybavovačom“ a úplatkom sa „kupuje“ iba samotné vybavenie veci páchateľom u inej osoby, ktorá v rámci určitého vzťahu (už nekorupčného) až vec fakticky obstaráva. Teda aj z tohto dôvodu nemôže ísť v posudzovanom prípade o nepriamu korupciu v zmysle § 336 Trestného zákona (účinného v čase spáchania skutku), keďže obvinení Ing. W.. X. a Mgr. R.. M. nežiadali a neprijali úplatok určený svojej osobe za to, že oni vyvinú vplyv, ktorým sa bude pôsobiť na výkon právomoci riaditeľa KÚFS, ale za samotné finálne obstaranie veci v prospech podplácajúceho, a teda v mene osoby, ktorá vec obstaráva. Navyše bol úplatok vyžiadaný a prijatý aj priamo pre osobu riaditeľa KÚFS JUDr. Ľ.. V., ktorému jeho časť vyčlenili a informovali ho o tom. Úplatkom sa teda nekupoval len určitý vplyv na obstarávateľa veci, ale aj samotný úkon jej obstarania. S poukazom na všetky vyššie opísané skutočnosti prokurátor mal za to, že skutok, tak ako bol ustálený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.marca.2022 pod sp. zn. 1To/8/2021 mal byť u oboch obvinených hmotnoprávne posúdený ako iný trestný čin, a to ako obzvlášť závažný zločin prijímanie úplatku
odsek 1, odsek 3 Trestného zákona spáchaný spolupáchateľstvom
Z tohto dôvodu došlo preto vyššie označeným rozsudkom k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku, čo zakladá dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. Vzhľadom na vyššie uvedené prokurátor potom navrhol, aby najvyšší súd ako súd dovolací
rozsudkom § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach § 8, § 336 ods. 1 a § 329 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v prospech obvinených Ing. W. X. a Mgr. R. M. a súčasne
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a s poukazom na § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu prokurátora sa obvinení Ing. W. X. a Mgr. R. M. vyjadrili prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Adriána Kuceka v písomnom podaní z
Obvinení preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu považovali za vecne správne a zákonné. Na druhej strane obvinení dovolanie generálneho prokurátora vyhodnotili ako neopodstatnené, a to z týchto dôvodov: Z obsahu dovolania vyplýva, že generálny prokurátor na jednej strane konštatuje, že súčinnosť osoby obstarávajúcej vec všeobecného záujmu s osobami, ktoré konajú korupčne, sa nevyžaduje ako kvalifikačný znak trestného činu
Trestného zákona, na druhej strane však toto tvrdenie súčasne spochybňuje tým, že kladie otázku na determinovanie parametrov takejto „súčinnosti“. V danej súvislosti upriamuje pozornosť na judikát (R32/1987), ktorého právna veta bola najvyšším súdom citovaná v napadnutom rozhodnutí. Generálny prokurátor naznačuje, že najvyšší súd nesprávne posúdil obsah citovaného judikátu, najmä tam prezentované právne úvahy. V danej súvislosti potom spochybňuje právny záver najvyššieho súdu tou argumentáciou, že v citovanom judikáte sa k vyžadovanej súčinnosti uvádza iba to, že pre právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu prijímania úplatku nemôže byť konanie osoby prijímajúcej alebo vyžadujúcej úplatok nezávislé na osobe obstarávajúcej vec všeobecného záujmu. Pokiaľ generálny prokurátor uvádza, že určitá konkrétna súčinnosť medzi odsúdenými a JUDr. V. existovala, ide o mylné tvrdenie, resp. nesprávnu interpretáciu právnej vety citovaného judikátu. Takáto súčinnosť sa totiž vyžaduje v súvislosti s korupčným správaním obvinených a v žiadnom prípade nie v súvislosti s uplatňovaním vplyvu obvinených na osobu obstarávajúcu vec všeobecného záujmu. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že medzi obvineným 1, JUDr. A. A. a JUDr. V. došlo k stretnutiu, na ktorom mu bola prezentovaná vec predbežného opatrenia na majetok spoločnosti A., s.r.o. a požiadavka F. A. na poskytnutie určitej konkrétnej pomoci v danej veci. Spôsob komunikácie obvinených s JUDr. V. ako osobou, ktorá slovami generálneho prokurátora, mala byť obstarávateľom „kupovanej protislužby“, v žiadnom smere vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemožno označiť inak ako uplatňovanie vplyvu obvineného 1 a JUDr. A. s cieľom vyhovieť požiadavke F. A.. Argumentácia generálneho prokurátora o tom, že JUDr. V. bol upovedomený o úplatku, a teda že mal vedomosť alebo bol uzrozumený o korupčnom konaní obvinených, je ničím nepodložené skutkové tvrdenie, ktoré má za cieľ vtiahnuť JUDr. V. do korupčnej schémy a naznačiť jeho súčinnosť tak, aby to zodpovedalo právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu
Z výpovede svedka JUDr. V. vyplynul jednoznačný záver, že o korupčnom konaní obvinených nič vopred nevedel, a v momente, kedy získal takúto vedomosť, tak aktivity obvinených jasne odmietol a dištancoval sa od nich (str.23,24,27 zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 9.7.2021). Výpoveď JUDr. V. o uvedených okolnostiach potvrdzuje aj svedok JUDr. A. (zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 9.7.2021). Zo skutočnosti, že o korupčnom konaní obvinených vedel JUDr. A., nemožno automaticky vyvodzovať záver, že takúto vedomosť mal aj JUDr. V.. Argumentácia generálneho prokurátora v naznačenom smere, ktorú sa snaží podporiť aj právoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 27. mája 2021, sp.zn. 7T/3/2021, je ničím nepodložená hypotéza. V danej súvislosti však stojí za pozornosť, že generálny prokurátor podal dovolanie vo veci obvinených až po tom, čo JUDr. A. neuspel s návrhom na obnovu konania, pri ktorom argumentoval práve napadnutým rozhodnutím. Zostáva na dnes nezodpovedanou otázkou, či by generálny prokurátor podal dovolanie vo veci obvinených, pokiaľ by JUDr. A. uspel s obnovou konania. Bez ohľadu na uvedené, sa javí argumentácia generálneho prokurátora (hoci v skutočnosti sú to právne úvahy špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) v súvislosti s posúdením rozdielnosti znakov trestného činu
Trestného zákona a trestného činu
Z rozhodovacej činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry sú odsúdeným známe minimálne dve rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu (rozsudok z 25.8.2021 sp.zn. 5T/82014 (správne 5T 8/2021), rozsudok z 26.05.2021 sp.zn. 14T/6/2021), kedy prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry predložil, alebo akceptoval návrh dohody o vine a treste pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin nepriamej korupcie
Trestného zákona, pričom zo skutkovej vety týchto rozsudkov vyplýva, že sa jednalo o skutkovo obdobné prípady ako je prejednávaný prípad. Pokiaľ generálny prokurátor na jednej strane akcentuje na existenciu stretnutí obvineného 1, JUDr. A. a JUDr. V., ako osoby obstarávajúcej vec všeobecného záujmu, pričom týmto chce zdôrazniť angažovanosť JUDr. V. v korupčnom konaní obvinených a potvrdiť jeho „súčinnosť“, tak je potrebné zdôrazniť, že práve naopak tieto stretnutia boli platformou na ktorom základe uplatňovali svoj vplyv na JUDr. V.. Uvedené stretnutia boli vyvolané na podklade intervencie JUDr. A. a obvineného 1. Z povahy veci je potom celkom prirodzené, že obvinení hľadali spôsob a formu komunikácie, ktorou by účinne intervenovali na JUDr. V., avšak bez akéhokoľvek náznaku korupcie. Znak „pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa svojím vplyvom“ v ustanovení § 336 Trestného zákona predpokladá, že páchateľ má možnosť pôsobiť na verejného činiteľa v dôsledku svojho postavenia, vzťahu (napr. preto že je jeho nadriadeným, známym, príbuzným a pod.) Zo znenia a systematiky Trestného zákona (v časti podstatnej pre túto prejednávanú vec) je zrejmé, že zákonodarca prejavil vôľu oddeliť trestné činy prijímania úplatku
Trestného zákona a nepriamej korupcie
Ide o dve samostatné a odlišné skutkové podstaty, kde každá z nich má svoje špecifiká. Zásadná odlišnosť je najmä v tom, ako správne konštatoval aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, že pri trestnom čine prijímania úplatku
Trestného zákona je nutná zainteresovanosť osoby obstarávajúcej vec všeobecného záujmu, jej aktivita, napríklad i vo vzťahu k prípadným ďalším páchateľom, ktorí konajú či už
jej priamych pokynov alebo požiadaviek vzťahujúcich sa ku konkrétnemu úplatku za konkrétnu protislužbu alebo konajú určitým korupčným spôsobom, pričom táto osoba má o tom nespochybniteľne vedomosť, súhlasí s tým alebo je s tým uzrozumená. V danom prípade sa tak nestalo, a ako už bolo uvedené vyššie, JUDr. V. konal vo veci bez poznatkov o korupčnom konaní obvinených a na základe vplyvu obvineného 1 a JUDr. A., ktorý bol s ním v kamarátskom vzťahu. Trestný čin nepriamej korupcie
Trestného zákona je de facto špeciálnym ustanovením vo vzťahu k trestnému činu prijímania úplatku
Trestného zákona (rovnako ako aj volebná korupcia - § 336a Trestného zákona), kedy rozvíja, resp. detailnejšie špecifikuje ďalší spôsob korupčného správania, ktoré napĺňa znaky trestného činu, pričom stále ide o skutkovú podstatu logicky súvisiacu s korupciou, avšak konkrétny spôsob jej spáchania má určité odlišnosti od trestného činu prijímania úplatku. Základný rozdiel spočíva v tom, že subjektom nepriamej korupcie môže byť len osoba, ktorá koná korupčne (priamo alebo cez sprostredkovateľa príjme úplatok), a ktorá musí byť odlišná od osoby obstarávajúcej vec všeobecného záujmu, vo vzťahu ku ktorej uplatňuje svoj vplyv a tak pôsobí na výkon jej právomoci. Tento vplyv uplatňuje bez akéhokoľvek korupčného správania (poskytnutím úplatku alebo inej nenáležitej výhody), tak ako tomu bolo v tomto prípade. Naproti tomu pri trestnom čine prijímania úplatku
Trestného zákona musí byť súčasťou korupčného správania aj osoba obstarávajúca vec všeobecného záujmu, ktorá v tejto súvislosti aktívne koná alebo má poznatky o korupčnej aktivite ostatných páchateľov, tak ako to uzavrel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí. Obvinení na rozdiel od JUDr. V. nemali žiadnu rozhodovaciu právomoc vo vzťahu ku požiadavke, ktorú prezentoval F. A.. Riešenie tejto situácie, bez toho, aby mohli garantovať výsledok, potom nastalo len uplatnením ich vplyvu na JUDr. V. z titulu kamarátskeho vzťahu, ktorá skutočnosť, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, nebola v konaní sporná. S poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne dôvody obvinení Ing. W. X. a Mgr. R. M. navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol. Obvinený Mgr. R. M. prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Ivana Mojžiša predložil k podanému dovolaniu ďalšie vyjadrenie z
P vznikla zákonná delegovaná pôsobnosť vo veciach, v ktorých bola založená pôsobnosť úradu špeciálneho prokurátora v trestnom konaní. Z daného potom v intenciách legality výkladu vyplýva, že úkon spadajúci pod originálnu pôsobnosť vo vzťahu ku Najvyššiemu súdu nebolo možné platne vykonať v zastúpení špeciálneho prokurátora ďalšou osobou prokurátora, ktorý konal v zastúpení špeciálneho prokurátora, pretože takúto osobu neoprávňovalo osobitné zmocnenie, ktoré by plynulo z aprobačných oprávnení Generálneho prokurátora z internej úpravy a súčasne zákonné zmocnenie
OZ neumožňuje substituovať oprávnenia zastúpeného na tretiu osobu bez súhlasu zastúpeného, ktorý by takýto prejav musel vyjadriť všeobecne interným aktom alebo individuálnym úkonom. Nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že špeciálny prokurátor vlastnou internou úpravou zmocnil v zákonom delegovanej pôsobnosti konať a podpisovať svojich podriadených, medzi ktorých nesporne patrí aj JUDr. Masár, pretože aprobačné oprávnenia delegovanej právomoci nemôžu zhojiť nedostatok zákonného zmocnenia prenosu originálnej právomoci, ktorých úprava aprobačných oprávnení nevymedzovala oprávnenia iných osôb ako k tomu poverených uskutočňovať konanie a podpísanie v mene generálneho prokurátora vo vzťahu ku úkonom a konaniam na Najvyššom súde SR. Preto konanie a písomné podanie v mene generálneho prokurátora adresované Najvyššiemu súdu mal právo v mene generálneho prokurátora vykonávajúceho originálnu pôsobnosť voči osobitne tomuto adresátovi uskutočniť v zastúpení bez k tomu osobitného zmocnenia alebo poverenia len a výhradne špeciálny prokurátor prípadne prvý námestník generálneho prokurátora bez možnosti alebo práva postúpenia pôsobnosti na iné osoby. Skutočnosťou podstatnou pre rozsah posudzovania dovolacích dôvodov je okolnosť, že dovolanie uplatnil len zástupca generálneho prokurátora, ktorého účinky spôsobujú založenie právomoci dovolacieho súdu skúmať výhradne a striktne dôvody, ktoré sú uplatnené v dovolacom návrhu viazaného na uplatnený dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd viazaný konečným a nemenným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa. Dovolací súd preto nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení a preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám inak interpretovať. Dovolateľ koncentroval svoj obsah dovolacieho návrhu do vymedzenia ťažiska svojho brojenia, v ktorom tvrdí, že napadnutým rozsudkom súdu druhej inštancie, došlo ku nesprávnemu právnemu posúdeniu vo variante, že ustálený skutok na základe správne zisteného skutkového stavu bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný nesprávne, keď normatívne znaky konania páchateľov zodpovedajú znakom iného prísnejšieho trestného činu. Svoj názor dovolateľ majoritne oprel o úvahu: - že páchateľom trestného činu prijímania úplatku
zák. (bez diferenciácie, či ide o § 329 ods. 1 alebo § 329 ods. 2 Tr. zák.) môže byť akákoľvek osoba, bez toho, že by sama obstarávala vec všeobecného významu, alebo ktorá sa spolupodieľa na príprave podkladov pre rozhodovaciu právomoc napĺňajúcu parametre veci všeobecného významu , a tiež - súčinnosť úplatok vyžadujúcej, resp. preberajúcej osoby s osobou disponujúcou právomocou na uskutočňovanie veci všeobecného významu nie je normatívnym znakom a preto ani priamo vyžadovaná skutkovou podstatou trestného činu
zák. ako jej kvalifikačný moment, - z čoho odvodzuje záver, že ku naplneniu skutkovej podstaty prijímania úplatku
zák. môže dôjsť konaním akéhokoľvek páchateľa, ktorá si v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu žiada, prijme alebo dá sľúbiť úplatok. Takýto výklad by poprel zásady ústavnoprávnej istoty a predvídateľnosti zásahom do zásady nerozširovania podmienok trestnosti činu nad rámec zákona (z ustanovenia čl. 49 Ústavy SR a § 8 Tr. zák.), čo nie je možné pre nedostatok materiálnej formulácie trestnosti riešiť sprísnene extenzívnym výkladom zákona alebo analógie dotvárania normatívu trestnosti. Formuláciou „svojim vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby“ uvedeniu v § 336 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. je potrebné vykladať tak, že ide o uplatňovanie vplyvu páchateľa zásadne smerujúcu ku zneužitiu právomoci osoby, ktorá je predmetom pôsobenia. Pokiaľ preto z rozhodnutia 2To/11/2015 uverejňovaného ako R49/2017 plynie, že trestný čin nepriamej korupcie je špeciálnym ustanovením ku priamej korupcii, potom je nevyhnutné definovať jasné rozlišovacie kritérium pre priorizovanú aplikáciu špeciálneho ustanovenia § 336 ku všeobecnému § 329 Tr. zák. Tým rozlišujúcim kritériom posudzovaných skutkových podstát je okruh okolností, za akých je naplnený objektívny znak oboch podstát (sľúbenie, vyžiadanie, prevzatie) nenáležitej výhody, teda úplatku, v konkrétnych súvislostiach, ktoré definujú rozličnú subjektívnu stránku konania posudzovaných podstát. Definičným markantnom ako kritériom pri § 329 Tr. zák. je preukázanie bezpodmienečnej súvislosti medzi obstarávanou vecou a prijímateľom, ktorá zodpovedá vzájomnému integrálnemu prepojeniu medzi osobami prijímateľa úplatku s osobou na výkon právomoci sa má úplatkom podplácajúceho pôsobiť. Tu zdôrazňujeme v zásade nesporné skutkové zistenia súdu, z ktorých pri konkrétnej aplikácii vychádzali v tom pre posúdenie veci určujúcom obsahu, že nebola v konaní preukázaná žiadna korupčná aktivita osôb (svedok V. a svedok E.), ktorým patrila právomoc rozhodovať v danej záležitosti, keď tieto osoby na osobnom stretnutí s uplácajúcim len poradili ako by sa vec zákonne dala riešiť, ale nepožadovali za vec úplatok. Je potrebné nad rámec úvah o konaní páchateľov konštatovať, že kvalifikačne, pokiaľ by korupčné konanie bolo preukázané osobám V. a E., títo by museli byť postihovaní
2 ako verejní činitelia. Pretože sa skutkovo nepreukázala možná trestná zodpovednosť osôb, na ktorých právomoc sa malo úplatkom pôsobiť a ktorým osobám súd bezo sporu uveril a tým ustálil skutkové zistenia, a preto na ich základe potom súd nemohol pristúpiť ani ku takému skutkovému zisteniu, ktoré by zodpovedalo ustáleniu vzájomnej integrálnej súčinnosti osôb páchateľov s osobami svedkov, že v predmete veci všeobecného záujmu tretej osoby (uplácajúceho) konali vo vzájomnom korupčnom úmysle obstarávania veci. Z obsahu bezpečne zistených skutkových zistení vyplynulo, že svedok V. a jemu podriadený E. nad rámec vysvetlenia uplácajúcemu na osobnom stretnutí nevyvinuli žiadnu aktivitu smerujúcu ku korupčnému správaniu, a preto ani nepodložená úvaha uplácajúceho, že pri odovzdávaní úplatku tento mal byť rozdeľovaný na 4 časti, nemôže spôsobovať iné skutkové závery. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by mala byť správna dovolateľom ponúkaná interpretácia znakov § 329 ods. 1 (§ 329 ods. 2 je neprípustný pre osobitosť subjektu), potom by ustanovenie § 336, §336a, § 336b boli obsolentnými skutkovými podstatami. Tomuto záveru nepriamo zodpovedá aj rozhodnutie dovolacieho senátu 1 Tdo V/8/2017 z 22.2.2018 a 1 Tdo V/13/2017. Obvinený preto dôvodne namieta, že dovolateľ sa domáha, aby dovolací súd zásadne inak hodnotil odvolacím súdom jednoznačne ustálený skutkový stav, keď sa domáha aby dovolací súd inak hodnotil skutkový záver o „neexistencii zistenia súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu“, ktorá bola otázkou hodnotenia vykonaných dôkazov, z ktorých vyplynulo, že odsúdení zásadne nekonali v súvislosti s predmetom rozhodovacej právomoci v korupčnej súčinnosti s osobou, do ktorej právomoci sa malo ovplyvňovaním zasiahnuť.
názoru obvineného, pokiaľ by dovolací súd pristúpil ku posudzovaniu právneho názoru ponúkaného na opis skutku, musel by zároveň prehodnocovať skutkové závery v určujúcich otázkach nielen o neexistencii súvislosti konania páchateľov, ale tiež o neexistencii subjektívnej stránky páchateľov vo vzťahu ku požiadavke realizovanej bez korupčnej aktivity a vedomosti k osobám, ktoré mali právomoc o veci všeobecného záujmu rozhodovať. Treťou zásadnou zmenou hodnotenia dôkazov by muselo byť zistene korupčného chovania svedka V., prípadne svedka E., bez konania ktorých by nebolo možné prehodnocovať existenciu súčinnosť i medzi páchateľmi a svedkami vedenými spoločným korupčným motívom. Spoločne pokiaľ nezvratne patria otázky ustaľovania existencie či neexistencie: 1) súvislosti medzi prijatím úplatku a pôsobením na rozhodovaciu právomoc potom príčinná súvislosť je rozlišujúcim motívom, ktorým mal byť namiesto priateľského vplyvu úplatok, 2) neexistencia súčinnosti páchateľov s korupčným chovaním svedka/ov, 3) korupčného motívu páchateľov ku svedkovi, nemôže dovolací súd sa dopracovať k iným právnym záverom na už inak správne zistený skutkový stav inak ako spôsobom, že by neprípustne prehodnocoval dôkazy len návrhom na vykonanie ďalších dôkazov, ktorých vykonávania sa však dovolateľ nedomáhal pre svoju podporu zmeny právneho posúdenia. Pokiaľ nadriadený súd prikáže podriadenému súdu, akým spôsobom má zmeniť (prehodnotiť) posudzovanie dôkazov (kreovanie spôsobu hodnotenia dôkazov), čo je v rozpore so zásadou bezprostrednosti (podstatne judikoval II. ÚS 245/2023 z 24.10.2023). Na základe uvedeného sa obvinený Mgr. R. M. domáhal, aby dovolací súd postupom
1 Tr. por. dovolanie zamietol. K procesnej námietke obvineného Mgr. R. M. (dovolanie podané oprávnenou osobou) sa prokurátor vyjadril v písomnom podaní zo 17. januára 2024, v ktorom aprobáciu a podpísanie dovolania zástupcom špeciálneho prokurátora JUDr. Ladislavom Masárom odôvodnil s poukazom na články 3, 5 písm.
por., že svoje povinnosti si je povinný plniť vo vzťahu k obvinenému Mgr. R. M. až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom (25.9.2023). Následne advokát JUDr. Róbert Bockanič predložil plnú moc na zastupovanie obvineného Mgr. R. M. a požiadal o odročenie verejného zasadnutia (26.9.2023). Zvolený obhajca JUDr. Róbert Bockanič bol predsedom senátu rovnako poučený s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
c) Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Vzhľadom na existenciu obavy z opätovného zmarenia verejného zasadnutia boli obidvom obvineným ustanovení aj náhradní obhajcovia (23.10.2023), pričom vo veci boli určené ďalšie termíny verejného zasadnutia na
por. uložil obvinenému poriadkovú pokutu vo výške 300 Eur, voči ktorému obhajca obvineného podal sťažnosť, o ktorej iným senátom najvyššieho súdu nebolo doposiaľ rozhodnuté. Následne predseda senátu určil ďalšie termíny verejného zasadnutia na
por. uložil poriadkovú pokutu 500,- Eur, voči ktorému tento obhajca podal sťažnosť, o ktorej iným senátom najvyššieho súdu nebolo doposiaľ rozhodnuté. Keďže obvinený Ing. W. X. opakovane nerešpektoval príkazy a vedome maril vykonanie dovolacieho konania, čím bol daný dôvod väzby
1 písm. a) Tr. por., predseda senátu 14. decembra 2023
1 Tr. por. s poukazom na § 380 ods.1 Tr. por. per analogiam vydal na obvineného Ing. W. X. príkaz na zatknutie. Zo správy OR PZ W., odboru kriminálnej polície z
por. rozhodol, že trestné konanie proti obvinenému Ing. W. X. sa vykoná ako proti ušlému. Zároveň na tomto neverejnom zasadnutí konajúci dovolací senát rozhodol, že o námietke zaujatosti voči predsedovi senátu a členom senátu, ktorú obvinený Mgr. R. M. vzniesol
b) Tr. por., keďže bolo podané neoprávnenou osobou. Náhradní obhajcovia Mgr. Martin Berec (za obvineného Ing. W. X. ) a JUDr. Viera Kubicová v zastúpení JUDr. Stanislavom Jakubčíkom (za obvineného Mgr. R. M.) sa k vyjadreniam zvolených obhajcov len pripojili. K dovolaciemu dôvodu
a) Tr. por. a k návrhu na procesný postup
b) Tr. por.
článku 5 písm. a) príkazu por. č. 2/2021 z 29. januára 2021 Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len generálneho prokurátora), ktorým sa upravili aprobačné oprávnenia na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky špeciálny prokurátor vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, schvaľuje a podpisuje v zastúpení generálneho prokurátora v bode 1 - dovolania a ich späťvzatie v konaní pred dovolacím súdom.
článku 24 odsek 1 toho istého príkazu generálny prokurátor splnomocnil špeciálneho prokurátora, aby služobným predpisom upravil aprobačné oprávnenia v Úrade špeciálnej prokuratúry. K zmene uvedených ustanovení nedošlo ani neskorším príkazom generálneho prokurátora por. č. 7/2021 z 3. mája 2021, ktorým sa menil a dopĺňal príkaz č. 2/2021.
článku 1 odsek 2 sa príkazom špeciálneho prokurátora por. č. 2/2021 z
článku 2 písm. a) toho príkazu špeciálny prokurátor schvaľuje a podpisuje vo veciach, ktoré patria do jeho pôsobnosti, v zastúpení generálneho prokurátora, v bode 2 - dovolania v trestných veciach a späťvzatie v konaní pred dovolacím súdom.
článku 3 prvá veta tohto príkazu písomnosti počas neprítomnosti špeciálneho prokurátora podpisuje zástupca špeciálneho prokurátora. Rozhodnutím generálneho prokurátora z
článku 24 ods. 1 generálny prokurátor v príkaze stanovil, že špeciálny prokurátor služobným predpisom upraví aprobačné oprávnenia v Úrade špeciálnej prokuratúry. Toto zmocňovacie ustanovenie na podpisovanie písomností a úkonov je osobitne upravené v príkaze špeciálneho prokurátora por. č. 2/2021, ktorým sa upravujú aprobačné oprávnenia na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktoré v článku 3 upravuje priamo neprítomnosť špeciálneho prokurátora a poverenie, že počas neprítomnosti špeciálneho prokurátora písomnosti podpisuje zástupca špeciálneho prokurátora. Súčasne je treba poukázať aj na ustanovenie § 55e ods. 2 zákona o prokuratúre,
ktorého špeciálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry a ostatných osôb určených na plnenie úloh Úradu špeciálnej prokuratúry. Na plnenie úloh Úradu špeciálnej prokuratúry je špeciálny prokurátor oprávnený vydávať príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetky osoby určené na plnenie úloh Úradu špeciálnej prokuratúry. Samozrejme pojem „neprítomnosť" z logiky veci nemožno vykladať reštriktívne iba ako určitú momentálnu fyzickú neprítomnosť vedúceho prokurátora na pracovisku, ale aj ako jeho dovolenku, práceneschopnosť, príp. aj absenciu jeho osoby v konaní vo veci z dôvodu jeho vylúčenia z konania (§ 52 ods. 1, ods. 3 zákona o prokuratúre), čo nastalo práve vo veci obvinených Ing. W. X. a Mgr. R. M.. Vo vzťahu k tejto procesnej námietke napokon dovolací senát rezumuje, že dovolanie generálneho prokurátora zo 7. septembra 2022 v trestnej veci obvinených Ing. W. X. a Mgr. R. M. patriacej do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu a tým aj do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b zákona o prokuratúre) bolo podpísané a podané na to určeným a príslušným v
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.