Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/22/2022 Identifikačné číslo spisu: 6108209614 Dátum vydania rozhodnutia: 24.01.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 43ods.

1, § 44 ods. 3 a § 53 ods. 2 zák. č. 527/1990 Zb. Dovolatelia poukázali na to, že zák. č. 527/1990 Zb. v paragrafoch, na ktoré poukazuje krajský súd, bol zrušený a to 1. októbra 2002 a žaloba bola podaná v roku 2008. Podľa zákonných ustanovení uvádzaných krajským súdom nebolo možné postupovať. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolatelia poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžo/5/2012. Dovolaním napádané rozhodnutie krajského súdu označili za odporujúce judikatúre dovolacieho súdu a súčasne riešenie právnej otázky, tak ako ho prezentoval krajský súd doposiaľ nebolo v praxi dovolacieho súdu ešte vyriešené. 26. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu označil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za vydaný v súlade s platnou právnou úpravou a nepriečiaci sa rozhodovacej praxi súdov SR. Konštatoval, že sa žalobcovia snažia o nelogický výklad prechodného ustanovenia § 51 ods. 2 zák. č. 444/2002 Z. z. Toto ustanovenie nemožno vyložiť inak, ako tak, že právne vzťahy z priemyselných vzorov zapísaných do registra pred ňom dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa uplatňujú podľa tohto zákona, teda uvedené ustanovenie rieši spôsob, akým sa práva priznané (napr. právo ochrany, právo a nároky vyplývajúce z porušenia a pod.) a vyplývajúce z priemyselných vzorov vzniknutých podľa „starého zákona“ (zák. č. 527/1990 Zb.) uplatňujú v zmysle nového zákona (zák. č. 444/2002 Z. z.). Konštatoval, že súčasný zákonodarca (druhou vetou) vylučuje výklad a aplikáciu tohto ustanovenia tak, ako ju vykladajú žalobcovia a výslovne určuje množinu právnych vzťahov a nárokov, na ktoré sa nový zákon nevzťahuje, neaplikuje a tieto právne vzťahy a nároky sa posudzujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku, čo v tomto konkrétnom prípade znamená zák. č. 527/1990 Zb. v príslušnom znení k danému dátumu a to konkrétne ustanovenia §§ 50, 53 ods. 2 a 59 ods. 1. 27. V súvislosti s žalobcami tvrdenou vadou zmätočnosti za zmätočné označil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/242/2013 z 28. mája 2014, ktoré dalo žalobcom dôvod na neustále odvolávanie sa na „nesprávny“ názor uvedený v tomto uznesení. Vada zmätočnosti podľa názoru žalovaného 1/ postihuje práve toto uznesenie krajského súdu a nie dovolaním napadnutý rozsudok. 28. V súvislosti s ďalšou námietkou žalobcov uviedol, že je pravdou, že výzva odvolacieho súdu obsahuje požiadavku na vyjadrenie sa k aplikácii zák. č. 527/1990 Zb. „len“ k dátumu 3. júlu 1997, avšak tento nedostatok nedosahuje takú významnosť, aby bol spôsobilý byť podkladom pre dovolanie, nakoľko platné a účinné znenie použitých predmetných ustanovení zák. č. 527/1990 Zb. k dátumu 3. júlu 1997 a k 27. aprílu 1998 je absolútne zhodné, teda bez akýchkoľvek odlišností. Ide o znenie predmetného zákona v zmysle novely č. 185/1994 Z. z., ktoré bolo platné a účinné od 1. augusta 1994 do 31. októbra 2001. 29. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)], po zistení, že dovolanie podali včas žalobcovia, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpení podľa § 429 ods. 2 písm. a/ CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcov nie je dôvodné. 30. Dovolatelia vyvodili prípustnosť a dôvodnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP. 31. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. 32. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 33. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak:
2. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 34. Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 35. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP sú - zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. 36. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). 37. Vychádzajúc z obsahu spisu dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie v posudzovanom prípade prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku, strany sporu mali možnosť zúčastniť sa na úkonoch súdu prvej inštancie, tvrdiť skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku a na jeho preukázanie uplatňovať procesné návrhy na vykonanie dokazovania. Túto možnosť využili, pričom žalobcovia využili aj možnosť podať proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, dokonca opakovane. Pokiaľ dovolatelia nesúhlasia so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu (najmä bod IV. A/dovolania), tak nejde o námietku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu, nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
3. f)CSP (viď R 54/2012, 1Cdo/62/2010, 3Cdo/48/2012), nakoľko nesprávne právne posúdenie veci by mohlo založiť prípustnosť dovolania len podľa § 421 CSP. 38. Nakoľko síce odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, avšak na základe odlišného právneho posúdenia veci, dal odvolací súd pred rozhodnutím stranám sporu postupom podľa § 382 CSP príležitosť vyjadriť sa k ustanoveniam zákona, ktoré považoval za rozhodujúce. 39. V súvislosti s ďalšou námietkou dovolateľov, že výzva odvolacieho súdu neobsahovala požiadavku na vyjadrenie k aplikácii v nej citovaného zákona v znení platnom a účinnom ku dňu 27. aprílu 1998, tak sa dovolací súd stotožnil so záverom žalovaného 1/, že znenie predmetných ustanovení zák. č. 527/1990 Zb. k dátumu 3. júlu 1997 a k 27. aprílu 1998 bolo zhodné, bez akýchkoľvek odlišností, z dôvodu ktorého nepovažoval túto námietku žalobcov za právne významnú. 40. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(sp. zn. II. ÚS 383/06). 41. O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). V zmysle jeho judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (pozri napr. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012, I. ÚS 51/2020). Dovolací súd je toho názoru, že o takýto prípad nejde v súdenej veci. 42. V súvislosti so žalobcami namietanou celkovou zmätočnosťou konania (bod IV. C/dovolania), ktorú dovolatelia videli v existencii dvoch navzájom rozporných právnych názorov toho istého odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že je nepochybné, že uvedenú situáciu nemožno v právnom štáte považovať za žiadúcu, avšak žiadny právny predpis neukladá odvolaciemu súdu, navyše pri zmene obsadenia senátu, povinnosť rešpektovať resp. povinnosť byť viazaný právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, tak ako tomu je v prípade inštančnej záväznosti podľa § 391 ods. 2 CSP. 43. Po preskúmaní veci dovolací súd taktiež dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Dôvody prečo odvolací súd určovacej žalobe nevyhovel a pre ktoré v danom prípade nie je možné aplikovať § 40 ods. 1 a 2 zák. č. 444/2002 Z. z. uviedol v odseku 57 a 58 odôvodnenia jeho rozsudku, zdôrazňujúc, že práva žalobcov (právo podať prihlášku a právo byť zapísaní ako spolumajitelia), vzniknuté v čase platného zákona č. 527/1990 Zb. sa posudzujú podľa tohto právneho predpisu a podľa tohto predpisu sa napokon posudzuje aj platnosť zápisu priemyselného vzoru, zapísaného pred dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 444/2002 Z. z. 44. Dovolací súd konštatuje, že procesným postupom súdov oboch inštancií nedošlo k tomu, že by súdy znemožnili žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). 45. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 46. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 47. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017). 48. Dovolatelia vyvodili prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
4. a)a
5. b)CSP, avšak posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (Čl. 11 Základných princípov CSP) vyvodzovali dovolatelia prípustnosť dovolania v podstatne z § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP. 49. Úlohou dovolacieho súdu bolo preto posúdiť, či ide o otázku, ktorú dovolací súd doposiaľ ešte neriešil. Dovolací súd v tomto smere uvádza, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018, publikované pod č. 71 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nie sú známe žiadne rozhodnutia alebo stanoviská NS SR ako súdu dovolacieho, ktoré by dovolateľmi vymedzenú právnu otázku v minulosti vyriešili. Dovolací súd preto konštatuje, že ohľadom žalobcami namietanej právnej otázky, majúcej kľúčový význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo k vytvoreniu a ustáleniu jeho rozhodovacej praxe. Ani žalovaní nenamietali, že by právna otázka, konkretizovaná žalobcami, bola už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcov je v danom prípade procesne prípustné. 50. Následne preto dovolací súd skúmal, či je podané dovolanie dôvodné, t. j. či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 51. Právnu otázku, ktorá podľa tvrdenia dovolateľov nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, sformulovali dovolatelia v časti III. dovolania, keď konštatovali, že podstata nesprávnosti právneho posúdenia veci a teda vyriešenie právnej otázky odvolacím súdom spočíva v účelovom a neodôvodnenom využívaní len druhej vety § 51 ods. 2 zák. č. 444/2002 Z. z. zo strany súdu. Dovolatelia konštatovali, že z citovanej právnej úpravy je zrejmé, že pre správne riešenie prebiehajúceho súdneho sporu je významný celý odsek 2 § 51 zák. č. 444/2002 Z. z., ktorý v celom svojom znení určuje rozhodnú právnu úpravu, podľa ktorej bude riešený hmotnoprávny základ súdneho sporu t. j. podľa zák. č. 527/1990 Zb. a určuje rozhodnú právnu úpravu, podľa ktorej bude riešený procesný postup uplatnenia nároku t. j. podľa zák. č. 444/2002 Z. z. Procesný postup zjednania nápravy musí byť riešený podľa aktuálne platného právneho predpisu, ktorým je zák. č. 444/2002 Z. z. a jeho § 40. Podľa neaktuálneho procesného postupu sa nie je možné domáhať nápravy za súčasnej situácie existujúcich iných procesných predpisov, naviac ak takýto postup určujú prechodné ustanovenia. Namietali, že krajský súd pri rozhodovaní aplikoval zrušený (neplatný a neúčinný právny predpis). Tvrdili, že podľa názoru krajského súdu žalobcovia pri podaní žaloby 20. mája 2008 postupovali nesprávne,

§§ 43ods.

1, 44 ods. 3 a 53 ods. 2 zák. č. 527/1990 Zb. Zákon č. 527/1990 Zb. bol však v paragrafoch, na ktoré poukazuje krajský súd zrušený od

1. októbra 2002 a žaloba bola podaná v roku
3. Vychádzajúc zo znenia žalobcami v bode III. dovolania formulovanej právnej otázky sa dovolací súd nestotožnil s tvrdením dovolateľov, že podľa názoru krajského súdu žalobcovia pri podaní žaloby dňa
4. mája 2008 postupovali nesprávne,

§§ 43ods.

1, 44 ods. 3 a 53 ods. 2 zák. č. 527/1990 Zb., ktoré však v čase podania žaloby v roku 2008 boli už zrušené (od

1. októbra 2002). So zreteľom na obsah odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd dospel k záveru, že v ňom žalobcami tvrdený názor, že žalobcovia pri podaní žaloby mali postupovať podľa už v tom čase zrušených ustanovení §§ 43 ods. 1, 44 ods. 3 a 53 ods. 2 zák. č. 527/1990 Zb., odvolací súd nevyslovil. Odvolací súd, zdôrazňujúc, že ak žalobcom vzniklo právo podať prihlášku priemyselného vzoru (§§ 43 ods. 1, 44 ods. 3 zák. č. 527/1990 Zb.) a právo byť zapísaní ako spolumajitelia priemyselného vzoru už v roku 1997, teda za účinnosti zák. č. 527/1990 Zb. len konštatoval, že im nič nebránilo, aby si nároky, ktoré im podľa zák. č. 527/1990 Zb. patrili uplatnili a v prípade, ak by boli podali prihlášku priemyselného vzoru, súdne konanie by bolo prekážkou v postupe konania o prihláške pred ÚPV (§ 50 zák. č. 527/1990 Zb.), pričom rozhodnutie v spore o právo podať prihlášku priemyselného vzoru by bolo aj podkladom na vykonanie zmeny v označení majiteľa priemyselného vzoru (§ 53 ods. 2 zák. č. 527/1990 Zb.).
2. Tak ako to konštatoval aj odvolací súd, sporné bolo, či žalobcom okrem práva byť zapísaní ako spolupôvodcovia priemyselného vzoru náležalo i právo podať prihlášku priemyselného vzoru. Odvolací súd pri posudzovaní žalobcami uplatneného nároku správne vychádzal z ustanovenia § 51 ods. 2 veta druhá zák. č. 444/2002 Z. z., podľa ktorého vznik týchto práv a vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Právo žalobcov vzniklo už v roku 1997, žalobcovia preto boli oprávnení iniciovať spor o právo podať prihlášku, v súvislosti s ktorým by ÚPV postupoval podľa § 50 zák. č. 527/1990 Zb. alebo by podľa § 53 ods. 2 zák. č. 527/1990 Zb., na základe výsledkov sporu o právo podať prihlášku priemyselného vzoru, prepísal majiteľa priemyselného vzoru. Tak ako správne odvolací súd skonštatoval, žalobcovia neboli oprávnení domáhať sa v zmysle § 40 zák. č. 444/2002 Z. z., ktorý nebol účinný v čase vzniku príslušných práv žalobcov, určenia, že osobe pôvodne zapísanej ako majiteľ neprislúchalo právo na dizajn (predtým priemyselný vzor) a že právo na dizajn patrí inej osobe, teda iniciovať spor o právo na dizajn. O správnosti tohto záveru svedčí aj obsah ustanovenia § 40 zák. č. 444/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, že predmetom súdnych konaní, rozhodnutie, z ktorých má byť podkladom pre odňatie zapísaného dizajnu majiteľovi a jeho prepis na inú osobu, je určenie, že osobe pôvodne zapísanej ako majiteľ neprislúchalo právo na dizajn podľa § 11 ods. 2 a 5, § 12 ods. 1 alebo § 13 ods. 2 zák. č. 444/2002 Z. z., teda neodkazuje na zák. č. 527/1990 Zb. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolatelia neopodstatnene tvrdia, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcov podľa § 420 písm. f) CSP nie je procesne daná a dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP nie je dôvodné, preto ich dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.
4. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP, § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalovaných rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
5. Záverom dovolací súd považuje za potrebné k veci uviesť, že je síce pravdou, že na majetok žalovaného 2/ bol v priebehu konania dňa
6. októbra 2018 vyhlásený konkurz, avšak aj dovolací súd, po prihliadnutí na skutočnosť, že zapísaný dizajn č. 25493 už k
7. júlu 2012 zanikol skončením jeho platnosti, skutočnosť ktorá nebola v konaní sporná, je toho názoru, že vyhlásením konkurzu nedošlo v zmysle § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. k prerušeniu tohto konania.
8. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
9. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.