Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/213/2022 Identifikačné číslo spisu: 5720202256 Dátum vydania rozhodnutia: 31.01.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Nora Halmová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 420písm.

1. f)CSP 8. V danom prípade žalovaný vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
3. f)CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). 8.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 8.3. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti (bod 3.1.). 8.4. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania, resp. strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pričom za porušenie práva na spravodlivý proces nemožno považovať ani iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Preto podľa názoru dovolacieho súdu, nie je bez ďalšieho dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP nedostatočné zistenie, resp. ustálenie skutkového stavu či nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, prípadne len tých, na ktoré sporová strana upriamila pozornosť počas konania (t. j. i listiny či výsluch svedka ako jedny z viacerých prípustných dôkazných prostriedkov) alebo nesprávne či iné vyhodnotenie niektorého dôkazu. 8.5. Dovolací súd zdôrazňuje, že je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
5. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP. a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 8.6. Žalovaný je názoru, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je vnútorne rozporné, neodôvodnené dostatočne a absentuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci. K namietanej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07), preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 393 CSP. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty sporových strán, i keď nie obšírne, ale výstižne zodpovedal podstatnú skutočnosť, ktorou je, že nepravdivé skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca považuje za difamačné, boli objektívne spôsobilé narušiť a ohroziť dobrú povesť žalobcu. Pokiaľ teda žalovaný nevyvrátil nepravdivosť ním uvedených tvrdení v emaile zo dňa 29. júla 2019, nemohol súd inak vyhodnotiť skutkový stav, ktorý zisťoval z dôkazov predložených jednotlivými stranami v konaní. 8.7. Za zmätočnostnú vadu v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (strany sporu), ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo sporovej strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (pozri IV. ÚS 252/04). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
6. f)CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
7. f)CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ dovolateľ podaným dovolaním brojil proti skutkovému stavu zistenému nižšími súdmi, ani namietaná okolnosť nedostatočne zisteného skutkového stavu v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm.
8. f)CSP. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP, avšak ani tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (viď § 387 ods. 1 až 3 CSP). V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). Dovolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. novembra 2018 sp. zn. III. ÚS 314/2018, podľa ktorého odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP. 8.8. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich kompletizujúcu jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením veci s tým, že sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. Uvedený postup je v súlade s § 387 ods. 2 CSP, ktoré ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdí. Pod vecnou správnosťou je potrebné rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu a interpretáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva. 8.9. Dovolací súd má za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje dostatočnú argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam a nie je ho možné považovať za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, resp. svojvoľné. Dovolaním nie je v zásade možné úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. V posudzovanej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa ktorého súd z celého postoja a konania žalovaného mal za preukázané, že nepravdivé skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným boli objektívne spôsobilé narušiť a ohroziť dobrú povesť žalobcu. Na námietku žalovaného, že nie je jasné, ako sa súd vysporiadal s námietkami a argumentami žalovaného uvedených v odvolaní týkajúcich sa poskytnutia služieb zo strany žalobcu v zmysle Zmluvy na vykonanie predauditu systému manažérstva zo dňa 26. júla 2016 odvolací súd uviedol, že táto vec s prejednávaným prípadom nesúvisí a pokiaľ by sa aj tvrdenie preukázalo ako pravdivé (ohľadom poskytnutého plnenia), neoprávňuje to žalovaného na zasielanie nepravdivých informácií iným subjektom. Odvolací súd ďalej poukázal, že v tejto súvislosti je tiež nepodstatné, že podľa žalovaného zmluva bola podpísaná ,,nedopatrením“ iným konateľom spoločnosti. Na odvolaciu námietku žalovaného, že žalobca nemohol požívať, resp. svojím konaním stratil dobrú povesť, odvolací súd uviedol, že prvostupňový súd sa vzhľadom na predmet žaloby zameral na skutočnosť, či v čase zásahu požívala právnická osoba dobrú povesť. Keďže opak v konaní preukázaný nebol, túto podmienku považoval aj odvolací súd za splnenú. Na ďalšiu odvolaciu námietku a to, či obsahom emailu žalovaného/A.. J. F. R.. zo dňa 29. júla 2019 boli skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, tak ako vyplýva z odôvodnení rozsudkov súdov oboch inštancií vyplýva, že rozlišovali medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami a preto primerane zaťažili žalovaného bremenom preukázania pravdivosti tvrdenia uvádzané v emaily žalovaného zo dňa 29. júla 2019. Bolo teda na žalovanom, aby dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania nestalo. Námietka nedostatočného, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia odvolacieho súdu, preto v posudzovanom prípade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm.
10. f)CSP, ktorá by znamenala porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nejde o taký prípad zmätočnosti ako namieta dovolateľ. Za procesnú vadu konania podľa ust. § 420 písm.
11. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 420, ani podľa ust. § 421 ods. 1 CSP. 8.10. K námietke spočívajúcej v nedostatočnom vyporiadaní sa s odvolacími dôvodmi žalovaného zo strany odvolacieho súdu, ktorými sa žalovaný domnieva, že spochybnil správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa podaným odvolaním žalovaného a jeho uvedenými odvolacími dôvodmi riadne zaoberal. O uvedenom svedčí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (viď body 5. až 8.), z ktorého vyplýva, že dal odpovede, resp. vyjadril sa k odvolacím námietkam, ktoré mali pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam. Dovolací súd upozorňuje na to, že odvolací súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom skúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Ani týmto procesným postupom odvolacieho súdu preto jednoznačne nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
12. f)CSP. 9. Následne dovolací súd pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
13. a)a
14. b)CSP. 9.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm.
15. a)CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. 9.2. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 9.3. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
16. b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 9.4. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm.
17. a)resp. § 421 ods. 1 písm.
18. b)CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019). 9.5. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm.
19. a)resp.
20. b)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. 9.6. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm.
21. a)CSP) a „vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm.
22. b)CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP. 10. Dovolateľ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu zakotvenému v § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP namietala nesprávne právne posúdenie otázky, či obsahom emailu žalovaného/A.. J. F. R.. zo dňa 29. júla 2019 boli skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Teda v kontexte predmetného sporu ide o vyriešenie uvedenej právnej otázky. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi za výroky pozostávajúce z nepravdivých skutkových tvrdení a odvolací súd takéto rozhodnutie napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom ani jeden súd sa nijakým spôsobom s uvedenou právnou otázkou nevysporiadal, kedy náležite nerozlišovali medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami pri skúmaní obsahu predmetného emailu zo dňa 29. júla 2019. 10.1. Žalovaný uviedol, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/149/2009 z 19. septembra 2018, ktorý uviedol, že ,,k porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.“ Dovolateľ má za to, že odvolací súd v prejednávanej veci nerozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami a výroky žalovaného neposudzoval s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k nim došlo, predovšetkým so zreteľom na ich podstatu a sledovaný cieľ. To malo podľa žalovaného za následok, že súd považoval za nepravdivé výroky žalovaného majúce povahu hodnotiacich úsudkov, hoci ich pravdivosť nemožno dokazovať a v tomto zmysle ani hodnotiť. 10.2. Dovolací súd poukazuje, že pre vznik zodpovednosti za zásah do dobrej povesti postačuje to, že je daná objektívna spôsobilosť privodiť (nemajetkovú) ujmu na dobrej povesti právnickej osoby. Podľa doktrinálne a judikatúrne ustálených a dlhodobo akceptovaných názorov (napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava, EUROKÓDEX 2011, str. 164; Švestka, Jehlička, Škárová, Spáčil a kol.: Občanský zákoník I, komentář, 2. vydání , C.H.BECK 2009, str. 250; Lazar, J. a kol.: Základy občianskeho hmotného práva. 1. Zväzok. IURA EDITION, 2000, str. 87; Vojčík, P.: Občianske právo hmotné I. UPJŠ v Košiciach 2002, str. 116,rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fressoz a Roire proti Francúzsku z 21.1.1999; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 9. 2009, sp. zn. 4Cdo/212/2007; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1Cdo/113/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2007, sp. zn. 5Cdo/180/2007; a mnoho ďalších), je každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok považovaný za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, za predpokladu, že je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, t. j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby (tzv. znevažujúci dojem). Táto právna konštrukcia tzv. objektívnej spôsobilosti privodiť ujmu na dobrej povesti (tzv. potencialita ujmy) je založená na premise, že vznik skutočnej ujmy by bolo v drvivej väčšine prípadov objektívne nemožné preukázať vzhľadom na imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. 10.3. Právnická osoba, o ktorej dobrú povesť ide, nemá spravidla objektívne dostupné možnosti ako zistiť a preukázať reálny vznik ujmy napr. či potenciálni obchodní partneri si v dôsledku neoprávneného zásahu rozmysleli nadviazať spoluprácu s touto osobou alebo aké konkrétne subjekty boli prijímateľmi negatívnych informácií o právnickej osoby a ako tieto informácie vnímali. Vzhľadom na tieto skutočnosti právna úprava ochrany dobrej povesti právnickej osoby nie je postavená na vzniku skutočnej ujmy a následkoch neoprávneného zásahu, ale na objektívnej spôsobilosti neoprávneného zásahu privodiť ujmu, resp. negatívne zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby v rovine ohrozenia tejto dobrej povesti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti sa teda nevyžaduje reálne vyvolanie negatívnych následkov (vznik ujmy), ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť dobrú povesť právnickej osoby, t. j. spôsobilý tieto negatívne následky privodiť; nie je tu rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, pričom rovnako je irelevantné zavinenie - občianskoprávna ochrana dobrej povesti je totiž založená na objektívnom princípe. V zásade je nepochybné, že k neoprávneným zásahom dochádza vtedy, keď sú nepravdivé skutkové tvrdenia alebo neprimerané hodnotenia prednesené verejne. Ak sa prednesené výroky dostanú na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa dobrej povesti právnickej osoby. Je pritom bezvýznamné, že k neoprávnenému zásahu došlo nedbalým prevzatím informácií a k ich následnému rozširovaniu. Subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pri hodnotiacich úsudkoch sa totiž dôkaz pravdivosti nepripúšťa, zatiaľ čo skutkových tvrdeniach sa naopak, dôkaz pravdivosti pripúšťa. 10.4. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odôvodňuje žalovaný s poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/149/2009 z 19. septembra 2018. Vec prejednávajúci senát v posudzovanej veci ustálil, že právne posúdenie opodstatnenosti uplatnených nárokov odvolacím súdom vo väzbe na zistený skutkový stav nebolo správne. Odvolací súd nerešpektoval výkladové hľadiská, keď najmä dôsledne nerozlišoval medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami a výroky žalovaného neposudzoval s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k nim došlo, predovšetkým so zreteľom na ich podstatu a sledovaný cieľ. To malo za následok, že považoval za nepravdivé výroky žalovaného majúce povahu hodnotiacich úsudkov, hoci ich pravdivosť nemožno dokazovať a teda v tomto zmysle ani hodnotiť. Rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. 10.5. V danej veci najvyšší súd je názoru, že súdy oboch inštancií sa nemohli odkloniť od právnych záverov vyjadrených vo vyššie spomenutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré poukázal žalovaný, pretože v prejednávanej veci súdy vyvodili svoje rozhodnutie z odlišných skutkových a právnych dôvodov. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje žalovaný, po skutkovej ani právnej stránke nesúvisí s prejednávanou vecou, preto nemožno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Súdy oboch stupňov (ako vyplýva z odôvodnení rozsudkov) rozlišovali medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými tvrdeniami a preto primerane zaťažili žalovaného bremenom preukázania pravdivosti tvrdenia uvádzané v emaily žalovaného zo dňa 29. júla 2019. Bolo teda na žalovanom, aby dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania nestalo. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, ale súdy skúmali, či sa zakladá na pravdivej informácii.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP 11. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP považoval za kľúčovú otázku v tomto konaní, ktorá nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, otázku ,,za akých okolností právnická osoba môže stratiť dobrú povesť a aké správanie právnickej osoby znamená stratu jej dobrej povesti“. Táto právna otázka podľa názoru dovolateľa má zásadný význam na právne posúdenie skutkových okolností, ktoré boli počas konania zistené a zároveň na samotné rozhodnutie vo veci samej. Je názoru, že konanie žalobcu uvedené v rámci konania vylučuje dobrú povesť na jeho strane. 11.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP, uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá v prvom rade formuláciu právnej otázky a zároveň, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. 11.2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018). 11.3. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia skutkových otázok je potrebné poukázať tiež na to, že dovolací súd je viazaný skutkovým základom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie, preto ani nemôže prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní na súdoch oboch inštancií, ani posudzovať správnosť z nich vyvodených skutkových zistení (záverov). V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má v takomto konaní jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú tieto procesné povinnosti účastníka, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. V preskúmavanom prípade bolo - so zreteľom na citované ustanovenia Občianskeho zákonníka - na žalovanom, aby relevantne preukázal, že jeho tvrdenia uvedené v predmetnom emaily sú pravdivé. 11.4. V rozsahu dovolateľom nastolenej dovolacej otázky prvoinštančný ako aj odvolací súd formuloval svoje skutkové zistenia na základe (predovšetkým) z vyjadrení sporových strán, výpovedí svedkov, vykonaného dokazovania tak, že mal za preukázané, že nepravdivé skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným boli objektívne spôsobilé narušiť a ohroziť dobrú povesť žalobcu. 11.5. Dovolací súd je názoru, že právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP), záviseli od skutkového substrátu, ktorého individuálny obsah limitoval aj záver o tom, či relevantným spôsobom žalovaný preukázal, že jeho tvrdenia o žalobcovi sú pravdivé. 11.6. Preto (
4. aj)odpoveď na dovolaciu otázku formulovanú žalovaným že ,,za akých okolností právnická osoba môže stratiť dobrú povesť a aké správanie právnickej osoby znamená stratu jej dobrej povesti“ bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. 11.7. Je zrejmé, že žalovaný v danom prípade vo väzbe na § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP síce argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak by tvrdenia žalovaného uvedené v predmetnom emaily sa ukázali ako pravdivé a súd by ich vyhodnotil inak, nevyhnutne by musel dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu, teda k záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno. Bolo teda na žalovanom, aby dôkazmi potvrdil pravdivosť obsahu emailu, čo sa však v priebehu konania nestalo. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo zisteného skutkového stavu, v zmysle ktorého namietané údaje v emaile sú nepravdivé, difamačného charakteru a spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby. Vzhľadom na to, že dovolateľom takto namietnuté boli skutkové (nie právne) okolnosti, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti nie je podľa § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP prípustné. 11.8. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného podľa § 420 písm.
7. f)CSP nie je prípustné, preto ho odmietol podľa § 447 písm.
8. c)CSP. Dovolanie v časti vymedzenej právnou otázkou podľa § 421 ods. 1 písm.
9. a)a
10. b)CSP odmietol podľa § 447 písm.
11. f)CSP ako neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. 11.9. V konaní bol úspešnou stranou žalobca, ktorému vznikol proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP). Keďže však podľa obsahu spisu žalobcovi v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018). 11.10. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.