Obsah (18)

§ 13§ 19§ 23§ 12§ 420§ 421§ 198§ 449§ 77§ 431§ 278§ 387§ 166§ 9§ 71§ 2§ 3§ 22

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/59/2022 Identifikačné číslo spisu: 5118212706 Dátum vydania rozhodnutia: 31.01.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 13zákona č.

315/2016 Z. z., vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5PPok/2/2018, o dovolaní účastníčky konania 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z

1. augusta 2021 č. k. 13Cob/198/2020-424, takto rozhodol: Najvyšší súd uznesenie Krajského súdu v Žiline z
2. augusta 2021 č. k. 13Cob/198/2020-424 v celom rozsahu a uznesenie Okresného súdu Žilina z
3. júla 2020 č. k. 5PPok/2/2018-311 v I., II., III. a V. výroku z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Okresnému súdu Žilina. Odôvodnenie
4. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z
5. júla 2020 č. k. 5PPok/2/2018-311 (ďalej len „uznesenie súdu prvej inštancie“) rozhodol tak, že výrokom I. uložil partnerovi verejného sektora obchodnej spoločnosti GS - SERVIS, s.r.o. (ďalej aj ako „PVS“) pokutu vo výške 5 433 eur, výrokom II. uložil členom štatutárneho orgánu partnera verejného sektora 1/ Mgr. O. D. a 2/ Ing. G. N., pokutu vo výške 10 000 eur, za ktorej zaplatenie ručí Oprávnená osoba s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého, výrokom III. uložil oprávnenej osobe obchodnej spoločnosti ADAUS, s. r. o. (ďalej aj ako „Oprávnená osoba“ alebo „dovolateľka“) pokutu vo výške 20 000 eur, vo výroku IV. zamietol návrh na prerušenie konania a výrokom V. rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
6. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie konal

zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRPVS“). Súd uviedol, že dňa 23. augusta 2018 mu bol doručený podnet občianskeho združenia Transparency International Slovensko (ďalej len „TIS“), aby preveril, či v súvislosti s overením konečného užívateľa výhod obchodnej spoločnosti C.E.N. s.r.o., ako aj ďalších 13 obchodných spoločností, medzi ktorými bola uvedená aj PVS, nedošlo k porušeniu zákazu

§ 19písm.

c) ZRPVS.

tvrdenia občianskeho združenia TIS, Mgr. I. J. (ďalej len „I. J.“) ako konateľ Oprávnenej osoby mal porušiť ustanovenie § 19 písm. c) ZRPVS, keďže tak ako doc. PhDr. W. T., PhD. (ďalej len „W. T.“), mal rovnaký podnikateľský záujem na hospodárskom výsledku spoločnosti GGFS s.r.o., ktorej spoločníkmi sú spoločnosti BIZZ, s. r. o. a G Group Ltd., v ktorých sú spoločníkmi I. J. a W. T.. Z toho má vyplývať, že ide o vzťah založený na personálnom prepojení oprávnenej osoby a partnera verejného sektora (občianske združenie TIS to uvádzala vo vzťahu k obchodnej spoločnosti C.E.N. s.r.o.), ktorý spochybňuje nestrannosť oprávnenej osoby. 3. Dňa 12. septembra 2018 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie S. E., v ktorom tento rovnako vyjadril pochybnosti o nestrannosti Oprávnenej osoby v súvislosti so zápisom PVS do registra partnerov verejného sektora (ďalej len „RPVS“).

pisateľa podania vzťah I. J., W. T. a PhDr. G. T., M.B.A. (ďalej len „G. T.“), ako investorov do spoločnosti GGFS s.r.o., resp. vzťah obchodných partnerov v postavení akcionárov spoločnosti GGFS s.r.o., presahuje profesionálny rámec výkonu advokácie, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o nestrannosti Oprávnenej osoby k PVS; vstup I. J. do vlastníckej štruktúry spoločnosti GGFS s.r.o. prostredníctvom spoločnosti BIZZ, s.r.o. v roku 2014 závisel výhradne od súhlasného hlasovania W. T., keďže bol ovládajúcou osobou spoločnosti GGFS s.r.o. Zároveň uviedol, že v prípade niektorých spoločností je W. T. aj členom štatutárneho alebo kontrolného orgánu; medzi nimi však neuviedol PVS. 4. Podanie Adama Valčeka bolo súdom prvej inštancie posúdené

obsahu ako podnet na začatie konania o uloženie pokuty

§ 13ZRPVS a bolo pripojené k podnetu občianskeho združenia TIS.

Vychádzajúc z týchto podnetov, súd prvej inštancie postupom

§ 23ods.

2 zákona č. 161/2015 Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) vydal 19. septembra 2018 uznesenie pod č. k. 5PPok/2/2018-34 o začatí konania o uložení pokuty

§ 13ZRPVS (ďalej len „uznesenie o začatí konania“).

1. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané, že k
2. októbru 2017 boli v PVS členmi štatutárneho orgánu osoby označené v záhlaví daného rozhodnutia, t. j. účastníci konania 1/ a 2/. Spoločníkmi PVS boli spoločnosť GRAFOBAL GROUP akciová spoločnosť a účastník konania 1/. Konečnými užívateľmi PVS bol W. T. a účastník konania 1/.
3. Ďalej súd konštatoval, že spoločnosť GGFS s.r.o., ktorej konateľmi boli W. T. a G. T., mala troch spoločníkov, a to spoločnosť BIZZ, s.r.o., spoločnosť PKA LTD. a spoločnosť G GROUP LTD. Spoločnosť BIZZ, s.r.o. mala jediného spoločníka a konateľa, a to I. J..
4. Vo vzťahu k Oprávnenej osobe súd prvej inštancie uvádza, že k
5. októbru 2017 bol jedným z jej spoločníkov a zároveň jej jediným konateľom I. J..
6. Po vykonaní lustrácie v obchodnom registri mal súd prvej inštancie za preukázané, že spoločnosť GGFS s.r.o. je jediným akcionárom spoločnosti EBR SERVICES a. s., ktorej štatutárnym orgánom je predseda predstavenstva, a to G. T. od
7. októbra
8. Táto spoločnosť mala troch členov dozornej rady, a to W. T., Ing. B. Y. a JUDr. S. Q. C.. Od
9. októbra 2014 do
10. októbra 2018 bol členom dozornej rady I. J..

stanov spoločnosti EBR SERVICES a. s., voľba a odvolávanie členov dozornej rady patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia, pričom dozorná rada menuje a odvoláva členov predstavenstva.

zápisnice zo zasadnutia dozornej rady spoločnosti EBR SERVICES a. s. z

1. októbra 2014, dozorná rada jednohlasne odvolala dovtedajších troch členov predstavenstva a do funkcie člena predstavenstva ustanovila G. T. a určila ho za predsedu predstavenstva.
2. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia ZRPVS a uviedol, že konanie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS z dôvodu porušenia zákazu

§ 19

ZRPVS, nie je podmienené predchádzajúcim konaním

§ 12

ZRPVS o kvalifikovanom podnete.

názoru súdu prvej inštancie konanie o pokute

§ 13

ZRPVS nie je vždy dôsledkom predchádzajúceho konania

§ 12ZRPVS, ale je ho možné viesť aj samostatne.

Rovnako uviedol, že predmetné konanie nie je podmienené ani zápisom nesprávnych alebo neúplných údajov do RPVS.

názoru súdu prvej inštancie okolnosť, či výsledkom identifikácie alebo overenia identifikácie konečného užívateľa výhod bolo uvedenie pravdivých a úplných údajov nie je dôvodom na uloženie sankcie, môže mať však význam vo vzťahu k určeniu jej výšky. 10. K požiadavke nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS súd prvej inštancie uviedol, že

jeho názoru na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov. Z tohto hľadiska poukázal na tzv. „teóriu zdania“,

ktorej nestačí, ak sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť. V zmysle týchto úvah môže personálne prepojenie oprávnenej osoby a partnera verejného sektora vzbudiť pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že spoločník a konateľ Oprávnenej osoby (I. J.) a spoločník PVS (W. T.) boli spoločníkmi spoločnosti GGFS s.r.o. Keďže

súdu prvej inštancie právnická osoba môže svoju vôľu prejaviť navonok len prostredníctvom fyzických osôb, preto spoločnú účasť W. T. a I. J. v inej spoločnosti považoval za takú, ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. Súd prvej inštancie poukázal aj na účasť W. T. a I. J. v dozornom orgáne spoločnosti EBR SERVICES a. s., kde boli v posudzovanom čase členmi dozornej rady a jediným akcionárom spoločnosti EBR SERVICES a. s. je spoločnosť GGFS s.r.o. 11. Za ďalšiu skutočnosť, ktorá

súdu prvej inštancie vzbudzuje pochybnosť o nestrannosti oprávnenej osoby, považoval to, že spoločnosť GGFS s.r.o., je v zmysle čl. VII spoločenskej zmluvy uzavretou spoločnosťou, čiže prevod obchodného podielu a vstup nového spoločníka, je viazaný na súhlas valného zhromaždenia spoločnosti. Z toho vyvodil, že vstup I. J. do danej spoločnosti sa mohol uskutočniť len po výslovnom prejave vôle W. T.. Súd uvedenú situáciu prirovnal k prípadu riešenému v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z

1. januára 2017 sp. zn. 5Obdo/68/2015, v ktorom sa riešil dopad vzťahu minoritného akcionára, ktorý hlasoval za ustanovenie členky predstavenstva do jej funkcie a ktorá sa neskôr stala zákonnou sudkyňou vo veci, kde vystupoval tento minoritný akcionár. Takto založený vzťah bol posúdený ako dôvod na vylúčenie sudkyne z rozhodovania veci.
2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Oprávnená osoba nemohla vykonávať úkony

ZRPVS vo vzťahu k PVS, a preto došlo k porušeniu zákazu

§ 19písm.

c) ZRPVS. Vychádzal pri tom z povahy vzťahu medzi W. T. a I. J.. V tomto prípade totiž W. T. ako najväčší vlastník PVS (konečný užívateľ výhod, ktorého označuje súd prvej inštancie aj ako nepriamy spoločník) a I. J. ako spoločník a konateľ Oprávnenej osoby boli spoluúčastní v spoločnosti GGFS s.r.o. ako spoločníci (nepriamo prostredníctvom iných spoločností). 13. Na základe vykonaného dokazovania a v súvislosti s vyššie uvedenými úvahami súd prvej inštancie uzavrel, že: „vzťah medzi najväčším vlastníkom (či už priamym alebo nepriamym) partnera verejného sektora a konateľom oprávnenej osoby, založený ich spoločnou účasťou ako spoločníkov v tretej obchodnej spoločnosti, aj keď prostredníctvom iných právnických osôb nimi väčšinovo ovládaných, je objektívne spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora a oprávnená osoba je tak

ust. § 19 písm. c) ZRPVS vylúčená z vykonávania úkonov

ZRPVS vo vzťahu k partnerovi verejného sektora.“ 14. Súd prvej inštancie sa ďalej v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k jednotlivým pokutám uloženým dotknutým osobám

§ 13ZRPVS, z hľadiska dôvodov ich uloženia a výšky.

1. Na podklade odvolania podaného Oprávnenou osobou proti uzneseniu súdu prvej inštancie v rozsahu I., II. a III. výroku, Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozhodol svojím uznesením z
2. augusta 2021 č. k. 13Cob/198/2020-424 tak, že prvým výrokom uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ako aj v V. výroku potvrdil a druhým výrokom nepriznal účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Odvolací súd sa primárne zaoberal otázkou prípustnosti a rozsahu odvolania podaného Oprávnenou osobou. Podstatné pre prípustnosť odvolania v II. výroku (dotknutý účastníci konania odlišní od PVS a Oprávnenej osoby) bolo, že Oprávnená osoba v zmysle daných výrokov ručí za zaplatenie pokuty. Hoci v čase vydania rozhodnutia § 13 ods. 7 ZRPVS neustanovoval pre prípustnosť odvolania Oprávnenej osoby podmienku ručenia, ale vzťah solidárnej zodpovednosti s osobou

§ 13ods.

1 písm. b) ZRPVS, ručenie je vyjadrené aj v § 13 ods. 5 ZRPVS. Novou úpravou § 13 ods. 7 ZRPVS stanovujúcej podmienku ručenia došlo k zosúladeniu ručiteľského vystupovania oprávnenej osoby.

1. Odvolací súd námietku nedostatočného odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 CSP), nepovažoval za opodstatnenú. Uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadnym spôsobom odôvodnil, keď sa vyjadril ku všetkým, pre rozhodnutie vo veci podstatným argumentom účastníkov.
2. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd aj námietku oprávnenej osoby spočívajúcu v tvrdení, že výroková časť uznesenia okresného súdu neobsahuje kvalifikáciu skutku, za porušenie ktorého bola pokuta uložená, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k dvojnásobnému sankcionovaniu účastníka konania za ten istý skutok, v rozpore so zásadou ne bis in idem. K tomu odvolací súd uviedol, že konanie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS je konaním, v ktorom sú vydávané rozhodnutia ako výsledok civilného mimosporového procesu, preto nie je opodstatnené sa domáhať, aby vo výrokovej časti takéhoto súdneho rozhodnutia bola uvedená kvalifikácia skutku, za porušenie ktorého bola uložená pokuta. Odvolací súd k tejto otázke poukázal na uznesenie ústavného súdu z

1. októbra 2020 sp. zn. II. ÚS 432/
3. Odvolací súd sa vyjadril k podanému odvolaniu tak, že pre účely konania a rozhodovania súdom prvej inštancie v zmysle § 13 ZRPVS, bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav veci, ktorý bol aj správnym spôsobom vyhodnotený a následne správne právne posúdený.
4. Ďalej sa odvolací súd vyjadril k účelu a podstate samotného ZRPVS, s prihliadnutím na sankčný mechanizmus vyplývajúci z daného predpisu a na postavenie oprávnenej osoby pri procese zápisu údajov do RPVS. Zrekapituloval skutkový stav zistený súdom prvej inštancie a jeho závery a konštatoval správnosť právnej kvalifikácie vzťahu dotknutých osôb ako vzťahu v zmysle § 19 písm. c) ZRPVS, pre ktorý oprávnená osoba v danom prípade nesmela vykonávať úkony

daného zákona. 21. Odvolací súd k námietke ohľadom extenzívneho výkladu § 19 písm. c) ZRPVS pri jeho aplikácii súdom prvej inštancie na skutkové zistenia o vzťahu oprávnenej osoby a PVS, uviedol, že odvolacej námietke nemožno vyhovieť vzhľadom na účel a zmysel zákona. Zdôraznil, že práve súdom prvej inštancie vyjadrená prepojenosť medzi nepriamym spoločníkom PVS a konateľom Oprávnenej osoby objektívne narúša nestrannosť Oprávnenej osoby, preto je vylúčená z vykonávania úkonov

ZRPVS vo vzťahu k PVS. Výklad ustanovení ZRPVS

názoru odvolacieho súdu nebol zo strany súdu prvej inštancie v rozpore so zmyslom a účelom zákona, preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do základných práv a slobôd odvolateľa. 22. Odvolatelia tiež namietali, že pokiaľ

súdu prvej inštancie na posúdenie vylúčenia oprávnenej osoby možno s určitými výhradami použiť „pre inšpiráciu“ aj judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci, tak neaplikoval relevantnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu týkajúcu sa zaujatosti sudcov. To sa týkalo konštatovaného vzťahu medzi Oprávnenou osobou a PVS, pričom práve z rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy založené na kolegiálnej a profesionálnej spolupráci, pokiaľ neprerastú do vzťahov priateľských, osobných, blízkych, sa nepovažujú za vzťahy vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti. K uvedenej námietke odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie na posúdenie vylúčenia Oprávnenej osoby len „ako inšpirujúcu“ použil judikatúru riešiacu vylúčenie sudcov z rozhodovania veci.

odvolacieho súdu nemožno túto rozhodovaciu prax najvyššieho súdu aplikovať bezvýhradne, keďže primárnym účelom ZRPVS je zvýšenie transparentnosti vo vzťahoch medzi súkromným a verejným sektorom. Preto je nevyhnutné klásť dôraz na objektívnu nestrannosť oprávnenej osoby, ktorá sa ako nestranná musí objektívne javiť.

1. Záverom odvolací súd zhrnul, že sa stotožňuje so spôsobom uloženia pokuty dotknutým subjektom, ako aj s východiskami a úvahami k tomu vyjadrenými súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
2. Proti napadnutému uzneseniu podala dovolateľka v celom rozsahu a v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktorým sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia v celom rozsahu, ako aj zrušenia uznesenia súdu prvej inštancie v rozsahu I., II., III. a V. výroku a zastavenia konania o uložení pokuty

§ 13ZRPVS.

Dôvodnosť svojho dovolania vidí vo vade

§ 420písm.

f) CSP a v nesprávnom právnom posúdení veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)CSP. 25. Dovolateľka pri odôvodňovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania v časti

§ 420písm.

f) CSP vychádzala z toho, že rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS má charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konania, pričom spĺňa engelovské kritériá. V dôsledku toho mali súdy nižšieho stupňa v predmetnom konaní aplikovať zásady trestného konania a ukladania trestov za trestné činy. V tejto súvislosti dovolateľka namietla najmä opomenutie aplikovania zásady ne bis in idem. Uviedla, že jednotlivé porušenia zákazu

§ 19písm.

c) ZRPVS vo vzťahu ku každému zo sankcionovaných subjektov, predstavujú čiastkové útoky, ktoré spája objektívna súvislosť v predmete útoku, spôsobe ich a čase ich spáchania a subjektívna súvislosť spočívajúca v jednotiacom zámere, na základe čoho je nutné analogicky aplikovať trestnoprávne zásady trestania o pokračovacom trestnom čine, nakoľko postup pri ukladaní sankcií na danom úseku nie je upravený v ZRPVS. Neaplikovaním trestnoprávnych princípov ukladania trestov za delikty s pokračovacím charakterom a ignorovaním/porušením zásady ne bis in idem, znemožnili Oprávnenej osobe a účastníkom konania, ktorým bolo uložených viacero pokút, realizáciu im patriacich procesných práv v miere, že došlo k porušenia ich práva na spravodlivý proces. V nadväznosti na to dovolateľka uviedla, že každému zo sankcionovaných subjektov mala byť uložená len 1 sankcia, pričom z viacerých konaní o pokute vedených proti viacerým partnerom verejného sektora, v ktorých bola účastníčkou konania aj Oprávnená osoba, mal súd konania proti Oprávnenej osobe vylúčiť na samostatné konania a tieto, týkajúce sa len Oprávnenej osoby, spojiť do jedného.

1. Dovolateľka uviedla, že nebola preukázaná predpojatosť Oprávnenej osoby z hľadiska požiadavky objektívnej nestrannosti. Taktiež poukázala na absenciu splnenia materiálnych znakov deliktu, ktoré by viedli k uloženiu pokuty (pochybenie). Dovolateľka ďalej namietala nesprávnosť záverov (všeobecne) súdu prvej inštancie. Na to nadväzuje dovolateľkin poukaz na výklad predpokladajúci racionálnu právnu úpravu, ktorému musia ustúpiť úvahy spôsobilé neprimerane zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov. Dovolateľka vyslovila nesúhlas aj so vztiahnutím záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu z
2. januára 2017 sp. zn. 5Obdo/68/2015 na prejednávanú vec. Posúdila vec, ktorá bola predmetom konania a dospela k záveru, že bola použitá argumentácia strany sporu a nešlo teda o argumentáciu súdu. Dovolateľka ďalej označila rozhodnutia súdov nižšieho stupňa za arbitrárne.

súdov je totiž vylúčenie Oprávnenej osoby z úkonov

ZRPV založené na nepriamej majetkovej účasti W. T. a I. J. v spoločnosti GGFS s.r.o., pričom súd prvej inštancie konštatoval, že daný vzťah bol objektívne spôsobilý spochybniť nestrannosť Oprávnenej osoby vo vzťahu k PVS pri jej zápise do RPVS. Súd však nešpecifikoval danú spôsobilosť vzťahu. Išlo o podozrievavý prístup súdu bez bližšieho vysvetlenia. Uložené pokuty dovolateľka označila za neproporcionálne k zákazu

§ 19písm.

c) ZRPV. Odvolací súd mal

dovolateľky priestor pre aplikáciu sankčnej moderácie

§ 198zákona č.

162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v spojení s čl. 3 ods. 1 CMP, keď uložené pokuty sú

nej neprimerané, hodnotenie kritérií pre ich uloženie postrádalo logiku, resp. súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky zákonné kritériá. Ďalší dôvod, pre ktorý má byť napadnuté uznesenie arbitrárne spočíva v tom, že sa extenzívnym výkladom § 19 písm.

1. c)ZRPV dodatočne postihuje správanie, ktoré daná norma nezakazuje, resp. ak je znenie danej normy nejasné, v súlade aplikáciou argumentu in dubio mitius na výklad § 19 písm.
2. c)ZRPV sa nepriklonil k záveru, že uloženie sankcie musí ustúpiť ochrane práv a právom chránených záujmov. 27. Dovolateľka namietala aj obsah uznesenia o začatí konania v tom zmysle, že súd prvej inštancie nevymedzil protiprávne konanie po právnej a skutkovej stránke prioritne vo výrokovej časti predmetného rozhodnutia, v dôsledku čoho bolo arbitrárne a došlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. V súvislosti s tým dovolateľka namietala aj nepreskúmanie tohto postupu súdu prvej inštancie. Navyše

názoru dovolateľky nemožno začať konanie o pokute

§ 13ZRPVS na základe podnetu tretej osoby.

28. Dovolateľka namietla právne posúdenie vzťahu dovolateľky a PVS. Nesprávnosť právneho posúdenia videla najmä v tom, že medzi dovolateľkou a PVS neexistovalo majetkové a ani personálne prepojenie.

jej názoru vzťah založený na nepriamej majetkovej účasti W. T. a I. J. v spoločnosti GGFS s.r.o. nepredstavuje personálne prepojenie dovolateľky s PVS. V osobitných právnych predpisoch je personálne prepojenie vždy definované len ako účasť určitej osoby alebo subjektu na vedení inej osoby alebo subjektu [§ 2 písm.

1. o)bod 2. zákona 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), § 3 písm.
2. a)bod 4. zákona 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“) alebo § 6a ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 297/2008 Z. z.“)], z čoho vyplýva, že personálne prepojenie nie je osobitnými zákonmi konštruované na prepojení spoločníkov disponujúcich podielom na ich majetku/aktívach, resp. na majetku/aktívach inej právnickej osoby. Nejedná sa ani o majetkové prepojenie. Dovolateľka a ani jeden z jej spoločníkov nefiguroval vo vlastníckej a riadiacej štruktúre PVS, nemal priamy ani nepriamy podiel na základnom imaní, hlasovacích právach alebo hospodárskom výsledku PVS, nemal účasť v riadiacich alebo dozorných alebo obdobných orgánoch PVS a žiadnym iným spôsobom sa nepodieľal na podnikaní PVS. To platí aj naopak vo vzťahu k dovolateľke zo strany PVS, členov jej štatutárneho orgánu a napokon aj nepriameho spoločníka/vlastníka, W. T.. Dovolateľka ďalej zdôraznila, že medzi dotknutými osobami neexistuje ani žiadny iný obdobný vzťah, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o nestrannosti Oprávnenej osoby. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu prax súdov v otázke posúdenia nestrannosti sudcov pri zohľadňovaní teórie zdania, pričom ani vzájomné vzťahy medzi sudcami založené na kolegialite a princípoch profesionálnej spolupráce bez ďalšieho nemožno považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. K uvedenému dovolateľka poukázala na rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu z 27. apríla 2017 sp. zn. 1VCdo/1/2017. Ďalej poukázala na mailové vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),

ktorého vzťah advokáta a konečného užívateľa výhod partnera verejného sektora vrátane ich spoločnej účasti na podnikaní tretieho subjektu nezakladajú prekážku pri výkone činností oprávnenej osoby

ZRPVS.

názoru dovolateľky sa oba súdy nižšieho stupňa v otázke posúdenia vzťahu dovolateľky a PVS odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vo veciach týkajúcich sa posúdenia nestrannosti sudcov. V súvislosti s touto rozhodovacou praxou zároveň uviedla, že v napadnutom uznesení absentuje akékoľvek odôvodnenie, resp. vysporiadanie sa s ňou. Súdmi nižšieho stupňa vyslovený diskvalifikujúci vzťah medzi PVS a Oprávnenou osobou bol nesprávne podriadený pod hypotézu právnej normy § 19 písm. c) ZRPVS. Táto právna norma vôbec nedopadá na vyslovený diskvalifikujúci vzťah, čím nesprávne právne vec posúdili. Právnu normu § 19 písm. c) ZRPVS interpretovali a aplikovali príliš extenzívne. 29. Dovolateľka ďalej nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu, že konanie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS je civilným mimosporovým konaní, z dôvodu čoho sa v ňom neaplikujú trestnoprávne princípy a trestnoprávna úprava ukladania trestov.

dovolateľky konanie o uloženie pokuty

§ 13

ZRPVS je konaním s trestným charakterom a je nutné pri ukladaní sankcií analogicky aplikovať trestnoprávne princípy a zásady ukladania trestov. Uvedený právny názor dovolateľka odôvodnila odkazom na uznesenie ústavného súdu z 2. apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 147/2020,

ktorého má každé rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS povahu rozhodnutia vo veci samej a že každé takéto rozhodnutie má charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a spĺňa aj engelovské kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“). V tejto časti dovolania sa dovolateľka podrobne vyjadrila k jednotlivým zložkám engelovských kritérií v kontexte predmetného konania. V zmysle tejto argumentácie je z pohľadu dovolateľky zrejmé, že súdy nižšieho stupňa mali na konanie aplikovať zásady a princípy trestného práva, najmä zásady ukladania trestov za pokračovacie trestné činy, zásadu ne bis in idem, normy upravujúce náležitosti trestného rozhodnutia spočívajúce v konkretizácii trestaného skutku takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným skutkom. Záverom k tejto problematike dovolateľka poukázala na nález ústavného súdu z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 571/2015 a na rozsudok najvyššieho súdu z 12. marca 2009 sp. zn. 8Sžo/147/2008, z 25. apríla 2012 sp. zn. 6Sžo/31/2011 a rozsudok najvyššieho súdu z 22. augusta 2012 sp. zn. 6Sžo/51/2011 a konštatovala, že zásady trestného práva sa analogicky aplikujú aj v konaniach pri rozhodovaní o správnych deliktoch, pričom obdobný postup je nutné uplatňovať aj v konaní o uložení pokuty

§ 13ZRPVS, čo vyplýva aj z vyššie uvedeného uznesenia ústavného súdu z 2.

apríla 2020 sp. zn. I. ÚS 147/

2. Ostatní účastníci konania sa k dovolaniu nevyjadrili.
3. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie dovolateľky je prípustné, ako aj dôvodné a napadnuté uznesenie ako aj uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 1 a 2 CSP, § 450 CSP). 32.

§ 420písm.

f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 33.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 34.

§ 19písm.

c) ZRPVS, oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony

tohto zákona, ak má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s partnerom verejného sektora; vzťahom, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, nie je vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby pri výkone jej činnosti

osobitných predpisov. 35.

§ 449ods.

1 a 2 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. 36.

§ 77

CMP, dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 37. Úspešné uplatnenie dovolania z dovolacieho dôvodu

§ 431

CSP je nevyhnutne podmienené okrem iného záverom najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania

§ 420CSP.

Predpokladom prípustnosti dovolania pre tzv. vady zmätočnosti

§ 420

CSP je, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí. Najvyšší súd tak musí primárne skúmať, či napadnuté uznesenie má povahu niektorého zo zákonom predpokladaných rozhodnutí umožňujúcich najvyššiemu súdu uskutočniť ďalší prieskum dovolania spočívajúci najmä v prieskume dôvodnosti dovolania. 38. V tomto prípade je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré má formu uznesenia, a nie rozsudku, pre ktorý zákon expressis verbis stanovuje, že ním súd rozhoduje vo veci samej (§ 39 ods. 1 CMP). Pre ustálenie, či z hľadiska podmienky

§ 420

CSP napadnuté uznesenie predstavuje rozhodnutie vo veci samej, však v tomto prípade forma rozhodnutia nie je určujúca. Ide o rozhodnutie síce sui generis vo veci uloženia pokuty

osobitného ZRPVS, avšak vydané súdom ako registrujúcim orgánom v takom type konania, ktoré je možné čo do procesných postupov a prostriedkov považovať za obdobu iných registrových konaní

CMP, a preto je možné analogicky vychádzať z úpravy obsiahnutej v § 278 a nasl. CMP. Tu je možné sa oprieť aj o § 16 ods. 5 ZRPVS, ktorý stanovuje subsidiaritu použitia CMP v konaní o námietkach, v konaní

§ 12

a na konanie o pokute, pričom sa vychádza z obdobnosti uvedených ustanovení týkajúcich sa agendy obchodného registra. V registrových konaniach

CMP je formou rozhodnutia súdu uznesenie. Preto niet dôvodu, aby v konaní

ZRPVS bola vyžadovaná iná („vyššia“) forma rozhodnutia - rozsudkom, hoci ide o rozhodnutie vo veci samej, za aké je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu o uložení pokuty

§ 13ods.

1 ZRPVS. 39. K vyššie uvedenému je súčasne potrebné dodať, že predmetom napadnutého uznesenia bolo odvolanie podané proti uzneseniu súdu prvej inštancie o pokute, ktoré predstavuje rozhodnutie registrujúceho orgánu (súdu prvej inštancie). Z § 3 ZRPVS vyplýva, že sa (týmto zákonom) zriaďuje RPVS, ktorý je definovaný ako informačný systém verejnej správy. Registrujúcim orgánom je Okresný súd Žilina. Z uvedeného vyplýva výlučná pôsobnosť súdu prvej inštancie ako registrujúceho orgánu (súdu) pre celé územie Slovenskej republiky. Tento súd vedie registračné konanie, konanie o kvalifikovanom podnete a konanie o uložení pokút

ZRPVS. 40. V neposlednom rade najvyšší súd poukazuje na názor ústavného súdu,

ktorého rozhodnutie Okresného súdu Žilina o uložení sankcie

§ 13ods.

1 ZRPVS je špecifickým typom rozhodnutia, ktoré svojou povahou vychádza z právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra

§ 278a nasl.

CMP a

§ 13ods.

7 ZRPVS opravný prostriedok - odvolanie proti nemu môže podať len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty

odseku 1 písm. b). Podanie odvolania oprávnenou osobou

§ 13ods.

7 ZRPVS zakladá účinky proti rozhodnutiu o uložení pokuty

§ 13ods.

1 ZRPVS ako celku (uznesenie ústavného súdu z 27. augusta 2020 č. k. II. ÚS 345/2020-7, odsek 25.). A ďalej, že povahu rozhodnutia vo veci samej má v zásade každé rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13ZRPVS (uznesenie ústavného súdu z 2.

apríla 2020 č. k. I. ÚS 147/2020-51, odsek 27.). 41. V nadväznosti na vyššie uvedené najvyšší súd uvádza, že napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd po vykonanom vecno - právnom prieskume potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, je potrebné považovať za rozhodnutie vo veci samej, ktoré tak spĺňa podmienku rozhodnutia, voči ktorému je prípustné dovolanie

§ 420CSP.

1. Ďalšie skúmanie splnenia podmienky prípustnosti dovolania sa týkalo dovolacích dôvodov z hľadiska viacerých dovolateľkiných námietok vo vzťahu k napadnutému uzneseniu tvrdiac, že samotným rozhodnutím, prípadne procesným postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, bolo porušené právo na spravodlivý proces patriace účastníkom konania.
2. Pre posúdenie dôvodnosti jednotlivých námietok je však rozhodné to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí v tomto prípade jeden celok, keď odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne

§ 387ods.

1 CSP vo väzbe na § 2 ods. 1 CMP, stotožňujúc sa v celom rozsahu i s jeho odôvodnením (5Cdo/40/2018 a 8Cdo/190/2016), pričom k niektorým otázkam stručne uviedol aj vlastné právne dôvody, ktorými mienil podporiť svoj záver o vecne správnom rozhodnutí o uložení pokút

§ 13ods.

1 ZRPVS účastníkom konania. Vzhľadom na túto skutočnosť, aj nedostatok uznesenia môže byť zároveň aj nedostatkom napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k nesprávnosti spočívajúcej v nedostatku odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie to však platí, ak sa odvolací súd na jednej strane stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie a nedostatok namietaný v odvolaní neodstránil (7Cdo/67/2020). Ak sa nedostatok v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie nezistí, nebola dovolateľke upretá možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov, a teda nedošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces a nie je daná vada zmätočnosti

§ 420písm.

f) CSP. Najvyšší súd tak musí pristúpiť k skúmaniu, či nedostatky namietané v dovolaní skutočne existujú a či nedostatky uznesenia súdu prvej inštancie boli namietané v odvolaní. Vo vzťahu k nedostatku odôvodneniu súdneho rozhodnutia sú navyše prípustné námietky nie priamo voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ale priamo voči napadnutému uzneseniu. To tak, že sa namieta neodstránenie nedostatkov uznesenia súdu prvej inštancie alebo, že sa dovolateľke nedala odpoveď na jej odvolacie námietky v napadnutom uznesení. Avšak aj vo vzťahu k dovolacím námietkam inej povahy týkajúcim sa nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je potrebné skúmať, či rovnaké alebo obdobné námietky uplatnila dovolateľka v odvolaní. Vychádza sa pritom z postavenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Tento totiž nie je súdom tretej inštancie s právomocou na podklade podaného opravného prostriedku poskytovať súdnu ochranu pre akúkoľvek nesprávnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa (1Cdo/71/2018). 44. V prvom rade dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP namietala, že súdy nižšieho stupňa neaplikovali zásady trestného konania a ukladania trestov za trestné činy. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na tú skutočnosť, že aplikácia týchto zásad sa prejavuje v samotnom odôvodnení súdneho rozhodnutia. V tomto prípade, keďže k ich aplikácii nedošlo, myšlienkový proces sudcu pri ich aplikácii v rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa absentuje. Navyše rovnakú námietku uplatnila dovolateľka aj v odvolaní (č. l. 370 až 372). Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva prepojenosť s nesprávnym právnym posúdením veci, ktorý ako dovolací dôvod dovolateľka taktiež uplatnila. Jedná sa konkrétne o otázku aplikácie tzv. engelovských kritérií a s tým následne spojených zásad trestného konania a trestnoprávnych princípov. Najvyšší súd sa bude právnou otázkou naplnenia engelovských kritérií zaoberať v rámci prípustnosti a dôvodnosti dovolania

§ 421ods.

1 CSP.

1. Najvyšší súd k danej námietke uvádza, že pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu z
2. apríla 2020 sp. zn. II. ÚS 147/2020, a v ňom obsiahnuté hľadisko engelovských kritérií, na toto síce poukazoval aj odvolací súd, avšak v podstate len za účelom hodnotenia prípustnosti odvolania podaného PVS a štatutárnym orgánom PVS. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že citované rozhodnutie ústavného súdu kladie dôraz na to, že uznesenie súdu prvej inštancie je rozhodnutím vo veci samej, v ktorej je daná právomoc súdu ako orgánu súdnej moci a nejedná sa teda o rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy. Toto najvyšší súd nespochybňuje, avšak skutočnosť, že v predmetnom rozhodnutí sa ústavný súd vyjadril aj k potrebnej aplikácii engelovských kritérií, nemožno opomenúť len z dôvodu, že ide o konštatovanie uvedené ako obiter dictum. Pokiaľ ústavný súd takýto názor v súvislosti s predbežným preskúmaním ústavnej sťažnosti účastníka konania v obdobnej veci vyslovil, tak bolo potrebné sa ním v napadnutom uznesení dôsledne zaoberať, o to viac, ak samotné rozhodnutie predstavuje určité odchýlenie sa od uvedeného názoru ústavného súdu. Odvolací súd teda svoj názor, že „analogická aplikácia ustanovení upravujúcich ukladanie trestov za trestné činy, resp. za priestupky, nemôže byť bezbrehá.....(ú)prava posudzovania skutku ako pokračovacieho trestného činu a ukladania trestu za takýto trestný čin je úpravou výlučne aplikovateľnou v podmienkach trestného konania a túto úpravu nemožno prenášať na ukladanie sankcií

zákona č. 315/2016 Z. z., ktorý upravuje inú oblasť, len z dôvodu, že táto úprava by sa pre opakované porušovanie povinností v zmysle tohto zákona javila ako priaznivejšia pre porušovateľa“ (odsek 88. odôvodnenia napadnutého uznesenia) mal riadne odôvodniť, to znamená podrobiť tu riešený prípad sankcií

ZRPVS uložených uznesením súdu prvej inštancie testu splnenia všetkých zložiek engelovských kritérií, a až následne prijať záver, či napadnuté uznesenie tieto kritériá spĺňa, alebo nespĺňa, a aký to má význam pre právne posúdenie veci. Len potom by mohol obstáť ako dostatočne odôvodnený (predčasne) prijatý záver odvolacieho súdu o úplnej absencii trestnoprávneho charakteru ukladania sankcií

ZRPVS. 46. V nadväznosti na predmetnú námietku, dovolateľka uviedla aj spôsob akým mal vo vzťahu k Oprávnenej osobe konať, ak prebiehalo viacero konaní o uložení pokuty

§ 13ods.

ZRPVS, ktorých účastníkom bola aj Oprávnená osoba. Jedným z ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva, ktorého porušením môže byť daný dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP, je aj právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu (I. ÚS 324/2021). Tu však najvyšší súd poukazuje na to, že z dovolania nevyplynulo, že by sa v korelácii s napadnutým uznesením jednalo o nesprávnosť, pre ktorú podáva dovolateľka dovolanie. Navyše rovnaké alebo obdobne tvrdenie neuplatnila v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu tak najvyšší súd nenazeral na predmetné tvrdenie ako na dovolaciu námietku, ktorej dôvodnosť by bol najvyšší súd oprávnený skúmať. Dovolateľka mala možnosť uplatniť námietku v odvolacom konaní ako odvolací dôvod. Naviac však k tomu najvyšší súd uvádza, že spojenie vecí je v zmysle § 166 ods. 1 CSP založené povinnosti súdu len v záujme hospodárnosti konania. Vylúčenie veci

§ 166ods.

2 CSP nie je obligatórne. Vzhľadom na nižšie prijaté závery k uplatnenému dovolaciemu dôvodu

§ 421ods.

1 písm. b) CSP a na nadväznosť tvrdenia dovolateľky na námietku k neaplikácii zásad trestného konania a trestnoprávnych princípov, je potrebné poukázať na to, že trestný súd má v zmysle § 21 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) možnosť, nie povinnosť, spojiť veci alebo vylúčiť vec, pričom nepostupovanie

daného ustanovenia nebráni aplikácii zásad trestného konania a zásad trestného práva hmotného, t. j. vrátane zásad ukladania trestov, a to najmä v súvislosti s právnymi následkami spojenými s konaním o tom istom skutku. V tomto ponímaní tak predmetný postup nebol svojvoľný, prípadne majúci za následok znemožnenie uskutočnenia procesného práva patriaceho dovolateľke. 47. Ďalej dovolateľka vyjadrila nesúhlas aj so vztiahnutím záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu z 11. januára 2017 sp. zn. 5Obdo/68/2015 (

uznesenia súdu prvej inštancie odseku 105. týkajúci sa otázky nestrannosti subjektu) na prejednávanú vec, pričom však nešlo o záver súdu, ale o argumentáciu strany sporu. Z dovolania však nevyplýva, že by sa v korelácii s napadnutým uznesením jednalo o nesprávnosť, pre ktorú podáva dovolateľka dovolanie. Naviac však k tomu uvádza, že z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa nevyplýva, že by na danom rozhodnutí bola postavená argumentácia, najmä keď bližšie nevysvetlil ako vzťah vyplývajúci z prípadného personálneho alebo majetkového prepojenia Oprávnenej osoby s PVS mohol objektívne a reálne spochybniť nestrannosť Oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS. Za danej situácie by ani nedošlo k znemožnenie uskutočnenia práva patriaceho dovolateľke. 48. Dovolateľka výslovne namieta aj nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že vzťah spočívajúci v nepriamej majetkovej účasti W. T. a I. J. v spoločnosti GGFS s.r.o. bol objektívne spôsobilý spochybniť nestrannosť Oprávnenej osoby vo vzťahu k PVS pri jej zápise do RPVS. Nedostatok má spočívať v absencii bližšieho vysvetlenia daného záveru súdu, osobitne k predmetnej spôsobilosti daného vzťahu. Ako už bolo vyššie uvedené, určujúcim pre celé konanie o pokute

§ 13

ZRPVS a rozhodnutie oboch súdov nižšieho stupňa bolo zodpovedanie otázky, či Oprávnená osoba porušila zákaz

§ 19písm.

c) ZRPVS vykonávať úkony

daného zákona. Pre náležité, dostatočné a preskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia o pokute teda bolo potrebné, aby sa súd primárne zaoberal a dal presvedčivú odpoveď na otázku, či došlo k splneniu podmienky pre zákaz Oprávnenej osoby vykonávať úkony

ZRPVS, stanovenej v § 19 písm. c) tohto zákona. Ide o podmienku, že Oprávnená osoba má (resp. v rozhodnej dobe mala) akýkoľvek vzťah k PVS alebo členom jej orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je (resp. v rozhodnej dobe bola) personálne alebo majetkovo prepojená s PVS. V prvom rade je však potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie dospel k uvedenému záveru (odsek

1. odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie) a zároveň dovolateľka uplatnila rovnakú námietku už v odvolaní (č. l. 375).
2. Pojem nestrannosť nie je v ZRPVS vymedzený. Vo všeobecnosti sa pod týmto pojmom rozumie neutralita, nezaujatosť, objektívnosť, ale aj nezávislosť, spravodlivosť či nedostatok predsudku.
3. V tejto veci vzišla otázka, či je vhodné a proporcionálne použiť kritériá nestrannosti sudcov v objektívnom zmysle

teórie zdania, na oprávnené osoby, ktoré vykonávajú svoju činnosť na základe súkromnoprávneho vzťahu a nie z pozície orgánu verejnej moci.

právnej úpravy de lege lata, kedy oprávnená osoba vykonáva činnosť

ZRPVS nie za účelom napomáhania výkonu spravodlivosti v justícii ako justičný orgán (predovšetkým súd, prípadne v širšom okruhu tiež súdom poverený notár ako súdny komisár, súdny exekútor), s cieľom vyššej verifikácie, ako boli predchádzajúce čestné vyhlásenia, ale mimo výkonu advokácie, mali by byť závery k nestrannosti sudcov

teórie zdania, ak nie celkom vylúčené, tak primerane modifikované s prihliadnutím na jednoznačne nižší štandard prejavov nestrannosti kladený na tento okruh osôb. 51. Ďalej pokiaľ ide o vymedzenie dôvodov vylučujúcich oprávnenú osobu (§ 19 ZRPVS), najvyšší súd uvádza, že ZRPVS stanovuje dôvody vylúčenia, teda situácie, kedy oprávnené osoby nesmú vykonávať úkony

tohto zákona, predovšetkým vydávať verifikačné dokumenty, s odstupňovaním v konkrétnosti textácie danej regulácie. Prvé dve právne normy [§ 19 písm.

1. a)a
2. b)ZRPVS] sú bez väčších ťažkostí interpretovateľné pojmami vymedzenými priamo ZRPVS. Najvyšší súd uvádza, že najmä s prihliadnutím na dôvod súkromnoprávneho prvku v rámci úpravy v ZRPVS predstavovaného písomnou dohodou medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora, je dôvodné vychádzať pri interpretácii tých pojmov používaných v ZRPVS, ktoré tento zákon samotný nedefinuje, aj z noriem (hmotného) práva súkromného, ktoré takéto pojmy buď priamo vymedzujú, alebo je s ich pomocou možné dospieť k ich racionálnej interpretácii. Z tohto hľadiska k slovnému spojeniu personálne prepojenie, najvyšší súd uvádza, že toto vymedzuje predovšetkým ustanovenie § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), čo naznačovala aj dôvodová správa k ZRPVS. Pokiaľ ide o personálne a majetkové prepojenie, najvyšší súd uvádza, že pre účely odporového práva v § 42a OZ je aplikovaný koncept/test personálneho a majetkového prepojenia medzi fyzickými osobami a právnickými osobami, pričom v kontexte s interpretáciou § 19 písm.
3. c)ZRPVS, je relevantný § 42a ods. 4 OZ, ustanovujúci právne postavenie dlžníka ako právnickej osoby. Uvedená právna úprava je účinná od 1. augusta 2000 a teda v rámci odbornej starostlivosti oprávnenej osoby dlhodobo a ustálene rozpoznateľná ako možná interpretačná pomôcka pri vymedzení ustanovenia § 19 ods.
4. c)ZRPVS, a to s ohľadom na zaužívané slovné spojenia personálne a majetkové prepojenia, ktoré sa nachádzajú v relevantnej literatúre (pozri tzv. Veľký komentár k Občianskemu zákonníku - Števček/Sedlačko komentár k § 42a, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck : 2019, s. 345 a nasl.). Pri aplikácii tohto testu personálneho a majetkového prepojenia pre účely ZRPVS je z hľadiska času určujúci čas vydania verifikačného dokumentu oprávnenou osobou. 52. Vzťah oprávnenej osoby na jednej strane a partnera verejného sektora alebo členov jeho orgánov na druhej strane sa dotýka otázky spriaznených osôb na účely ZRPVS. V rovine súkromného práva sa tejto otázky dotýka nielen inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, ale aj právna úprava obsiahnutá v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorá definuje tzv. ovládané a ovládajúce osoby a zároveň jednotlivé právne dôsledky spojené s týmto postavením osôb a ich konaním. Otázka spriaznených osôb je však upravená aj v iných právnych predpisov, pričom jej úprava je čo do vymedzenia potrebnej prepojenosti dôslednejšia ako úprava obsiahnutá v ZRPVS. Toto vyplýva z definície spriaznenej osoby

§ 9zákona č.

č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; spriaznenej osoby

§ 71ods.

14 zákona o cenných papieroch v znení neskorších predpisov okrem iného na účely predchádzania konfliktu záujmov obchodníka s cennými papiermi v súvislosti s poskytovaním úverov; závislej osoby, a na to nadväzujúceho legálneho vymedzenia ekonomického prepojenia alebo personálneho prepojenia

§ 2písm.

1. n)a
2. o)zákona o dani z príjmov; prepojeného podniku, a na to nadväzujúceho legálneho vymedzenia majetkového prepojenia alebo personálneho prepojenia

§ 3písm.

a) bod 2.,

1. a
2. zákona o energetike; ako aj z definície materskej účtovnej jednotky a dcérskej účtovnej jednotky

§ 22ods.

3 a 4 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Úzku súvislosť s otázkou spriaznených osôb má aj úprava koncentrácie, konkrétne kontroly nad podnikateľom, v rámci súťažného práva obsiahnutá v § 7 ods. 1 písm.

1. b)a ods. 4 zákona č. 187/2021 o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení v znení neskorších predpisov. Zásadný rozdiel medzi uvedenými úpravami spriaznených osôb na jednej strane a § 19 písm.
2. c)ZRPVS spočíva v tom, že jednak zo ZRPVS nie je zrejmé aké konkrétne postavenie majú mať oprávnená osoba, partner verejného sektora alebo člen jeho orgánu, aby bola hypotéza právnej normy naplnená, ale zároveň sa v zmysle ZRPVS sa vyžaduje určitá kvalita ich vzťahu. Táto má spočívať v jeho spôsobilosti spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby. 53. Najvyšší súd čiastočne sumarizuje a uvádza, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzajú z premisy, že ZRPVS implicitne reprobuje akýkoľvek personálny alebo majetkový vzťah medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora ako nežiaduci z dôvodu spochybnenia nestrannosti oprávnenej osoby (okrem výkonu profesie - tu profesie advokáta). Vzhľadom na verejnoprávnu povahu týchto ustanovení ZRPVS by však takéto zákazy mali byť ustanovené zákonom explicitne. To však neznamená, že ak tomu tak aktuálne nie je, že de lege lata zákonom použité pojmy nie je možné súdom (správne) interpretovať. 54. Hoci aj

názoru najvyššieho súdu zákaz stanovený pre oprávnenú osobu

§ 19písm.

c) ZRPVS je možné sankcionovať

§ 13

ZRPVS bez väzby na predchádzajúce konanie

§ 12

ZRPVS, a teda aj bez zistenia najmä nepravdivých alebo neúplných údajov o konečnom užívateľovi výhod, keďže pre iný záver niet opory v právnej úprave ZRPVS, tak práve takto oddelený a zvýraznený len preventívno-sankčný účel pôsobenia týchto noriem, je dôvodom pre ich nie príliš široký, extenzívny výklad, z ktorého pri rozhodnutí vychádzali oba súdy nižšieho stupňa. Odôvodnenie takého extenzívneho výkladu § 19 písm. c) ZRPVS, z akého vychádzalo napadnuté uznesenie, len všeobecným poukazom na účel dotknutej právnej úpravy tu nepostačuje, pokiaľ v konečnom dôsledku sankcie ukladané účastníkom konania, v súvislosti s porušením zákazu

§ 19písm.

1. c)ZRPVS, predstavujú pomerne značný zásah do majetkovej, resp. podnikateľskej sféry pokutovaných subjektov, hoci zákonom stanovený. Každej sankcionovanej osobe, ktorej v súvislosti s prípadným porušením zákazu vyplývajúceho z § 19 písm.
2. c)ZRPVS súd uloží pokutu, musí byť zrejmé skutkové, ako aj právne vymedzenie dôvodu a výšky uloženej pokuty a toto musí byť tak súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom riadne a presvedčivo odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia však vyplýva, že sa rovnako ako súd prvej inštancie zameral pri interpretácii dotknutých noriem na pojem (okolnosť) akéhokoľvek vzťahu oprávnenej osoby k partnerovi verejného sektora alebo členom jeho orgánov.

najvyššieho súdu však aj s ohľadom na vyššie naznačený potrebný reštriktívny interpretačný prístupu k takýmto všeobecným, pomerne elastickým pojmom vo verejnoprávnom predpise, bolo potrebné klásť dôraz aj na korektívum kvality takého prípadne zisteného vzťahu z hľadiska toho, či by takýto (v tomto prípade pomerne vzdialený a len nepriamy) vzťah vyplývajúci z prípadného personálneho alebo majetkového prepojenia Oprávnenej osoby s PVS objektívne a reálne mohol spochybniť nestrannosť Oprávnenej osoby pri vykonávaní úkonov

ZRPVS. 55. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného, posúdenie kvality a intenzity súdom prvej inštancie zisteného vzťahu bolo podstatné pre aplikáciu § 19 písm. c) ZRPVS, z dôvodu naplnenia ktorého došlo k uloženiu pokút

§ 13ZRPVS, a teda vydaniu jednotlivých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.

Vzhľadom na tieto právne okolnosti si v záujme vysvetlenia dôvodu podstatného pre rozhodnutie vyžadovalo, aby sudca svoj myšlienkový postup pri posudzovaní danej otázky dostatočne zhmotnil v odôvodnení súdneho rozhodnutia [I. ÚS 68/2022, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, sťažnosť č. 30544/96]. Totiž nielen vzťah, ale aj jeho kvalita a intenzita je pre rozhodnutie o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS rozhodujúca, preto ak nedostatok vysvetlenia danej kvality vzťahu dovolateľka namietala v odvolaní, odvolací súd mal dať na ňu špecifickú odpoveď (rozsudok ESĽP z 19. februára 1998 vo veci Higgins a ďalší proti Francúzsku, sťažnosť č. 20124/92). Odvolací súd síce poukázal na argumenty súdu prvej inštancie, tieto sa však nedotýkali kvality vzťahu. Týmto tak neodstránil namietaný nedostatok odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie. Najvyšší súd tak konštatuje dôvodnosť dovolania

§ 431v spojení s § 420 písm.

1. f)CSP. Z už uvedeného vyplýva, že bude potrebné zo strany súdov nižšieho stupňa vysvetliť záver týkajúci sa interpretácie § 19 písm.
2. c)ZRPVS,

ktorého je nestrannosť oprávnenej osoby spochybnená aj v prípade nepriameho majetkového prepojenia dotknutých osôb a prípadne tento prehodnotiť.

1. Čo sa týka dovolacej námietky, že sa súdy nevypriadali s rozhodovacou praxou týkajúcou sa nestrannosti sudcov, je potrebné konštatovať jej dôvodnosť. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa vyplýva, že súdy sa inšpirovali najmä prísnosťou, objektívnym prvkom a teóriou zdania na posúdenie nestrannosti oprávnenej osoby a posúdili akýkoľvek zistený vzťah medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora ako diskvalifikujúci, a to bez ohľadu na jeho intenzitu a jeho potenciálny dopad na nestrannosť oprávnenej osoby pri verifikácii údajov partnera verejného sektora zapisovaných do registra. Nezohľadnili a nevysporiadali sa pritom s rozhodovacou praxou týkajúcou sa nestrannosti sudcov (pokiaľ už súdy vychádzali z rozhodovacej praxe týkajúcej sa nestrannosti sudcov), na ktorú oprávnená osoba v konaní poukazovala (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Ndz/2/2015, 8Nc/12/2014 a 1Ndob/8/2013). Z rozhodovacej praxe týkajúcej sa nestrannosti sudcu si tak súdy nižšej inštancie vybrali len názory v neprospech oprávnenej osoby, čím spôsobili, že zistený vzťah medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora posudzovali ešte prísnejšie, ako by posudzovali vzťah sudcu ku sporovým stranám alebo ich zástupcom. K uvedenému oprávnenej osobe neposkytli vysvetlenie. Najvyšší súd je toho názoru, že došlo k porušeniu práva dovolateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Za situácie, že súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z rozhodovacej praxe týkajúcej nestrannosti sudcov, pričom sa nevysporiadali aj s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu, na ktorú dovolateľka v konaní poukázala, pričom táto sa týka rovnako nestrannosti sudcov avšak závery z nej plynúce nepodporujú záver prijatý súdmi.
2. Dovolateľka označuje uložené pokuty za neprimerané, čo má predstavovať nezákonnosť. Súd prvej inštancie totiž nevzal do úvahy všetky zákonné kritériá, resp. hodnotenie kritérií pre uloženie pokút postrádalo logiku. Preto mal odvolací súd priestor pre zohľadnenie ich primeranosti. Rovnakú alebo obdobnú námietku však dovolateľka neuplatnila v odvolaní. Najvyšší súd tak konštatuje, že sa nejedná o námietku, ktorej dôvodnosť by mal v dovolacom konaní skúmať, keďže dovolateľka mala možnosť túto uplatniť aj v odvolacom konaní ako odvolací dôvod. Navyše však k tomu najvyšší súd uvádza, že predmetná námietka nie je ani dostatočne určito vymedzená, keďže vo vzťahu k uzneseniu súdu prvej inštancie nie sú zrejmé o aké konkrétne kritéria sa malo jednať, resp. v čom má spočívať absencia logiky. Dovolateľka ani nenamietala, že by súd v rámci voľnej úvahy pri stanovení sumy každej z pokút extrémne vybočil zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti súdov. Zároveň pri takto neurčito vymedzenej námietke nemožno dospieť bez iného k záveru, že by voľná úvaha súdu pri stanovení sumy každej z pokút bola svojvoľná a bez primeraného zdôvodnenia. Totiž pokuty neboli uložené v ich maximálnej možnej zákonnej výške, dokonca v prípade účastníkov konania 1/ a 2/ ako členom štatutárneho orgánu PVS v ich najnižšej výške, v prípade PVS v sume hospodárskeho prospechu predstavujúcej dokonca 0,54 % maximálnej možnej zákonnej výšky (1 % je najnižšia výška) pri nemožnosti zistenia hospodárskeho prospechu a v prípade Oprávnenej osoby ide o 20 % maximálnej možnej zákonnej výšky (10 % je najnižšia výška). Čo sa týka odôvodnenia ich výšky, toto je zhmotnené v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie (odsek
3. až 117.), pričom z neho vyplýva myšlienkový postup sudcu, ktorým sa pri stanovení výšky pokút riadil.
4. Dovolateľka v dovolaní namieta, že v uznesení o začatí konania, a to prioritne v jeho výrokovej časti, malo byť vymedzené protiprávne konanie dotknutých účastníkov konania, pre ktoré došlo k začatiu konania o uložení pokuty

§ 13ZRPVS.

Tým, že súd prvej inštancie v tomto uznesení predmet konania o pokute nevymedzil, znemožnil

dovolateľky účastníkom konania vyjadriť sa ku všetkým relevantným okolnostiam, uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

1. Pre najvyšší súd je z obsahu uvedeného rozhodnutia dostatočne zrejmé, aký vzťah, ktorých osôb, založený na akom skutkovom základe a týkajúci sa ktorého partnera verejného sektora, má byť predmetom konania o pokute. Zo záhlavia je zrejmé, že ide o vec PVS. Z odôvodnenia uznesenia je ďalej zrejmé, že na základe vzťahu medzi W. T. ako konečným užívateľom výhod PVS a konateľom a spoločníkom Oprávnenej osoby I. J., založeným ich (nepriamou) účasťou v spoločnosti GGFS s.r.o., vzniklo podozrenie pre porušenie zákazu v zmysle § 19 písm. c) ZRPVS.
2. Z uvedených skutočností bolo

najvyššieho súdu pre oprávnenú osobu dostatočne zrejmé, čo bude predmetom konania o pokute

§ 13ZRPVS.

Zároveň právna úprava obsiahnutá v ZRPVS nepredpisuje súdu iný procesný postup. Predmetom konania nie je samotné uloženie pokuty a stanovenie jej výšky, ale posúdenie, či prišlo k naplneniu niektorej hypotézy právnej normy upravenej v § 13 ZRPVS. Pre účastníka konania tak všetky podstatné skutočnosti boli z tohto namietaného uznesenia súdu prvej inštancie zrejmé. Najvyšší súd poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu z 8. novembra 2020 sp. zn. II. ÚS 432/2020, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že v prípade uznesenia o začatí konania o pokute

§ 13

ZRPVS ide o rozhodnutie procesnej povahy, ktoré sa vydáva

§ 23ods.

2 CMP a postačuje, ak z jeho odôvodnenia vyplýva dôvod začatia konania. Vydaním uznesenia o začatí konania tak

najvyššieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP. Zároveň je tak nedôvodné aj tvrdenie dovolateľky o prekvapivosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré malo byť vydané za situácie nevymedzenia protiprávneho konania v uznesení o začatí konania. 61. Pokiaľ však ide o formálne náležitosti uznesenia súdu prvej inštancie, a to, že protiprávne konanie malo byť vymedzené vo výrokovej časti uznesenia súdu prvej inštancie, tak ako je to v prípade trestných rozhodnutí, prípadne administratívno-správneho trestania, tak v tomto ohľade najvyšší súd by nepovažoval dovolaciu námietku vyvodzovanú z § 420 písm.
2. f)CSP urobenú v tomto smere za dôvodnú. Rozhodnutia vydané v konaniach

ZRPVS sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu) a nie administratívneho konania, nejde o prenesený výkon štátnej správy (3Asan/4/2020). Odvolací súd k tomuto konštatovaniu v napadnutom uznesení dostatočne a správne nadviazal (odsek 77. odôvodnenia napadnutého uznesenia), že z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva záver o charaktere konania o uložení pokuty

§ 13

ZRPVS, „ako konania, v ktorom sú vydávané rozhodnutia ako výsledok civilného mimosporového procesu, pre ktorý nie je namieste sa domáhať toho, aby vo výrokovej časti takéhoto súdneho rozhodnutia bola uvedená kvalifikácia skutku, za ktorý bola uložená pokuta“. Najvyšší súd dodáva, že pre dodržanie práva účastníkov na spravodlivý proces je (z materiálneho hľadiska) postačujúce uvedenie týchto náležitostí v odôvodnení rozhodnutia o pokute uloženej

§ 13ods.

1 ZRPVS. Napriek tomu je potrebné doplniť, že konania a rozhodnutia súdu o uložení pokút

§ 13ods.

1 ZRPVS sa súčasne vyznačujú určitými špecifikami v súvislosti so splnením niektorého z engelovských kritérií, ako bude ozrejmené nižšie (odsek

1. a
2. odôvodnenia tohto rozhodnutia).
3. Dovolateľka v rámci uvedenej námietky okrem iného tvrdila, že konanie o pokute nemožno začať, na základe podnetu tretej osoby. V ponímaní právnej úpravy obsiahnutej v § 23 ods. 2 CMP s odkazom na § 16 ods. 5 ZRPVS a na procesný postup súdu prvej inštancie v tejto veci možno podnet chápať ako o určitý externý podnet (podnet občianskeho združenia a podnet novinára), ktorý predchádzal samotnému rozhodnutiu súdu začať konanie o uloženie pokuty/pokút prejavenému v uznesení o začatí konania. Takýto procesný postup umožňuje súdu § 16 ods. 5 ZRPVS, veta pred bodkočiarkou, ktorý ohľadom procesu odkazuje na úpravu v CMP, pričom

§ 23ods.

2 CMP, ak tento zákon neustanovuje inak, možno začať konanie