oprávnený má byť uspokojený výlučne z majetku povinného. V danom prípade nebolo sporné,
predmetné nehnuteľnosti tvoria predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa, a preto je s ohľadom na ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná strpieť uspokojenie oprávneného z majetku, ktorý patrí do jej bezpodielového spoluvlastníctva s manželom. Na tvrdenia žalobkyne,
zmluvu o pôžičke a notársku zápisnicu č. N 2358/2016, Nz 33683/2016, NCRIs 34590/2016 nepodpísala a ani inak s nimi neprejavila súhlas, uzatvorenie zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej je 30.000 000,- Sk a uznanie takéhoto vysokého dlhu podľa nej nepredstavuje bežnú vec a preto jej manžel nebol oprávnený bez jej vedomia uzavrieť takúto zmluvu, okresný súd uviedol,
žalobkyňa žalobou nenapadla platnosť zmluvy o pôžičke, resp. nežiada určenie jej neplatnosti, ale žiadala o vylúčenie veci z exekúcie. Stotožnil sa s obranou žalovaného,
žalobkyňa uvádza nedôvodné, neopodstatnené skutočnosti, ako aj skutočnosti, ktoré sú všeobecne známe, ktoré však žiadnym spôsobom, zákonným či objektívnym, nevyvracajú dôvodnosť a zákonnosť exekúcie a ani spôsob jej vykonania. Podľa okresného súdu žalobkyňa nespochybnila,
nehnuteľné veci, ktoré sú predmetom exekúcie sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a tiež uviedla,
žalobu o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu nepodala vzhľadom k tomu,
sa o predmetnej zmluve o pôžičke dozvedela až v decembri 2016, kedy bolo jej právo dovolať sa relatívnej neplatnosti pre porušenie ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka už premlčané. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) v spojení s ustanovením jeho § 262 ods. 1 tak,
úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania.
žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku z hľadiska odvolacích námietok žalobkyne v odôvodnení konštatoval,
ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka zohľadňuje pojmový znak bezpodielového spoluvlastníctva manželov - bezpodielovosť. Keďže v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov neexistujú podiely žiadneho zo spoluvlastníkov (manželov) na spoločnej veci, nemôže sa veriteľ pri vymáhaní svojej pohľadávky, ktorá vznikla za trvania manželstva len voči jednému z manželov, obmedziť iba na „podiel“ tohto manžela (dlžníka) na spoločnom majetku. Uvedené ustanovenie preto umožňuje, aby veriteľ dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky aj z tých vecí, ktorých je dlžník bezpodielovým spoluvlastníkom. Predpokladom možnosti postupu podľa tohto ustanovenia je existencia pohľadávky vzniknutej len voči jednému z manželov za trvania manželstva (samostatný dlh) a vedenie exekúcie aj na majetok, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. I keď vo vzťahu k veriteľovi nejde v prípade druhého manžela, ktorý sám nie je dlžníkom, o jeho osobný záväzok, je tento manžel povinný strpieť, aby veriteľova pohľadávka bola pri výkone rozhodnutia (pri exekúcii) uspokojená aj z majetku, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prípade, keď nariadenou exekúciou majú byť postihnuté veci, ktoré tvoria predmet bezpodielové spoluvlastníctva manželov, stáva sa manžel dlžníka účastníkom konania (§ 37 ods. 2 Exekučného poriadku). S tým súvisí aj ustanovenie § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, môže tretia osoba (v danom prípade žalobkyňa) uplatniť voči oprávnenému (v danom prípade voči žalovanému) na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie. Tiež uviedol,
v prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné,
predmetné nehnuteľnosti tvoria predmet bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej v súčasnosti bývalého manžela Y. D. a
pohľadávka žalovaného voči Y.B. D. vznikla počas manželstva so žalobkyňou. Keďže žalobkyňa v konaní nepreukázala,
má na predmetné nehnuteľnosti právo, ktoré nepripúšťa exekúciu začatú na návrh žalovaného, posúdenie týchto skutočností súdom prvej inštancie zodpovedá obsahu a účelu ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého môže byť pri výkone rozhodnutia (exekúcii) uspokojená z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov pohľadávka veriteľa jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva. Tvrdenie žalobkyne,
zmluva o pôžičke, prípadne uznanie dlhu jej manželom sú podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné, ktoré podporila poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu z 8. decembra 2012 sp. zn. I. ÚS 26/2010 v zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemalo pre rozhodnutie o vylúčení veci z exekúcie význam. Zo žaloby a ani z vyjadrení žalobkyne v konaní nevyplýva,
by sa dovolávala neplatnosti zmluvy o pôžičke alebo uznania dlhu v notárskej zápisnici u účastníkov týchto právnych úkonov a
by ju tí uznali a ani to,
podala žalobu o určenie ich neplatnosti. V takomto prípade ide v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka o platné právne úkony. Tvrdenia o neplatnosti týchto právnych úkonov v prejedávanej veci nie je možné považovať za dovolania sa ich neplatnosti, pretože boli uplatnené v konaní, ktorého účastníkmi neboli všetci účastníci týchto právnych úkonov. Pre rozhodnutie však bolo podstatné,
exekúcia sa vykonávala na základe exekučného titulu (notárskej zápisnice), proti ktorému žalobkyňa v tomto exekučnom konaní nepodala zákonom staveným spôsobom námietky a vo vzťahu k veciam, ktoré z exekúcie žiadala vylúčiť nepreukázala podmienky stanovené v § 55 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania žaloby. Je pravdou,
exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ, čo znamená,
vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá základ v hmotnom práve. Exekučný súd musí zobrať do úvahy prípadnú námietku povinného týkajúcu sa platnosti procesného prejavu podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku spočívajúcu napr. v tom,
ten kto prejav urobil, nemal spôsobilosť na právne úkony. Na druhej strane prejav povinnej osoby urobený v notárskej zápisnici, ktorý má mať procesné dôsledky (jeho súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice) nezbavuje povinnú osobu, resp. inú dotknutú osobu, možnosti urobiť predmetom súdneho konania samotný hmotnoprávny vzťah (povinnosť z neho vyplývajúcu). To potom znamená,
v sporovom konaní je možné domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej veci zmluvy o pôžičke), na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu, prípadne aj samotného uznania dlhu. Ak by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil,
hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie. Neplatnosť predmetnej zmluvy a uznania dlhu však predmetom súdneho sporového konania nebola a nebola relevantná ani pre vylúčenie veci z exekúcie. Námietku žalobkyne,
jej súd prvej inštancie nesprávnym postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere,
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým,
neuložil povinnosť žalovanému predložiť dôkazy o poskytnutí pôžičky, pretože ona ich predložiť nemohla, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Vo všeobecnosti platí,
pokiaľ súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou sporu, hoci tento má preukazovať spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane sporu uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. V sporovom konaní je však predmet dokazovania určený hypotézou právnej normy, v danom prípade vylučovacej žaloby ustanovením § 55 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase podania žaloby a je zameraný na preukázanie práva, ktoré vylučuje exekúciu. Táto právna norma určuje, čo je potrebné žalobcom preukázať, aby bol v spore úspešný. Vzhľadom na nepreukázanie takejto skutočnosti nebolo potrebné pre rozhodnutie vykonať ďalšie dokazovanie a preto nie je možné namietaný postup súdu prvej inštancie považovať za postup v rozpore so zákonom. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie s tým,
prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Po rekapitulácii priebehu odvolacieho konania pripomenula svoje tvrdenia, ktoré prezentovala pred súdmi nižších inštancií,
o uzatvorení zmluvy o pôžičke medzi jej bývalým manželom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom nemala do času, kým jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie žiadnu vedomosť, bývalý manžel ju o tom vôbec neinformoval, uvedené pred ňou vyslovene úmyselne zamlčal a o pôžičke sa dozvedela až z upovedomenia o začatí exekúcie. Rovnako tak nemala žiadnu vedomosť ani o uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice a súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, o čom sa dozvedela taktiež až z upovedomenia o začatí exekúcie. Samotná zmluva o pôžičke ako aj notárska zápisnica bola podpísaná len bývalým manželom ako dlžníkom, bez vedomia a súhlasu žalobkyne (v tom čase jeho manželky), hoci sa nejednalo o bežnú vec týkajúcu sa spoločných vecí, ktorú môže vybavovať každý z manželov, ale v tomto prípade bol jednoznačne potrebný súhlas oboch manželov v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj napriek navrhovaným dôkazom zo strany žalobkyne, ktoré boli relevantné pre dané konanie a ktorými mali byť preukázané skutočnosti sporné medzi stranami, súd vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil už len za účelom vyhlásenia rozsudku. Súd nezaviazal žalovaného na predloženie listinných dôkazov o prevode peňazí na základe zmluvy o pôžičke a originálu samotnej zmluvy o pôžičke, poskytnutie peňazí nebolo zdokladované a preukázané žiadnymi potvrdeniami, upriamila pozornosť na to,
už na prvý pohľad aj bez odborných grafologických znalostí, je podpis žalovaného na predmetnej zmluve o pôžičke v porovnaní s inými ním podpísanými dokumentami, nepopierateľné iný, zo strany súdu nebolo nariadené znalecké dokazovanie za účelom overenia pravosti podpisu. Mala za to,
odvolací súd mal argumenty žalobkyne a jej návrhy na dokazovanie vyhodnotiť ako veľmi závažné a podstatné pre dané konanie a trvať na predložení žalobkyňou navrhovaných dôkazov zo strany žalovaného a trvať na ich dôslednom preskúmaní. Ďalej poukázala,
už v priebehu odvolacieho konania podala na Okresný súd Bratislava I žalobu zo dňa
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ 3.
by dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a založil tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu; len náležité, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 33/2012). Z uvedeného potom vyplýva,
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
odvolací súd dostatočným spôsobom neodôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, náležitým spôsobom nezhodnotil v celom súhrne posudzovaných skutočností žalobkyňou namietané skutočnosti. 3.
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená,
ak zákon výslovne neuvádza,
dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,
v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol,
z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho,
sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa,
procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces. 14. V prvom rade dovolací súd konštatuje,
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP) a preto ho, vo vzťahu k namietanej arbitrárnosti v jeho skutkových záveroch, nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne v súvislosti s vylúčením veci z exekúcie. Na základe uvedeného možno vysloviť,
odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť,
dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 15. Pokiaľ dovolateľka namietala vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP in concreto v nesprávnych skutkových záveroch či v nesprávnom hodnotení dôkazov (najmä neuloženia povinnosti žalovanému predložiť dôkazy o poskytnutí pôžičky) dovolací súd uvádza,
dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,
nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil. Odvolací súd v bode 18. rozsudku uviedol,
v sporovom konaní je predmet dokazovania určený hypotézou právnej normy, v danom prípade vylučovacej žaloby ustanovením § 55 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase podania žaloby a je zameraný na preukázanie práva, ktoré vylučuje exekúciu. Táto právna norma určuje, čo je potrebné žalobcom preukázať, aby bol v spore úspešný. Vzhľadom na nepreukázanie takejto skutočnosti nebolo potrebné pre rozhodnutie vykonať ďalšie dokazovanie a preto nie je možné namietaný postup súdu prvej inštancie považovať za postup v rozpore so zákonom. 16. Dovolací súd k námietke ohľadom vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, neuloženia povinnosti predložiť dôkaz, zároveň pripomína,
podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. 16.
v prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné,
predmetné nehnuteľnosti tvoria predmet bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej v súčasnosti bývalého manžela Y. D. a
pohľadávka žalovaného voči Y. D. vznikla počas manželstva so žalobkyňou. Keďže žalobkyňa v konaní nepreukázala,
má na predmetné nehnuteľnosti právo, ktoré nepripúšťa exekúciu začatú na návrh žalovaného, posúdenie týchto skutočností súdmi nižšej inštancie zodpovedá obsahu a účelu ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého môže byť pri výkone rozhodnutia (exekúcii) uspokojená z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov pohľadávka veriteľa jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva. Tvrdenie žalobkyne,
zmluva o pôžičke, prípadne uznanie dlhu jej manželom sú podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné, ktoré podporila poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu z 8. decembra 2012 sp. zn. I. ÚS 26/2010 v zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemalo pre rozhodnutie o vylúčení veci z exekúcie význam. Zo žaloby a ani z vyjadrení žalobkyne v konaní nevyplynulo,
by sa dovolávala neplatnosti zmluvy o pôžičke alebo uznania dlhu v notárskej zápisnici u účastníkov týchto právnych úkonov a
by ju tí uznali a ani to,
podala žalobu o určenie ich neplatnosti.
podala v priebehu odvolacieho konania žalobu dňa 23. septembra 2019 v tom čase na Okresný súd Bratislava I o určenie neplatnosti notárskej zápisnice uviedla až v podanom dovolaní. Toto konanie nebolo skončené a ide v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka o platné právne úkony. Tvrdenia o neplatnosti týchto právnych úkonov v prejedávanej veci nie je možné považovať za dovolania sa ich neplatnosti, pretože boli uplatnené v konaní, ktorého účastníkmi neboli všetci účastníci týchto právnych úkonov. Pre rozhodnutie však bolo podstatné,
exekúcia sa vykonávala na základe exekučného titulu (notárskej zápisnice), proti ktorému žalobkyňa v tomto exekučnom konaní nepodala zákonom staveným spôsobom námietky a vo vzťahu k veciam, ktoré z exekúcie žiadala vylúčiť nepreukázala podmienky stanovené v § 55 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania žaloby. V sporovom konaní je možné domáhať sa samostatným návrhom určenia neplatnosti právneho úkonu (v danej veci zmluvy o pôžičke), na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu, prípadne aj samotného uznania dlhu. Ak by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil,
hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie. Neplatnosť predmetnej zmluvy a uznania dlhu však predmetom súdneho sporového konania nebola a nebola relevantná ani pre vylúčenie veci z exekúcie. 16.
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Dovolací súd na tomto mieste opakovane zdôrazňuje,
nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného návrhu, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva,
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu (účastníkov konania), vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). 18. Dovolací súd nad rámec uvedeného poukazuje,
súdna prax už veľmi dávno zaujala záver,
vybavovanie spoločných vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený v rozbore Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a v judikatúre Najvyššieho súdu SSR (R 61/1973), v ktorej bolo vyslovené,
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru,
prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tento judikát nadviazala súdna prax (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR IV. 1970 - 1983, str. 495) následne tak,
zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovali za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol potrebný. Najvyšší súd aj v neskoršej ponovembrovej rozhodovacej činnosti dospel k záveru,
medzi vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010). Za zmienku stojí,
česká judikatúra bola dokonca ešte plodnejšia. Rovnako ako tá slovenská potvrdila dovtedajšie závery tak ohľadne ručenia (29Odo/398/2005, 32Cdo/4885/2011, 32Cdo/1728/2013), ako aj ohľadne pôžičky, resp. úveru a ich uznania (29Odo/162/2005, 33Cdo/373/2007, 33Odo/690/2005, 22Cdo/1230/2009, 33Cdo/3775/2007, 29Cdo/1969/2000). Navyše ich rozšírila napr. aj na sprostredkovateľskú zmluvu (33Odo/533/2005, 28Cdo/2199/2008) či zmluvu o poskytnutí štátneho príspevku (33Odo/1080/2004, 33Odo/1766/2006). 18.1. Právna teória je rovnako vzácne jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom,
ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nebola existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Na týchto záveroch zotrvali tak učebné texty (KNAPP, V., PLANK, K., et al. Učebnice československého občanského práva. Svazek II. Praha: Orbis, 1965, ďalej KNAPP, V., LUBY, Š., et al. Československé občianske právo. 2. zväzok. 2. vydanie. Bratislava: Obzor, 1974, alebo LAZAR, J., ŠVESTKA, J., et al. Československé občianske právo. 1. zväzok. Bratislava: Obzor, 1986) ako aj osobitné monografie. Vnímanie ustanovenia § 145 bolo stále také,
upravuje len priame úkony týkajúce sa spoločnej veci, t. j. „nakladanie a dispozíciu;“ ochrana pred sekundárnymi dopadmi sa mu nepriznávala (RADVANOVÁ, S., ŠTĚPINA, J. Majetkové otázky v manželství a rodině. Praha: Orbis, 1967, s. 26.). Záver,
Občianskeho zákonníka nedopadá na úkony so sekundárnym účinkom, zastával aj pomerne často citovaný komentár z r. 1987 (ČEŠKA, Z., et al. Občanský zákoník: Komentář. Díl 1., Zásady, § 1 až
„§ 145 sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva.“ Preto podľa prof. Lazara ak napr. „zmluvu o pôžičke ako dlžník uzavrie len jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, pretože zmluvou o pôžičke sa peňažné prostriedky ešte len nadobúdajú.“ Žiadny sekundárny dopad - ktorý záväzok jedného z manželov nesporne mať môže - nespomína (treba dodať,
viac ako tri roky po zverejnení nálezu ústavného súdu I. ÚS 26/2010). Možno preto spoľahlivo konštatovať,
ani v právnej teórii sa za viac ako 60 rokov nikdy nepresadil názor obdobný tomu, aký zastáva ústavný súd vo svojom náleze I. ÚS 26/2010. A to napriek tomu,
negatíva zákonnej úpravy si právna teória veľmi dobre uvedomovala, nakoľko druhý z manželov je v zmysle § 147 povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z bezpodielového spoluvlastníctva. Opačný výklad by totiž neodôvodnene podkopal princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a dlžníkov by priamo viedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov. 18.
zákonodarca chcel v ustanovení § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka riešiť len priame nakladanie so spoločnou vecou, a nie sekundárne dopady, svedčí podľa názoru dovolacieho súdu aj systematika Občianskeho zákonníka. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva je totiž zaradená do jeho druhej časti venovanej vecným právam, konkrétne do jej druhej hlavy pojednávajúcej o spoluvlastníckom práve. Táto systematika naznačuje,
1 sa týka výkonu vlastníckeho práva, teda práva vec držať, užívať, požívať jej plody a nakladať s ňou. Pri záväzkoch, ktoré majú len sekundárny vzťah k spoločnej veci, akými sú napr. pristúpenie k dlhu či prijatie pôžičky alebo úveru, sa však ani jedno z týchto práv nevykonáva. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť,
januára 1992), ktorý sa týkal podielového spoluvlastníctva a ktorý sa bezpochyby vzťahoval len na priame nakladanie so spoločnou vecou. Je iba málo pravdepodobné,
zákonodarca mal úmysel totožným textom vyjadriť v rámci jednej a tej istej časti Občianskeho zákonníka niečo iné pre podielové a niečo iné pre bezpodielové spoluvlastníctvo. Práve naopak: možno z toho vyvodiť jeho zámer, aby sa pod spojením „vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ rozumelo len priame nakladanie a správa spoločného majetku. Ak by chcel zákonodarca toto spojenie chápať v manželských vzťahoch širšie, vyjadril by to odlišnou textáciou (Hlušák, M.: Manželia a dlhy. Kritika nálezu Ústavného súdu SR. In Bulletin slovenskej advokácie č. 6/2015). 18.
dovolateľka neopodstatnene namieta,
odvolací súd (prípadne súd prvej inštancie) nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.