1 Trestného zákona, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/20/2022 z 29. apríla 2022 takto rozhodol: I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
1 Trestného zákona, kde sa takéto bezprostredné ohrozenie života, či zdravia nevyžaduje a postačuje aj ohrozenie potencionálne. Objektívna stránka prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona spočíva v konaní páchateľa, ktorý v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, vykonáva zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku. ... Pokiaľ sa krajský súd (strana č. 6 a 7 uznesenia) odvoláva na právny názor okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje (pokus trestného činu; činnosť ako lekárky nepatrí medzi činnosti uvedené v § 289 Trestného zákona), je potrebné uviesť, že uznesenia okresného súdu, ktoré bolo sťažnosťou prokurátora napadnuté, takéto právne úvahy neobsahuje. V prípade žalovaného skutku sa jedná o ohrozovací trestný čin, ktorý je započatím vykonávania zamestnania pod vplyvom návykovej látky za súčasného naplnenia niektorého z alternatívnych znakov skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky - možnosť ohrozenia života alebo zdravia ľudí alebo možnosť spôsobenia značnej škody na majetku. Skutok bol dokonaný už prvotným lekárskym úkonom obvinenej pod vplyvom alkoholu po nástupe do zamestnania v gynekologickej ambulancii. Preto nie je možné konanie obvinenej posudzovať ako konanie v štádiu pokusu. Z hľadiska naplnenia zákonných znakov tohto trestného činu je bezvýznamné, že vykonávaním zamestnania obvinenou v stave vylučujúcom spôsobilosť k žiadnemu zjavne nebezpečnému následku nedošlo. ... ... Sankcia v podobe trestu za vykonávanie zamestnania alebo inej činnosti pod vplyvom návykovej látky prichádza do úvahy len vtedy, pokiaľ množstvo (charakter) požitej látky navodzoval u páchateľa stav, v ktorom bola jeho spôsobilosť na takúto činnosť vylúčená. Z medicínskeho hľadiska, ktoré je akceptované súdnou praxou v súvislosti s vedením motorových vozidiel, schopnosť človeka je nepriaznivo ovplyvnená, ak hladina alkoholu v krvi dosiahne 0,4762 mg/l etanolu, teda 1 promile. Podľa poznatkov lekárskej vedy vodič nie je spôsobilý bezpečne viesť motorové vozidlo. Obvinená počas ordinačných hodín v gynekologicko-pôrodníckej ambulancii vykonávala lekárske povolanie, pričom jej bola v čase 11:50 hod. a následne aj 12:10 hod. nameraná hodnota 0,62 mg/l alkoholu v dychu. Konštatovanie krajského súdu, že konaním obvinenej v dôsledku vykonávania rutinných neinvazívnych gynekologických úkonov v bežnej praxi nemohlo dôjsť k žiadnemu ohrozeniu života alebo zdravia pacientov, keď na dokazovanie trestného činu podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona je potrebné pri splnení ďalších znakov tohto trestného činu, aby páchateľ zamestnanie alebo činnosť v stave vylučujúcom spôsobilosť už skutočne vykonával (napr. v prípade vodiča motorového vozidla je potrebné, aby sa s vozidlom pohol), vyvoláva zdanie, že bežné vyšetrenie u lekára, pokiaľ nie je spojené s invazívnym zásahom, vlastne nie je skutočným výkonom lekárskeho povolania a je porovnateľné s konaním vodiča, ktorý sa s motorovým vozidlom nepohol. Aj pri bežnej, rutinne vykonávanej lekárskej praxi môže dôjsť v dôsledku ovplyvnenia návykovou látkou k chybnému určeniu diagnózy, nesprávnemu vyhodnoteniu laboratórnych výsledkov alebo nesprávnej indikácii liekov, keď zdravie jedinca je v tomto prípade ohrozené priamo konaním ošetrujúceho lekára. Pri akceptovaní názoru krajského súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí by potom ako trestné nemohlo byť posudzované napr. konanie vodiča pod vplyvom alkoholu, ktorý by viedol vozidlo na prázdnej ceste bez ďalších účastníkov cestnej premávky, príp. na prázdnom parkovisku, keďže týmto konaním by nebol spôsobilý dospieť k žiadnemu zjavne nebezpečnému následku. ... ... pre právne posúdenie skutku sú závery znaleckého posudku právne irelevantné, pretože na naplnenie zákonných znakov trestného činu ohrozenia
1 Trestného zákona postačuje vzdialenejšia možnosť poruchy, ktorá nemusí nastať, teda nedôjde k ohrozeniu života alebo značnej škody na majetku. ... Nad rámec, aj napriek právnej irelevancii znaleckého posudku vo vzťahu k predpokladanému následku, je potrebné uviesť, že v znaleckom posudku znalec uviedol, že nevie vylúčiť, či obvinená vo svojom profesijnom zadelení ako gynekologička nemohla ohroziť pri výkone ambulantnej starostlivosti pod vplyvom alkoholu život alebo zdravie svojich pacientiek, ak by sa na ambulanciu v inkriminovaný deň dostavili pacientky s komplikovanejšími diagnózami. Nemožno súhlasiť ani s názorom krajského súdu, že pravidelne sa opakujúca činnosť obvinenej ako lekárky kritického dňa, nepatrí medzi činnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 289 ods. 1 Trestného poriadku. Ustanovenie § 289 ods. 1 Trestného poriadku sa nevzťahuje len na činnosti nepravidelného charakteru (napr. vedenie motorového vozidla), ale aj na zamestnanie, čo výkon lekárskej starostlivosti bezpochyby je. Obvinená v čase ovplyvnenia návykovou látkou vykonávala lekárske úkony ako svoje zamestnanie. Nemožno v tejto súvislosti poprieť, že pri výkone lekárskej starostlivosti sa vyžaduje sústredená pozornosť a schopnosť správne a pohotovo reagovať na vzniknuté situácie, keď v prípade oslabenia tejto pozornosti alebo schopností pod vplyvom alkoholu môže dôjsť k ohrozeniu života alebo zdravia. Naviac je potrebné poukázať na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov, v zmysle ktorého osoby vykonávajúce činnosť, pri ktorej by mohli ohroziť život, zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok, nesmú požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové látky pri vykonávaní tejto činnosti alebo pred jej vykonávaním, ak by počas tejto činnosti mohli byť ešte pod ich vplyvom. ... ... Obvinená konala prinajmenšom v nepriamom úmysle v zmysle § 15 písm. b) Trestného zákona, pretože vedela, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že konaním obvinenej MUDr. P. V. boli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie aj zistenie, že skutok nebol kvalifikovaný ako trestný čin, hoci vykazoval všetky zákonné znaky prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona. Konajúce súdu v dôsledku nesprávnej aplikácie hmotnoprávneho ustanovenia zakotvujúceho tzv. materiálny korektív, a nesprávneho záveru o absencii objektívnej stránky stíhaného prečinu porušili zákon v prospech obvinenej ...“. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: - podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví, že uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7To/20/2022, z 29. apríla 2022 bol porušený zákon v ustanovení § 193 ods. 1 písm.
1 Trestného zákona za skutok tam uvedený, pretože ten nie je trestným činom. Na podklade odvolania okresného prokurátora odvolací Krajský súd v Košiciach uznesením, sp. zn. 7To/36/2021, z 29. septembra 2021 podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm.
1 Trestného zákona. Naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu je základným predpokladom pre kvalifikáciu určitého skutku ako trestného činu. Orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní a súdy v súdnom konaní sú povinné skúmať, či určitý skutok na podklade ustáleného skutkového stavu napĺňa formálne a pri prečinoch aj materiálne znaky skutkovej podstaty trestného činu. Len vec, v ktorej prejednávaný skutok nevykazuje čo i len jeden z obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, môže byť postúpená na prejednanie inému orgánu (§ 280 ods. 2 Trestného poriadku). Proces skúmania naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu je z hľadiska myšlienkového postupu súdu a orgánov činných v trestnom konaní subsumpciou (alebo podradením) zisteného a ustáleného skutku pod zákonné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona. Podradenie skutkových zistení pod konkrétne zákonné ustanovenie je otázkou právnou, a preto najvyšší súd konštatuje, že pokiaľ generálny prokurátor ako dovolateľ v dovolacom konaní napáda nepodradenie zisteného skutku na podklade vykonaných dôkazov pod zákonné ustanovenie § 289 ods. 1 Trestného zákona, jedná sa o otázku právnu (a nie skutkovú), ktorá je spôsobilá vo svojej podstate naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd konštatuje, že generálny prokurátor správne zaradil dovolacie námietky týkajúce sa súdmi vysloveného nenaplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia
1 Trestného zákona pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto najvyšší súd pristúpil k prieskumu dovolaním napadnutých výrokov upriamujúc pozornosť na generálnym prokurátorom vytýkané nedostatky ohľadne právnej kvalifikácie skutku. Podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. Objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona, zahŕňajúca konanie, následok a príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom, je naplnená za kumulatívneho naplnenia týchto troch podmienok: 1.) páchateľ vykonáva zamestnanie alebo inú činnosť v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky; 2.) vzniklo nebezpečenstvo smrti alebo ujmy na zdraví alebo nebezpečenstvo vzniku značnej škody na majetku, pričom postačuje vznik vzdialeného nebezpečenstva, nevyžaduje sa nebezpečenstvo bezprostredné; 3.) medzi konaním páchateľa a vznikom nebezpečenstva smrti, ujmy na zdraví alebo značnej škody na majetku je príčinná súvislosť (kauzálny nexus). Najvyšší súd sa v tejto súvislosti nestotožňuje s právnym záverom skôr konajúcich súdov, ktoré skonštatovali, že zistený skutok nie je trestným činom, nakoľko konaním obvinenej nemohlo dôjsť k žiadnemu ohrozeniu života alebo zdravia pacientov z dôvodu, že v deň spáchania skutku vykonávala iba rutinné neinvazívne gynekologické úkony. Dovolací súd považuje tento právny záver za neakceptovateľný. Predmetná právna úvaha súdov je z dôvodu zaradenia prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky medzi ohrozovacie trestné činy neudržateľná. O ohrozovacích trestných činoch platí, že následkom konania páchateľa nie je vznik poruchy na záujme chránenom Trestným zákonom, ale na ich spáchanie postačuje vznik ohrozenia záujmu chráneného Trestným zákonom, t. j. objektu skutkovej podstaty trestného činu. Relevantným následkom konania páchateľa postačujúcim na naplnenie formálneho znaku skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona je aj vznik vzdialeného (nemusí ísť o bezprostredné) rizika poruchy na záujme chránenom trestným zákonom, a teda v tomto prípade spôsobené riziko úmrtia, poškodenia zdravia alebo značnej škody na majetku. Znalecký posudok, vykonaný v súdnom konaní ako dôkaz, vylúčil možnosť ohrozenia života a zdravia iba vo vzťahu k pacientkam, ktoré sa v deň spáchania skutku do gynekologickej ambulancie obvinenej dostavili. Zo spisu najvyšší súd zistil, že znaleckým posudkom nebola vylúčená možnosť ohrozenia vo vzťahu ku všetkým pacientkam, ktoré sa mohli v ten deň do gynekologickej ambulancie obvinenej dostaviť. Úvaha krajského súdu o tom, že k zjavne nebezpečnému následku počas ordinovania obvinenou nedošlo, je relevantným skutkovým záverom, ktorý síce môže platiť, avšak pre skúmanie, či bola naplnená objektívna stránka trestného činu ohrozenia
1 Trestného zákona, je toto zistenie bez ďalšieho iba čiastočným zistením, ktorým nie je možné odôvodniť záver o nenaplnení objektívnej stránky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Vykonávanie pracovnej náplne ambulantného lekára v odbore gynekológia je do istej miery nepochybne nepredvídateľnou činnosťou, nakoľko lekár v ambulancii vo všeobecnosti nerieši iba vopred objednaných pacientov, ale je povinný ošetrovať alebo liečiť aj akútne prípady, ktoré sa do ambulancie z dôvodu rôznych zdravotných problémov dostavia. V prípade, že sa lekár v stave vylučujúcom spôsobilosť dostaví do svojho zamestnania a ordinuje, je potrebné počítať s tým, že za určitých okolností bude povinný vykonávať svoju pracovnú náplň v celom rozsahu. Je potom z pohľadu lekára vecou náhody, akí pacienti sa do ambulancie dostavia a aké zákroky a úkony v bežnej praxi vykoná. Na vznik ohrozenia (nebezpečenstva) ako následku, ktorý tvorí obligatórnu súčasť objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, teda postačí, že lekár ordinuje v stave vylučujúcom spôsobilosť a súčasne platí, že by mohol ohroziť čo i len jedného pacienta, ktorý sa môže v ten deň do ordinácie dostaviť. Inými slovami, pre určenie, či nastal následok predpokladaný Trestným zákonom, nestačí vyhodnotiť, či mohol byť ohrozený život alebo zdravie osôb, ktoré sa do gynekologickej ambulancie dostavili, ale je potrebné vyhodnotiť, či mohol byť ohrozený život alebo zdravie všetkých osôb, ktoré sa mohli v ten deň do gynekologickej ambulancie dostaviť. Skôr konajúce súdy sa týmto nezaoberali, a preto myšlienkový postup smerujúci k vylúčeniu subsumpcie nemohol byť úplný, a preto ani správny a zákonný. Najvyšší súd poznamenáva, že sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky je dokonaný započatím vykonávania zamestnania pod vplyvom návykovej látky za predpokladu, že existuje vzdialená možnosť ohrozenia života alebo zdravia ľudí alebo možnosť značnej škody na majetku. Argumentáciu krajského a okresného súdu v tejto oblasti je možné zhrnúť tak, že následok predpokladaný zákonom by podľa ich názoru nastal výlučne vtedy, ak by pacientka s vážnejšou diagnózou, pri ktorej by mohol byť v dôsledku lekárovho stavu vylučujúcom spôsobilosť ohrozený život a zdravie, vstúpila do ambulancie. Najvyšší súd sa nestotožňuje s týmto právnym názorom, nakoľko v takomto prípade skôr konajúce súdy pracujú iba s existenciou hrozby bezprostredného následku a neodôvodnene vylučujú možnosť naplnenia objektívnej stránky v prípade existencie hrozby vzdialeného následku, čo odporuje ustáleným záverom právnej praxe a judikatúry. Vo vzťahu k ďalšiemu právnemu názoru skôr konajúcich súdov ohľadne nenaplnenia objektívnej stránky z dôvodu, že obvinená nevykonávala činnosť špecifikovanú v § 289 ods. 1 Trestného zákona, najvyšší súd len uvádza, že obvinená zjavne na základe ustálených skutkových zistení ordinovala v gynekologickej ambulancii, pričom túto činnosť vykonávala ako svoje zamestnanie. Nie je vylúčené naplnenie objektívnej stránky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky činnosťou, ktorá má pravidelný charakter. Pravidelnosť alebo nepravidelnosť činnosti vykonávanej páchateľom prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky je z právneho hľadiska irelevantná. Na záver úvah k tejto časti dovolania možno preto ustáliť, že objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona bola v prípade obvinenej jednoznačne naplnená a na tomto mieste po zvážení všetkých okolností prípadu zároveň konštatovať, že jej konaním predmetná skutková podstata bez pochýb naplnená. K materiálnemu korektívu. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Materiálny korektív vo svojej podstate predstavuje výnimku z formálneho prístupu k aplikácii ustanovení Trestného zákona, nakoľko umožňuje súdom vysloviť, že skutok nie je možné kvalifikovať ako prečin aj za súčasného naplnenia formálnych znakov prečinu páchateľom, pokiaľ je závažnosť činu nepatrná. Ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona je naplnením jedného zo základných princípov trestného práva, a to princípu subsidiarity trestnej represie (princíp ultima ratio) aplikovateľného výlučne pri skúmaní kvalifikácie skutku ako prečinu. Spôsoby spáchania skutku napĺňajúceho formálne znaky prečinu sú rôzne, a preto je aj závažnosť konania rôznych páchateľov odlišná. Pri hodnotení závažnosti skutku napĺňajúceho formálne znaky prečinu je potrebné sa zamerať najmä na spôsob spáchania trestného činu, jeho následky a okolnosti (test objektívnej stránky) a mieru zavinenia, pohnútku (test subjektívnej stránky). Všetky zistené okolnosti spáchaného skutku je potrebné vyhodnotiť v súhrne, nie izolovane, a bez toho, aby boli niektoré preceňované na úkor iných (R II/1965). Okresný a krajský súd vo svojich rozhodnutiach zhodne uvádzali, že závažnosť prejednávaného skutku považujú za nepatrnú, čo podľa ich názoru odôvodňuje použitie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Je teda dôvodné predpokladať, že pokiaľ by súdy po zrušení a vrátení veci na podklade zisteného skutkového stavu skonštatovali naplnenie formálnych znakov prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona, na základe ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona by zároveň skonštatovali nenaplnenie materiálneho znaku prečinu, nakoľko závažnosť žalovaného skutku by vyhodnotili ako nepatrnú. Hodnotenie závažnosti zisteného skutku slúžiace na určenie, či je závažnosť skutku, ktorý môže byť kvalifikovaný ako prečin, vyššia ako nepatrná, spadá do pôsobnosti prieskumu vykonávaného dovolacím súdom na podklade dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (R 121/2014). Aplikácia materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona je použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť alebo nesprávnosť použitia tohto ustanovenia je najvyšší súd oprávnený hodnotiť na podklade zisteného a pre účely dovolacieho konania nezmeniteľného skutkového stavu. Správnosť alebo nesprávnosť použitia ustanovenia § 10 ods. 2 je otázkou právnou, nie otázkou skutkovou. Najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené pristúpil k posúdeniu, či je možné vyhodnotiť skutok, ktorý sa obvinenej kladie za vinu ako čin s nepatrnou závažnosťou a dospel k záveru, že sa s právnymi úvahami skôr konajúcich súdov ohľadne nepatrnej závažnosti skutku nestotožňuje a má za to, že z ustáleného skutkového stavu nevyplýva žiadna okolnosť vylučujúca naplnenie materiálneho znaku prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Aplikáciu materiálneho korektívu možno podložiť predovšetkým mimoriadnymi okolnosťami, ktoré znižujú závažnosť prečinu do takej miery, že jeho dôsledky alebo zavinenie páchateľa je v porovnaní s inými skutkami napĺňajúcimi formálne znaky skutkovej podstaty toho istého prečinu neporovnateľne menej závažné. Skôr konajúce súdy odkazujú vo svojich rozhodnutiach na okolnosti spáchania skutku, a to požívanie alkoholu z dôvodu citového rozrušenia spôsobeného smrťou manžela, nepriamy úmysel obvinenej a na neprivodenie bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia. K tomu najvyšší súd uvádza, že požívanie alkoholu z dôvodu citového rozrušenia môže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 Trestného zákona, avšak s prihliadnutím na závažnosť spôsobeného ohrozenia (ujma na živote alebo zdraví) nemôže znižovať závažnosť skutku do takej miery, aby mohla byť označená ako nepatrná. Ani zavinenie vo forme nepriameho úmyslu nie je pri prečinoch ohrozenia pod vplyvom návykovej látky ničím mimoriadnym, ide skôr o pravidelne sa vyskytujúcu formu. Prevažujúca väčšina páchateľov prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky nechce ohroziť životy a zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, avšak napriek tomu je s týmto následkom uzrozumená, čo postačuje na naplnenie subjektívnej stránky tohto prečinu bez toho, aby bola závažnosť skutku znížená na nepatrnú úroveň. K neprivodeniu bezprostredného ohrozenia života a zdravia, najvyšší súd nadväzujúc na vyššie uvedené uvádza, že pri ohrozovacích trestných činoch je bežné neprivodenie bezprostredného ohrozenia (nebezpečenstva), postačuje vytvorenie vzdialeného nebezpečenstva. Okolnosti, ktoré majú odôvodňovať použitie § 10 ods. 2 Trestného zákona, ani spolu v súhrne neznižujú závažnosť skutku na nepatrnú úroveň. Pokiaľ ide o tvrdenie skôr konajúcich súdov, že „skutok bol spáchaný v štádiu pokusu“, k tomu najvyšší súd uvádza, že ani s touto právnou úvahou súdov nižších inštancií sa nestotožňuje. Je pravdou, že aj ohrozovací trestný čin môže byť v zmysle konštantnej judikatúry spáchaný v štádiu pokusu (R 40/1980). Pokusom trestného činu sa v zmysle § 14 ods. 1 Trestného zákona rozumie konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k dokonaniu trestného činu. Vývinové štádium pokus trestného činu v prípade prečinu ohrozenia
1 Trestného zákona prichádza v súlade s ustálenou judikatúrou do úvahy výlučne vtedy, ak by sa obvinená na pracovisko dostavila s úmyslom ordinovať, avšak by sa k samotnému prijímaniu pacientov nedostala napríklad z dôvodu kontroly hliadkou Policajného zboru. Príkladmo, obdobne to platí aj pri vedení motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky, kedy naštartovanie motorového vozidla s úmyslom motorové vozidlo viesť napriek stavu vylučujúcemu spôsobilosť, má byť kvalifikované ako pokus o spáchanie trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Vedenie motorového vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť je potrebné kvalifikovať ako dokonaný trestný čin. Vzhľadom na uvedené kvalifikácia predmetného skutku ako pokusu trestného činu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona po začatí ordinovania a prijímania pacientov neprichádza do úvahy, a preto dovolací súd aj v tomto prípade sa nestotožňuje s právnou úvahou skôr konajúcich súdov. Nad rámec uvedeného najvyšší súd považuje za dôležité zdôrazniť, že nekvalifikovaným výkonom lekárskeho povolania môže byť spôsobená závažná ujma na živote alebo zdraví aj za predpokladu, že lekár nie je pod vplyvom návykových látok. Požitie návykových látok pred alebo počas výkonu lekárskeho povolania a privodenie si stavu vylučujúceho spôsobilosť, je závažným previnením vo vzťahu k osobám, ktoré sa do ordinácie lekára dostavia a očakávajú profesionálne a kvalifikované vykonanie lekárskych úkonov. Akékoľvek zľahčovanie ohrozenia života a zdravia pacientov bez riadneho a presvedčivého odôvodnenia je s prihliadnutím na objekt chránený Trestným zákonom neprípustné. Použitie ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona si vyžaduje náležité odôvodnenie, ktoré presvedčivo odlíši identifikované okolnosti smerujúce k nepatrnej závažnosti prejednávaného skutku oproti iným skutkom napĺňajúcim formálne znaky toho istého prečinu. Dovolací súd žiadne takéto okolnosti počas preskúmania veci nenašiel. V trestnej veci obvinenej tak neprichádza v úvahu ani aplikácia materiálneho korektívu. S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné s odkazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Úlohou súdu prvého stupňa v konaní po zrušení dovolaním napadnutých rozhodnutí bude zohľadniť skôr uvádzané a v zmysle toho aj postupovať. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.